Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. marec 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/52/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200454
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8020200454.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a sudcov JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu
spoločnosti LUJAN Plus s.r.o., so sídlom v Mengusovciach, Mengusovce č. 117, 059 36 Mengusovce,
IČO: 36 381 172 zastúpeného konateľom Ing. V. W., právne zastúpeného JUDr. Ivom Babjakom,
advokátom so sídlom vo Svidníku, Sov. hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o
preskúmaniezákonnostipostupuarozhodnutiažalovanéhozodňa1.júna2020Číslo:100967745/2020,
na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Závery správnych orgánov a obsah administratívneho spisu

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako príslušný odvolací orgán rozhodol dňa 1. júna 2020 pod
Číslom: XXXXXXXXX/XXXX o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov, pobočka

Poprad zo dňa 31. januára 2020 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane podľa § 79a ods. 3
zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov priznal úrok z nadmerného odpočtu vo
výške 2 488,60 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 52 462,04 eura žalobcovi ako
daňovému subjektu, potvrdil.

2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na dôvody odvolania, ktoré sú totožné ako žalobné
dôvody v podanej žalobe.

Finančné riaditeľstvo SR po preskúmaní rozhodnutia podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku zistilo tento
skutkový stav.
Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu LUJAN Plus s.r.o., Mengusovce daňovú kontrolu na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011, ktorá
sa začala 18.10.2011. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol zo dňa 27.04.2015,
ktorý v súlade s ustanovením § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov zo
dňa 30.04.2015 zaslal na vyjadrenie daňovému subjektu, ktorý sa vyjadril a prerokovanie protokolu bolo

vykonané ústnym pojednávaním 09.06.2015. Na základe tohto vydal správca dane dodatočný platobný
výmerzodňa19.06.2015podľa§44ods.6písm.b/bod1zákonač.511/1992Zbierkyvzneníneskorších
predpisov a znížil daňovému subjektu LUJAN Plus, s.r.o. nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie
obdobie júl 2011 zo sumy 95 845/68 eur na sumu 52 462,04 eur, t.j. priznal daňovému subjektu nárok navrátenie nadmerného odpočtu vo výške 52 462,04 eur. Uvedená suma bola žalobcovi teda daňovému
subjektu vrátená 22.06.2015.
Daňový subjekt podal žiadosť 08.12.2015 o zaplatenie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu,

ktorú na základe výzvy správcu dane doplnil vyjadrením zo dňa 14.01.2016. Následne správca dane
vydal rozhodnutie 26.01.2016, ktorým podľa § 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku priznal úrok vo výške
43,10 eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011.Proti tomuto rozhodnutiu podal daňový subjekt
16.02.2016 odvolanie.
Žalovaný Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 03.05.2016 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie

Daňového úradu Prešov z 26.01.2016, voči ktorému rozhodnutiu podal žalobca žalobu, o ktorej rozhodol
krajský súd rozsudkom pod sp. zn. XS/XX/XXXX-XX zo dňa 22. marca 2017, ktorým rozsudkom zrušil
rozhodnutie zo dňa 3. mája 2016 pod Číslom: XXXXXXXXX/XXXX a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.
Rozsudkom NS SR pod sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 27. februára 2019 bola zamietnutá kasačná
sťažnosť žalovaného a priznaný úplný nárok na náhradu trov konania. V rozhodnutí NS SR poukázal na

to, že existuje dostatočne určité pravidlo pri priznávaní úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu
počas daňovej kontroly v právnom poriadku SR a je vyjadrené ako náhrada za zadržiavanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení zákona č.
297/2016 Z.z. Zároveň poukázal na to, že Finančné riaditeľstvo SR si vyžiadalo metodické usmernenie
Ministerstva financií SR v problematike podľa § 160 ods. 1 Daňového poriadku. Zároveň poukázal NS

SR na to, že správca dane musí podrobne uviesť prečo neaplikuje na princípe prednosti práva Európskej
Únie, teda nie len správca dane, ale aj odvolací orgán musí podrobne uviesť prečo neaplikuje na princípe
prednosti práva EÚ, pričom argumentoval uznesením Súdneho dvora C-120/15, ktoré má prednosť
a nemožno v dôsledku toho vylúčiť § 85 zákona č. 297/2016 Z.z. daňové kontroly skončené do 31.
decembra 2016. Zadržiavanie nadmerného odpočtu žalobcu za júl 2011 trvalo neprimerane dlho a to do

22. júna 2015. Metodické usmernenie Ministerstva financií SR zo dňa 16. septembra 2019 poukazuje na
to, že Ministerstvo financií nemôže aplikovať ustanovenie § 160 Daňového poriadku a vydať opatrenie
a v zákone v rámci problematiky chýba zákonná úprava. Navrhlo preto stretnutie Ministerstva financií
SR a Finančného riaditeľstva SR. Zároveň NS SR poukázal na rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR
zo dňa 5. novembra 2019, ktorým bolo zrušené rozhodnutie daňového úradu zo dňa 26. januára 2016

a vec vrátená na ďalšie konanie.
Dňa 29.10.2019 oznámilo Finančné riaditeľstvo SR daňovému subjektu, že pokračuje od uvedeného
dňa v daňovom konaní, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo konanie prerušené, následne Finančné
riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 05.11.2019 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 26.
januára 2016 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom vo svojom odôvodnení riadiac sa

právnym názorom súdu konštatovalo, že v danej veci je potrebné aplikovať princíp prednosti práva EÚ,
t.j. uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou
úpravou ustanovenia § 85 zákona č. 297/2016. Dňa 10.01.2020 podal daňový subjekt žiadosť o vydanie
rozhodnutia o priznaní úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu a správca dane vydal rozhodnutie
zo dňa 31. januára 2020, voči ktorému podal odvolanie daňový subjekt.

3. Odvolací orgán ďalej citoval príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. konkrétne § 79a ods.
1,2,3, ako aj § 85.
Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z uvedených ustanovení zákonov a zároveň
poukázal na celý proces správcu dane, ktorý vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu za obdobie

júl 2011. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie NS SR rozsudok 3Sžfk/41/2017 z 27. februára 2019 a
uviedol, že Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 03.05.2016 z
dôvodu zistenia nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ, pričom poukázal na uznesenie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15. Ustanovenie § 79 ods. 1,2 Daňového poriadku svojou dikciou
bráni priznať nároky na úrok z omeškania zo zadržiavaného nadmerného odpočtu z už ukončených

daňových kontrol do 31.12.2016, čo je i prípad žalobcu. Toto ustanovenie je v zjavnom rozpore s
uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, podľa ktorého článok 183 ods. 1 Smernice
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať
v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet
úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až do uplynutia lehoty 10 dní po skončení

daňovej kontroly.
Ďalej žalovaný argumentoval poukazom na obsah rozsudku NS SR 3Sžfk/41/2017 z 27. februára 2019
a poukázal na to, že počas daňovej kontroly v právnom poriadku SR existuje a je vyjadrené ako náhrada
dostatočneurčitépravidloprepriznávanieúrokovzozadržiavanéhonadmernéhoodpočtupočasdaňovejkontroly. Podľa ustanovenia § 79a zákona o DPH, pričom NS SR zdôraznil, že zadržiavanie nadmerného
odpočtu daňového subjektu za zdaňovacie obdobie júl 2011 trvalo do 22.06.2015 a ide o neprimeranú
dĺžku zadržiavania, ktoré zjavné spadá pod aplikáciu uznesenia Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber.

Na základe toho Finanční riaditeľstvo SR rozhodnutím z 05.11.2019 zrušilo rozhodnutie Daňového úradu
Prešov z 26.01.2016 a vec vrátilo na ďalšie rozhodnutie a konanie. Vo svojom odôvodnení riadiac sa
pritomprávnymnázoromsúdukonštatovalo,ževdanejvecijepotrebnéaplikovaťprincípprednostipráva
EÚ, t.j. uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou
úpravouustanovenia§85zákonač.297/2016avdôsledkutohonemožnozjehoaplikácievylúčiťdaňové

kontroly skončené do 31.12.2016.
V súlade s uvedením postupoval správca dane pri vydaní napadnutého rozhodnutia zo dňa 31.01.2020,
ktorým priznal daňovému subjektu úrok z nadmerného odpočtu vo výške 2 488,60 eur podľa § 79a ods.
3 zákona o DPH.

4. Pokiaľ odvolávajúci proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom namieta, že na daňovú

kontrolu ukončenú do 31.12.2016 nemožno aplikovať ustanovenie § 79a zákona o DPH. Žalovaný
uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie a v súvislosti s touto námietkou poukázal na stanovisko
správnehokolégiaNSSRz30.októbra2019podsp.zn.Snj36/2019kzjednoteniurozhodovacejčinnosti
NS SR ohľadne náhrady za zdržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly aplikovanej v
zbierke stanovísk NS a súdov SR 6/2019.

Podľa tohto stanoviska vnútroštátna úprava právneho poriadku SR spočívajúca v ustanovení § 85 vety
druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 ustanovenie §79a sa
neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo ods.
5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane ,,nie je v súlade s právom EÚ a to najmä s uznesením
Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc.“ Na

zabezpečenie súladu s právom EÚ sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto
ustanovenia.
Vychádzajúc z uvedeného stanoviska správneho kolégia NS SR žalovaný dospel k záveru, že správca
dane postupoval správne, keď pri priznaní nadmerného odpočtu aplikoval ustanovenie § 79a ods. 3
zákona o DPH a to bez toho, aby uplatnil ustanovenie § 85 druhej vety zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH

v znení účinnom od 1. januára 2017, pretože tak zabezpečil, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s
právom EÚ.

5. K námietke daňového subjektu, že správca dane mal priznať úroky zo zadržiavaného nadmerného
odpočtu odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený ak by správca dane nezačal daňovú

kontrolu žalovaný uviedol, že základným právným normatívom slovenského zákona o DPH bola Šiesta
Smernica Rady 77/388/EHS, ktorú nahradila Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty účinná od 01.01.2017. Z viacerých rozsudkov Súdneho
dvora EÚ zaoberajúcich sa výkladom článku 183 Smernice Rady č. 2006/112/ES vyplynulo v súvislosti s
aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými

prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by
malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. V
súlade s citovanou judikatúrou bola s účinnosťou od 01.01.2017 zavedená do vnútroštátneho predpisu
úprava zakotvená v § 79a zákona o DPH.

II.
Žalobné dôvody

6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj
predchádzajúceho rozhodnutia Daňového úradu Prešov zo dňa 31.01.2020, ktoré boli podľa žalobcu
vydané v rozpore so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci a tým
rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach. Zároveň si uplatnil žalobca náhradu trov konania.

7. V dôvodoch žaloby poukazuje žalobca na to, že rozhodnutie žalovaného nie je vydané v súlade so
zákonom pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci, žalobca bol ukrátený na svojich
právach;Súdny dvor v rozsudku C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD jednoznačne poukázal na to, že úroky z
nadmerného odpočtu vráteného po daňovej kontrole sa nemajú vypočítať odo dňa lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu, plynúcej po skončení daňovej kontroly, stanovenej vnútroštátnym právom, ale

výpočet sa musí odvíjať odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený podľa podaného daňového
priznania, ak by daňová kontrola nebola začatá (všeobecná lehota).
Čl. 7 Ústavy SR - Právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR
Šiesta Smernica Rady 77/388/EHS nahradená Smernicou Rady 2006/112/EHS - všeobecná záväznosť
rozsudkom Súdneho dvora pre všetky členské štáty, ich orgány, obyvateľstvo a samotné orgány EÚ -

prameň európskeho práva § 86 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH (príloha č.6, bod 1 a 7 cit. zákona) vs
článok 186 Smernice.
RozhodnutieSDvoveciC-107/10EnelMaricaIztok3AD-úrokyzozadržiavanéhonadmernéhoodpočtu
počas daňovej kontroly sa počítajú odo dňa, keď mal byť nadmerný odpočet podľa daňového priznania
vrátený, keby sa daňová kontrola nebola začala.

8. Žalobca poukázal na rozsudky NS SR sp.zn. : 8Sžf/115/2013, 4Sžf/65/2014, 4Sžf/68/2014,
3Sžf/34/2016, 4Sžf/57/2016, z ktorých vyplýva prednosť komunitárneho práva pred právom
vnútroštátnym.
Rozsudok 5Sžfk/33/2017 zo dňa 28. marca 2019 bod 55, 2Sžfk/20/2017 zo dňa 31. júla 2019 bod 38 -
neskoršie vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu výkonu daňovej kontroly bez kompenzácie by bolo

v rozpore s princípmi právneho štátu.
§ 79a ods.1, ods.2 veta druhá, ods.5 zákona o DPH - vnútroštátna práva úprava, ktorá je účinná od 1.
januára 2017 je jednoznačne v rozpore s výkladom článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES, podanej
Súdnym dvorom v rozsudku vo veci C-107/2010 s nemôže byť na výpočet úrokov zo zadržaného
nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly aplikovaná.

Rozhodnutie Súdneho dvora C-120/15 zo dňa 21. októbra 2015 - Kovozber s.r.o. vs DÚ Košice - výpočet
úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu vráteného po ukončení daňovej kontroly sa má vykonať
odo dňa nasledujúceho po uplynutí všeobecnej lehoty na jeho vrátenie, ak by daňová kontrola nebola
začatá (§ 79 ods.1,2, ods.5 zákona o DPH).

9. Možnosť predĺženia všeobecnej lehoty len na primeranú dobu, t j. neprekračujúcej medze toho, čo je
nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly.
Do pozornosti dáva žalobca článok 26 a žalovaným opomínanú skutočnosť, t.j. dĺžku primeranej lehoty,
v ktorej má byť daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
jeho časti vykonaná. Súdny dvor aj šesťmesačnú lehotu v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe

daní a poplatkov v platnom znení, nepovažuje za primeranú, t.j. nie je v súlade s požiadavkami zásady
daňovej neutrality. Podľa súčasného právneho stavu je lehota na vykonanie daňovej kontroly, určená v §
46 ods.10 Daňového poriadku, jeden rok odo dňa jej začatia. V konkrétnom prípade žalobcu bola daňová
kontrola začatá dňa 18. októbra 2011 a ukončená 5. mája 2015, trvala tak takmer 43 mesiacov, čo je
viac ako sedemnásobok lehoty prejednávanej Súdnym dvorom vo veci C-120/15. Nadmerný odpočet

bol žalobcovi vrátený až 22. júna 2015. Celková doba zadržania nadmerného odpočtu predstavovala 44
mesiacov a ak by nebola začatá daňová kontrola, správca dane by bol povinný vrátiť nadmerný odpočet
najneskoršie dňa 23. októbra 2011, pričom tento bol vrátený až 22. júna 2015, čo nemožno považovať
za dobu primeranú.
S poukazom na bod 22 a 29 uznesenia SD - Súdny dvor explicitne vylučuje možnosť členského štátu

určiť si nejakú, podľa neho, primeranú lehotu, až po uplynutí ktorej by bol daňový orgán povinný platiť
úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, t.j. použiť spôsob, akým je to v slovenskom právnom
poriadku upravené v § 79a ods.1 zákona o DPH, účinnom od 1. januára 2017.
uznesenie Deplhi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35, bod 30.

10. Dňa 6. júna 2017 NS SR definitívne rozhodol vo veci spoločnosti Kovozber s.r.o. rozsudkom sp.zn.
4Sžf/57/2016, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/31/2012 zo dňa 7. apríla
2016 - zaviazaný na postup podľa C-120/15 - stanovisko k výške úroku zo zadržiavaného nadmerného
odpočtu.
Sp.zn. 2Sžfk/20/2017 zo dňa 31. júla 2017 - bod 44, 5Sžfk/33/2017 zo dňa 28. marca 2019 - bod 59,

5Sžfk/60/2018 zo dňa 19. júna 2019 - bod 54 v kontexte 5Sžfk/24/2017 zo dňa 17. marca 2019 s
poukazom na : ČEZ, C-115/08 z 27. októbra 2009 - bod 138, Luigi C 357/06 z 18. decembra 2007 s
I-12311, Engelbrecht C-262/97 zo dňa 26. septembra 2000 s. I-7321 bod 39,40, IN.CO.GE C-10 22/97 z22. októbra 1998 s I-6307 bod 20, Murphy 157/86 zo 4. februára 1988 s 673 bod 11, Simmenthal 106/77
z 9. marca 1978 s 629 bod 21 -20 ....(opakujúce sa argumenty)
Karas, Králik: Európske právo, Bratislava Trnava 2007.

„Zásada prednosti komunitárneho práva (Čl.7 ods.2 Ústavy SR) sa uplatňuje, ak pri aplikácii práva dôjde
ku kolízii pôsobnosti vnútroštátnej právnej normy s normou komunitárneho práva. A hoci sa komunitárne
právo v judikatúre ESD považovalo za integrálnu súčasť právneho poriadku, použiteľného na území
každéhočlenskéhoštátu,nemožno veventuálnomkonflikte právnychnoriemSpoločenstvaačlenského
štátu použiť zásady lex posterior derogat priori a lex specialis derogat legi generalis. V záujme udržania

právneho základu Spoločenstva a osobitnej povahy komunitárneho práva, nemôže byť komunitárne
právo spochybnené akýmkoľvek vnútroštátnym pravidlom. Členské štáty sú povinné zdržať sa prijímania
vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s komunitárnym právom.“
Znenie ustanovenia § 79a zákona o DPH, účinného od 1. januára 2017 je nespochybniteľne v rozpore
s komunitárnym právom, pretože neakceptuje výklad článku 183 Smernice 2006/112/ES, podaného
Súdnym dvorom EÚ v rozsudku C-107/10 a v uznesení C-120/15.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že úrok nadmerného odpočtu, zadržaného správcom dane, patrí
daňovému subjektu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty podľa § 79 ods.1,2 alebo ods.5 zákona o
DPH a je potrebné ho priznať až do dňa jeho vrátenia daňovému subjektu.

11. V predmetnom prípade žalobca podal dňa 24. augusta 2011 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie

obdobie júl 2011. V tomto zdaňovacom období si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v
sume 95 845,68 Eur. Správca dane v napadnutom rozhodnutí č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 31. januára
2020 uviedol, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011 uplynula dňa
23. októbra 2011. Pred uplynutím lehoty správca dane začal 18. januára 2011 daňovú kontrolu na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 15 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb.

o správe daní a poplatkov v platnom znení s vrátenie nadmerného odpočtu zadržal. Daňová kontrola
bola ukončená 5. mája 2015 doručením protokolu č.XXXXXX/XXXX z 27. apríla 2015. Na základe tohto
protokolu správca dane vydal dodatočný platobný výmer č.XXXXXX/XXXX zo dňa 19. júna 2015, ktorým
znížil žalobcovi nadmerný odpočet zo sumy 95 845,68 Eur na sumu 52 462,05 Eur, pričom táto suma
bola žalobcovi pripísaná na jeho účet dňa 22. júna 2015. Obdobie zdržania nadmerného odpočtu v

správcom priznanej sume 52 462,05 Eur, teda bolo preukázateľne od 23. októbra 2011 do 22. júna 2015.

12. Žalobca v odvolaní zo dňa 12. marca 2020 poukázal na to, že ustanovenie § 79a zákona o DPH
nemožno použiť pri výpočte úrokov zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu, ktorá bola žalobcovi
vrátená dňa 22. júna 2015, pretože toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 1. januára 2017 - s

poukazom na Stanovisko správneho kolégia NS SR zo dňa 30. októbra 2019 sp.zn. Snj 36/2019 k
zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas
daňovej kontroly.
Týmto stanoviskom sa NS SR pokúsil legalizovať takú prax daňových úradov, ktoré aj pri existencii §
79 ods.7 Daňového poriadku, podľa ktorého na nadmerný odpočet, DPH uplatnenú podľa osobitného

predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6,
t.j. aj § 79 ods.3 Daňového poriadku, budú aplikovať ustanovenie § 79a zákona o DPH.
Žalobca zastáva názor, že nie je možné dať aplikačnú prednosť vnútroštátnemu predpisu pred
eurokonformným výkladom komunitárnej právnej normy, keď tento vnútroštátny predpis je s ním v
zrejmom rozpore a zároveň iný vnútroštátny predpis, konkrétne ustanovenie § 79 ods.3 v nadväznosti

na § 79 ods.7 Daňového poriadku, dostatočným a zrozumiteľným spôsobom upravuje aj výšku úrokov
z nadmerného odpočtu, vráteného po uplynutí všeobecnej lehoty na jeho vrátenie.
KeďžeSmernicaRady2006/112/ESmáprednosťpredzákonomč.222/2004Z.z.oDPHvplatnomznení
a výklad jednotlivých článkov tejto Smernice podáva Súdny dvor, ktorého rozsudku majú priamy účinok ,
prijatím zákona č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o DPH, Slovenská

republika porušila vyššie uvedenú povinnosť zdržať sa prijímania takých zákonov, ktoré sú v rozpore s
výkladom Smernice Rady 2006/112/ES, podávaného Súdnym dvorom.
Tiež obdobne rozsudok C-431/12 Rafinaria Steaua Romana.

13. Žalobca v žalobe tvrdí, že ani kolégium NS SR nie je oprávnené vydať také stanovisko, keď

vnútroštátnu právnu normu (§ 79a zákona o DPH), ktorá je v rozpore s eurokonformným výkladom
komunitárneho práva, považuje za lex specialis k inej vnútroštátnej norme (§ 79 ods.3 Daňového
poriadku), ktorá nie je v rozpore . Ak už takéto zjednocujúce stanovisko NS SR vydal, že potrebné, aby
správne súdy sa pri rozhodovacej činnosti takýmto stanoviskom neriadili. V prípade, že o správny súdbude akceptovať a svoje rozhodnutie bude opierať o toto stanovisko, potom rozhodnutie správneho súdu
nebude v súlade s eurokonformným výkladom komunitárnej právnej normy, čo bude mať za následok
porušenie Čl.7 ods.2 Ústavy SR.

14. V zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora a NS SR je všeobecná lehota na vrátenie nadmerného
odpočtu uvedená v § 79 ods.1,2 alebo 5 zákona o DPH. Táto všeobecná lehota môže byť predĺžená
o primeranú lehotu na výkon daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a
teda je možné vrátiť nadmerný odpočet aj po uplynutí všeobecnej lehoty. Daňovému subjektu, ktorému
bol z dôvodu výkonu daňovej kontroly vrátený nadmerný odpočet až po uplynutí všeobecnej lehoty, však

patrí úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu, vypočítaný odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty. Keďže
podľa § 79 od.7 Daňového poriadku na nadmerný odpočet, DPH uplatnenú podľa osobitného predpisu
a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú ods.1 až 6, je potrebné pri
výpočte úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu postupovať podľa § 79 ods.3 Daňového poriadku.
Z uvedenej argumentácie podľa žalobcu vyplýva, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č.
XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 1. júna 2020 a predchádzajúce rozhodnutie DÚ B. č. XXXXXXXXX/XXXX

z 31. januára 2020 bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom
posúdení veci a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach.

III.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

15. Písomným stanoviskom zo dňa 09.10.2020 sa vyjadril žalovaný k podanej žalobe, navrhol

túto ako nedôvodnú zamietnuť, pričom zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených
v žalobe. Uviedol, že z obsahu žaloby zistil, že žalobca zotrval na dôvodoch už uvedených v
odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, resp. tieto rozšíril o dôvody s ktorými sa vysporiadal
žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom na svojich záveroch trvá. Poukázal na skutočnosti
z administratívneho konania a to vykonanú daňovú kontrolu správcom dane na zistenie oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného daňového odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011 a dodatočne vydaný
platobný výmer č. XXXXXX/XXXX zo dňa 19. júna 2015.
Uviedol, že ďalej postupoval v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/21/2016-44 zo dňa
22. marca 2017 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 27. februára 2019,
ktorý konštatoval, že dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného

odpočtu počas daňovej kontroly v právnom priadku SR existuje a je vyjadrené ako náhrada za
zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a z.č. 222/2004 Z.z. o DPH.
Aplikácia princípu prednosti práva EÚ, t.j. uznesenie ESD C-120/15 Kovozber má prednosť pred
vnútroštátnou úpravou v § 85ke z.č. 297/2016 Z.z. a v dôsledku toho nemožno vylúčiť z jeho aplikácie
daňové kontroly skončené do 31. decembra 2016.

O správnosti postupu správneho orgánu svedčí podľa žalovaného aj stanovisko správneho kolégia NS
SR z 30. októbra 2019 sp.zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady
za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly - Zbierka 6/2019.
Napadnuté rozhodnutie považuje za správne a navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

IV.
Replika žalobcu

16. K podanému písomnému stanovisku žalovaného sa vyjadril podaním zo dňa 16.11.2020 právny
zástupca žalobcu, ktorý poukázal na základnú námietku, ktorá sa týka vylúčenia aplikácie § 79a zákona
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty na výpočet úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu
počas daňovej kontroly, pretože toto ustanovenie je v rozpore s eurokonformným výkladom článku 183
Smernice rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.

Žalobca tento svoj právny názor podoprel podrobnou analýzou rozsudku Súdneho dvora vo veci
C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD a uznesenia Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber, s poukazom
na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR, týkajúcu sa danej oblasti.Zdôraznil, že aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. októbra 2019 sp.
zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie
nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je v rozpore s eurokonformným výkladom komunitárnej

právnej normy a preto vzhľadom na článok 7 ods. 2 Ústavy SR nie je možné sa týmto stanoviskom NS
SR riadiť.
Žalovaný k tejto podstatnej žalobnej námietke nezaujal žiadne konkrétne stanovisko, obmedzil sa len na
všeobecné frázy. Žalobca považuje toto vyjadrenie žalovaného za prísne účelové, ktoré nenapomáha
súdu k tomu, aby tento mohol nestranne posúdiť, aké má žalovaný právne výhrady ku vyššie uvedenej

konkrétnej žalobnej námietke, aby súd mohol tieto výhrady žalovaného skonfrontovať s tvrdeniami
žalobcu uvedenými v žalobe, a v rozsudku riadnym spôsobom uviesť svoj právny názor.
Žalobca zastáva názor, že vyjadrenie žalovaného zo dňa 9. októbra 2020 žiadnym spôsobom
nespochybnilo odôvodnenosť žaloby zo dňa 20. júla 2020. Žalobca trvá na svojom právnom názore
uvedenom v tejto žalobe, pričom svoj názor podoprel rozhodnutiami Súdneho dvora vo veciach
C-107/10 a C-120/15, ktorých závery sú všeobecne záväzné a majú aplikačnú prednosť pred výkladom

vnútroštátnej právnej normy podanom akýmkoľvek vnútroštátnym súdom (v konkrétnom prípade
Najvyšším súdom SR v jeho stanovisku sp. zn. Snj 36/2019).

V.

Závery správneho súdu

17. Správny súd s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho
poriadku (ďalej len S.s.p.) postupoval pri preskúmavaní napadnutých rozhodnutí v intenciách uvedených

v ustanovení tohto zákona.

18. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chránených záujmov fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

20. Podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,
2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa
lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu

za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.

21. Podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento

dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu
sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného
odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.

22. Podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov o
priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia
nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

23. Podľa § 85 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platiteľ
má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 ak 1. januáru 2017nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
24. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi

nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom
zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet
od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný
nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za
zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo

do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové
priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný
odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom
prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom
rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou

výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
25. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z., ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní
od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného
odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške

zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného
odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí
a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a

právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený
v právoplatnom rozhodnuti do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak
platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol
uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

26. Podľa § 79 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z., na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú
podľa osobitného predpisu 44aa) a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane
vzťahujú odseky 1 až 6. 44aa) § 78 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z.

27. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (t. j. ku dňu
31.01.2020) ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný
v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového
preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 Eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma

daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň
omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak
správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v

lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok
aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane. na ktorú bolo uplatnené
jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

28. Správny súd poukazuje na právny názor NS SR v rozsudku 8Sžfk/48/2019 zo dňa 28.05.2020,

v ktorom kasačný súd argumentuje tým, že účinnosťou od 1. januára 2017 možno zaradiť medzi
oprávnenia platiteľa dane z pridanej hodnoty (ďalej len ,,platiteľ dane", „platiteľ") aj nárok na finančnú
náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Zákonodarca pre túto náhradu,
resp. kompenzáciu za zadržaný nadmerný odpočet ustanovuje legislatívnu skratku „úrok z nadmerného
odpočtu." Právna úprava uvedeného inštitútu bola do zákona o dani z pridanej hodnoty zakotvená

zákonom č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení zákon č. 331/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 297/2016 Z.z.").Úrok z nadmerného odpočtu sa vzťahuje na prípady, keď daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 a ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH).

29. Zákon o DPH v § 79 ods. 1 stanovuje, kedy daňový úrad vráti platiteľovi nadmerný odpočet a čo sa
na účely zákona o DPH rozumie pod pojmom nadmerný odpočet.
30. Podmienkou na priznanie nároku na úrok z nadmerného odpočtu je uplynutie šiestich mesiacov od
posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č.
297/2016 Z.z. sa ustanovením obdobia v rozsahu šiestich mesiacov ponecháva štátu určitý čas na to,

aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto
obdobie zadržania vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu.

31. V súvislosti s uvedeným sa samozrejme vynára otázka ( aj s poukazom na námietky žalobcu ), či
stanovenie obdobia šiestich mesiacov bolo primerané a či zákonodarca nemal určiť kratšie obdobie, za
ktoré by daňový úrad nebol povinný zaplatiť platiteľovi dane úrok z nadmerného odpočtu, resp. či pri

výpočte úrokov nemal zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, v kontexte štandardnej (všeobecnej)
lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, tzn. zákonnej lehoty v akej by bol nadmerný odpočet vrátený,
ak by daňová kontrola nebola zahájená. Podľa názoru kasačného súdu je potrebné v posudzovanej
veci vychádzať zo znenia novelizovaného ustanovenia § 79a zákona o DPH, a to s prihliadnutím aj na
skutočnosť, že pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale

aj s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 2 ods. 2 zakotvuje, že „štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon", a preto nie sú oprávnené
priznávať úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené zákonom o DPH. Lehoty
(dni omeškania) na vrátenie nadmerného odpočtu sa počítajú od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa
nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo odseku

5 do dňa jeho vrátenia.

32. Podľa § 85ke zákona o DPH - prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára 2017,
platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1.

januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1. 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
Súd k predmetnému ustanoveniu poukazuje aj na stanovisko č. 56 publikované v Zbierke stanovísk NS
SR a súdov SR č. 6/2009 pod sp. zn. Snj. 36/2019 zo dňa 30.10.2019 podľa ktorého : „Ustanovenie §
79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za

zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods.
3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe dani (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku
Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z
pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od

1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“,
nie je v súlade s právom Európskej únie. a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom
Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.

33. S poukazom na právny názor NS SR, ktorý zastáva názor, že zásadu daňovej neutrality by
mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania
daňovej kontroly. Tak ako v zmysle judikatúry Súdneho dvora nesmie byť daňový subjekt výkonom
daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním
uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu.

Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa
judikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočnosti potrebných
pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady
za toto zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by
platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného

odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného
preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného
odpočtu DPH podľa § 79 Daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia
zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala. V takých prípadoch zákon jasneurčuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt
má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo
forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať

povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné,
či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený
rozdiel dane.

34. K uvedenej právnej problematike resp. úprave existuje niekoľko rozhodnutí Súdneho dvora EÚ,

pričom NS SR poukázal na rozsudok zo dňa 18.12.1997 v spojených veciach C-286/94, C 340/95,
C-401/95, a C- 47/96 (Garage Molenheide a i., v konaní o predbežnej otázke) sa Súdny dvor zaoberal
okrem iného otázkou úročenia štátom zadržiavaného odpočtu po dobu zadržania v prípade, že
belgické vnútroštátne právo úrok priznávalo (okrem ďalších obmedzujúcich podmienok, ako napríklad
dosiahnutiastanovenejminimálnejvýškyvratiteľnéhonadmernéhoodpočtu),ibavprípade,ženadmerný
odpočetnebolplatcovivyplatenýdo31.marcarokunasledujúcehoporoku,vktoromvratiteľnýnadmerný

odpočet vznikol. Takúto vnútroštátnu právnu úpravu vzhliadol nezlučiteľnou so zásadou proporcionality
( viď najmä bod 62 rozsudku).
35. V rozsudku zo dňa 10.07.2008 vo veci C-25/07 ( F. M.. konanie o predbežnej otázke) súdny dvor
uviedol: bod 14. právo osôb povinných k dani zaručené v článku č. 17 šiestej smernice o DPH, odpočítať
od DPH. ktorú sú povinní odviesť, tú DPH. ktorá už zaťažila tovar, alebo služby na vstupe, podľa

ustálenej judikatúry predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH, zavedeného právnymi
predpismi Spoločenstva ( v tomto zmysle najmä rozsudky zo dňa 18.12.1997, Molenheide a ďalší,
C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C-47/96, Recueil, s. I - 7281, bod 47, ako i zo dňa 25.10.2001,
Komisia v. Taliansko. C-78/00. Recueil, s. I - 8195, bod 28). 15. Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil,
vyplýva z toho, že nárok na odpočet dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť

zásadne obmedzený. Tento nárok sa uplatní najmä okamžite vo vzťahu ku všetkým daniam, ktorými boli
zaťažené plnenia uskutočnené na vstupe ( viď najmä rozsudky zo dňa 06. júla 1995. BP Soupergaz.
C- 62/93, Recueil. s.l - 1883. bod 18: zo dňa 21. marca 2000, Gabalfriza a ďalší. C-110/98 a C-147/98.
Recueil, s. I - 1577, bod 43. ako i zo dňa 18. decembra 2007, Ccdilac, C-368/06, Zb. rozli. s. 1-12327,
bod 31). 16. Okrem toho je treba uviesť, že pokiaľ v zdaňovacom období výška odpočítateľnej dane

prekračuje výšku dlžnej dane a zdaniteľná osoba nemôže daň znížiť odpočítaním podľa článku 18 ods.
2 šiestej smernice o DPH, ods. 4 toho istého ustanovenia stanovuje, že členské štáty môžu buď preniesť
nadmerný odpočet do nasledujúceho obdobia alebo túto sumu vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré
určia. 17. Pokiaľ ide o túto poslednú uvedenú možnosť, ktorej sa týka spor vo veci samej, Súdny dvor
spresnil, že hoci členské Štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného

odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu neutrality daňového systému DPH tým,
že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH. podmienky
musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma
vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH. čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote
vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a spôsob vrátenia nesmie v nijakom

prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (pozri rozsudok Komisia/Taliansko.
už citovaný, body 32 až 34). 18. Preto otázku, ktorú položil vnútroštátny súd, je opodstatnené skúmať
vo svetle základných zásad spoločného systému DPH, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich bodoch.
19. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že ustanovenia zákona o DPH definujúce pravidlá
vrátenia nadmerného odpočtu tejto dane stanovujú, že daňové orgány disponujú na účely vrátenia

nadmerného odpočtu lehotou 60 dní odo dňa, keď zdaniteľná osoba podala daňové priznanie k DPH.
ale táto lehota je predĺžená na 180 dní, pokiaľ, ako je tomu v prípade žalobkync vo veci samej, noví
platitelia DPH neposkytli 'zábezpeku ' podľa článku 97 ods. 2 toho istého zákona. 20. Je teda potrebné
konštatovať, že noví platitelia DPH v porovnaní s ostatnými zdaniteľnými osobami podliehajú prísnejším
pravidlám vrátenia nadmerného odpočtu zaplatenej DPH. Musia preto znášať, minimálne vo Výške

nadmerného odpočtu DPH, ktorý im má byť vrátený, daňové zaťaženie DPH počas mimoriadne dlhého
obdobia. 21. Poľská republika vysvetľuje, že toto predĺženie lehoty je odôvodnené skutočnosťou, že
ide o nových platiteľov DPH. ktorých daňové orgány nepoznajú, a treba voči nim vykonať dôslednejšiu
kontrolu na účely zabránenia daňovým únikom a obchádzaniu daňových povinnosti. 22. V tomto ohľade
je potrebné pripomenúť, ako Súdny dvor už spresnil, že členské Štáty majú oprávnený záujem na prijatí

primeranýchopatrenínaochranusvojichfinančnýchzáujmovabojprotidaňovýmúnikomaobchádzaniu
alebo zneužitiu daňových povinností je Cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou o DPH
(pozri rozsudky Molenheidc bod 47. Halifax a i.. C-255/02, bod 71, Kittel a Recolta Recycling. C-439/04
a C-440/04, bod 54). 23. ... Ako totiž spresňuje vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí, lehota 180 dnína vrátenie dane stanovená pre nových platiteľov DPH je jednak šesťkrát dlhšia než zúčtovacie obdobie
pre DPH v trvaní jedného mesiaca a jednak trikrát dlhšia než lehota uplatňovaná na ostatné zdaniteľné
osoby, a to bez toho, aby poľské orgány uviedli dôkazy objasňujúce potrebu zaviesť takýto značný

rozdiel v zaobchádzaní na účely zabránenia daňovým únikom a obchádzaniu daňových povinností.
24. Napokon takto dlhá lehota sa zdá o to menej nevyhnutná, že v každom prípade daňové orgány
môžu na základe článku 87 ods. 2 zákona o DPH predĺžiť 60-dňovú lehotu, v ktorej sa má vrátenie
uskutočniť, pokiaľ považujú za potrebné podrobnejšie preskúmať zákonnosť vrátenia a získať potrebné
objasnenia. 25. Napokon, pokiaľ ide o možnosť poskytnúť zábezpeku na účely priznania obvyklej lehoty

60 dní na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. ktorú pre nových platiteľov stanovuje článok 97 ods. 7
zákona o DPH. tá nespochybňuje úvahy uvedené v predchádzajúcich bodoch. 26. Ako totiž uvádza
Komisia, táto zábezpeka nie je primeraná ani výške nadmerného odpočtu DPH, ktorý má byť vrátený, ani
hospodárskej veľkosti zdaniteľnej osoby. 27. Presnejšie, poskytnutie danej zábezpeky môže, v rozpore s
požiadavkou, ktorú stanovuje judikatúra uvedena v bode 17 tohto rozsudku, znamenať nezanedbateľné
finančné riziko pre podniky, ktoré začali vykonávať svoju činnosť a z tohto dôvodu môžu mať nedostatok

finančných prostriedkov. 28. V skutočnosti cieľom požiadavky poskytnúť uvedenú zábezpeku na účely
uplatnenia obvyklej lehoty je len nahradiť' finančné zaťaženie spojené s viazaním sumy nadmerného
odpočtu DPH na obdobie 180 dní zaťažením spojeným s viazaním sumy zábezpeky. Táto skutočnosť
je o to menej odôvodnená, že jednak, ako je tomu v spore vo veci samej, posledná uvedená suma
môže byť vyššia než dotknutý nadmerný odpočet DPH a jednak obdobie viazania zábezpeky je dlhšie

ako lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH stanovená pre nových platiteľov DPH. Na základe
článku 97 ods. 6 zákona o DPH totiž zábezpeku možno vrátiť až po uplynutí dvanástich mesiacov za
podmienky, že zdaniteľná osoba zaplatila všetky dane, ktoré za toto obdobie dlží štátnemu rozpočtu.
Výrok: ,,Článku 18 ods. 4 šiestej smernice..., a zásade proporcionality odporuje vnútroštátna právna
úprava, akou je tá v spore vo veci samej, ktorá na účely umožnenia kontrol nevyhnutných na zabránenie

daňovým únikom a obchádzaniu daňových povinností stanovuje lehotu v rozsahu 60 až 180 dní od
podania daňového priznania k dani z pridanej hodnoty zdaniteľnou osobou, ktorú majú vnútroštátne
daňové orgány na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty určitej kategórii zdaniteľných
osôb. okrem prípadu, keď tieto osoby poskytnú zábezpeku vo Výške 250 000 PLN. 2. Ustanovenia,
akými sú tie, ktorých sa týka spor vo veci samej, nepredstavujú osobitné odchylné opatrenia' sledujúce

zabránenieniektorýmformámdaňovýchúnikovaleboobchádzaniudaňovýchpovinnostívzmyslečlánku
27 ods. 1 šiestej smernice 77/388. zmenenej a doplnenej smernicou 2005/92.´´ Článok 183 smernice o
DPH neoprávňuje členský štát obmedziť vyplatenie nadmerného odpočtu DPH na základe stanovenia
podmienky, ktorá je sama o sebe v rozpore so smernicou.
36. Zároveň NS SR poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber, v ktorom

KovozberpožiadalovrátenienadmernéhoodpočtuDPHzamesiacjúl2007vosvojomdaňovompriznaní
podanom 25. augusta 2007. Daňový úrad začal daňovú kontrolu nadmerného odpočtu 14. októbra
2007 a ukončil ju 7. marca 2008 s tým. že priznal oprávnenosť uplatnenej výšky nadmerného odpočtu.
Nadmerný odpočet bol vrátený 13. marca 2008. Kovozber podal žiadosť, aby mu boli zaplatené úroky z
omeškania od 31. dňa po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania DPH za príslušné obdobie až

do dňa vrátenia nadmerného odpočtu. Daňový orgán žiadosť zamietol. Prejudiciálne otázky boli : Svojimi
dvomi otázkami, ktoré treba preskúmať vo vzájomnej súvislosti, sa vnútroštátny súd v podstate pýtal, či
článok183prvýodseksmerniceoDPHsamávykladaťvzmysle,žebránitakejvnútroštátnejúprave,ako
je úprava vo veci samej, ktorá stanovuje výpočet úrokov z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu
DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly. V prípade kladnej odpovede chce

vnútroštátny súd vedieť, aké sú povinnosti, pokiaľ ide o uplatnenie existujúcich vnútroštátnych pravidiel.
Z odôvodnenia vyplynulo : 21. Členské štáty musia pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného
odpočtu DPH dbať na to, aby tieto podmienky nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému
DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH.
Konkrétne, uvedené podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných

podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH. čo znamená, že vrátenie sa
uskutočni v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom
prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné
riziko (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia Taliansko, C-78/00, EU:C:2001:579 body 33 a 34:
Sosnowska, C- 25/07, EU:C:2008:395, bod 17; Enel Maritsa iztok 3, C-107/10. EU:C:2011:298, bod

33. Komisia/Maďarsko. C-274/10, EU:C:2011:530, bod 45). 23. V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že
členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške
sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné
dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmernéhoodpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo
nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je
nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že keďže zdaniteľná

osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je
postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím
je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 26. Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna
právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej
v bode 21 tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v

primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných
prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia,
ktoré môže byť šesť až dvanásť krát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca. 30. Pokiaľ ide o
povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva, treba pripomenúť,
že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu
právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z

omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť
nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho
práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym
poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili.

37. Zároveň NS SR poukazuje na skutočnosť, že z rozsudkov Súdneho dvora EÚ síce jednoznačne
nevyplýva, či právo EU je prameňom práva i pre vznik resp. stanovenie konkrétnej lehoty od ktorej vzniká
nárok na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci samej
ide skôr o odporúčanie, aby členské štáty vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku a so zásadou
ekvivalencie a efektivity stanovili podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené,

ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch a nesmú byť stanovené ani
takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EU. Pokiaľ
vnútroštátne súdy zistia rozpor vnútroštátneho predpisu s právnym poriadkom EÚ, Súdny dvor EÚ v
jednom z rozsudkov vo veci priznania úroku za nevrátený NO počas daňovej kontroly vyslovil názor, že
vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom

EÚ. „V čom spočíva zosúladenie znenia čl. 183 prvého odseku Smernice Rady 2006/112/ES z 20.
novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty s vnútroštátnou právnou úpravou v danej
veci? Podstatou právneho posúdenia v danej veci a zosúladenia práva EÚ a vnútroštátnej legislatívy je,
resp.bolourčiťdeň.odktoréhosabudepriznávaťúrokzozadržaného,resp.nevyplatenéhonadmerného
odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola ,, (JUDr. N. N., www. epi.sk,

19.12.2016).

38. Zároveň správny súd argumentuje právnym názorom NS SR, ktorý podporuje aj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Sžfk/4/2019, ktorý v bodoch 25 a 26 uvádza : 25. Novela
zákona o DPH účinná od 01.01.2017 v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu

počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške
1,5 % ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo
dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1. 2 alebo 5. Kompenzáciu,
ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní,
je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79

ods. 3 daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca úrok vypočítal. 26. Krajský súd nemohol sám
určiť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania a nahrádzať tak legislatívu. Je však
zrejmé, že nárok na úroky z omeškania nevzniká automaticky od prvého dňa po uplynutí všeobecnej
lehoty (na základe podaného daňového priznania), v ktorej by bol nadmerný odpočet obvykle vrátený.
Daňová kontrola môže trvať najviac 12 mesiacov bez ohľadu na to, či ide o kontrolu malého alebo

veľkého podniku, či ide o podnik, ktorý vykonáva výlučne tuzemské dodania tovarov a služieb alebo
vykonáva dodávky tovarov a služieb prevažne do iných štátov. Ak je kontrola začatá v lehote na
vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly
a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly. Keďže platiteľ dane počas výkonu
kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od

01.01.2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná
náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak
obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovaťoprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov
vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po
uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania,

bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a
efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom
daňovej kontroly. Uvedené rozhodnutie tým pádom reaguje aj na kasačnú námietku žalobcu a to odklonu
od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, vzhľadom na to, že uvedené rozhodnutie je novším
rozhodnutím kasačného súdu oproti poukazu žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu na sp. zn.

8Sžf/115/2013.

39. Čo sa týka žalobných dôvodov správny súd argumentuje tým, že nie je sporné v prípade žalobcu, že
daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2011 bola začatá 18. októbra 2011 a ukončená vyhotovením
protokolu zo dňa 27. apríla 2015, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie doručený 05.05.2015 žalobcovi.
Teda ako vyplýva takmer po 43. mesiacoch, načo bol vydaný dodatočný platobný výmer zo dňa

19. júna 2015, ktorý zrušil Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1S/8/2016 z 25. októbra 2016 a NS
SR rozsudkom pod sp. zn. 1Sžfk/13/2017 z 24. apríla 2018 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil
Finančnému riaditeľstvu SR. Žalobcovi bol znížený nadmerný odpočet a priznaný nárok na vrátenie
sumy nadmerného odpočtu. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený až 22. júna 2015 a ak by nebola
začatá daňová kontrola, správca dane by bol povinný vrátiť nadmerný odpočet najneskoršie do dňa 23.

októbra 2011. Sporné v danom prípade bolo oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu.

40. Podľa správneho súdu sporným zostáva aj naďalej právne posúdenie začiatku lehoty výpočtu úroku
z nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcu, ako daňového subjektu, určeného po vykonaní
daňovej kontroly v zmysle námietky žalobcu, že úroky z nadmerného odpočtu, vrátené po daňovej

kontrole sa nemajú vypočítavať odo dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu plynúcej po skončení
daňovej kontroly stanovenej vnútroštátnym právom, ale výpočet sa musí odvíjať odo dňa, kedy mal byť
nadmerný odpočet vrátený podľa podaného daňového priznania, ak by daňová kontrola nebola začatá,
čím rozhodnutie žalovaného nie je vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom
právnom posúdení veci a žalobca ako tvrdil v žalobe bol ukrátený na svojich právach.

41. Na danú žalobnú námietku, ako už správny súd reagoval vyššie poukazuje v plnom rozsahu aj
rozhodnutie NS SR 8Sžfk/48/2019 zo dňa 28.05.2020, z ktorého bezpochyby vyplýva, že tak, ako v
zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky
znevýhodnený, nemôžu mu výkon daňovej kontroly v spojení so zadržaním uplatneného nadmerného

odpočtu DPH pri zachovaní neutrality dane priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných
prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho
dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie
dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie ako
kompenzácia za toto zadržanie patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov

uvedenýchvjehodaňovompriznaníajenutnéjuodlíšiťodúrokuznadmernéhoodpočtuDPHpodľa§79
Daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch,
keď sa daňová kontrola vôbec nezačala.
Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu
je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda

šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez
toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z
nadmernéhoodpočtu.Počítanímúrokuznadmernéhoodpočtupouplynutívšeobecnejlehotynavrátenie
nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na
výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon

práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.
Vychádzajúc z aktuálnej judikatúry podľa správneho súdu počiatočným dňom nároku na úrok z nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu bol teda deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa
nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, t.j. od 24. apríla 2012 až do vrátenia
nadmerného odpočtu vo výške 52 462,04 eur do 22. júna 2015. Splatnosť nadmerného odpočtu bola 23.

októbra 2011 a počiatočným dňom nároku na úrok bol deň 24. apríla 2012. Dátum vrátenia nadmerného
odpočtuvsume52462,04eurdňa22.júna2015takpredstavujezadržanienadmernéhoodpočtuvpočte
1 155 dní, teda od 24. apríla 2012 až do vyplatenia nadmerného odpočtu. Základná úroková sadzbaECB k 1. januáru 2015 bola 0,00 % použitá úroková sadzba 1,5 % a výška úroku vypočítaná správcom
dane predstavovala 2 488,60 eur.

42. Čo sa týka žalobnej námietky retroaktivity v administratívnom konaní použitej žalobcom, že
ustanovenie§79azákonaoDPHnemožnopoužiťprivýpočteúrokovzozadržiavanejsumynadmerného
odpočtu, ktorá bola žalobcovi vrátená dňa 22. júna 2015, pretože toto ustanovenie nadobudlo účinnosť
až 1. januára 2017, správny súd argumentuje poukazom na stanovisko Správneho kolégia NS SR zo
dňa 30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady

za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly.

43. V súvislosti so zmenou Daňového poriadku zákonom č. 297/2016 Z.z. s účinnosťou od 1. januára
2017 je jednoznačne zrejmé, že k potrebe doplnenia chýbajúcej právnej úpravy dospel aj samotný
zákonodarca. Odlišná prax správcu dane ako aj obdobná judikatúra bola v rozpore s právom EÚ a s
prijatým spoločným systémom dane z pridanej hodnoty, čo potvrdila aj rozhodovacia činnosť Súdneho

dvora EÚ.

44. Nakoľko zákon o DPH, platný a účinný v čase rozhodnom pre posúdenie veci, neobsahoval
osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného
nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly je nevyhnutné v danej otázke vychádzať

z práva Európskej únie.

45. Výklad článku 183 Smernice Rady bol realizovaný rozsudkom Európskeho súdneho dvora C107/10
zodňa12.05.2011,podľaktoréhočlánok183SmerniceRadysamávykladaťvtomzmysle,žebránitakej
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu

dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania, zo sumy ktorá sa má
vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok,
že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly.

46. V zmysle právneho názoru NS SR v rozsudku sp. zn. 3Sžfk/41/2017 z 27. februára 2019 pri absencii

právnej úpravy prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 79a zákona o DPH aj na daňové
kontroly skončené do 31. decembra 2016, nakoľko rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15
Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona č. 279/2016 Z.z.

47. Podporne je tak uvedený správny argument žalovaného, podľa ktorého o správnosti postupu

správneho orgánu svedčí aj stanovisko správneho kolégia NS SR z 30. októbra 2019 sp.zn. Snj 36/2019
k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu
počas daňovej kontroly - Zbierka 6/2019.

48. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na rozhodnutia NS SR vydané po prijatí rozhodnutia Súdneho

dvora C-120/15 a zjednocujúceho stanoviska NS SR správny súd jednohlasne dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 S.s.p. zamietol.

49. Čo sa týka argumentov žalobcu, tieto sa opakovali v administratívnom konaní, ako aj v podanej
žalobe, s týmito sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne

vysporiadal, pričom rozhodnutia boli preskúmateľné a to nielen rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu, ale aj žalovaného s tým, že v zmysle ustálenej judikatúry nie je žiadúce a potrebné podávať
odpoveď na každý argument odvolateľa či sťažovateľa, ak argumentácia tvorí obsahom jeden logicky
celok, čo v tomto prípade rozhodnutie žalovaného bezpochyby bolo.

50. Správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku aj o trovách konania a
vzhľadom na neúspešnosť žalobcu, s poukazom na tú skutočnosť, že nebol naplnený účel ustanovenia
§ 168 S.s.p. rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

51. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444
ods. 1 Správneho súdneho poriadku).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno

zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.