Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 8, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/23/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116204056
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3116204056.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu L. P. & P., s.r.o., so sídlom N., I. A. J. XX,
X. XX XXX XXX, zastúpeného O. kanceláriou S.. W. J., advokát, s.r.o., so sídlom N., I. A. J. XX, proti
žalovaným 1/ D. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. A., S. XXX/XX-XX, 2/ U. N., nar. XX.X.XXXX, bytom
R. A., S. XXX/XX-XX, žalovaní X/, 2/ zastúpení S. P., nar. XX.X.XXXX, bytom T. T., A. H. XXXX/XX, 3/

K. D., nar. XX.X.XXXX, bytom T. T., I. XXX/XX, zastúpenej O. kanceláriou Q., s.r.o., so sídlom D., W. 7,
o zaplatenie sumy XX.XXX,XX E. s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku V. súdu Trenčín
zo dňa 15. februára 2017, č.k. 24C/50/2016-186, takto

r o z h o d o l :

Odvolacie konanie o odvolaní žalobcu proti žalovanej 3/ z a s t a v u j e.

Žalovaná 3/ n e m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovaným 1/, 2/ a vo
výroku o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ z r u š u j
e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie

11.115,81 Eur s príslušenstvom a výrokom II. rozhodol, že žalovaný 1/, žalovaná 2/ a žalovaná 3/
majú nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca
sa podanou žalobou proti žalovaným domáhal zaplatenia 11.115,81 Eur spolu s úrokmi, úrokmi z
omeškania a trov konania. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový
stav: Zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.06.2007 súd zistil, že túto uzatvorila
Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ so žalovaným 1/ a žalovanou 2/ ako dlžníkmi. Predmetom zmluvy

bolo poskytnutie úveru vo výške 380.000 Sk, úroková sadzba bola dohodnutá ako premenlivá 11,35%,
poplatok za správu úveru bola 60 Sk mesačne, výška splátky 5.413 Sk, splatnosť prvej splátky istiny
20.07.2007, počet splátok 119, konečná splatnosť úveru 20.05.2017, RPMN 13,01 %. Zo Všeobecných
obchodných podmienok súd zistil, že v bode 19.16 sa uvádza "klient výslovne súhlasí s tým, že banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo
súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj

bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo
nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je
oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu
výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Dohody o ručení zo dňa 22.6.2007 súd zistil,
že túto uzatvorila Slovenská sporiteľňa, a.s. a K. H. ako ručiteľ. Ručiteľ sa v zmysle článku II bod 3
neodvolateľne a bezpodmienečne zaviazal, že na prvú písomnú výzvu banky obsahujúcu jej vyhlásenie,

že dlžník (v tomto prípade žalovaný 1/ a žalovaná 2/) neuhradil pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o
splátkovom úvere (konkretizovanom v bode 7.) riadne a včas, uhradí túto pohľadávku banke v lehoteurčenej bankou vo výzve a ak táto lehota vo výzve určená nie je, tak v lehote 10 pracovných dní odo dňa
doručenia výzvy, a to aj bez doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi. Z výziev zo dňa 15.8.2014 (čl. 12, 13)
súd zistil, že Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala žalovaného 1/ a žalovanú 2/ a K. H. (čl. 74) na uhradenie

pohľadávky vo výške 4.863,60 Eur s ktorou úhradou sú v omeškaní ku dňu 14.08.2014. Z relácie pošty
(čl. 139, 140) súd zistil, že predmetné výzvy si žalovaní 1/ a 2/ neprevzali v odbernej lehote a dňom
09.09.2014 boli vrátené Slovenskej sporiteľni, a.s.. Z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo
dňa 10.09.2014 súd zistil, že I. sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanému 1/ a žalovanej 2/ a K. H. (čl. 52) že
z dôvodu porušenia bodu 7.6.1 písm. a) VOP vyhlásila ku dňu 09.09.2014 mimoriadnu splatnosť úveru

a ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavuje ich pohľadávka sumu vo výške 11.412,68 Eur.
Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 1 ods. 1, § 2 písm. a) b) zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch; § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa; § 39, § 52
ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, ods. 4, § 546 Občianskeho zákonníka; § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že v konaní nebolo medzi stranami sporné,
že na základe uzavretej zmluvy o splátkovom úvere z 22.6.2007 bol poskytnutý žalovaným v 1/ a 2/ rade

spotrebný úver bezúčelový vo výške 380.000,- Sk, na základe čoho sa predmetná zmluva v zmysle § 2
písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľský úver. V prípade
pohľadávky banky je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách iba
pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná (dospelé splátky), za predchádzajúcej písomnej výzvy banky
na plnenie a následného umožnenia 90 dňovej lehoty na splnenie dlhu pred postúpením pohľadávky.

Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť
splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách
a ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia
pohľadávky porušuje zákon, a je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. V predmetnom
konaní z predložených listinných dôkazov vyplýva, že výzva Slovenskej sporiteľne, a.s. bola vyhotovená

dňa 15.08.2014, dňa 09.09.2014 sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote zo strany žalovaných
1/ a 2/ pričom k tomu istému dňu (09.09.2014) vyhlásila banka mimoriadnu splatnosť poskytnutého
úveru a už dňa 25.09.2014 (ako vyplýva z oznámenia o postúpení pohľadávky) zmluvou o postúpení
pohľadávok č. 1352/2014/CE postúpila predmetnú pohľadávky na žalobcu. Citované ustanovenie (§
92 ods. 8 zákona o bankách) stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta

postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené
v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. V zmysle
uvedeného nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné
postúpenie pohľadávky a preto zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku voči
žalovaným nadobudnúť, je (z dôvodu nedodržania 90 dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky) pre

rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej
pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že tak žalovaní 1/ a 2/ ako aj ručiteľ súhlasili s postúpením
pohľadávky na tretiu osobu, ktorý súhlas je obsiahnutý vo všeobecných obchodných podmienkach súd
konštatuje, že takýto prípadný súhlas dlžníka v prípade spotrebiteľského právneho vzťahu nemôže byť
obsiahnutý len vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú zo svojej podstaty stanovené

všeobecne vo vzťahu k neurčitému počtu spotrebiteľov a nie individuálne pre daný prípad, ale v
zmluve samotnej. Vo všeobecnosti platí, že si zmluvné strany môžu dohodnúť obsah práv a povinností,
ktorými sa budú riadiť. Tieto bývajú obvykle obsiahnuté priamo v zmluve, čím ale nie je vylúčená
aplikácia všeobecných či iných obchodných podmienok, na ktoré zmluva môže odkazovať. Uplatnenie
obchodných podmienok ale nie je neobmedzené, naopak právna úprava stanovuje základné limity.

Pre spotrebiteľské zmluvy napríklad platí, že nesmú pod hrozbou absolútnej neplatnosti obsahovať
dojednania, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Samotná ochrana spotrebiteľa sa však
nepohybuje len na úrovni podústavného práva, ale má dopad aj do ústavnej roviny. Konkrétne ochranu
spotrebiteľa možno podradiť pod ústavný princíp rovnosti (čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky),

ktorý sa premieta aj do súkromného práva. Princíp autonómie vôle zmluvných strán a princíp rovnosti sú
zároveň doplňované princípom equity či spravodlivosti. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky
výhodnejšom postavení ako spotrebiteľ, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje
služby poskytuje. Ochrana spotrebiteľa spadá medzi jednu z politík Európskej únie a preto posudzujúc
vec z hľadiska unijného práva, systém ochrany spotrebiteľa, zavedený predovšetkým smernicou Rady

č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vychádza z
myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo dodávateľovi
(viď. napr. rozsudok zo dňa 27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Efitores, C-240v/98 až
C-244/98). Z tohto dôvodu, okrem obmedzení vyplývajúcich z ústavnoprávneho princípu rovnosti,možno od dodávateľa očakávať a vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať poctivo.
Zásada poctivosti sa prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logický usporiadaný. Táto zásada nepochybne dopadá

aj na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Ako uviedol Ústavný súd Českej republiky
v náleze zo dňa 11.11.2013 sp. zn. I ÚS 3512/2011, treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách - na rozdiel od obchodných zmlúv - majú slúžiť predovšetkým tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy predpisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru.
Naopak, nesmú slúžiť tomu, aby do nich, v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom

písanejforme,skryldodávateľdojednania,ktorésúprespotrebiteľanevýhodné,aoktorýchpredpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa uniknú. Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo
a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Na základe uvedeného dojednanie ohľadom
generálnehosúhlasuspotrebiteľaspostúpenímjehopohľadávkyakejkoľvektretejosobeposúdilsúdako
neprijateľnú zmluvnú podmienku ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatnou
podmienkou. Súd záverom vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovanej 3/ uvádza, že sa stotožňuje

s argumentáciou právneho zástupcu žalovanej 3/ o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Ak zomrie
ručiteľ, je významné predovšetkým to, či vznikla ručiteľovi povinnosť zaplatiť dlh za trvania jeho života.
Samotný ručiteľský záväzok nie je totiž dlhom ale stáva sa ním až okamihom vzniku práva veriteľa
na plnenie od ručiteľa, teda až po tom, čo bol na plnenie vyzvaný. Ak však ručiteľovi za jeho života
povinnosť splniť dlh za dlžníka nevznikla, potom, pretože ručiteľský záväzok nie je sám o sebe dlhom

(ručiteľ nie je dlžníkom), ručiteľský záväzok zaniká, pretože zákon upravuje len prechod dlhov a o dlh tu
nejde (Občiansky zákonník pre prax - komentár, S. J., vydavateľstvo E., str. 2380). Z výzvy adresovanej
Slovenskou sporiteľňou, a.s. ručiteľovi K. H. súd zistil, že táto je zo dňa 14.08.2014, čo znamená, že
bola zasielaná viac ako tri roky po jeho smrti (zomrel dňa 15.04.2011), z čoho vyplýva, že povinnosť
splniť dlh za žalovaných 1/ a 2/ K. H. ako ručiteľovi počas života nevznikla a jeho smrťou ručiteľský

záväzok zanikol, pričom nedostatok vecnej legitimácie v spore (či už aktívnej alebo pasívnej) má za
následok zamietnutie žaloby. Na základe všetkých vyššie uvádzaných skutočností súd žalobu z dôvodu
nedostatkuaktívnejvecnejlegitimácie(avovzťahukžalovanej3/ajzdôvodunedostatkupasívnejvecnej
legitimácie) zamietol, pričom z uvedeného dôvodu sa ďalšími tvrdeniami strán sporu (napr. premlčanie)
nezaoberal. Pri rozhodnutí o náhrade trov konania postupoval súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p., a vzhľadom

ktomu,žežalovaní1/až3/malivkonaníúspechvplnomrozsahu,patríimnároknanáhradutrovkonania
v rozsahu 100 % trov konania, s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší
súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil tým, že rozsudok súdu

prvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,ktoréspočívavnesprávnomprávnom
závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, pričom tento nesprávny právny záver
je dôsledkom nesprávnej aplikácie § 151 ods. 1, § 186 ods. 2 CSP, § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 92 ods. 8 zákona o bankách a nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúcom v nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného 3/. Namietal aj porušenie práva na spravodlivý súdny

proces. Mal za to, že v konaní preukázal splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
V konaní predlžil výzvy zo dňa 15.08.2014, ktorými právny predchodca žalobcu vyzýval žalovaných
na zaplatenie omeškanej pohľadávky pred postúpením. Žalovaní boli následne vyzvaní na zaplatenie
pohľadávky aj oznámeniami o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.09.2014. Tieto skutkové
tvrdenia žalovaní nepopreli, a preto sa podľa § 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné a zhodné.

Žalovaní žiadnym spôsobom nespochybnili splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách,
na základe čoho žalobca považoval otázku aktívnej legitimácie žalobcu za jednoznačne a dostatočne
preukázanú. Súd prvej inštancie neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia strán považuje za nesporné, ktoré
dôkazyjepotrebnévykonaťaneuviedolanipredbežnéprávneposúdenieveci.Ztohtodôvodupovažoval
splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách v konaní za dostatočne preukázané. Keďže

súd prvej inštancie neuviedol, že by bola aktívna legitimácia žalobcu s poukazom na ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona o bankách medzi stranami sporná, považuje žalobca rozhodnutie súdu prvej
inštancie za prekvapivé. Ak by súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustanovením § 181 ods. 2
CSP, žalobca by navrhol vykonanie dokazovania predložením výziev adresovaných žalovaným, ktoré
predchádzali výzvam zo dňa 15.08.2014 a taktiež vypočutím žalovaných. Zákon o bankách obsahuje

normy obchodného práva upravujúce podnikateľskú činnosť bánk (práva a povinnosti podnikateľov pri
výkone ich podnikateľskej činnosti) a vo vzťahu k týmto normám má vždy prednosť občiansky zákonník,
ako to výslovne vyplýva z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri postúpení pohľadávky zo
spotrebiteľskej zmluvy je tak potrebné použiť Občiansky zákonník, ktorý nevyžaduje pred postúpenímzaslanie výzvy dlžníkovi. Ďalej má žalobca za to, že i v prípade, ak by sa na vec aplikovalo ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona o bankách a žalovaným by nebola doručená výzva v súlade s týmto ustanovením,
bolo by postúpenie pohľadávky platné. Ustanovenie bodu 19.16 obchodných podmienok obsahuje

jednostranný adresný právny úkon druhej zmluvnej strany, ktorým dáva vopred súhlas na postúpenie
pohľadávky voči nej. Právny záver súdu prvej inštancie, že ustanovenie bodu 19.16 obchodných
podmienok je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonník je nesprávny. V
prípade tohto súhlasu (bod 19.16 obchodných podmienok) nejde o zmluvnú podmienku, pretože nejde o
dvojstranný právny úkon. I v prípade, ak by odvolací súd tento súhlas posúdil ako zmluvnú podmienku,

nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobca zdôrazňuje, že výzvy zo dňa 15.08.2014 spĺňajú
požiadavky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Od výzvy až po postúpení pohľadávky žalovaný
predmetný dlh neuhradili, pričom ku dňu postúpenia boli v omeškaní dlhšie ako 90 dní. Lehota 90 dní
sa vzťahuje na omeškanie dlžníka a musí byť dodržaná ku dňu postúpenia pohľadávky, čo v tomto
prípade bolo splnené. Podľa názoru žalobcu je postačujúce, ak je výzva podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách zaslaná klientovi kedykoľvek pred omeškaním pohľadávky. Podľa názoru žalobcu, súd prvej

inštancie pochybil i v tom, že nesprávne aplikoval ustanovenie § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
napriek relevantnému oznámeniu o postúpení sa zaoberal platnosťou zmluvy o postúpení. K pasívnej
legitimácii žalovaného 3/ žalobca poukázal na ustanovenie § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa
žalobcu ručiteľské vylásenie jednoznačne nemožno považovať za záväzok vzťahujúci sa výlučne na
osobu pôvodne zaviazanú, alebo na jej schopnosti, vlastnosti, vedomosti, či postavenie, tak ako je to

pri povinnostiach nemajetkovej povahy, pri ktorých nositeľ nemôže plnenie spravodlivo požadovať od
inej osoby ako pôvodne zaviazanej. Nakoľko právny predchodca žalobcu nebol dlžníkmi a ani iným
spôsobom informovaný o smrti ručiteľa, zasielal výzvu na zaplatenie pohľadávky zo dňa 15.08.2014
ručiteľovi zomrelému dňa 15.04.2011. Žalobca je toho názoru, že aj takáto výzva musí byť považovaná
za výzvu na splnenie ručiteľského záväzku v zmysle čl. II bod 3 dohody o ručení zo dňa 22.06.2007. Na

základe uvedeného žalobca navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie a zaviaže žalovaného na zaplatenie 100% trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

3.Žalobcapodanímzodňa12.04.2017doručenomsúduprvejinštanciedňa18.04.2017zobralčiastočne

späť svoje odvolanie voči žalovanej 3/ a žiadal odvolací súd, aby voči žalovanej 3/ zastavil odvolacie
konanie o podanom odvolaní.

4. Žalovaní 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že stotožňujú s rozhodnutím súdu
prvej inštancie, ktorým súd zamietol žalobu žalobcu. Súd v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a

úniovým právom vykonal dokazovanie, oboznámil sa s listinnými dôkazmi, s písomnými vyjadreniami
strán a výsluchom žalovanej, pričom žalobca ospravedlnil svoju neúčasť v termíne súdom nariadeného
ústneho a verejného pojednávania a nežiadal pojednávanie odročiť. V konaní nebolo medzi stranami
sporné, že na základe uzatvorenej zmluvy o splátkovom úvere z 22.06.2007 bol poskytnutý žalovaným
1/, 2/ spotrebný bezúčelový úver, na základe čoho sa predmetná zmluva v zmysle § 2 písm. a) zákona

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľský úver. Súd postupoval správne
pri prerokovaní veci i pri vydaní rozsudku. Súd prerokoval vec v prítomnosti žalobcu. Žalobca sa
vyjadril k vykonaným dôkazom. Súd podrobil spotrebiteľskú zmluvu súdnej kontrole z úradnej povinnosti,
vykonal všetky dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Uviedli, že účelom spotrebiteľského
práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, kde môže dodávateľ zneužiť neinformovanosť

spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky, ktoré sú v neprospech spotrebiteľa
a úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok a rozpor s
dobrými mravmi a v prípade, že sú zmluvné podmienky neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu
spotrebiteľa. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny.

5. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaných 1/, 2/, uviedol, že zastáva právny názor, že
žalovaní sa nevyjadrili k jednotlivým bodom podaného odvolania, pretože iba okrajovo a všeobecne
zhrnuli právnu ochranu spotrebiteľa, avšak bez aplikácie na daný zmluvný vzťah a konkrétne skutkové
tvrdenia žalobcu. Z tohto dôvodu považuje za postačujúce uviesť, že v plnom rozsahu zotrváva na

jednotlivých bodoch podaného odvolania. Zopakoval svoje argumenty z podaného odvolania a zotrváva
na názore, že v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočne preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu
a splnenie podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Navrhoval, aby odvolacísúd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, prípadne zmenil tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na zaplatenie 100% trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

6. Žalovaní 1/, 2/ v písomnej duplike k vyjadreniu žalobcu uviedli, že majú za to, že žalobca sa
domáha plnenia bez právneho dôvodu a plnenia premlčaného nároku. Žalovaní 1/, 2/ ďalej uviedli,
že vznáša námietku premlčania, nakoľko išlo o plnenie v splátkach a veriteľ bol oprávnený uplatniť
si svoj nárok odo dňa nezaplatenej splatnej splátky. Pohľadávka pôvodného veriteľa je premlčaná.
Zmluva, ktorou mal byť uzavretý zmluvný vzťah je neplatná pre rozpor so zákonom a pre rozpor s

úniovým právom. Žalovaní majú za to, že je nepredstaviteľné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
a všeobecné obchodné podmienky obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky. Zdôrazňujú, že je
povinnosťou členských štátov EÚ a ich orgánov, aby naplnili cieľ čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS, aby
nekalé podmienky spotrebiteľov nezaväzovali, pričom to osobitne platí, ak zmluva obsahuje značné
množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a ich existencia nie je pre spotrebiteľa možná a účelná.
V tomto prípade je povolaným orgánom štátu súd, ktorý prihliadne na eurokonformný výklad európskeho

spotrebiteľského práva. Navyše výklad v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv musí byť
vždy v prospech spotrebiteľa. Žalovaní súd presvedčení, že je to predovšetkým veriteľ, ktorý by mal
postupovať s odbornou starostlivosťou v súlade s dobrými mravmi. Na záver žalovaní uviedli, že sa
v plnom rozsahu pridržiavajú svojich doterajších písomností a ústnych vyjadrení. Žalovaní v plnom
rozsahu súhlasia z rozsudkom súdu prvej inštancie a žiadajú, aby odvolací súd tento rozsudok potvrdil.

7. Žalovaná 3/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/ a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie o zamietnutí žaloby proti žalovaným 1/, 2/ je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť
a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolacie
konanie o odvolaní žalobcu vo vzťahu k žalovanej /3 zastaviť podľa § 369 ods. 3, 4 CSP.

9. Podľa § 369 ods. 1 CSP dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal
odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

10. Podľa § 369 ods. 3, 4 CSP, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd
odvolacie konanie zastaví. Ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich

odsekov primerane.

11. Späťvzatie odvolania je dispozitívnym úkonom odvolateľa, ktorým môže vziať svoje odvolanie späť.
Na účinné späťvzatie odvolania sa vyžaduje len jeho späťvzatie v časovo ohraničenej dobe, t. j. kým
súd o podanom odvolaní nerozhodol. Po späťvzatí odvolania odvolací súd rozhoduje o zastavení

odvolacieho konania. Pokiaľ došlo k čiastočnému späťvzatiu odvolania, odvolací súd odvolacie konanie
vtejtočastizastaví.Vzhľadomktomu,ževdanomprípadežalobcavzalspäťsvojeodvolanievovzťahuk
žalovanej3/skôr,než oňomrozhodolodvolacísúd,vintenciáchcitovanejprávnejúpravy,boloodvolacie
konanie o odvolaní žalobcu vo vzťahu k žalovanej /3 zastavené.

12. Zastavenie odvolacieho konania zavinil žalobca, ktorý vzal podané odvolanie proti žalovanej 3/ späť
bez uvedenia dôvodu. V zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP by žalovanej 3/ proti
žalobcovi patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by
žalovanej 3/ vznikli trovy odvolacieho konania, žiadne trovy odvolacieho konania si neuplatnila, preto
odvolací súd žalovanej 3/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

13. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej

banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátanejeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa citovaného ustanovenia, žalobca v súdnom konaní musí svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázať platným postúpením pohľadávky. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je
špeciálnou úpravou voči všeobecnej úprave postúpenia pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka.
Aplikáciu uvedeného ustanovenia nevylučuje ani prípadný spotrebiteľský charakter zmluvy uzatvorenej
medzi bankou a klientov, keďže v predmetnom spore je nesporné, že medzi pôvodným veriteľom
(Slovenská sporiteľňa, a.s.) ako bankou a žalovanými 1/, 2/ bola dňa 22.06.2007 uzatvorená zmluva o

splátkovom úvere č. 0363405832, ktorá má spotrebiteľský charakter, a teda nepochybne ide o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, na ktorú treba aplikovať aj vyššie uvedené ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách pri postúpení pohľadávky z takejto zmluvy.

15. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej

inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené
zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

16. Žalobca v konaní namietal, že podľa bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré
obsahuje jednostranný adresný právny úkon druhej zmluvnej strany, žalovaní dali vopred súhlas

na postúpenie pohľadávky. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka a uvádza, že podmienka uvedená v bode 19.16.Všeobecných obchodných
podmienok vyplývala z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a jej obsah
spotrebiteľ (v danom prípade žalovaní 1/ 2/) nemohli individuálne ovplyvniť. Odvolací súd vzhliadol
neprijateľnosť tejto podmienky, ktorá nepochybne vyplýva už len zo samotného faktu, že táto zmluvná

podmienka bola obsiahnutá vo vopred právnym predchodcom žalobcu preformulovaných Všeobecných
obchodných podmienok, ktoré ako neoddeliteľnú súčasť zmluvných podmienok o splátkovom úvere
č. 0363405832 boli nútení dlžníci - žalovaní 1/, 2/ prijať, ak chceli vstúpiť do zmluvného vzťahu s
bankou - Slovenskou sporiteľnou, a.s. ako veriteľom. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tejto zmluvnej podmienky odvolací súd vidí tom, že jednak

touto zmluvou podmienkou banka zrejme obchádza už uvedené ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a
súčasne v tom, že spotrebitelia už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou dávali
súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi na tretiu osobu (teda aj
na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo značne sťažené),
zatiaľ čo spotrebitelia vôbec takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod

záväzku voči banke na tretiu osobu nedostali a boli oprávnení na postúpenie výlučne s predchádzajúcim
písomnýmsúhlasombanky.Pretojetátozmluvnápodmienkaneprijateľnápodľa§53ods.1Občianskeho
zákonníka a absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

17. Čo sa týka nesplnenia podmienky pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o

bankách spočívajúcej v nepretržitom omeškaní so splnením čo len sčasti svojho peňažného záväzku
trvajúcej dlhšie ako 90 dní, ku ktorému súd prvej inštancie dospel z dôvodu nedodržania 90 dňovej
lehoty pred postúpením pohľadávky, je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné prisvedčiť žalobcovi,
že z predmetného ustanovenia zákona o bankách nevyplýva, že je potrebné, aby bol dlžník v omeškaní
nepretržite od doručenia výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podmienkou platného postúpenia

bankovej pohľadávky je písomná výzva banky a omeškanie klienta s plnením čo len časti svojho dlhu
trvajúce dlhšie ako 90 dní, pričom ale nie je nevyhnutné, aby uvedená doba omeškania klienta uplynula
až po písomnej výzve banky, čo znamená, že banka nie je povinná čakať, aby mohla platne postúpiť
svoju pohľadávku na uplynutie 90 nepretržitých dní po výzve, ak je klient v takomto omeškaním už v
čase predmetnej výzvy. Omeškanie dlžníka je časový úsek, ktorý nastal od splatnosti pohľadávky alebo

jej časti, od ktorého dlžník bol povinný plniť, ale neplnila až do jeho zaplatenia. Omeškanie dlžníka však
nemožno počítať od doručenia výzvy, ale odo dňa, keď omeškanie nastalo, teda od prvého dňa, kedy
mal dlžník povinnosť plniť svoju splatnú pohľadávku alebo jej časť a neplnil. Pokiaľ teda z oznámenia o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.09.2014 vyplýva, že žalovaní boli v omeškaní dlhšie ako trimesiace, keďže došlo k porušeniu bodu 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok v dôsledku čoho
právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu a žalovaní boli vyzvaní výzvami zo dňa 15.08.2014
na zaplatenie pohľadávky, je potrebné považovať túto podmienku 90 dňovej lehoty podľa § 92 ods. 8

zákona o bankách za splnenú, keď k postúpeniu pohľadávku došlo dňa 25.09.2014 na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE. Vzhľadom na uvedené je potrebné považovať postúpenie
pohľadávky medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom za platné, a teda žalobca je aktívne
legitimovaný na podanie tejto žaloby.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí
žalobyprotižalovaným1/,2/avsúvisiacomvýrokuonáhradetrovkonaniamedzižalobcomažalovanými
1/, 2/ podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
19. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou v ďalšom konaní
bude vec na základe podanej žaloby žalobcu meritórne prejednať a vo veci rozhodnúť.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

21. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).