Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, March 28, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/17/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120205871
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3120205871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek
senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: J., proti žalovanému:
Y. o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. októbra 2021, č. k. 21C/19/2020-38 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku III. - o lehote plnenia m e

n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 40.500,- eur titulom vyporiadania
podielu za prikázanie osobného motorového vozidla C. H. EČV: O. a vyrovnania z členského podielu v
SO. spojeného s právom užívať byt č. XX v dome súp. č. XXXX/XX na ulici T. a to do šesť mesiacov
od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. - o trovách konania medzi stranami sporu, vzniknutých
pred súdom prvej inštancie m e n í tak, že žiadna zo strán n e m

á právo na náhradu trov konania.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania vzniknutých v odvolacom

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie rozhodol tak, že do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov strán sporu patrí osobné motorové vozidlo C. H. EČV: O. v
hodnote 1.000,- eur a hodnota členského podielu U. spojeného s užívaním bytu č. XX, ktorý sa nachádza

v dome súp. č. XXXX/XX na ulici T. v hodnote 80.000,- eur. Do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal
osobné motorové vozidlo C. EČV: O.. Žalovaného zároveň zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni
40.500,- eur titulom prikázania osobného motorového vozidla C. H. EČV: O. a titulom vyrovnania
členského podielu v U.., spojeného s právom užívať byt č. XX v dome súp. č. XXXX/XX na ulici
T., a to do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni voči žalovanému priznal v konečnom
dôsledku náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa domáhala vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov dôvodiac, že jej manželstvo so žalovaným bolo rozvedené rozsudkom
Okresného súdu Trenčín č.k. 18Pc/8/2019-13 zo dňa 20.6.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
4.7.2019, pričom k dohode o vyporiadaní BSM medzi nimi ako rozvedenými manželmi pre postoj
žalovaného nedošlo. Žalobkyni a žalovanému bol zápisnicou o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu daný
do užívania byt č. XX v dome XXXX/XX na ul. Z. (teraz T.) v O., ktorý prevzali dňa 16.6.1989. Po rozvode

manželstva uzatvorili dňa 10.7.2019 Dohodu o vysporiadaní spoločného členstva a práva spoločného
nájmu družstevného bytu tak, že toto bude evidované na meno žalovaného, ktorý ako člen a U. O. bude
užívať tento spoločne nadobudnutý byt. Okrem členského podielu v U. O. nadobudli aj osobný automobilC. H., EČV O., ktoré vozidlo užíva žalovaný. Žalobkyňa navrhla prikázať motorové vozidlo žalovanému a
na vyrovnanie hodnoty podielov uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej 46.500,- eur. Žalovaný súhlasil
s prevzatím motorového vozidla, pokiaľ ide o výplatu z hodnoty členského podielu súhlasil s výplatou

potom, čo predmetný byt predá, navrhol povinnosť výplaty do troch rokov od právoplatnosti rozsudku
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukázal na to, že je nezamestnaný, krátko
pred dôchodkom, nevlastní okrem podielu 1/12 domu na dedine žiadny majetok, má možnosť vyplatiť
žalobkyňu len z predaja predmetného bytu. Vlastníkom bytu sa stal na základe zmluvy o prevode
vlastníckeho práva zo dňa 07.02.2020 a pokiaľ obratom nadobudnutý byt predá, bude musieť zaplatiť

nevýhodné poplatky. Žalobkyňa súhlasila s výplatou v lehote 3 mesiacov.

3. Na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. §
143, § 149 ods. 1, 5, § 150 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), vo svetle ktorých rozhodol o
vyporiadaní majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov spôsobom, na ktorom
sa títo v priebehu konania dohodli. Základom jeho rozhodnutia teda boli zhodné tvrdenia strán sporu

ohľadne rozsahu majetku patriaceho do BSM, tiež jeho hodnoty a spôsobu vyporiadania. Jedinou
spornou otázkou zostala lehota, v akej žalovaný žalovanej vyplatí jej podiel na vyporiadavanom BSM,
v ktorom smere súd neakceptoval návrh žalovaného (3 roky na výplatu žalobkyne), čo považoval za
neprimerane dlhú lehotu. Spornú otázku posudzoval vo svetle ust. § 232 CSP vzhľadom na tvrdenia
žalovaného, že získať finančné prostriedky na výplatu žalovanej môže výlučne predajom predmetného

bytu, na uskutočnenie ktorej transakcie poskytol žalovanému lehotu 3 mesiace, v ktorej podľa názoru
súdu je možné predaj realizovať. Poukázal tiež na to, že potreba vyporiadať spoločne nadobudnutý
majetok musela byť žalovanému známa už v čase právoplatnosti rozvodu (júl 2019) a zároveň v čase
uzavretia dohody o vyporiadaní spoločného členstva a práva spoločného nájmu družstevného bytu
(rovnako júl 2019), naviac získať finančné prostriedky mohol žalovaný aj prevodom členského podielu,

nemusel sa nevyhnutne stať vlastníkom predmetného bytu. Ním požadovaná lehota troch rokov na
výplatu podielu žalobkyni, by neprimerane zvýhodnila žalovaného a zároveň neprimerane znevýhodnila
žalobkyňu. Potreba zaplatiť daň z prevodu nehnuteľnosti v tejto súvislosti nemá relevantný význam,
okrem toho je od dane z predaja nehnuteľnosti oslobodený príjem po uplynutí 5 rokov
od nadobudnutia nehnuteľnosti, čo by bolo v prípade žalovaného až niekedy v roku 2025. O trovách

konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( podľa pomeru úspechu vo
veci). Vychádzal zo stanoviska uvedeného v rozhodnutí Ústavného súdu SR I. ÚS 54/2019, z ktorého
vyplýva, že pri vyporiadaní BSM je namieste vychádzať z § 255 CSP a uplatniť základné pravidlo a to je
zásada úspechu vo veci, tiež stanoviska NS Rc 42/1972, podľa ktorého nemožno vylúčiť ani ten postup,
kedy súdy pri posudzovaní pomeru procesného úspechu oboch manželov prihliadnu podľa okolností

konkrétneho prípadu i k tomu, ako bola vyriešená otázka rozsahu a hodnoty BSM, je preto potrebné
vychádzať pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto spore z princípu procesného
úspechu v konaní a teda posúdenie skutočného procesného úspechu či neúspechu každého zo strán
sporu, tiež je potrebné prihliadať i k požadovanej a skutočne priznanej výške vyporiadacieho podielu
a zohľadniť výsledok sporu medzi účastníkmi o to, ktoré veci patria do BSM a ktoré nie. Poukázal tiež

na Nález Ústavného súdu ČR 8 sp. zn. I ÚS 1441/11, podľa ktorého základné pravidlo rozhodovania
o trovách konania podľa zásady úspechu možno v konkrétnom prípade korigovať buď nepriznaním
náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov, ak sú pre taký záver dané dôvody hodné osobitného
zreteľa (§ 257 CSP), alebo priznaním náhrady trov konania neúspešnému žalovanému, ak svojím
chovaním nezadal príčinu k podaniu žaloby o vyporiadanie BSM. Poukazom na rozhodnutie NS SR

sp. zn. 22Cdo 1895/2014 uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade trov v spore je potrebné prihliadať
na postoje oboch strán v priebehu súdneho sporu. Z obsahu spisu v danej veci vyplynulo, že žalovaný
sa bránil vyporiadaniu BSM, nereagoval adekvátne na mimosúdnu výzvu žalobkyne dohodnúť sa o
vyporiadaní spoločne nadobudnutého majetku, v priebehu konania sa nevyjadril k podanej žalobe.
Nakoniec bolo možné považovať žalobkyňu za úspešnú stranu sporu, pretože bol prejednaný spoločne

nadobudnutý majetok v rozsahu a spôsobom ako ho určila a v hodnote, na ktorej došlo so žalovaným
k zhode. Na aplikáciu § 257 CSP nebol dôvod, lebo prejednávaný spor svojim predmetom nie je ničím
výnimočný a neexistujú dôvody, ktoré by boli hodné osobitného zreteľa.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu, posúdiac obsah odvolania s
ním formulovaným odvolacím návrhom, jeho zmenu len v časti o lehote plnenia (výrok III.) a v časti
o trovách konania (výrok IV.) a to tak, že bude povinný zaplatiť žalobkyni prisúdenú sumu titulom
vyporiadania BSM, nie do troch mesiacov po právoplatnosti rozsudku, ako stanovil súd prvej inštancie,ale do troch rokov od právoplatnosti rozsudku s tým, že náhrada trov konania nebude priznaná ani
jednémuzúčastníkovkonania,alternatívnenavrhovalzrušenienapadnutéhorozhodnutiaavrátenieveci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v

ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady
spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia a nesprávne skutkové a právne závery,
na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), ich naplnenie vzhliadal v tom, že súd prvej
inštancie neprihliadal na argumentáciu, ústne prednesy a navrhované a predložené dôkazy zo strany
žalovaného, súd bol nečinný z úradnej moci vo vzťahu k tomu, že nezisťoval rozhodujúce skutočnosti pre

vydanie spravodlivého meritórneho rozhodnutia v danej veci, jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového
stavu, ktorý neobstojí a nevykonaný návrh na doplnenie dokazovania v tomto smere mal za následok
nesprávne skutkové zistenia. Z predložených dôkazov na pojednávaní dňa 18.10.2021 (ústne vyjadrenie
žalovaného k nim) vyplývajú iné skutkové závery, dôsledkom čoho je podľa jeho názoru nesprávne
právne posúdenie veci, keďže dôvody pre vyporiadanie BSM strán sporu spôsobom, v hodnotách
a určení lehoty povinnosti výplatku, nie sú dané vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu.

V konkrétnostiach vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uvedenému v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP
poukazoval na to, že v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že on sa k žalobe písomne
nevyjadril, on však požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie z dôvodu prevzatia právneho zastúpenia
a preštudovania spisového materiálu, v priebehu pojednávania namietal žalobkyňou žiadanú výplatu
z hodnoty majetku, hodnoty navrhované žalobkyňou súd žiadnym spôsobom neskúmal, pripustil tak

jedinú možnosť tvrdenú žalobkyňou zo stiahnutej internetovej stránky realít, neskúmal datovanie cien
nehnuteľností, ktoré mali byť za rok 2019, uprednostnil a pripustil posudzovanie ceny nehnuteľnosti
z internetovej stránky predaja nehnuteľností z roku 2020, opomenul skutočnosť, že žalovaný z masy
BSM poukázal z výlučných prostriedkov úhradu členského podielu a poplatky za prevod vlastníctva vo
výške 685,41 eur, o čom listinné dôkazy predložil na pojednávaní dňa 18.10.2021. Poukázal na to, že

každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný
majetok a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného vynaložilo na ostatný majetok. Ďalej uvádzal, že
dôležitým ustanovením je ust. § 151 ods. 2 CSP, vychádzajúc z ktorého ak druhá strana sporu skutkové
tvrdenie protistrany výslovne nepoprie, súd bude považovať toto tvrdenie za nesporné. Súd hodnotí
dôkazy voľnou úvahou, pričom ich posudzuje každý osobitne a v ich vzájomnej súvislosti. Naplnenie

odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, vychádzajúc z obsahu odvolania, videl
v tom, že súd sa nezaoberal skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie lehoty splatnosti pri stanovení
povinnosti žalovanému vyplatiť žalobkyňu na jej podiel z BSM. Poukázal na to, že požadoval stanoviť
lehotu splatnosti v rozsahu troch rokov od právoplatnosti rozsudku, čo súd neakceptoval a stanovil mu
trojmesačnú lehotu splatnosti. On však už na pojednávaní argumentoval, že ak predmetný byt predá

skôr, ako do 5 rokov od kúpy bytu, ktorá bola zrealizovaná prevodom členského podielu z bytového
družstva dňa 13.02.2020, bude musieť znášať samostatne daň z príjmu z predanej nehnuteľnosti a
odvody do zdravotnej poisťovne pri podaní daňového priznania, čo však súd pri výplatku nezohľadnil.
Prakticky to znamená, že ak U. O. určilo hodnotu bytu vo výške 7.260,61 eur a žalovaný by tento byt
predal za cenu 80.000,- eur, daň z príjmu 19 % z rozdielu kúpy a predaja bytu by bola 13.820,60 eur,

čo súd neodpočítal pri predaji nehnuteľnosti z masy BSM a nezohľadnil to ani pri lehote splatnosti, čím
podľa jeho názoru porušil rovnosť strán v rámci súdneho procesu. V nadväznosti na vyššie uvedený
odvolací dôvod poukazuje na prípustnosť týchto skutkových tvrdení podložených finančnou analýzou,
týkajúcou sa dane z predaja nehnuteľností, ktoré, i keď ide o novoty, sú podľa jeho názoru vo svetle
§ 366 CSP prípustné v odvolacom konaní, keďže ide o reakciu na vydané rozhodnutie, pokiaľ ide

o lehotu splatnosti. Má za to, že tieto majú výnimočný charakter, viažu sa na konkrétne vymedzenú
procesnú situáciu, pričom poukazuje na právny názor majúci pôvod v odbornej literatúre, podľa ktorého
v prípade odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. d/ možno do uplynutia lehoty na podanie
odvolania argumentovať novými skutočnosťami a dôkazmi, aj keď predtým neboli použité. V nadväznosti
navyššieuvedenénamietatiežsprávnosťrozhodnutia,pokiaľideonáhradutrovkonaniamedzistranami

sporu, zastávajúc názor, že v tomto prípade by náhrada trov konania nemala byť priznaná žiadnemu
účastníkovi.

5. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne navrhovala rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Odvolanie v plnom

rozsahu považuje za nedôvodné. Poukazuje ťažiskovo na to, že vydané rozhodnutie je dôsledkom toho,
že žalovaný bol po celý čas konania nečinný. Nereagoval tak na výzvu žalobkyne zo dňa 11.06.2020,
po doručení žaloby dňa 03.02.2021 požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie a aj potom, ako mu súd
vyhovel a nový termín pojednávania určil tak, aby bolo možné vyhovieť tejto jeho požiadavke, sa kžalobe ani dodatočne nevyjadril. Svoje námietky začal produkovať až na pojednávaní, avšak, a to je
rozhodujúce, v konečnom dôsledku sa so žalobkyňou na pojednávaní dohodol na všeobecnej hodnote
členského podielu družstevného bytu, ktorá tvorila masu BSM, aj na hodnote vozidla, ktoré skutočnosti

takto neboli medzi účastníkmi vo výsledku spornými. Argument o neodpočítaní sumy 685,41 eur je
irelevantný, nakoľko žalovaný po tom, ako bola uzatvorená dohoda o vyporiadaní spoločného členstva
a práva spoločného nájmu bytu zo dňa 10.07.2019 z vlastných finančných prostriedkov uhradil sumu
685,41 eur a vec nadobudol do svojho výlučného vlastníctva, teda nešla do BSM, naviac má za to, že
tieto finančné prostriedky ani nie je možné vyporiadať a už vôbec nie v rámci BSM. Jeho argumenty,

pokiaľ ide o lehotu splatnosti, rovnako považuje za nevýznamné. Od rozvodu manželstva vedel, že sa
bude musieť so žalobkyňou vyporiadať, pričom v roku 2019 odmietol jej návrh, že vyplatí ona jeho. Až po
samotné súdne pojednávanie aj naďalej nejavil a nejaví žiadnu snahu o spravodlivé vyriešenie veci. On
obýva byt, ku ktorému vlastnili členské práva pôvodne obaja manželia, žalobkyňa žije v podnájme. On
byt previedol do svojho výlučného vlastníctva, čím získal majetkovú výhodu a žalobkyňa nie je schopná,
keďže aj vzhľadom na svoj vek pre banku nie je zaujímavá, si zabezpečiť vlastnú strechu nad hlavou.

Naviacvkonečnomdôsledkužalovanéhoničnenútilobytnadobudnúťdovlastníctva.Akhochcelpredať,
mohol previesť aj len členské práva k bytu za trhovú hodnotu bytu a mať finančné prostriedky bez
akýchkoľvek daňových, či odvodových záťaží. Bol si vedomý skutočnosti, že sa žalobkyňa snažila riešiť
vyporiadanie BMS dlhší čas, a to aj formou dohody, a tiež si musel byť vedomý, že raz k riadnemu
vyporiadaniu BSM príde, na čo mal dostatok času, prinajmenšom od leta 2019. Pokiaľ ide o výrok

o priznaní náhrady trov konania, aj tento považuje za správny, porovnajúc žalobný návrh žalobkyne
s postojom žalovaného v priebehu konania, tiež pred jeho začatím, má za to, že žalobkyňa bola v
konaní plne úspešná. Na svojom postoji zotrvala od začiatku konania, aj v mimosúdnej komunikácii so
žalovaným pred podaním žaloby až do záverečnej reči. Ak by žalovaný pristúpil na spôsob vyporiadania
BSM navrhovaný žalobkyňou, nemuselo konanie vôbec prebehnúť. Súd prvej inštancie rozhodnutie o

trovách konania riadne zdôvodnil. V prospech správnosti rozhodnutia poukazuje tiež na rozhodnutie
KS v Bratislave pod č. 4CoP/3/2018 zo dňa 30.04.2019. Žalobkyňou navrhovaný spôsob vyporiadania
bol v konečnom výsledku akceptovaný a dohodnutý stranami na pojednávaní, žalobe tak bolo v celom
rozsahu vyhovené, a to tak čo do ustálenia masy BSM, ako aj spôsobu vyporiadania. Rozhodnutie je tiež
riadne odôvodnené. Z uvedených dôvodov navrhuje potvrdenie rozhodnutia s tým, že žalovaný bude

zaviazaný znášať tiež trovy odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutých častiach vydané podľa
§ 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §

363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach - o lehote plnenia a

o trovách konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie, je potrebné za použ. § 388 CSP zmeniť,
nakoľko v týchto častiach neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani zrušenie. Odvolací súd
rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej
veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zvyšnej časti nepreskúmaval, keďže táto

suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola (§ 367 ods. 3 CSP).

8. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, existenciu ktorej vady nezistil a túto tiež odvolateľ netvrdil.

9. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vychádzajúc zo zhodných tvrdení sporových strán ustálil
okruh vecí a práv patriacich do BSM a na základe zhodných prejavov vôle sporových strán, tieto
vysporiadal ich prikázaním žalovanému za súčasného uloženia mu povinnosti vyplatiť na podiel
žalobkyne z BSM, tejto medzi stranami dohodnutú sumu 40.600,- eur, stanoviac lehotu plnenia na

tri mesiace od právoplatnosti rozhodnutia, v konečnom dôsledku priznajúc žalobkyni vychádzajúc zo
zásady úspechu v spore, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.10. Žalovaný porovnajúc jeho odvolacie skutkové tvrdenia s ním formulovaným odvolacím návrhom, sa
dožaduje zmeny rozhodnutia len v časti o lehote plnenia (ktorú žiada trojročnú) a o trovách konania,
kde sa dožaduje rozhodnutia o ich nepriznaní žiadnej zo strán sporu. Okruh vecí a práv patriacich do

BSM, ich prikázanie, či stanovenú výšku výplaty preberá do ním formulovaného odvolacieho návrhu
bezo zmeny.

11. Žalovaný prostredníctvom odvolacích námietok sa dožaduje trojročnej lehoty plnenia vo vzťahu k
jeho povinnosti vyplatiť žalobkyňu na podiel pripadajúci jej z BSM, odvolávajúc sa na to, že súd prvej

inštancie nezohľadnil jeho tvrdenia, že vyplatiť žalobkyňu môže len za cenu predaja bytu, pokiaľ by to
však bolo v horizonte kratšom ako tri roky od právoplatnosti rozsudku, bol by postihnutý neprimeranou
daňovou povinnosťou, ktorá pri rozhodovaní nebola zohľadnená, čím podľa jeho názoru došlo k
naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existencia inej vady
spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia).

12. V zmysle § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd
môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

13. Citované ustanovenie § 232 ods. 3 CSP upravuje všeobecnú lehotu na plnenie tri dni, ktorá začína
plynúť od právoplatnosti rozsudku, ktorá platí aj v tých prípadoch, keď súd vo výroku rozsudku neurčil

lehotu na plnenie. Citované ustanovenie bližšie stanovuje podmienky vykonateľnosti rozhodnutia a tým
zaručuje jeho vymáhateľnosť štátnou mocou aj proti vôli tých, ktorým sa v ňom ukladá nejaká povinnosť.
Pomer právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku je pre prevažnú časť prípadov plnení vyriešená tak, že
vykonateľnosť nastáva v trojdennej lehote na plnenie počítanej odo dňa, kedy rozsudok
nadobudol právoplatnosť, len u rozsudkov predbežne vykonateľných, začína lehota na plnenie plynúť

už od doručenia v zmysle § 44 CMP (podľa ktorého rozsudky o výživnom sú vykonateľné
doručením, o ktorý prípad však v posudzovanej veci nejde). Určenie dlhšej než trojdennej lehoty na
plnenie patrí medzi procesné úkony súdu, ktoré zákon zveruje do jeho voľnej úvahy prostredníctvom
čoho je súdu tak umožnené, aby sám a nezávisle aj od návrhu účastníkov uvážil, či je povolenie
predmetnej výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, ktorému sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku

prisúdenej čiastky, alebo na iné okolnosti prípadu. Zákon teda povolenie takejto výhody jednoznačne
nepodmieňuje ani požiadavkou tej-ktorej strany, ani dohodou medzi stranami, ale rozhodnutie v tomto
smere, je plne v kompetencii konajúceho súdu a to aj bez ohľadu na návrhy strán.

14. Pri úvahách a možnom plnení v dlhšej, ako zákonnej trojdňovej lehote, je potrebné si uvedomiť,

že už akákoľvek dlhšia lehota plnenia ako zákonná, je výhodou (benefitom) povinnej strany, čím
už zo svojej podstaty znevýhodňuje stranu oprávnenú a preto predstava odvolateľa, že aj bez
zohľadnenia jej dopadov na stranu z plnenia oprávnenú, by bolo možné vyhovieť akejkoľvek
neprimeranej požiadavke strany povinnej z plnenia, motivovanej jej subjektívnymi dôvodmi, je vo
svetle spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi, ku ktorému má smerovať každé

súdne rozhodnutie, neudržateľnou. Súd prvej inštancie absolútne správne neakceptoval požiadavku
žalovaného na trojročnú lehotu plnenia, ktorú odôvodňoval platobnou neschopnosťou, ktorá nevyhnutne
podľa jeho tvrdenia bude musieť viesť k predaju bytu, s ktorým je spojená daňová zaťaženosť,
vysporiadajúc sa s ňou v bode 9/ odôvodnenia. Možno sa plne stotožniť s názorom súdu prvej inštancie,
že žalovaným požadovaná lehota by vo vzťahu k právam žalobkyne predstavovala ťažko neprimeranú

výhodužalovanéhonaťarchužalobkyne,ktorejznášanieniejeudržateľnéspravodlivoodnejpožadovať.
Žalovaný si od počiatku musel byť jasne vedomý svojich možností a bolo vecou jeho racionálneho
zváženia, ak sa takouto povinnosťou dožadujúc sa vecí a práv patriacich do BSM zaťažil. Od rozvodu
a nadobudnutia členských práv uplynula dostatočne dlhá doba, aby si zariadil svoje finančné pomery
vo vedomí povinnosti vyplatiť žalobkyňu. Je neakceptovateľné, aby takéto neprimerané výhody na jeho

strane, takto znevýhodnili žalobkyňu, ktorá musí mať primerané možnosti výťažkom zo spoločného
majetku si svoju situáciu zlepšiť (tiež bytovú, keďže žije v nájomnom byte na rozdiel od žalovaného,
ktorý užíva byt spoločne nadobudnutý). Správne tiež súd prvej inštancie posúdil, že potreba zaplatenia
daňovej povinnosti v prípade predaja bytu, nie je spôsobilou už len principiálne k dopadu na vyhovenie
jeho požiadavke. Súd totiž pri svojom rozhodovaní musí vychádzať z objektívneho (reálneho) stavu,

ktorý je prítomný v čase jeho rozhodovania (§ 217 ods. 1 CSP) a nemôže, ani nemá anticipovať budúci
stav veci, teda skutočnosti, ktoré vôbec ani nemusia nastať (možný predaj bytu). Preto ani akékoľvek
finančné analýzy týkajúce sa daňovej povinnosti v prípade predaja nehnuteľnosti (nad rámec toho, že sú
naviac novotami v odvolacom konaní nespĺňajúcimi už len zo svojej podstaty zákonné predpoklady naich použitie vo svetle § 366 CSP), nie sú spôsobilými zvrátiť rozhodnutie súdu prvej inštancie spôsobom
požadovaným žalovaným a v kumulatíve odvolacie námietky vzťahujúce sa k lehote splatnosti ani k
naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ktorého podstata naviac

ani na produkované námietky nedopadá.

15. Súd prvej inštancie však zohľadnil správne tvrdenia žalovaného o potrebe predaja bytu za
účelom výplaty žalobkyne v tom, že lehotu na plnenie považoval za opodstatnenú stanoviť dlhšiu,
ako zákonnú trojdňovú (stanovil trojmesačnú), odvolací súd však na rozdiel od neho považuje na

zrealizovanie možného tvrdeného predaja za dostatočnú lehotu o niečo komfortnejšiu (šesťmesačnú) v
ktorej vzhľadom na poznatky praktického života a pohyb na trhu s nehnuteľnosťami, už skutočne bez
významnejších prekážok možno administratívne aj reálne túto transakciu zrealizovať, o to viac, že od
rozhodnutia súdu prvej inštancie naviac uplynulo ďalších päť mesiacov na prospech žalovaného.

16. Z uvedených dôvodov preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku III. - o lehote

plnenia zmenil odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia za použ. § 388 CSP,
keď dospel k záveru, že v tejto časti rozhodnutie nie je spôsobilé k potvrdzujúcemu, ani zrušujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu.

17.Pokiaľodvolateľvodvolanítiežnamieta,žehodnotynavrhovanéžalobkyňousúdžiadnymspôsobom

neskúmal, či pripustil jedinú možnosť tvrdenú žalobkyňou zo stiahnutej internetovej stránky realít,
neskúmaldatovanieciennehnuteľností,pripustilposudzovaniecenynehnuteľnostizinternetovejstránky
predaja nehnuteľností z roku 2020, tiež, že opomenul zohľadniť skutočnosť, že žalovaný poukázal z
výlučných prostriedkov úhradu členského podielu a poplatky za prevod vlastníctva bytu vo výške 685,41
eur, ktorá platba mu mala byť z výplaty odpočítaná, tak nad rámec toho, že zjavne opomína, že okruh

BSM, forma vyporiadania, ako aj samotná výška výplaty nebola súdom stanovená autoritatívne ako
výsledok vyhodnotenia sporných tvrdení, ale mala pôvod v jednoznačnom konsenze účastníkov, ku
ktorému dospeli v priebehu nariadeného pojednávania vo veci, za absolútnej nečinnosti žalovaného
pokiaľ ide o produkovanie, či navrhovanie dôkazov, tak primárne je akákoľvek polemika na túto tému
nadbytočná z dôvodu, že vychádzajúc zo samotným žalovaným sformulovaného odvolacieho návrhu,

ako aj obsahu odvolania samotného vyplýva, že vo výsledku nepožaduje zmenu rozhodnutia v časti
hodnoty vecí a práv patriacich do BSM ani výšky hodnoty podielu žalobkyne a s ním súvisiacej výšky
výplaty na podiel žalobkyne na ktorú bol zaviazaný, výlučne formuluje požiadavku len na zmenu lehoty
plnenia a trov, čím preskúmavanie naplnenia odvolacích dôvodov, ktoré vo vzťahu k tejto problematike
produkuje (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP) nemá opodstatnenie. Odvolací súd zároveň poznamenáva,

že námietka o nezohľadnení poplatkov, resp. nárok na ich zohľadnenie pred súdom prvej inštancie
produkovaný ani nebol, čím aj z tohto ďalšieho dôvodu by nebol vzhľadom na okolnosti, spôsobilý
k odvolaciemu prieskumu, či dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, ako novota pre
nesplnenie podmienok daných ust. § 366 CSP.
18. V konečnom dôsledku odvolateľ napáda námietkami rozhodnutie aj v časti náhrady trov konania

vzniknutých pred súdom prvej inštancie o ktorých bolo rozhodnuté podľa zásady úspechu (§ 255 ods.
1 CSP) tak, že žalobkyňa má plný nárok na ich náhradu.

19. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

20. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení sa teda v sporovom konaní, o ktoré ide tiež
nepochybne v posudzovanej veci, povinnosť nahradiť trovy konania primárne spravuje zásadou
úspechu v konaní čo znamená, že strana, ktorá v spore uspela, má v princípe právo na to, aby sa jej
nahradili trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva, pričom ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona, čo je možné len za splnenia zákonných

predpokladov uvedených v ust. § 257 CSP, ktorými zásadami nie je dôvod sa nespravovať ani v konaní o
vyporiadanie BSM, ako správne konštatoval tiež súd prvej inštancie, odkazom tiež na názory najvyšších
súdnych autorít obsiahnutých v rozhodnutiach na ktoré súd prvej inštancie v bode 10/ odôvodnenia aj
opodstatnene poukazuje (rozhodnutie ÚS SR I.ÚS 54/2019, stanovisko Rc 42/1972, Nález ÚS ČR I.ÚS1441/11, či rozhodnutie NS SR 22Cdo 1895/2014) od ktorých ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je
dôvod sa odchýliť ani v posudzovanej veci.

23. Vychádzajúc z nich, však osobitosť aplikácie zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách konania
v konaní o vyporiadaní BSM sa prejavuje v spôsobe hodnotenia tohto úspechu vzhľadom na celý
rad okolností špecifických pre danú vec, teda okrem porovnania žalobného návrhu s výsledným
rozhodnutím, tiež postojov účastníkov v konaní, ich prípadnú nečinnosť, ich správanie pred samotným
podaním žaloby a pod..

24. Súd prvej inštancie sa týmto síce spravoval, avšak vo výsledku podľa názoru odvolacieho súdu v
okolnostiach danej veci úspech žalobkyne nesprávne vyhodnotil, založiac ho na zistení, že spoločný
majetok bol vyporiadaný spôsobom, ktorý určila žalobkyňa, na výške výplaty sa strany dohodli a
predprocesne sa mal žalovaný dohode o vyporiadaní brániť.

25. Vychádzajúc z obsahu spisu, porovnaním žalobného návrhu s rozhodnutím súdu faktom je,
že spoločný majetok naozaj v rozsahu definovanom v žalobe bol aj vyporiadaný spôsobom, ktorý
navrhovala žalobkyňa až na výšku výplaty, ktorú požadovala (46.500,- eur teda vyššiu, ako jej bola
priznaná vo výške 40.500,- eur - teda nižšia), čo rozhodne nemožno považovať za zanedbateľný
rozdiel, v ktorom aj má jasný pôvod dôvod nevyporiadania BSM dohodou pred podaním žaloby (v

navrhovanej dohode na mimosúdne rozhodnutie dokonca formulovala nárok na výplatu vo výške
47.000,- eur). Žalovaný totiž po podaní žaloby (a nie je dôkaz o tom, že opačný postoj by mal pred jej
podaním) nespochybňoval okruh vecí a práv patriacich do BSM, či spôsob ich vyporiadania navrhovaný
žalobkyňou, nesúhlasil len s hodnotou vyporiadavaného podielu, ktorý vo výsledku bol medzi stranami
doriešený síce dohodou až v priebehu súdneho konania, avšak nie v rozsahu navrhovanom žalobkyňou,

ale v nezanedbateľne v nižšej výške. Už len s prihliadnutím na túto skutočnosť, pri posudzovaní úspechu
je potrebné si uvedomiť, že v prípade konania o vyporiadanie BSM ide o tzv. iudicim duplex, kde má vo
svojej podstate každý účastník postavenie tak žalobcu, ako aj žalovaného, preto právo na odmietnutie
navrhovanej výšky výplaty a následné rokovanie o nej, nemôže byť odopreté ani žalovanej strane (tiež v
predprocesnom štádiu) a pokiaľ naviac vo výsledku dohoda o nej (tiež rozhodnutie súdu) nekopírovala

požiadavku žalobkyne, ako tomu bolo tiež v posudzovanej veci, nemožno udržateľne konštatovať plný
úspech na strane žalobkyne v spore, keď naviac od počiatku okruh, ani spôsob vyporiadania, žalovaný
nenamietal. Pravdou je, že na výzvu súdu vyjadrenie k žalobe tento nepredložil, čo však vo výsledku
nespôsobilo žiadne ťažkosti, keďže hneď na prvom pojednávaní vo veci konštruktívne dosiahol bez
produkovania akýchkoľvek procesných obštrukcií dohodu v spornej otázke výšky vyplácaného podielu

so žalobkyňou, na ktorej aj následne bolo napadnuté rozhodnutie založené. Žalobkyňa netvrdí, že
žalovaný pred zahájením sporu rozporoval okruh BSM, či navrhovaný spôsob vyporiadania, v žalobe len
tvrdila,žežalovanýnazaslanúmudohoduomimosúdnomvyporiadaníreagovalspôsobom,ženatakúto
požadovanú výplatu žalobkyňa nemá nárok. I keď by bolo možné za týchto okolností polemizovať o tom,
kto mal následne prevziať iniciatívu na prípadné ďalšie mimosúdne rokovania, vo výsledku v kumulácii

s ostatnými uvádzanými okolnosťami, odvolací súd zastáva názor, že tieto nemožno interpretovať ako
plný úspech žalobkyne v spore, ale ako čiastočný úspech oboch strán, pri spravodlivom usporiadaní
vzťahov medzi nimi v otázke náhrady trov konania aplikáciou § 255 ods. 2 CSP a jej premietnutím do
rozhodnutia o tejto otázke tak, že žiadna zo strán na náhradu trov konania nemá právo.

26. Odvolacie námietky žalovaného v tomto smere preto posúdil ako dôvodné.

27. Keďže súd prvej inštancie úspech žalobkyne s poukazom na vyššie uvedené podľa názoru
odvolacieho súdu nesprávne posúdil, odvolací súd jeho rozhodnutie v tejto časti (výrok IV.) za použ. §
388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

28. Odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol aj o trovách odvolacieho konania a to podľa § 396
ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP tak, že stranám právo na ich náhradu nepriznal, keďže obe v
odvolacom konaní zaznamenali úspech len čiastočný.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).