Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 15, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118210822
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6118210822.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a
členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: H. H., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX, XXX XX J., zast. LEGES Advisory s.r.o., advokátka kancelária, so
sídlom Pod Urpínom 923/5, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Ústav na výkon trestu odňatia
slobody Banská Bystrica - Kráľová, Sládkovičova 80, 974 05 Banská Bystrica, o porušenie žalobcovho

práva na súkromie v súvislosti s neumožnením zakúpenia si výživových doplnkov, na odvolanie žalobcu
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/6/2018-209 zo dňa 19.06.2020,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „Súd určuje, že žalovaný neumožnením

nákupu výživových doplnkov , konkrétne srvátkových proteínových nápojov, aminokyselín, kreatínu,
spaľovačov tukov a stimulantov v predajni ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová neoprávnene zasiahol do
žalobcovho práva chráneného článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V
časti, v ktorej žalobca požadoval z titulu tohto zásahu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 500,- eur,
súd žalobu zamieta. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.“

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca vykonával trest odňatia slobody u žalovaného. Žalobou
doručenou súdu dňa 26.01.2018 sa domáhal nárokov vyplývajúcich z ochrany jeho práva na súkromie v
zmyslečl.8Dohovoruoochraneľudských právazákladnýchslobôd.Poukázalna judikatúruÚstavného
súdu SR (I. ÚS 117/2007), podľa ktorého zásah do práva na súkromie sa skúma v určitej postupnosti,
pričom doktrína štrasburských orgánov ochrany práva uvádza tri základné kritéria posudzovania, a to
legalitu, legitimitu a proporcionalitu. Podaním zo dňa 11.09.2019 žalobca špecifikoval žalobný petit tak,

žesadomáhalurčenia, žežalovanýneumožnenímnákupuvýživovýchdoplnkov(konkrétnesrvátkových
proteínových nápojov, aminokyselín, kreatínu, spaľovačov tukov a stimulantov) v predajni ÚVTOS
Banská Bystrica - Kráľová neoprávnene zasiahol do žalobcovho práva chráneného článkom 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predmetom sporu bola určovacia žaloba, ktorou sa
žalobca domáhal určenia, že došlo k jeho porušeniu práva na súkromie v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a v tejto súvislosti aj jeho nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy.

Krajský súd v zrušujúcom rozhodnutí vydanom v danej veci považoval žalobu žalobcu za podanú v
zmysle § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 8 Dohovoru, na ktorý žalobca
výslovne odkázal (uznesenie KS BB č. k. 15Co/176/2018-84 zo dňa 14.05.2019).

3. Právo na súkromie je vo vnútroštátnej úprave SR obsiahnuté v ust. § 11 Občianskeho zákonníka, a
teda je daná právomoc súdu rozhodovať o predmetnej žalobe. Zároveň je možné v zmysle uvedeného

ustanovenia domáhať sa aj samostatnou určovacou žalobou, že došlo k neoprávnenému zásahu, keďže
takéto určenie môže predstavovať samo o sebe primerané zadosťučinenie. V súvislosti s porušenímpráva upraveného v § 11 Občianskeho zákonníka, v prípade preukázania dôvodnosti nároku má fyzická
osoba možnosť domáhať sa pri splnení podmienok v zákone stanovených aj náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Podmienkou úspešnosti žaloby v zmysle ust. § 11 a

§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka je preukázanie existencie neoprávneného zásahu do chránených
osobnostných práv žalobcu.

4. Žalobca považoval neumožnenie mu nákupov výživových doplnkov v predajni žalovaného za
neoprávnený zásah do jeho práva na súkromný život a osobný rozvoj - poukázal na rozsudok ESĽP vo

veci Laduna proti Slovenskej republike.

5. Výkon trestu odňatia slobody je upravený v zákone o výkone trestu odňatia slobody č. 475/2004 Z.
z.. Súd odkázal na ust. § 45 ods. 1, § 30 ods. 1, 2, 3 cit. zákona. Konštatoval, že je nesporné, že výkon
trestu odňatia slobody je zásahom do subjektívnych práv odsúdeného, čo vyplýva zo samotnej povahy
trestu odňatia slobody. Obmedzenie výkonu základných práv a slobôd je odôvodnené účelom a cieľom

trestu odňatia slobody. Z § 30 ZpVT však vyplýva, že odsúdený má právo na nákup potravín
v predajni zriadenej v ústave v rozsahu a cene uvedených v § 30 ods. 1, pričom požadované výživové
doplnky nepatria medzi vylúčené predmety predaja citované v § 30 ods. 3 ZoVT.

6. Nebolo sporné, že žalobcovi nebolo umožnené realizovať nákup požadovaných výživových doplnkov

prostredníctvom predajne zriadenej v ústave, časť požadovaných výživových doplnkov si na základe
povolenia riaditeľa ústavu mal zakúpiť prostredníctvom zdravotného strediska, čo nebolo realizované.
Žalovaný nepoprel skutočnosť, že takúto možnosť mali odsúdení v danej dobe v iných ústavoch výkonu
trestu odňatia slobody a potvrdil, že v čase rozhodovania súdu takúto možnosť už mali odsúdení
aj u žalovaného prostredníctvom predajne zriadenej v ústave žalovaného. Žalovaný argumentoval v

priebehu konania tým, že riaditeľ ústavu rozhodol nepovoliť v danom čase takýto predaj prostredníctvom
predajne v ústave z dôvodu, že sa jednalo len o individuálnu požiadavku žalobcu a bolo by nerentabilné
pre nájomcu. V konaní však bol produkovaný dôkaz o tom, že riaditeľ ústavu mohol a mal rozhodovať aj
v prípade individuálnych žiadostí o predaji tovaru vo vzťahu k predajni, čo vyplýva zo vzorovej nájomnej
zmluvy ako prílohy k rozkazu generálneho riaditeľstva č. 7 z roku 2017 žalovaného.

7. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že síce riaditeľ žalovaného o žiadostiach
žalobcu rozhodoval v rámci svojej kompetencie, ale jeho postup v danom prípade nemožno považovať
za súladný s požiadavkou legitimity a proporcionality (vo vzťahu k právam chráneným vo vzťahu k
spoločnosti v zmysle ust. § 30 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody (ZoVT)

a právam jednotlivca chráneným v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)
už aj vzhľadom k tej skutočnosti, že inú možnosť zakúpenia výživových doplnkov než prostredníctvom
predajne ZoVT ani iné interné predpisy žalovaného odsúdeným neumožňujú. Žalobca požadoval
zakúpenie nie akejkoľvek potraviny, ale výživových doplnkov, ktoré sú v zmysle stanoviska Úradu
verejného zdravotníctva SR potravinou na doplnenie prirodzenej stravy a koncentrovaným zdrojom

živín. Neobsahujú omamné psychotropné látky, ani akékoľvek iné zložky, ktoré nie sú bezpečné. Patria
medzi ne aj povolené chemické formy vitamínov, ktoré patrili medzi schválené položky tovaru v zmluve
uzatvorenej medzi žalovaným a nájomcom predajne zriadenej v ústave. Žalobca nepreukázal, že by bol
vrcholovým športovcom, ale súdu je známe, že odsúdení majú možnosť vykonávať športovú aktivitu v
priestoroch žalovaného, vykonával ju aj žalobca. Zvýšená pohybová aktivita si vyžaduje kompenzáciu

v zmysle zvýšenia celkového energetického príjmu a zvýšeného príjmu bielkovín, ak je cieľom silových
cvičení prírastok svalovej hmoty, pravidelné posilňovanie a kardio cvičenia majú pozitívny vplyv na
ľudské zdravie. Súd požiadavku žalobcu považoval za požiadavku v súlade s napĺňaním účelu výkonu
trestu (§ 3 ods. 3 ZoVT), nejednalo sa o požiadavku, ktorú by nebolo možné vzhľadom na výkon trestu
uplatniť, ani vylúčenú v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru, preto súd žalobe vyhovel v časti a určil, že došlo k

neoprávnenému zásahu do práva na súkromie žalobcu chráneného čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

8. Žalobu v časti, v ktorej žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8 500 eur súd
zamietol s odôvodnením, že daný zásah nemal za následok závažnú a neodstrániteľnú ujmu, a samotné

vyhovenie žalobe v určujúcej časti predstavuje podľa názoru súdu primerané zadosťučinenie.

9. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, žalobca aj žalovaný boli v konaní úspešní
len čiastočne, preto súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.10. Proti rozsudku podali odvolanie žalovaný aj žalobca.

11. Žalovaný podal odvolanie voči výroku, ktorým súd žalobe žalobcu vyhovel - ktorým určil, že žalovaný
ústav neumožnením nákupu žalobcom označených výživových doplnkov v predajni žalovaného ústavu
neoprávnene zasiahol do žalobcovho práva chráneného článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd . Tým je dotknutý aj závislý výrok o trovách konania. Žalovaný navrhol, aby odvolací
súdrozsudokvnapadnutejčastizmeniltak,ženeumožnenímpredmetnéhonákupuvýživovýchdoplnkov

žalobcovi v predajni žalovaného ústavu žalovaný ústav nezasiahol do žalobcovho práva na ochranu
osobnosti podľa Občianskeho zákonníka v spojení s článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd .

12. Žalovaný žiada, aby všetky jeho doterajšie písomné podania a ústne vyjadrenia v tomto súdnom
konaní boli považované za súčasť tohto odvolania a aby odvolací súd na ne v plnom rozsahu prihliadol.

Neoprávnený zásah žalovaného do žalobcovho práva okresný súd zdôvodnil v bodoch 32. až 45.
rozsudku s poukazom na ust. zákona č. 475/2005 Z.z., toto zdôvodnenie považuje žalovaný za vágne,
nedostatočné a nepreukazujúce neoprávnený zásah žalovaného do práv žalobcu.

13. Žalovaný poukazuje na znenie ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v ich zmysle

predpokladom zdarnej realizácie práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka
je existencia neoprávneného zásahu a skutočnosť, že takýto neoprávnený zásah bol objektívne
spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Zákonnými predpokladmi pre
priznanie predmetného nároku z uvedeného právneho titulu sú: a) neoprávnený zásah do chráneného
osobnostného práva, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť, či ohroziť osobnosť fyzickej osoby, b) ujma

na osobnosti fyzickej osoby spočívajúca v znížení v značnej miere dôstojnosti tejto fyzickej osoby alebo
vážnosti tejto osoby v spoločnosti, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Žalobca žiadnym relevantným
dôkazom nepreukázal neoprávnenosť zásahu do jeho chráneného osobnostného práva, ktorý by bol
súčasne objektívne spôsobilý porušiť, či ohroziť jeho osobnosť. Nie je preukázané jediné konanie
riaditeľa ústavu (ako osoby rozhodujúcej o zmene sortimentu v bufetoch ústavu), premietnuté do

jeho rozhodnutia, pri ktorom by bolo zároveň okresným súdom v rozsudku konštatované porušenie
všeobecne záväzného právneho predpisu. Konštatovanie súdu v bode 42. rozsudku, v ktorom
protiprávnosť postupu riaditeľa ústavu nepriamo odvodzuje od ust. § 30 ods. 3 ZoVT považuje žalovaný
za absurdné. Okresný súd ako všeobecný súd v konaní o ochrane osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka na základe žaloby v civilnom sporovom konaní mal skúmať iba existenciu neoprávneného

(nezákonného) zásahu do osobnosti žalobcu podľa vnútroštátnej právnej úpravy obsiahnutej v žalobe (§
11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a nie „určovať“ či boli resp. neboli porušené články medzinárodného
Dohovoru. Týmto nie je dotknuté právo žalobcu domáhať sa ochrany porušenia jeho ľudských práv
a základných slobôd pred Ústavným súdom resp. ESĽP za stanovených podmienok. Podľa č. 13
Dohovoru musí mať každý, koho práva a slobody priznané Dohovorom boli porušené, účinný opravný

prostriedok pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Do právomoci okresného súdu ako súdu prvej inštancie všeobecného súdu v danom konaní patrilo
preskúmanie, či rozhodnutie riaditeľa žalovaného ústavu o povolení/nepovolení rozsahu a obsahu
sortimentu v bufete ústavu mohlo spôsobiť vznik neoprávneného zásahu do chráneného osobnostného
práva, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť, či ohroziť osobnosť fyzickej osoby, následne skúmať ujmu

na osobnosti fyzickej osoby spočívajúcu v znížení v značnej miere dôstojnosti tejto fyzickej osoby alebo
vážnosti tejto osoby v spoločnosti a príčinnú súvislosti medzi takýmto neoprávneným zásahom a ujmou
na osobnosti. Konanie riaditeľa by bolo právne významné iba vtedy, ak by ním prišlo k porušeniu
všeobecne záväzného právneho predpisu, t. j. takýmto konaním riaditeľa žalovaného ústavu by došlo
k neoprávnenému zásahu. Okresný súd tieto podstatné skutočnosti pre konanie odignoroval. V rámci

celého odôvodnenia rozsudku chýba priame uvedenie a logické zdôvodnenie neoprávnenosti zásahu
žalovaného ústavu a uvedenie konkrétnej právnej normy, ktorú ústav vo vzťahu k žalobcovi porušil.
Okresný súd neoprávnenosť zásahu žalovaného ústavu stavia iba na konštatovaní, že postup riaditeľa
ústavu v danom prípade nemožno považovať za súladný s požiadavkou legitimity a proporcionality (vo
vzťahu k právam chráneným vo vzťahu k spoločnosti v zmysle § 30 ods. 2 ZoVT a právam jednotlivca

chráneným v čl. 8 ods. 1 dohovoru) už aj vzhľadom k tej skutočnosti, že inú možnosť zakúpenia
výživových doplnkov, než prostredníctvom bufetu ZoVT ani iné interné prepisy žalovaného odsúdeným
neumožňujú (bod 42. odôvodnenia).14. Každé rozhodnutie súdu musí vychádzať z takého výkladu právnej normy, ktorý zodpovedá obsahu
takejto právnej normy. Inak je treba považovať rozhodnutie súdu za arbitrárne. Z ust. § 30 ZoVT a
§ 67b ods. 3 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže vyplýva, že povinnosťou

žalovaného ústavu je zriadiť ústavnú predajňu pre odsúdených a kritériom na výber prevádzkovateľa
ústavnej predajne je, že ponúkne najvyššie nájomné. Ústav si stanovuje podmienky, za ktorých
môže nájomca prevádzkovať ústavnú predajňu a to tak, aby nebol narušený účel výkonu trestu a
je zakázaný predaj sortimentu v súlade s § 30 ods. 3 zákona o výkone trestu. V nájomnej zmluve
je určený sortiment, ktorý sa nájomca zaväzuje nepredávať, tiež je určený minimálny sortiment,

ktorý musí prevádzkovateľ ústavnej predajne zabezpečiť. V nájomnej zmluve je tiež dojednané, že
nájomca môže predávať aj tovar podľa individuálnych objednávok obvinených a odsúdených, vopred
schválený riaditeľom ústavu, pritom sa prenajímateľ (ústav) zaväzuje poskytnúť potrebnú súčinnosť ( je
potrebnézohľadniťmožnosť uloženiamnožstvapotravinovýchkomodítnacelealeboizbeodsúdeného).
Nie je zákonnou povinnosťou ústavu určiť nájomcovi, aby boli súčasťou predávaného sortimentu aj
výživové doplnky a taktiež nie je zákonnou povinnosťou riaditeľa ústavu schváliť každú žiadosť podľa

individuálnych požiadaviek väznených osôb. Každá väznená osoba musí strpieť zákonné obmedzenie
základných práv a slobôd, podľa § 4 ods. 1 ZoVT je odsúdený obmedzený aj v práve na súkromie.
Aj napriek skutočnosti, že výživové doplnky nie sú zakázaným sortimentom, nepatria medzi základný
sortiment, ktorý by sa mal na základe nejakého všeobecne záväzného právneho predpisu nachádzať v
ponuke ústavnej predajne. Pokiaľ by súd bral do úvahy, koľko je na trhu výživových doplnkov, resp. iných

tovarov, mimo sortimentu predávaného v ústavnej predajni, dostali by sme sa na nespočetnú množinu
druhov tovarov, ktoré by nebolo možné ani vyčísliť. Z kontextu napádaného rozsudku možno vyvodiť,
že za účelom, aby nedochádzalo k porušovaniu čl. 8 Dohovoru, by prevádzkovateľ ústavnej predajne
na základe povoľovania individuálnych žiadostí odsúdených riaditeľom ústavu musel zabezpečovať
akýkoľvek tovar, ktorý nespadá pod zakázaný sortiment, čo je neprijateľné. Ak by súd konštatoval, že

ústav musí zabezpečiť odsúdenému konkrétny druh tovaru podľa jeho želania, toto by bolo vzhľadom na
množstvo odsúdených (napr. v žalovanom ústave cca 700 odsúdených) a individuálne potreby každého
človeka nerealizovateľné a zároveň to nemôže byť úlohou ústavu, ktorý má zabezpečovať výkon trestu
odňatia slobody. Ad absurdum, ak by každý ústav musel povoľovať obdobné individuálne žiadosti
na zaobstarávanie tovarov, prípadne služieb a zároveň by tieto tovary a služby odsúdených musel v

zmysle argumentácie okresného súdu sprostredkovávať pod hrozbou porušenia práva na súkromie
väznenej osoby, vo svojich dôsledkoch by to mohlo viesť k situácii, kedy by si väznené osoby napr. v
rámci argumentácie pozitívneho vplyvu na ich duševné zdravie a celkový duševný komfort objednávali
do ústavu tovar a služby, ktoré by neboli v rozpore s účelom ich výkonu trestu odňatia slobody/výkonu
väzby napr. objednávka pizze, služby kaderníka, maséra a pod. .

15. Medzi základné práva väznených osôb patrí právo na stravovanie. Ľudský organizmus by mal
získavať výživné látky predovšetkým z pestrej stravy a tú má žalobca zabezpečenú podávaním stravnej
dávky, ktorá je v ústave zabezpečená v súlade s predpismi upravujúcimi danú oblasť a naviac žalobca
má možnosť túto stravu dopĺňať širokým sortimentom predávaným v ústavnej predajni, takže si môže

zostaviť vlastný stravovací režim, ktorým dostatočne dokáže saturovať svoje výživové potreby. Samotná
obsahová formulácia čl. 8 Dohovoru naznačuje okruh práv, ktoré sú chránené, a to súkromný život,
rodinný život, obydlie a korešpondencia. Následne sa v ich rámci aj mimo nich postupne vytvorili
skupiny právnych vzťahov, ktoré možno zahrnúť pod právo na súkromný život (napr. právo na osobný
rozvoj, na meno, pohlavie, sexuálnu orientáciu a sexuálny život, právo zakladať a rozvíjať vzťahy s inými

ľudskými bytosťami najmä v citovej oblasti v záujme rozvoja a naplnenia vlastnej osobnosti, súčasťou
práva na súkromie je aj fyzická a psychologická integrita - súčasťou tohto práva je aj právo prijímať
rozhodnutia o vlastnom tele, atď.... ) Okrem skutočnosti, že okresný súd mal iba preskúmať existenciu
eventuálneho zásahu do žalobcových osobnostných práv aplikoval čl. 8 Dohovoru do značnej miery
extenzívne pričom opomenul ustálenú judikatúru ESĽP dotýkajúcu sa tohto okruhu chránených práv.

Okresný súd dezinterpretoval obsah práva na súkromie chránené čl. 8 Dohovoru, nakoľko pod toto právo
subsumoval aj umožnenie nákupu výživových doplnkov v predajni ÚVOPS Banská Bystrica - Kráľová.
Nie je zrejmé, z akého judikátu okresný súd vychádzal, resp. o akú legálnu definíciu práva na súkromie
sa opieral. Je zrejmé, že taxatívny výpočet konkrétnych práv chránených čl. 8 Dohovoru nejestvuje
resp. nie je ešte uzavretý, to však neznamená oprávnenosť súdu aplikovať na skutkový stav v tejto veci

čl. 8 Dohovoru ľubovoľným spôsobom.

16. Žalovaný v rámci konania upozorňoval a poukazoval na sporné skutočnosti v tvrdeniach žalobcu o
tom, že je športove a výživové doplnky potrebuje k rastu svalovej hmoty, pričom na druhej strane žalobcapoukazoval aj na svoje dlhodobé problémy s chrbticou, avšak okresný súd v napádanom rozsudku tieto
skutočnosti nesprávne vyhodnotil a s argumentáciou žalovaného sa dostatočne nevysporiadal, rozhodol
bez riadneho odôvodnenia rozsudku, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

17. Žalobca napadol odvolaním výrok rozsudku, ktorým súd žalobu žalobcu zamietol v časti uplatnenej
náhrady nemajetkovej ujmy a vo výroku o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd v napadnutej
časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Okresný súd zamietnutie žaloby odôvodnil výlučne tvrdením, že daný zásah nemal za následok
závažnú a neodstrániteľnú ujmu (bod 46. rozsudku). Právny poriadok nevyžaduje pre priznanie
nemajetkovej ujmy spôsobenie závažného a neodstrániteľného následku a záver súdu je naviac v
rozpore so zisteným skutkovým stavom. (viď. rozsudok ESĽP Danev proti Bulharsku č. 9411/05 z
1.09.2010, bod 34). ESĽP zásadne nebagatelizuje zásahy do práv väznených osôb a priznáva im
finančnú nemajetkovú ujmu (viď. rozhodnutia ESĽP) pričom nemožno ignorovať, že aj väzni vo

všeobecnostinaďalejpožívajúvšetkyzákladnéprávaaslobodyzaručenéDohovorom,svýnimkoupráva
na slobodu (rozsudok Khovosenko proti Rusku z 10.06.2015, bod 141). V predmetnej veci neoprávnený
zásah do žalobcovho práva trval niekoľko rokov a bol odstránený len čiastočne v ostatnej dobe, keď
mu bolo umožnené si zakúpiť sušené vaječné bielka a proteínový nápoj. Postup žalovaného vyvolával
u žalobcu značný diskonfort s dosahom na jeho fyzickú aj morálnu integritu a aj z ľudskej stránky

ide o zásah vyložene absurdný a nepochopiteľný, keď žalovaný bránil žalobcovi v tom, že sa chcel
kvalitnejšie stravovať, čo je nevyhnutné vnímať vo svetle skutočnosti, že je väzňom umožnené kupovať
tabakové výrobky s preukázane negatívnym vplyvom na ľudské zdravie. Okresný súd teda neprihliadol
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcu došlo, a naviac nepovažoval za sporné ako žalobca
zásah vnímal.

19. Vzhľadom na skutočnosť, že priznaním (žiadnej) náhrady nemajetkovej ujmy došlo len k čiastočnej
náprave porušenia čl. 8 Dohovoru, žalobca nestratil status obete. Napadnutým rozsudkom bolo preto
porušené právo žalobcu na spravodlivý proces, záver súdu nie je riadne odôvodnený a je zmätočný
vzhľadom na fakt, že utrpená ujma samotným zásahom je neodstrániteľná (nemožno už navrátiť stav

pred porušením) a došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keďže právny poriadok pre
priznanie nemajetkovej ujmy nevyžaduje závažný a neodstrániteľný následok. Naviac súdom tvrdená
absencia závažného a neodstrániteľného následku je v rozpore so zisteným skutkovým stavom, resp. v
ňom nemá oporu, keďže žalovaný priznal trvanie časti zásahu (žalobcovi bolo umožnené len zakúpenie
sušených vaječných bielkov a proteínových nápojov) a nebolo sporné, že neoprávnený zásah do

žalobcových práv nebol nijako konvalidovaný.

20. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s uplatneným nárokom na nemajetkovú ujmu,
keď zamietnutie tohto nároku odôvodnil jednou vetou v bode 46. svojho rozsudku. Žalobca poukazuje
na skutočnosť, že súdom konštatovaný zásah do jeho práv bol dlhodobý, neodôvodnený a svojvoľný,

pričom žalobca sa opakovane domáhal zjednania nápravy žiadosťami, ktorým nebolo zo strany
žalovaného vyhovené. Pokiaľ žalobca bol nútený domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou,
pričom existujúci zásah do jeho práv nebol v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie v celom rozsahu
odstránený, nie je možné akceptovať záver súdu, že samotné vyhovenie žalobe v časti konštatovania
porušenia práva predstavuje primerané zadosťučinenie. Súd prvej inštancie naviac nepovažoval

nemajetkovú ujmu na strane žalobcu za spornú skutočnosť. Súd prvej inštancie vôbec nevykonal
dokazovanie ohľadom nemajetkovej ujmy žalobcu a v rozhodnutí neuviedol skutočnosti, pre ktoré by
samotné konštatovanie porušenia práva bolo dostatočným zadosťučinením, ktoré by odstraňovalo alebo
kompenzovalo závažnú ujmu žalobcu spôsobenú protiprávnym zásahom do jeho práv. Rozhodnutie o
nemajetkovej ujme je nepreskúmateľné.

21. Nepriznanie nároku na náhradu trov konania s odkazom na ust. § 255 ods. 2 CSP žalobca považuje
za nesprávne rozhodnutie, pretože pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba
rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce (napr. nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 170/99). Za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom

druhotná a nadväzujúca (Števček M. a kol. CSP, komentár, Praha: C.H. Bech 2016, str. 926). Žalobca
bol v základe žaloby úspešný a priznanie nemajetkovej ujmy záviselo výlučne od úvahy súdu. Vzhľadom
na absenciu judikatúry v podobnej veci žalobca nemohol výšku (ne)priznanej ujmy (ako nadväzujúceho)
predvídať a je v rozpore so zásadou spravodlivosti ho za uvedené sankcionovať. Okresný súd opomenulprimárny fakt, ktorým bol neoprávnený zásah do žalobcovho práva a teda neexistuje žiaden legitímny
dôvod mu nepriznať trovy v základnej tarife v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb. Vzhľadom na opomenutie základu žaloby a len

nadväzujúcej nemajetkovej ujmy závisiacej od úvahy súdu, výrokom o nepriznaní nároku na náhradu
trov konania žalobcovi došlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces a k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci.

22. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd

zamietol žalobcu v časti nároku na nemajetkovú ujmu vo výške 8 500 eur potvrdiť, z vecne správnych
dôvodov. Žalobca svojím odvolaním nevniesol do predmetného sporu nové skutočnosti než tie, ktoré
prezentoval v samotnej žalobe, nepredložil nové podstatné návrhy a neuviedol dostatočnú právnu
argumentáciu k vyvráteniu skutkových tvrdení žalovaného, ani k samotnému rozsudku okresného súdu
voči ktorému odvolanie smeruje. Žalovaný sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a stotožňuje sa s
odôvodnením rozsudku v tejto časti.

23. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného považuje za účelové,
kedyajKrajskýsúd vBanskejBystrici vrozhodnutízodňa14.05.2019 sp.zn.15Co/176/2018 odôvodnil
prípustnosť žaloby žalobcu ako takej. Žalovaný v podanom odvolaní vychádza z formalistického výkladu
ustanovení zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody. V danom prípade je podstatné,

že žalobcovi nebolo umožnené výživové doplnky zakúpiť napriek skutočnosti, že o to požiadal riaditeľa
ústavu, disponoval dostatkom finančných prostriedkov a zakúpenie týchto doplnkov bolo z jeho strany
riadne odôvodnené. Zamietavé rozhodnutie riaditeľa ústavu nebolo nijakým spôsobom odôvodnené,
nie je preskúmateľné a naviac žalobca do dnešného dňa nemá vedomosť o tom, prečo riaditeľ
ústavu rozhodol tak, ako rozhodol. Argument žalovaného, že pri 700 odsúdených by prevádzkovateľ

ústavnej predajne na základe povoľovania individuálnych žiadostí odsúdených riaditeľom ústavu musel
zabezpečovať akýkoľvek tovar, ktorý nespadá pod zakázaný sortiment, neobstojí, nakoľko popiera
ustanovenia vzorovej nájomnej zmluvy ako takej, ako aj ustanovenia ZoVT. Každý odsúdený je
oprávnený adresovať riaditeľovi ústavu individuálnu žiadosť o zakúpenie tovaru v ústavnej predajni a o
každej takejto žiadosti by riaditeľ ústavu v súlade s ust. ZoVT mal rozhodnúť. V konečnom dôsledku je

len na obvinenom, či si môže dovoliť zakúpiť individuálne objednaný tovar alebo nie.

24. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na to, že neexistuje „nejaký všeobecne záväzný predpis“ na základe
ktorého by sa v sortimente ústavnej predajne potravín mali nachádzať výživové doplnky, ktorých
zakúpenia sa domáhal žalobca, poukazuje na skutočnosť, že sortiment predajne určuje riaditeľ ústavu,

pričom nie je možné predpokladať, že tento sortiment bol určený tak, aby pokryl všetky nároky a potreby
odsúdených (s touto skutočnosťou počíta aj nájomná zmluva, ktorá umožňovala individuálne žiadosti
o zakúpenie tovaru). Požiadavka žalobcu nebola neštandardná resp. nadštandardná, nakoľko obdobný
tovar tvoril sortiment predajní v iných ústavoch. Žalovaný v odvolaní, ani v konaní pred súdom prvej
inštancie nepreukázal, že neumožnenie nákupu výživových doplnkov bolo v súlade s účelom výkonu

trestu, že takýto postup bol zákonný a akýmkoľvek spôsobom odôvodnený.

25. Žalobca dlhodobo poukazuje na takmer neobmedzenú diskrečnú právomoc riaditeľa ústavu na
výkon trestu odňatia slobody, ktorá je všeobecne vnímaná ako konečná a absolútna. Výkonom trestu
odňatia slobody síce dochádza k obmedzeniu niektorých základných práv a slobôd odsúdených,

nedochádza však k ich úplnému odňatiu. Akékoľvek rozhodnutie riaditeľa ústavu týkajúce sa
odsúdenéhomásledovaťvprvomradenaplnenieúčeluvýkonutrestu,mábyťlegitímnealegálne.Pokiaľ
by takýmto rozhodnutím malo dôjsť k zásahu do práv odsúdeného, musí byť takýto zásah legitímny,
legálny a proporcionálny (k zásahu možno prikročiť len vtedy, keď je to nevyhnutné a
sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami).

26. Pokiaľ žalovaný namietal aplikáciu čl. 8 Dohovoru súdom prvej inštancie, poukazuje na žalobcom
podanú žalobu vo veci samej, v ktorej poukazuje na relevantné rozhodnutia ESĹP. Žalovaný nijakým
spôsobom nepreukázal, prečo by v konkrétnom prípade nemohlo dôjsť k zásahom do práv žalobcu
garantovaných v čl. 8 Dohovoru. Zo strany žalovaného ide o účelovú špekuláciu nad výkladom obsahu

čl. 8 Dohovoru.

27. Rozhodnutie okresného súdu, že konaním žalovaného došlo k zásahu do základných práv žalobcu,
pričom tento zásah nebol legitímny, legálny a proporcionálny je správne. Sám žalovaný nepopieralv konaní, že žalobcovi neumožnil nákup výživových doplnkov a toto rozhodnutie žalovaného nebolo
nijakým spôsobom zdôvodnené.

28. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že zotrváva na svojom
názore, že žalobca nepreukázal zásah žalovaného do jeho osobnostných práv tým, že neumožnením
zakúpenia výživových doplnkov došlo k porušeniu jeho práva, chráneného čl. 8 Dohovoru. Okresný
súd sa nedostatočne vysporiadal s argumenáciou a dôkazmi žalovaného prezentovanými v rámci
doterajšieho priebehu súdneho konania, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čoho dôsledkom bolo
nesprávne rozhodnutie vo výroku I. rozsudku.

29. Žalobca v celom rozsahu trvá na podanom odvolaní.

30. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm.
b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie ma ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

31. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

32. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci

nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

33. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

34. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci ak: a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací
súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

35. Predmetom preskúmania odvolacím súdom v tomto odvolacom konaní je v poradí prvé rozhodnutie
súduprvejinštancie vovecisamej.Vdanejvecisúdprvejinštanciepôvodnerozhodoluznesenímzodňa
25.05.2021 č .k. 9C/6/2018-57 tak, že konanie vo veci zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Zastavenie konania súd odvodnil nedostatkom procesnej
subjektivity a procesnej spôsobilosti žalovaného - ide o neodstrániteľný nedostatok podmienok konania.

Predmetné uznesenie je rozhodnutím procesnej povahy, nejde o rozhodnutie vo veci samej. Na
odvolanie žalobcu uznesenie súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
novérozhodnutiespoukazomnato,žepodľanázoruodvolaciehosúdu žalobcasavnímpodanejžalobe
domáha určenia, že zásahom žalovaného bolo porušené jeho právo na súkromie a ľudskú dôstojnosť.
Ide o žalobu podanú v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 8 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, a je zrejmé, že prejednávaný predmet konania nespadá
do preskúmávacej právomoci prokuratúry ako tvrdil okresný súd opierajúc sa o verejnoprávnu povahu
sporu, ale spadá do právomoci všeobecného súdu.

36. Žalobca v žalobe poukazuje na porušenie jeho „práva na súkromie - na súkromný život“ v súvislosti

s neumožnením mu zakúpenia výživových doplnkov, resp. že žalobcovi počas výkonu trestu odňatia
slobody v ústave žalovaného nebolo umožnené zakúpenie si ním žiadaných výživových doplnkov
v predajni tohto ústavu. Žalobca sa odvolával na ustanovenie čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že vo
všeobecnosti ochrana pred zásahom do súkromia predstavuje ochranu pred vonkajším neoprávneným

zasahovaním iných subjektov, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje rozvoj fyzickej alebo psychickej morálnej
sociálnej integrity a že právo na súkromie je vo vnútroštátnej úprave SR premietnuté v ust. § 11
Občianskeho zákonníka. V prípade preukázania dôvodnosti nároku má fyzická osoba možnosť
domáhať sa pri splnení podmienok v zákone stanovených aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch(§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Podmienkou úspešnosti žaloby v zmysle uvedených ustanovení
je preukázanie existencie neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv žalobcu.

37. V súvislosti so spornou otázkou, či došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu
konaním žalovaného bolo úlohou okresného súdu zaoberať sa za osobitnej situácie, keď sa žalobca
nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, kedy nepochybne už samotný výkon trestu odňatia
slobody je zásahom do subjektívnych práv odsúdeného (čo vyplýva zo samotnej povahy trestu odňatia
slobody), pričom zároveň zásah do subjektívnych práv odsúdeného má zákonné hranice - v danom

prípade stanovené predovšetkým ust. § 4 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia
slobody. Podľa tohto ustanovenia obmedzenie základných práv a slobôd osôb nachádzajúcich sa vo
výkone trestu odňatia slobody je odôvodnené účelom a cieľom trestu odňatia slobody.

38. Možno súhlasiť s názorom prijatým okresným súdom, že žalobcom požadované výživové doplnky
nepatria medzi vylúčené predmety predaja citované v ust. § 30 ods. 3 ZoVT a tak žalobca si mohol

uplatniťprávonaichnákupavkonanínebolosporné,žesihoajuplatnil, aževzhľadomnaplatnúprávnu
úpravu aj obsah súdu predloženej nájomnej zmluvy predajne zriadenej v ústave riaditeľ žalovaného o
žiadostiach žalobcu rozhodoval v rámci svojej kompetencie.

39. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevysvetlil

dôvody svojho rozhodnutia vo väzbe na porušenie osobnostných práv žalobcu v zmysle ust. § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka (fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy),
nevysvetlil dôvody vo vzťahu k žalobcom tvrdenému porušeniu výkonu práva žalobcu, t .j. tvrdenému
porušeniu práva „na súkromie“ v súvislosti s neumožnením nákupu výživových doplnkov (relevantnú

príčinnú súvislosť) - či sa to týkalo a ak áno, tak do akej miery (v zmysle či takýto neoprávnený zásah bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach) žiadosti žalobcu o povolenie
nákupu výživových doplnkov v predajni žalovaného. Pritom, ako vyplýva zo súdneho spisu malo ísť
o nákup výživových doplnkov nad rámec sortimentu (čo do druhu) než zahrňovala aktuálna ponuka
sortimentu výživových doplnkov v predajni žalovaného podľa Prílohy č. 2 zmluvy o nájme, podľa ktorej

tvoril „Povolený sortiment - podrobný rozpis predávaného tovaru v ústavnej predajni pre odsúdených
mužov“, ajpredajvýživovýchdoplnkov,atokonkrétne„vitamínov,minerálov,výživovýchdoplnkovkĺbov,
omega 3 mastných kyselín“ . V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že v záujme dodržiavania
zásadvýkonutrestuježalovanýpovinnýumožniťodsúdenémuuplatneniejehoprávananákup,avšak je
zároveň oprávnený v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z, z. o výkone trestu odňatia slobody aj na

vykonanie vhodných opatrení v záujme bezpečnosti a ochrany zdravia odsúdených. Pre prejednávaný
prípad nie je bez významu, a z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca nepreukázal, že je športovec
a má vyššie nároky na príjem bielkovín, on rovnako ako aj iní odsúdení majú možnosť vykonávať
športovú aktivitu v priestoroch žalovaného, aj žalobca ju vykonával (posilňoval). Zdravotný stav žalobcu
neindikoval potrebu zvýšenia bielkovín v jeho strave (viď. stanovisko MUDr. G. F., vedúceho lekára ZZ

zo dňa 31.03.2017, opätovne zo dňa 08.10.2019). Žalobca dokonca požiadal o bezbravčovú stravu a
jeho žiadosti bolo vyhovené, čím si žalobca sám vedome znížil príjem živočíšnych bielkovín. Žalovaný
taktiež realizoval požiadavku žalobcu na zakúpenie bielkovinových doplnkov koncom marca 2017,
avšak prípravok žalobca neprevzal s odôvodnením, že obsahoval zlý cukor - laktózu, ktorú žalobca
údajne neznáša - netoleruje (on to vie, on to nechce). Žalovaný umožnil a sprostredkoval žalobcovi

zakúpenie výživových doplnkov.

40. Okresný súd svoje rozhodnutie založil iba na tom, že „postup riaditeľa ústavu v danom prípade
nemožno považovať za súladný s požiadavkou legitimity a proporcionality (vo vzťahu k právam
chráneným vo vzťahu k spoločnosti v zmysle § 30 ods. 3 zákona o výkone trestu a právam jednotlivca

chráneným v čl. 8 ods. 1 Dohovoru ) už aj vzhľadom k tej skutočnosti, že inú možnosť zakúpenia
výživových doplnkov než prostredníctvom bufetu ZoVT ani interné predpisy žalovaného odsúdeným
neumožňujú“. Podľa názoru odvolacieho súdu úlohou vo veci konajúceho všeobecného súdu - súdu
prvej inštancie pri rozhodovaní o zásahu do práva na súkromie žalobcu žalovaným bolo vychádzať
z právneho základu (zákonnej normy) upravujúcej právo na súkromie vo väzbe na porušenie

osobnostných práv žalobcu v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď vychádzajúc z
doktríny štrasburských orgánov je potrebné pri zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby skúmať
jeho legalitu, legitimitu a proporcionalitu, keďže existencia právneho základu (zákonnej normy) pre
rozhodnutieozásahudoprávanasúkromienezbavujevšeobecnýsúdpovinnostirešpektovaťprisvojomrozhodovaní normu vyššej právnej sily. V tomto kontexte už v zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 14.05.2019
č.k. 15Co/176/2018 - 84, ktorým súd prvej inštancie konanie zastavil, odvolací súd vyslovil svoj názor,
že pokiaľ sa v predmetnej žalobe žalobca domáha určenia, že zásahom žalovaného bolo porušené

jeho právo na súkromie, tak je treba skúmať existenciu neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu
podľa vnútroštátnej právnej úpravy ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 8
Dohovoru, na ktorý žalobca výslovne odkazuje. (Občiansky zákonník výslovnú úpravu ľudských práv
a základných slobôd neobsahuje, občianskoprávna ochrana osobnosti človeka vychádza z druhého
oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, ktorá upravuje základné ľudské práva a slobody.)

Predmetom ochrany osobnosti človeka je podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka najmä život a zdravie,
občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.

41.Odhliadnucodtoho,žejednotlivéčlánkyDohovorusúpremietnuté dovnútroštátnehozákonodarstva
a všeobecný súd mal skúmať existenciu neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu podľa
vnútroštátnej právnej úpravy, z určujúceho výroku napadnutého rozsudku (výrok I.) vyplýva iba to,

že „neumožnenie zakúpenia výživových doplnkov požadovaných žalobcom v predajni ÚVTOS Banská
Bystrica - Kráľová súd zahrnul do „žalobcovho práva chráneného článkom 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd“, avšak bez bližšieho určenia (pomenovania) skupiny právnych
vzťahov, či chráneného konkrétneho práva, resp. okruhu práv, ktoré sú obsahom ochrany v zmysle čl.
8 Dohovoru a do ktorého (ktorých) práva bol v konaní preukázaný neoprávnený zásah. Potom ide o

výrok nejasný, neurčitý a nevykonateľný, je koncipovaný iba ako všeobecná ochrana vzťahujúca sa
na celú oblasť početných práv chránených článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čo
je nenáležité, neprimerané a nezodpovedá okolnostiam riešeného prípadu, už so samotného dôvodu,
že obsahová formulácia čl. 8 Dohovoru naznačuje okruh práv, ktoré sú chránené, a to súkromný
život, rodinný život, obydlie a korešpondencia. (Podľa ods. 1 cit. článku 8, každý má právo na

rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Ods. 2, štátny orgán
nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho
blahobytukrajiny,predchádzania nepokojomazločinnosti,ochranyzdraviaalebomorálkyaleboochrany
práv a slobôd iných.)

42. Odvolací súd posúdil ako dôvodné odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa zamietnutia žaloby
žalobcu v časti nároku na nemajetkovú ujm, ktoré spočívali v tom, že rozhodnutie v tejto časti nie
je náležite odôvodnené. Keďže odvolací súd zrušil rozsudok v časti určenia porušenia práva, ako
predpokladu priznania nemajetkovej ujmy, tak zároveň zrušil aj výrok, v ktorej žalobca požadoval z titulu

tohto zásahu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8 500,- eur, a to bez ohľadu na dôvody uvádzané
žalobcom v jeho odolaní.

43. Rozhodnutie vo veci samej bolo odvolacím súdom zrušené, odvolací súd zrušil aj závislý výrok o
trovách konania.

44. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvozmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.