Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 27, 2021

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 5C/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318200179
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kurucová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2021:8318200179.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Kurucovou v spore žalobkyne: Q.. Q. S., nar.

XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, W., zast. Advokátskou kanceláriou ROSOVÁ HUSKOVSKÁ, s.r.o., so
sídlom Weberova 2, Prešov, proti žalovanému: Domov sociálnych služieb - Dúbrava, Dúbrava 41, zast.
JUDr. Evou Kákošovou, advokátkou, Partizánska 1057, Snina, o náhradu mzdy z neplatne skončeného
pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý uhradiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 5 400 eur, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 450 eur od 13.2.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od
13.3.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.4.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.5.2010 do

zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.6.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.7.2010 do zaplatenia,
zo sumy 450 eur od 13.8.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.9.2010 do zaplatenia, zo sumy
450 eur od 13.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur
od 13.12.2010 do zaplatenia a zo sumy 450 eur od 13.1.2011 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

P r i z n á v a žalobkyni vo vzťahu k žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu

s tým, že o výške trov rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti tohto rozsudku
vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. V konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. XC/XXX/XXXX viedla žalobkyňa proti
žalovanému spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou.

V uvedenom konaní bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie dňa 29.11.2018 tak, že súd určil, že výpoveď
žalovaného daná žalobkyni z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo
21.04.2009 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne k žalovanému trvá. Zároveň súd rozhodol, že

žalobkyni vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Citovaný rozsudok bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. XCoPr/X/XXXX z 03.12.2019.
Zároveň žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému.

Rozsudok o určení, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni z pracovného pomeru je neplatná, tak
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02.01.2020.

2. Nárok na náhradu mzdy bol vylúčený na samostatné konania a to pod sp. zn. XC/X/XXXX.V tomto konaní žalobkyňa podaním z 02.03.2020 uplatnila voči žalovanému náhradu mzdy vo výške 5
400 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % z jednotlivých čiastkových plnení od 13.02.2010 do
13.01.2011 tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.

3. Nárok na náhradu mzdy žalobkyňa odôvodnila ustanovením § 79 ods. 1,2 zákona č. 311/2001 Z. z.
účinnéhovčaseneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru.Keďženáhradamzdymalabyťvyplatenávo
výške priemerného zárobku a rozhodným obdobím je kalendárny štvrťrok, ktorý predchádza štvrťroku,
v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, žalobkyňa uviedla, že dosiahla hrubú mzdu za prvý štvrťrok

roku 2009 vo výške 466,67 eur. Nárok na náhradu mzdy však uplatnila len vo výške 450 eur mesačne.
Celkovú mzdu uplatnila za 12 mesiacov. Žalobkyňa tiež uplatnila úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
za jednotlivé mesiace nevyplatenia mzdy za obdobie jedného kalendárneho roka.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že je si vedomý nároku žalobkyne na náhradu mzdy z titulu
ustanovenia § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce, nie však v požadovanej výške.

Žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní svojím listom doručeným dňa
30.07.2009. Preto jej nárok na náhradu mzdy patrí za obdobie od 31.07.2009 do 31.07.2010. Pokiaľ ide
o výšku priemerného zárobku, žalobkyňa bola v danom čase poberateľkou funkčného platu vo výške
450,50 eur v hrubom. V čase od 30.07.2009 do 31.12.2009 bola práceneschopná. Výplatný termín na

mzdu u žalovaného je vždy 10. deň v príslušnom kalendárnom mesiaci.

Žalovaný uviedol, že je potrebné zisťovať, či počas obdobia, za ktoré žalobkyni patrí náhrada mzdy
bola práceneschopná alebo mala inú prekážku v práci. Žiadal, aby súd podanú žalobu čo do výšky
požadovanej peňažnej sumy zamietol ako nedôvodnú na trovy žalobkyne.

5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a oboznámil sa s listinnými dôkazmi, najmä s jej
žiadosťou o trvanie pracovného pomeru, s oznámením o plate, so správou Sociálnej poisťovne o
trvaní práceneschopnosti žalobkyne, s pracovnou zmluvou žalobkyne, s jej výplatnými páskami a zistil
nasledovný skutkový stav:

6. Žalovaný dal žalobkyni dňa 21.04.2009 neplatnú výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobkyňa listom z 29.07.2009, ktorý bol žalovanému doručený
dňa 30.07.2009 oznámila, že výpoveď, ktorú jej dal zamestnávateľ považuje za neplatnú a trvá na
pokračovaní pracovného pomeru. Trvá na tom, že jej pracovný pomer nekončí a žiada, aby jej ostali

zachované všetky práva a povinnosti v zmysle § 47 Zákonníka práce.

V čase výpovede mala žalobkyňa funkčný plat mesačne vo výške 450,50 eur.

7.SprávouSociálnejpoisťovne,pobočkaZ.,malsúdzapreukázané,žežalobkyňabolapráceneschopná

od 30.07.2009 do 31.12.2009. Za toto obdobie jej boli vyplácané nemocenské dávky.

8. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že žalovaný ako jej zamestnávateľ jej dal dňa 21.04.2009
výpoveď, čo bol pre ňu absolútny šok. Aj z dôvodu, že psychicky neuniesla skončenie pracovného
pomeru a prišla o prácu, bola od 30.07.2009 práceneschopná a to do 31.12.2009. 01.01.2010 sa

zaevidovala na Úrade práce v W. a 15.02.2010 jej bolo ponúknuté miesto zdravotnej sestry v ambulancii
ale len na štvorhodinový pracovný úväzok. Keďže bola v hmotnej a sociálnej núdzi, lebo mala vo
výchove tri maloleté deti, bola nútená túto prácu zobrať, hoci na skrátený úväzok. V auguste 2010 jej
lekárka, pre ktorú pracovala, ponúkla miesto zdravotnej sestry, ktoré však bolo kumulované s funkciou
upratovačky a v čistom zarobila asi 400 eur. Išlo o pracovný pomer na plný úväzok s trojmesačnou

skúšobnou lehotou. Až potom s ňou lekárka uzatvorila pracovnú zmluvu na dobu neurčitú ale podmienky
zostali rovnaké. Mala kumulovanú prácu upratovačky a zdravotnej sestry. Po ôsmych rokoch tento
pracovný pomer ukončila a začala pracovať ako opatrovateľka v Y.. Ani po tom, čo bol ukončený spor o
neplatnosť výpovede ju žalovaný nekontaktoval a pracovný pomer nijakým spôsobom neukončil. Nemá
ďalej záujem pracovať u žalovaného, lebo spor trval viac ako 10 rokov a doteraz sa nemôže spamätať

zo šoku, že dostala neplatnú výpoveď. Práceneschopná bola z dôvodu diagnózy neadekvátna rekcia na
stres a išlo o práceneschopnosť, ktorá bola vystavená psychiatričkou. Bola nútená brať lieky a injekcie
a prácu si našla spočiatku len na skrátený pracovný úväzok na zastupovanie.9. Žalovaný potvrdil, že k skončeniu pracovného pomeru medzi stranami sporu doposiaľ nedošlo ale
žalovaný to považuje len za formalitu. Navrhol znížiť nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného
pomeru na obdobie len do 31.07.2010, lebo do konca roka 2009 bola žalobkyňa práceneschopná.

10. Pracovnou zmluvou uzatvorenou medzi zamestnávateľom GYNOFEM s.r.o., W. a žalobkyňou mal
súd za preukázané, že žalobkyňa od 01.08.2010 bola zamestnaná v gynekologickej ambulancii, kde
vykonávala prácu ambulantnej sestry a upratovanie priestorov. Bola dohodnutá skúšobná doba troch
mesiacov.

V mesiaci september 2010 jej bola vyplatená čistá mzda 402,75 eur, v mesiaci október 2010 čistá mzda
vo výške 407,60 eur, v mesiaci november 2010 čistá mzda vo výške 408,93 eur a v mesiaci december
2010 čistá mzda vo výške 415,34 eur.

11. Žalovaný sa na základe predlžených listinných dôkazov o pracovnom pomere žalobkyne a výške

jej mzdy vyjadril tak, že nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 31.07.2009 do 31.07.2010 je
zákonný a správny a preto ho akceptuje. Nárok za obdobie od 01.08.2010 do 31.12.2010 neuznáva a
v tejto časti žiada žalobu zamietnuť.

Žalobkyňa žiada náhradu mzdy až do 31.12.2010, teda za obdobie dlhšie ako jedeného kalendárneho

roka a žalovaný žiada, aby jej nárok nebol priznaný v období od 01.08.2010 do 31.12.2010 z dôvodu, že
v tom čase mala uzatvorený nový pracovný pomer a dosahovala vyššiu mzdu než u predchádzajúceho
zamestnávateľa.

12. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že podaná žaloba je dôvodná čo do

základu aj čo do výšky a preto jej v celom rozsahu vyhovel.

13. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalovaný bol v minulosti zamestnávateľom žalobkyne a dňa
21.04.2009 jej dal neplatnú výpoveď. Zároveň bolo preukázané, že žalobkyňa mu listom doručeným
dňa 30.07.2009 oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Zároveň bolo preukázané, že v čase

od 30.07.2009 do 31.12.2009 bola žalobkyňa práceneschopná. Od 01.01.2010 do 15.02.2010 bola
evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie na Úrade práce v W.. Od 15.02.2010 mala uzatvorený
pracovný pomer na skrátený štvorhodinový pracovný úväzok. Od 01.08.2010 mala uzatvorený pracovný
pomer na plný úväzok ale mala kumulovanú funkciu, kedy vykonávala práce zdravotnej sestry a práce
upratovačky. V priemere dosahovala zárobok zhruba 400 eur v čistom mesačne.

14. Podľa § 79 Zákonníka práce účinného dňa 21.04.2009, kedy bola žalobkyni daná neplatná výpoveď,
ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa neskončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely ( ďalej len „priemerný
zárobok“ ) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a
z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodnom období.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodnom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak
tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne
vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa §517 ods. 1 veta prvá OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Výšku úrokov z omeškania stanovuje Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z., podľa § 3 ktorého výška úrokov
z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V danom prípade je to 9 % ročne.

15. Keďže žalovaný dal žalobkyni neplatnú výpoveď, podľa citovaného ustanovenia § 79 ods. 1
Zákonníka práce má žalobkyňa nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku a to odo dňa
keď oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kým jej žalovaný neumožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Teda v danom prípade má
žalobkyňa nárok na náhradu mzdy za celé obdobie od neplatne skončeného pracovného pomeru až po

súčasnosť, lebo tento pracovný pomer nebol stranami sporu ukončený.

Žalobkyňa však žiadala priznať náhradu mzdy len do 31.12.2010 a to vo výške 450 eur mesačne. Hoci
by podľa žalovaného mala nárok na vyššiu náhradu mzdy, lebo podľa oznámenia o plate mala funkčný
plat mesačne vo výške 450,50 eur, žalobkyňa žiadala iba sumu 450 eur mesačne. Keďže ide o konanie,

ktoré nie je možné začať bez návrhu, súd nemohol prekročiť návrh žalobkyne a priznať jej viac než
žiadala. Preto vychádzal z toho, že má nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného
pomeru vo výške 450 eur mesačne. Žalovaný túto sumu akceptoval.

16. Pokiaľ ide o celkový nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, žalobkyňa

ho vyčíslila sumou 5 400 eur a žiadala ho priznať do 31.12.2010, t. z. za 16 mesiacov a jeden deň ( od
30.07.2009, deň, kedy oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do 31.12.2010 ).

Vzhľadom na to, že súd mal za preukázané, že žalobkyňa bola práceneschopná od 30.07.2009 do
31.12.2009, za toto obdobie jej náhrada mzdy nemohla byť priznaná, pretože dostávala nemocenské

dávky.

17. Súd nevyhovel návrhu žalovaného, aby nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov,
žalobkyni nepriznal z dôvodu, že bola zamestnaná od 01.08.2010 do konca tohto kalendárneho roka,
čo bolo preukázané jej pracovnou zmluvou.

V zmysle § 79 ods. 2 citovaného Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,prípadnenáhradumzdyzamestnancovi
vôbec nepriznať. Teda ide o možnosť súdu a nie povinnosť náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov nepriznať.

Tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že počnúc 1. septembrom 2007 sa z ustanovenia § 79 ods. 2
Zákonníka práce vypustili skutočnosti, ktoré viedli súd k tomu, že musel skúmať, či náhradu mzdy za
určité obdobie priznať alebo nie. Teda sa skúmalo, či zamestnanec bol v rozhodnom čase zamestnaný
u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do

práce nezapojil. V skúmanom období však neboli definované žiadne skutočnosti, ktoré by mal súd brať
do úvahy pritom, ako sa bude riešiť otázka primeraného zníženia zamestnancom požadovanej náhrady
mzdy, prípadne jej úplné negovanie. Súd sa zaoberá otázkou znižovania náhrady mzdy iba vtedy, ak na
to dá zamestnávateľ návrh, pričom tento v plnom rozsahu znáša dôkazné bremeno.

Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú zamestnanec
nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu ale má povahu
satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpi
k výpovedi z pracovného pomeru so zamestnancom. Právna úprava platná v čase neplatnej výpovedežalobkyne neuvádzala na čo má súd prihliadať pri posúdení žiadosti zamestnávateľa o zníženie alebo
zúženie jeho povinnosti uloženej mu v § 79 ods. 2 Zákonníka práce.

Preto je aplikované znenie Zákonníka práce potrebné vykladať tak, že súd môže na žiadosť
zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať, len výnimočne a to v
prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.

18. Súd mal za to, že uplatnený nárok žalobkyne nie je v rozpore s dobrými mravmi, hoci presahuje
obdobie 12 mesiacov. Súd priznal žalobkyni uplatnený nárok v celom rozsahu s prihliadnutím na
skutočnosť,žekneplatnémuskončeniupracovnéhopomeruzostranyžalovanéhoprišlodňa21.04.2009
a ani po právoplatnosti rozsudku súdu o tom, že táto výpoveď je neplatná, žalovaný ani len nevyvinul
snahu k tomu, aby pracovný pomer so žalobkyňou formálnym spôsobom ukončil. Nereagoval na jej
výzvu na náhradu mzdy a nesnažil sa poskytnúť jej finančné prostriedky po určení neplatnosti skončenia

pracovného pomeru čo najskôr. Súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že žalobkyňa musela vyvinúť úsilie
podať žalobu a viesť dlhé súdne konanie voči žalovanému, ktorý porušil ako zamestnávateľ svoju
povinnosť a neplatne s ňou skončil pracovný pomer. Trvanie sporu vyžadovalo od žalobkyne jednak
použitie finančných prostriedkov a jednak venovaniu množstva času a psychickej prípravy na jednotlivé
pojednávania. Zároveň žalovanému nebránilo nič v tom, aby žalobkyni vyplatil náhradu mzdy aspoň za

to obdobie, ktoré považoval za nesporné.

Tak, ako už bolo uvedené vyššie, na základe právnej úpravy platnej v čase skončenia pracovného
pomeru súd nemal za povinnosť skúmať dôvody, či žalobkyňa bola v rozhodnom období zamestnaná,
akú prácu vykonávala a či za to dostávala mzdu vyššiu alebo nižšiu než u predchádzajúceho

zamestnávateľa. Súd by mohol nárok primerane znížiť alebo ho vôbec nepriznať len ak by to bolo
v rozpore s dobrými mravmi. Také okolnosti však neboli preukázané, pričom dôkazné bremeno v
tomto smere zaväzuje žalovaného. Ten len poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa bola v období od
01.08.2010 do skončenia kalendárneho roka v pracovnom pomere a dosahovala tam mzdu. Keďže na
túto skutočnosť už súd nebol povinný prihliadnuť, a neboli preukázané iné skutočnosti, pre ktoré by mal

byť žiadaný nárok v rozpore s dobrými mravmi, súd podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel.

19. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením náhrady mzdy za jednotlivé kalendárne
mesiace od januára 2010 do decembra 2010, súd priznal žalobkyni aj nárok na úrok z omeškania za
uvedené mesiace a to tak, že zaviazal žalovaného uhradiť žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 9

% ročne z jednotlivých súm, vždy od 13. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Žalovaný potvrdil,
že výplatný termín bol 10. deň v príslušnom kalendárnom mesiaci a súd má za to, že do 13. dňa v
každom jednom kalendárnom mesiace mal žalovaný povinnosť žalobkyni náhradu mzdy vyplatiť. Keď
tak neurobil, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu a preto v zmysle ustanovenia § 517
Občianskeho zákonníka súd žalobu vyhovel aj v tejto časti.

20. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobkyňa bola v konaní úspešná
v celom rozsahu, priznal jej súd právo na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu.

O výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.