Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. máj 2020

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 20Cpr/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119418568
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Koman

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2020:6119418568.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad, pred sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobkyne U.. A. M.,

nar. XX.X.XXXX, bytom G., P. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Martinou Čelkovou, advokátkou so sídlom
Humenné, Štefánikova 22/22, IČO: 37 938 754, proti žalovanému Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Prezídium Hasičského a záchranného zboru, so sídlom Bratislava - Ružinov, Drieňova 22, v
spore o zaplatenie 11.180,38 eur s prísl.

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne

samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 7.11.2019 sa žalobkyňa domáhala vydania
rozhodnutia, ktorý bude žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške
11.180,38 eur spolu s príslušenstvom. Žalovaný nárok žalobkyňa vyčíslila ako náhradu mzdy za obdobie
od mesiaca júl 2009 až marec 2011.
Poukázala na skutočnosť, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2001 vykonávala práce pre
žalovaného (v tom čase Vojenský útvar 5436 Humenné). Dňa 14.1.2008 dal žalovaný žalobkyni výpoveď
z pracovného pomeru. Nakoľko žalobkyňa s podanou výpoveďou nesúhlasila, domáhala sa určenia jej

neplatnosti v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 19C/63/2008. Rozsudkom
Krajského súdu Bratislava zo dňa 29.9.2016, č.k. 9Co/447/2015-449, súd právoplatne určil, že výpoveď
daná žalovaným žalobkyni dňa 14.1.2008 je neplatná. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa
9.2.2017, č.k. 19C/63/2008-475, bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2008
do 30.6.2009. Nakoľko podľa žalobkyne ust. § 79 Zákonníka práce umožňuje priznať nárok na náhradu
mzdy za 36 mesiacov, domáha sa žalobkyňa uhradenia náhrady mzdy za obdobie mesiacov júl 2009
až marec 2011 podanou žalobou.

2. Žalovaný vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore a uviedol, že v zmysle
ustanovení § 18 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka vznikajú právnické osoby
písomnou zmluvou, zakladacou listinou alebo na základe ustanovení osobitného zákona. Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky bolo zriadené zákonom č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a
organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ako štátna rozpočtová organizácia,
ktorej kompetencie vymedzuje uvedený zákon.

Poukázal na ust. § 21 Občianskeho zákonníka a ust. § 73 CSP s tým, že Slovenská republika a
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva rôzne subjekty, ktorých postavenie pred súdom a najmä
pasívnačiaktívnalegitimáciavsúdnomkonanísalíšiaatedaniejemožnéichzamieňať.Vtejtosúvislosti
poukázal na rozhodnutie R 22/1982.Žalovaný súčasne vzniesol námietku premlčania s tým, že žalobkyňa si uplatňuje náhradu mzdy v
súvislosti s neplatným skončením jej pracovného pomeru, ktoré konštatoval Krajský súd v Bratislave
rozsudkom sp. zn. 9Co/447/2015-449 zo dňa 29.09.2016, a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

07.11.2016. Nakoľko žalobkyňa si uplatňuje nároky, ktoré mali vzniknúť pred 07.11.2016, žalovaný
vzhľadom na uplynutie viac ako 3 rokov má za to, že nárok žalobkyne je premlčaný.
K veci samej žalovaný uviedol, že pracovný pomer žalobkyne bol na základe rozsudku Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/447/2015-449 zo dňa 29.09.2016 skončený neplatne. Žalobkyňa si
taktiež uplatnila nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia jej pracovného pomeru, pričom

Okresný súd Bratislava II jej rozsudkom sp. zn. 19C/63/2008-475 zo dňa 09.02.2017 priznal nárok
na náhradu mzdy za obdobie od 01.05.2008 do 30.06.2009. Žalobkyňou požadované nároky jej boli
následnevyplatenéspolusúrokomzomeškania.ŽalobkyňasMinisterstvomvnútraSlovenskejrepubliky
uzatvorila dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2018. Nakoľko žalobkyňa má za to, že
má nárok na náhradu mzdy spolu za obdobie 36 mesiacov, pričom za 14 mesiacov jej bola už náhrada
vyplatená, žalovaný navrhol vykonať dokazovanie za účelom zistenia skutočností, ktoré zamestnávateľa

oprávňujú požiadať súd o zníženie nároku zamestnanca na náhradu mzdy (napr.
iný pracovný pomer v rozhodnom období, PN, ...), a to dopytom na Sociálnej poisťovni ohľadom
pracovného zaradenia žalobkyne v rozhodnom období, príp. iných skutočností, ktorými je možné
odôvodniť návrh na zníženie alebo nepriznanie uplatnenej náhrady mzdy. Navrhol žalobu zamietnuť.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový
stav:

4. Z pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2001 súd zistil, že žalobkyňa od 2.5.2001 vykonávala prácu pre
Vojenský útvar 5436 ako radca s miestom výkonu práce Vojenský útvar 5435 Humenné - veliteľstvo

brigády. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 2.5.2002 so skúšobnou dobou v trvaní 3
mesiacov.

5. Z dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 22.6.2001 súd zistil, že pracovná zmluva sa s účinnosťou
od 1.7.2001 zmenila v časti druhu práce na zástupcu náčelníka pre správu budov, v časti miesta výkonu

práce na VÚ-5436, správa budov a v časti platu na platovú triedu 8.

6.Zdohodyozmenepracovnejzmluvyzodňa20.12.2002súdzistil,žepracovnázmluvasasúčinnosťou
od 1.1.2003 zmenila v časti miesta výkonu práce na Záchrannú brigádu Hasičského a záchranného
zboru v Humennom a v časti druhu práce na odborného referenta špecialistu - materiálovú účtovníčku.

Jedná sa o zmenu pracovnej zmluvy č. ZBH-V-1007/18/2002 zo dňa 28.3.2002, ktorá však samostatne
predložená nebola. Zamestnávateľom je označené Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium
Hasičského a záchranného zboru.

7. Z platového dekrétu č. 12 zo dňa 27.12.2007 vydaného Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,

Prezídiom Hasičského a záchranného zboru súd zistil výšku priznaného platu žalobkyne od 1.1.2008.

8. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 19C/63/2008 súd zistil, že 6alobou
doručenou dňa 30.6.2008 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede zo dňa 14.1.2008,
určenianeplatnostiplatovéhodekrétuč.12zodňa27.12.2007apovinnostinahradiťžalobkyniušlúmzdu

od 1.2.2008 do umožnenia výkonu práce. Nesúhlas žalobkyne s výpoveďou a jej záujem na ďalšom
zamestnávaní mali byť oznámené ústne.
Čiastočným rozsudkom zo dňa 19.10.2010 súd žalobu o určenie neplatnosti výpovede zamietol.
Uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa 30.3.2012, č.k. 9Co/143/2011-242 bol čiastočný
rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Rozsudkom zo dňa 1.4.2014 súd prvej inštancie

žalobu o určenie neplatnosti výpovede zamietol, konanie o určenie neplatnosti platového dekrétu
zastavil. V odvolaní proti uvedenému rozsudku, ktoré bolo súdu doručené dňa 26.5.2014, žalobkyňa
prostredníctvom právnej zástupkyne žiadala, aby súd okrem neplatnosti výpovede tiež určil, že pracovný
pomer trvá.
Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 8.9.2015 súd prvej inštancie doplnil výrok rozsudku zo dňa 1.4.2014 a v

prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odvolaní podanom proti dopĺňaciemu rozsudku žiadala žalobkyňa
o zmenu rozsudku prvej inštancie a priznanie náhrady ušlej mzdy od 1.2.2008 do umožnenia výkonu
práce, event. o zrušenie rozsudku prvej inštancie a vylúčenie nároku na náhradu mzdy na samostatné
konanie.Rozsudkom zo dňa 29.9.2016 Krajský súd Bratislava ako súd druhej inštancie rozsudok súdu prvej
inštancie zo dňa 1.4.2014 v prvom výroku zmenil tak, že určil, že výpoveď zo dňa 14.1.2008 je neplatná
a pracovný pomer trvá. Súčasne zrušil dopĺňací rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 7.11.2016.
Podaním doručeným dňa 22.12.2016 žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne špecifikovala
žalobný petit tak, že požaduje náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2008 do 30.6.2009, pričom výslovne
uviedla, že za uvedené obdobie jej náhrada mzdy náleží, nakoľko od skončenia výpovednej doby
30.4.2008 do 30.6.2009 bola nezamestnaná. Súčasne s podaním doložila pracovnú zmluvu zo

dňa 30.6.2009, z ktorej súd zistil, že od 1.7.2009 ako zamestnanec vykonávala kombinovanú
administratívno-kancelársku činnosť v spoločnosti CHIRURG J.M. s.r.o. a taktiež potvrdenie ÚPSVaR v
Humennom, že v evidencii uchádzačov o zamestnanie bola žalobkyňa do 30.6.2009.
Rozsudkom zo dňa 9.2.2017 Okresný súd Bratislava II zvyšku žaloby vyhovel a priznal žalobkyni
nárok na náhradu mzdy za obdobie od mája roku 2008 do júna roku 2009. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 8.3.2017. Žalobkyni bol teda priznaný nárok ktorý žiadala, resp. žiadne ďalšie nároky

voči žalovanému nevzniesla.

9. Zistený skutkový stav súd nasledovne právne posúdil:

10. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce účinného k 30.4.2008, pracovný pomer sa zakladá písomnou

pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej
zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

11. Podľa § 47 ods. 1 cit. zákona, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný
prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať

podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi
predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa pokynov
zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a
dodržiavať pracovnú disciplínu.

12. Podľa § 79 ods. 1 cit. zákona, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

13. Podľa § 79 ods. 2 cit. zákona, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada

mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za
čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

14. Podľa § 79 ods. 3 cit. zákona, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne

písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím
výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom,
keď sa mal pracovný pomer skončiť.

15. Podľa § 118 ods. 1 cit. zákona, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú

prácu mzdu.

16. Podľa § 118 ods. 2 cit. zákona, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna
mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie
poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných

predpisov,najmänáhradamzdy,odstupné,odchodné,cestovnénáhrady,príspevkyzosociálnehofondu,
výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej
pracovnej neschopnosti zamestnanca a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje
ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.17. Podľa § 1 ods. 1 cit. zákona, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti
s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne

pracovnoprávne vzťahy.

18. Podľa § 1 ods. 4 cit. zákona, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto
právne vzťahy Občiansky zákonník .

19. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

20. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

21. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, že
rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, môže v žalobe zároveň (súčasne) uplatniť aj nárok na
náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Prisúdenie tohto nároku však nie je

možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, nakoľko rozhodnutie o
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú podmienku bez splnenia ktorej nie
je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy. Súd v takom prípade spravidla rozhodne v rozsudku
nielen o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale aj o uplatnenej náhrade mzdy, pričom
od výroku o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru je výrok o náhrade mzdy závislý. Ak je to

účelné, môže súd najskôr rozhodnúť o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a následne (po
právoplatnosti takéhoto rozhodnutia) rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy. Nárok na náhradu mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru môže však zamestnanec uplatniť nielen súčasne so
žalobou o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj neskôr - s rizikom prípadného úspešného
namietania premlčania takéhoto nároku žalovaným (napr. R 8/2003).

Pre tento hroziaci nepriaznivý dôsledok pre žalobcu sa neodporúča neuvážene dlho vyčkávať s
uplatnením tohto peňažného nároku na súde, napr. až dovtedy, kým bude právoplatne rozhodnuté
o žalobe o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Možnosť uplatnenia tohto nároku
nijako teda neobmedzuje skutočnosť, že v tom čase ešte o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru nie je rozhodnuté. Pre náhradu mzdy (bez rozlišovania, či ide o náhradu mzdy

z neplatného rozviazania pracovného pomeru alebo o inú náhradu mzdy) je stanovená uvedená
mesačná splatnosť, rovnako ako u mzdy. To, že súd náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru môže prisúdiť iba za podmienky, že tento nárok vznikol - odo dňa, keď zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, a za stavu, že už rozhodol o neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru, neznamená, že súd tu určuje splatnosť náhrady mzdy. Aby súd mohol

rozhodnutím určovať splatnosť tejto náhrady mzdy, musela by k tomu jestvovať konkrétna hmotnoprávna
úprava.
To, že splatnosť náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa neurčuje súdnym
rozhodnutím, má zásadný právny rozmer, súd ako štátny orgán so zreteľom na článok 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má
povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti, priznaním
náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne)
dodáva kvalita vykonateľného práva. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu
mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto

náhrady - teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva.
Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy.

22. I keď v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 19C/63/2008 si žalobkyňa

nárok na náhradu mzdy síce uplatnila, podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava II dňa
22.12.2016 nárok špecifikovala, avšak žiadala o náhradu mzdy len za obdobie od mesiaca máj 2008 do
mesiaca jún 2009. Žaloba o neplatnosť výpovede pritom bola podaná 30.6.2008.Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že sa domáha vyslovenia neplatnosti výpovede, avšak súčasne
neuviedla,žetrvánaďalšomzamestnávaní.Tentovýrokdoplnilaažvodvolaní,ktorébolosúdudoručené
dňa 26.5.2014.

23.Akovyplývazexistujúcejsudikatúry:R17/2017-RozsudokNajvyššiehosúduSRzodňa10.11.2016,
sp. zn. 3 Cdo 174/2016, Občiansky zákonník stanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby.
Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za tento deň sa
všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť

dôvodne podaná žaloba na súd (actio nata). Ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to,
či oprávnená osoba (veriteľ) by mohol právo subjektívne vykonať alebo nie, t.j. či oprávnený subjektívne
vedel alebo nevedel o svojom práve.
Už v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani
inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu“. .. Na tomto závere
sa ustálila aj neskoršia súdna prax [viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 25/2003,

ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 91/2004] zotrvávajúca na tom, že ak doba plnenia nie je
určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie
(§ 563 OZ). Dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný
o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo

vyplývajúce zo záväzku.
Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať
o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh
vznikol. ... Uvedený právny názor bol zastávaný už v staršej právnej teórii (porovnaj napríklad publikáciu
Štefan Luby: Slovenské všeobecné súkromné právo. 1 zväzok, Bratislava: Knižnica Právnickej jednoty

1941, str. 386, v ktorej sa uvádza, že plynutie času pri premlčaní začína v prípade relatívnych právnych
nárokov, t.j. aj práva obligačného vtedy, ak sa stali splniteľnými, t.j. actio nata; „ak ale splatnosť závisí
od vypovedania pohľadávky veriteľom, potom začne premlčanie od okamžiku vzniku pohľadávky“;
obdobne viď publikáciu Štefan Luby: Občianskoprávny nárok, Bratislava: Právnické štúdie 1958, str.
270). Identický právny názor sa prezentuje aj v novšej právnej teórii (porovnaj napríklad Fekete, I.:

Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 498).

24. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od
tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie tohto nároku. Z ustanovenia §
119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné

obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné
obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa
preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia
lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína
plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten, ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná.

Zároveň je potrebné v súvislosti s vyššie uvedením dať do pozornosti judikatúru (R 10/1969, 4 Cdo
42/1995, R 33/1996), podľa ktorých ak z obsahu žaloby vyplýva že zamestnanec sa domáha neplatnosti
skončenia pracovného pomeru preto, že chce zostať aj ďalej u zamestnávateľa zamestnaný, alebo že
sa domáha vyslovenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru bez toho, aby trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej

zamestnával, potom treba predpokladať (s tým, že prípadné pochybnosti odstráni súd
v priebehu konania), že sa uplatňuje aj nárok na náhradu mzdy.
S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe prípadne ešte
nie je rozhodnuté o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktorej podanie je inak nevyhnutné
na riešenie otázky neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik
tohto práva. Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je na isto postavené, či skutočne
ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru, teda že uvedený nárok nemožno prisúdiť, kým nie je

právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť pracovný pomer skončený, je
neplatný. (napr. 1 Cdo 180/2009)25. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa žalobkyňa podanou žalobou nedomáhala, okrem určenia
neplatnosti výpovede, aj určenia ďalšieho trvania pracovného pomeru, nemožno prezumovať prerušenie
premlčacej lehoty a jednotlivé mzdové nároky sa premlčali v zákonnej trojročnej lehote.

26. Súčasne súd poukazuje na skutočnosť, že v pôvodnom konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava II vedenom pod sp. zn. 19C/63/2008 si žalobkyňa žiadala o priznanie nároku na náhradu
mzdy do 30.6.2009, t.j. za obdobie 14 mesiacov, kedy bola bez zamestnania, i keď Zákonník práce v
§ 79 účinnom v čase podania predmetnej žaloby umožňoval nárok zamestnanca znížiť či nepriznať za

obdobie prevyšujúce 12 mesiacov a nie, ako uvádza žalobkyňa, 36 mesiacov.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu z dôvodu vznesenej námietky premlčania
nároku v celom rozsahu zamietol.

28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 C.s.p. a s prihliadnutím na zásadu úspechu v konaní

úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia uznesenia na tunajšom
súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť
o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený
môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.