Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. marec 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/56/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200488
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8020200488.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci
žalobcu Alis Slovakia s.r.o., so sídlom Vranov nad Topľou, Štúrova 129, 093 01 Vranov nad Topľou,
IČO: 36 487 937, zastúpeného konateľom spoločnosti J.. M. K., právne zastúpeného Prosman a
Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trnave, Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 11. júna 2020 Číslo:
XXXXXXXXX/XXXX, na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Závery správnych orgánov a obsah administratívneho spisu

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako príslušný odvolací orgán rozhodol dňa 11. júna 2020
Číslo: XXXXXXXXX/XXXX o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov, pobočka

Vranov nad Topľou zo dňa 21. novembra 2019 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane podľa
§ 68 ods. 6 Daňového poriadku určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu X XXX,XX eur na DPH za
zdaňovacie obdobie apríl 2016 daňovému subjektu, t.j. znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie
apríl 2016 zo sumy XX XXX,XX eur na sumu XX XXX,XX eur, potvrdil.

2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na dôvody odvolania, ktoré sú totožné so žalobnými
dôvodmi uvedenými v žalobe. V prvom rade odvolávajúci sa v odvolaní argumentuje tým, že ako

daňový subjekt vo vzťahu k zisteniam týkajúcim sa zdaniteľného obchodu so spoločnosťou PEEXIM,
s.r.o poukazuje na výpoveď svedka W. S., ktorý vo svojej výpovedi rozsiahlo, zrozumiteľne a logicky
opísal všetky potrebné skutočnosti preukazujúce reálnosť zdaniteľného obchodu. Ďalej dôvodil tým,
že správca dane pri posudzovaní je povinný zisťovať skutočnosti tak, aby boli objektívne zistené čo
možno najúplnejšie, pričom je povinný prihliadať na všetko čo vyšlo najavo, nielen v neprospech,
ale aj v prospech daňového subjektu. Poukázal pritom na jednotlivé ustanovenia Daňového poriadku
hlavne § 63 ods. 1, § 90 ods. 1 Daňového poriadku, ako aj na § 63 ods. 2, 3 písm. d/, c/ Daňového

poriadku. Zároveň argumentoval v odvolaní tým, že vychádzajúc z obsahu kontextu a skutkovej blízkosti,
ako aj z interpretácií a právnych záverov Súdneho dvora EÚ formulovaných v judikatúre ESD, konal
v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou si splnil všetky podmienky pre uplatnenie nároku na
odpočet DPH. Zároveň tvrdil subjekt v daňovom odvolaní, že v napadnutom rozhodnutí absentujevyhodnotenie dôkazov, ktoré sú v prospech daňového subjektu aj z toho dôvodu napadnuté rozhodnutie
trpí vadou nepreskúmateľnosti a nezákonnosti. Ďalej uviedol, že vykonaným preverovaním nebolo
zistené porušenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH. Konštatoval, že skutkové

okolnosti zistené správcom dane neposkytujú dostatočný podklad pre záver správcu dane o nepriznaní
práva na odpočítanie dane. Argumentoval v závere tým, že v zmysle ustanovení § 49 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH splnil podmienky na priznanie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie apríl 2016.

3. Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a zistil
skutkový stav.
Daňový úrad Prešov vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty Alis Slovakia s.r.o., Štúrova 129, Vranov
nad Topľou daňovú kontrolu z dane pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2016.
Daňová kontrola začala 04.12.2018. Daňový subjekt si v kontrolovanom zdaňovacom období apríl 2016
uplatnil odpočítanie dane z faktúry č.: XXXXXXXX zo dňa 19.04.2016 za sprostredkovania podľa zmluvy

č.: 01-2016 základ dane XX XXX,XX eura daň DPH X XXX,XX eur od dodávateľa PEEXIM s.r.o.,
Kostolné námestie 10, Michalovce.
Ďalej žalovaný poukázal na to, že k faktúram od spoločnosti PEEXIM s.r.o. bol vypočutý konateľ
spoločnosti J.. M. K., ktorý uviedol, že išlo o sprostredkovanie v zmysle spolupráce pri naceňovani
tovaru, firma PEEXIM s.r.o. pomáhala pri komunikácii o dodávke tovaru, ceny, množstve. Uviedol, že

Q. C. ho nakontaktoval na spoločnosť PEEXIM s.r.o., nevedel konkrétne uviesť kedy, kto vystupoval za
spoločnosť PEEXIM s.r.o. a správca dane o tom spísal zápisnicu dňa 11.02.2019.
Správca dane vykonal miestne zisťovanie u daňového subjektu PEEXIM s.r.o., Michalovce, za účelom
preverenia zdaniteľných obchodov uvedených na faktúrach pre odberateľa Alis Slovakia s.r.o., pričom
zistil, že daňový subjekt PEEXIM s.r.o., za ktorý sa zúčastnil miestneho zisťovania W. S., konateľ

spoločnosti, tento uviedol, že vystavil faktúry na základe uzatvorenej Zmluvy o sprostredkovaní č.
01-2016 zo dňa 20.12.2016. Zároveň sa vyjadril, že jeho úlohou bolo dohodnúť cenu u výrobcov v
Tarnove, zabezpečil to osobne. Na názov firmy si nespomenul. Takéto obchody o sprostredkovaní boli
v roku 2016 len pre firmu Alis Slovakia s.r.o. a faktúry boli hradené cez banku, na náklady spojené
so sprostredkovaním si nevedel spomenúť. Správca dane opätovne predvolal W. S. ako svedka,

upovedomil o tom kontrolovaný daňový subjekt. Výpoveď svedka sa uskutočnila dňa 25.04.2019 za
účasti konateľa spoločnosti žalobcu a správca dane zaslal daňovému subjektu oznámenie so zisteniami
správcu dane počas daňovej kontroly doručenej dňa 13.06.2019 spoločnosti daňového subjektu.
Dňa 11.07.2019 daňový subjekt prostredníctvom splnomocneného zástupcu Prosman a Pavlovič
advokátska kancelária s.r.o. podal vyjadrenie k oboznámeniu so zisteniami správcu dane počas daňovej

kontroly, pričom poukázal na svedeckú výpoveď W. S., ktorý potvrdil zdaniteľný obchod, nesúhlasil s
tvrdeniami správcu dane, že dodávateľ PEEXIM s.r.o. žiadne sprostredkovanie neuskutočnil.
O výsledku kontroly správca dane vyhotovil Protokol dňa 20.08.2019, ktorý bol zaslaný daňovému
subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie boli doručené uvedené listiny 22.08.2019, načo reagoval
písomným vyjadrením v protokole uvedeným zo dňa 26.09.2019. 08.11.2019 sa uskutočnilo ústne

pojednávanie s kontrolovaným daňovým subjektom vo veci prerokovania pripomienok a dôkazov
predložených daňovým subjektom vo vyjadrení k protokolu zo dňa 20.08.2019.
Následne vydal správca dane rozhodnutie zo dňa 21.11.2019, ktorým určil daňovému subjektu rozdiel v
sume nadmerného odpočtu vo výške X XXX,XX eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2016, t.j. znížil
nadmerný odpočet zo sumy XX XXX,XX eura na sumu XX XXX,XX eura.

4. Žalovanýďalejcitovalpríslušnéustanoveniazákonač.222/2004Z.z.zákonaoDPH,akoajDaňového
poriadku a konštatoval, že vychádzal z uvedených ustanovení zákonov. Zistil, že správca dane tak, ako
už uviedol správny súd vyššie, vykonal u daňového subjektu Alis Slovakia s.r.o. daňovú kontrolu DPH za
zdaňovacie obdobie január až december 2016 a nepriznal rozhodnutím uplatnený nárok na odpočítanie

dane za zdaňovacie obdobie apríl 2016 vo výške 2 XXX,XX eur za služby od dodávateľa PEEXIM s.r.o..
Správca dane odôvodnil neuznanie práva na odpočítanie tým, že daňový subjekt porušil ustanovenie §
49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona o DPH, pretože si uplatnil právo na odpočítanie dane zo
služby sprostredkovania od dodávateľa PEEXIM s.r.o., ktorá nebola preukázaná v zmysle predloženej
zmluvy, údaje uvedené na faktúre nezodpovedali skutočnosti na základe čoho u dodávateľa nevznikla

daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o DPH. Odvolací orgán sa s týmto záverom
správcu dane stotožnil.5. Predložená faktúra podľa žalovaného nespĺňa zákonné náležitosti uvedené v § 74 ods. 1 písm. f/
zákona o DPH, pretože neobsahuje obsah a druh dodanej služby. Nie je preto možné ani skontrolovať či
služby, za ktoré bola vystavená faktúra sú činnosťami v zmysle uzavretej zmluvy. Vzhľadom na uvedené

daňový subjekt nesplnil základnú formálnu podmienku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
a to predloženie faktúry, ktorá má náležitosti v zmysle § 71 a § 74 zákona o DPH. Poukázal pritom na
nesplnenie materiálnych podmienok na odpočítanie DPH podľa faktúry, čo bolo povinnosťou daňového
subjektu preukázať s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku.
Z predloženej zmluvy o sprostredkovaní vyjadrenia dodávateľa a daňového subjektu vyplývajú

nezrovnalosti. Správca dane zo súhrnných výkazov zistil, že odberateľmi uvedenými v zmluve
kontrolovaný daňový subjekt realizoval obchodnú spoluprácu už od rokov 2009 u spoločnosti Maxam
Romania s.r.l. 2010 u spoločnosti Stora Enso Wood Products GmbH od roku 2014 s firmou Produkcji
Uslug i Handlu so spoločnosťou LADO s.r.o. obchoduje už niekoľko rokov, čo vyplýva z vyjadrenia
daňového subjektu v zápisnici o ústnom pojednávaní z 11.02.2019. Z uvedeného vyplýva, že nejde o
nových odberateľov.

6. Pokiaľ daňový subjekt namietal, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav a teda, že konal
v rozpore s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku, žalovaný preskúmal spisový materiál a
rozhodnutie v rozsahu námietky a uviedol, že je neopodstatnená. Argumentoval tým, že správca dane
v konaní vykonal niekoľko úkonov, ktorými preveroval reálnosť zdaniteľného obchodu deklarovaného

faktúrou a to miestne zisťovanie, ústne pojednávanie s konateľom kontrolovaného daňového subjektu
a konateľom dodávateľa. Dokazovanie viedol v súlade s § 24 Daňového poriadku.

7. Ďalej daňový subjekt namietal, že vo výroku rozhodnutia absentujú podstatné a zákonom
určené obligatórne náležitosti a to rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní a rozhodnutie vo

veci uvedeným konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého rozhodovalo. Žalovaný
preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu tejto námietky a konštatoval, že je takisto neopodstatnená,
pretože rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 63 Daňového poriadku. Neuvedenie nákladov správy daní
v zmysle § 12 Daňového poriadku je na základe toho, že žiadne náklady správy daní správca dane
nevyčísloval a preto ich ani v rozhodnutí neuviedol. Osoby uvedené v § 12 ods. 2 Daňového poriadku si

žiadny nárok hotových výdavkov neuplatňovali a ak by aj si boli uplatňovali, správca dane by bol povinný
rozhodnúť v zmysle § 12 ods. 3 Daňového poriadku do 15 dní odo dňa ich uplatnenia, takáto situácia
v danom prípade nevznikla.

8. Ďalej namietal daňový subjekt, že správca dane mu doručoval písomnosti v rozpore s ustanoveniami

§ 30 ods. 1, § 14, § 32 a § 63 ods. 1 Daňového poriadku k čomu odvolací orgán uviedol, že podľa §
165b ods. 3, čo sú prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra 2012 Daňového poriadku podľa §
14 sa postupuje od 1. januára 2014 podľa príslušných ustanovení § 32,33 ods. 1 a 3 a § 56 od 1. januára
2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia Finančného riaditeľstva SR uverejneného
na jeho webovom sídle. Z vyššie uvedeného prechodného ustanovenia vyplýva, že správca dane nemá

povinnosť zasielať písomnosti a teda ani rozhodnutia elektronicky z dôvodu, že obojstranná elektronická
komunikácia s platiteľom dane z pridanej hodnoty nebola zverejnená na webovom sídle Finančného
riaditeľstva SR. Uvedenú námietku preto považuje za bezpredmetnú.

9. Čo sa týka námietok v bode I.3 žalovaný uviedol, že tieto námietky súvisiace s rozsudkami ESD už
daňový subjekt namietal vo vyjadrení k protokolu a správca dane sa s nimi vysporiadal v napadnutom
rozhodnutí, preto odvolací orgán hodnotí tieto námietky ako neopodstatnené.
Ďalej daňový subjekt v odvolaní tvrdil, že svedok Peter S. potvrdil realizáciu obchodu, pričom

žalovaný k tomu uviedol, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že služba sprostredkovania v
zmysle uzatvorenej zmluvy dodaná nebola. Aj daňový subjekt aj dodávateľ sa vyjadril, že išlo skôr
o zastupovanie konateľa kontrolovaného daňového subjektu. Sprostredkovanie uvedené na faktúre,
z ktorého mala fakturácia vychádzať z podmienok uzatvorenej zmluvy o sprostredkovaní nebolo
preukázané a to ani dodávateľom, ani odberateľom.

10. K námietke, že v rozhodnutí absentuje vyhodnotenie dôkazov žalovaný uviedol, že táto námietka
je neopodstatnená keďže je všeobecného charakteru a nie je z nej zrejmé aké dôkazy mal daňovýsubjekt na mysli. Žalovaný uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia je v súlade s ustanovením § 63 ods.
5 Daňového poriadku.
Ďalej daňový subjekt opakovane poukazoval na judikatúru ESD a tvrdil, že konal v dobrej viere a s

náležitou odbornou starostlivosťou a splnil si všetky podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie
DPH. K tomu žalovaný uviedol, že námietka je neopodstatnená vzhľadom na to, že v danom prípade
k dodaniu služby nedošlo. Použitie Smernice a teda pri pretransformovaní do vnútroštátneho zákona o
DPHniejeuvedené,žeplatiteľdanesimôžeodpočítaťdaňbeztoho,abydošloskutočnekdodávke,čiuž
tovaru alebo služby, s tým súvisí aj neutralita dane, ktorá platí iba v súvislosti so skutočnými dodávkami,

čo v tomto prípade nebolo splnené.
Žalovanýakoodvolacíorgánpopreskúmanírozhodnutiaaceléhospisovéhomateriálnudospelkzáveru,
že rozhodnutie správcu dane je zákonné.

II.

Žalobné dôvody

11. Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu správcu dane a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu a

priznania trov konania. V bode V. žaloby sa niekoľkokrát opakuje citácia príslušných ustanovení zákona
Daňového poriadku a uvádza, že na mieste správcu dane je potrebné priblížiť podstatnú ustálenú
časť relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ s poukazom na uplatnenie základných zásad neutrality
proporcionality a efektivity. Pritom citoval článok 9 ods. 1 Smernice Rady a z rozsudku ESD vo
veci C273/18 z 10. júla 2019 citoval príslušné body 31,35,36,37 bez akýchkoľvek naviazaní na danú

predmetnú vec.
Ďalej citoval príslušné ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku a zdôraznil, že v zmysle obchodného
zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, pričom odôvodnil poučku čo je to
sústavná činnosť, čo je to samostatnosť.

Ďalej daňový subjekt považoval za potrebné uviesť skutkové okolnosti a to vo vzťahu k zisteniam
týkajúcim sa zdaniteľného obchodu so spoločnosťou PEXIM s.r.o., konkrétne, že z administratívneho
spisu, ako aj svedeckej výpovede konateľa PEXIM s.r.o. p. W. S. vyplývajú viaceré skutočnosti, ktorými
daňový subjekt preukázal nie len formálnu, ale aj hmotnoprávnu stránku vo vzťahu k zdaniteľnému
obchodu a k splneniu nároku na odpočet dane. Vo svedeckej výpovedi svedok zrozumiteľne a logicky

opísal všetky potrebné skutočnosti.

12. Správca dane v napadnutom rozhodnutí uviedol, že daňovému subjektu neuznal odpočítanie dane z
faktúr vystavených od dodávateľa PEXIM s.r.o. z viacerých dôvodov, ktoré sú založené na nesprávnom
právnom posúdení, pričom daňový subjekt s uvedenými tvrdeniami správcu dane a nesprávnym

právnym posúdením nesúhlasí, nakoľko zásadným pochybením správcu dane v rámci vyhodnotenia
skutkového stavu je neodbornosť a nekompetentnosť správcu dane, s ktorou hodnotí skutkový stav,
kde nesúvisiace a irelevantné okolnosti dáva do príčinnej súvislosti s posudzovanými zdaniteľnými
obchodmi.
Správca dane nesprávne právne posúdil predmetný obchodný vzťah, kedy vyhodnotil tento obchodný

vzťah takým spôsobom, že nešlo v danom prípade o sprostredkovanie, ale o zastupovanie. Správca
dane príliš účelovo zhrnul skutkový stav a nelogicky, nesprávne a taktiež bez vzájomných súvislosti
vyhodnotil dôkazy, čoho následkom je nesprávne právne posúdenie.
Opätovne v kontexte už uvedených skutočností žalobca považoval za potrebné zhrnúť ustálenú
judikatúru ESD v smere určenia a rigidného definovania podmienok, za ktorých je možné správcom dane

neuznať daňovému subjektu právo na odpočet dane, pričom ESD vo veci C-533/16 zo dňa 21. marca
2018 zdôraznil a pritom citoval body 37,38,40,41 a 48 daného rozsudku.

13. V žalobe argumentoval ďalej tým, že z vyššie uvedenej judikatúry ESD vo vzťahu k daňovému
subjektu a posudzovaným právnym a skutkovým okolnostiam vyplýva:

- vychádzajúc z obsahu, kontextu, skutkovej blízkosti, ako aj z interpretácií a právnych záverov
ESD formulovaných v judikatúre ESD, daňový subjekt uvádza, že konal v dobrej viere a s náležitou
starostlivosťou a splnil všetky podmienky pre uplatnenie nároku na odpočet DPH,- vnútroštátna právna úprava (zákon o DPH) a jej aplikácia správcom dane, bránia daňovému subjektu,
ktorý bol v postavení zdaniteľnej osoby, uplatneniu práva na odpočet DPH, a to postupom, ktorý je v
jednoznačnom rozpore z príslušnými ustanoveniami smernice 2006/112,

- správca dane porušil zásadu neutrality, ktorá je zásadným princípom pri režime DPH,
- právo na odpočet, ktoré je upravené v príslušných článkoch smernice 2006/112, je základnou zásadou
spoločného systému DPH, ktorá v zásade nemôže byť obmedzená,
- cieľom režimu odpočtov je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci
všetkých jeho hospodárskych činností, pričom spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje

daňovú neutralitu, pokiaľ ide o daňovú záťaž všetkých hospodárskych činností,
- zbavenie daňového subjektu práva na odpočet, ktorý konal v dobrej viere, je v posudzovanom prípade
v rozpore so zásadou neutrality DPH.
Ďalej poukázal na právny názor NS SR, ktorý uviedol aj v prípade spochybnenej existencie materiálneho
plnenia, pričom prichádza do úvahy rozsudok NS SR 6Sžfk/39/2017 z 21.03.2018, ako aj poukaz na
rozsudok NS SR 4Sžf/32/2012 z 27.11.2012 bez bližších odôvodnení poukazu na uvedené rozhodnutia

NS SR.

14. Zároveň dôvodil tým, že absentuje vyhodnotenie dôkazov, ktoré sú v prospech daňového subjektu
aj z toho dôvodu napadnuté rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti a nezákonnosti.
Žalobca tiež poukázal na rozhodnutie NS SR 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011, ako aj na 5Sžf/14/2015 z

26. januára 2017.
Ak sa argumentuje, že k zneužitiu práva došlo, ak daňové orgány vo svojich rozhodnutiach vymenujú
niektoré skutočnosti i dôkazy majúce preukazovať existenciu zneužívania konania, čo však ani v
tomto prípade riadne neurobili, avšak tieto skutkové zistenia neposúdia v súvislosti s otázkou možné
nevedomosti žalobcu o jeho účasti na takomto konaní, je potrebné bez takéhoto posúdenia závery

daňových orgánov považovať za predčasné. V zmysle rozsudku NS SR 2Sžo/49/2013 zo 17.12.2014,
z ktorého vyplýva, že správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z
vykonanéhodokazovaniačonajviaczodpovedaliskutočnosti.Ďalejdaňovýsubjektpoukázalnato,žeak
uskutočnenie zdaniteľného plnenia nebolo zákonným spôsobom zo strany správcu dane preukázateľne
spochybnené čo v danom prípade nebolo a právo na odpočítanie dane daňovému subjektu vzniklo, tak

nepriznanie odpočítania dane je možné len na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ, rozsudok NS SR
1Sžf/52/2016.

15. V zhrnutí žaloby v bode VI. poukázal na ustanovenie § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku,
ako aj na to, že z vykonaného dokazovania, nesprávneho právneho posúdenia na strane správcu dane

a z obsahu administratívneho spisu má žalobca za to, že nedošlo k porušeniu hmotnoprávnych a
formálnych podmienok uvedených v Smernici 2006/112 a taktiež v zákone o DPH na uplatnenie si práva
na odpočítanie dane daňovým subjektom, keďže bolo v konaní preukázané uskutočnenie zdaniteľných
plnení o čom kontrolovaný daňový subjekt predložil príslušné doklady, ako aj iné relevantné dôkazy.
Podľa žalobcu výrok napadnutého rozhodnutia trpí vadou nezákonnosti s poukazom na ustanovenie

§ 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku absentujú zákonom ustanovené náležitosti a to rozhodnutie
o náhrade nákladov konania a konkrétne ustanovenia hmotnoprávneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodovalo. Výrok napadnutého rozhodnutia citované a zákonom obligatórne ustanovené náležitosti
neobsahuje, je zmätočný a v konečnom dôsledku výrokov a včas napadnutého rozhodnutia je
nezrozumiteľná a poznačená vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti. V zmysle ustálenej judikatúry

zásada neutrality DPH vyžaduje, aby odpočítanie dane zaplatenej na vstupe bolo priznané v prípade,
ak sú splnené hmotnoprávne podmienky. Odkázal pritom žalobca na konkrétnu judikatúru. V tejto
súvislosti uviedol, že daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné bremeno na podporu svojej argumentácie
poukázal žalobca na rozsudok NR SR 3Sžf/1/2010 a rozsudky ESD v spojených veciach číslo:
C-354/03, C-353/03 a C-484/03. Dôkazná povinnosť z daňového subjektu presúva na správcu dane,

ktorý je povinný preukázať, že dodanie neuskutočnil dodávateľ, ktorého deklaruje daňový subjekt,
ktorý si uplatnil odpočítanie dane. Správca dane v napadnutom rozhodnutí žiadne relevantné dôkazy
tohto charakteru neuviedol. Daňový subjekt má za to, že skutkové okolnosti zistené správcom dane
neposkytujú dostatočný podklad pre záver správcu dane o nepriznaní práva na odpočítanie dane.
Správca dane bližšie nešpecifikoval a nepomenoval svoje pochybnosti dostatočne jasne a zrozumiteľne.

Dopustil sa tak podstatného porušenia ustanovení o konaní pred správcom dane, ktoré má za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Citáciou ustanovenia § 63 ods. 2 Daňového poriadku
žalobca v žalobe poukázal na to, že vyššie uvedené dôvody a skutočnosti, ako aj na základe podanej
právnej argumentácie má daňový subjekt za to, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky vsúvislosti s uplatnením si nároku na odpočítanie DPH a to v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 zákona o
DPH. Správca dane nesprávne zistil a vyhodnotil skutkový stav, ako aj dôkazy a z toho dôvodu sú jeho
závery a právne posúdenie v rozpore s príslušnou právnou úpravou, judikatúrou SR, ako aj judikatúrou

ESD čo robí jeho postup, ako i napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľným. Z vyššie uvedených dôvodov
je napadnuté rozhodnutie nezákonné.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

16. Písomným stanoviskom zo dňa 10.11.2020 sa vyjadril žalovaný k podanej žalobe, pričom zotrval

na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.
V písomnom podaní zo dňa 08.03.2022 žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasil
s prejednaním veci bez jeho prítomnosti.

IV.
Závery správneho súdu

17. Správny súd s poukazom na príslušné ustanovenie zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho
poriadku (ďalej len S.s.p.) postupoval pri preskúmavaní napadnutých rozhodnutí v intenciách uvedených
ustanovení tohto zákona.

18. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chránených záujmov fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanoveným týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súdu.
20. Správca dane podľa názoru správneho súdu postupoval pri daňovej kontrole v zmysle príslušných
ustanovení zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov pri správe daní (ďalej len daňového
poriadku), konkrétne v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že
pri správe daní postupuje správca dane podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa

záujmy štátu a obci a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a iných osôb.

21. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,

ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
22. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

23. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti na ktorých preukázanie

bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.24.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

25. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

26. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

27. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, daňová povinnosť vzniká

dňom dodania služby.
28. Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný

platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 9 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

31. V daňovej kontrole platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia. Správca dane nie je povinný
vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy platiteľom
predložené, čo vyplýva zo skutočnosti, že dôkazná povinnosť je na strane platiteľa.

32. Na základe uvedeného, správca dane preveruje prípustnosť, prípadne akceptovateľnosť právnych
úkonov vo vzájomných záväzkových vzťahov daňových subjektov z pohľadu daňových následkov.
Daňovými následkami je vznik daňových povinností podľa hmotnoprávnych daňových zákonov. Daňový
poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty
splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy

štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných
skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

33. Základnou podmienkou uplatnenia odpočítania dane je dodanie tovaru alebo služby, na základe
ktorého vznikla daňová povinnosť. Z dôvodu priznania odpočítania dane je platiteľ povinný preukázať

(dôkazné bremeno je na ňom), že pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, nie len po formálnej stránke
(vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru, resp. služby
faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra bez ďalšieho, nie je dôkazom
o tom, že daňový subjekt skutočne nadobudol tovar, resp. službu, pri ktorom vznikla daňová povinnosť.

34. Pre prijatie faktúr s formálne splnenými náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH, ešte nezakladá
podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých faktúr. Zákonné podmienky, po
splnení ktorým vzniká platiteľovi nárok na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácií, v
predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne
preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - teda v právnej skutočnosti, v objekte a

v subjekte. Podľa správneho súdu, uvedené kontrolovaný platiteľ nesplnil.

35. Správny súd s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia preskúmal napadnuté
rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré k ich vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom
administratívnehospisuadospelkzáveru,žežalobaniejedôvodná,pretojupodľa§190S.s.p.zamietol.

36. Správny súd poukázal na rozhodnutie správcu dane, ktorý podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku
v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubil daň, resp. rozdiel dane oproti vyrubenej dani,
pričom správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určil rozdiel v sume, ktorú maldaňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať a na ktorú sumu si uplatnil nárok podľa osobitných
predpisov v rozpore s tým, čo zistil správca dane vykonanou daňovou kontrolou. Správny súd poukázal
na to, že bolo potrebné počas výkonu daňovej kontroly správcom dane bezpochyby zistiť, či boli

správcovi dane oznámené všetky skutočnosti potrebné na výkon daňovej kontroly v súlade s daňovým
priznaním.

37. Správny súd sa v prvom rade vysporiadal s podstatnou žalobnou námietkou ohľadom doručovania
rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane elektronicky ako argumentuje žalobca v odvolaní, ale

aj v dôvodoch podanej žaloby. S dôrazom na ustanovenie § 63 ods. 1, § 30 ods. 1 a § 32 ods.
1,3,4,7,8, ako aj § 14 ods. 2 písm. a) Daňového poriadku má správny súd za to, že tak správca dane,
ako aj žalovaný doručovali písomnosti v súlade s uvedenými ustanoveniami, nakoľko z ustanovení §
60b ods. 1 zákona č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva že, orgán verejnej
moci, ktorý prevádzkuje špecializovaný portál, ktorým je aj finančná správa, nie je do 31. januára

2018 povinný prepojiť informačné systémy verejnej správy v jeho správe s ústredným portálom, ak
umožňuje elektronickú komunikáciu s nimi prostredníctvom ústredného portálu iným spôsobom. Takisto
ako žalovaný aj správny súd vychádza z uvedeného ustanovenia a s poukazom na § 60b ods. 2
citovaného zákona má za to, že je Finančná správa SR ako orgán verejnej moci od 1. novembra 2016
do 31. januára 2018 oprávnená pri výkone verejnej moci postupovať podľa osobitných predpisov, ktorým

je v danom prípade aj zákon č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku a o zmene a doplnení niektorých
zákonnosti neskorších predpisov, ak ustanovujú odlišnú úpravu postupu orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci elektronicky a odlišné náležitosti elektronickej podoby návrhu na začatie konania, žaloby,
žiadosti, sťažnosti, vyjadrenia, stanoviska, ohlásenia alebo iného obdobného dokumentu, ktoré sa v
konaní prekladajú orgánu verejnej moci alebo odlišné náležitosti elektronickej podoby rozhodnutia,

žiadosti, vyjadrenia, stanoviska alebo iného dokumentu, ktoré v konaní vydáva orgán verejnej moci ako
tento zákon.
Zároveň poukázal správny súd na obsah ustanovenia § 60f ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého
a v jeho v súlade orgány verejnej moci, ktoré k 01.11.2017 na účely zabezpečenia funkcii elektronickej
podateľne používajú vlastnú elektronickú podateľňu alebo začali verejné obstarávanie na účely jej

nadobudnutia, nie sú do decembra 2020 povinné využívať modul centrálnej elektronickej podateľne.
Orgány verejnej moci, ktoré k 01.11.2017 mali zriadený informačný systém verejnej správy podľa §
10 ods. 13 v znení účinnom do 31. októbra 2017 alebo začali verejné obstarávanie na účely jeho
nadobudnutia, môžu tento informačný systém verejnej správy používať do 31. decembra 2020.
Podľa § 60f ods. 6 citovaného zákona správca špecializovaného portálu alebo agendového systému

slúžiaceho na elektrickú úradnú komunikáciu s orgánmi finančnej správy v colnom konaní alebo v inom
správnom konaní pred colným orgánom a v správe dani nie je do 31. decembra 2020 povinný prepojiť
informačné systémy verejnej správy v jeho správe s ústredným portálom, ak umožňuje elektronickú
komunikáciu s nimi prostredníctvom ústredného portálu iným spôsobom. Z uvedeného bezpochyby
vyplýva, že pri agendách, ktoré procesne nejdú podľa Daňového poriadku, ale podľa iného právneho

predpisu podľa zákona o správnom konaní č. 71/1967 v znení neskorších predpisov je Finančná správa
SR povinná od 01.11.2017 používať modul centrálnej elektronickej podateľne. Z uvedených bezpochyby
vyplýva, že Finančná správa SR už v súčasnosti doručuje elektronicky do schránok na Ústrednom
portáli verejnej správy a to všetkým právnickým osobám zapísaným v obchodnom registri SR, ako aj
iným právnickým a fyzickým osobám, ktoré si elektronickú schránku na ÚPVS aktivovali dobrovoľne.

Z uvedeného vyplýva, že výkon verejnej moci elektronicky, ktorý prebiehal zo strany Finančnej správy
smerom k daňovému subjektu zatiaľ len cez špecializovaný portál Finančnej správy, má svoje pravidlá
upravené v ustanoveniach Daňového poriadku, konkrétne v § 32,33 a § 14 Daňového poriadku. Zároveň
poukazuje správny súd na prechodné ustanovenia uvedené v § 165b ods. 3 Daňového poriadku, z
ktorého vyplýva, že podľa ustanovenia § 14 sa postupuje od 1. januára 2014 a podľa § 32 a 33 ods. 1 a

3 a § 56 sa postupuje najskôr od 1. januára 2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia
Finančného riaditeľstva uverejneného na webovom sídle.
Správny súd opätovne poukazuje na obsah ustanovenia § 30 ods. 1,2 a § 33 ods. 4 Daňového poriadku,
pričom vychádza z toho, že Finančná správa SR doručuje dokumenty elektronicky prostredníctvom
svojho špecializovaného portálu Finančnej správy SR len za oblasť spotrebných daní. Za ostatné druhy

daní Finančná správa SR nedoručuje dokumenty elektronicky, ale v súlade s ustanovením § 30 ods. 2
Daňového poriadku. Z uvedeného dôvodu žalobnú námietku o nesprávnom doručovaní rozhodnutí zo
strany správcu dane, ako aj žalovaného považuje za neopodstatnenú.38. K ďalšej námietke žalobcu uvedenej v žalobe čo sa týka hmotnoprávnej roviny v tom zmysle,
že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí detailne nepopísal zistený skutkový stav, správny súd
poukazuje na rozsiahle dokazovanie, ktoré vykonal správca dane a ktoré detailne popísal vo svojom

rozhodnutí. V tomto presne uviedol na základe akých skutočností dospel k záveru, že zmluva o
sprostredkovaní nebola naplnená predloženou faktúrou zo strany žalobcu, ktorá de facto neodrážala
uvedené sprostredkovanie, ktoré deklaroval žalobca predmetnou faktúrou od spoločnosti PEEXIM s.r.o.
pod č. XXXXXXXX zo dňa 19.04.2016 na základe zmluvy č. 01-2016 zo dňa 20. decembra 2016 so
základom dane XX XXX,XX, eur z toho F. XXXX,XX eur. Čo sa týka uvedeného skutkového stavu,

správca dane bezpochyby preukázal, že nedošlo k sprostredkovaniu služieb resp. obchodných vzťahov,
ktoré mali následne byť uzatvorené v zmysle kúpnych zmlúv medzi spoločnosťou Alis Slovakia, s.r.o.
teda žalobcom a sprostredkovateľom spoločnosťou PEXIM s.r.o. s treťou osobou.
Čo sa týka spoločností, ktoré boli uvedené v zmluve č. 01-2016 ide o spoločnosti, s ktorými bolo
preukázané, že žalobca obchodoval, resp. mal obchodné vzťahy už dlhodobo od roku 2014, 2016,
poprípade 2017, nešlo teda o sprostredkovanie kúpnych zmlúv s tretími osobami na základe zmluvy

o sprostredkovaní tak, ako to uvádzal žalobca vo faktúre, ktorú predložil. Uvedené skutočnosti potvrdil
aj konateľ spoločnosti PEEXIM s.r.o. p. S., ktorý okrem iného vypovedal, že viac menej nešlo o
sprostredkovanie, ale o zastupovanie spoločnosti. Išlo o nešťastne uzatvorenú zmluvu a aj podľa jeho
vyjadrení bez akýchkoľvek pochybností nešlo o sprostredkovanie nových obchodných vzťahov, ale išlo o
kontrolu tých obchodných vzťahov, ktoré už teda fungovali v minulosti. Tieto skutočnosti potvrdil konateľ

spoločnosti PEEXIM s.r.o. a z týchto preukázaných vyjadrení a z obsahu zmluvy o sprostredkovaní, ako
aj z predmetnej predloženej faktúry dospel správca dane k svojmu záveru o tom, že nešlo o naplnenie
zmluvy o sprostredkovaní predloženou faktúrou. Uvedené bez akýchkoľvek pochybností preukázané
bolo. Samotná spoločnosť PEEXIM s.r.o. sa v zmluve č. 01-2016 nenachádzala.

39. Ako ďalej vyplýva z obsahu administratívneho spisu, ktorý v plnom rozsahu korešponduje so
závermi správcu dane, čo nepotvrdzuje žalobnú námietku, na ktorú poukazoval žalobca v žalobe, že
ide o nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý nemá oporu v administratívnom spise. Správny súd
argumentuje tým, že uvedené skutočnosti, ktorými deklaruje svoje závery správca dane vo svojom
rozhodnutí, v plnom rozsahu korešpondujú s obsahom administratívneho spisu, ktorý bezpochyby

preukazujeto,žepokiaľsprávcadanevykonaldaňovúkontrolunadanizpridanejhodnotyzazdaňovacie
obdobie apríl 2016 u daňového subjektu Alis Slovakia, s.r.o. a následne zistil na základe tejto vykonanej
kontroly, že odpočítanie DPH z faktúry č. H vo výške 2 XXX,XX eur od dodávateľa PEXIM s.r.o. za
sprostredkovanie podľa zmluvy č. 01-2016 nebolo preukázané preverovaním uvedenej faktúry.
Správca dane o zisteniach podrobne uvedených v protokole, ako aj v napadnutom rozhodnutí, poukázal

nazákladečohozistil,žeudodávateľaPEXIMs.r.o.nevznikladaňovápovinnosť,reálnesanepreukázalo
dodanie služby sprostredkovania tak, ako to bolo deklarované predloženou faktúrou, čím sa žalobca
ako daňový subjekt dopustil porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH a následne správca dane
neuznal odpočítanie dane z predmetnej faktúry. S uvedeným záverom daňových orgánov sa správny
súd stotožnil, pretože boli jednoznačne preukázané správcom dane z jeho dokazovania.

40. Pokiaľ žalobca v žalobe argumentuje tým, že žalovaný a správca dane nesprávne vyhodnotili
skutkový stav, nesprávne vyhodnotili dôkazy, nesprávne právne posúdili daný skutkový stav, došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred správcom dane, správny súd sa s uvedenými
žalobnými námietkami vonkoncom nestotožňuje, pretože pravý opak bol preukázaný rozsiahlym

vykonaným dokazovaním správcom dane. Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správcom
dane malo dôjsť porušením ustanovenia § 3 ods. 1,2,3 Daňového poriadku, pričom správny súd dospel
k záveru, že správca dane pri správe daní postupoval podľa všeobecne záväzných predpisov, chránil
záujmy štátu a obci a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového
subjektu a na základe spolupráce správcu dane v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom ako aj inými

osobami, pričom im poskytol poučenie, zaoberal sa procesnými právami, správca dane bol povinný
sa zaoberať každou jednou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez
zbytočných prieťahov tak, ako bolo tomu aj v predmetnej danej veci. V zmysle ustanovenia § 3 ods.
3 Daňového poriadku správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom dospel k záveru, že došlo k porušeniu ustanovenia § 49

ods. 1 zákona o daní z pridanej hodnoty tým, že reálne nepreukázal žalobca, že došlo k dodaniu služby
sprostredkovania tak, ako to deklaroval predloženou faktúrou.41. Čo sa týka porušenia ustanovení § 24 ods. 2,3 Daňového poriadku, na ktoré žalobca v žalobe
poukazuje, opätovne správny súd musí zdôrazniť, že dokazovanie viedol správca dane a dbal, aby
všetky skutočnosti nevyhnutné na účely správy dani boli zistené čo najúplnejšie a nebol pritom viazaný

iba návrhmi žalobcu. V danom prípade správny súd argumentuje aj tým, že správca dane preukazoval
skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, teda voči žalobcovi, ktoré sú rozhodné pre
správneurčeniedane,neviedoldokazovanienazákladetakýchskutočností,ktorébyboliužpreukázané,
resp. známe a správny súd musí zdôrazniť, že správca dane nevedie dokazovanie dovtedy, pokiaľ nie
je preukázané, že daňový subjekt v tomto prípade žalobca mal pravdu.

Zároveň musí správny súd poukázať aj na ustanovenie § 63 ods. 2 Daňového poriadku, podľa
ktorého rozhodnutie musí vychádzať zo stavu zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti
ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom. V danom prípade mal správny súd
za bezpochyby preukázané, že došlo k vydaniu rozhodnutia Daňovým úradom Prešov, pobočka Vranov
nad Topľou, ktorý bol na jeho vydanie kompetentný a vydal rozhodnutie podľa príslušných ustanovení
Daňového poriadku. Výrok rozhodnutia bezpochyby obsahuje skutočnosti, ktoré má rozhodnutie podľa

Daňového poriadku obsahovať. Rozhodnutie vydal Daňový úrad Prešov podľa príslušného ustanovenia
§ 68 ods. 6 Daňového poriadku v znení neskorších predpisov a určil platiteľovi dane spoločnosti Alis
Slovakia s.r.o. rozdiel v sume nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie príslušného zdaňovacieho
obdobia apríl 2016. Nadmerný odpočet, ktorý bol uplatnený po danom daňovom priznaní 25.05.2016
predstavoval XX XXX,XX eur a nadmerný odpočet, ktorý bol priznaný správcom dane vo vyrubovacom

konaní, ktorý bol preukázaný protokolom, ktorý bol vydaný správcom dane a v protokole boli všetky
skutočnosti, na ktoré sa v rozhodnutí správca dane odkázal a vo vyrubovacom konaní bol zistený
nadmerný odpočet XX XXX,XX eur. Rozdiel v sume nadmerného odpočtu bol vyčíslený vo výške X
XXX,XX eur. Tento je splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet
správcu dane vedený v štátnej pokladnici číslo účtu s príslušným variabilným symbolom, to znamená,

že Daňový úrad Prešov, pobočka Vranov nad Topľou ako správca dane na základe zákona č. 35/2019
Z.z. o Finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov podľa Daňového poriadku a v
zmysle príslušných ustanovení zákona o DPH vydal predmetné rozhodnutie, ktoré obsahuje všetky
náležitosti, ktoré v zmysle Daňového poriadku má obsahovať, preto správny súd považuje uvedenú
žalobnú námietku za neopodstatnenú.

42. Čo sa týka samotných žalobných námietok správny súd musí poukázať na nekorektné správanie
zo strany žalobcu, keď v podanej žalobe poukazuje na neodbornosť a nekompetentnosť správcu dane,
s ktorou hodnotil skutkový stav, kde nesúvisiace a irelevantné okolnosti dával do príčinnej súvislosti
s posudzovanými zdaniteľnými obchodmi. Podľa vyjadrení žalobcu v danej žalobe takto dehonestuje

postavenie orgánu verejnej správy, teda správcu dane v postavení zástupcu štátu, ktorý má oprávnenie
na odborné posudzovanie správnosti daňového priznania fyzickej, či právnickej osoby. Na základe
vykonanej daňovej kontroly dospel správca dane k záverom v zmysle príslušných ustanovení daňového
poriadku, ako aj príslušných hmotnoprávnych predpisov v tomto prípade zákona o DPH.

43. V nadväznosti na predchádzajúcu žalobnú námietku argumentuje ďalej správny súd tým, že žalobca
dôvodil v žalobe, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje zákonnom obligatórne ustanovenia
náležitosti, pričom žalovaný dospel k záveru, že správca dane postupoval v zmysle príslušných
ustanovení Daňového poriadku a taký istý názor má aj správny súd, pričom považuje rozhodnutie
správcu dane v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 Daňového poriadku za rozhodnutie vydané v súlade so

zákonom na základe povinnosti a oprávnení priznať právo podľa osobitného predpisu, v tomto prípade
zákona o dani z pridanej hodnoty žalobcovi ako daňovému subjektu. V zmysle ustanovenia § 63 ods. 3
písm. d) Daňového poriadku, podľa ktorého ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak
rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písm. c) rozhodnutie vo veci s uvedeným
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, v tomto prípade to bolo ustanovenie §

68 ods. 6 Daňového poriadku a zároveň lehota plnenia sa ukladá povinnosť niečo plniť, rozhodnutie
o náhrade nákladov, v tomto prípade žiadne náklady neuplatňoval ani správca dane, ani iné osoby,
takže o rozsahu nákladov správy dani nebolo v danom prípade rozhodované. Výrok rozhodnutia je podľa
správneho súdu zrozumiteľný, jasný, pričom tak z výroku prvostupňového rozhodnutia, ako aj z výroku
žalovaného, ako odvolacieho orgánu je bezpochyby zrejmé čoho sa týka a čo bolo predmetom daného

rozhodnutia tak správcu dane, ako aj odvolacieho orgánu. Uvedenú žalobnú námietku žalobcu považuje
správny súd za irelevantnú v snahe presunúť svoje povinnosti pri preukazovaní dôkazného bremena na
také skutočnosti, ktoré by zatienili rozhodnutia tak správcu dane, ako aj žalovaného s poukazom na ako
už správny súd vyššie argumentoval na nekompetentnosť a neodbornosť daňových orgánov.44. Čo sa týka námietky nedostatočne zisteného skutkového stavu, k tomu sa už správny súd vyjadroval,
považuje tak zistený skutkový stav zo strany správcu dane, ako aj následne vydané rozhodnutie

žalovaného, ktorý sa bezpochyby vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu v podanom
odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane bez akýchkoľvek pochybností za rozhodnutia
vydané na základe skutkového stavu dostačujúceho na riadne posúdenie veci.

45. Čo sa týka poukazu žalobcu na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ správny súd musí poukázať a

argumentovať tým, že nestačí iba citovať príslušné body jednotlivých rozhodnutí Súdneho dvora EÚ,
ale je potrebné poukázať zo strany žalobcu na základe akých skutočnosti dáva do pozornosti sudu tieto
jednotlivé body citovaných rozsudkov, pretože v danom prípade žalobca iba klasifikoval, že existujú
takéto rozhodnutia, avšak priama príčinná súvislosť medzi poukazom na uvedené rozhodnutia a daným
prípadom, v ktorom správca dane rozhodol o tom, že neuzná žalobcovi DPH vo výške X XXX,XX
eur na základe toho, že žalobca nepreukázal, že došlo k sprostredkovaniu služieb tak, ako deklaroval

predloženou faktúrou od spoločnosti PEEXIM s.r.o. podľa správneho súdu nie je, pretože v danom
prípade k dodaniu nedošlo k dodaniu služby v zmysle predloženej faktúry.
Pri tomto tvrdení opätovne správny súd poukazuje na výpoveď svedka W. S., ktorý na základe otázok
správcu dane, ako aj spontánne vypovedal o tom, že predmetný obchodný vzťah o sprostredkovaní
vlastne nebol v takom rozsahu, ako to deklarovala zmluva, ale išlo o zastupovanie de facto konateľa

spoločnosti v danej zložitej rodinnej situácii v období roka 2016. Správca dane podľa názoru správneho
súdu dostatočným spôsobom vyhodnotil danú výpoveď svedka, pričom bezpochyby vyhodnotil aj
výpoveď konateľa spoločnosti žalobcu J.. M. K., ktorý sám potvrdil tak pri ústnom pojednávaní pred
správcom dane, ako aj na pojednávaní pred krajským súdom, že išlo o zastupovanie jeho osoby ako
konateľa spoločnosti pánom W. S. v danom období, kedy mal vážne rodinné problémy.

46. Správny súd mal tieto skutočnosti z administratívneho spisu preukázané a dospel k záveru, že
nevyplývajú pochybnosti, ktoré naznačil žalobca v predmetnej žalobe, že administratívny spis nie je v
súlade s obsahom rozhodnutí tak správcu dane, ako aj žalovaného.

47. V prípade žalobnej námietky týkajúcej sa preukázania dôkazného bremena s poukazom na
ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktorou argumentuje žalobca v žalobe, ako aj v odvolaní voči
prvostupňovému rozhodnutiu. Uvedené ustanovenie Daňového poriadku upravuje rozsah dôkazného
bremena, ktoré je povinný uniesť daňový subjekt a to tak, že okrem iných skutočností daňový subjekt
preukazuje aj skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných
predpisov. V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu v rámci daňového konania preukázať, že si
nárok na základe predloženej faktúry uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami. Správca dane
až následne verifikuje skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého je možné spravodlivo
požadovať preukázanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť lebo boli v jeho právnej sfére

vplyvu.

48. V tomto prípade správny súd poukazuje na to, že žalobca danou faktúrou o vykonaní služieb
sprostredkovania mohol preukazovať iba tie služby, ktoré bezpochyby spoločnosť PEEXIM s.r.o. voči
žalobcovi vykonala. Pokiaľ nedošlo k sprostredkovaniu obchodných vzťahov, resp. uzatvoreniu kúpnych

zmlúv s tretími osobami, ktoré boli uvádzané v danej zmluve o sprostredkovaní a došlo by takto k
novému uzatvoreniu obchodnému vzťahu, bola by naplnená takýmto spôsobom faktúra, ktorá bola
predložená od dodávateľa PEEXIM s.r.o. na uplatnenie DPH zo strany žalobcu a samozrejme, že
spoločnosť PEEXIM s.r.o. by bola aj predmetom zmluvy. Ďalej správny súd poukazuje aj na to, že v
zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov

a služieb vzniká platiteľovi v deň, kedy pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, pričom
táto vzniká dňom dodania tovaru, resp. služby, preto bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že došlo
k dodaniu zdaniteľného obchodu a táto služba, či tovar bola žalobcom použitá na účely podnikania.
Uvedené bezpochyby nebolo preukázané a preto aj správny súd rovnako ako daňové orgány dospel k
záveru, že žalobná námietka o tvrdení, že žalobca tým, že predložil zmluvu o sprostredkovaní predložil

faktúru, dôkazné bremeno v celom rozsahu potvrdil a preukázal naplnenie hmotnoprávnych podmienok
na uplatnenie odpočítania DPH. Toto tvrdenie sa javí ako neopodstatnené a na základe predloženej
faktúry na odpočet DPH aj nereálne. Preto uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako
nedôvodnú.Správny súd pritom poukazuje na judikatúru NS SR a konkrétne na rozsudok sp. zn. 8Sžf/12/2014 z 18.
júna 2015, v ktorom NS SR zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje
daňový subjekt, žalobcu ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v

súlade s ustanovením § 71 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Uvedené v tomto konaní preukázané nebolo.
Naviac správny súd má za to, že faktúra č. XXXXXX nebola vystavená v súlade s ustanovením § 74 ods.
1 písm. f) zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH a nebola vydaná ani v súlade so Zmluvou o sprostredkovaní
č. 01-2016 zo dňa 20.12.2015.

49. Zároveň správny súd poukazuje okrem vyššie uvedeného rozsudku aj na rozsudok NS SR zo dňa
26. januára 2017 vo veci sp. zn. 8Sžf/7/2015, ktoré rozhodnutie prešlo i ústavnou kontrolou rozhodnutia
a to rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. XUS/XXX/XXXX-XX zo dňa 12. júna 2017, ako aj rozsudok
NS SR sp. zn. 3Sžf/80/2013 zo dňa 14. januára 2014, ktoré sa týkajú obdobného konania vo veci.

50. Preukazovanie práva na odpočet DPH vyplýva jednak z hmotnoprávnych podmienok stanovených

zákonom o DPH, ale taktiež je prepojené aj na procesnoprávne podmienky zakotvené v daňovom
poriadku. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že zdaniteľný obchod reálne prebehol. Povinnosť
preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb teda vyplýva z daňového poriadku
ako procesného predpisu upravujúceho daňové konanie.

51. Správny súd poukazuje na právny názor v rozsudku sp. zn. 5 Sžf 66/2016 z 31.05.2018, kde uviedol,
že: Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho
už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však
treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.
Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase

uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom,. že bol uskutočnený, o jeho realizácii v budúcnosti
nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti. Teda je potrebné, aby dokázal preukázať, že dodanie tovaru,
resp. služby, špecifikované vo faktúre, bolo dodané daňovému subjektu konkrétnym dodávateľom v
deklarovanom rozsahu ako aj iné skutočnosti vyplývajúce z faktúry.

52. Z rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžfk/34/2018 z 24.03.2021 je zrejmé: ,,38. Bolo na žalobcovi, aby
predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho
prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných
obchodov alebo jeho obchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s
dodávateľom, spôsob preverovania kvality služieb, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke

a pod. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí
daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje.
Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne
možnosti na realizáciu dodávky, pohyb finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových
výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok.

Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že
na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,
ktoré povinne uvádza v priznaní. “
„40. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý

si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá
dodávka skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, odovzdá finančné prostriedky v značnej sume
v hotovosti osobe, u ktorej si nepreverí, že koná v mene deklarovaného dodávateľa (napr. formou
splnomocnenia), a tým v podstate nemá doklad, komu cenu za dodávku zaplatil. “

53. V uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 14. novembra 2018 sp. zn. I. ÚS 377/2018-53, ústavný
súd konštatoval: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a
povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt
podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane
písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový

subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri
preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil
svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebonavrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto
spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania

zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.´´
54. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 8Sžf/66/2015 zo dňa 25.1.2018 vyslovil: „Úlohou správcu
dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či ju daňový subjekt preukázal a
deklaroval správne, aby mohla byť uznaná a žalobcovi (daňovníkovi) vzniklo právo na odpočítanie dane.
Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem "môže" § 49 ods. 2 zákona č.

222/2004 Z. z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane.
55. Správny súd ďalej poukazuje aj na rozsudok NS SR pod sp. zn. 3Sžf/104/2015 zo dňa 23. novembra
2016 publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí NS SR pod R29/2017, kde najvyššia súdna autorita
uviedla: „1. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako nepriamej dane je, že podnikateľ
musí byť plne zbavený ťarchy dane z pridanej hodnoty zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb
určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani z pridanej hodnoty. 2. Daň z

pridanej hodnoty je súčasťou ceny, a preto je ňou zdaňovaný predaj tovaru a služieb v každej fáze
výroby a distribúcie okrem oslobodených transakcií. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z
vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť
ceny. Uvedený princíp sa však uplatní iba vtedy, ak platiteľ preukáže, že deklarovaný tovar nadobudol od
konkrétneho platiteľa dane z pridanej hodnoty a že mu daň z pridanej hodnoty aj v cene tovaru zaplatil.“

56. Čo sa týka žalobnej námietky k spochybneniu formy podpisov zo strany správcu dane, na
ktoré poukázal žalobca v žalobe, podľa správneho súdu nejde o jediný a najrelevantnejší dôkaz, na
základe ktorého správca dane spochybnil nárok žalobcu, ako daňového subjektu na DPH a vykonanie
prípadnéhoznaleckéhoposúdeniabybolovovecinehospodárnevzhľadomnaostatnévýsledkydaňovej

kontroly, preto považuje uvedené samotné spochybnenie zo strany správcu dane správny súd za
neopodstatnené.

57. Vzhľadom na závery daňovej kontroly s poukazom aj na judikatúru NS SR, správny súd dospel k
záveru, že správca dane postupoval v prípade daňovej kontroly v rozsahu preukazovania správnosti

výpočtu DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2016 v rámci rozsiahleho dokazovania i na princípe
vyhľadávacej zásady, aj v súčinnosti so žalobcom, ktorý nepredložil dôkazy o tom, že faktúrou
deklarované dodanie služby o sprostredkovaní spoločnosťou PEEXIM s.r.o. voči žalobcovi bolo
uskutočnené.

58. Žalobca uvádzal v žalobe totožné námietky, aké už uplatňoval v administratívnom konaní v rámci
vyjadrení k zisteniam správcu dane, ešte pred vydaním protokolu, ako aj v pripomienkach k protokolu
a takisto v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu a to čo to obsahu dôvodnosti
námietok.Pritomsovšetkýmiprávnerelevantnýmiapodstatnýminámietkamisažalovanývnapadnutom
rozhodnutí vysporiadal a ku všetkým zaujal stanovisko.

59. Na základe uvedených skutočností, preto tak, ako už vyššie konštatoval správny súd, žalobu
ako nedôvodnú zamietol, pretože žalobca neuniesol v predmetnom konaní dôkazné bremeno a
nepreukázal jednoznačne, že k dodaniu služby tak, ako deklaroval predloženou faktúrou, došlo. Podľa
správneho súdu bolo bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že k dodaniu služby od daňového subjektu

PEEXIM s.r.o. ako dodávateľa nedošlo tak ako to deklaroval predložením faktúry č. XXXXXX, z
ktorej si uplatnil žalobca odpočítanie dane, pretože daňový subjekt PEEXIM s.r.o. nedodal služby
sprostredkovania žalobcovi v rozsahu ako to deklaroval žalobca v predloženej faktúre od dodávateľa
PEEXIM s.r.o. a to konkrétne sprostredkovanie smerujúce k uzatvoreniu kúpnych zmlúv záujemcami
spoločnosti Alis Slovakia s.r.o. s treťou stranou - odberateľmi. Naviac spoločnosti, ktoré boli uvedené

v Zmluve o sprostredkovaní č. 01-2016 z 20.12.2015 boli už dlhodobo odberateľmi žalobcu a nebola
medzi nimi spoločnosť PEEXIM s.r.o.. Avšak faktúrami neboli služby sprostredkovania dodané, neboli
preukázané ani dodávateľom ani odberateľom. Daňový subjekt nepodal daňové priznanie k DPH a daň z
uvedenej služby neodviedol. K tomuto záveru dospel správny súd z výsledkov vykonaného rozsiahleho
dokazovania správcu dane.

60. Správny súd poukazom na toto vykonané dokazovanie správcu dane o zistení oprávnenosti nároku
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2016 vykonal dokazovanie v takom
rozsahu, aby mohol správny súd rozhodnutia preskúmať a posúdiť ich zákonnosť.61. Správny súd na základe uvedených žalobných námietok reagoval k podstatným žalobným
námietkam, ku ktorým uviedol svoj záver a na základe ktorého žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p.

zamietol.

62. Ohľadom trov konania rozhodol správny súd s poukazom na neúspešnosť žalobcu v zmysle
ustanovenia § 167 ods. 1 S.s.p., ako aj s poukazom na tú skutočnosť, že ustanovenie § 168 S.s.p. nebolo
naplnené a preto rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

63. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444
ods. 1 Správneho súdneho poriadku).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno

zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.