Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 25, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/131/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820201035
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5820201035.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. E. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, právne zastúpený: JUDr. Miroslav Bachynec, advokát so sídlom
Podbiel 177, IČO: 36135101, proti žalovanému: Poľovnícke združenie Senková, so sídlom Podbiel 320,
IČO: 35658541, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o., so sídlom Framborská
253/21, Žilina, IČO: 50626329, o určenie neplatnosti uznesení členskej schôdze, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/23/2020-75 zo dňa 26. mája 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorým sa domáhal určenia, že
uznesenia členskej schôdze žalovaného zo dňa 28.02.2020 sú neplatné. Vyslovil, že žalobca je povinný
nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.
Konštatoval, že z procesného hľadiska je predmetná žaloba určením právnej skutočnosti podľa § 137
písm. d) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), čo znamená, že procesne je prípustná len
vtedy, ak možnosť jej podania vyplýva z osobitného predpisu. Žalobca na pojednávaní 26.05.2021

uviedol, že podanie žaloby vyplýva z § 15 ods. 1 zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, pričom
bol upozornený, že predmetné zákonné ustanovenie sa v platnom a účinnom znení uvedeného zákona
nenachádza. Predmetné ustanovenie bolo zrušené dňom 01.07.2016. V rámci záverečnej reči žalobca
poukázal, že sa podanou žalobou domáha preskúmania a zrušenia rozhodnutí orgánu žalovaného, že
zákon o poľovníctve neupravuje priamo vzťahy medzi členmi poľovníckej organizácie - poľovníckeho
združenia, iba všeobecne ustanovuje, že poľovnícka organizácia riadi svoju činnosť stanovami, a
keďže je možnosť člena namietať zákonnosť rozhodnutia orgánu poľovníckeho združenia ustanovená

v stanovách, ktoré priamo odkazujú člena na podanie žaloby na príslušný súd, tak, ak by v tejto veci
súd nerozhodol, ukrátil by jeho práva. Stanovy žalovaného však nie sú osobitným predpisom, ktorý
má na mysli ust. § 137 písm. d) CSP, pretože osobitným predpisom podľa uvedeného ustanovenia
CSP zákonodarca mienil osobitný (všeobecne záväzný) právny predpis, nie interný normatívny akt, ako
sú stanovy poľovníckeho združenia. Žalobu zamietol ako procesne neprípustnú z dôvodu, že pokiaľ
žalobca odvodzoval jej prípustnosť zo stanov, bolo na ňom, aby preukázal, že stanovy žalovaného
skutočne takúto možnosť členovi združenia poskytujú. Žalobca pritom mohol tento dôkaz predložiť aj

ihneď pri podaní žaloby, pretože ako člen združenia, dokonca jeho bývalý predseda, iste má stanovy
žalovaného k dispozícii. Žalobca však tieto stanovy do vyhlásenia dokazovania za skončené nepredložil
a ani ich nenavrhol ako dôkaz. Žalovaný už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.11.2020 namietal procesnú
neprípustnosť žaloby, a tak žalobca mal dostatok času, aby na tieto námietky reagoval relevantnýmvyjadrením a dôkazom. Nakoľko žaloba bola zamietnutá z procesnej neprípustnosti, zamietol návrh i
žalobcu na vykonanie dôkazov, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení z 13.03.2021 ako nadbytočné, ktoré
dôkazy smerujú k tvrdeniam žalobcu o vecnej dôvodnosti žaloby. O náhrade trov konania rozhodol s

poukazom na § 255 ods. 1 CSP.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom s napadnutým
rozsudkom nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), písm. h) CSP. Súd prvej inštancie
sa v napadnutom rozsudku náležite nevysporiadal s jeho argumentáciou o práve domáhať sa ochrany

pred súdom a namieta odôvodnenie, že žaloba je prípustná len vtedy, ak možnosť jej podania vyplýva
z osobitného predpisu. Len formálnym zamietnutím žaloby bez jej vecného prerokovania došlo k
porušeniu zákazu odmietnutia spravodlivosti - pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu (diskriminácii)
právnym úkonom - uznesením, má ako poškodený právo dožadovať sa odstránenia jeho neoprávnených
následkov, a to i formou vyslovenia jeho absolútnej neplatnosti vo výroku rozsudku. Súd vyslovil
nesprávny záver o absolútnej procesnej nespôsobilosti žalobného návrhu, keď z odôvodnenia nie je

zrejmé, z akého dôvodu neskúmal povinnosť súdu domáhať sa ochrany práv fyzickej osoby podľa
CSP, ak iná možnosť ochrany neexistuje. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať arbitrárnosť záveru
súdu o procesnej nespôsobilosti žaloby. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. V tejto súvislosti poukázal na nálezy
Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 14/2001, II. ÚS 132/02. Podľa doterajšej judikatúry Najvyššieho súdu

SR v prípade, ak súd dospeje k názoru, že vo veci žalobného návrhu nedokáže s dostatočnou dávkou
určitosti indikovať iný orgán ochrany práva, do právomoci ktorého by vec patrila, je povinný aplikovať
postup podľa zásady ustanovenej v čl. 4 CSP a v zmysle princípu zákazu odoprenia spravodlivosti
je povinný vec prejednať a o nej aj v merite rozhodnúť. Vzhľadom k tomu, že vzťah poľovníckeho
združenia a jeho člena vo veciach týkajúcich sa uplatnenia práv členov združenia je treba považovať

za právne konformné, v predmetnej právnej veci postupovať podľa ustanovení CSP a preskúmať
napadnuté uznesenia členskej schôdze na základe podanej žaloby v klasickom občianskoprávnom
konaní s poukazom na to, že v prejednávanej veci ide o občianske konanie „sui generis“, nakoľko
uznesenia členskej schôdze nemožno považovať za rozhodnutia v oblasti verejnej správy. Zamietnutím
žalobného návrhu namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. II. - 107 Charty základných práv Európskej únie, ako aj porušenie
princípu právnej istoty a v dôsledku toho aj práva na spravodlivý súdny proces. Navrhuje napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie
a rozhodnutie a zároveň priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne a právne
správny, súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu z hľadiska neprípustnosti zamietol bez jej
vecného prerokovania. Nestotožňuje sa s právnou argumentáciou žalobcu, že zamietnutím žalobného
návrhu došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie,

ako aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Žalobca bol zastúpený advokátom, ktorý musel
vedieť, že uvedená žaloba je z procesného hľadiska žalobou o určenie právnej skutočnosti, tzn. že
procesne je prípustná len vtedy, ak možnosť jej podania vyplýva z osobitného predpisu. Uvedené
namietal už vo vyjadrení k žalobe. Žalobca neuniesol bremeno dokazovania, keď podal určovaciu žalobu
podľa § 137 písm. d) CSP o určení právnej skutočnosti a nepreukázal, z akého právneho predpisu alebo

iného, napr. aj interného právneho aktu, takáto možnosť vyplýva. Navrhol odvolanie žalobcu zamietnuť
a napadnutý rozsudok potvrdiť.

4. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas sporová
strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

5. Ustanovenie § 137 CSP zakotvuje pozitívno-právne členenie súkromnoprávnych žalôb na viaceré

druhy, a to žalobu o splnení povinností; žalobu o nároku na usporiadanie práv a povinností, ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z právneho predpisu; žalobu na určenie, či tu právo
je alebo nie je; žalobu na určenie právnej skutočnosti a inú žalobu neuvedenú v tomto ustanovení.
Význam predmetného ustanovenia nie je len deskriptívny (vymenovanie niektorých druhov žalôb),ale predovšetkým normatívny. Jeho normatívny význam spočíva v tom, že vymedzuje podmienky
prípustnosti pre niektoré druhy žalôb. Žalobca sa v predmetnej veci domáha určenia neplatnosti
uznesenia členskej schôdze žalovaného. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či

neplatnosť, sú právnymi skutočnosťami. Určenie existencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej
podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o
tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Prípustnosť žaloby na určenie
právnej skutočnosti preto musí vyplývať z osobitného predpisu, inak je takáto žaloba neprípustná.
Žalobný návrh znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je

potrebné považovať za vadný.

6. V zmysle zák. č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, za právny predpis alebo všeobecne záväzný právny predpis
sa považuje normatívny právny akt vydaný vnútroštátnym orgánom verejnej moci s normotvornou
pôsobnosťou. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 400/2015 Z.z. za právne predpisy sa považujú Ústava SR,

ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády SR, vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska, ktoré sa vyhlasujú
v Zbierke zákonov SR. Pojmovými znakmi právnej normy je všeobecnosť, záväznosť, normatívnosť,
štátom stanovená alebo uznaná forma a vynútiteľnosť štátnou mocou. Všeobecnosť znamená, že
právna norma je adresovaná a zaväzuje neobmedzený počet subjektov. Všeobecné záväzné právne

predpisy sa uverejňujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Od právnych predpisov je potrebné
odlíšiť normatívne zmluvy, ktoré zaväzujú iba jej strany, ďalej individuálne právne akty, teda výsledok
aplikácie normatívnych aktov na konkrétny prípad a ktoré zaväzujú len adresátov (napr. rozsudok,
správne rozhodnutie a pod.). Nakoniec je potrebné od právnych predpisov odlíšiť aj interné normatívne
akty(organizačnéakty),čosúinštrukcievrámciorganizácieanemajúvšeobecnezáväznúpovahu(napr.

smernice, štatúty, organizačné poriadky, pracovné poriadky, stanovy a pod.). To sú akty súkromného
práva a zaväzujú len členov alebo zamestnancov určitej právnickej osoby, hoci sa ako právne predpisy
niekedy nesprávne označujú.

7. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žaloba bola podaná v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP,

kedy táto žaloba je prípustná iba v tomto prípade, že to umožňuje osobitný predpis. V danom prípade
však nebol zistený žiaden osobitný predpis, ktorý by umožňoval podať žalobu o určenie neplatnosti
uznesenia členskej schôdze poľovníckeho združenia. Uvedené neupravuje zák.č. 274/2009 Z.z. o
poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako ani Vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva
SR č. 344/2009 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon o poľovníctve. Žalobcom poukazovanie na ustanovenie

§ 15 ods. 1 zák.č. 83/1990 Z.z. o združovaní občanov je bezpredmetné, nakoľko uvedené zákonné
ustanovenie bolo zrušené zák. č. 125/2016 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016. Pokiaľ
žalobca poukazoval pred súdom prvej inštancie, že uvedené upravovali stanovy žalovaného, odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že stanovy žalovaného nie sú osobitným predpisom tak, ako to má
na mysli ust. § 137 písm. d) CSP a zároveň sa podrobnejšie touto otázkou odvolací súd ani nezaoberal,

nakoľko žalobca v odvolaní v tejto súvislosti neuviedol žiadnu odvolaciu námietku.

8. Žalobca v odvolaní namieta, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
formálnym zamietnutím jeho žaloby, keď iná možnosť ochrany neexistuje. Odvolací súd nepopiera
skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o občianske konanie, tak ako to bolo konštatované aj

vo viacerých rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorými riešil kompetenčný spor. Napr. sp.zn. 1 KO
33/2017 v odôvodnení uviedol, že „vzhľadom k tomu, že vzťah poľovníckeho združenia a jeho člena
vo veciach týkajúcich sa uplatnenia práv členov združenia, ako je právo zúčastniť sa a hlasovať
na členskej schôdzi, je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy, je treba
považovať za právne konformné v predmetnej právnej veci postupovať podľa ustanovení Civilného

sporového poriadku a preskúmať napadnuté uznesenia členskej schôdze na základe podanej žaloby
v klasickom občianskoprávnom konaní, s poukazom na to, že v prejednávanej veci ide o občianske
konanie "sui generis", v ktorom ustanovenia Správneho súdneho poriadku aplikovať nemožno, pretože
uznesenia členskej schôdze bezpochyby nemožno považovať za rozhodnutia v oblasti verejnej správy.“
V rozhodnutiach o kompetenčnom spore však najvyšší súd riešil iba otázku vecnej príslušnosti v zmysle

§ 18 ods. 4 a § 8 Správny súdny poriadok v spojení s § 11 CSP a nie otázku prípustnosti žaloby v zmysle
§ 137 CSP. Odvolací súd má za to, že žalobca mal možnosť na ochranu svojich práv podať inú žalobu
v zmysle § 137 CSP. Predmetné ustanovenie pod písm. a) až d) vymedzuje podmienky prípustnosti pre
konkrétne druhy žalôb, avšak zároveň pripúšťa podanie aj iného druhu žaloby („...aby sa rozhodlo najmäo“), ku ktorej nie sú stanovené konkrétne podmienky jej prípustnosti. Nakoľko žalobca v preskúmavanej
vecisadomáhaourčenieneplatnostiuzneseníčlenskejschôdzežalovaného,jednásaožalobuvzmysle
§ 137 písm. d) CSP, z ktorého dôvodu je nutnú skúmať, či sú splnené podmienky na jej prípustnosť,

čo splnené nebolo (viď bod 8. odôvodnenia). Určenie existencie právnej skutočnosti (že právny úkon, v
tomto prípade uznesenie členskej schôdze, je neplatné) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má
určiť aktuálny právny stav. Napr. v prípade prijatého uznesenia, o rozdelení finančných prostriedkov, ako
príspevok na chov poľovne upotrebiteľných psov, odmeny zakladajúcim členom PZ; v prípade uznesenia
o zabezpečení znaleckého posudku na chatu a následného jej odpredaja Poľovníckej spoločnosti

Kráľová; uznesenie, že získané finančné prostriedky za odpredaj chaty a zvyšné finančné prostriedky
sústredené na účte sa rozdelia pre členov PZ Senková a ďalej sa už nebudú skladať; a napokon
uznesenie, že likvidácia PZ prebehne podľa stanov Poľovníckeho združenia Senková, ak by súd vyhovel
žalobe žalobcu a vyslovil by neplatnosť týchto uznesení, jednalo by sa o rozhodnutie do minulosti a
nezodpovedalo by to skutočnému stavu v súčasnosti v prípade, že došlo k naplneniu predmetných
uznesení. Žalobca mal preto možnosť podať žalobu inou formou na ochranu svojich práv tak, aby táto

reflektovala na aktuálny právny stav.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Obsahom tohto základného práva je
takémuto právu súdnu ochranu poskytnúť (neodňať), ak sú splnené procesné podmienky súdneho
konania. V predmetnej veci ako už bolo vyššie konštatované však žalobca nepreukázal splnenia

procesných podmienok pre prípustnosť ním podanej žaloby.

9. Žalobca v odvolaní poukazoval v súvislosti s porušením jeho práva na súdnu ochranu na Nález
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS14/2001,avšakoboznámenímsasobsahomtohtorozhodnutiajenutné
konštatovať, že nie je možné ho aplikovať na daný prípad, nakoľko sa v ňom konštatovalo, že daňový

úrad nekonal bez zbytočných prieťahov. V ďalšom poukazovanom náleze sp.zn. II. ÚS 132/02 ústavný
súd konštatoval, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nebolo porušené, keď v odôvodnení uviedol, že „právo na prístup k súdnej ochrane však nemá a ani
nemôže mať absolútnu povahu. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej
ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje

každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania.
Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.“ Z uvedeného výkladu vyplýva, že na to, aby bola žalobcovi poskytnutá súdna
ochrana v zmysle ním podanej žaloby, musel splniť predpoklady ustanovené zákonom (§ 137 písm.

d/ CSP). Tieto predpoklady súd prvej inštancie skúmal a správne konštatoval, že žalobca nepreukázal
existenciu podmienok pre prípustnosť danej žaloby, a preto ani nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

10.Vychádzajúczvyššiekonštatovanéhoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávny

potvrdil aj vo vzťahu k závislému výroku o nároku na náhradu trov konania, nakoľko súd prvej inštancie
správne vychádzal zo zásady úspechu v konaní.

11. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP aplikujúc ust. §
255 ods. 1 CSP, keď žalovaný mal pred odvolacím súdom plný úspech, preto mu voči žalobcovi priznal

nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.

12. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)