Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. apríl 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/75/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113229588
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8113229588.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov v právnej veci žalobcu: 1) K. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, XXX XX L.,

2) N.. S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. Č.. XX, obaja pr. zast.: JUDr. Ján Klimek, advokát,
so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1) N. Š., nar. 7.11.1959, trvale bytom Y.. C..
N. XX, V., pr. zast. JUDr. Ladislav Lukáč, advokát, so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov, 2) I. Š., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX, XXX XX Ď., 3) P. Z., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Ď. XXX, XXX XX
Ď., 4a) K. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/XX, XXX XX Z., 4b) P. K., bytom V. XXX/XX, XXX XX Z.,
4c) I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.Q. XX/XX, XXX XX Z., 5a) X. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
C. XXXX/XX, XXX XX I., 5b) N. P.á, nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX I., 5c) E.. N.

R., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXX/XB, XXX XX Z. I. J.Á.- N. G., 5d) V. P., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom R. XX, XXX XX R., 6) Š. P., trvale bytom S. XX, XXX XX M., 7) N.. N. C., trvale bytom C. XX, XXX
XX I., 8) Q.. K. J., trvale bytom K. XX, XXX XX I., 9) Q.. Ľ. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. F. XX,
E., zastúpená žalovanou 7., o určenie, že nehnuteľnosť v kat. úz. Terňa patrí do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e , že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území L., Obec L., Okres Prešov a
zapísane na LV č. XXX, ako parcely
a) KNC č. XXX/X: orná pôda o výmere 2 227 m2

b) KNC č. XXX/X: orná pôda o výmere 138 m2
a na LV č. XXXX, ako parcely
c) KNC č. XXX/X: orná pôda o výmere 29 m2
d) KNC č. XXX/X: orná pôda o výmere 33 m2,
patria v celosti do dedičstva po nebohej G. P. rod. I., nar. XX.XX.XXXX a zomrelej dňa XX.XX.XXXX.
II. Žalovaný 1. až 3. sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyniam 1. a 2. ako oprávneným
spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

III. Žalovaný 1. až 3. sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť Slovenskej republike, za ktorú
koná Okresný súd Prešov náhradu trov konania v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 11.10.2013 sa pôvodný žalobca K. P., ktorého právnymi nástupcami sa
na základe rozhodnutia o dedičstve stali terajšie žalobkyne 1. a 2. domáhal určenia vyplývajúceho z
výroku č. I. tohto rozsudku.
1.1. Žalobca v návrhu uviedol, že u parciel F. Č.. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, ktoré boli pôvodne

označené ako parcely XXX/X, XXX/X, XXX A. XXX a pred THM ako parcely č. XX/X A. XX/X je v
súčasnosti na listoch vlastníctva č. XXX A. Č.. XXXX pre katastrálne územie L., ako vlastníčka evidovaná
J. Š. B.. I., predtým ako J. M., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. Plocha zodpovedajúca teraz parcelám
R. Č.. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X je časťou pôvodnej pozemno-knižnej parcely č. XXX, ktorá bolazapísaná v pozemkovej knihe v zápisnici č. XX. Pod E.-Xc je zapísaný ako podielový spoluvlastník
K. I., avšak tento zomrel XX.XX.XXXX a v dedičskom konaní vedenom na Štátnom notárstve Prešov
pod sp. zn. D 1104/60 jeho podiel zdedila jeho manželka G. I. B.. R.. G. I. darujúcou zmluvou zo dňa

XX.XX.XXXX, ktorá bola registrovaná na štátnom notárstve pod B. Q. XXX/XX, darovala svojej dcére
J. M. zo svojich podieloch v zápisnici č. XX, konkrétnu parcelu už označenú v EN ako parcelu č. XX/X,
na ktorú parcelu bola zapísaná aj na liste vlastníctva č. XX v katastrálnom území L.. Predmetom daru
bola iba parcela H. Č.. XX/X ako vyplýva z poznámky v pripojenom geometrickom pláne a predmetom
daru neboli parcely č. XX/X A. XX/X a preto ani J. M. neskôr Š. nemohla nadobudnúť tieto parcely,

ktoré zodpovedajú H. Č.. XXX (F. XXX/X), H. Č.. XXX/X (F. XXX/X) A. H. Č.. XXX/X (F. XXX/X). Táto
skutočnosťvyplývaajznáčrtovomiestnomšetreníč.Xzktoréhovyplýva,žeparceleč.XX/X,ktorúpodľa
darujúcej zmluvy J. M. nadobúdala, zodpovedajú teraz parcely F. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X. Plocha,
ktorá je teraz predmetom konania bola označená ako parcela č. XX/X, čo vyplýva aj z kópie katastrálnej
mapy. Skutočný právny stav nastal v dôsledku reálnej deľby pôvodných pozemno-knižných parciel, ich
rozdelením a následným užívaním a to ešte pred rokom 1964, na základe ktorej deľby G. P. B.. I., užívala

plochu zodpovedajúcu parcelám F. Č.. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X a to spolu so svojím manželom Š.
P., tak ako to vyplýva z náčrtu o miestnom šetrení č. X, kde parcela č. H. XX bola rozdelená na tri časti,
a takto parcely XX/X A. XX/X užíval Š. P.. G. P. zomrela dňa XX.XX.XXXX a po tejto zostal manžel Š.
P. a päť deti. V dedičskom konaní po nej predmetné parcely neboli prejednané. Rovnako zomrel Š. P.
dňa XX.XX.XXXX a uvedené parcely rovnako neboli po ňom prejednané v dedičskom konaní. Pôvodný

žalobca K. P. je dedičom po nebohom A. P., ktorý bol synom G. P. a Š. P..
1.2. Žalobca má za to, že z vyššie uvedeného a popísaného skutkového stavu vyplýva, že G. P. B.. I.,
ktorá zomrela XX.XX.XXXX bola v čase smrti vlastníčkou parciel, teraz zapísaných na V. Č.. XXX A.
Č.. XXXX katastrálne územie L. a teda ich vlastníkom nemôže byť J. Š. B.. I., ktorá je na týchto listoch
vlastníctva zapísaná.

2.Pokiaľideovyjadreniažalovaných,jedinýmžalovaným,ktorývkonaníaktívnevystupovalbolžalovaný
v 1. rade, ktorý dôvodnosť žaloby poprel.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny spis, ohliadkou sporných

nehnuteľnosti, znaleckým posudkom a prihliadajúc na tvrdenia strán sporu zistil nasledujúce:
3.1. So žalobcom predloženého geometrického plánu overeného Správou katastra Prešov dňa
13.02.2013 (čl. 3) vyplýva, že parcele H. Č.. XXX/X zodpovedá novo vytvorená parcela F. XXX/X, parcele
H. Č.. XXX - novo vytvorená parcela F. Č.. XXX/X, parcele H. Č.. XXX - novo vytvorená parcela F. Č..
XXX/X, ktorá bola pred THM parcelou H. Č.. XX/X. Parcele H. Č.. XXX/X zodpovedá parcela F. Č.. XXX/

X, ktorá bola pred THM parcelou H. Č.. XX/X podľa náčrtu o miestnom šetrení č. X.
3.2. Z výpisu z Listu vlastníctva č. XXX (čl. 4) vyplýva, že parcely č. XXX/X A. XXX/X sú zapísané
ako vlastníctvo J. Š. B.. I.. To isté sa týka parciel č. XXX/X A. XXX/X zapísaných na LV č. XXXX. U
oboch týchto listoch vlastníctva, teda pri všetkých štyroch parcelách, je ako titul nadobudnutia uvedené
osvedčenie o vydržaní značky Y. XXX/XXXX.

3.3. Z I. Č.. XX, týkajúcej sa pôvodných N.. XXX, XXX, XXX vyplýva, že pod radovým číslom X sa
nachádza nasledujúci zápis:
Došlo 22.03.1943 - podľa pozostalosť odovzdacieho uznesenia tohto súdu zo dňa 15.01.1942 Čj
D308/40-5, vkladá sa vlastnícke právo a) X. I. 1 v 1/7, b) X. I. 2 v 1/7, c) K. I. v 1/7, d) N. K. B.. I. v 1/7,
e) J. W. B.. I. v 1/7, f) G. P. B.. I. v 1/7, g) K. I. v 1/7.

3.4. Z uznesenia o dedičstve Štátneho notárstva v Prešove D1104/60 (čl.10) vyplýva, že vo veci
prejednania dedičstva po K. I. zomrelom dňa XX.XX.XXXX jeho podiel zapísaný v pozemno-knižnej
zápisnici katastrálneho územia L. I. Č.. XX na parcelách XXX, XXX, XXX I. E. - Xc v 1/7 dedí G. I. B.. R..
3.5. Ďalej súd vykonal dôkaz pre konanie veľmi dôležitou darujúcou zmluvou (čl.11) registrovanou pod
č. B. XXX/XX Štátnym notárstvom v Prešove dňa 02.11.1966, z ktorej vyplýva nasledujúce:

„Darovateľka vdova G. I. B.. R., daruje týmto večne a neodvolateľne svoj osobný majetok, záhradu
nachádzajúcusavintraviláneobce,aktorájebližšiezapísanávpozemkovejknihekatastrálnehoúzemia
obce L., v protokole č. XX A. r.č. X-X, N.. XXX, XXX, XXX I. E. Xc ešte na meno K. I., avšak jej na
základe uznesenia o odovzdaní pozostalosti Štátneho notárstva v Prešove zo dňa 08.11.1960 č.j. D
1104/60 podiel patriaci, ako aj ostatné podiely zapísané v uvedenom protokole pod B 6 a), b), na X. I.,

B 6 d) na N. K. B.. I., B 6 e) na J. W. B.. I., B 6 f) na G. P. B.. I. a B 6 g) na K. I. ešte zapísané, avšak
vlastníckym právom patriace už na základe predošlých rodinných ujednaní nebohému K. I., teraz však
mne na základe uznesenia o odovzdaní pozostalosti, nehnuteľnosť vedenú v EN pod evidenčným listom
č. XX I. Č.. XX/X, ešte na nebohého K. I., svojej dcére J. M. B.. I. v celosti. X. I., N.B. K., J. W., G. P.A. K. I., týmto sa osvedčujeme, že parcela celá ako je uvedená v bode 1. tejto zmluvy patrí vlastníckym
právom už na základe predošlých rodinných delení výlučne K. I., teraz však už dedičke jeho manželke,
vdove G. I. B.. R., a preto s prevodom vlastníckeho práva na jej dcéru súhlasíme.

3.6. Z náčrtu o miestnom šetrení č. X, X, X A. X vyplýva, že parcela H. XX/X bola v užívaní vdovy G. I.
B.. R., parcela H. XX/X A. XX/X v užívaní Š. P. a parcela H. XX/X A. XX/X v užívaní K. I..
3.7. Z listu správy katastra (čl. 6) zo dňa 25.01.2012 vyplýva, že pri technicko-hospodárskom mapovaní
bola parcela H. XX/X prečíslovaná na parcely registra F. XXX/X až X. Parcely H. XXX/X A. XXX/X sú
parcelami pozemkovej knihy a tie prislúchajú terajším parcelám F. XXX/X A. XXX/X, ktoré boli pri THM

parcelami H. XX/X A. XX/X podľa náčrtu o miestnom šetrení č.X.
3.8. Z uznesenia o dedičstve po G. P. B.. I. sp. zn. D1893/90 (čl. 18) vyplýva, že parcely uvedené vo
výroku tohto rozsudku neboli predmetom dedičského konania.
3.9. Žalobca ďalej súdu predložil Dohodu podľa § 51 OZ o uznanie vlastníckeho práva nehnuteľnosti
(čl. 29), z ktorej vyplýva, že pôvodný žalobca sa pokúšal vec mimosúdne riešiť so žalovanými 1. až 3.
Zároveň žalobca súdu predložil vyhlásenie dotknutých osôb k vydaniu osvedčenia (čl. 30), z ktorého

vyplýva, že ostatní žalovaní nevznášali námietky voči tomu, že sporné nehnuteľnosti patrili do dedičstvá
po nebohej G. P. B.. I.. 3.10. Z notárskej zápisnice sp. zn. Y. XXX/XXXX, Y. XXXXXX/XXXX (čl. 81),
ktorej súčasťou bol aj geometrický plán overený Správou katastra Prešov dňa 13.02.2013 (čl. 82-83)
vyplýva, že N. Š. nechal osvedčiť vlastníctvo k parcelám F. XXX/X, XXX/X, XXX/X A. XXX/X v prospech
nebohej J. Š. B.. I. na základe darovacej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX registrovanej na Štátnom notárstve

v Prešove pod č. B. XXX/XX tvrdiac, že táto darovacia zmluva bola zrealizovaná iba k parcele Y. XXX a
nebola zapísaná chybou správy katastra k N.. XXX A. XXX. Nebohá J. Š. mala tieto parcely nerušené
držať a užívať ako vlastné, až do svojej smrti dňa XX.XX.XXXX. N. Š. teda žalovaný v 1. rade vyhlásil,
že nebohá J. Š. B.. I. uvedené parcely nerušené držala od dňa kedy ich nadobudla od svojich formálne
vedených a zapísaných vlastníkov na LV, teda X. I., K. I., K. I., N.Á. K., J. W. A. G. P..

4. Na pojednávaní konanom dňa 20.10.2014 (čl. 95-97) súd vypočul žalovaného v 1. rade. Tento uviedol,
že jeho matka, ako pozná z rozprávania svojho otca, tomuto stále pripomínala, že tieto pozemky, ktoré
sa nachádzajú za domom sú v jej vlastníctve. Jeho otec bol priateľom s otcom žalobcu, často sa
navštevovali a preto ešte za života mu vravel, že on nemá problém aby mu to nechal, ale je to potrebné

dať do právneho stavu.
4.1. Pôvodný žalobca K. P. na tomto pojednávaní uviedol, že vlastníkom sporných pozemkov mal byť
jeho dedo Š. P. a babka G. P., ktorá to mala odkúpiť od sestry p. K., avšak žiadne doklady o tom nemá.
On si užívanie tejto pôdy ako ornej, pamätá zhruba od veku štyroch až piatich rokoch. Rovnako uviedol,
že si pamätá na stretnutie svojho otca s otcom žalovaného v 1. rade, kde tento ku ním chodil a uviedol,

že treba dať veci ohľadom týchto nehnuteľnosti do poriadku, pretože je to v evidencii nehnuteľnosti
zapísané, ako vlastníctvo pani Š..

5. Zo znaleckého posudku geodeta Ing. Jozefa Bujňáka č. 43/2015 (čl. 134-138) vyplynulo, že už z
leteckej meracej snímky z roku 1950 vyplýva, že pôvodná pozemkovo-knižná parcela N.. XXX bola

reálnerozdelená.Zuvedenéhovyplýva,žejejstrednáčasťvpodstatezodpovedajúcaspornýmparcelám
bola využívaná ako orná pôda. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 22/1964 o evidencii nehnuteľnosti,
sa mapa jednotného užívania pôdy prevzala do evidencie nehnuteľnosti, keďže v tomto období podstatu
evidencie tvorili užívacie práva a nie práva vlastnícke. Pri miestnom vyšetrovaní v auguste 1964 bolo
zistené, že vtedajšiu parcelu evidencie nehnuteľnosti č. XX/X A. XX/X užíva Š.L. P. a parcelu evidencie

nehnuteľnosti Č.. XX/X užíva G. I. B.. R.. Podľa záveru znaleckého posudku pozemkovo-knižne parcely
N.. XXX, XXX, XXX zodpovedajú parcelám H. Č.. XX/X, XX/X A. XX/X a súčasným parcelám v katastri
nehnuteľnosti tak, že parcelám, ktorých užívanie bolo zapísané v prospech Š. P. zodpovedajú terajšie
F. XXX/X, XXX/X, XXX/X A. XXX/X.

6. Dňa 28.11.2016 súd vykonal ohliadku na mieste samom. Ako svedka vypočul K.Ú. J., ktorý uviedol,
že si ako užívateľa sporných pozemkov pamätá iba Š. P.. Užívanie si pamätá zhruba od skončenia 2.
svetovej vojny. Od roku 1957 do roku 1990 bol predsedom MNV a nemá informácie o tom, že by parcely
boli obrábané niekým iným alebo že by si niekto na tieto parcely robil vlastnícky alebo iný nárok. Čo sa
týka parcely napravo od sporných parciel, túto užíval K. I.. Ďalej si pamätá, že bolo rozdelené užívanie

pôvodnej mpč na časť užívanú pánom P. a časť užívanú pánom I.. Čo sa týka ďalších osôb napr. pani
K., pani W., ktoré boli spoluvlastníkmi, vie o nich, že boli vyplatené. Zároveň uviedol, že vie aj o ďalších
spoluvlastníkov, teda kto nimi boli. Pán M. bol zaťom pána K. I. a on, keď žil postavil dom a oplotenie,
ktoré sa nachádza na ľavej strane od sporného pozemku.6.1. Súd ďalej vypočul K. I., ktorý uviedol, že pokiaľ mu pamäť siaha, tak od roku 1964 si pamätá, že
sporná parcela bola užívaná pánom P..
Svedok I. R. uviedol, že si pamätá iba to, že sporný pozemok bol obrábaný Š. P. a neskôr A. P., nikdy tu

nikoho iného obrábať tento pozemok nevidel. Svedkyňa N. J. vypovedala, že bývala v susedstve a pokiaľ
si pamätá o predmetný pozemok sa staral vždy iba Š. P.. J. P., manželka nebohého A. P. uviedla, že
má informácie o tom, že k reálnej deľbe došlo niekedy v roku 1940 po úmrtí manželovej babky. Uviedla,
že došlo k rozdeleniu nie len užívania, ale aj parciel. Ďalej uviedla, že keď sa ťahal plyn, tak pán Š. s
manželkou, ktorí teda obývali dom postavený na susednej parcele pánom M., boli za jej manželom A. P.,

aby im tento umožnil plynovú prípojku umiestniť na ich pozemok. Ohliadkou bolo zistené, že táto plynová
prípojka sa skutočne nenachádza v rámci oplotenia pozemku a rodinného domu, ktorý bol vlastníctvom
manželov Š., ale na spornom pozemku.

7. Na pojednávaní konanom dňa 11. apríla, strany sporu zotrvali na svojich tvrdeniach a právnych
názoroch, pričom žalovaný v 1. rade mal za to, že zo strany žaloby nebola dostatočne preukázaná reálna

deľba pôvodných mpč. tak, že vznikli nové vlastnícke vzťahy a nebola preukázaná ani dobromyseľnosť
vstupu do držby, ktorá by mohla viesť k vzniku vlastníckeho práva.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

8. Vzhľadom na to, že vo veci ide o tzv. určovaciu žalobu podľa § 137 písm.c) C.s.p. (predtým § 80
písm.c/ O.s.p.) súd sa primárne musel zaoberať otázkou, či na požadovanom právnom určení je daný
naliehavý právny záujem. Podľa § 137 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby
sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem. Určovacou žalobou sa teda žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý

právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie), alebo tu nie je (negatívne určenie). Takéhoto určenia
sa však žalobca môže domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v
tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté. Výrok súdu o určení
potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, že by
ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení

je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý
je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť.
Ak však k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia
vyplýva, nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa ustanovenia § 137 písm. c) C.s.p. žiadny zmysel
a význam. Vo väčšine prípadov preto v takomto prípade nemôže mať žalobca naliehavý právny záujem

na určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je.
8.1. Vzhľadom na to, že
- právny predchodca žalobcov nie je ako vlastník spornej parcely zapísaný v katastri nehnuteľností,
- kladný určovací rozsudok potvrdí to, že v čase svojej smrti bol vlastníkom sporných parciel, čo následne
umožní viesť dodatočné dedičské konania,

je na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

Aktívna a pasívna vecná legitimácia
9. Podľa konštantnej judikatúry

NS ČR 21 Cdo/3701/2010 - Zanechal-li zůstavitel více dědiců, projevuje se stav, jaký tu vzniká v době
od smrti zůstavitele až do pravomocného rozhodnutí soudu o dědictví, také v jejich vzájemných vztazích
k majetku patřícímu do dědictví. Musí být vzato v úvahu, že rozhodnutí soudu o dědictví má sice účinky
ke dni smrti zůstavitele, že však do právní moci rozhodnutí o dědictví není jisté, jak budou jejich práva
a povinnosti k dědictví upravena. Uvedený "zvláštní" vztah dědiců k zůstavitelově majetku má mimo

jiné za následek, že až do právní moci usnesením soudu o dědictví jsou dědici považováni za vlastníky
celého majetku patřícího do dědictví (všech věcí a majetkových práv zůstavitele) a že z právních úkonů,
týkajících se věcí nebo majetkových práv patřících do dědictví, jsou oprávněni a povinni vůči jiným
osobámspolečněanerozdílně,přičemžjejichdědickýpodílvyjadřujemíru,jakousenavzájempodílejína
těchto právech a povinnostech. Ve sporech s jinými osobami, týkajících se věcí nebo majetkových práv

patřících do dědictví, se uvedený vztah dědiců k zůstavitelově majetku projevuje tím, že mají postavení
tzv. nerozlučných společníků (§ 91 odst. 2 o. s. ř.), neboť jde o taková společná práva a povinnosti, že
se rozhodnutí ve sporu musí vztahovat na všechny dědice.NS ČR sp. zn. 22 Cdo/585/2012 - Proto účastníky řízení o tom, že zůstavitel byl ke dni svého úmrtí
vlastníkem nemovitosti, musejí být známí dědicové; pokud účastníky nejsou, nemá žalobce na určení
naléhavý právní zájem ve smyslu § 80 písm. c) o. s. ř., neboť takové rozhodnutí neodstraní stav nejistoty

v právním vztahu a nemůže být spolehlivým základem pro projednání věci v dědickém řízení.
9.1. Účastníkmi konania boli označení všetci do úvahy prichádzajúci dedičia ako Veroniky Zajacovej,
rod. Ponikovej tak aj Heleny Šarišskej (Ungradyovej), rod. Ponikovej.

Rozsah preskúmavania navrhovaného určenia.

10. Vo vzťahu k preskúmavaniu veci samej, procesný súd opätovne poukazuje na konštantné závery
súdnej praxe, od ktorých nemá dôvod sa odkloniť.

Podľa NS SR sp. zn. 3 Cdo/151/2010 - R 32/2011: V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia,
že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom
tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali
po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe
požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa,

nepotvrdzujerozhodnutieodedičstve(osvedčenieodedičstve),žededičjevsúčasnostivlastníkomveci.
Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája
vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola
v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.

Právne úvahy súdu vo vzťahu k veci samej.

11. Na základe vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že po smrti N. I.R. B.. J. došlo k reálnemu
rozdeleniu predtým spoločnej nehnuteľnosti. Uvedené pre súd plynie:

- z výpovede J. P., nar. XX.XX.XXXX (manželky nebohého A. P. /..XX.XXXX - XX.XX.XXXX/, ktorý bol
synom G. P., rod. I.R. /..XX.XXXX - XX.XX.XXXX/ a Š. P. /..XX.XXXX - XX.XX.XXXX/ a matka pôvodného
žalobcu K. P.A.), ktorá uviedla, že k reálnemu rozdeleniu malo dôjsť po smrti babky G. P., rod. I.R. v
roku 1940. Táto rovnako uviedla, že vlastníci vedľajšej parcely a rodinného domu a to A. Š. A. J. Š.
(M.), rod. I. žiadali o umiestnenie plynovej prípojky na spornom pozemku Š. P., čo by nemalo zmysel,

ak by boli jeho vlastníkmi,
- z darujúcej zmluvy zo dňa 09.06.1965, z ktorej vyplýva, že zápis v evidencii nehnuteľností týkajúci sa
N.. XXX,XXX,XXX ako spoluvlastníctva 6 osôb už nezodpovedá skutočnosti a deklaruje ich rozdelenie,
pričom parcela č. XX/X patrila vd. G. I.R., B.. R.,
- z výpovede svedka J., ktorý si užívanie sporného pozemku pamätá od skončenia II. svetovej vojny iba

Š. P. a počas výkonu funkcie predsedu MNV v rokoch 1957 - 1990 vlastníctvo Š. P. nikto nespochybňoval
a ktorý zároveň uviedol, že vie o výplate podielov ustupujúcich spoluvlastníkov,
- z výpovedí K. I., I. R., N. J., ktorí uviedli, že sporný pozemok nikto okrem Š. P. nikdy neobrábal a z
dlhodobosti tohto stavu (ku dňu podania žaloby cca 70 rokov),
- z náčrtov o miestnom šetrení, kde na parcelách č. XX/X A. XX/X je uvedený Š. P.. Aj keď vlastníkom

v skutočnosti bola G. P. súd má z úradnej činnosti znalosti, že v takýchto náčrtoch sa vždy uvádza ako
užívateľ (vlastník) - gazda, teda muž, čo plynie aj z posudzovaného náčrtu, kde je pri parcele XX/X
uvedený K. I.R. a pri parcele Č.. XX/X síce G.A. I. ale zjavne preto, že bola vdova.
11.1. Uvedený záver nie je vyvrátený ani
- výpoveďou žalovaného 1., ktorý uvádzal, že mu otec vravel, že pozemky za domom sú vo vlastníctve

J. Š. (M.), rod. I.R. a pri stretávaní sa s otcom pôvodného žalobu uvádzal, že to treba dať právne do
poriadku, pretože to súhlasí s tým, čo vypovedal žalobca, ktorý stretávanie otcov potvrdil, s tým, že
otec žalovaného 1. vravel, že to treba dať do poriadku, keďže v evidencii nehnuteľností je ako vlastník
zapísaná J. Š. (M.), B.. I.á, čo nezodpovedalo skutočnosti,
- Osvedčením o dedičstve N 291/2013, ktoré dal v prospech J. Š. (M.), B.. I. vyhotoviť žalovaný 1. na

skutočnostiach odporujúcich vykonaným dôkazom a to, že: a) J. Š. (M.), B.. I.Á. sporný pozemok užívala
od roku 1966 až do svojej smrti v roku XXXX, b) ho nadobudla na základe darujúcej zmluvy zo dňa
XX.XX.XXXX, kde sa však v jej bode 1. spomína iba parcela č. XX/X, čo zodpovedá bodu 2. (arg. parcela
ako je uvedená v bode 1. - pozn. jednotné číslo).12. K reálnej deľbe malo dôjsť v čase platnosti uhorského obyčajového práva. Súd informácie o tomto
práve čerpal z publikácie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III.

vydanie pôvodného diela od Doc. Dr. Vladimíra Fajnora a Dr. Adolfa Zátureckého. Títo v kapitole pod §
20 s názvom „Nadobudnutie práva vlastníctva na nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy“ uvádzajú, že
existovali výnimky zo zásady, že vlastníkom nehnuteľností môže byť iba ten, kto je ako vlastník uvedený
v pozemkovej knihe. Jedným z dôvodov takéhoto stavu mohlo byť aj vydržanie. V rámci uhorského
obyčajového práva teda platilo, že vlastníkom bol aj ten, kto si na nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy

platne nadobudol právny titul a ujal sa aj skutočnej držby nehnuteľnosti. Súd totiž vychádza z toho,
že ten, kto si chce nadobudnúť vlastníctvo nehnuteľnosti, má si obzrieť nielen pozemkovú knihu po tej
stránke, že na mene koho stojí nehnuteľnosť ale obzrieť si má aj samú nehnuteľnosť, a ak tam nájde
niekoho iného než kto sa javí byť vlastníkom podľa pozemkovej knihy, nech pátra po tom, akým právom
má tento držiteľ nehnuteľnosť v moci.
12.1. Autori ďalej pri § 22 s názvom „Spoločné vlastníctvo“ uvádzajú, že ak si viac osôb jednu

vec v skutočnosti (in natura) rozdelí medzi sebou, vec už nie je ich spoločným vlastníctvom ale
každá z vydelených čiastok je osobitným vlastníctvom tej osoby, ktorá ju dostala. Pri podielovom
spoluvlastníctve nie je uvedené, že jeho rozdelenie teda muselo mať písomnú formu. Tomu zodpovedala
aj dobová judikatúra napr. rozhodnutie publikované v úradnej zbierke pod č. 911, podľa ktorého v dlho
trvajúcomstavedržbyaužívanianehnuteľností,vpísanýchvpozemkovejknihenamenáspoluvlastníkov

v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľností majú
vo výlučnej držbe a užívaní, treba spatrovať dohodu strán o deľbe po prípade o zámene týchto
nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva; takáto dohoda totiž môže byť uzavretá
aj mlčky (konkludentným činom).
12.2. V Úradnej zbierke pod č. 1201 bolo zverejnené aj rozhodnutie nasledujúceho znenia: „Jestli si

spoluvlastníci spoločnú nehnuteľnosť v prírode rozdelili, tým je už žaloba o zrušenie spoluvlastníctva
prekonaná a nezáleží ani na tom, či uskutočnená deľba zodpovedá pozemnoknižnému (po prípade ináč
tvrdenému) pomeru vlastníckemu.“
12.3. Súd teda robí záver, že G. P., B.. I. nadobudla sporný pozemok reálnou deľbou ako jedna z
jeho spoluvlastníkov. Len podporne súd uvádza, že vlastníctvo by nadobudla aj vydržaním, ktorého

podmienky v uhorskom obyčajovom práve boli odlišné od dnešného občianskeho zákonníka. Tak napr.
podľa rozhodnutia Kúrie
- K vydržaniu sa nežiada právny titul, len preukázaná mala fides prekáža vydržaniu (Kúria, č. 1121/1889).
- K vydržaniu sa nevyžaduje iustus titulus (Kúria, č. 11365/1895).
- Uplynutím lehoty 32 rokov nastáva vydržanie aj vtedy, jestli držba sa nezakladá na právnom titulu

(Kúria, č. 6352/1897).
- Vydržiteľ nemusí dokazovať iustum titulum; iniustus titulus mu musí byť dokázaný (Kúria, č. 1121/1889).
- Vydržaniu nemusí prekážať okolnosť, že držiteľ sa věci zmocnil násilím (Kúria, č. 2568/1902).
- Nepoctivosť bráni vydržaniu iba vtedy, jestli vydržiteľ si držbu nadobudol nepoctivým spôsobom (Kúria,
č. 3780/1889).

- Při skutočnej držbe sa predpokladá, že je po práve a poctivá; opak sa musí dokázať (Kúria, č.
2186/1903).
- Strana, ktorá tvrdí, že vydržanie nenastalo, lebo držiteľ si nadobudol držbu spôsobom, ktorý zákon
zakazuje, je povinný dokázať to, čo tvrdí (Kúria, č. 5248/1897).
- Podaním žaloby sa pretrhuje vydržanie ovšem iba vtedy, jestli súd žalobe vyhoví (Kúria, č. 4737/1913).

- Nástupca si môže započítať roky, ktoré vydržal predchodca (Kúria, č. 8264/1885).
- Nový vlastník sa musí s vydržanou služebnosťou smieriť, jestli sice o nej nevedel, ale při náležitej
pečlivosti vedeť mohol (Kúria, č. 5448/1887).
- Vydržanie nie je okolnosťou, ku ktorej by bolo třeba mať zreteľ z úradnej povinnosti (Kúria, č. 628/1890).
12.4. K vydržaniu na Slovensku a Podkarpatskej Rusi sa ďalej v publikácii Vydržení v českém právu, 2.

Vydání,2008,JUDr.BohuslavPetr,Ph.D.uvádza- „NelzenezmínitprávníúpravuvydrženínaSlovensku
a v Podkarpatské Rusi v době platnosti Obecného zákoníku občanského v českých zemích, neboť tato
úprava byla výrazně odlišná. Vycházela totiž z jiného právního vývoje římského práva zejména v Uhrách.
K vydržení se podle slovenského práva vyžadovala „pokojná“ držba bona fide věci jako vlastní po
dobu 32 roků. Proti státu činila vydržecí doba sto roků a proti katolické církvi čtyřicet let. Držitel byl v

dobré víře, jestliže v okamžiku uchopení se držby byl přesvědčený, aniž by si počínal nedbale, že nabyl
vlastnictví, pokud si před uplynutím vydržecí doby svůj omyl dodatečně neuvědomil. Oprávněnost držby
se předpokládala.Judikatura soudů dovozovala, že k vydržení není potřeba žádný právní titul a jen prokázaná mala fides
vydržitele bránila vydržení. Tedy k vydržení se nevyžadoval iustus titulus a uplynutím vydržecí doby
nastávaly účinky vydržení. Vydržitel nebyl povinen prokazovat iustus titulus a presumovala se pravost

a poctivost držby s tím, že opak musel být prokazován.
Držba nebyla „pokojná“ jestliže vydržení bylo přerušeno nebo došlo k jeho stavení. Mezi důvody
přerušení vydržení patřily: uznání práva vlastníka, uplatnění vlastnického práva žalobou ze strany
vlastníka a ztráta držby. Pokud nastal důvod k přerušení, docházelo ke ztrátě vydržecí doby a vydržecí
doba musela začít plynout znovu.

Mezi důvody stavení vydržení (spočivanie) patřila nezletilost vlastníka věci, pokud neměl zákonného
zástupce. Rozdíl oproti přerušení byl v tom, že v okamžiku odpadnutí důvodu stavení vydržení
pokračovala započatá vydržecí doba. Dokud důvod stavení vydržení trval, nemohlo dojít k započetí ani
skončení vydržení a nemohlo ani pokračovat.
Právní úprava vydržení nemovitostí stála na principu nabytí vlastnictví vydržením bez zápisu do
pozemkové knihy, a to i proti vlastníku do této pozemkové knihy zapsanému, jestliže byly splněny

podmínky uplynutí 32leté vydržecí doby a pokojné držby věci jako vlastní. Pokud jde o pojem držby věci
jako vlastní, mínila se tím držba svým jménem a nikoli jménem jiného subjektu, čímž bylo vyloučeno
vydržení ze strany nájemníka či pouhého uživatele nemovitosti. Pokojností držby se mínilo to, že vlastník
zapsaný v pozemkové knize v průběhu vydržecí doby nepodal žalobu proti držiteli o vydání nemovitosti.
Pokud ji totiž podal, pak docházelo k přerušení vydržení, jak již bylo uvedeno.

K přerušení vydržení docházelo i tehdy, jestliže nemovitost byla v pozemkové knize v mezidobí přepsána
z vlastníka na základě úplatného?převodu na někoho jiného. To neplatilo, jestliže nový nabyvatel práva,
zapsaný do pozemkové knihy, nebyl bezelstný, tedy jestliže věděl o tom, že je zde běžící vydržení, a
nebo o tom nevěděl pouze z hrubé nedbalosti. Tehdy vydržení pokračovalo proti novému vlastníkovi,
pokud tento nový vlastník nevstoupil do sporu s držitelem.

Ani podle práva platného na Slovensku nevydržel nemovitost ten, kdo nebyl v dobré víře, čili byl tzv.
obmyslný. Takový držitel již na počátku vzniku držby věděl o tom, že bezprávně nabyl nemovitost, a
pak ani po uplynutí 32 roků vydržecí doby vlastnické právo k nemovitosti vydržet nemohl. Za takto
obmyslného držitele byl považován i držitel, který se zmocnil nemovitosti okupací bez právního důvodu.
Běh vydržecí doby mohl být započten i právnímu nástupci držitele v případě dědění či převodu držby.

Jestliže došlo k vydržení nemovitosti, mohl vydržitel podat žalobu proti vlastníku zapsanému v
pozemkové knize, event. i proti tomu vlastníku, na kterého po skončení vydržení nechal vlastník
zapsaný v pozemkové knize nemovitost přepsat. V obou případech bylo žalováno na povinnost přepsat
nemovitost na vydržitele. To vše pochopitelně za splnění podmínky, že pozdější nabyvatel práva,
zapsaný do pozemkové knihy, nebyl bezelstný v době kdy právo nabýval, tedy věděl a nebo jen z hrubé

nedbalosti nevěděl o tom, že nemovitost vydržel někdo jiný. Například v případě, kdy se nestaral o to,
že skutečný stav držby odporuje údajům zapsaným v pozemkové knize.
Vydržení nemohlo být na újmu tomu, kdo v důvěře v pozemkovou knihu nabyl právo na nemovitost sice
po skončení vydržení, avšak dříve, než byl vydržitel zapsán jako vlastník do pozemkové knihy.
Obecně platilo, že ten, kdo se stal na základě vydržení vlastníkem nemovitosti a tuto jako svou měl v

držbě, mohl i bez sporu žádat zápis svého vlastnického práva do pozemkové knihy.
Právo platné na Slovensku řešilo i otázku vydržení pozemkových služebností v podstatě obdobně
jako u vydržení nemovitostí s tím, že vydržecí doba byla 32letá. Jestliže někdo nabyl pozemek, na
kterém nebyla vyznačena služebnost jako břemeno, zpravidla nebyl povinen trpět vykonávání takové
služebnosti, která mu nebyla známa, byť by ji někdo nabyl i vydržením. To neplatilo jestliže vykonávání

služebnosti bylo očividné a nový vlastník se tak nemohl odvolávat na důvěru v pozemkovou knihu.
Jeden z podstatných rozdílů oproti právní úpravě v českých zemích byl ten, že obyčejové právo platné
na Slovensku do 31. 12. 1950 vyžadovalo dobrou víru pouze v okamžiku uchopení se držby, nikoli po
celou dobu trvání držby.
V daleko větší míře obyčejové právo na Slovensku akceptovalo absenci titulu, jak již bylo řečeno výše,

což umožňovalo běžně vydržení i při uzavření ústní smlouvy o převodu nemovitostí.“
12.5. Podľa § 566 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. - (1) Lehota, ktorá začala bežať pred 1.
januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej
lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej
odo dňa, keď lehota začala bežať. (2) To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe. Keďže občiansky

zákonník v § 116 ods.1 uvádzal pri nehnuteľnostiach vydržaciu dobu 10 rokov, Veronika Zajacová, rod.
Poníková sa stala vlastníčkou sporného pozemku najneskôr dňa 01.01.1961 a ku dňu svojej smrti bola
stále jeho vlastníkom.
13. Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.Podľa § 255 ods.2 C.s.p. - Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
13.1. Žalobkyne v konaní plne úspešné majú nárok na náhradu trov konania voči neúspešným

žalovaným. Rovnako nárok na náhradu trov konania má aj štát, ktorý preddavkoval trovy znaleckého
dokazovania. Náhrada trov konania bola priznaná na návrh žalobkýň iba voči žalovaným 1. - 3. z
dôvodu správania, ktorých nebolo možné vyriešiť vec mimosúdne a ktorí ako jediní aj v súdnom konaní
vystupovali aktívne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.