Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. október 2021

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/158/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117216764
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2021:8117216764.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: E. T., V.. XX.X.XXXX, P.

XXX XX X. XX, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské Nivy 1, 829 90
Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o.,
Nám. Sv. Egídia 93, 058 01, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.080,70 Eur a o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, takto

r o z h o d o l :

U r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o poskytnutí pôžičky číslo XXXXXX z 2.2.2011, v
časti VII. vyhlásenie klienta: „Súhlasím, aby spoločnosť v zmysle zákona číslo 428/2002 Z.z. o ochrane

osobných údajov v znení neskorších predpisov ďalej len zákon, poskytla moje osobné údaje a údaje
uvedené v tejto zmluve, ďalej len údaje a informácie, aj svojej ovládanej osobe L. Ú. P., D..T.. (L., D..T..)
a jej dcérskym spoločnostiam, spoločnosti S. T., Taliansko za účelom interného výkazníctva, zvýšenia
kvalitymneposkytovanýchslužiebaponukyslužiebaproduktovtýchtospoločnostípatriacichdoskupiny
s úzkymi väzbami k L., D..T.. a to v rozsahu údajov uvedených v tejto Zmluve na dobu 10 rokov od
podpisužiadosti,pričomsomoprávnenýodvolaťsvojsúhlasnajskôrpojednomrokuodudeleniasúhlasu
pre prípad, že Zmluva nevznikne, a to písomným oznámením doručeným na adresu Consumer Finance

Holding, a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok. Potvrdzujem dobrovoľnosť tohto súhlasu.
Súhlasím, aby Spoločnosť poskytovala moje osobné údaje v rozsahu identifikačných údajov uvedených
v tejto Zmluve, údajov týkajúcich sa mojich záväzkových vzťahov medzi mnou a Spoločnosťou a údajov
o plnení mojich záväzkov vyplývajúcich z týchto vzťahov a za účelom uvedených v Informácií podľa
§ 10 Zákona (ďalej len "Informácia") prevádzkovateľovi V. P. A. P., záujmové združenie právnických
osôb, v skratke V., S. Č. XXX XXX XX, T. T. A. XX, XXX XX P. zapísané v registri záujmových združení
právnických osôb vedenom Krajským úradom v Bratislave. Svoj súhlas udeľujem na dobu 5 rokov v
prípade neakceptácie návrhu Zmluvy jednou zo zmluvných strán. V prípade vzniku zmluvného vzťahu

svoj súhlas udeľujem na dobu 10 rokov po uhradení všetkých mojich záväzkov voči Spoločnosti v súlade
s platnou právnou legislatívou. Tento súhlas je možné odvolať len za podmienky, že v lehote stanovenej
týmto súhlasom sa hodnoverne preukáže ich nezákonné spracúvanie a tým porušovanie mojich práv a
právom chránených záujmov ako dôsledku takéhoto spracúvania,“, j e n e p r i j a t e ľ n á .

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenousúdu27.6.2017sažalobcadomáhal,abysúdvydalrozsudokktorýmbyrozhodolo
povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.080,70 Eur spolu s úrokom z
omeškaniavovýške5%ztejtosumyoddruhéhodňapodnidoručeniažalobyžalovanémudozaplatenia,a zároveň určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí pôžičky č. XXXXXX z 2.2.2011,
v časti VII. Vyhlásenie klienta v znení tak, ako je uvedená vo výroku tohto rozsudku, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.

2.1. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril spotrebiteľskú zmluvu. Ide o Zmluvu o poskytnutí
pôžičky vo výške 1.850,- Eur, s mesačnou splátkou vo výške 62,10 Eur, ročnou úrokovou sadzbou vo
výške 29%, RPMN vo výške 29%, priemernou RPMN vo výške 20,68 % s tým, že celkovú sumu pôžičky
vo výške 2.980,80 Eur mal žalovanému uhradiť do 2/2015, a jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú

uzatvoril ako spotrebiteľ so žalovaným, dodávateľom finančnej služby.

2.2. Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu žalobca uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná
o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2/ zák.
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy
(ďalej len „ZoSU“), konkrétne okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať:

- druh spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. a/ ZoSU),
- dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§
9 ods. 2 písm. f/ ZoSU),
- ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSU),
- výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSU).
Žalobca uviedol, že v súvislosti s povinnosťou žalovaného uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere aj
predpoklady, ktoré boli použité na výpočet RPMN, poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove,
sp. zn. 3Co/7/2017, zo 6.4.2017, z ktorého časť odôvodnenia následne citoval.

Ďalej žalobca uviedol, že Zmluva o poskytnutí pôžičky č. 410893, z 2.2.2011 neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a/, f/, j/ a k/ ZoSU, preto je predmetný úver podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU,
bezúročný a bez poplatkov, a bezdôvodné obohatenie žaluje
vo výške rozdielu medzi jeho platbami v celkovej výške 2.930,70 Eur a výškou úveru 1.850,- Eur, teda
1.080,70 Eur.

Na záver žalobca dodal, že o skutočnosti, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil,
sa dozvedel od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 20.2.2017. V súvislosti s
objektívnou premlčacou dobou žalobca uviedol, že súdy opakovane posúdili konanie dodávateľov, ktorí
porušujú spotrebiteľské právo, ako úmyselné konanie vedúce k ich bezdôvodnému obohateniu na úkor
spotrebiteľov, čo má za následok 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu (k čomu poukázal na rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/72/2014 zo dňa 19.3.2015). Žalobca uzavrel, že žalovaný
podniká v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov neohraničenému okruhu fyzických osôb s
tým, že znalosť zákona v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v
najvyššej možnej miere (k čomu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012,
zo 16.1.2013).

2.3. Vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej podmienky žalobca uviedol, že Zmluva o poskytnutí pôžičky č.
XXXXXX z 2.2.2011 obsahuje aj neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v časti VII. vyhlásenie klienta v
znení tak, ako je uvedená vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Žalobca svoje tvrdenie odôvodnil tým, že je zjavne neprimerané, ak dodávateľ spotrebiteľovi predloží

na podpis predformulovanú zmluvnú podmienku, podľa ktorej má spotrebiteľ udeliť široko koncipovaný
súhlas, s nakladaním s jeho osobnými údajmi po dobu 10 rokov od podpisu žiadosti bez ohľadu na dĺžku
trvania zmluvy a dokonca, ak zmluva vôbec nevznikne, tak tento súhlas, nielenže trvá ešte rok, ale aj
po uplynutí tohto roka nezanikne uplynutím času, ale spotrebiteľ je povinný odvolať súhlas písomným
oznámením.

Podľa žalobcu ukladanie takýchto povinností spotrebiteľovi nemá oporu v žiadnom zákone, tobôž nie v
zákone o bankách, a takýto súhlas formálne dosiahnutý štandardnou zmluvnou podmienkou nemožno
za žiadnych okolnosti považovať za náležitý a individualizovaný prejav vôle spotrebiteľa s úkonom, na
ktorý sa tento výslovne zákonom o ochrane osobných údajov požaduje.
Žalobca uzavrel, že uvedená zmluvná podmienka spôsobuje, v rozpore s požiadavkou dobrej viery,

zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa, a je teda
v rozpore s generálnou klauzulou (§ 53 ods. 1 OZ). Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na
rozhodnutieSOI,č.:P/0331/07/11,z25.11.2011,vktoromboliobdobnézmluvnépodmienkyžalovaného,
pod bodom 14.14 a 14.15, v časti II. neprijateľné podmienky vo Všeobecných obchodných podmienkachposúdené, ako neprijateľné, a poukázal aj na to, že rovnako, obdobnú zmluvnú podmienku, posúdila
za neprijateľnú, pri zhromažďovaní osobných údajov bankou aj Komisia na posudzovanie podmienok v
spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti

SR pod č. 36101/2017/21, z 24.1.2017, na str. 13, čl. 9 bod 9.1 (z ktorých časť odôvodnenia v žalobe
následne žalobca aj citoval).

2.4. V obdobných konaniach (o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok) spotrebitelia zastúpený
rovnakýmadvokátompritomnatomtomiesteobvykleešteuvádzajú(vovzťahuknaliehavémuprávnemu

záujmu na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky - pričom obdobnými slovami tak napokon urobil
aj žalobca v tejto veci vo svojom oneskorenom doplňujúcom vyjadrení zo dňa 23.9.2021), že pojem
neprijateľnápodmienkavychádzazpredpokladu,žeideozmluvnúpodmienku,ktoránapriekpožiadavke
dobrej viery spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, vzniknutých na základe
zmluvy, ku škode spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS). Uvádzajú, že túto skutočnosť
je súd povinný preveriť z úradnej moci (§ 298 ods. 1 CSP, rozsudok SD EÚ C-240/98 až C-244/98),

teda v tomto prípade sa nedá uvažovať o výsostnom práve spotrebiteľa, ktorý by nebol viazaný
neprijateľnou podmienkou len za stavu, kedy by sa výslovne určenia jej neplatnosti domáhal (§ 3 ods.
5 veta prvá zák. č. 250/2007 Z.z.). Poukazujú na to, že neprijateľná podmienka je absolútne neplatná
(§ 53 ods. 5 OZ) a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem
na určení neprijateľností zmluvných podmienok je daný zákonom a nie je potrebné ho preukazovať.

Dodávajú tiež že „s týmto stavom sa vysporiadal“ aj SD EÚ v rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis,
C-473/00, keď uviedol, že „Národná právna úprava, ktorá národnému súdu v rámci konania o žalobe
podanejposkytovateľomspotrebiteľskéhoúveruprotispotrebiteľoviaspočívajúcejnazmluvemedzinimi
uzavretej, znemožňuje po uplynutí premlčacej lehoty z úradnej povinnosti alebo na základe podnetu
spotrebiteľa určiť, že podmienka obsiahnutá v zmluve medzi nimi uzavretej je nekalá, je v rozpore so

smernicouRady93/13/EH.“(pozn.súdu:vuvedenomrozsudkusavšakSDEÚzaoberalibapovinnosťou
národného súdu podľa článku 6(1) hore uvedenej smernice zabezpečiť - v konaní o žalobe podanej
dodávateľom proti spotrebiteľovi ochranu spotrebiteľa v zmysle uvedenej smernice aj pri spotrebiteľovej
nečinnosti - aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné. Už na tomto meste tak treba
poukázať na to, že uvedené rozhodnutie sa týkalo konania o žalobe podanej poskytovateľom proti

spotrebiteľovi, a nie procesných podmienok a významu opačných konaní, a v rámci toho povinnosti
členských štátov „zabezpečiť“ aby spotrebitelia neboli viazaní nekalými podmienkami, vrátane možnej
odradzujúcej funkcie súdneho rozhodnutia prispievajúcej k ukončeniu používania nekalých podmienok,
a teda nie primeranosti, potrebnosti, zmyslu a podmienok akýchkoľvek ďalších resp. rôznych iných
súdnych konaní iniciovaných naopak spotrebiteľom a týkajúcich sa opakovane rovnakého predmetu po

splnení povinnosti členského štátu podľa článku 6(1) tejto smernice, najmä ak je ochrana žalobcu ako
spotrebiteľaprednímuvedenýmineprijateľnýmizmluvnýmipodmienkami,takakojetoajpodľavyjadrení
a vedomostí samotného žalobcu uvedených v predchádzajúcom a úvode tohto bodu odôvodnenia,
našim štátom už zabezpečená - t.j. ak predmetné zmluvné podmienky už boli vyhlásené za neplatné, z
ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a najmä neprijateľná

podmienka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ), a to všetko bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa -
o čom žalobca, vychádzajúc z jeho žaloby, vie).

3.1. Žalovaný (pôvodne Consumer Finance Holding, a.s.) vo vojom písomnom vyjadrení so žalobou
nesúhlasil a navrhol, aby súd žalobu zamietol.

3.2.Vovzťahukbezdôvodnémuobohateniužalovaný(vbodeVI.svojhovyjadrenia)namietalpremlčanie
žalobcom uplatneného nároku, a to tak v subjektívnej ako aj v objektívnej premlčacej dobe.
Poukázal na to, že v nadväznosti na dikciu § 103 OZ sa každá splátka spotrebiteľského úveru považuje
za samostatný peňažný dlh, ktorý sa v zmysle § 103 OZ samostatne premlčuje odo dňa zročnosti

jednotlivej (každej) splátky samostatne, pričom žalobca podal na súd žalobu dňa 27.05.2017 a posledná
splátka spotrebiteľského úveru zo Zmluvy o pôžičke bola uhradená dňa 16.05.2014, teda žalobcom
domáhané vydanie bezdôvodného obohatenia titulom prijatia úroku (ktorý obsahovala každá jednotlivá
splátka spotrebiteľského úveru) považuje za premlčané s poukazom na dikciu ust. § 107 OZ. Dodal,
že pre začiatok plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 OZ je rozhodujúci

deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo s tým, že v tomto prípade
malo údajne dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v čase zročnosti každej splátky úveru poskytnutého
na základe Zmluvy o pôžičke samostatne. Ďalej žalovaný citoval odbornú literatúru, podľa ktorej
„Pokiaľ márne uplynie aspoň jedna z uvedených premlčacích dôb (buď subjektívna alebo objektívna)a druhou stranou je vznesená námietka premlčania, nie je možné oprávnenému právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia priznať.“ (Švestka, Spáčil, Škárová, Humlák a kol.: Občanský zakonník 1.
Komentař 2008. str. 554.), a na základe uvedeného vzniesol námietku premlčania s tým, že právo

na údajné vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčalo v dôsledku márneho uplynutia objektívnej
trojročnej premlčacej doby. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudky Krajského súdu v Banskej
Bystrici (14Co/1128/2014 a 13Co/90/2015) a dodal, že podmienka pre uplatnenie 10 - ročnej premlčacej
lehoty v tomto prípade splnená nie je, nakoľko má za to, že úmysel (či už priamy alebo nepriamy )
musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu, musí existovať už v čase získania bezdôvodného

obohatenia, a teda nestačí, keby ho žalovaný získal neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal.
K otázke uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty žalovaný poukázal na rozsudok NS ČR sp.
zn. 26Cdo/785/2011 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 s tým, že citovaná judikatúra
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty jednoznačne objektivizuje vedomosťou o skutkových
okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Dodal, že skutkovou okolnosťou,
od ktorej sa odvíja plynutie subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia, je

zaplatenie splátok úveru žalovanému s tým, že už vtedy žalobca vedel o osobe, ktorá sa na jeho úkor
údajne bezdôvodne obohatila, teda, že žalovaný mu poskytol finančné prostriedky na základe neplatnej
zmluvy. Tiež mal k dispozícii údaje o skutočnostiach rozhodujúcich pre vyčíslenie výšky bezdôvodného
obohatenia. Žalobca mal na posúdenie jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia všetky
informácie už odo dňa uzavretia zmluvy, resp. odo dňa zaplatenia jednotlivých splátok úveru. Žalovaný

uzavrel, že v danom prípade sa začiatok premlčacej doby začína okamihom zročnosti každej splátky,
a že z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že v danom prípade došlo k uplynutiu aj subjektívnej
premlčacej lehoty.

3.3. Vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru

Zmluva o pôžičke je dojednaná v súlade s platným právom, je dostatočne určitá, obsahuje zhodné
prejavy vôle strán a za žiadnych okolností neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých by ju bolo možné
vyhlásiť za bezúročnú a bez poplatkov, tak ako sa domnieva žalobca.

3.4. Vo vzťahu k námietke, že Zmluva neobsahuje v zmysle § 9 ods. 2 pism. l) a f) ZoSÚ - výšku, počet

a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov a ich rozlíšenie a konečnú splatnosť; a dobu trvania zmluvy
žalovanýuviedol,ževZmluveopôžičkejevčlánkuPredmetfinancovaniapôžičkyuvedenávýškasplátky
- 62,10 € ako aj počet splátok 48. Termíny splátok (do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca) je
uvedený v bode 6.2 Všeobecných obchodných podmienok, a ďalej je samostatne v Zmluve o pôžičke
uvedená aj konečná splatnosť mesiacom a rokom 02/2015. Dodal, že vychádzajúc z počtu splátok. ich

splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti je zhodný s dátumom splatnosti konečnej
splátky, a podľa neho bola konečná splatnosť určená zrozumiteľne a určito s tým, že zákon nepredpisuje
formu, ako má byť uvedená konečná splatnosť, a má za to, že vyššie uvedeným si splnil svoju povinnosť,
a to uvedenie termínu konečnej splatnosti. Mal za to, že ani doba trvania zmluvy nemá byť uvedená
konkrétnym dátumom, nakoľko podľa jeho názoru platné znenie zákona o ZoSÚ takúto povinnosť

neukladá. Uviedol, že doba trvania Zmluvy o pôžičke je vyjadrená v ČI. 12 bod 12.1 VOP k Zmluve o
pôžičke tak, že ,, Zmluva sa skončí úplným splnením všetkých záväzkov a pohľadávok Klienta vo vzťahu
k Spoločnosti podľa Zmluvy." Z legislatívno-terminologického hľadiska termín „doba" znamená „časový
úsek" a nie konkrétny dátum, napr. doba trvania zmluvy od jej uzatvorenia do zaplatenia poslednej
splátky. Z vyššie uvedených dôvodov má za to, že doba trvania zmluvy vo vymedzení „do splatenia

všetkých záväzkov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere" je správna a jej forma dostatočná a doba
určiteľná. Taktiež aj v zmysle právnej teórie sa zmluvy delia na zmluvy uzavreté na dobu určitú a neurčitú,
takže použitie tohto termínu namiesto konkrétneho dátumu je aj z tohto hľadiska správne. Pokiaľ by bol
súd toho názoru, že predmetné náležitosti nie sú v podobe požadovanej zákonom, a teda nie je možné
na ne prihliadať, tak poukázal na závery rozsudku Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 v zmysle,

ktorého Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere
bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. Žalovaný uviedol, že je toho názoru, že medzi tieto náležitosti nepatrí

ust. §9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, naopak patrí medzi ne údaj o úrokovej sadzbe, RPMN, výške splátky a
pod., a na podporu svojich tvrdení poukázal aj na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/39/2016
zo dňa 11.04.2017, podľa ktorého: „Súdny dvor tiež rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa
sledovanýSmernicouRady87/102/EHSz22.12.19860aproximäciizákonovainýchprávnychpredpisova správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, zmenenej a doplnenej
Smernicou 98/7/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16.2.1998 v záujme boja proti nespravodlivýni
úverovým podmienkam a na to, aby sa dlžníkovi umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia

uzavretej zmluvy, čl. 4 uvedenej Smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky
okolnosti, ktoré môžu mat' vplyv na rozsah jeho záväzku, pričom porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má
podstatný význam v kontexte Smernice 2008/48 môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej
úpravy zánikom nároku tohto veriteľa na úroky a poplatky. Takýto podstatný význam má povinnosť
uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvencia

splátok, ako aj prípadnú existencia notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenie.
Keďže neuvedenie týchto náležitosti v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku, sankciu spočívajúcu v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle čl. 23 Smernice 2008/48 a
judikatúry pripomenutej v bode 63 tohto rozsudku. Za primerané by sa však nemalo považovať, ak v
súlade s touto vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie takejto sankcie vyvolá voči veriteľovi závažné

následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí spomedzi náležitostí upravených v ČI. 10 ods. 2
Smernice 2008/48, ktoré svojou povahou nemôžu mat' vplyv na schopnosť' dlžníka posúdiť'
rozsah svojho záväzku. Za týchto okolnosti potom súd uviedol, že čl. 23 Smernice 2008/48 sa iná
vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil,
že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v či. 10 ods. 2 tejto Smernice,

táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej
neuvedenie môže spochybniť možnosť' spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho Záväzku."
Ďalej žalovaný, s odkazom na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15,
ktorého predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, poukázal na
jeho ďalšie právne závery s tým, že Súdny dvor uviedol:

„Vzhľadomnavšetkytietoúvahyjepotrebnéodpovedaťnaprvúadruhúotázkutak,žečlánok10ods.la2
smernice2008/48vspojenísčlánkom3písm.m)tejtosmernicesamávykladaťvtomzmysle,že:zmluva
o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v
článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byt' vyhotovené písomne 1 alebo na inom trvalom nosiči. ", že

Súdnydvorďalejkonštatoval:„Článok10ods.2písm.h)smernice2008/48samávykladaťvtomzmysle,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny
dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať
dátumy týchto splátok.“, a že „článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v
tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi

splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu,
aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Žalovaný dodal,
že Súdny dvor ďalej uviedol: „pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské
štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica

obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti."

3.5. Vo vzťahu k námietke, že Zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. a) ZoSÚ žalovaný
uviedol, že druh spotrebiteľského úveru jednoznačne vyplýva zo Štandardných európskych in formácií
o spotrebiteľskom úvere, v ktorých je uvedené, že ide o bezúčelový spotrebiteľský úver, a poukázal aj

na článok 1. definície Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy,
kde je uvedené , že „ Pôžička znamená bezúčelový spotrebiteľský úver v čiastke poskytnutej Klientovi
Spoločnosťou. " Žalovaný má za to, že Zmluva o pôžičke obsahuje náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm.
a) ZoSÚ, a pokiaľ by bol konajúci súd iného názoru dodal, že nejde o okolnosť, ktorej neuvedenie môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

3.6. Vo vzťahu k námietke, že Zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a
predpokladov použi tých na jej výpočet podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ žalovaný uviedol, že výška ročnej
percentuálnej miery nákladov je uvedená v článku III. schválená výška pôžičky Zmluvy o pôžičke, a to
vo výške 29%, a že v tomto článku zmluvy o pôžičke sú rovnako uvedené aj predpoklady na výpočet

RPMN a to:
- úroková sadzba: 29 % p.a.
- počet splátok: 48
- celková výška úveru: 1.850,00 €ktoré žalovaný dosadil ako premenné do vzorca RPMN podľa prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z.

3.7. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky žalovaný uviedol, že doba uchovania

osobných údajov 10 rokov je štandardnou dobou potrebnou na uchovanie osobných údajov spotrebiteľa,
a poukázal na to, že je finančnou inštitúciou a zároveň finančným agentom v zmysle zákona č. 186/2009
Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve, a v zmysle § 36 uvedeného zákona mu
vyplýva povinnosť viesť evidenciu všetkých dokumentov týkajúcich sa jeho klientov spolu aj s evidenciou
ich osobných údajov, a to najmenej počas doby desiatich rokov od začiatku platnosti zmluvy. Dodal, že

povinnosť viesť evidenciu údajov z uzavretých obchodov, ako aj účtovných a registratúrnych záznamov,
mu vyplýva aj zo zákona č. 395/2002 Z.z. o archívoch a registratúrach, ako aj zo zákona č. 431/2002
Z.z. o účtovníctve v platnom znení, a v zmysle registratúrneho plánu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou
registratúrneho poriadku, je povinní
klientsku zmluvnú dokumentáciu archivovať po dobu desiatich rokov od ukončenia platnosti zmluvy s
klientom s tým, že počas tejto doby sa nevykonávajú žiadne operácie spracúvania klientových osobných

údajov - s výnimkou ich uchovávania - a využiť ich možno len na účely občianskoprávneho, trestného
alebo správneho konania (pozn. súdu: už na tomto mieste však treba uviesť, že napadnutá zmluvná
podmienka je formulovaná so súhlasom na ich využitie aj na marketingové účely). Z uvedených dôvodov
podľa žalovaného preto vyplýva, že žiadať od klienta súhlas so spracovaním jeho osobných údajov
po dobu desiatich rokov od uzatvorenia zmluvy je v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej

republiky, a žiadal, aby konajúci súd posúdil, či je za týchto okolností rozumné a primerané požadovať
právo na uchovanie osobných údajov po túto dobu. Žalovaný tiež poukázal na to, že je dcérskou
spoločnosťou VÚB, a.s., ktorá je dcérskou spoločnosť zahraničnej banky, a vzhľadom k spracovaniu
údajov v rámci celého holdingu je preto potrebné mat' súhlas spotrebiteľa aj na cezhraničné spracovanie.
Má za to, že sa nejedná o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

V súvislosti s naliehavým právnym záujmom žalovaný uviedol, že dôvodom je základný účel každého
sporového súdneho konania - ochrana práv žalobcu, a žiadny iný účel súdne konanie nemá. Dodal,
že v konaní pred súdom nikdy nie je ťažiskom všeobecný záujem ale výlučne len individuálny záujem
konkrétnejfyzickejaleboprávnickejosobystým,žeajrozhodnutiavyššíchsúdnychautorít-Najvyššieho
súdu, Ústavného súdu, hoci majú aj všeobecnejší dosah na rozhodovanie nižších súdov, vychádzajú

vždy výlučne z individuálneho sporu o individuálny právny záujem konkrétnej osoby, a v tom tkvie
základný rozdiel medzi súdmi a správnymi orgánmi. Správny orgán môže z iného alebo z vlastného
podnetu preskúmať dodržiavanie právnych predpisov fyzickou alebo právnickou osobou a vyvodiť
patričné dôsledky, avšak súd takého oprávnenie nemá. Žalovaný uzavrel, že súd skúma dodržiavanie
právnych predpisov výlučne s ohľadom na namietané porušenie práva konkrétnej osoby, a rozhodnutie

súdu o neplatnosti zmluvných podmienok. ktoré žalobcovi neprináša žiadnu pozitívnu zmenu s ohľadom
na výšku jeho záväzku, je rozhodnutím vydaným v rozpore s ust. § 137 psím. c) CSP. Uviedol, že v
plnom rozsahu súhlasí s tvrdením, že spotrebiteľ má naliehavý právny záujem na určení výšky jeho dlhu,
a že ak je pre dosiahnutie tohto účelu potrebné zaoberať sa aj neprijateľnosťou tej - ktorej zmluvnej
podmienky, prípadne aj jej vyhlásenie za neplatnú, je aj na takomto určení naliehavý právny záujem, a

nie je sporné ani to, že súd má povinnosť zaoberať sa neprijateľnosťou podmienok aj bez návrhu, ak
je táto okolnosť významná pre splnenie vyššie uvedeného účelu. Žiadny žalobca však nie je zbavený
povinnostipreukázaťvkonaníourčenieprávaalebopovinnostiexistenciunaliehavéhoprávnehozáujmu
na tomto určený. Teda je povinný preukázať aké konkrétne pozitívne právne alebo ekonomické následky
môže mať pre neho rozhodnutie súdu, to, o čo sa jeho právne alebo ekonomické postavenie zlepší oproti

stavu pred podaním žaloby. Kto takýto záujem nepreukáže, nemôže byť v spore úspešný. Vzhľadom
na to žalovaný uviedol, že poukazuje na absenciu naliehavého právneho záujmu, ktorý mal žalobca v
prípade podania určovacej žaloby preukázať.

4. Žalobca, zastúpený advokátom, sa k doručenému vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril, hoci

ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 167 ods. 3 CSP vyzval s tým, že na neskôr
predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť (viď aj § 291 ods. 3 CSP).

5. Po nariadení pojednávania žalobca písomným podaním zo dňa 23.9.2021 (na pojednávanie boli
stranypredvolávané3.8.2021)navrholrozšíreniežalobyourčenie,žeúverjebezúročnýabezpoplatkov,

túto zmenu žaloby však súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 a § 143 ods. 1 CSP uznesením vyhláseným na
nasledujúcom pojednávaní nepripustil, keďže v tomto štádiu konania už boli vykonané všetky úkony pri
príprave pojednávania (podľa § 167 ods. 2 a 3 CSP) a museli by sa preto opakovať a ďalej dopĺňať, a
výsledky doterajšieho konania by tak nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe.6. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu
počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis

bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp. riadne a
včas konkrétne nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2
CSP) a vykonaných dôkazov si osvojil podstatný skutkový stav tak (v rozsahu a obsahovej zhode s tým)
ako ho v rozhodných nesporných okolnostiach vo svojich podaniach opísali strany sporu, v ktorých nimi
prednesené skutkové tvrdenia (nie ich právne zhodnotenie) nikto nespochybnil, a ani súd nemal žiadny

dôvod pochybovať o ich pravdivosti (viď primerane § 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP), a sporný tak nebol.

I. Určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok

7. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom
úvere (ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

8. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo

ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

9. Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

10. Podľa § 53a ods. 1 OZ ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je
povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky
súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané

finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

11. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a

povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva.

12. Podľa § 298 ods. 2 CSP ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu

neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj beznávrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

13. V danom prípade sa žalobca domáhal určenia, že ním označená zmluvná podmienka uvedená v
Zmluve o poskytnutí pôžičky č. XXXXXX z 2.2.2011, v časti VII. Vyhlásenie klienta, ktorá je podľa jeho
nespochybnených tvrdení spotrebiteľskou zmluvou, ktorú ako neprijateľnú už vyhodnotila Slovenská
obchodná inšpekcia vo svojom rozhodnutí, na ktoré žalobca poukázal, ako aj Komisia na posudzovanie
podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve

spravodlivosti SR v podnete právnickým osobám zameraným na kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov
(na zváženie podaní na príslušné orgány, za účelom prijatia prípadných opatrení), je v zmysle ust. § 53
OZ neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

14. Z ust. § 53 ods. 1 OZ pritom vyplýva, že za neprijateľné podmienky (ktoré sú v zmysle § 53 ods.
5 OZ neplatné), sú považované ustanovenia obsiahnuté v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, s výnimkou
tých prípadov (v ktorých to neplatí, resp. sa na to neprihliada), ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia
a primeranosti ceny (a sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne), alebo ak boli individuálne dojednané.
Tieto kritériá neprijateľnosti zmluvných ustanovení pritom v danom prípade žalobcom napadnutej
(označenej) zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve o poskytnutí pôžičky pritom podľa súdnej praxe

naplnené boli, a toto ustanovenie tak neprijateľnou (a tým aj neplatnou) podmienkou je.

15. V prvom rade súd poukazuje na to, že nevidí dôvod a možnosť na odklon od právoplatných
rozhodnutí o neprijateľnosti rovnakých, resp. obdobných zmluvných podmienok s rovnakým významom,
ktoré boli v obvode tunajšieho odvolacieho súdu (okrem viacerých neprávoplatných rozsudkov

zvrátených urovnaním a späťvzatím žaloby až v odvolacom konaní, napr. vo veciach Okresného súdu
Prešov sp. zn. 8Csp/173/2018; sp. zn. 14Csp/96/2017, sp. zn. 19Csp/127/2020, sp. zn. 20Csp/139/2020
a sp. zn. 29Csp/82/2018) už medzičasom vydané, napr. vo veci na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
8Csp/186/2019, ale aj sp. zn. 11Csp/70/2020 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
1CoCsp/23/2020), alebo vo veci na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11Csp/74/2020.

16. Okrem dôvodov uvedených v týchto rozsudkoch má pritom aj tento súd za to, že napadnuté
ustanovenie o tak širokom súhlase spotrebiteľa so spracúvaním jeho osobných údajov, a na tak dlhý čas
10 rokov a s tak neprimeraným a prakticky absolútnym obmedzením možností spotrebiteľa tento súhlas
so spracovaním jeho osobných údajov odvolať ako je to uvedené v napadnutej zmluvnej podmienke

„len ak hodnoverne preukáže ich nezákonné spracúvanie“ (podľa ktorého by pritom na jeho odvolanie
navyše nemalo stačiť dokonca aspoň už ich samotné nezákonné spracúvanie, ale spotrebiteľ by tak
mohol podľa jej znenia urobiť až vtedy, keď by to „hodnoverne“ preukázal), ktorý je udeľovaný dokonca
nie len zmluvnej strane (a jej ovládajúcej osobe), ale aj ďalším osobám, a to nie len za účelom
nevyhnutného rozsahu zachovania zmluvnej dokumentácie, ale navyše aj za účelom ponuky služieb

a produktov týchto spoločností (marketingu), a to všetko bez akejkoľvek zjavnej výhody (protiplnenia)
poskytnutej spotrebiteľovi, ktoré (ustanovenie) je ako neoddeliteľná zmluvná podmienka súčasťou
predtlačeného zmluvného formulára, a teda nebolo individuálne dojednané a jeho pôsobenie spotrebiteľ
zo zmluvy nemohol vylúčiť, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ tak predstavuje neprijateľnú podmienku.

Pokiaľ pritom ide o námietku žalovaného o potrebe archivácie zmluvných dokumentov súd poukazuje na
to, že „Treba rozlišovať medzi evidenciou dokumentov ... a širokým použitím a spracovaním osobných
údajov, najmä na marketingové a propagačné účely tak, ako je to uvedené v predmetnej zmluvnej
podmienke.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/23/2020).

17. Súd pritom v súvislosti s takto široko a dlhodobo koncipovaným súhlasom so spracovaním osobných
údajov (daným na obdobie 5 rokov aj pre prípad, že k uzavretiu zmluvy nedôjde), napokon podporne
poukazuje aj na aktuálny demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 ods.
4 OZ, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä
ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri

uzavieraní zmluvy bolo zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase /§ 53
ods. 4 písm. u) OZ/.18. Pochybnosti však mal súd (i v súvislosti s námietkou žalovaného o absencii naliehavého právneho
záujmu na žiadanom určení a pochybnosťami o význame konania o zmluvnej podmienke týkajúcej
sa ochrany osobných údajov i v súvislosti s konkurujúcimi právomocami Úradu na ochranu osobných

údajov) o význame a prípustnosti osobitnej žaloby v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
v individuálnom spotrebiteľskom spore, ktoré konajúci súd v minulosti už aj viackrát vyslovil a formuloval
v niektorých svojich skorších rozhodnutiach (napr. v rozsudku vo veci 13C/372/2015, 13C/1/2016,
a ďalších), v ktorých súd vychádzal z neprípustnosti individuálnej spotrebiteľskej žaloby o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky vzhľadom na to, že žalobcovia neobjasnili a nepreukázali naliehavý

právny záujem na žiadanom určení. Súd pritom vychádzal z toho, že naliehavý právny záujem na
individuálnej žalobe o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nijako nevyplýva (na rozdiel od toho
ako to tvrdili žalobcovia) priamo z ustanovení hmotného práva podľa § 53 OZ, ani z ust. § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa domáhať sa proti porušiteľovi na súde ochrany svojho (konkrétneho) práva (ktoré
žalobcovia nešpecifikovali), a ani z ust. § 298 CSP, či poukazu na povinnosť štátu zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol takou podmienkou viazaný.

Konajúci súd v týchto veciach opakovanej vyslovil názor, že ak ide len o záujem žalobcu deklaratórne
rozhodnutím súdu určiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky, o ktorej žalobca, tvrdiac s tým súvisiace
hmotnoprávne dôvody, má svoju predstavu, vie, že je neprijateľná, a tiež to, že v inom konaní (ako
tvrdí) už boli predmetné zmluvné podmienky vyhlásené za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, že z
ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a že neprijateľná

zmluvná podmienka je absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ „a to samozrejme bez ohľadu na
iniciatívu spotrebiteľa“ (viď body 2.3. a 2.4. tohto odôvodnenia), tak právny záujem na tomto určení
(význam tohto súdneho konania v tejto časti) - len pre to, aby o tomto (časti právneho vzťahu) nadobudol
judikovanú istotu, resp. aby to bolo určené aj v tomto konaní, keď nie je zrejmé či inak vôbec bude
resp. má byť toto právo predmetom súdneho konania, teda či si voči nemu žalovaný dodávateľ (napr.

aj s poukazom na premlčanie či ukončenie zmluvy) bude na súde vôbec nejaké s tým súvisiace
právo uplatňovať a či je takáto súdna ochrana nejakého jeho konkrétneho práva vôbec potrebná,
resp. či by nebolo vhodnejšie vec riešiť inak (napr. v danom prípade eventuálne aj cestou Úradu
na ochranu osobných údajov) - s poukazom na hospodárnosť konania a v zmysle predchádzania
zbytočnému rozmnožovaniu sporov, nie je naliehavý. Súd k tomu poukazoval aj na to, že uvedené je ešte

zreteľnejšie v prípadoch, ak je žalobca zastúpený advokátom, keď súčasťou právnych služieb advokáta
je nepochybne aj poskytovanie základného právneho poradenstva, a jeho úloha a ochranná funkcia
práva (tam kde právne normy pôsobia objektívne) tak môže byť a je už primerane naplnená tým, že
advokát spotrebiteľovi vysvetlí, aké sú jeho práva a povinnosti a ako sa má zachovať, a nie tým, že
ho bude viesť k nepotrebnému nadužívaniu právnych prostriedkov, a za každú cenu, bez rozumného a

primeraného záujmu samotného spotrebiteľa, tohoto zaťažovať zbytočnými súdnymi spormi, „tlačiť“ do
súdneho konania a zastupovať v ňom.
Súd pritom tiež poukazoval na to, že prípustnosť takejto osobitnej určovacej žaloby nemožno odôvodniť
iba poukazom na ust. § 298 CSP, keďže toto ustanovenie je vymedzené ako osobitné oprávnenie súdu
resp. osobitná náležitosť rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (uviesť znenie takej podmienky vo

výroku rozsudku), a nie ako ustanovenie oprávňujúce žalobcu na podanie osobitne k tomu smerujúcej
žaloby (porovnaj k tomu aj gramatické vyjadrenie „uvedie vo výroku“ verzus možnosť požadovať aby „sa
rozhodlo o určení“). Z hľadiska prvotného posudzovania žalôb a ich účelu totiž netreba stratiť zo zreteľa,
že aj určenie neprijateľnosti, a teda neplatnosti zmluvnej podmienky, je nepochybne určením právnej
skutočnosti, pričom pre procesnú prípustnosť takejto žaloby (a nie len povinnosť a prípustnosť s tým

súvisiaceho predbežného právneho posúdenia a osobitného uvedenia jej znenia vo výroku rozsudku
zo strany súdu) je preto nevyhnutné, aby v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP možnosť takejto žaloby
(vrátane s tým súvisiaceho osobitného právneho významu) vyplývala z osobitného predpisu. Súd pritom
zdôraznil, že žiadne súdne konanie nemôže byť samoúčelné. Žiadny osobitný predpis pritom možnosť
takejto žaloby a jej osobitný význam pre daného konkrétneho spotrebiteľa nikde neustanovuje.

Konajúci súd tiež dodal, že aj z hľadiska doslovného (gramatického) výkladu ust. § 137 písm. d) CSP
(umožňujúceho požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, „ak to vyplýva z osobitného
predpisu“) ustanovenie § 298 CSP (toho istého zákona) vo vzťahu k ust. § 137 písm. d) CSP nepochybne
žiadnym osobitným predpisom (zákonom) nie je, a teda osobitný význam a ani osobitnú možnosť takejto
žaloby pre dotknutého spotrebiteľa v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP osobitne nezakladá, a na podanie

takejto osobitnej žaloby tak individuálneho spotrebiteľa ani neoprávňuje. Súd k tomu poukazoval aj
na názor vyjadrený v komentovanej odbornej literatúre, podľa ktorého „hoci výpočet § 137 CSP je
len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky v
individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať do úvahy. Pravidlom budú žaloby, ktorýchobsahomjesplneniepovinnosti(plniť,vydaťbezdôvodnéobohatenie,nahradiťškodu,zaplatiťprimerané
finančné zadosťučinenie a pod. - porovnaj ods. 2 komentovaného ustanovenia) alebo určenie, či tu
právo je (napr. vlastnícke), a súd bude platnosť ustanovení spotrebiteľskej zmluvy posudzovať ako

prejudiciálnu otázku.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1037.).
V súvislosti s úvahami o (ne)potrebe (naliehavého) právneho záujmu na požadovanom určení pritom
konajúcisúdvtýchtoprípadochnapokontiežpoukázalnato,žepodľajehonázorunestačíaneprichádza
do úvahy ani iba prípadný jednoduchý poukaz na ust. § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z., ktorý deklaruje,

že (ods. 3) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pre neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a (ods.
5) možnosť spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany
spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi. Uvedené ustanovenie v ods.
3 totiž deklaruje iba legitímny cieľ a účel nášho právneho poriadku v spotrebiteľských veciach, t.j. (právo
na) ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami bez toho, aby z tohto ustanovenia vyplývali
konkrétne práva, resp. spôsob ako má byť táto ochrana právne zabezpečená, prípadne že sa tak má

stať výlučne a vždy iba v súdnom konaní, a že by táto ochrana nemohla byť, v podmienkach nášho
štátu, riadne zabezpečená (podobne ako rad ďalších práv, napr. právo na ochranu pred inými neplatnými
úkonmi alebo zmluvnými dojednaniami, právo na ochranu majetku a vlastníckeho práva, právo na
ochranu obydlia, života a zdravia, atď.) bez nutnej ingerencie súdu už prijatím a objektívnym pôsobením
všeobecne záväzných právnych predpisov (stanovujúcich napr. absolútnu neplatnosť právnych úkonov

aleboichčastí,nevymáhateľnosťnemravnýchnárokov,exoffokontroluzmluvnýchpodmienokvsúdnom
konaní tam, kde sa súvisiace vzťahy stanú predmetom konania na súde, a pod. - viď aj znenie záväzku
členských štátov EÚ, vrátane SR, podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS „zabezpečiť“, aby nekalé
podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa
podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa). Nasledujúce ust. v § 3 ods. 5 z.č.

250/2007 Z.z. v nadväznosti na to potom deklaruje právo spotrebiteľa domáhať sa proti porušeniu
ochrany svojho práva aj na súde, teda právo na súdnu ochranu, avšak, tak ako vyplýva z doslovného
textu aj zrejmého účelu tohto ustanovenia, malo by ísť o ochranu jeho konkrétneho práva (s prihliadnutím
na jeho povahu), a (vzhľadom na absenciu úpravy ďalších podrobností) za podmenok ustanovených
ostatnými zákonmi (upravujúcimi napr. súdne poplatky, právomoc a príslušnosť súdu, podmienky a

prekážky konania), a nie o jeho absolútnu nepotrebnú abstraktnú ochranu v zbytočných sporoch bez
praktického významu (naliehavého právneho záujmu), v ktorých nie je zrejmé o ochranu ktorého jeho
konkrétneho práva by vlastne pri osobitnej žalobe na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky malo
ísť.

19. Všetky rozsudky, v ktorých konajúci súd ohľadom neprípustnosti a zbytočnosti osobitných žalôb o
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky vychádzal z vyššie uvedených názorov (uvedených v bode
19. tohto odôvodnenia) však boli odvolacím súdom zrušené (bez vysvetlenia dôvodov zrušenia týchto
rozsudkovnamiestomožnostiichzmenyvzmysle§388CSP,akoajvysvetleniaindividuálnehovýznamu
týchto žalôb) a vrátené konajúcemu súdu na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 3 ods. 3 a ods.

5 zákona č. 250/2007 Z.z. a ust. § 298 CSP a právny názor, že spotrebiteľ sa vždy môže domáhať
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky (bez vysvetlenia osobitného významu týchto konaní), a to
dokonca bez ohľadu na plynutie času a skutočnosť, či sú tieto zmluvné vzťahy už ukončené, a tiež bez
ohľadu na to či si spotrebiteľ už splnil aspoň svoje základné (nesporné) skutočnosti a či si dodávateľ voči
nemu neprijateľnú zmluvnú podmienku aktuálne vôbec nejako uplatňuje, a preto súd napokon vzhľadom

na takúto rozhodovaciu prax tunajšieho odvolacieho súdu, v záujme nepredlžovania súdneho sporu,
formálne vyslovil zistenú neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorej určenia sa žalobca domáhal tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, hoci žalobca v tomto konaní nijako nevysvetlil, netvrdil a
ani nepreukázal, že by bol akokoľvek nútený domáhať sa v tomto smere súdnej ochrany a uplatňovať
určenie jej neprijateľnosti vo výroku rozsudku v tomto súdnom konaní.

II. Bezdôvodné obohatenie

20. Podľa nespochybnených tvrdení žalobcu predmetom zmluvy o poskytnutí pôžičky č. XXXXXX zo
dňa 2.2.2011 bolo poskytnutie pôžičky vo výške 1.850,- Eur, žalobca bezdôvodné obohatenie žaluje vo

výške rozdielu medzi jeho platbami 2.930,70 Eur a výškou úveru 1.850,- Eur, teda 1.080,70 Eur, pričom
podľa nespochybnených tvrdení žalovaného poslednú splátku žalobca uhradil dňa 16.5.2014.21. Podľa § 451 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

22. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

23. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§

101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

24. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

25. V danom prípade zo žaloby vyplýva, že žalobca svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
odvodzuje z poukazu na nedostatok náležitostí písomnej zmluvy o úvere a svoje platby. Žalovaný k
tvrdeniam žalobcu o nedostatku náležitostí zmluvy uviedol vlastné skutkové tvrdenia a vysvetlenia o
ich splnení, avšak voči tomuto nároku vzniesol aj námietku premlčania. Okrem uplynutia subjektívnej
premlčacej doby pritom vzniesol aj námietku uplynutia objektívnej premlčacej doby odôvodnenú tým,

že žalobca podal na súd žalobu dňa 27.5.2017 a posledná splátka spotrebiteľského úveru zo zmluvy
o pôžičke bola uhradená dňa 16.5.2014, teda právo na údajne vydanie bezdôvodného obohatenia sa
premlčalo v dôsledku márneho uplynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby, čo žalobca (riadne
a včas) nijako nerozporoval, a preto sa súd musel vysporiadať najprv s touto námietkou. Objektívna
premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 OZ totiž určuje najneskoršiu dobu, za ktorú sa právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia (najneskôr) premlčí, a preto subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v
rámci objektívnej premlčacej doby. Z ustálenej súdnej praxe (porovnaj R 29/1983) pritom vyplýva, že ak
dlžník vznesenie námietku premlčania, nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať a žalobu v takomto
prípade zamietne bez toho aby skúmal, či uplatňované právo veriteľa existuje alebo nie. Vychádza sa
pritom z princípu procesnej ekonómie - úspornosti, že ak je uplatnené právo - pohľadávka skutočne

premlčaná, bola by žaloba aj tak zamietnutá.

26. Podľa § 107 ods. 2 OZ, upravujúceho objektívnu premlčaciu dobu, sa pritom právo na vydania
bezdôvodného obohatenia premlčuje za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za
desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pre posúdenie tejto námietky tak bolo rozhodujúce posúdenie

(ne)úmyselnej povahy tvrdeného bezdôvodného obohatenia. Žalobca pritom v tejto súvislosti v žalobe
iba všeobecne poukázal na (profesionálne) postavenie žalovaného ako dodávateľa s tým, že „súdy
opakovane posúdili konanie dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské právo, ako úmyselné konanie
vedúce k ich bezdôvodnému obohateniu na úkor spotrebiteľov“, žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré
by mali svedčiť o úmysle žalovaného bezdôvodne sa na jeho úkor obohatiť (nejakým konkrétnym

spôsobom) však nijako netvrdil (a teda ani nepreukázal), a ani súd, v medziach stranami vymedzeného
predmetu konania a nimi prednesených skutkových tvrdení a predložených príloh, nezistil. Súd preto
pri posúdení uplatnenej námietky premlčania vychádzal zo všeobecnej trojročnej objektívnej premlčacej
doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá plynie odo dňa, keď k nemu malo dôjsť, a keďže
žalobca plnenie, z ktorého sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, poskytol žalovanému

naposledy 16.5.2014 (keď podľa nespochybnených tvrdení žalovaného uhradil poslednú splátku),
žaloba bola podaná na súde až 27.6.2017 (teda viac ako 3 potom) a žalovaný sa premlčania dovolal,
súd z tohto dôvodu, bez potreby ďalšieho vecného posúdenia práva (keďže podľa § 100 ods. 1 OZ
premlčané právo veriteľovi priznať nemožno), musel žalobu o vydanie bezdôvodné obohatenia pre
uplynutie objektívnej premlčacej doby zamietnuť.

27. Už len pre úplnosť súd poukazuje na to, že žalovaný poskytol v konaní také vysvetlenie povinných
náležitostí zmluvy o úvere, z ktorého nevyplýva, že by ich uvádzal tak, aby žalobcu oklamal, a
požadované plnenie získal eventuálne úmyselne bezdôvodne. Podľa zmluvy o pôžičke (spotrebiteľskom
úvere) žalovaný skutočne chcel na základe tejto zmluvy získať od žalobcu viac finančných prostriedkov

než mu na základe úveru mal poskytnúť, táto podstata účelu poskytovania peňažných prostriedkov pri
úveroch zo strany dodávateľov je však všeobecne známa a zákonom dovolená, pričom táto skutočnosť
je v písomnej zmluve o úvere vo forme dojednaných mesačných splátok (určením ich výšky a počtu
v súhrne presahujúcom sumu poskytnutých peňažných prostriedkov), uvedenia úrokovej sadzby aRPMN aj vyjadrená, a sama o sebe tak jeho úmysel získať toto plnenie bezdôvodne (a už vôbec nie
v celom rozsahu nad rámec poskytnutých peňažných prostriedkov) nepreukazuje. V konaní nebola
tvrdenáaanizistenátakáokolnosť,ktorejneuvedeniemohlopodstatnespochybniťmožnosťspotrebiteľa

posúdiť rozsah svojho záväzku (viď bod 73. rozsudku SD EU C-42/15), a ktorá by tak svedčila o
úmysle žalovaného sa na jeho úkor (bezdôvodne) obohatiť, najmä ak bol výklad niektorých ustanovení
aj v súdnej praxi často rozdielny (viď napr. aj poukaz žalobcu na rozhodovaciu prax súdov ohľadom
predpokladov výpočtu RPMN a zjednocujúce rozhodnutie NS SR, podľa ktorého „Z ustanovenia § 9
ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov v znení do 31. marca 2015 2 nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej
zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady pre
jej výpočet“, viď R 86/2021, prípadne rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018,
podľa ktorého „Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v
danomprípadenielenmožný,aleajpotrebný,dospeldovolacísúdkzáveru,ževzmluváchuzatváraných
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis

plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“,
alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného
výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.... Vychádzajúc
z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.

129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ
predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť

požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale
len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“. Jednoducho uvedené
skutočnosti nesvedčia o tom, že by žalovaný úmyselne chcel prijímať plnenia od žalobcu bez právneho
dôvodu, resp. vedel o žalobcom teraz tvrdenej (eventuálnej) neoprávnenosti ich prijatia (že na nich nemá
právo), a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený.

28. Pokiaľ ide o poukaz na profesionálne postavenie žalovaného (známy súdu z obdobných konaní) a s
tým súvisiace úvahy o povinnosti žalovaného poznať a absolútne vždy dodržiavať a správne aplikovať
(úplne) všetky zákonné ustanovenia (na ktorých správny výklad majú často rozdielny názor aj samotné
súdy), z ktorých by mal údajne vyplývať nepriamy úmysel žalovaného (pri ich eventuálnom nedodržaní)

bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa, súd poukazuje na to, že takéto úvahy sú postavené na
len predpokladoch, čo daný subjekt (vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery) vedieť mohol a
mal, na ktorých je však založená iba nedbanlivosť (viď § 16 písm. b) Trestného zákona), a nie úmysel,
pri ktorom musí tvrdené a preukázané (nie len predpokladaná možnosť), že subjekt následok (v danom
prípade bezdôvodné obohatenie, teda získanie plnenia bez právneho dôvodu) chcel dosiahnuť (priamy

úmysel), resp. vedel, že svojim konaním takýto následok (bezdôvodné obohatenie) môže spôsobiť
(teda nestačí že o tom vedieť mohol a mal), a pre prípad že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený
(nepriamy úmysel). V tejto súvislosti súd napokon poukazuje aj na už ustálenú rozhodovaciu prax NS
SR (čl. 2 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), ktorý vo veci sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018 (na
ktorú poukázal už aj v ďalších rozhodnutiach sp. zn. 7Cdo/227/2019 a 4Cdo/219/2019) uviedol, že:

„... samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových
subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v
obdobných prípadoch samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového
subjektu (veriteľa). ... Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel
získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj

vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota.“

29. Súdu je napokon vo vzťahu k odvracaniu námietok premlčania známa aj aktuálna argumentácia
niektorých účastníkov jednoduchým poukazom na rozsudok SD EU z 22. apríla 2021 C-485/19 Profi
Credit Slovakia, ECLI:EU:C2021:313, podľa ktorého: „Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle,

že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie
súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v
zmyslesmerniceRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách
alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentua Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k
bezdôvodnému obohateniu.“ Súd však poukazuje na to, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

uplatnený v tomto konaní nebol odvodzovaný zo súm zaplatených na základe nekalých podmienok v
zmysle smernice Rady 93/13/EHS a ani na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES tak, aby išlo okolnosť, ktorej neuvedenie môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku (opätovne viď bod 73. rozsudku SD
EU C-42/15), ale (len) poukazom na porušenie iných povinností ustanovených všeobecne záväznými

právnymi predpismi SR, resp. poukazom na absenciu niektorých osobitných náležitostí zakotvených
v našej vnútroštátnej právnej úprave (v slovenskom právnom poriadku) nad rámec úpravy v zmysle
uvedených smerníc (s tvrdeným následkom fikcie bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru výlučne podľa
nášho právneho poriadku). Na tieto osobitné náležitosti (prípustné aj tak len ak nejdú nad rámec
požiadaviek výslovne upravených v zmysle plnej harmonizácie v smerniciach EÚ - viď napr. neprípustná
požiadavka na rozlišovanie splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle eurokonformného výkladu

smerníc podľa rozhodnutia NS SR 3Cdo/1462017, k čomu porovnaj aj rozsudok SD EU C-42/15,
C-331/18 a druhý výrok vyššie uvedeného rozsudku C-485/19), a na nároky z nich vyplývajúce sa tak
vzťahujevýlučnenašavnútroštátnaprávnaúprava,vrátaneprávnejúpravyichpremlčaniaajehovýkladu
najvyššími súdnymi autoritami Slovenskej republiky, ktoré týmito smernicami a ich cieľmi (zásadou
ich efektívneho uplatňovania) vylúčené nie sú. Podľa odôvodnenia vyššie uvedeného rozsudku SD

EU C-485/19 (bod 52.) „... je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v
prípadeneexistenciepravidielÚnievdanejoblastiprináležívnútroštátnemuprávnemuporiadkukaždého
členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa
žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z
práva Únie ...“ (bod 56.) „... pokiaľ ide o námietku premlčacej lehoty voči žalobám podaným spotrebiteľmi

na uplatnenie práv, ktoré im vyplývajú z práva Únie, je potrebné uviesť, že takéto pravidlo nie je samo
osebe v rozpore so zásadou efektivity, pokiaľ jeho uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne
nesťažuje výkon práv priznaných osobitne smernicami 93/13 a 2008/48. 57. Súdny dvor už totiž uznal,
že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že stanovenie primeraných lehôt na podanie žalôb pod
hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom Únie.“ V danom prípade nejde o nárok

odvodzovaný z výkonu práv priznaných osobitne smernicami 93/13 a 2008/4, nejde o vrátenie súm
neoprávnene zaplatených na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS alebo
na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami a cieľmi smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES, a teda toto rozhodnutie tak na posudzovaný prípad nijako nedopadá.

30. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala
strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

31. Žalobca bol v konaní úspešný v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a žalovaný v
časti o vydanie bezdôvodného obohatenia, pomer ich úspechu je z pohľadu výšky s týmito nárokmi
súvisiacich trov konania približne rovnaký, a preto podľa § 255 ods. 2 CSP žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.