Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 26, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/97/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514201804
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3514201804.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovaným 1/ K.. K. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.
Q. XXX, K., 2/ X.. C. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. Q. XXX, K., zastúpeným: JUDr. Anna Kašparová,
advokátka so sídlom Malinovského 43, Nové Mesto
nad Váhom, o zaplatenie 200 000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/, 2/
proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 10C/1/2020-462 zo dňa

29. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovaným 1/, 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí tretím) rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných
1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 50.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške
13,347 % ročne zo sumy 50.000,- eur od 26.02.2014 do zaplatenia, do troch dní

(výrok I.). Výrokom II. zaviazal žalovaných 1/,2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
150.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 13,347 % ročne zo sumy 150.000,- eur od 14.12.2013
do zaplatenia, do troch dní. Žalovaných 1/, 2/ výrokom III. zaviazal zaplatiť žalobcovi náklady spojené s
uplatnením pohľadávky 40,- eur do troch dní. Žalobcovi voči žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu
trov konania vo výške 100 %.

1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že dňa 19.06.2001 bola medzi žalobcom ako veriteľom

a obchodnou spoločnosťou K. V., a.s. ako dlžníkom uzatvorená úverová zmluva, na základe ktorej bol
dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 1.500.000,- Sk. Dňa 16.06.2013 bol k úverovej zmluve podpísaný
Dodatok č. 20, na základe ktorého bol dlžníkovi poskytnutý úverový rámec vo výške 550.000,- eur. Úver
bol zabezpečený záložným právom k nehnuteľnostiam, vlastnou blankozmenkou vystavenou dlžníkom
na rad veriteľa, záložným právom k pohľadávkam dlžníka, podriadenosťou dlhu
vo výške 150.000,- eur uzatvorenej medzi veriteľom, dlžníkom a žalovaným 2/,
vyhlásením žalovaného 2/ ako ručiteľa č. 425 003 860, vyhlásením žalovaného 1/ ako ručiteľa č. 425

003 8608 a notárskou zápisnicou o uznaní dlhu dlžníka. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že v
čase podpísania úverovej zmluvy bola hodnota založených nehnuteľností dlžníka vyššia ako výška
poskytnutého úverového rámca veriteľom. Dňa 18.06.2013 žalovaný 1/ podpísal vyhlásenie ručiteľa č.
425 003 8608, ktorým žalovaný 1/ vyhlásil, že uspokojí pohľadávky žalobcu vyplývajúce z úverovejzmluvy, ak dlžník nesplatí svoj splatný záväzok aj bez predchádzajúcej písomnej výzvy veriteľa. Dňa
18.06.2013 žalovaný 2/ podpísal vyhlásenie ručiteľa č. 425 003 8608, ktorým vyhlásil, že uspokojí
pohľadávky žalobcu vyplývajúce z úverovej zmluvy, ak dlžník nesplatí svoj splatný záväzok aj bez

predchádzajúcej písomnej výzvy veriteľa. Žalovaný 1/ pri výsluchu uviedol, že s otcom začali podnikať
od roku 1994 na otcov živnostenský list. Postupne sa firma pretransformovala v roku 2000 na akciovú
spoločnosť. Vo firme zastával pozíciu generálneho riaditeľa
a akcionára s 29,5 % balíkom akcií. So žalobcom išlo o intenzívnu spoluprácu, že postupne uzatvorili
20 dodatkov. On ako ručiteľ podpisoval ručenie pre banku iba jedinýkrát a to dodatkom č. 20. Situácia

bola taká, že síce nežiadali o nový úver, ale len o predĺženie financovania projektov, pričom pracovníci
žalobcu sa dostavili k nim do firmy a priniesli so sebou zmluvnú dokumentáciu. Boli postavení pred
hotovú vec a až týmto momentom sa dozvedel, že má podpisovať nejaké ručenie. Mal pocit, že už
z tejto situácie nevie cúvnuť a už vôbec si nevie predstaviť, že by išiel za manželkou a o niečom ju
informoval. Preto ručenie podpísal. Čo sa týka samotnej úverovej zmluvy, poukázal, že požiadali o úver,
banka si urobila vlastný znalecký posudok a im oznámila, koľko peňazí im môže poskytnúť, teda bolo to

na banke, aká bude výška úveru. Keď sa neskôr firma dostala do konkurzu, tak hneď na prvej schôdzi
veriteľský výbor rozhodol o zmene správcu, pričom väčšinovými hlasovacími právami disponovala práve
banka, teda sama si určila, ktorý správca bude v konkurze konať. Ten mal prehľad o všetkom a len on je
zodpovedný, za akú hodnotu sa založené nehnuteľnosti predali. Pre neho bolo nepochopiteľné, keď vie,
že z predaja sa získalo 300.000,- eur a banke bola poukázal len pomerná časť. Koľko to bolo presne,

to si nepamätá, ale zdá sa mu, že bolo to okolo 200.000,- eur. To, že nijakým spôsobom nechceli obísť
banku, svedčí aj to, že sami do firmy investovali nimi voľné finančné prostriedky, sami sú veriteľmi a
správca konkurznej podstaty úpadcu ich pohľadávky uznal. Boli v situácii, keď obrazne na účte mali
mínus 500.000,- eur a ak by neboli financovaní bankou, tak nastal by okamžitý kolaps, tzn. že boli by
odpojení od elektriky, zamestnanci by skončili na ulici a bol by to úplný koniec. Keďže tomuto sa s otcom

snažili všemožne zabrániť, on nevidel inú cestu ako to, že ručiteľské vyhlásenie podpíše. Keď to hodnotí
s odstupom času, myslí si, že by aj
v tomto momentne ručiteľské vyhlásenie podpísal, nakoľko to pre nich bola jediná alternatíva. Nemali
žiadne iné náhradné riešenie. Na vysvetlenie by ešte chcel uviesť, že bola by úplne iná situácia, ak
by napr. mesiac pred podpisom zmluvy vedeli, že majú podpisovať ručenie. Pre takýto prípad by mohli

začať rokovať s inými bankami, resp. túto skutočnosť namietať. Keďže im to bolo predložené v deň
podpisu zmluvy, on nevidel iné riešenie. Bol presvedčený o tom, že firma má dostatok majetku. Ak si
dobre pamätá, firma keď vstupovala do konkurzu, jej odhad majetku bol okolo 3.000.000,- eur, teda bol
presvedčený, že zabezpečené pohľadávky budú všetky vyplatené v rámci konkurzu. Svedkyňa Q. U.
vypovedala, že podala žalobu o neplatnosť ručiteľského vyhlásenia, a to z dôvodu, že manželovi nedala

na to súhlas a myslí si, že o tomto mala vedieť, nakoľko toto konanie ohrozilo celú ich rodinu. Ona o
tomto vôbec nič nevedela. Rok pred podpisom ručiteľského vyhlásenia bola na rodičovskej. O dianie vo
firme sa nezaujímala. Myslí si, že by súd mal toto ručiteľské vyhlásenie vyhlásiť za neplatné. Ona sa
o tomto ručiteľskom vyhlásení dozvedela až potom, čo im bol doručený platobný rozkaz. Mohlo to byť
niekedy v roku 2014, pričom vie, že ručiteľské vyhlásenie malo byť už rok predtým, a to v roku 2013.

Keď sa na to manžela pýtala, tak jej povedal, že bol postavený pred hotovú vec a nemal inú možnosť
Myslí si, že to podpísal hlavne kvôli tomu, aby zachoval firmu a pritom nemyslel na to, že môže ohroziť
ich rodinu. Predpokladá, že to bolo aj kvôli tomu, aby udržal zamestnanosť vo svojej firme. Uznesením
Okresného súdu Trenčín č.k. 38K/36/2013 zo dňa 16.12.2013 (zverejnené
v obchodnom vestníku č. 246/2013 dňa 20.12.2013) bol na spoločnosť K., a.s., vyhlásený konkurz.

Vzhľadom na to sa stal splatným celý dlh spoločnosti K., a.s. z úverovej zmluvy - v súlade s čl. 10.3
v znení dodatku
č. 20 -, dňom 13.12.2013. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že pohľadávka žalobcu vo výške
545.569,32 eur v rámci konkurzu bola správcom uznaná a žalobca v rámci konkurzu bol čiastočne
uspokojený dvoma splátkami a to dňa 18.11.2015 sumou 167.656,40 eur a dňa 30.06.2016 sumou

36.420,- eur, teda doteraz žalobca vedie pohľadávku vo výške
341.492,92 eur, pričom z tejto pohľadávky si žalobca v tomto konaní uplatňuje pohľadávku vo výške
200.000,- eur. Dňa 17.02.2014 žalobca v súlade s čl. II ods. 1 vyhlásenia ručiteľa písomne vyzval
žalovaných na uspokojenie pohľadávky zo zmluvy o úvere v lehote do 25.02.2014, avšak žalovaní
neuhradili svoj peňažný záväzok voči žalobcovi ani čiastočne. Uznesením č.k. 10C/1/2020 - 445 zo dňa

02.06.2021 vec vedenú na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5Csp/43/2018 a vec
vedenú na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 10C/1/2020 súd prvej inštancie spojil
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. 10C/1/2020 z dôvodu, že žalovaný nárok je
uplatnený z totožného právneho titulu medzi tými istými stranami sporu.1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497, § 303, § 306 ods. 1, § 307 ods. 1, § 310
Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 145 ods. 1, 2, § 147 ods. 1, 2, § 39, § 40a Občianskeho zákonníka,

§ 167q ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a riadiac sa názorom Najvyššieho
súdu SR, vysloveného v danej veci, dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Žalobca sa voči žalovaným
domáha zaplatenia pohľadávky z titulu zmluvy o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako
veriteľom a obchodnou spoločnosťou K. a.s. ako dlžníkom, v rámci ktorej žalovaní ako fyzické osoby (nie
akcionári) urobili písomné vyhlásenie, ktorým za zaručili celým svojím majetkom, že finančne uspokoja

veriteľa, ak mu vzniknú neuhradené splatné pohľadávky dlžníka. Medzi stranami sporu nebolo sporné,
že ku dňu 31.06.2016 je splatná pohľadávka žalobcu vo výške 341.353,87 eur, pričom žalobca si z
tejto sumy uplatňuje časť istiny vo výške 200.000,- eur (50 000,- eur + 150 000,- eur). Medzi stranami
sporu ďalej nebolo sporné, že manželky žalovaných neudelili súhlas na vyhlásenie ručiteľského plnenia
žalovaným ako ich manželom, pričom práve hlavnou námietkou žalovaných bola relatívna neplatnosť
týchto úkonov, ktorej sa manželky žalovaných dovolávali, a to aj v súdnych konaniach vedených na

tunajšom súde pod sp.zn.: 10C/118/2015 a 12C/118/2015. Podľa aktuálnej právnej úpravy v režime
bezpodielového spoluvlastníctva bežné veci, týkajúce sa spoločných vecí, môže vybavovať každý s
manželov. V iných ako bežných veciach týkajúcich sa spoločných vecí zákon vyžaduje súhlas oboch
manželov, inak je takýto právny úkon neplatný (relatívne). Občiansky zákonník neuvádza výslovne, čo
sa rozumie bežnou vecou, preto pri interpretácii tohto pojmu treba prihliadať na povahu, hodnotu a účel

veci, na ktorý vec obvykle slúži. Z právnych úkonov uskutočnených manželmi, ktoré sa týkajú spoločnej
veci (bez ohľadu na to, či ide bežnú alebo „ostatnú“ vec) sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne
a nerozdielne. Právny úkon sa „týka spoločnej veci“ vtedy, ak sa vzťahuje k obsahu vlastníckeho práva
konkrétnej veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (priamy vzťah
k spoločným veciam), resp. ak sa účinky tohto právneho úkonu prejavia vo sfére spoločných vecí

(nepriamy vzťah k spoločným veciam). Žalobca poukázal na ustálenú súdnu prax, najmä na judikát
Najvyššieho súdu SR vedeného pod R 61/1973, podľa ktorého k ručiteľskému záväzku jedného z
manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Ďalej poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR
vedeného pod R 1/1998, kde súd v odôvodení tohto rozhodnutia uviedol, že druhý manžel bude
prípadne povinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku. Napokon

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 4Cdo/123/2008 zo dňa 29.09.2009, v ktorom súd
konštatoval,žesamotnámožnosťexekučnéhopostihuceléhomajetkuvbezpodielovomspoluvlastníctve
manželov na vymoženie pohľadávky len jedného z manželov nezakladá rozpor právneho úkonu (z
ktorého by mala takáto pohľadávka vzniknúť) s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne
predpokladanú možnosť konštituovanú v § 147 ods. 1 Obč. zákonníka. Nepriaznivé dopady vyplývajúce

z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie
bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu
manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a
rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov
riešiť len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. Žalovaní v konaní

poukázali na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010, v ktorom Ústavný súd
SR konštatoval, že považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné
vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových
zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne
okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu

s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu
s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta. Za týchto
okolností sa javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho
manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti (v sume 1 115 735,40 Sk
s príslušenstvom), a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom

predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej
pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne
schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom
vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Najvyšší súd SR v uznesení
č.k. 8Cdo/263/2019-429 zo dňa 23.09.2020 uviedol, že vychádzajúc z obsahu ustanovenia

§ 145 Obč. zákonníka a z ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe všeobecných súdov; ktorej zásadnú
zmenu v danej otázke neprinieslo ani rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010,
ktorým nižšie súdy v danej veci argumentovali; dovolací súd za udržateľný považuje iba taký výklad
ustanovenia § 145 Obč. zákonníka, podľa ktorého zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným zmanželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je preto
právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia citovaného ustanovenia je v tomto prípade
vylúčená.Vtomtosmereodkazujenakonštantnújudikatúru,odktorejnemaldôvodsaodkloniť,keďžepri

nezmenenej právnej úprave je stále použiteľná; a zo záverov ktorej vyplýva, že za právne úkony týkajúce
sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového
spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa § 143 Obč. zákonníka môže byť
len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle, t. j. ovládateľné hmotné
predmety

aovládateľnéprírodnésily,ktoréslúžiapotrebámľudí.Zapredmetvlastníctva;atedaanibezpodielového
spoluvlastníctva manželov; sa nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym
režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového
spoluvlastníctvasavykonávaajvyporiadaniespoločnýchpohľadávokazáväzkovmanželovpodľazásad
platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva - ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
v širšom zmysle. Pokiaľ žalovaní poukazovali na citované rozhodnutia krajských súdov treba uviesť, že

v súlade s citovaným rozhodnutím (R 61/1973) nemožno ich považovať za ustálenú súdnu prax.
Vzhľadom na právny názor Najvyššieho súdu SR v rámci dovolacieho konania v tejto veci, súd prvej
inštancie poukazuje na toto rozhodnutie, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje, teda námietku relatívnej
neplatnosti ručiteľského vyhlásenia neuznal a keďže nedošlo doteraz k dobrovoľnému a včasnému
plneniu zo strany žalovaných, súd ich rozsudkom zaviazal na úhradu dlžnej istiny, spolu príslušenstvom,

ktoré bolo určené v súlade so zmluvou, ručiteľským vyhlásením a § 3 nariadenia vlády SR č. 21/2013
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskoršieho predpisu,
platného
v rozhodnom čase. Zároveň žalobcovi súd priznal právo na náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka. Výška paušálnej náhrady

predstavuje sumu 40,- eur, a to v zmysle § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. Čo sa týka námietky
premlčania príslušenstva, túto súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú
s poukazom na znenie § 310 Obchodného zákonníka. Pohľadávka hlavného dlžníka nie je premlčaná,
nakoľko bola riadne uplatnená v konkurze (§ 167q ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii). Ďalej sa súd zaoberal aj splatnosťou pohľadávky voči žalovaným, pričom

dospel k záveru, že táto sa začala rátať v ten istý deň ako dlžníkovi, nakoľko žalovaní vo svojich
ručiteľských vyhláseniach sa zaviazali uhradiť splatnú pohľadávku aj bez doručenia výzvy, teda do
omeškania sa dostali dňom nasledujúcim po vyhlásení konkurzu, t.j. od 14.12.2013. Skutočnosť, že v
pôvodnej veci o zaplatenie
50.000,- Eur žalobca uviedol neskorší dátum omeškania a to od 26.02.2014 nič nemení na tom, že vo

veci zaplatenia 150.000,- Eur si žalobca uplatnil skorší dátum omeškania, ktorý
v súlade so zmluvou je rozhodným dňom omeškania pre žalovaných ako dlžníkov na podklade ručenia.
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že povinnosťou súdu je z úradnej moci zisťovať, či ručiteľské vyhlásenie
žalovaných nie je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V rozpore
s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak svojím obsahom alebo sledovaným účelom porušuje

všeobecne spoločensky uznávané morálne zásady, ktoré sa týkajú vzťahov a konania medzi ľuďmi v
demokratickej spoločnosti. Len na základe tej skutočnosti, že žalovaní nemali výlučný majetok, ktorým
by uspokojil pohľadávku svojho veriteľa, nemožno v súvislosti s predmetným právnym úkonom hodnotiť
ako správanie v rozpore s dobrými mravmi. Výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú, že v
súvislosti s konaním žalovaných bolo predpokladaným cieľom ich konania vytvoriť možnosť uspokojenia

predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM. V priebehu konania výslovne žalovaný 1/ uviedol, že
mal za to a veril tomu, že spoločnosti sa bude dariť, k ručiteľskému záväzku pristúpil preto lebo chcel,
aby spoločnosť mohla v danom smere podnikať a uskutočniť podnikateľský zámer. Z okolností daného
prípadu nemožno vyvodiť extrémne nespravodlivý následok právneho úkonu (ručiteľský záväzok), ku
ktorémusazaviazaližalovaní.Súdprvejinštanciesanestotožnilanisnázoromžalovaných,žeručiteľské

vyhlásenie bolo urobené v tiesni. Žalovaní podnikajú od roku 1994, a teda museli si byť vedomí, že
podnikanie prináša aj podnikateľské riziko, ktoré je obyčajne spájané
s podnikateľským rozhodnutím. Ak teda sa žalovaní rozhodli požiadať o prolongáciu kontokorentného
úveru, museli si byť vedomí, že žalobca ako banka pristúpi k posilneniu zabezpečovacích inštitútov a
využijeručiteľskévyhlásenia.Záveromsúdprvejinštanciedodal,ženebolodôvodnazastaveniekonania

vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp.zn.: 5Csp/43/2018 z dôvodu prekážky začatej veci, nakoľko
je právom žalobcu ako veriteľa, či si svoju pohľadávku uplatní na súde naraz alebo po častiach a či
v jednom alebo vo viacerých konaniach. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s §255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania vo výške 100,00 %.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní 1/, 2/, v ktorom namietali odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. h/ CSP a žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne
a prizná im nárok na náhradu trov konania. Uviedli, že v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zmenil
svojdoterajšíprávnynázorkotázke,čikprevzatiuručiteľskýchzáväzkovžalovanýchbolpotrebnýsúhlas
manželiek žalovaných.

K názoru, že žalobu je potrebné z dôvodu absencie súhlasu manželiek s právnym úkonom manželov
zamietnuť, dospel aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku zo dňa 26.02.2019,
v odvolacom konaní vedenom na základe odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie zo
dňa 15.02.2018. Na základe dovolania Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 8Cdo/263/2019 zo dňa
23.09.2020 rozsudok krajského súdu zo dňa 26.02.2019 a rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
15.02.2018 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Žalovaní podali proti rozhodnutiu

dovolacieho súdu sp.zn. 8Cdo/263/2019 dňa 23.09.2020 ústavnú sťažnosť, o ktorej Ústavný súd SR
rozhodol dňa 07.06.2021 tak, že sťažnosť odmietol s odôvodnením, že zistil, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu bol rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušený z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu k odklonu od doterajšej judikatúry a vec bola vrátená súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, v dôsledku čoho nejde o rozhodnutie konečné. Napriek viazanosti

nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu nemožno s určitosťou predvídať konečný výsledok
konania. Aj pri viazanosti nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu možno v danej veci
rozhodnúť inak. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku si osvojil prísne formálny prístup pri výklade
ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka riadiac sa názorom dovolacieho súdu vysloveného
v rozhodnutí sp.zn. 8Cdo/263/2019 zo dňa 23.09.2020. Žalovaní majú za to, že súd prvej inštancie v

dôsledku uvedeného vec nesprávne právne posúdil. Odklon od ustálenej judikatúry v súdenej veci je
daný individuálnymi okolnosťami, ktoré prvostupňový súd nezohľadnil, a ktoré práve s poukazom na
nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 26/2010 je potrebné zohľadniť. Súd prvej inštancie nezohľadnil,
že veriteľ požiadavku osobného ručenia voči žalovaným uplatnil až v deň podpisu Dodatku č. 20 k
úverovej zmluve a žalovaní nemali možnosť podpis ručiteľského vyhlásenia odmietnuť a zabezpečiť pre

obchodnú spoločnosť úver v inej banke. Výška rámca úveru 550 000 eur vysoko presahuje majetkové
možnosti ručiteľov aj ich rodín a pri výkone exekúcie pohľadávok priznaných súdom veriteľovi povedie
k likvidácii ich BSM
a predstavuje ich existenčné ohrozenie. Žalovaní mimo BSM nevlastnia majetok relevantnej hodnoty,
pričom manželky žalovaných sa o existencii ručiteľských vyhlásení dozvedeli až na základe súdneho

konania. V prípade žalovaného 2/ a jeho manželky aj s poukazom na ich vysoký vek, takmer
80 rokov, nie je predpoklad a ani možnosť, že by si po vykonaní exekúcie mohli svoje základné
životné potreby zabezpečiť ďalšou prácou. I so zreteľom na tieto okolnosti žalovaní hodnotia prístup
prvostupňového súdu k výkladu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka bez zohľadnenia možných
právnych účinkov posudzovania právneho úkonu vo sfére spoločných vecí patriacich do BSM za

formálny,pričomnezohľadnenietýchtookolnostívytváraextrémnunespravodlivosť.Malizato,žeprávny
názor Ústavného súdu SR, že pri výklade § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné vychádzať
nielen z priameho vzťahu napadnutého právneho úkonu k spoločným veciam, ale musia sa zohľadniť aj
jeho možné právne účinky vo sfére spoločných vecí patriacich do BSM, je správny, aplikovateľný aj na
túto vec a nie možné ho obchádzať ani za existencie judikatúry spočívajúcej

v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR R 61/73 a R 1/98. Právny názor senátu vo veci sp.zn.
I.ÚS26/2010bolprijatýajinýmsenátomústavnéhosúduvuzneseníIV.ÚS509/2011zodňa13.12.2011.
Ďalej namietali priznanie úroku z omeškania zo sumy 150 000 euro za obdobie od 14.12.2013 do
zaplatenia, kedy súd prvej inštancie vychádzal z toho, že splatnosť pohľadávky žalobcu voči žalovaným
nastala v ten istý deň ako voči dlžníkovi, nakoľko žalovaní vo svojich ručiteľských vyhláseniach sa

zaviazali uhradiť splatnú pohľadávku aj bez doručenia výzvy. Tento záver súdu nemá oporu v obsahu
ručiteľského vyhlásenia, kde sa v čl. 10 bod 1 uvádza, že ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí pohľadávky
banky v prípade, ak klient neuhradí banke pohľadávku riadne a včas. Ručiteľ sa neodvolateľne a
bezpodmienečne zaväzuje, že na prvú písomnú výzvu banky, obsahujúcu jej vyhlásenie, že klient
neuhradil pohľadávku riadne a včas, uhradí pohľadávku banky v lehote určenej bankou vo výške, a ak

táto vo výzve určená nebola, tak v lehote 7 kalendárnych dní po doručení výzvy. Vzhľadom na to, že
žalobca výzvu na zaplatenie dlhu odoslal žalovaným až dňa 17.02.2014, v ktorej lehotu žalovaným na
plnenie určil najneskôr do 25.02.2014, žalovaní sa nemohli pred týmto dňom dostať do omeškania, a
preto úroky z omeškania za obdobie, ktoré predchádza dňu 25.02.2014 žalobcovi nepatria. Aj výškasúdom priznaného úroku z omeškania v sadzbe 13,347 % ročne pre oba uplatnené nároky nezodpovedá
zákonu. Medzi žalobcom
a žalovanými výška úroku z omeškania dohodnutá nebola, preto potrebné vychádzať zo všeobecných

ustanovení nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., v zmysle ktorého zákonný úrok
z omeškania bol 9,25 % z dlžnej sumy.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných písomne vyjadril tak, že navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie je podľa

jeho názoru neopodstatnené, žalovaní iba formálne využili možnosť podať proti rozsudku riadny opravný
prostriedok. Všetky argumenty žalovaných boli už v súdnom konaní opakovane vyvrátené. Poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/263/2019 zo dňa 23.09.2020, v ktorom najvyšší súd
jednoznačne konštatoval, že súčasná platná právna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je
oprávnený vo sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba samostatné záväzky, teda zaväzovať sa v
rámciobčianskoprávnychaleboobchodnoprávnychvzťahov,atobeztoho,abytakétoprávneúkonybolo

možné považovať za relatívne neplatné. Žalovaní napriek tomu opätovne tvrdia, že ustálená judikatúra
nie je údajne aktuálna. Žalovaných nepresvedčila ani vyčerpávajúca argumentácia žalobcu, najvyššieho
súdu a napokon ani súdu prvej inštancie a naďalej odmietajú akceptovať precedentnú záväznosť
ustálenej judikatúry. Rozhodovacia prax predmetné právne závery v celom rozsahu rešpektuje, keďže
medzičasom nedošlo k zmene právnej úpravy, tieto závery sú naďalej použiteľné, pričom súčasne

nenastal taký vývoj spoločenských podmienok, ktorý by odklon od judikatúry odôvodňoval. Na úrovni
rozhodovania najvyššieho súdu aktuálne neexistuje rozhodnutie, ktoré by do naznačenej problematiky
vnieslo opozičnú argumentačnú líniu. Odklon od judikatúry nepredstavuje ani nález Ústavného súdu SR
sp.zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12. 2010, na ktorý v konaní znova odkazujú žalovaní, keďže skutkové
okolnosti oboch prípadoch sú diametrálne odlišné, čo skonštatoval aj najvyšší súd. Súd prvej inštancie

nekonal arbitrárne, za účelom zistenia skutkového stavu vykonal dokazovanie, s námietkami žalovaných
sa náležite vysporiadal, pričom svoj postup riadne odôvodnil.

4. Ďalšie písomné vyjadrenie podané neboli.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení
§ 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

6. Podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaných nariaďovať

pojednávanie.

7. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto je
potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

8. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12.Žalovanívosvojomodvolanínamietali,že rozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania

taktiež namietali, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávne ustáleného skutkového stavu, ktorý
nevyplýva z vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).13. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

14. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanými vznesené
a stotožňuje sa so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú
oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd

prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal
a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne
a podrobne objasňuje (§ 220 ods. 2- 4 CSP) skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto nie je
nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III.

ÚS 115/2003).

16. Predmetom konania bol (po spojení vecí sp.zn. 5Csp/43/2018 a sp.zn. 10C/10/2020) uznesením
č.k. 10C/1/2020 - 445 zo dňa 02.06.2021 nárok žalobcu na zaplatenie sumy 50 000,- eur s úrokom
z omeškania vo výške 13,347 % ročne zo sumy 50.000,- eur od 26.02.2014 do zaplatenia a sumy

150.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 13,347 % ročne zo sumy 150.000,- eur od 14.12.2013 do
zaplatenia, nákladov uplatnenia pohľadávky a nárok na náhradu trov konania na základe ručiteľských
vyhlásení žalovaných 1/, 2/ zo dňa 18.06.2013, ktorým sa zaviazali uspokojiť pohľadávky žalobcu,
vyplývajúcezozmluvyokontokorentnomúvere,uzavretejmedzižalobcomakoveriteľomaspoločnosťou
K., a.s., dňa 19.06.2001 v znení dodatkov.

17. Súd prvej inštancie v tomto smere správne vychádzal z toho - a medzi stranami ani nebolo sporné,
že v zmysle Dodatku č. 20 zo dňa 16.06.2013 bol dlžníkovi poskytnutý úverový rámec vo výške
550.000,- eur vo forme kontokorentného úveru, pričom úver bol zabezpečený záložným právom k
nehnuteľnostiam (keď hodnota založených nehnuteľností dlžníka bola vyššia ako výška poskytnutého
úverového rámca veriteľom), vlastnou blankozmenkou vystavenou dlžníkom na rad veriteľa, záložným

právom k pohľadávkam dlžníka, podriadenosťou dlhu vo výške 150.000,- eur uzatvorenej medzi
veriteľom, dlžníkom a žalovaným 2/, vyhlásením žalovaného 2/ ako ručiteľa č. 425 003 860, vyhlásením
žalovaného 1/ ako ručiteľa č. 425 003 8608 a notárskou zápisnicou o uznaní dlhu dlžníka. Dlžník úver
vyčerpal v celom rozsahu. Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 05.12.2013, sp. zn. 38K/36/2013
(zverejnenévObchodnomvestníkuSRč.240/13zodňa12.12.2013)savočidlžníkovi,K.V.,a.s., začalo

konkurznékonanie(ktorédoposiaľneboloukončené),zktoréhodôvodusapohľadávkažalobcu,vsúlade
s čl. 10.3 zmluvy o úvere v znení Dodatku č. 20, stala splatnou dňom 13.12.2013. Medzi stranami sporu
nebolo ďalej sporné, že pohľadávka žalobcu vo výške 545.569,32 eur v rámci konkurzu bola správcom
uznaná a žalobca v rámci konkurzu bol čiastočne uspokojený dvoma splátkami a to dňa 18.11.2015
sumou 167.656,40 eur a dňa 30.06.2016 sumou 36.420,- eur, teda doteraz žalobca vedie pohľadávku

vo výške 341.492,92 eur. Dňa 17.02.2014 žalobca
v súlade s čl. II ods. 1 vyhlásenia ručiteľa písomne vyzval žalovaných na uspokojenie pohľadávky zo
zmluvy o úvere v lehote do 25.02.2014, avšak žalovaní neuhradili svoj peňažný záväzok voči žalobcovi
ani čiastočne.

18. Súd prvej inštancie správne právne posúdil vzťah medzi sporovými stranami ako vzťah ručiteľský
podľa § 303, § 306 ods. 1 § 307 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaní
1/, 2/ urobili písomné vyhlásenie, ktorým za zaručili celým svojím majetkom, že uspokoja pohľadávky
veriteľa zo zmluvy o úvere zo dňa 19.06.2001 v znení dodatkov, ak dlžník nesplatí svoj splatný záväzokaj bez predchádzajúcej výzvy. Pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi vo výške 545.569,32 eur sa v zmysle
vyššie uvedeného (bod 17 tohto rozsudku) stala splatnou dňom 13.12.2013, ku dňu 31.06.2016 ostáva
pohľadávka žalobcu zo zmluvy o úvere vo výške 341.492,92 eur, ktorá dlžníkom nebola uhradená.

Uvedené skutočnosti v konaní sporné neboli. Z tejto pohľadávky si žalobca voči žalovaným 1/, 2/ ako
ručiteľom uplatňuje len jej časť, spolu 200 000 ,- eur.

19. Pretože žalovaní 1/, 2/ ako ručitelia neuhradili svoj záväzok z ručenia dobrovoľne, súd prvej inštancie
správnepostupoval,keďichnaúhradusumy50000,-eura150000,-eurzaviazalvýrokomnapadnutého

rozsudku.

20. Obrana žalovaných spočívala v námietke relatívnej neplatnosti ručiteľských vyhlásení oboch
žalovaných zo dňa 18.06.2013 podľa § 40a v spojení s § 145 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu,
že manželky žalovaných 1/, 2/ k urobeniu ručiteľských vyhlásení neudelili súhlas.

20.1 Súd prvej inštancie sa touto procesnou obranou žalovaných v napadnutom rozsudku zaoberal,
právne ju správne podradil pod ust, § 145 ods. 1, 2, § 147, § 40a Občianskeho zákonníka a
správne poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/263/2019 zo dňa 23.09.2020,
vyslovenými v tejto prejednávanej veci, ktorými bol v zmysle § 455 CSP viazaný, rovnako ako je nimi
viazaný i odvolací súd.

20.2 Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 8Cdo/263/2019 zo dňa 23.09.2020 zrušil rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/173/2018 zo dňa 26.02.2019 a rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom sp.zn. 10C/335/2014 zo dňa 15.02.2018 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým,
že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nezodpovedá

§ 393 ods. 3 CSP a súdu prvej inštancie § 220 ods. 3 CSP v zmysle ktorých „ak sa súd odkloní
od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto
odklonu.“, teda rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie nie sú dôkladne odôvodnené
a presvedčivé tak, ako to vyžadujú citované zákonné ustanovenia vo vzťahu k odklonu od doterajšej
judikatúry.

20.3 Najvyšší súd SR vyslovil, že súdna prax je dlhodobo ustálená v názore, podľa ktorého vybavovanie
spoločných vecí manželov zahŕňa tak správu, ako aj dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s úsporami
(R 46/1966, R 104/1967). Tento záver bol potvrdený vysvetľujúcim rozborom Najvyššieho súdu ČSR

(R 42/1972) a zosumarizovaný Najvyšším súdom SSR (R 61/1973), ktorý jasne zadefinoval, že
vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami, ako aj
ich správu. Táto argumentácia viedla súdy k tomu, že ručiteľský záväzok len jedného z manželov
nepovažovali za vybavovanie veci týkajúcich sa spoločných vecí, a teda, že k ručiteľskému záväzku
jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným

z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. Vychádzalo sa zo záveru, že
prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno
charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch
manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne.
Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Na tento judikát

nadviazala súdna prax následne tak, že zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným z manželov (3 Cz 57/73)
alebo uznanie dlhu len jedným z manželov (3 Cz 27/86) nepovažovala za vybavovanie vecí týkajúcich sa
spoločnýchvecí,keďženejdeaniodispozíciu,aniosprávuspoločnýchvecí.Súhlasdruhéhozmanželov
tak nebol potrebný. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v neskoršej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že medzi vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných

vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov (R 71/1994), ani prevzatie ručenia (R 1/1998),
ani pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (4Cdo/123/2008, 4Cdo/234/2010). Právna teória je rovnako
vzácne jednotná (už niekoľko desaťročí) v tom, že § 145 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len
na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového

spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov nebola existenciou
bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Druhý z manželov je pritom - v zmysle § 147 Obč.
zákonníka - povinný strpieť uspokojenie veriteľovej pohľadávky aj z bezpodielového spoluvlastníctva.
Opačný výklad by neodôvodnene znížil princíp ochrany tretích osôb (veriteľov) a dlžníkov by priamoviedol k tomu, ako sa vyhnúť plneniu záväzkov. Je pravdou, že opačný názor na posudzovanú otázku
zaujalNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvrozhodnutíz10.augusta2011sp.zn.6Cdo/88/2011,vktorom
išlo

o situáciu, keď bolo predmetom konania určenie neplatnosti dohody o pristúpení
k peňažnému záväzku iného dlžníka a tiež určenie neplatnosti vyhlásenia žalovaného 2/
o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď vyslovil, že záver, že aplikácia § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy v danej veci, nebol správny. Keďže použitie uvedeného
ustanovenia v prejednávanej veci bolo závislé od toho, či žalovaný 2/ ako manžel žalobkyne vlastnil

v čase uzavretia dohody o pristúpení k záväzku mimo masy BSM majetok relevantnej hodnoty, ktorý
by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa, predpokladom správneho právneho
posúdenia veci bolo objasnenie tejto skutkovej okolnosti. Tento záver vyslovil rešpektujúc právny názor
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený nálezom z 8. decembra 2010 sp. zn. I. ÚS 26/2010.
20.4 Najvyšší súd zdôraznil, že vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu v tejto súdenej veci zdieľa
názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe (R 71/2018) a právnej teórie

a s názorom vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/88/2011 sa nestotožňuje.
Ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí,
t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len
jedným z manželov nie je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Ustálená
prax dovolacieho súdu hovorí, že tieto úkony sa priamo netýkajú už nadobudnutého majetku v BSM.

Uzavretím takýchto zmlúv len jedným
z manželov teda nevzniká spoločný záväzok manželov, ale iba individuálny záväzok toho manžela,
ktorý zmluvu sám uzatvoril. V širšom kontexte existencie spoločného majetku manželov sa však takáto
pôžička, či úver dotýka spoločného majetku manželov, nakoľko podľa § 147 Občianskeho zákonníka
platí, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri

výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Nepriaznivé dopady vyplývajúce
z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie
bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu
manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a

rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov
riešiť len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. Vychádzajúc z obsahu
ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka a z ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe všeobecných
súdov; ktorej zásadnú zmenu v danej otázke neprinieslo ani rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci
sp. zn.

I. ÚS 26/2010 (ktorým nižšie súdy v danej veci argumentovali); dovolací súd za udržateľný považuje iba
taký výklad ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluva
o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí,
a aplikácia citovaného ustanovenia je v tomto prípade vylúčená. V tomto smere odkazuje na konštantnú

judikatúru, od ktorej nemal dôvod sa odkloniť, keďže pri nezmenenej právnej úprave je stále použiteľná;
a zo záverov ktorej vyplýva, že za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri
ktorých dochádza k dispozícii
s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa
§ 143 Občianskeho zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v

právnom zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám
ľudí. Za predmet vlastníctva; a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov; sa nepovažujú
pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto
závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie
spoločných pohľadávok

a záväzkov manželov podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva - ide
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle..... Názor zaujatý
v rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010 v rozhodovacej činnosti dovolacieho
súdu až na jednu výnimku (rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/88/2011 výraznejšie sa nepresadil (porovnaj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23. apríla 2020 sp. zn. 5Cdo/148/2017). Súčasná platná právna

úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba
samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov,
a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad
nedobrovoľného splnenia samostatného záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetkupatriaceho do BSM, ku ktorému má druhý manžel ideálny podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či
výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre uspokojenie veriteľa. Ak právna úprava vo svojej podstate
je neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať len preto, že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť.

Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutá v § 143 a nasl. Občianskeho zákonníka
z hľadiska účelu zákona nesmeruje
k ochrane spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov. Inak by
zákonodarca nemohol v § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotviť možnosť, aby sa pohľadávka
veriteľa len jedného z manželov mohla pri výkone rozhodnutia uspokojiť

z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov; ak by snaha o ochranu spoločného
majetku napr. aj z dôvodu extrémnej nespravodlivosti existovala § 147 ods. 1 by ju znegoval. Inak
povedanéustanovenie§147Občianskehozákonníkapriamopamätáajnapohľadávkylenprotijednému
z manželov a pre tento prípad pripúšťa ich uspokojenie aj zo spoločného majetku.

20.5Vzhľadomnapopísanéprávnezáverynajvyššiehosúduvsúdenejveci,naktoréodkázalasktorými

sa stotožnil, súd prvej inštancie neprihliadol na námietku relatívnej neplatnosti ručiteľských vyhlásení
žalovaných zo dňa 18.06.2013. Ručiteľské vyhlásenia žalovaných 1/, 2/, uzavreté vo vzťahu k veriteľovi
- žalobcovi len žalovaným 1/, resp. žalovaným 2/ ako jedným z manželov, sa v zmysle uvedeného
bezprostredne nedotýkajú predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka, nie sú preto právnymi úkonmi týkajúcimi sa spoločných vecí manželov,

a aplikácia citovaného ustanovenia, ktorého sa žalovaní 1/, 2/ v konaní dovolávali, je v tomto prípade
vylúčená.Vylúčeniečikorekciuprípadnýchnepriaznivýchdopadovtakéhotoprávnehoúkonunamajetok
v BSM (§ 147 Občianskeho zákonníka) je možné riešiť inými právnymi inštitútmi - zmenou rozsahu
bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom.

21. Súd prvej inštancie správne ako nedôvodnú vyhodnotil i námietku premlčania, vznesenú žalovanými,
s poukazom na § 310 Obchodného zákonníka v spojení s § 167q ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii.

22. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal posúdením ručiteľských vyhlásení žalovaných

1/, 2/ z hľadiska dobrých mravov, a to v súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR sp.zn.
I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010, na ktorí v konaní poukazovali žalovaní. Správne uviedol, že v
rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak svojím obsahom alebo sledovaným účelom porušuje
všeobecne spoločensky uznávané morálne zásady, ktoré sa týkajú vzťahov
a konania medzi ľuďmi v demokratickej spoločnosti. V súdenej veci, len na základe skutočnosti, že

žalovaní nemali výlučný majetok, ktorým by uspokojili pohľadávku žalobcu, nemožno v súvislosti s
predmetným právnym úkonom hodnotiť ako správanie v rozpore
s dobrými mravmi. V priebehu konania výslovne žalovaný 1/ uviedol, že mal za to a veril tomu, že
spoločnosti sa bude dariť, k ručiteľskému záväzku pristúpil preto, lebo chcel, aby spoločnosť mohla
v danom smere podnikať a uskutočniť podnikateľský zámer. Z okolností daného prípadu nemožno

vyvodiť extrémne nespravodlivý následok právneho úkonu (ručiteľský záväzok), ku ktorému sa zaviazali
žalovaní.

22.1 Odvolací súd v tomto kontexte uvádza, že Ústavný súd v citovanom náleze sp.zn.
I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010 výslovne uviedol, že pre nedostatok právomoci neprislúcha ústavnému

súdu autoritatívne rozhodnúť o tom, či konkrétny právny úkon (dohoda
o pristúpení k záväzku, súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice) podlieha režimu § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka, a ak áno, či ide o bežnú alebo ostatnú vec, a teda či v prípade absencie
súhlasu druhého manžela ide o právny úkon platný, relatívne neplatný (§ 145 ods. 1 v spojení s § 40a
Občianskeho zákonníka) alebo absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho

zákonníka). Je preto dôležité si uvedomiť, že ako sám uvádza, ústavný súd preskúmal rozsudok
najvyššieho súdu len z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a dospel k záveru, že najvyšší súd
prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých
okolností prípadu dospel
k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do práv sťažovateľky garantovaných

ústavou a dohovorom. Zdôraznil, že je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné
individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad
právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj
z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovnenamieta. Vo vzťahu k meritu veci poukázal ústavný súd na to, že na jednej strane stojí skutočnosť, že v
zmysle staršej judikatúry (od ktorej sa najvyšší súd neodklonil) ide len o záväzok manžela sťažovateľky,
čo viedlo najvyšší súd k záveru, že nešlo o vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí. Na druhej

strane je však právnym dôsledkom tohto úkonu právny stav, že v prípade nesplnenia tohto záväzku
manželom sťažovateľky sa veriteľ môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky
aj z majetku patriaceho do BSM, teda napr. predajom spoločných vecí - hnuteľných či nehnuteľných
tvoriacich masu BSM (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z tohto pohľadu sa nesporne javí, že
účinky tohto právneho úkonu (pristúpenie k záväzku) sa môžu prejaviť aj vo sfére spoločných vecí tak,

ako to má na mysli práve § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na tomto nič nemení ani skutočnosť,
že samotný právny úkon (dohoda o pristúpení k záväzku) zaväzuje len manžela sťažovateľky. Pri
interpretácii obsahu normatívneho textu - ,,vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí“ - pritom
podľa ústavného súdu všeobecné súdy nemôžu vychádzať len z bezprostredného (priameho) vzťahu k
spoločnýmveciam(takakotozohľadnilvzáverochrozsudkunajvyššísúd),alemusiazohľadniťajmožné
právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. Z okolností prípadu nevyplýva, že

by manžel sťažovateľky vlastnil majetok relevantnej hodnoty mimo BSM, ktorý by mohol byť predmetom
exekučného uspokojenia jeho veriteľa. BSM vzniklo uzavretím manželstva a jeho rozsah nebol následne
dohodou
v zmysle § 143a Občianskeho zákonníka modifikovaný. Totiž, ak by manžel sťažovateľky mimo masy
BSM vlastnil majetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho

veriteľa, dalo by sa súhlasiť so záverom najvyššieho súdu, že dohoda o pristúpení k záväzku sa netýka
spoločných vecí, a preto je vyňatá z aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade
je však nesporné, že účinky dohody
o pristúpení k záväzku uzavretej len jedným z manželov sa v prípade jej exekučného vymáhania prejavia
aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do BSM. Za týchto okolností - a to je

v prerokúvanej veci rozhodujúce - sa tento právny úkon týka vybavovania spoločných vecí, pretože
sťažovateľka v dôsledku jeho účinkov môže byť
v rámci exekúcie pozbavená spoluvlastníctva svojho majetku. Vychádzajúc z uvedeného možno
uzavrieť, že najvyšší súd mal v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov konania ústavnú
povinnosť skúmať, či ide, alebo nejde o bežnú vec, a teda či na realizáciu tohto právneho úkonu je,

alebo nie potrebný súhlas druhého manžela a či z tohto pohľadu ide o platný, alebo relatívne neplatný
právny úkon. Podľa názoru ústavného súdu však pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie
je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam postačí,
ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho
úkonu vo sfére spoločných vecí. Ak už najvyšší súd odmietol odklon od doterajšej judikatúry (na čo

podľa ústavného súdu in concreto mal relevantný a obhájiteľný dôvod), mal posúdiť predmetný právny
úkon (dohodu o pristúpení k záväzku) cez prizmu dobrých mravov, pretože aj v tomto kontexte sa
javí, že môže ísť o úkon priečiaci sa dobrým mravom (contra bonos mores), a teda neplatný (§ 39
Občianskeho zákonníka). Nemožno totiž v danom prípade nezohľadniť ani tú skutočnosť, že manžel
sťažovateľky realizoval podnikateľskú činnosť nie vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale

účasťou na podnikaní právnickej osoby - spoločnosti s ručením obmedzeným. Pojmovým znakom tejto
obchodnej spoločnosti je práve obmedzené ručenie spoločníka za jej záväzky (§ 106 Obchodného
zákonníka) a aj oddelenie záväzkov spoločnosti a spoločníka. Kým spoločnosť zodpovedá za porušenie
svojich záväzkov celým svojím majetkom, spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho
nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Podnikateľské riziko spojené

s prípadnou platobnou neschopnosťou teda zaťažuje v zásade spoločnosť a ručenie spoločníka je
zákonom limitované (v prípade manžela sťažovateľky išlo o sumu 140 000 Sk). Za týchto okolností sa
javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela
(manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti
(v sume 1 115 735,40 Sk s príslušenstvom), a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri

spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia
predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú
reálne schopní korelujúci záväzok splniť
a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Pokiaľ najvyšší súd
v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil tieto východiská potom jeho prístup nemožno

hodnotiť inak ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na
spravodlivé súdne konanie.22.2 Ani odvolací súd nevzhliadol v okolnostiach prípadu skutočnosti, nasvedčujúce tomu, že by
ručiteľské vyhlásenia žalovaných 1/, 2/ boli v rozpore s dobrými mravmi. Okrem skutočností, na ktoré
poukázal súd prvej inštancie, odvolací súd dodáva, že oproti veci, v ktorej ústavný súd vyslovil svoje

závery, v súdenej veci nejde o pristúpenie žalovaných k záväzku dlžníka, ktoré zakladá priamy vzťah
veriteľ - dlžník medzi veriteľom a pristupujúcim subjektom, a ktorý je modifikáciou hlavného záväzku v
osobe dlžníka, ale
o ručenie,ktoréjezabezpečovacíminštitútom,zktoréhovznikálenvedľajší,akcesorickýzáväzokaktorý
nemávplyvnaobsahhlavnéhozáväzkumedziveriteľomadlžníkom.Ručenieakozabezpečovacíinštitút

subsidiárnej povahy nezakladá bezprostrednú zaviazanosť ručiteľa voči veriteľovi a jeho uplatnenie
prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak záväzok riadne a včas nesplní dlžník, čo znamená, že k
plneniu záväzku ručiteľom nemusí vôbec dôjsť.

22.3 I Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 8Cdo/263/2019 zo dňa 23.09.2020 v tejto veci konštatoval,
že účinky ručiteľského vyhlásenia jedného z manželov sa nemuseli prejaviť vo sfére spoločných vecí,

resp. vo sfére majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, prevzatý záväzok by
neviedol k likvidácii spoločného majetku a súčasne by sa docielila spravodlivá rovnováha pri kolízii
práv, a to práva žalobkyne ako subjektu, ktorý neprevzal záväzok voči veriteľovi, ktorý by sa mohol v
exekučnom konaní domáhať uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM a práva
veriteľa na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej ručením. Len na základe tej skutočnosti, že žalovaný

1/ nemal výlučný majetok, ktorým by uspokojil pohľadávku svojho veriteľa, nemožno
v súvislosti s predmetným právnym úkonom hodnotiť ako správanie v rozpore s dobrými mravmi.
Výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú, že v súvislosti s konaním žalovaných bolo
predpokladaným cieľom ich konania vytvoriť možnosť uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí
patriacich do BSM. V priebehu konania výslovne žalovaný 1/ uviedol, že mal za to a veril tomu, že

spoločnosti sa bude dariť, k ručiteľskému záväzku pristúpil preto, lebo chcel, aby spoločnosť mohla v
danom smere podnikať a uskutočniť podnikateľský zámer. Za pozornosť stojí, že žalobkyňa a žalovaný
1/ svoje BSM zrušili
v roku 2009 a keďže toto už netrvá, nie je možné v súlade s § 147 Obč. zákonníka pohľadávku veriteľa
len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, pri výkone rozhodnutia uspokojiť z majetku

patriaceho do BSM. V súčasnej dobe totiž platí, že ak nedošlo k dohode o vyporiadaní BSM, po troch
rokoch platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu v akom každý z nich veci
v BSM pre svoju potrebu, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa, v ostatných platí, že
sú v podielovom spoluvlastníctve. Z okolností daného prípadu nemožno vyvodiť extrémne nespravodlivý
následok právneho úkonu (ručiteľský záväzok), ku ktorému sa zaviazal žalovaný 1/, prípadne konanie,

ktoré by odporovalo dobrým mravom. Pri hodnotení konania cez prizmu dobrých mravov je potrebné
posudzovať správanie vo vzťahu k všetkým dotknutým subjektom.

23. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaných 1/, 2/ ohľadne toho, že napriek záverom najvyššieho
súdu, vysloveným v súdenej veci, mal prvoinštančný súd vec posúdiť odlišne, v súlade s ich právnou

argumentáciou, odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že podľa
§ 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. Súd nižšieho
stupňa je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva
ako aj pri aplikácii procesných predpisov. Viazanosť nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu

neprichádza do úvahy vtedy, keď sa dovolací súd
v zrušujúcom rozsudku obmedzil len na pokyn súdu, ako má v ďalšom konaní postupovať po procesnej
stránke (že napríklad treba vykonať ďalšie dôkazy), lebo v takomto prípade nejde
o zaujatie právneho názoru. Súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom dovolacieho
súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,

prípadne aj súdu prvého stupňa sa skutkový základ zmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho
názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ.

23.1 Pretože v súdenej veci Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 8Cdo/263/2019 zo dňa 23.09.2020
vyslovil svoj právny názor, týkajúci sa aplikácie hmotnoprávnych noriem, pričom odo dňa rozhodnutia

najvyššieho súdu, v následnom prvoinštančnom (a ani odvolacom konaní) žalovaní neprodukovali
žiadne nové skutkové či právne argumenty týkajúce sa posudzovania otázky relatívnej neplatnosti
ručiteľských vyhlásení žalovaných 1/, 2/, resp. namietaného (ne)súladu ručiteľských vyhlásení
žalovaných 1/, 2/ s dobrými mravmi, a vo veci nedošlo k žiadnej zmene skutkového stavu, prvoinštančnýi odvolací súd boli viazaní rozhodnutím najvyššieho súdu v danej veci a museli z neho vychádzať, pričom
nevznikol dôvod odkloniť sa od popísaných záverov najvyššieho súdu. V tomto kontexte potom nemožno
rozhodnutie prvoinštančného súdu hodnotiť ako svojvoľné.

24. Pokiaľ žalovaní poukazujú na to, že veriteľ požiadavku ručenia voči žalovaným uplatnil až v deň
podpisu Dodatku č. 20 k úverovej zmluve a žalovaní tak nemali možnosť podpis ručiteľského vyhlásenia
odmietnuť a zabezpečiť pre obchodnú spoločnosť úver v inej banke, ako i na výšku rámca úveru 550 000
eur, ktorá vysoko presahuje majetkové možnosti ručiteľov aj ich rodín a na osobné pomery žalovaného

2/ a jeho manželky (takmer 80 rokov), odvolací súd zdôrazňuje, že ide o skutkové okolnosti, ktoré
boli známe i v čase rozhodovania najvyššieho súdu, tento ich ako okolnosti odôvodňujúce záver o
nesúlade právnych úkonov - ručiteľských vyhlásení žalovaných - s dobrými mravmi nevyhodnotil a podľa
názoru odvolacieho súdu nemajú na rozhodnutie vo veci vplyv. Tvrdenia žalovaných 1/, 2/ o tom, že
ručiteľské vyhlásenia boli urobené v tiesni, neboli v konaní preukázané. Z dokazovania vykonaného
prvoinštančným súdom jednoznačne vyplýva, žalovaní 1/, 2/ mali možnosť rozhodnúť sa, či predmetné

ručiteľské vyhlásenia urobia alebo nie, pričom bolo na ich zvážení, či na seba prevezmú ručenie za
vysoké záväzky obchodnej spoločnosti, na ktorej podnikaní sa dlhodobo podieľali, alebo nie. Žalovaný 2/
v čase podpisu ručiteľského vyhlásenia, ku dňu 18.06.2013, mal takmer 72 rokov, avšak v uvedený deň
ako predseda predstavenstva spoločnosti dlžníka uzavrel daný dodatok k úverovej zmluve a vo funkcii
predsedu predstavenstva dlžníka i potvrdil svojim podpisom vedomosť o prevzatí ručenia žalovaným

1/. Ku dňu podpisu ručiteľského vyhlásenia tak žalovaný 2/, napriek svojmu veku, aktívne pôsobil ako
predseda najvyššieho orgánu obchodnej spoločnosti, dlžníka a podieľal sa na jeho podnikaní. Pokiaľ
tomu tak v súčasnosti už nie je, resp. pokiaľ žalovaný 2/ je toho času starší, táto následná skutočnosť
nemá vplyv na posúdenie otázky súladu právneho úkonu - ručiteľského vyhlásenia s dobrými mravmi,
pretožetútootázkujenutnériešiťkudňuvznikudanéhoprávnehoúkonu,t.j.kudňu18.06.2013.Platnosť

či neplatnosť právneho úkonu možno totiž posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v
čase jeho vzniku
(R 54/2010).

25.Sozreteľomnavšetkypopísanéokolnostiodvolacísúdzastávanázor,žesúdprvejinštanciesprávne

a dôvodne zaviazal žalovaných 1/, 2/ na úhradu sumy spolu 200 000,- eur (50 000,- eur a 150 000,- eur ).

26. Zároveň žalobcovi súd prvej inštancie správne priznal právo na náhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení
s § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. vo výške 40,- eur.

27. Súd prvej inštancie ďalej vecne správne ustálil, že úrok z omeškania s plnením dlžnej sumy žalobcovi
voči žalovaným 1/, 2/ patrí odo dňa nasledujúceho po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, t.j. od
14.12.2013. Podľa zmluvy o kontokorentnom úvere v znení Dodatku č. 20 zo dňa 18.06.2013, bod 10. 3,
ak nastanú prípady porušenia, definované v bode 10. 1. 7. (dodatku) - konkurz, reštrukturalizácia alebo

likvidácia, platí za dohodnuté, že úverová pohľadávka je automaticky predčasne splatná, a to dňom
nasledujúcim po dni zverejnenia uznesenia o začatí konkurzného alebo reštrukturalizačného konania
v obchodnom vestníku alebo ku dňu vstupu spoločnosti do likvidácie. Vzhľadom na to, že uznesenie
Okresného súdu Trenčín č.k. 38K/36/2013 zo dňa 05.12.2013 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
č. 246/2013 dňa 12.12.2013, dlh dlžníka sa (s poukazom na to, že dlžník čerpal kontokorentný úver

v celom jeho rozsahu) stal v celosti stal splatným dňa 13.12.2013..... Keďže dlžník k tomuto dňu dlh
neuhradil, od nasledujúceho dňa, t.j. od 14.12.2013, sa dostal do omeškania s plnením dlhu. Žalovaní
1/, 2/ ručiteľskými vyhláseniami zo dňa 18.06.2013 výslovne prehlásili, že uspokoja o.i. akúkoľvek
pohľadávku banky voči klientovi a jej príslušenstvo vyplývajúcu zo zmluvy o úvere alebo súvisiace so
zmluvou o úvere (čl. II, bod 1 a/ ručiteľského vyhlásenia), v prípade, ak klient neuhradí banke pohľadávku

riadne a včas. V čl. II bod 2 sa ručitelia zaviazali uspokojiť zabezpečovanú pohľadávku banky
s príslušenstvom v prípade, klient nesplatil svoj splatný záväzok aj bez predchádzajúcej písomnej výzvy
banky klientovi. Z uvedeného vyplýva, že ručitelia, žalovaní 1/, 2/ ručiteľskými vyhláseniami zo dňa
18.06.2013 na seba prevzali záväzok uspokojiť pohľadávku žalobcu, vrátane jej príslušenstva, ak dlžník
neuhradí banke pohľadávku riadne a včas. Pretože dlžník pohľadávku žalobcu ku dňu jej splatnosti

neuhradil, bol povinný z istiny úveru platiť aj príslušenstvo - o.i. úroky z omeškania v dojednanej výške,
a to odo dňa 14.12.2013. Vzhľadom na to, že žalovaní 1/, 2/ sa ručiteľskými vyhláseniami zaviazali
uspokojiť pohľadávku žalobcu voči dlžníkovi vrátanie príslušenstva, a s poukazom na to, že v priebehukonkurzu došlo zo strany dlžníka len k čiastočnému plneniu, ktoré nepokrylo ani istinu dlhu, súd prvej
inštancie nepochybil, keď zaviazal žalovaných 1/, 2/ na zaplatenie úroku
z omeškania zo sumy 150 000,- eur už odo dňa 14.12.2013 do zaplatenia. Pokiaľ ide o sumu 50 000,-

eur, vo vzťahu k nej si veriteľa uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 26.02.2014,
a preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď nešiel nad rámec žalobného návrhu
a žalobcovi priznal úrok z omeškania z tejto sumy až odo dňa 26.02. 2014, hoci v konaní bolo nesporné,
že dlžník sa do omeškania s plnením celého dlhu dostal už dňom 14.12.2013. Na veci nič nemení ani
fakt, že v ručiteľskom vyhlásení ručitelia prehlásili, že sa zaväzujú, že na prvú písomnú výzvu banky,

obsahujúcu jej vyhlásenie, že klient neuhradil pohľadávku riadne a včas, uhradia pohľadávku banky
v lehote určenej bankou vo výzve, a ak táto vo výzve určená nebude, tak v lehote 7 kalendárnych dní
po doručení výzvy, pretože ručiteľskými vyhláseniami sa zaviazali zaplatiť aj príslušenstvo dlhu dlžníka,
vrátane úrokov z omeškania, na ktoré žalobcovi ako veriteľovi vznikol nárok už dňom 14.12.2013. Táto
odvolacia námietka žalovaných 1/, 2/ potom dôvodná nebola.

28. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovaných 1/, 2/, týkajúcu sa podľa
ich názoru nesprávne určenej výšky úroku z omeškania 13,347 % ročne. Zmluvné strany zmluvy o
kontokorentnomúveresivčl.4.5.2zmluvyvznenídodatkovdohodli,ževýškasadzbyúrokuzomeškania
a úroku z prečerpania pri úvere formou kontokorentného úveru sa stanovuje vo výške úrokovej sadzby
dohodnutej podľa ods. 4.2 tohto článku zmluvy pre úver čerpaný formou kontokorentného úveru

zvýšenej o 9,00 % p.a.. Podľa bodu 4.2. zmluvy v znení dodatkov úroky pre úver čerpaný vo forme
kontokorentného úveru sa vypočítanej na základe úrokovej sadzby predstavujúcej súčet základnej
úrokovej sadzby a refinančnej prirážky. Úroky z omeškania sa vypočítavajú na dennom základe ako
príslušné percento zo splatných a v daný deň nesplatených peňažných prostriedkov. Žalobca si na
základe tohto zmluvného dojednania uplatnil úrok z omeškania zo žalovanej sumy

v sadzbe 13,347 % ročne (1-mesačný EURIBOR + 0,147 % p.a. + marža 3,40 % p. a. + refinančná
prirážka 0,80 % p.a. + 9 ,00 % p.a.) a súd prvej inštancie nepochybil, keď žalobcovi úrok z omeškania
v takto vypočítanej sadzbe priznal. Odvolací súd vo vzťahu
v tejto odvolacej námietke žalovanými, s poukazom na to, že zmluva o úvere i ručiteľské vyhlásenia
žalovaných sa riadia Obchodným zákonníkom, zdôrazňuje, že ak je dlžník

v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje
zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky
z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve a až v prípade, ak výška úrokov z omeškania nebola
dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej
republiky nariadením (§ 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka).

29. Súd prvej inštancie napokon správne rozhodol i o trovách konania, keď v súlade
s § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
vo výške 100,00 %.

30. V odvolacom konaní neboli žalovanými 1/, 2/ tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré
by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP
poukazuje.

31. Na základe všetkých uvedených okolností odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

32. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

33. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

34. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2

CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).