Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Sunday, November 28, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/63/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7194898348
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:7194898348.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej,
sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu Unique Partner Ltd., so
sídlom 1 1/2 Miles Northern Highway, Belize City, Belize, IČO: 150 262, zastúpeného advokátom JUDr.
Tiborom Sásfaiom, so sídlom v Ruskove, Ďurkovská 45, proti žalovanému Štátne divadlo Košice, so
sídlom v Košiciach, Hlavná 58, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Knopom, so sídlom v Košiciach,

Krmanova 1, o náhradu škody spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom, vedenom na
Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 14C/808/1994, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 20. apríla 2017 sp.zn. 3Co/626/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

l . Okresný súd Košice I (ďalej aj ,,súd prvej inštancie”) rozsudkom z 25. mája 2015 č.k.
14C/808/1994-700 žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy v celkovej výške 282.572,09 €, z tohto súdny poplatok 6.638,78,- € a trov zastupovania vo výške
275.934,09 €. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 14C/808/1994-724 zo dňa 24.08.2015 rozhodol o trovách štátu
tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť na účet súdu prvého stupňa sumu 5.194,11 eur do troch dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak v zmysle § 13 a § 17 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku
štátu, § 424 a § 442 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,OZ”).
1.1 Žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady škody - ušlého zisku vo výške
108.465.000,- Sk, t.j. 3.600.378,41 eur s úrokmi z omeškania. Okresný súd Košice I rozsudkom z
9.7.2001 č.k. 14C/808/94-106 v spojení s opravným uznesením z 8.8.2001 č.k. 14C/808/94-136 uložil

žalovanému zaplatiť žalobcovi 79.766.666,- Sk s prísl. úrokmi z omeškania. V prevyšujúcej časti žalobu
o zaplatenie 14.539.000,- Sk s prísl. zamietol. Výrok o zamietnutí žaloby o zaplatenie 14.539.000,- Sk
nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti nadobudol právoplatnosť. Krajský súd v Košiciach rozsudkom
z 31.7.2001 sp.zn. 13Co/338/2001 rozsudok Okresného súdu Košice I z 9.7.2001 č.k. 14C/808/94-106
v spojení s opravným uznesením vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 53.177.777,-
Sk potvrdil. V ostatnej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu nad 53.177.777,- Sk zamietol.

Zrušil rozsudok vo výroku o príslušenstve pohľadávky. Najvyšší súd SR rozhodujúci o dovolaní žalobcu
o dovolaní generálneho prokurátora SR rozsudkom č.k. 3MCdo/12/2004, č.k. 3Cdo/169/2004 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ako aj výrok rozsudku Okresného súdu Košice I v spojení s
opravnýmuznesením,ktorýmbolažalovanémuuloženápovinnosťzaplatiť53.177.777,-Skazamietnutá
žaloba nad 53.177.777,- Sk a vec vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie
po zrušení rozsudku Najvyšším súdom SR vykonal opakované dokazovanie z obsahu súdneho spisu

- predloženými listinnými dôkazmi, výpoveďami účastníkov konania (strán sporu), obsahom spisu o
skutočnej škode vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 14C/830/1996, pôvodným znaleckýmdokazovaním a nariadil dokazovanie znaleckou inštitúciou Ekonomickou univerzitou v Bratislave,
Inštitútom ekonomického znalectva a expertíz a po právnom posúdení veci podľa § 13 a § 17 zákona
č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, § 424 a § 442 Občianskeho zákonníka uzavrel, že žalobcom

tvrdené úmyselné konanie proti dobrým mravom žalovanou nebolo preukázané.
1.2 Súd pre posúdenie výšky ušlého zisku nariadil znalecké dokazovanie znaleckou inštitúciou, za
situácie, že by žalovaný porušil dobré mravy svojim konaním. Zo znaleckého posudku Ekonomickej
univerzity v Bratislave, Inštitút ekonomického znalectva a expertíz vyplynulo, že žalobca nemal
ekonomický základ pre rozvoj podnikania podľa podnikateľského zámeru. Za zvlášť dôležité pre záver

o možnosti vzniku ušlého zisku pokladal súd vyjadrenie Ekonomickej univerzity v Bratislave, Inštitút
ekonomického znalectva a expertíz k otázke, v ktorej mal posúdiť zámer žalobcu, označený ako
podnikateľský zámer na strane 79b súdneho spisu, z ktorého vychádzal znalec Doc. Ing. I. C., CSc.,
pri spracovaní svojho znaleckého posudku č. 10/1997. Z odpovede Ekonomickej univerzity v Bratislave,
Inštitút ekonomického znalectva a expertíz vyplýva, že tento podnikateľský zámer neobsahuje základné
ekonomické ukazovatele a ekonomické konštatovania, nie sú podložené. Nájomnú zmluvu hodnotí ako

neštandardne uzavretú na dlhú dobu v tomto období a pri neexistencii analýzy trhu to nasvedčuje tomu,
že žalovaný a jeho predchodca nemali jasné predstavy o počte zákazníkov ani o celkovom spracovanom
zámere. Znalecká inštitúcia konštatovala, že finančné prostriedky /k 31.3.1993/ vo výške 381.000,- Sk
boli pre podnikateľský plán nedostatočné. Toto tvrdenie tiež vychádza z faktu, že ak žalobca plánoval
vykonať rekonštrukciu v sume 9.685.000,- Sk, kúpu podnikovej sporiteľne, pričom úverové zdroje nie sú

identifikované a nebol preukázaný ani žalobcom tvrdený úver od VÚB vo výške 5,000.000,- Sk a nebola
preukázaná ani solventnosť rakúskeho partnera C. N. na poskytnutie úveru, teda žalobca neuniesol
dôkazné bremeno o ekonomickej pripravenosti žalobcu na tvorbu ušlého zisku.
1.3 Žalobca nepreukázal súdu, či jeho právny predchodca spoločnosť GABRIEL, s.r.o., mal dostatok
finančných prostriedkov vlastných aj cudzích, aby prenajatú nehnuteľnosť zrekonštruoval a vyvíjal

podnikateľskú činnosť v súlade s podnikateľským zámerom a dosahoval tam znalcom zistený zisk,
alebo, že by zisk nedosahoval v iných priestoroch, čo svedčí o nedostatku príčinnej súvislosti medzi
domnelým správaním žalovaného v rozpore s dobrými mravmi a ušlým ziskom žalobcu. Keďže k vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 424 Občianskeho
zákonníka) sa vyžaduje splnenie troch podmienok: 1. úmyselné konanie proti dobrým mravom, 2. vznik

škody (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorým je ušlý zisk - zmarený majetkový prospech, t.j.
prekazené rozmnoženie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku úmyselného konania proti dobrým mravom, 3. príčinná
súvislosť medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a vznikom škody, v danom prípade nič z
uvedeného nebolo splnené. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 149

ods. 1 O.s.p. a výrok o náhrade trov štátu ust. § 148 ods. 1 O.s.p. Priznal úspešnému žalovanému trovy
konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 200.000,00 Sk (6.638,78 eur)
a trov zastúpenia vo výške 275.934,09 eur za 22 úkonov právnej služby. Dopĺňacím rozsudkom č.k.
14C/808/1994-724 zo dňa 24.82015 rozhodol o trovách štátu tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť na účet
okresného súdu sumu 5.194,11 eur z titulu preddavkových trov štátu na znalecké dokazovanie (818,88

eur za znalecký posudok doc. Ing. I. C. CSc., 4.331,87 eur za znalecký posudok č. 8/2007 Ekonomickej
univerzity v Bratislave a náhradu cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní 42,35 eur.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 20. apríla 2017
sp.zn. 3Co/626/2015, potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby

a náhrade trov štátu a zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného a v
rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K odvolacej námietke žalobcu, že súd
bolpovinnýspoukazomnaust.§159ods.2O.s.p.a§134O.s.p.vkonaníonáhraduškodyztituluušlého
zisku prihliadať na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Košice I z 18.11.1996 č.k. 14C/830/1996-6
v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 13.11.1997 č.k. 16Co/122/1997-37,

ktorým bolo právoplatne rozhodnuté, že žalovaný zodpovedá za škodu podľa § 424 Občianskeho
zákonníka úmyselným konaním proti dobrým mravom, odvolací súd poukazuje na to, že ako okresný, tak
i odvolací súd je viazaný právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu SR
3MCdo/12/2004 a 3Cdo/169/2004, ktorý zrušil výrok rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31.7.2003
sp.zn. 13Co/338/2001, ako aj výrok rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 14C/808/1994-106 z

9.7.2001. V zrušujúcom rozsudku Najvyšší súd SR zaujal právny záver, že ako okresný, tak i odvolací
súd nesprávne považovali rozhodnutie o základe veci v konaní o náhradu skutočnej škody v rozpore
s § 159 ods. 2 O.s.p. za rozhodnutie aj o základe veci v konaní o náhradu ušlého zisku a tým zaťažili
konanieinouvadou,ktorámalazanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Postupsúdunižšejinštanciespočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru vyslovujúceho v zrušujúcom rozhodnutí
vyššej inštancie a to len na základe vlastného uváženia je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp
právnej istoty (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.3.2016 3Cdo/12/2016).

2.1. Okresný súd preto po zrušení rozsudku Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice
I rozsudkom Najvyššieho súdu SR správne posudzoval aj základ nároku v súlade s ust. § 424
Občianskeho zákonníka a splnenie troch podmienok a to 1. úmyselné konanie proti dobrým mravom
(zavinenie vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu), 2. zmarený majetkový prospech - ušlý zisk
a 3. príčinnú súvislosť medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a zmareným majetkovým

prospechom. Správne dospel k záveru, že úmyselné konanie proti dobrým mravom žalovaným
nebolo preukázané. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať úmysel škodcu, zaťažuje
poškodeného. Odvolací súd ďalej uviedol, že aj za predpokladu, že by obstál právny názor o viazanosti
medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn. 14C/830/1996-6 z 18.11.1996 v spojení s
potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 16Co/122/1997-37 z 13.11.1997 v konaní o
náhradu ušlého zisku, odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno, že právny predchodca žalobcu spoločnosť GABRIEL s.r.o. mal dostatok finančných
prostriedkov vlastných aj cudzích, aby po zrekonštruovaní prenajatej nehnuteľnosť vyvíjal podnikateľskú
činnosť v súlade s podnikateľským záverom, že by zisk nedosahoval v iných priestoroch, keďže za ušlý
zisk možno považovať iba reálne, nie fiktívne určenie ušlého zisku. Odvolací súd dospel k záveru, že
nie sú splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a

žalovaného, nakoľko prvoinštančný súd vôbec nepodrobil prieskumu výšku uplatnených trov právnym
zástupcom žalovaného, tiež neskúmal účelnosť vynaložených trov.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku podal žalobca (ďalej aj
„dovolateľ“) dovolanie, uplatniac dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/, b/,

c/ CSP. Dovolateľ namieta absolútne stručné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré ani náznakom
nereaguje ani na jedinú odvolaciu námietku žalobcu, hoci tieto sú podstatné pre rozhodnutie vo veci.
Namieta tiež odklon od rozhodnutia NS SR sp.zn. 1Cdo/44/2010, R 40/213 riešiaceho posúdenie určitej
hmotnoprávnej otázky medzi tými istými účastníkmi právoplatne v inom konaní ako záväzné pre toto
konanie, s poukazom na ust. § 135 ods. 2 OSP (§ 194 ods. 1 a 2 CSP), § 159 ods. 2 OSP (§ 228

ods. 1 CSP). Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 14C/830/1996-6 z 18.11.1996 v
spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 16Co/122/1997-37 z 13.11.1997
bola vyriešená otázka, že zo strany žalovaného došlo k úmyselnému konaniu v rozpore s dobrými
mravmi. Žalobca neapeloval na záväznosť právoplatného rozsudku v konaní o náhradu skutočnej škody
ako o rozhodnutí základu zodpovednosti žalovaného aj pre toto konanie o náhrade škody z ušlého zisku

(teda že je aj v tomto konaní preukázaná zodpovednosť), ako nesprávne argumentuje odvolací súd
s poukazom na viazanosť rozhodnutím dovolacieho súdu, ale len na právoplatnom vyriešení otázky
hmotnoprávneho vzťahu, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle ust. § 424 OZ ako prejudiciálnej otázky pre toto konanie. Ak ohľadne tejto skutočnosti bolo už
raz právoplatne rozhodnuté v inom súdnom konaní, medzi tými istými účastníkmi konania, nemohol už

súd prvej inštancie ani odvolací súd túto otázku posudzovať opakovane, dokonca s opačným záverom.
3.1 Podľa dovolateľa odvolací súd sa nezaoberal najpodstatnejšími odvolacími námietkami, a to
záväznosťou právoplatného rozsudku v konaní OS Košice I sp.zn. 14C/830/1996 a preukázaním,
že žalovaný úmyselne konal v rozpore s dobrými mravmi. Dovolateľ zopakoval svoju odvolaciu
argumentáciu, poukazujúc na obsah nájomnej zmluvy zo dňa 12.08.1993, následné požadovanie

zvýšenianájomného,okolnostizmenydobynájmuvsúvislostisozmenouzákonnejúpravy,keďžalovaný
bol ochotný dohodnúť predĺženie len o nezmyselné 3 mesiace, čo však nezabezpečilo návratnosť už
vynaložených prostriedkov zo strany žalobcu. Pokiaľ ide o ušlý zisk, vzhľadom na dohodnutý nájomný
vzťah, už realizované stavebné práce a súvisiace výdavky, sankcionované záväzky žalobcu vo vzťahu
k obchodným partnerom, možnosť podnikania v tejto oblasti aj v iných priestoroch je bez právneho

významu a nemá pre uplatňovaný nárok žalobcu na ušlý zisk žiadny vplyv. Dovolateľ preto nesúhlasí so
záverom o nepreukázaní príčinnej súvislosti, ako ani so záverom o nepreukázaní dostatku finančných
prostriedkov na rekonštrukciu prenajatej nehnuteľnosti a podnikateľskú činnosť. Dovolateľ zopakoval
svoje námietky voči znaleckému posudku znaleckej inštitúcie, podľa neho znalec nesprávne vychádzal
z rokov 1994-1995, t.j. obdobia po vynaložených investíciách a iných výdavkoch, no zároveň bez príjmu

z obchodnej činnosti v predmetných priestoroch. Dovolateľ namietal, prečo znalec vychádzal zo stavu
finančných prostriedkov len k dátumu 31.3.1993, ktoré vyhodnotil ako nedostatočné, pričom išlo len o
momentálny stav a žalobca preukázal prísľub dvoch úverov z VÚB, súd na tieto dôkazy neprihliadal a ani
ich nehodnotil. Prvý znalecký posudok doc. Ing. I. C., CSc. vyhodnotil, že spoločnosť mala dostatočnézdroje na úpravu priestorov a podnikateľskú činnosť. Dovolateľ namieta spôsob hodnotenia dôkazu, keď
bol dôkaz o hodnovernosti a solventnosti rakúskeho partnera posúdený ako nepreukázaný. Ak kontrolný
znalecký posudok iba spochybnil správnosť výpočtu výšky ušlého zisku, sám výšku prípadného ušlého

zisku nevypočítal, žalobca dôvodne trval na znaleckom dokazovaní aj na výpočet výšky ušlého zisku,
čo súd prvej inštancie odmietol.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že nevidí dôvod jeho prípustnosti v ustanovení § 420 písm.
f/ a ani v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, preto žiadal, aby dovolací súd dovolanie ako

neprípustné odmietol alternatívne ako nedôvodné zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné a je potrebné ho odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP

7. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP, namietajúc nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, nesprávne skutkové zistenia, nesprávne hodnotenie
dôkazov, ako aj nesprávne právne posúdenie veci.

8. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
8.1 Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

9. Dovolateľ namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu a nevysporiadanie sa s

ním nastolenými relevantnými odvolacími argumentami.
9.1 Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
9.2 O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

9.3 Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].9.4 Treba mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

10. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,
bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

11. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie

odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Zároveň
bolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby ako
vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom
tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich organickú jednotu. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií je v danom prípade

dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností
a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací
súd, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. V odôvodnení napadnutého
rozsudkuodvolacísúdcitovalustanovenia,ktoréaplikovalazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery.Prijaté
rozhodnutie náležite vysvetlil.

11.1 Otázka, či súd správne zistil a vyhodnotil skutkové okolnosti a aký záver z nich vyvodil v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (t.j. či boli splnené zákonné podmienky nároku na náhradu
škody vo forme ušlého zisku), predstavujú námietky voči skutkovým záverom súdu (konkrétne spôsobu
vyhodnotenia dôkazov súdom), ktoré ale dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať, pretože v zmysle §
442 CSP je viazaný skutkovým stavom, z ktorého vychádzal odvolací súd potvrdzujúci rozhodnutie súdu

prvej inštancie. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, a preto sa pred ním nemožno domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ani
nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je dôvodom, ktorým by
došlo k znemožneniu realizácie procesných oprávnení strán sporu, a teda nie je dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010,

2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011,
7 Cdo 38/2012).
11.2 Súd prvej inštancie a odvolací súd v odôvodnení svojich rozhodnutí poskytli dostatočne jasné,
podrobné a presvedčivé zdôvodnenie záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, keď konštatovali
nesplnenie zákonných podmienky nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku v zmysle ust. §

424 OZ. V odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu sa
nachádzajú dostatočne vyčerpávajúco formulované odpovede na všetky zásadné skutkové či právne
argumenty predostreté žalobcom.
11.3 Otázkou preukázania úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom sa zaoberal súd prvej
inštancie na str. 5 - 8 rozsudku (č.l. 724-725 spisu), keď skonštatoval, že úmyselné konanie žalovaného

proti dobrým mravom nebolo preukázané. Súd argumentoval, že „nielen výlučne konaním žalovanej
nedošlo k úprave zmluvy o nájme nebytových priestorov podľa § 13 a § 17 zákona č. 278/1993 Z.z o
správemajetkuštátu,apretozaniklazmluvaonájmenebytovýchpriestorov,po6mesiacochodúčinnosti
zákona (do 30. 6. od 1. 1.1994). Preto potom nemohlo dôjsť ani k zodpovednosti žalovanej za prípadne
vzniknutýušlýzisk.Akbyajbolžalobkynivznikolušlýzisk,nebolbytentospôsobenývýlučneúmyselným

konaním (§ 424 Občianskeho zákonníka) žalovanej, teda odmietnutím upraviť zmluvu podľa návrhu
žalobkyne, bez rešpektovania jej požiadaviek napríklad k otázke ceny nájmu. Žalobkyňa nepristúpila
na úpravu ceny nájmu, hoci ako uviedla, pritom pripravovala spoločne podnikanie so zahraničným
partnerom. Žalobkyňa tvrdila, že do nehnuteľnosti vložila investície, za konanie žalovaného v zmysle §3 Občianskeho zákonníka proti dobrým mravom považovala, že odmietol akceptovať platnú nájomnú
zmluvu a udeliť súhlas na vydanie stavebného povolenia, len so snahou neúmerne zvyšovať platne
dohodnuté nájomné, pričom žalovaný mal vedomosť o investíciách nájomcu do nehnuteľnosti a práve

ich nedokončením zavinil, že žalobkyňa nemohla predmet nájmu užívať, podnikať v ňom a tým jej
spôsobil inú škodu. Na tomto mieste treba ale pripomenúť zákonné znenie § 13 zákona č. 278/1993
Z.z. o správe majetku štátu, podľa ktorého správca mohol majetok štátu prenechať do nájmu najviac
na 5 rokov a náhrada nákladov zhodnotenia veci sa mohla požadovať len vtedy, ak sa na tom písomne
dohodli so správcom.“

11.4 Súd ďalej pripomenul i právny názor najvyššieho súdu zo zrušujúceho rozsudku v posudzovanej
veci: „V zmysle § 17 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu boli obaja účastníci povinní prispieť
k tomu, aby ich zmluva o nájme nebytového priestoru (uzavretá pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona) bola do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona zosúladená s § 13
tohto zákona. Dôsledku, ktorý ustanovenie § 17 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu spájalo
s tým, že ak v stanovenej lehote nebude zmluva o nájme daná do súladu s novou právnou úpravou,

bolo možné zabrániť na základe dohody (konsenzu) oboch účastníkov tohto zmluvného vzťahu (tak
prenajímateľa, ako aj nájomcu) uzavretím novej nájomnej zmluvy alebo dodatku k existujúcej nájomnej
zmluve. I pri hľadaní tohto nevyhnutného konsenzu by sa uplatňoval vzájomný vzťah ponuky a dopytu.
Súdy v odôvodneniach napadnutých rozsudkov však náležite nevysvetlili, prečo za neuzavretie tohto
právneho úkonu nesie zodpovednosť len prenajímateľ a jeho "neochota" a prečo sa na zániku ich

právneho vzťahu nepodieľala aj "neochota" právneho predchodcu žalobkyne. Ustanovenie § 17 cit.
zákona umožnilo účastníkom právneho vzťahu (nie iba jednej zmluvnej strane) rozhodnúť sa, či chcú
alebo nechcú pokračovať v právnom vzťahu. Pokiaľ v právnom vzťahu chceli pokračovať, bolo na nich,
aby zosúladili svoj právny vzťah s novou právnou úpravou, no pokiaľ v ich spoločnom právnom vzťahu
pokračovať nechceli (alebo ak výsledkom pôsobenia ponuky a dopytu nebola ich jednotná vôľa zosúladiť

existujúci právny vzťah s novou právnou úpravou), nemuseli na pôvodnej zmluve nič meniť. Zmluva v
takom prípade zanikla uplynutím šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.“
11.5 Odvolací súd reagoval na odvolaciu argumentáciu žalobcu v otázke preukázania úmyselného
konania žalovaného proti dobrým mravom v bodoch 32. - 33. odôvodnenia svojho rozhodnutia. K
odvolacej námietke žalobcu, že súd bol povinný s poukazom na ust. § 159 ods. 2 O.s.p. a § 134

O.s.p. v konaní o náhradu škody z titulu ušlého zisku prihliadať na právoplatné rozhodnutie Okresného
súdu Košice I z 18.11.1996 č.k. 14C/830/1996-6 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach z 13.11.1997 č.k. 16Co/122/1997-37, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté, že žalovaný
zodpovedá za škodu podľa § 424 Občianskeho zákonníka úmyselným konaním proti dobrým mravom,
odvolací súd poukázal na to, že ako okresný, tak i odvolací súd je viazaný právnym názorom vysloveným

v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu SR 3MCdo/12/2004 a 3Cdo/169/2004, ktorý zrušil výrok
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31.7.2003 sp.zn. 13Co/338/2001, ako aj výrok rozsudku
Okresného súdu Košice I č.k. 14C/808/1994-106 z 9.7.2001. V zrušujúcom rozsudku Najvyšší súd SR
zaujal právny záver, že ako okresný, tak i odvolací súd nesprávne považovali rozhodnutie o základe
veci v konaní o náhradu skutočnej škody v rozpore s § 159 ods. 2 O.s.p. za rozhodnutie aj o základe

veci v konaní o náhradu ušlého zisku a tým zaťažili konanie inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného
právneho názoru vyslovujúceho v zrušujúcom rozhodnutí vyššej inštancie a to len na základe vlastného
uváženia je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty (viď uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 31.3.2016 3Cdo/12/2016). Okresný súd preto po zrušení rozsudku Krajského súdu v

Košiciach a Okresného súdu Košice I rozsudkom Najvyššieho súdu SR správne posudzoval aj základ
nároku v súlade s ust. § 424 Občianskeho zákonníka a splnenie troch podmienok a to 1. úmyselné
konanie proti dobrým mravom (zavinenie vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu), 2. zmarený
majetkový prospech - ušlý zisk a 3. príčinnú súvislosť medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom
a zmareným majetkovým prospechom. Správne dospel k záveru, že úmyselné konanie proti dobrým

mravomžalovanýmnebolopreukázané.Priaplikáciiust.§424Občianskehozákonníkanestačí,žeurčité
konanie vykazuje znaky rozporu s dobrými mravmi, ale vyžaduje sa aj to, aby tento jav bol spôsobený
úmyselným konaním škodcu. Zavinenie vo forme úmyselného konania vyžaduje subjektívnu stránku
konajúceho škodcu. V prípade úmyselného konania škodcu je jeho úmyselné konanie (zavinenie)
na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti za škodu nepredpokladá. Dôkazné bremeno spočívajúce v

povinnosti preukázať úmysel škodcu, zaťažuje poškodeného.
11.6 Otázkou preukázania ušlého zisku sa zaoberal súd prvej inštancie na str. 8 - 19 rozsudku (č.l.
725-731 spisu), keď skonštatoval, že zo znaleckého posudku Ekonomickej univerzity v Bratislave,
Inštitút ekonomického znalectva a expertíz vyplynulo, že žalobca nemal ekonomický základ prerozvoj podnikania podľa podnikateľského zámeru. Tento záver vyplynul z jej znaleckého hodnotenia
ekonomického potenciálu žalobkyne potom, čo celý obsah spisu, vrátane všetkých ekonomických
podkladov, ktoré sa poskytujú daňovému úradu, daňových priznaní k dani z príjmov, daňových priznaní

k DPH, súvahy, súpis zisku a strát bol k dispozícii znaleckej inštitúcii, pre spracovanie jej posudku, podľa
otázok položených súdom. Pokiaľ ide o pripravenosť bánk, o tom žalobkyňa iné dôkazy nepredložila
a výpisy z bánk, ktoré už boli tiež súčasťou spisu boli podkladom pri spracovaní oboch znaleckých
posudkov. Rovnako tak tomu bolo pri hodnotení pripravenosti C. N. EDV, ktorý mal poskytnúť finančné
prostriedky žalobkyni. Solventnosť C. N. EDV o ktorom žalobkyňa tvrdila, že bol rozhodujúcim pre tvorbu

jej zisku, nebola preukázaná. Zmienený je síce a v zmluve o výhradnom zastúpení, avšak neboli
verifikované /apostylované/ údaje o tomto zahraničnom podnikateľskom subjekte príslušnými úradmi
Rakúskej republiky. Otázka o hodnovernosti kontraktov a kontaktov z C. N. z Rakúskej republiky mala
ekonomický podtext a nebola znalcom súdom položená z hľadiska jeho právneho ale ekonomického
hodnotenia. Žalobca nenavrhol žiadne dôkazy o solventnosti zahraničného partnera, o jeho existencii
o jeho podnikateľskej histórii a pod. Nebolo preukázané, že rakúsky partner disponoval peňažnými

prostriedkami a súdu tiež neboli predložené žiadne dôkazy na preukázanie jeho solventnosti, /iba
prehlásenie/, nie sú známe ani vtedajšie jeho obchodné aktivity, v skutočnosti nie je celkom jasné, kto je
vlastne pán C. N.. Počas celej doby trvania súdneho sporu žalobkyňa ani raz nenavrhla jeho vypočutie,
čo i len dožiadaným súdom, jeho právnu podnikateľskú existenciu doložila kópiami emailov a listov,
nie však úradne apostylovanými informáciami o jeho formálnej existencii ako aj skutočne podloženej aj

finančnej vôli podnikať v oblasti, ako tvrdila celý čas žalobkyňa.
11.7 Znalecká inštitúcia skonštatovala, že predložený podnikateľský zámer neobsahuje základné
ekonomické ukazovatele a ekonomické konštatovania nie sú podložené. Nájomnú zmluvu hodnotí ako
neštandardne uzavretú na dlhú dobu v tomto období a pri neexistencii analýzy trhu to nasvedčuje
tomu, že žalovaný a jeho predchodca nemali jasné predstavy o počte zákazníkov ani o celkovom

spracovanom zámere. Finančné prostriedky /k 31.3.1993/ vo výške 381.000,- Sk boli pre podnikateľský
plán nedostatočné. Toto tvrdenie tiež vychádza z faktu, že ak žalobkyňa plánovala vykonať rekonštrukciu
v sume 9.685.000,- Sk, kúpu podnikovej sporiteľne, pričom úverové zdroje nie sú identifikované a nebol
preukázaný ani žalobkyňou tvrdený úver od VÚB vo výške 5.000.000,- Sk a nebola preukázaná ani
solventnosť rakúskeho partnera C. N. na poskytnutie úveru, je aj podľa súdu nutné konštatovať, že

žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o ekonomickej pripravenosti žalobkyne na tvorbu ušlého zisku.
Žalobkyňa nepreukázala súdu, či jej právny predchodca spoločnosť GABRIEL, s.r.o. , mal dostatok
finančných prostriedkov vlastných aj cudzích, aby prenajatú nehnuteľnosť zrekonštruoval a vyvíjal
podnikateľskú činnosť v súlade s podnikateľským zámerom a dosahoval tam znalcom zistený zisk.
11.8 Žalobkyňa pokiaľ ide o preukázanie dôvodu alebo predpokladov získania a nadobudnutia ušlého

zisku, resp. vzniku škody z titulu ušlého zisku neuniesla dôkazné bremeno. Tvrdenia, že finančná
situácia predchodcu žalobcu umožňovala realizovanie podnikateľského zámeru a dosahovanie zisku
a jeho kapitalizáciu sú nepodložené. K vzniku ušlého zisku na strane žalovanej, podľa § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka, zmarením majetkového prospechu, ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím
na všetky okolnosti prípadu, by nedošlo, lebo na jeho dosiahnutie nemala žalovaná predpoklady.

11.9 Odvolací súd reagoval na odvolaciu argumentáciu žalobcu v otázke preukázania ušlého zisku v
bode 34. odôvodnenia svojho rozhodnutia: „aj za predpokladu, že by obstál právny názor o viazanosti
medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn. 14C/830/1996-6 z 18.11.1996 v spojení s
potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 16Co/122/1997-37 z 13.11.1997 v konaní o
náhradu ušlého zisku, odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno, že právny predchodca žalobcu spoločnosť GABRIEL s.r.o. mal dostatok finančných
prostriedkov vlastných aj cudzích, aby po zrekonštruovaní prenajatej nehnuteľnosť vyvíjal podnikateľskú
činnosť v súlade s podnikateľským záverom, že by zisk nedosahoval v iných priestoroch, keďže za ušlý
zisk možno považovať iba reálne, nie fiktívne určenie ušlého zisku.“

12. Dovolací súd v rámci dovolacieho prieskumu existencie vady podľa § 420 písm. f/ CSP v konaní
môže len konštatovať, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje úvahu o preukázaní či
nepreukázaní zákonných podmienok nároku na náhradu škody v zmysle § 424 OZ a či táto úvaha
súdu je relevantná, racionálna, logická, zrejmá a tým pádom aj preskúmateľná v tom zmysle, či strany
sporu dostali odpoveď na otázku, prečo v tomto rozsahu boli/ neboli v konaní úspešné. Dovolací súd

už ale nemôže presiahnuť tento rámec a preskúmavať aj to, či táto úvaha bola skutočne správna
a zodpovedajúca výsledkom vykonaného dokazovania, keďže nie je súdom skutkovým. Na základe
takéhoto nazerania na napadnuté rozhodnutie, dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie obsahujeúplne zrejmé a jasné dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd k záveru o
nedôvodnosti žaloby v celom rozsahu.

13. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že žalobca nedôvodne argumentoval, že
rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený
a nepresvedčivý; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Len samotné
spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s

rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v § 420 písm. f/ CSP.

14. Pokiaľ dovolateľ chcel svojou dovolacou argumentáciou spochybniť správnosť právneho posúdenia
veci odvolacím súdom (v otázke splnenia predpokladov zodpovednosti za spôsobenú škodu), dovolací

súd zdôrazňuje, že aj v prípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
f/ CSP, viď konštantnú judikatúru najvyššieho súdu (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017,
3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

15. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu vo vzťahu k
dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol podľa
§ 447 písm. c/ CSP.

K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP

16. Dovolateľ ďalej v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania má vyplývať aj z ustanovenia §
421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP. Vzhľadom na to, že dovolací súd je viazaný obsahom dovolania a nie
je viazaný tým, aké formálne dôvody dovolania uvedie dovolateľ, z obsahu dovolania žalobcu vyplýva
uplatnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, keď dovolateľ namietal, že odvolací

súd sa v napadnutom rozsudku odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej
v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/44/2010, R 40/213, riešiaceho posúdenie určitej hmotnoprávnej otázky medzi
tými istými účastníkmi právoplatne v inom konaní ako záväzné pre toto konanie.

17. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

18.Otázkourelevantnouzhľadiskatohtoustanoveniamôžebyťlenotázkaprávna(nieskutkováotázka),
ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku,
ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj

o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V
prípadedovolaniapodanéhovzmysletohtoustanoveniaje(procesnou)povinnosťoudovolateľavysvetliť
v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda
z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (1 Cdo 126/2017, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 132/2017, 4 Cdo
207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 221/2017).

19. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

20. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k posúdeniu jeho nároku na náhradu
škody spôsobenej úmyselným konaním proti dobrým mravom v zmysle § 424 OZ, namietajúc odklon od
rozhodnutia NS SR sp.zn. 1Cdo/44/2010, R 40/213 riešiaceho posúdenie určitej hmotnoprávnej otázkymedzi tými istými účastníkmi právoplatne v inom konaní ako záväzné pre toto konanie, s poukazom na
ust. § 135 ods. 2 OSP (§ 194 ods. 1 a 2 CSP), § 159 ods. 2 OSP (§ 228 ods. 1 CSP).

21. Podmienkami nároku na náhradu škody spôsobenej úmyselným konaním proti dobrým mravom v
zmysle § 424 OZ sa najvyšší súd zaoberal už v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 78/2009, keď v odôvodnení
svojho rozhodnutia konštatoval, že pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním
proti dobrým mravom sa vyžaduje súčasné splnenie troch podmienok: 1/ úmyselné konanie proti dobrým
mravom, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a

vznikom škody. K vzniku povinnosti nahradiť škodu je potrebné, aby všetky predpoklady boli splnené
súčasne; pokiaľ niektorá z nich chýba, nárok na náhradu škody nevzniká.

22. Pokiaľ teda rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na dvoch alebo viacerých (z hľadiska merita
rozhodnutia rovnocenných) dôvodoch, z ktorých každý jeden aj len samostatne bol súdom považovaný
za kľúčový [v tom zmysle, že so zreteľom naň bolo treba žalobu buď zamietnuť alebo (naopak) žalobe

vyhovieť], zaťažuje procesná povinnosť dovolateľa preukázať prípustnosť a opodstatnenosť dovolania
vo väzbe na každý jeden z týchto dôvodov. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou
nastolená v dovolaní. Právne otázky, takto dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované,
nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. Inak povedané, ak z
dvoch alebo z viacerých kľúčových a rovnocenných dôvodov, na ktorých právne stojí napadnuté

odvolacie rozhodnutie, minimálne jeden dôvod v rámci dovolacieho prieskumu podľa § 421 ods. 1
CSP obstojí (dovolanie je tu neprípustné, alebo nie je tu dôvodné, resp. tento dôvod nie je dovolaním
napadnutý, pozn.), nemôžu obstáť ďalšie dôvody podľa § 421 ods. 1 CSP, aj keby všetky ostatné kľúčové
dôvody mali byť in concreto prípustné a opodstatnené, dôvodné (3Cdo/158/2017, 7Cdo/32/2019,
7Cdo/129/2018, 7Cdo/98/2019, 7Cdo/242/2019, 7Cdo/43/2020).

23. Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody v zmysle § 424 OZ, pričom dôvodom zamietnutia
žaloby bolo nepreukázanie ani jednej z troch zákonných podmienok nároku na náhradu škody, oba
nižšie súdy konštatovali, že nebola splnená ani jedna zákonná podmienka (1/ úmyselné konanie proti
dobrým mravom, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom

a vznikom škody). Ako už bolo konštatované, pre úspech žaloby na náhradu škody musia byť splnené
všetky podmienky kumulatívne a nesplnenie čo i len jednej z nich má za následok zamietnutie žaloby.
Dovolateľ svoju právnu otázku formuloval len vo vzťahu k preukázaniu úmyselného konania proti dobrým
mravom, pričom posúdenie tejto otázky bolo len jedným z troch dôvodov zamietnutia žaloby. Tými
ďalšími bolo nepreukázanie vzniku škody - ušlého zisku a nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi

úmyselným konaním proti dobrým mravom a vznikom škody, vo vzťahu k týmto dôvodom zamietnutia
žaloby dovolateľ žiadnu právnu otázku neformuloval. Ak by aj dovolací súd prípadne konštatoval
nesprávne právne posúdenie otázky úmyselného konania proti dobrým mravom, takýto záver by sám
o sebe nemal žiaden vplyv na konštatovanie vecnej správnosti či nesprávnosti celého rozhodnutia,
nakoľko vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia by bolo možné konštatovať len vtedy, ak by

bola konštatovaná vo vzťahu k všetkým trom zákonným podmienkam. Inak povedané, ak by aj bolo
preukázané úmyselné konanie žalovaného proti dobrým mravom, no zároveň by nebol preukázaný vznik
škody - ušlého zisku, ako aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a úmyselným konaním proti dobrým
mravom, nemohol byť žalobca v konaní úspešný a jeho žaloba musela byť zamietnutá. Žalobca by
podaním dovolania namietajúc nesprávne právne posúdenie mohol docieliť zmenu rozhodnutia vo svoj

prospech len vtedy, ak by namietal nesprávne právne posúdenie všetkých troch zákonných podmienok
nároku na náhradu škody. Zodpovedanie dovolateľom nastolenej otázky preukázania úmyselného
konania žalovaného proti dobrým mravom (na základe viazanosti právoplatným rozhodnutím súdu
posudzujúcim túto hmotnoprávnu otázku v inom konaní) by malo len akademický charakter, bez vplyvu
na záver odvolacieho súdu o dôvodnosti potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby

žalobcu.

24. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu vo vzťahu k
dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol
podľa § 447 písm. f/ CSP.

25. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.