Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 31, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/19/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118287347
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Záleská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:6118287347.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Záleskej a členiek senátu

JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu R E A L I T A, v.o.s., so sídlom Centrum
2428/38, 017 01 Považská Bystrica,
Q. XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Róbert Fatura, advokát, s.r.o., so sídlom Centrum 18/23,
017 01 Považská Bystrica, IČO 46 528 644, proti žalovanému Q.. I. N., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt C.
XXX, XXX XX I. E., podnikajúcemu pod obchodným menom I. N., B.-G., s miestom podnikania C. XXX,
XXX XX I. E., Q. XX XXX XXX, právne zastúpenému
AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom Námestie SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO 36 867 306,

o zaplatenie 68 684,61 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica
č.k. 14Cb/101/2018-244 zo dňa 22. mája 2019 v spojení s opravným uznesením
č.k. 14Cb/101/2018-280 zo dňa 28. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, v ktorej uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 59 162,20 eur a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v napadnutej časti
výroku, v ktorej rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý je

povinný nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 72,28 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania,
o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto
rozsudku vydá súdny úradník, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v prvej vete výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 59 162,20 eur a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v druhej vete výroku
žalobu vo zvyšku zamietol a v tretej vete výroku rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému, ktorý je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 72,28 % do troch dní od
právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

2. Žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 68 684,61 eur, odôvodnil žalobca
tým, že voči žalovanému evidoval pohľadávky za dodávku tovaru vyúčtovaného faktúrami, ktoré boli
medzičasom žalovaným aspoň čiastočne uhradené a sú uvedené v penalizačných faktúrach č. 18-04,
18-03, 18-02, 18-01, 17-09, 17-08, 17-07, 17-06, 17-05, 17-04, 17-03, 17-02, 17-01, 16-14, 16-13, 16-12,16-11, 16-10, 16-09, 16-08, 16-07, 16-06, 16-05, 16-04, 16-03, 16-02, 16-01. Faktúry za dodanie
tovaru, ktoré boli uhradené po 31.5.2017, sú prepočítané úrokom z omeškania k tomuto dátumu. Strany
uzatvorili dohodu, ktorá umožnila žalovanému splácať istinu v splátkach, žalobca nemal nikdy v úmysle

odpustiť žalovanému záväzok a jeho príslušenstvo. Žalovaná suma sa skladá z jednotlivých faktúr, ktoré
boli priložené k žalobe a tieto faktúry predstavujú úroky z omeškania, na ktoré žalobcovi vznikol nárok
za neuhradenie faktúr za dodanie tovaru v lehote splatnosti.

3. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Tvrdil, že voči žalobcovi neeviduje žiadny záväzok, s úhradou

ktorého by bol v omeškaní, okrem jediného evidovaného záväzku riadne splácaného v splátkach po 3
000 eur. Tento záväzok bol k 31.12.2015 vo výške 127 150,03 eur. Dohodu so žalobcom potvrdzuje aj
záložná zmluva, uzavretá medzi žalobcom v pozícií záložného veriteľa a manželkou žalovaného J. N. v
pozíciízáložcu,zaúčelomzabezpečeniasplácaniapohľadávkyžalobcu.Pohľadávkažalobcujevčlánku
II ods. 1 záložnej zmluvy definovaná dostatočne určito, pričom v ďalšom odseku zmluvy je dostatočne
určito konštatovaná aj dohoda o splátkach vo výške 3 000 eur. Ak aj žalobca splatnú pohľadávku

evidoval, dohodou o postupnom splácaní došlo ku zmene, resp. k zániku pôvodného splatného záväzku,
čo vyplýva zo záložnej zmluvy. Pokiaľ by bol žalovaný
v omeškaní so splácaním predmetného záväzku, žalobca by nepochybne pristúpil k výkonu záložného
práva, čo doposiaľ neurobil. Suma 119 409,69 eur, na zaplatenie ktorej bol vyzvaný žalobcom je odlišná
od žalovanej sumy a túto sumy odmietol žalovaný žalobcovi zaplatiť. Žalovaný vzniesol námietku

premlčania.

4. Súd prvej inštancie ako nesporné skutkové tvrdenia žalobcu vyhodnotil, že žalobca má nárok na úroky
z omeškania s súvislosti s oneskorenou úhradou faktúry č. 511001 v sume 1 664,35 eur, faktúry
č. 511002 v sume 1 155,20 eur, faktúry č. 511003 v sume 18,19 eur, faktúry č. 512001 v sume 1 166,70

eur, faktúry č. 512002 v sume 5 438,20 eur, faktúry č. 512003 v sume 1 183,70 eur, faktúry
č. 512004 v sume 2 504,80 eur, faktúry č. 512005 v sume 1 125,90 eur, faktúry č. 512006 v
sume 1 847,60 eur, faktúry č. 512007 v sume 2 331,10 eur, faktúry č. 512008 v sume
4 828,10 eur, faktúry č. 512009 v sume 2 919,80 eur, faktúry č. 512010 v sume 9 468,80 eur, faktúry
č. 512011 v sume 3 321,80 eur, faktúry č. 512012 v sume 79,77 eur, faktúry č. 513001

v sume 8 071,31 eur, faktúry č. 513002
v sume 1 670,19 eur, faktúry č. 513003 v sume 1 969,65 eur, faktúry č. 513004
v sume 1 618,45 eur, faktúry č. 513005 v sume 8 382,62 eur, faktúry č. 513006 v sume
7 918,38 eur. Žalovaný na pojednávaní dňa 20.2.2019 výslovne uviedol, že výpočet týchto úrokov je
správny.

5. Z výsluchu spoločníka žalobcu, žalovaného a svedka I. mal súd prvej inštancie za preukázané, že
po kontakte s dodávateľmi zubáčov a po vybavení potrebnej licencie na Štátnej veterinárnej správe,
spoločník žalobcu v apríli 2011 doviezol 1 200 kg zubáčov, ktoré si žalovaný osobne odviezol. Následne
riešili možnosti ďalších dodávok, na ktoré nemal žalobca k dispozícii peňažné zdroje a vybavoval si úver.

Z dôvodu, že žalobca nebol v dobrej kondícii, banka vyžadovala ručiteľa, ktorým bol ochotný stať sa K..
I.. Vzhľadom na takýto spôsob financovania sa účastníci obchodu ústne dohodli na tom, že zisk, ale aj
prípadná strata, sa medzi nimi bude deliť 30 % pre žalobcu, 30 % pre K.. I., 30 % pre žalovaného a
zvyšných 10 % bolo určených pre ľudí na Ukrajine, ktorí slúžili ako prekladatelia a telefonisti. Následne
žalobca uzatvoril so žalovaným písomnú rámcovú zmluvu, v ktorej bolo v čl. VIII. dohodnuté penále vo

výške 0,05 %. Ku koncu roka 2011 žalobca doviezol 11 000 kg (druhá dodávka) a 18 737 kg rýb (tretia
dodávka). Pre pokles cien rýb na svetovom trhu a na základe požiadavky žalovaného dodával žalobca
žalovanému ryby za zníženú cenu 5 eur/kg, ktoré mal žalovaný za túto cenu predávať do Talianska.
Žalobca dával žalovanému za vinu, že práve na jeho podnet nakúpil nereálne množstvo rýb. Žalobca
mal so Slovenskou sporiteľňou dohodu o kontokorentnom úvere, pričom úverový rámec bol 400 000 eur.

Z tohto úverového rámca vyčerpal žalobca 58 000 eur, ktoré však v splátkach banke neplatil z dôvodu,
že žalovaný neplatil za dodané ryby. Situáciu riešili tak, že bola uzatvorená dohoda, na základe ktorej
sa žalovaný zaviazal platiť mesačne aspoň 3 000 eur. Pri rokovaniach o dohode, ktorá bola podpísaná
28.4.2014, nebol použitý termín novácia. Dohodu vypracoval K.. I.. Účel dohody o vysporiadaní záväzku
bol taký, aby banka nezosplatnila úver. Záložné právo bolo zriadené cca 2 roky po podpísaní dohody

o vysporiadaní záväzku. Žalobca nikdy nesľúbil žalovanému, že od neho nebude pýtať aj úroky z
omeškania.6. Z listín, ktorými vykonal súd prvej inštancie dokazovanie, mal preukázané, že žalobca ako predávajúci
dňa 3.5.2011 uzatvoril so žalovaným ako kupujúcim „Rámcovú zmluvu
o kúpe tovaru“, ktorej predmetom bol predaj a kúpa produktov rybolovu. Žalobca dodal žalovanému dňa

30.4.2011 filety zo zubáča a ostrieža v hodnote 11 052,72 eur, dňa 12.12.2011 filety zo zubáča v hodnote
11 161,80 eur, dňa 16.12.2011 filety zo zubáča
v hodnote 479,10 eur, dňa 17.1.2012 filety zo zubáča v hodnote 9 826,20 eur, dňa 23.5.2012 filety zo
zubáča v hodnote 40 592,70 eur, dňa 18.6.2012 filety zo zubáča v hodnote
6 422,52 eur, dňa 2.7.2012 filety zo zubáča v hodnote 10 445,76 eur, dňa 2.7.2012 filety zo zubáča

v hodnote 5 072,26 eur, dňa 1.8.2012 filety zo zubáča v hodnote 9 470,82 eur, dňa 6.8.2012 filety zo
zubáčavhodnote9470,82eur,dňa30.11.2012filetyzozubáčavhodnote18941,64eur,dňa30.11.2012
filety zo zubáča v hodnote 10 447,42 eur, dňa 30.11.2012 filety zo zubáča v hodnote 28 366,93 eur, dňa
28.12.2012 filety zo zubáča v hodnote
9 470,82 eur, dňa 28.12.2012 filety zo zubáča v hodnote 626,69 eur, dňa 21.2.2013 filety zo zubáča
v hodnote 18 028,34 eur, dňa 2.4.2013 filety zo zubáča v hodnote 3 650,40 eur, dňa 8.4.2013 „filetto

lucioperca“ v hodnote 4 243,20 eur, dňa 16.4.2013 „filetto lucioperca“
v hodnote 4 080,00 eur, dňa 16.8.2013 filety zo zubáča v hodnote 23 629,44 eur a dňa 19.9.2013 filety
zo zubáča v hodnote 22 891,84 eur. Strany a K.. Q. I. dňa 28.4.2014 uzavreli dohodu o vysporiadaní
záväzku z obchodného styku, v ktorej sa žalovaný zaviazal, že bude každý mesiac splácať dlh vo výške
minimálne 3 000 eur. Žalobca ako záložný veriteľ dňa 25.2.2016 uzatvoril s Ing. J. N. záložnú zmluvu

za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného s tým, že dlh prestavoval ku dňu 31.12.2015 sumu
127 150,03 eur
s príslušenstvom. Žalovaný dňa 25.2.2016 písomne uznal svoje záväzky z faktúr
č. 512008-011 a č. 513001-513006.

7. Zistený skutkový stav posúdil súd prvej inštancie podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Konštatoval nesporné skutočnosti, že žalobca v dňoch 29.4.2011, 12.12.2011, 16.12.2011, 17.1.2012
a 23.5.2012 predal žalovanému filety zo zubáča a filety z ostrieža, čím žalovanému vznikla právna
povinnosť zaplatiť žalobcovi kúpne ceny 11 052,72 eur,
11 161,80 eur, 479,10 eur, 9 826,20 eur, 40 592,70 eur a 626,69 eur, ako aj to, že žalovaný tieto kúpne

ceny nezaplatil žalobcovi v lehote splatnosti faktúr a so splnením peňažného záväzku bol v omeškaní.
V dôsledku omeškania vznikla dlžníkovi dodatočná právna povinnosť zaplatiť okrem istiny aj úroky z
omeškania, ktoré žalobca vyčíslil na 1 664,35 eur, 1 155,20 eur, 18,19 eur, 1 166,70 eur, 5 438,20 eur
a 79,77 eur, spolu 9 522,41 eur. Vo vzťahu k týmto úrokom z omeškania vzniesol žalovaný námietku
premlčania. Pri premlčaní úrokov z omeškania platí, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká

jednorazovo v deň, v ktorý sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u
tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok (sp.zn. 1Cdo/157/2009).
Vo vzťahu k sume 1 664,35 eur (úroky z omeškania súvisiace
s oneskoreným zaplatením kúpnej ceny vyfakturovanej faktúrou č. 511001) súd prvej inštancie
vyhodnotil, že 4-ročná premlčacia doba začala plynúť 22.5.2011 a uplynula by 22.5.2015 - t.j. ešte

pred podaním žaloby. Podľa názoru súdu prvej inštancie z dôvodu, že žalovaný kúpnu cenu doplatil
čiastočnou úhradou dňa 13.2.2013, došlo na strane žalovaného k uznaniu dlhu a začala plynúť nová 4-
ročná premlčacia doba, ktorá uplynula 13.2.2017. Žaloba o zaplatenie týchto úrokov z omeškania bola
podaná až 4.6.2018, teda po uplynutí tejto premlčacej doby. Námietku premlčania vznesenú žalovaným
posúdil súd prvej inštancie ako dôvodnú a úroky z omeškania vo výške 1 664,35 eur zamietol. Uvedené

platilo aj vo vzťahu k úrokom z omeškania v sumách 1 155,20 eur, 18,19 eur, 1 166,70 eur, 5 438,20 eur
a 79,77 eur (úroky z omeškania súvisiace s oneskoreným zaplatením kúpnych cien vyfakturovaných
faktúrami č. 511002, 511003, 512001, 512002, 512012). Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že
napriek tomu, že aj v týchto prípadoch došlo k obnoveniu plynutia premlčacích dôb tým, že žalovaný
tieto kúpne ceny dosplácal v dňoch 14.5.2013, 3.7.2012, 9.7.2013, 19.5.2014 a 26.6.2013, tieto nové

premlčacie doby uplynuli najneskôr 19.5.2018. Žaloba o zaplatenie týchto úrokov z omeškania bola
podaná až po uplynutí predĺžených premlčacích dôb.

8. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca v dňoch 18.6.2012 až 19.9.2013 predal žalovanému filety
zo zubáča a „filetto lucioperca“, čím žalovanému vznikla právna povinnosť zaplatiť žalobcovi kúpne ceny

6 422,52 eur, 10 445,76 eur, 5 072,26 eur, 9 470,82 eur, 9470,82 eur, 18 941,64 eur, 10 447,42 eur, 28
366,93 eur, 9 470,82 eur, 626,69 eur,
18 028,34 eur, 3 650,40 eur, 4 243,20 eur, 4 080 eur, 23 629,44 eur a 22 891,84 eur. Žalovaný
tieto kúpne cenu nezaplatil v lehote splatnosti faktúr a so splnením záväzkov bol v omeškaní. Žalovanýnepreukázal, že úroky z omeškania v celkovej sume 59 162,20 eur uhradil žalobcovi, preto súd prvej
inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie 59 162,20 eur (táto suma pozostáva z 1 183,70 eur, 2
504,80 eur, 1 125,90 eur, 1 847,60 eur, 2 331,10 eur,

4 828,10 eur, 2 919,80 eur, 9 468,80 eur, 3 321,80 eur, 8 071,31 eur, 1 670,19 eur,
1 969,65 eur, 1 618,45 eur, 8 382,62 eur a 7 918,38 eur).

9. V odseku 13. odôvodnenia rozsudku posudzoval a hodnotil súd prvej inštancie námietku premlčania
vznesenú žalovaným aj vo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 59 162,20 eur. Vychádzal

z toho, že pri premlčaní úrokov z omeškania platí, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká
jednorazovo v deň, v ktorý sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u
tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok (sp.zn. 1Cdo/157/2009).
Vo vzťahu k sume 1 183,70 eur (úroky z omeškania súvisiace s oneskoreným zaplatením kúpnej ceny
vyfakturovanejfaktúrouč.512003)súdprvejinštancieuviedol,že4-ročnápremlčaciadobazačalaplynúť
3.7.2012 a uplynula by 3.7.2016, t.j. pred podaním žaloby. Pretože však žalovaný túto kúpnu cenu

čiastočne zaplatil dňa 30.6.2014, touto čiastočnou úhradou došlo k uznaniu zvyšku dlhu a začala plynúť
nová4-ročnápremlčaciadoba,ktorá uplynula30.6.2018.Žalobaozaplatenietýchtoúrokovzomeškania
bola podaná 4.6.2018, teda pred uplynutím premlčacej doby
a k premlčaniu nároku nedošlo. Uvedené platí aj vo vzťahu k úrokom z omeškania v sumách 2 504,80
eur, 1 125,90 eur, 1 847,60 eur, 2 331,10 eur, 4 828,10 eur, 2 919,80 eur,

9 468,80 eur, 3 321,80 eur, 8 071,31 eur, 1 670,19 eur, 1 969,65 eur, 1 618,45 eur,
8 382,62 eur a 7 918,38 eur (úroky z omeškania súvisiace s oneskoreným zaplatením kúpnych cien
vyfakturovaných faktúrami č. 512004, 512005, 512006, 512007, 512008, 512009, 512010, 512011,
513001, 513002, 513004, 513005513006). Aj v týchto prípadoch došlo
k obnoveniu plynutia premlčacích dôb tým, že žalovaný tieto kúpne ceny čiastočne uhradil

v priebehu druhej polovice roka 2014, v roku 2015 a 2016. Nové premlčacie doby uplynuli až po
4.6.2018. Vo vzťahu k faktúram č. 512008, 512009, 512010, 512011, 513001, 513002, 513003, 513004,
513005 a 513006 došlo podľa názoru súdu prvej inštancie nielen ku konkludentnému uznaniu (t.j.
uznaniu čiastočnými úhradami), ale aj k výslovnému uznaniu.

10. V súvislosti s aplikáciou § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka poukázal súd prvej inštancie na to, že
slovné spojenie „...zvyšku dlhu...“ treba chápať tak, že čiastočnou úhradou nedochádza iba k uznaniu
istiny, ale aj jej príslušenstva, nakoľko z § 105 Občianskeho zákonníka vyplýva, že istina tvorí s úrokmi
z omeškania jeden nedeliteľný celok (t.j. dlh nie je iba istina, ale aj jeho príslušenstvo). Pri argumentácii
žalovaného, že „Dohodou

o vysporiadaní záväzku z obchodného styku“ došlo k novácii pôvodnej zmluvy, vychádzal súd prvej
inštancie z toho, že ide o vzťah medzi podnikateľmi a pri výklade „Dohody“ treba postupovať podľa § 266
Obchodného zákonníka. Z § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že právny úkon sa v prvom
rade vykladá podľa úmyslu konajúcich osôb. Z výsluchu JUDr. I. vyplynulo, že úmysel pri formulovaní
tejto dohody nesmeroval k tomu, aby sa určili nejaké nové termíny splácania. V konaní však nebolo

preukázané, že žalobca svoj úmysel (nech už bol akýkoľvek) oznámil žalovanému a preto pri výklade
treba postupovať podľa významu, aký by prejavu vôle prikladala osoba v postavení žalovaného. Podľa
názoru súdu však žiadnej formulácii v Dohode nemožno pripísať taký význam, že touto dohodou sa
malo zmeniť to ustanovenie rámcovej dohody, v zmysle ktorej si strany dojednali 21-dňovú splatnosť
kúpnej ceny takým spôsobom, že splatnosť cien za dodané mrazené ryby nastane až nebude 21 dní

od do. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z článku I.2 vyplýva, že suma 188 551,60 eur bola v deň
podpisu dohody už splatným dlhom. Nakoľko suma 188 551,60 eur bola už splatná, iba z formulácie
„...bude každý mesiac splácať dlh vo výške min. 3 000 eur...“ nemožno vyvodiť, že povinnosť zaplatiť
kúpnu cenu do 21 dní bola nahradená povinnosťou platiť kúpnu cenu až od 28.4.2014. Podľa názoru
súdu prvej inštancie

v predmetnej dohode tak nemožno vidieť viac než to, čo sa bežne deje v obdobných situáciách. Nie
je predsa nič neobvyklé, že veriteľ, uvedomujúc si ekonomické problémy dlžníka, súhlasí s tým, že
odloží vymáhanie dlžnej sumy v prípade, ak dlžník zlepší svoju platobnú disciplínu, pričom to, či došlo
k zlepšeniu platobnej disciplíny, veriteľ posúdi podľa toho, či dlžník svoj dlh začne platiť aspoň v zmysle
splátkového kalendára vytvoreného za tým účelom.

11. V súvislosti s „Dohodou o vysporiadaní záväzku z obchodného styku“ súd prvej inštancie uviedol,
že pôvodný záväzok zaniká iba v prípade tzv. privatívnej novácie. Pri novácii ale Občiansky zákonník
vyžaduje, aby z úkonu bolo nepochybne zrejmé, že pôvodný záväzok zaniká; inak dochádza len kukumulatívnej novácii (t.j. oba záväzky naďalej existujú popri sebe). Po oboznámení sa s obsahom
právneho úkonu súd prvej inštancie konštatoval, že zo žiadneho zo zmluvných dojednaní, ktoré sa v
dohodenachádzajú,nijakonevyplýva,žebyžalobcamalvôľupôvodnýzmluvnýzáväzoknahradiťnovým

zmluvným záväzkom. V texte dohody nie je vyslovené, že doterajší záväzok zaniká, nie je tu použité ani
len ekvivalentné slovné spojenie. Práve naopak, z obsahu dohody je zrejmé, že zmyslom jej spísania
bolo to, aby sa žalovanému pripomenulo, že má voči žalobcovi značné záväzky, ktoré je treba splniť.

12. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že vznesenie námietky premlčania je v rozpore

s dobrými mravmi, podľa názoru súdu prvej inštancie vo všeobecnosti platí, že výkon práva je v súlade s
dobrými mravmi. Námietka premlčania môže byť v rozpore dobrými mravmi len vtedy, ak žalobca márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo
neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré
právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. Ani po posúdení konkrétnych okolností daného

prípadu súd prvej inštancie nedospel k záveru, že vznesenie námietky premlčania žalovaným je v
rozpore so zásadami poctivého styku. Samotný žalobca vystavoval faktúry, vedel, kedy mala nastať
ich splatnosť, a teda bol schopný objektívne zistiť a vypočítať, kedy nastane ich premlčanie. Žalobca
nepreukázal, že by tu boli akékoľvek okolnosti, ktoré by mu bránili, aby si včas uplatnil svoje právo na
súde. Okolnosť, že žalovaný mal prostriedky na úhradu premlčaných pohľadávok, nevylučuje účinky

premlčania.

13. Paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur priznal súd prvej
inštancie žalobcovi proti žalovanému podľa § 369c Obchodného zákonníka.

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobca si
uplatnil 68 684,61 eur a v konaní bol úspešný vo výške 59 162,20 eur; pomer úspechu a neúspechu
predstavoval 86,14 % ku 13,86 %. Žalobca má právo na náhradu 72,28 % trov potrebných
na účelné uplatňovanie práva.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorým napadol
rozsudok v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 59 162,20 eur a paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur (prvá veta výroku) a v časti rozhodnutia o
trovách (tretia veta výroku). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP
zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a zaviaže žalobcu k náhrade trov prvoinštančného a

odvolacieho konania vo výške 100 %, eventuálne aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP). S poukazom na odsek 15. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný uviedol,
že s rozhodnutím súdu prvej inštancie v napadnutej časti a jeho odôvodnením zásadne nesúhlasí. Trval
na tom, že voči žalobcovi neevidujem žiadny záväzok, so splácaním ktorého by som bol v omeškaní.

Jediný záväzok, ktorý voči žalobcovi eviduje, riadne spláca na základe Dohody o vysporiadaní záväzku
z obchodného styku vo výške mesačnej splátky
3 000 eur. Dohoda o vysporiadaní záväzku z obchodného styku bola uzavretá dňa 28.04.2014, uzavrel
ju žalobca v postavení veriteľa, žalovaný v postavení dlžníka a K.. Q. I.
v postavení ručiteľa. Z obsahu dohody vyplýva, že peňažné pohľadávky žalobcu voči žalovanému vznikli

v rokoch 2011, 2012 a 2013, ich celková výška k 24.04.2014 vo finančnom vyjadrení predstavovala 188
551,60 eur (čl. I. ods. 2). Žalovaný sa zaviazal splácať celý záväzok v splátkach po minimálne 3 000
eur mesačne, vždy k 20-temu dňu kalendárneho mesiaca (čl. II. ods. 2). Pre prípad, že by sa žalovaný
so splácaním jednotlivých splátok omeškal, zaviazal sa znášať sankčný postih uplatnený voči žalobcovi
bankou (čl. II. ods. 3). Podľa názoru žalovaného predmetnou Dohodou o vysporiadaní záväzku zo dňa

28.04.2014 došlo z právneho hľadiska k zmene obsahu pôvodných záväzkov špecifikovaných v prílohe
a k nahradeniu týchto záväzkov novým záväzkom splatným v splátkach. Dojednanie zmluvných strán o
splatnostipôvodnýchzáväzkovvsplátkachznamenázánikpovinnostidlžníkaplniťpôvodnýzáväzoktak,
ako to bolo dohodnuté. Povinnosť plniť pôvodný záväzok prirodzene nezaniká, menia sa len jednotlivé
práva a povinnosti v existujúcom právnom vzťahu. Či už sa jednalo o nováciu pôvodných záväzkov,

alebo len o jednoduchú zmenu v ich obsahu, výsledkom bol záväzok splatný v splátkach. Od mesiaca
05/2014 žalovaný uhrádzal žalobcovi dohodnuté splátky dlhu, v roku 2014 zostávalo uhradiť 24 000 eur,
žalovaný uhradil 24 362,73 eur, v roku 2015 mal žalovaný uhradiť 36 000 eur, pričom uhradil36 038,84 eur, v roku 2016 mal žalovaný uhradiť 36 000 eur, pričom uhradil 36 089 eur, atď., čo
korešponduje s vyčíslením žalobcu. V nadväznosti na Dohodu bola dňa 25.06.2016 uzavretá Záložná
zmluva, ktorú uzavrel žalobca v postavení veriteľa a manželka žalovaného

v postavení záložcu. Podstatnou náležitosťou záložnej zmluvy je aj určenie pohľadávky, ktorá sa
záložným právom zabezpečuje. Z Článku II. ods. 1 a ods. 2 Záložnej zmluvy vyplýva, že zabezpečenou
pohľadávkou je pohľadávka záložcu voči žalovanému, ktorej výška ku dňu 31.12.2015 bola 127 150,03
eur a príslušenstvo. Splatnosť splátok v Záložnej zmluve kopíruje splatnosť splátok v Dohode. V Článku
II. ods. 4 Záložnej zmluvy je naviac uvedené, že žalobca je oprávnený pristúpiť k priamemu predaju

zálohu v prípade nesplácania viac ako
2 po sebe idúce mesiace. Súd prvej inštancie Dohode neprisúdil vôbec žiadny význam
a žiadny význam neprisúdil ani Záložnej zmluve napriek tomu, že význam týchto úkonov je jednoznačný
aj bez potreby aplikácie výkladových pravidiel podľa § 266 ObchZ (81/2003 ZSP). Účelom Dohody
nebolo vytvoriť dva samostatné popri sebe existujúce záväzky, ale jeden záväzok splatný v splátkach.
Záväzok splatný v splátkach je špecifikovaný aj v Záložnej zmluve. Je vylúčené, aby záložnou zmluvou

bol zabezpečovaný záväzok, ktorý by neexistoval. Po uzavretí Dohody sa žalovaný mohol dostať
do omeškania len so splácaním splátok, nie so splácaním pôvodných záväzkov, ktoré boli v dohode
obsiahnuté. So splácaním pôvodných záväzkov sa žalovaný mohol dostať do omeškania len do
momentu uzavretia dohody, nie po jej uzavretí. Podanú žalobu považoval žalovaný za nedôvodnú,
pretože žalobcom špecifikovaná pohľadávka nemohla vzniknúť. Žalovaný namietal postup pri použití

zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý musí byť objektivizovaný konceptom takého hodnotenia
dôkazov, že obstojí z hľadiska jeho prípadného rozporu so zákazom arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle.
Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov postupoval v rozpore
s účelom zásady voľného hodnotenia dôkazov, z obsahu Dohody vyvodil nesprávne skutkové závery a
z obsahu Záložnej zmluvy nevyvodil vôbec žiadne skutkové závery. Vyvodenie nesprávnych skutkových

záverovúzkosúvisísnesprávnymprávnymposúdenímobsahuDohody.Dohodaosplátkachobsiahnutá
v Dohode nebola len formálnou, ale mala za následok zmenu pôvodných záväzkov v časti ich splatnosti
(stali sa splatnými v splátkach). Za nesprávne právne posúdenie považoval žalovaný aj aplikáciu
výkladových pravidiel pre prejav vôle. Ak dôjde k situácii, že súd musí vykladať prejav vôle účastníka
obchodného záväzkového vzťahu, musí postupovať podľa výkladových pravidiel upravených

v ustanoveniach § 266 ods. 1 až 4 ObchZ. V § 266 ods. 1 ObchZ. spočíva rozhodujúce kritérium v úmysle
konajúceho vyžadujúc, aby úmysel bol strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy. Ak
pri výklade obsahu záväzku nie je možné aplikovať subjektívne kritérium (§ 266 ods. 1 ObchZ), treba
postupovať podľa ods. 2, ktorý objektivizuje spôsoby výkladu prejavu vôle. V zmysle tohto ustanovenia
sa prejav vôle vykladá podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení, v akom je

adresát úkonu. Vezme sa pritom náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátanie
rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania
strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že
výklad prejavu vôle nebolo možné vykonať podľa § 266
ods. 1 ObchZ. Nezohľadnil následné splácanie dlhu v splátkach, nezohľadnil obsah záložnej zmluvy, ani

ústne vyjadrenia strán sporu - hoci žalobca výslovne poprel svoj úmysel zmeniť splatnosť pôvodných
záväzkov, uviedol aj to, že neuzavretie dohody by malo za následok nutnosť podania žaloby už v roku
2014. Rovnako sa vyjadril aj zostávajúci signatár Dohody. Žalovaný vnímal Dohodu ako vysporiadanie
záväzku. V odvolaní zotrval žalovaný na námietke premlčania žalobcom uplatnených nárokov. Poukázal
na§397ObchodnéhozákonníkaarozhodnutieNSSRR67uverejnenévZbierkestanovískNajvyššieho

súdu
a rozhodnutí súdov SR č. 5/2014 so zaujatím zjednocujúcim stanoviskom, v zmysle ktorého povinnosť
platiť úroky z omeškania, vyplývajúca z vedľajšieho (akcesorického) právneho vzťahu, nemôže trvať
dlhšie, než trvá hlavný záväzok, pretože uplynutím premlčacej doby sa právo premlčí “ako celok“.
Preto, ak dôjde k premlčaniu hlavného právneho vzťahu, nemôže sa potom takýto právny následok

uplynutia času nevzťahovať i na úroky z omeškania, ak povinný subjekt vzniesol námietku premlčania
vo vzťahu k úrokom z omeškania. Premlčacia doba na uplatnenie práv alebo ich príslušenstva uplynula
najneskôr v roku 2015, eventuálne 2016 a 2017, podľa splatnosti tej ktorej faktúry. Do tohto času si
mal žalobca uplatniť predmetný právny nárok. Uplynutím doby štyroch rokov po splatnosti došlo k
premlčaniu hlavného a aj akcesorického vzťahu, teda aj povinnosti platiť úroky z omeškania. Dohoda

bola uzavretá dňa 28.04.2014, žalobca podal žalobu na súde až 11.06.2018, štyri roky uplynuli najneskôr
mesiac pred podaním žaloby. Po uzavretí Dohody platil žalovaný žalobcovi už len dohodnuté splátky,
nie iný záväzok. Na tomto mieste poukázal žalovaný na publikované súdne rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 15/2006 (18/2009), podľa ktorého ak bolo dohodnuté zaplateniekúpnej ceny v splátkach, pre každú splátku plynie štvorročná premlčacia doba samostatne. Zaplatenie
predchádzajúcich splátok nemôže bez ďalšieho znamenať, že týmto plnením dlžník uznáva aj zvyšok
záväzku, keďže dôvodnosť zaplatenia každej splátky treba posudzovať samostatne. Pokiaľ súd prvej

inštancie na námietku premlčania neprihliadol z dôvodu, že čiastočným plnením pôvodných záväzkov
dochádzalo vždy k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby, tento záver by bolo možné akceptovať, avšak
len za splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť
záväzku. Okolnosti prípadu nevytvárajú priestor pre aplikáciu § 407 ods. 3 ObchZ, aplikácia tohto
ustanovenia na platby uskutočnené pred uzavretím dohody je bez významu, pretože žalobca podal

žalobu na súde až 11.06.2018 (po uplynutí
4 rokov od poslednej čiastočnej úhrady) a je neprijateľná. Jednotlivé platby už zodpovedali splátkam
dlhu, k uznaniu pôvodných záväzkov nesmerovali. Súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil, že
konkludentnéuznaniemôžesmerovaťlenkzáväzkunepremlčanému,nadruhejstranepísomnéuznanie
premlčaného záväzku nie je možné bez uvedenia tejto skutočnosti
v uznávacom prejave. Písomné uznanie, ktoré je obsahom spisu sa vzťahovalo k existujúcemu záväzku

splatnému v splátkach, ktorý existoval ako jediný. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie zistil
skutkový stav takou hodnotiacou úvahou, ktorá nezodpovedá pravidlám zákonného civilného procesu,
čím sa napadnutý rozsudok stáva nepresvedčivým, zmätočným, ale aj nesprávnym a argumentačne
„neudržateľným“. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je diskriminačným prístupom všeobecného súdu
k súdnej ochrane. Ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 2 upravuje zákaz diskriminácie pri

používaní základných práv a slobôd, ktoré sú obsiahnuté v jej druhej hlave a možno konštatovať, že
zákaz diskriminácie sa vzťahuje aj na využívanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy.
V dôsledku nesprávnej aplikácie zákonných noriem poukázal žalovaný aj na čiastočnú
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorého nedostatky neumožňujú primerane reagovať na

obsah a viesť polemiku o jeho vecnej a právnej správnosti.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného (§ 373 ods. 3 CSP) uviedol, že sa
nestotožňuje s tvrdeniami a právnym výkladom žalovaného. Žalovaný počas celého konania používal
argument týkajúci sa Dohody tak, že táto dohoda mala predstavovať nováciu záväzku resp. zmenu v

obsahu záväzku. Ide o účelovú obranu žalovaného. Z vykonaných dôkazov (výsluch svedka, výsluch
spoločníka žalobcu) a z obsahu Dohody jednoznačne vyplýva, že vôľou ani úmyslom konajúcich osôb
nebolo zmeniť splatnosť už existujúcich pohľadávok žalobcu ani vzdať sa nároku na zaplatenie úrokov
z omeškania, ktoré do dňa uzatvorenia dohody vznikli resp. ktoré vzniknú v budúcnosti. Dohoda
bola uzatvorená výlučne formálne a formálny charakter mala aj v rámci obchodnoprávneho vzťahu

medzi sporovými stranami. Dohoda bola určená pre potreby banky, ktorá skutočnosť je jednoznačne a
zrozumiteľným spôsobom popísaná v Dohode. O predmetnej skutočnosti svedčí aj čl. II bod 3 Dohody,
v ktorom je uvedené, že „táto dohoda neobmedzuje a nevylučuje pohľadávky dlžníka zo strany veriteľa
v zmysle platného Obchodného zákonníka“. Z uvedeného je zrejmé, že sporové strany a strany Dohody
nemali za žiadnych okolností úmysel meniť už existujúci obchodnoprávny vzťah, resp. záväzky, ktoré z

tohto vzťahu vyplývali. Ak by žalobca aj pripustil právne posúdenie a výklad vôle účastníkov právneho
vzťahu, ako ho predložil žalovaný (novácia pôvodného záväzku), je možné posúdenie kumulatívnej
novácie, pri ktorej by nedošlo k zániku pôvodného záväzku žalovaného z dôvodu, že strany Dohody si
v žiadnom dokumente nedohodli, že by ich záväzok, ktorý vyplýval z predaja rýb mal zaniknúť. Právna
argumentácia žalovaného neobstojí. Túto skutočnosť potvrdzuje aj samotný žalovaný s poukazom na

Záložnú zmluvu zo dňa 25.02.2016, kde v čl. II záložnej zmluvy bolo jednoznačne uvedené, že ku
dňu 31.12.2015 predstavoval záväzok sumu 127 150,03 eur s príslušenstvom, teda napriek tomu, že
bola Záložná zmluva uzatvorená dňa 25.02.2016 odkazovala na starý a naďalej existujúci záväzok
žalovaného voči žalobcovi. O existencii pôvodného záväzku žalovaného v nezmenenej forme svedčí
aj to, že žalovaný zasielal žalobcovi aj po uzatvorení Dohody splátky jednotlivých faktúr s variabilnými

symbolmi týchto (pôvodných) faktúr a vo svojej podstate uznával takýto svoj záväzok. Na právnom
závere, ku ktorému dospel aj súd prvej inštancie nemení nič ani použitie akýchkoľvek výkladových
pravidiel zo strany žalovaného. Žalovaný si bol a musel byť vedomý skutočnosti, že Dohoda je len
formálnou a v rámci tohto súdneho konania využíva tvrdenia o opaku výlučne ako účelovú obranu. K
premlčaniu v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel nemohlo dôjsť z dôvodu, že žalovaný čiastočne uhrádzal

jednotlivé faktúry, kde ako identifikátor platenej faktúry uvádzal jej číslo ako variabilný symbol v príkaze
na platby a takýmto konaním konkludentne uznával aj zvyšok dlžnej a neuhradenej sumy z tej-ktorej
faktúry, a zároveň svoj dlh uznal aj výslovne a to uznaním dlhu, ktoré žalobca ako dôkaz doložil do
súdneho spisu. Takýmto konaním žalovaného došlo vždy k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby a tátozačala plynúť od konkrétneho úkonu žalovaného znovu, pričom pred uplynutím premlčacej doby podal
žalobca v časti, v ktorej bol úspešný, žalobu na súd. Prvoinštančný súd sa vecou riadne zaoberal a
po preskúmaní dôkazov v tejto veci dospel k správnym právnym a udržateľným záverom. Navrhol, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a zároveň zaviazal žalovaného
na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu v rozsahu 100 %.

17. Žalovaný postupom podľa § 374 ods. 1 CSP reagoval na vyjadrenie žalobcu a uviedol, že žalobca
je vo svojej argumentácií nepresvedčivý. Dohodu o vysporiadaní záväzku zo dňa 28.4.2014 považuje

žalovaný za platný právny úkon ako prejav skutočnej vôle konajúcich subjektov, žiadna zo strán na nej
neparticipovala len „naoko“. O uzavretí dohody sa viedli rokovania, upravoval sa obsah, vrátane výšky
splátok, čo potvrdili všetci jej účastníci aj v konaní pred súdom. Podľa obsahu tejto
dohody sa všetci následne správali; žalovaný ako dlžník začal žalobcovi splácať dohodnuté splátky,
ktoré žalobca prijímal, predišli hroziacemu súdnemu sporu z dôvodu plynutia zákonnej premlčacej doby
pôvodných záväzkov. Obsah dohody bol prenesený aj do záložnej zmluvy, ktorou sa zriadilo záložné

právo k zálohu, za účelom zabezpečenia pohľadávky žalobcu splatnej v mesačných splátkach po 3 000
eur. Žalobca urgoval žalovaného na doplatenie meškajúcich splátok aj listom, ktorý bol žalovanému
doručený až počas súdneho sporu s možnosťou odstúpenia od dohody pre neplatenie splátok. Uvedené
skutočnosti preukazujú, že Dohoda o vysporiadaní záväzku zo dňa 28.4.2014 nebola len predstieranou,
či formálnou. Poukazovanie na obsah dohody je vecnou procesnou obranou. Či už sa jednalo o nováciu

pôvodných záväzkov, alebo len
o jednoduchú zmenu v ich obsahu, výsledkom bol jeden záväzok splatný v splátkach. Úmyslom strán
nebolo vytvoriť dva samostatné obsahovo zhodné záväzky existujúce popri sebe. Pri dodržaní splatnosti
dohodnutých splátok nemohol byť žalovaný v omeškaní
s úhradou pôvodných záväzkov po uzavretí dohody. Každá čiastková úhrada vykonaná po uzavretí

dohody bola úhradou dohodnutej splátky. Po uzavretí dohody žiadna zo strán nemohla byť v domnení,
že čiastočné úhrady sú niečím iným, ako úhradami dohodnutých splátok. Žalovaný poprel konkludentné
uznanie zvyšku pohľadávok čiastkovými úhradami. Aj podľa názvu dohody - Dohoda o vysporiadaní
záväzku z obchodného styku, jej uzavretím sa záväzok z obchodného styku vysporiadal, pričom je bez
významu, či dohoda bola výhodná len pre jednu stranu, alebo bola výhodná pre všetkých. V ostatnom

zotrval žalovaný na podanom odvolaní.

18. Žalobca vo vyjadrení postupom podľa § 374 ods. 2 CSP uviedol, že za nepresvedčivé považuje
práve tvrdenia žalovaného, týkajúce sa dohody o vysporiadaní záväzku zo dňa 28.4.014. Táto dohoda
už bola v rámci konania na prvej inštancii právne posúdená vychádzajúc zo skutkového stavu, pričom

konajúci súd v odseku 15. odôvodnenia rozsudku jednoznačne konštatoval, že išlo výlučne o úkon,
ktorý mal smerovať k zlepšeniu platobnej disciplíny žalovaného a ako taká bola predmetná dohoda
prvotne formulovaná výlučne pre potreby banky. Túto skutočnosť tvrdí žalobca od počiatku sporu, a túto
skutočnosť potvrdil aj svedok JUDr. I., a o tejto skutočnosti nemožno mať žiadne pochybnosti. Dôvody
uzatvorenia dohody už žalobca uviedol pri svojej výpovedi. Bola práve banka, ktorá upozornila žalobcu,

že v rámci uzatvorenej úverovej zmluvy siahne na ručenie ručiteľa a následne by bol žalobca nútený už v
tomto období žalovať žalovaného na súde. Touto dohodou sa snažili účastníci predísť týmto následkom
z dôvodu, že žalovaný nemal v tomto období dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie celej dlžnej
sumy žalobcovi. Taktiež je nedôvodné tvrdenie žalovaného o predchádzaní vzniku súdneho sporu z
dôvodu plynutia premlčania s poukazom na to, že tovarová faktúra zo dňa 4.11.2011 bola už splatená

a premlčacia doba pri druhej najskôr splatnej faktúre zo dňa 20.12.2011 by uplynula až 20.12.2015.
Tvrdenia žalovaného a jeho právny názor, v rámci ktorého označuje dohodu o vysporiadaní záväzku zo
dňa 28.4.2014 za nováciu neobstoja. Takého tvrdenie nebolo medzi účastníkmi tvrdené ani pri príprave
dohody, ani pri jej podpísaní. V tejto súvislosti poukázal žalobca na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 22.9.2010 sp.zn. 5Cdo 196/2009, v zmysle ktorého „ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti,

z ktorých vyvodzuje ním uplatnený tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami
spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť
vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.“ Žalobcovi
nie je zrejmý dôvod predkladania dôkazov žalovaným v odvolacom konaní, keď mal právo a zároveň
aj povinnosť tieto predkladať súdu prvej inštancie. Na takto predložené dôkazy žalovaným by odvolací

súd nemal za žiadnych okolností prihliadať (aj keď nič nemenia na zistenom stave veci) a to vzhľadom k
tomu, že žalovaným predložené dôkazy nenapĺňajú ani jednu z podmienok upravených v ustanovení §
366 CSP. Za účelové považoval žalobca aj tvrdenie žalovaného o prenesení obsahu dohody do Záložnej
zmluvy. V Záložnej zmluve je uvedená výlučne suma nesplatených faktúr k termínu jej uzatvorenia spolus príslušenstvom, ktoré okrem iného tvoria aj úroky z omeškania. Od roku 2011 do roku 2019 žalovaný
nakladal s peniazmi, ktoré zinkasoval, pričom všetky nároky súvisiace s čerpaním úveru, ktorým bolo
potrebné vykryť stratu v rámci uskutočneného obchodu s rybami znášal žalobca. Je nepravdepodobné

predpokladať, že by sa žalobca vzdal svojho práva na pokrytie straty, ktorú utŕžil v rámci obchodného
vzťahu so žalovaným akýmkoľvek právnym úkonom, ktorý vykonal. V zmysle uznesenia Ústavného súdu
SR zo dňa 3.3.2004 sp.zn. I.ÚS 50/04 „právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi“.

19. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 ods. 1 CSP,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127
ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

20. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť
rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380
ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý výrok v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel

(prvá veta výroku), i keď čiastočne aj doplnením právnych dôvodov, a napadnutý výrok v časti čo do
nároku na náhradu trov konania (tretia veta výroku) rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne
správne podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie

vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem. Vo veci verejne vyhlásil rozsudok za dodržania postupu podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s §
378 ods. 1 CSP, keď oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na
webovej stránke súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.

21. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1

písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil

stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

22. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade

so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s
poukazom na ním citované ustanovenie Obchodného zákonníka žalobe o splnenie peňažnej povinnosti
čiastočne vo výške 59 162,20 eur vyhovel a žalobcovi ako sčasti úspešnej strane sporu priznal proti
žalobcovi nárok náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu a neúspechu v konaní. Odvolací súd
v rámci postupu podľa § 387

ods. 2 a 3 CSP uvádza a dopĺňa :

23. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na
skutočnosti,ktorébolipreukázané,alebovyplynulizprednesovúčastníkov.Nesprávneskutkovézistenia
môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.24. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

25. Odvolací súd preskúmal dôkazy z dôkazných prostriedkov, ktorými vykonal súd prvej inštancie

dokazovanie na zistenie skutkového stavu postupom podľa § 185 ods. 1 CSP v spojení s § 187, § 195
ods. 1, § 196 ods. 1 a § 204 CSP. Po preskúmaní týchto dôkazov dospel odvolací súd k názoru, že
žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne konkrétne skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie ustálil z
vykonaných dôkazov ako nesprávne a neuvádza ani na základe ktorých konkrétnych dôkazov mal tieto
nesprávne skutkové zistenia vyvodiť. Žalovaný vychádza v odvolaní z rovnakých skutkových zistení ako
boli preukázané z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie. Na tomto mieste preto odvolací súd

konštatoval, že pre uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP neboli splnené
procesné podmienky.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu tvrdenia prezentované žalovaným v odvolaní predstavujú vo
vzájomných súvislostiach odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keď je nepochybné, že

žalovaný namietal prostredníctvom skutkových zistení nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie.

27. Žalovaný založil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP na nesprávnom právnom posúdení
účelu a obsahu dohody o vysporiadaní záväzku zo dňa 28.4.2014, na ňu nadväzujúcej záložnej zmluvy

a na nesprávnom právnom posúdení ním vznesenej námietky premlčania.

28.Vodvolacomkonaní,rovnakoakovkonanípredsúdomprvejinštancie,vychádzajúczvýpovedístrán
sporu, výpovedí svedkov, z listín, ako aj z písomných a ústnych vyjadrení strán sporu aj prostredníctvom
právnych zástupcov, bolo nesporné, že dňa 3.5.2011 uzatvorili žalobca a žalovaný rámcovú zmluvu o

kúpe tovaru. Obaja účastníci tejto zmluvy mali postavenie podnikateľov. Z obsahu článku II. bod 1. tejto
zmluvy vyplýva účel rámcovej zmluvy, ktorým bolo riešenie všeobecných pojmov a princípov dlhodobej
obchodnej spolupráce a zabezpečenie všeobecných zásad vykonávania jednotlivých obchodných
prípadov pri predaji a kúpe tovarov. Predmet rámcovej zmluvy zmluvné strany vymedzili ako predaj a
kúpa produktov rybolovu, mechanicky spracovaných produktov rybolovu, čerstvých produktov rybolovu

a upravených produktov rybolovu podľa definície v nariadení Európskeho dokumentu (správne má byť
parlamentu) a rady č. 853/2004 (čl. III. bod 1. rámcovej zmluvy). V článku III. bod 2. a 3. a v nasledujúcich
článkoch rámcovej zmluvy dohodli zmluvné strany podrobnejšie podmienky plnenia rámcovej zmluvy
pre každý jednotlivý obchodný prípad. V rokoch 2011 až 2013 dodal žalobca žalovanému a žalovaný
prevzal od žalobcu produkty podľa predmetu rámcovej zmluvy, ktorých kúpnu cenu vyúčtoval žalobca

faktúrami uvedenými v odsekoch 6. a 7. (str. 5.) odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie ako nesporné skutkové tvrdenia správne vyhodnotil, že žalovaný kúpne ceny za dodané
produkty rybolovu nezaplatil v lehotách splatnosti (zročnosti) a s ich zaplatením bol v omeškaní (§ 447 a
§ 448 ods. 1 Obchodného zákonníka). Žalobca predložil (spolu so žalobou) a v priebehu konania prehľad
jednotlivých faktúr obsahujúci údaje o dátume vystavenia faktúry, výške kúpnej ceny, splatnosti faktúry,

dátumoch platenia kúpnej ceny a sumy, ktorú žalovaný po častiach platil na kúpnu cenu, čísla dokladu,
ktorým žalobca vyúčtoval úrok z omeškania a údaj o výške úroku z omeškania
(č.l. 7 - 9 a čl. 95 - 97 súdneho spisu).

29. Dňa 28.4.2014 účastníci : 1/ žalobca v postavení veriteľa, 2/ žalovaný v postavení dlžníka a 3/

K.. Q. I. v postavení ručiteľa uzatvorili dohodu o vysporiadaní záväzku v obchodného styku, v ktorej
v článku I. uviedli východiská a súčasnú situáciu a v článku II. prijali riešenie. Z článku II. bod 2
dohody vyplýva, že ku dňu 24.4.2014 predstavovali peňažné záväzky žalovaného ako kupujúceho za
nezaplatenie jednotlivých kúpnych cien žalobcovi ako predávajúcemu celkom sumu 188 551,60 eur,
pričom špecifikácia tejto sumy bola uvedená v prílohe č. 1 dohody. Podľa článku II. bod 2. dohody sa

žalovaný - dlžník zaviazal, že sumu 188 551,60 eur zaplatí žalobcovi v splátkach po 3 000 eur mesačne,
vždy k 15. dňu v mesiaci na konkrétne označený účet. Žalovaný ako dlžník sa súčasne zaviazal,
že v prípade omeškania splátky 3 000 eur bude znášať prípadné sankčné úroky uplatnené bankou.
Článok II. bod 3. dohody je dojednaním zmluvných strán o tom, že dohoda o vysporiadaní záväzku zobchodného styku neobmedzuje a nevylučuje pohľadávky dlžníka zo strany veriteľa v zmysle platného
Obchodného zákonníka. V súvislosti s touto dohodou odvolací súd konštatoval, že ku dňu 28.4.2014
jej uzatvorenia boli všetky peňažné záväzky podľa faktúr, ktorými žalobca vyúčtoval žalovanému kúpne

ceny za jednotlivé dodávky produktov rybolovu, splatné. Tieto skutočnosti vyplývajú z listín - jednotlivých
faktúr, ktoré tvoria súdny spis na č.l. 98-108. Posledná faktúra č. 513006 na sumu 22 891,84 eur,
vystavená žalobcom dňa 19.9.2013, bola splatná dňa 10.10.2013. Z listinných dôkazov súd prvej
inštancie správne ustálil, že suma 188 551,60 eur predstavovala v čase uzatvorenia dohody splatný
peňažný záväzok žalovaného.

30. Dňa 25.2.2016 uzatvorili žalobca v postavení záložného veriteľa a Q.. J. N. (manželka žalovaného)
v postavení záložcu záložnú zmluvu podľa § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka na zabezpečenie
pohľadávky z obchodného styku, ktorá vznikla žalobcovi proti žalovanému, pričom v článku II. bod 1.
záložnej zmluvy vymedzili, že ku dňu 31.12.2015 dlh žalovaného ako dlžníka predstavoval sumu 127
150,03 eur a príslušenstvo a je evidovaný podľa vystavených faktúr, ktoré sa nachádzajú v účtovnej

evidencii žalobcu ako záložného veriteľa.

31. Dňa 25.2.2016 žalovaný ako dlžník písomne uznal svoj záväzok proti žalobcovi ako veriteľovi podľa
§ 323 Obchodného zákonníka podľa zoznamu faktúr za dodávku tovaru uvedených v uznaní dlhu čo
do právneho dôvodu a výšky. V tomto písomnom uznaní záväzku je výslovne uvedené, že „Právnym

dôvodom vzniku záväzku je obchodná skutočnosť v tom, že veriteľ dodal v rokoch 2011, 2012 a 2013
dlžníkovi tovar v celkovej hodnote
258 371,42 eur, z čoho mu dlžník uhradil len sumu 131 221,39 eur, pričom celková dlžná suma
za dodanie tohto tovaru predstavuje výšku 127 150,03 eur“. Suma 127 150,03 eur predstavovala
nezaplatené kúpne ceny : z faktúry č. 512008 vo výške 5 341,64 eur z celkovej sumy 18 941,64 eur, z

faktúry č. 512009 vo výške 9 447,42 eur z celkovej sumy
10 447,42 eur, z faktúry č. 512010 vo výške 27 366,93 eur z celkovej sumy 28 366,93 eur, z faktúry č.
512011 vo výške 8 470,82 eur z celkovej sumy 9 470,82 eur, z faktúry č. 513001 vo výške 18 028,34
eur, z faktúry č. 513002 vo výške 3 650,40 eur, z faktúry č. 513003 vo výške 4 243,20 eur, z faktúry
č. 513004 vo výške 4 080 eur, z faktúry č. 513005 vo výške 23 629,44 eur, z faktúry č. 513006 vo

výške 22 891,84 eur. Všetky faktúry označené v uznaní predstavovali existujúce záväzky žalovaného
za nezaplatené kúpne ceny dodaných produktov rybolovu.

32. Uznanie záväzku žalovaným dňa 25.2.2016 spĺňa zákonné podmienky uznania podľa § 323
Obchodného zákonníka. Žalovaný jednostranným písomným právnym úkonom adresovaným žalobcovi,

v ktorom jednoznačne a určito vymedzil svoje peňažné záväzky k žalobcovi odkazom na konkrétne
faktúry a na sumy kúpnych cien vyúčtovaných týmto faktúrami právnym dôvodom splnenia povinnosti z
kúpnych zmlúv. Uznaním záväzku v celkovej výške 127 150,03 eur došlo k vzniku vyvrátiteľnej právnej
domnienky o tom, že záväzok v čase uznania v uznanom rozsahu trval. V konaní pred súdom prvej
inštancie nevyšiel najavo opak, t.j. že záväzok žalovaného nevznikol, prípadne, že v čase uznania už

netrval. Vznik právnej domnienky preto správne považoval súd prvej inštancie za preukázaný. Ďalším
zákonným dôsledkom uznania záväzku dňa 25.2.2016 bolo, že od okamihu uznania začala plynúť v
uznanom rozsahu nová štvorročná premlčacia doba.

33. Záväzkový právny vzťah, ktorého definícia je aj pre obchodné záväzkové vzťahy vymedzená v

§ 488 Občianskeho zákonníka, je charakterizovaný tým, že musí mať nielen najmenej dva subjekty,
ale aj dve strany s opačným postavením, z ktorých je jedna subjektom práva a druhá je subjektom
povinnosti, pričom právo i povinnosť sú v určitej korelácii (relatívne právne vzťahy). Oprávneniu
individuálne určeného veriteľa zodpovedá povinnosť individuálne určeného dlžníka. Z hľadiska veriteľa
vyžadovať plnenie sa nazýva pohľadávka, právo. Z hľadiska dlžníka sa povinnosť plniť nazýva dlh,

záväzok, povinnosť. Pohľadávka ako majetkové právo sa splatnosťou stáva nárokom. Nárok je vlastnosť
subjektívneho práva spočívajúca v tom, že pohľadávku možno uplatniť na súde. Súvislosť s premlčaním
má nárok. Obsahom záväzkového vzťahu sú práva a povinnosti jeho účastníkov, ktorým z tohto
záväzkového vzťahu vyplývajú oprávnenia, nároky, jednak primárne, hlavné a jednak sekundárne,
vedľajšie. Primárne nároky vychádzajú zo samotnej podstaty konkrétneho záväzkového vzťahu a

práve kvôli ním tento vzťah vzniká. Tieto nároky sa viažu na podstatné náležitosti zmluvy vyžadované
kogentnými právnymi normami na to, aby záväzkový vzťah platne vznikol. Sekundárne nároky vznikajú
ako dôsledok porušenia pri plnení povinností zo záväzkového vzťahu. Tieto vznikajú buď popri
existujúcom primárnom záväzku (omeškanie s plnením) alebo na ich mieste (náhrada škody namiestosplnenia záväzku), môžu vzniknúť aj po zániku záväzkového vzťahu. V rámci záväzkového vzťahu majú
účastníci plniť to, čo je predmetom ich záväzku. Spôsob, akým má dlžník splniť záväzok môže byť rôzny
a je určený zmluvou, právnym predpisom alebo úradným rozhodnutím. Z hľadiska spôsobu plnenia

rozoznávamejednorazovéplnenie,ktorýmdlžníksplnísvojzáväzoknaraz,čiastočnéplnenie,periodické
plnenie alebo trvajúce plnenie. O čiastočné plnenie ide vtedy, ak dlžník splní v čase plnenia iba časť dlhu
a neodporuje to povahe záväzku, dohode alebo povahe pohľadávky (§ 566 Občianskeho zákonníka).
O periodické plnenie ide vtedy, ak sa má plnenie vykonať po častiach v určitých po sebe nasledujúcich
časových úsekoch, pričom jednotlivé plnenia predstavujú v súhrne jeden záväzok. Medzi periodické

plnenia patrí aj splnenie dlhu v splátkach, kedy je periodicita a časová dĺžka splatenia celého dlhu
daná alebo dohodnutá. Peňažné záväzky sa zaraďujú medzi záväzky s druhovo určeným predmetom
plnenia. Úroky z omeškania (príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka)
majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splnením záväzku. Platia sa vedľa vlastného plnenia
stanoveným percentom z tej časti dlhu, s ktorou je dlžník v omeškaní. Omeškanie dlžníka s plnením
záväzku má zo zákona za následok obsahovú zmenu práv veriteľa a povinnosti dlžníka, kedy sa tieto

práva a povinnosti dopĺňajú novými právami a povinnosťami bez ohľadu na to, či dlžník omeškanie
zavinil. Vzniká úrokový záväzkový vzťah akcesorickej povahy, obsahom ktorého je povinnosť dlžníka
vedľa istiny zaplatiť úrok alebo úrok z omeškania podľa zmluvy alebo podľa zákona.

34. Súd prvej inštancie v odsekoch 15. a 16. odôvodnenia rozsudku posudzoval a hodnotil argument

žalovaného, že dohodou o vysporiadaní záväzku z obchodného styku došlo k novácii pôvodnej zmluvy.
Pri hodnotení tohto argumentu použil výkladové pravidlá podľa
§ 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Vychádzal z toho, že v konaní nebolo preukázané oznámenie
úmyslu žalobcu žalovanému a z tohto dôvodu treba pri výklade postupovať podľa významu, aký by
prejavu vôle prikladala osoba v postavení žalovaného (§ 266

ods. 2 Obchodného zákonníka). Súd prvej inštancie konštatoval, že žiadnej formulácii v dohode (zo dňa
28.4.2014) nemožno pripísať taký význam, že touto dohodou sa malo zmeniť ustanovenie rámcovej
zmluvy o 21-dňovej splatnosti kúpnej ceny (článok VII. bod 3. rámcovej zmluvy). Podľa názoru súdu
prvej inštancie dohoda nepredstavuje privatívnu nováciu, nakoľko z jej obsahu a jednotlivých ustanovení
nebolo nepochybne zrejmé, že pôvodný záväzok zanikol a bol nahradený novým záväzkom žalovaného.

Pokiaľ tomu tak nie je dochádza len ku kumulatívnej novácii, t.j. oba záväzky naďalej existujú popri sebe.

35. Dohodu o vysporiadaní záväzku z obchodného styku posúdil odvolací súd ako platný právny
úkon, ktorým žalobca a žalovaný prejavili vôľu usporiadať záväzok žalobcu nielen k banke, ale aj
usporiadať záväzok žalovaného vo vzájomnom vzťahu oboch strán záväzkového vzťahu, pretože

žalovaný preukázateľne neplnil peňažné záväzky žalobcovi jednorazovo v sumách podľa vystavených
faktúr. Žalovaný platil kúpne ceny podľa faktúr po častiach, ktorých výšku určoval pravdepodobne
podľa svojich finančných možností. Dohodou zmluvné strany usporiadali existujúce peňažné záväzky
žalovaného tak, že spôsob zaplatenia kúpnych cien z jednorazového plnenia v sumách podľa
vystavených faktúr, nahradili - zmenili na spôsob plnenia v mesačných splátkach v dohodnutej výške a v

dohodnutých lehotách týchto mesačných splátok. Suma uvedená v dohode 188 551,60 eur (stav ku dňu
24.4.2014) a suma uvedená v uznaní záväzku 127 150,03 eur (stav ku dňu 25.2.2016) nenahrádzala
pôvodný záväzok novým záväzkom. Právny dôvod pôvodného (primárneho) záväzku sa dohodou medzi
žalobcom a žalovaným nezmenil. Táto dohoda bola uzatvorená dodatočne po ukončení obchodných
aktivít a predstavovala zmenu obsahu na jednej strane práva/oprávnenia žalovaného a na druhej strane

povinnosti žalovaného na zaplatenie kúpnych cien. Záväzok žalovaného sa odpisoval postupne, ako
boli plnené jednotlivé splátky. Zaplatením jednotlivej splátky zanikla konkrétna povinnosť dlžníka, ale dlh
a právny pomer, ktorý ho založil, trval dovtedy, kým nebola zaplatená posledná dohodnutá splátka.

36. Popretie skutkových tvrdení protistranou má rovnako ako skutkové tvrdenia strany sporu osobitný

význam. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne požiadavky spočívajúce v povinnosti
strany sporu uviesť vlastné tvrdenia, ktoré musia byť výslovné a iné ako sú skutkové tvrdenia protistrany.
Nepostačujevšeobecnévyhlásenieonesúhlasesoskutkovýmstavomtvrdenýmprotistranou.Prekvalitu
popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladané skutkové tvrdenia žalobcom
v žalobe podľa § 150 ods. 1 CSP. Za podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia/skutočnosti, aj v rámci

popretia, treba považovať skutkové tvrdenia/skutočnosti významné pre právo v ponímaní toho, čo je
obsiahnutévskutkovejpodstatehmotnoprávnejnormy.Presporovékonanieplatiadomnienkyvyjadrené
v § 151 ods. 1, 2 CSP ako nesporné skutkové tvrdenie v prípade, ak ich protistrana výslovne nepoprela(§ 151 ods. 1 CSP) a ako neúčinné popretie v prípade ich popretia bez uvedenia vlastných tvrdení o
popretých skutkových okolnostiach (§ 151 ods. 2 CSP).

37. Z procesnej obrany žalovaného pred súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k názoru, že
žalovaný postupom podľa § 151 CSP účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o omeškaní so
zaplatením peňažných záväzkov nielen do času uzatvorenia dohody o vysporiadaní záväzkov z
obchodného styku dňa 28.4.2014, ale ani po tomto dátume, kedy mal záväzok (v tom čase vo výške
188 551,60 eur) platiť v splátkach. Zo žiadneho prostriedku procesnej obrany žalovaného nevyplývajú

tvrdenia, ktoré by spochybňovali obsah a údaje týkajúce sa špecifikácie v akej výške a kedy presne
zaplatil žalovaný peňažné dlhy z jednotlivých faktúr v rozsahu ako ich špecifikoval a vyčíslil žalobca v
prehľadoch a zoznamoch predložených v konaní pred súdom prvej inštancie (č.l. 6-9, 95-97, 134-135
súdneho spisu). V prvoinštančnom konaní bolo listinou - prehľadom plnenia splátok na č.l.
134-135 súdneho spisu preukázané, že žalovaný dohodnuté mesačné splátky neplnil riadne a ani včas.
Toto nesporné skutkové zistenie má za následok vznik objektívnej skutočnosti omeškania žalovaného

so splnením jednotlivých splátok aj po dátume 28.4.2014.

38. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný v odvolaní
taktiež tvrdil, že po uzavretí dohody sa mohol dostať do omeškania len so splácaním splátok, nie so
splácaním pôvodných záväzkov obsiahnutých v dohode, pretože so splácaním pôvodných záväzkov

sa mohol dostať do omeškania len do momentu uzavretia dohody, nie po jej uzavretí. Pri súhlasnom
konštatovaní so žalovaným, že do uzatvorenia dohody dňa 28.4.2014 vzniklo žalobcovi právo a nárok
uplatniť si proti žalovanému za omeškanie so splácaním peňažných záväzkov riadne a včas úrok z
omeškania, zostala v konaní sporná otázka, či žalobcovi vzniklo právo a nárok na úrok z omeškania
proti žalovanému po uzatvorení predmetnej dohody. V prípade plnenia peňažného záväzku v splátkach

platí dvojaká splatnosť. Jednak je stanovená doba plnenia jednotlivých splátok a súčasne je stanovená
splatnosť celej pohľadávky, ktorá nastane poslednou splátkou.
K uzatvoreniu dohody zo dňa 28.4.2014 došlo v situácii, že žalovaný bol so splnením primárnych
peňažných záväzkov (zaplatenie kúpnych cien zo všetkých vystavených faktúr) v omeškaní. V dôsledku
zmeny splatnosti zostatku peňažných záväzkov v súhrne vo výške 188 551,60 eur mal žalovaný túto

sumu platiť v mesačných splátkach po 3 000 eur vždy do 15. dňa v mesiaci. Obsahom dohody zo
dňa 28.4.2014 bolo v článku II. bod 3 aj dojednanie o tom, že táto dohoda neobmedzuje a nevylučuje
pohľadávky veriteľa v zmysle Obchodného zákonníka. Uzatvorenie dohody o vysporiadaní záväzku
z obchodného styku nespôsobilo v právnom vzťahu zánik práva žalobcu požadovať od žalovaného
zaplatenie úrokov z omeškania, na ktoré vznikol žalobcovi nárok, a to nielen za dobu do uzatvorenia

predmetnej dohody, ale aj za dobu po uzatvorení tejto dohody s dôrazom na skutočnosť, že žalovaný od
15.5.2014, kedy mal zaplatiť prvú splátku, nezaplatil za obdobie od 15.5.2014 do 15.3.2018 ani jednu
splátku riadne a včas. Aj tieto dohodnuté splátky platil žalovaný po častiach v priebehu toho ktorého
príslušného mesiaca. Z dôvodu, že dohoda neobsahovala dojednanie o tom, že žalobca môže žiadať
o zaplatenie celej pohľadávky (a tým splnenie celého peňažného záväzku žalovaným) pre nesplnenie

niektorej splátky (dohoda o strate výhody splátok) ani dojednanie o možnosti dlžníka zostávajúci
peňažný záväzok zaplatiť v celosti, sa právny režim podľa § 565 Občianskeho zákonníka sa v danom
prípade neuplatní.

39. V súlade s vyššie uvedenými názormi vyhodnotil odvolací súd odvolacie tvrdenia žalovaného

týkajúce sa právneho posúdenia dohody o vysporiadaní záväzku z obchodného styku a žalobou
uplatnených úrokov z omeškania ako nedôvodné.

40. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že súd prvej inštancie z obsahu záložnej zmluvy nevyvodil
vôbec žiadne skutkové závery. S týmto tvrdením žalovaného sa odvolací súd nestotožnil. Súd prvej

inštancie vykonal dokazovanie záložnou zmluvou a v odseku 7. na str. 5. odôvodnenia rozsudku uviedol
skutkové zistenia z tohto dôkazu. Odvolací súd sa skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie z tohto
dôkazu stotožnil, pretože posúdením dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a tieto uviedol v odseku
30. tohto odôvodnenia. Záložná zmluva zo dňa 25.2.2016 spolu s dohodou o vysporiadaní záväzku
z obchodného styku patrila k dôkazom o skutkovom stave, ale jej obsah bol bez vplyvu na právne

posúdenie nárokov uplatnených žalobcom proti žalovanému zo záväzkového vzťahu. Touto záložnou
zmluvou, uzatvorenou medzi žalobcom a treťou osobou, bola zabezpečená peňažná pohľadávka
žalobcu na splnenie peňažného záväzku žalovaného. Použitie tohto zabezpečovacieho prostriedku za
dohodnutých podmienok podľa článku II. ods. 4 záložnej zmluvy bolo vo výlučnej dispozícii žalobcu.Žalovaným namietaná absencia hodnotenia a posúdenia záložnej zmluvy v danom spore nemá za
následok nedostatok v náležitostiach alebo absenciu presvedčivosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie podľa § 220 ods. 2 CSP.

41. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke premlčania žalobcom uplatnených nárokov s odôvodnením,
že premlčacia doba na uplatnenie práv alebo ich príslušenstva uplynula najneskôr v roku 2015,
eventuálne 2016 a 2017, podľa splatnosti tej ktorej faktúry. Uplynutím doby štyroch rokov po splatnosti
došlo k premlčaniu hlavného aj akcesorického vzťahu, teda aj povinnosti platiť úroky z omeškania.

Dohoda bola uzavretá dňa 28.4.2014, žalobca podal žalobu na súde až 11.06.2018. Po uzavretí
dohody platil žalovaný žalobcovi už len dohodnuté splátky, nie iný záväzok. Podľa názoru žalovaného
okolnosti prípadu nevytvárajú priestor pre aplikáciu § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Aplikácia tohto
ustanovenia na platby uskutočnené pred uzavretím dohody je bez významu, pretože žalobca podal
žalobu na súde až 11.06.2018 (po uplynutí 4 rokov od poslednej čiastočnej úhrady). Jednotlivé platby
už zodpovedali splátkam dlhu a k uznaniu pôvodných záväzkov nesmerovali. Žalovaný namietal, že súd

prvej inštancie nedostatočne zohľadnil, že konkludentné uznanie môže smerovať len k záväzku
nepremlčanému, na druhej strane písomné uznanie premlčaného záväzku nie je možné bez uvedenia
tejto skutočnosti v uznávacom prejave. Písomné uznanie, ktoré je obsahom spisu, sa vzťahovalo k
jedinému existujúcemu záväzku splatnému v splátkach.

42. V súvislosti s týmito odvolacími tvrdeniami poukázal žalovaný na publikované rozhodnutie NS
SR R 67 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 5/2014 so
zaujatím zjednocujúcim stanoviskom, v zmysle ktorého povinnosť platiť úroky z omeškania, vyplývajúca
z vedľajšieho (akcesorického) právneho vzťahu, nemôže trvať dlhšie, než trvá hlavný záväzok, pretože
uplynutím premlčacej doby sa právo premlčí “ako celok“. Preto, ak dôjde k premlčaniu hlavného

právneho vzťahu, nemôže sa potom takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať i na úroky z
omeškania, ak povinný subjekt vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k úrokom z omeškania. Zároveň
poukázal žalovaný na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo
V 15/2006 (18/2009), podľa ktorého ak bolo dohodnuté zaplatenie kúpnej ceny v splátkach, pre každú
splátku plynie štvorročná premlčacia doba samostatne. Zaplatenie predchádzajúcich splátok nemôže

bezďalšiehoznamenať,žetýmtoplnenímdlžníkuznávaajzvyšokzáväzku,keďžedôvodnosťzaplatenia
každej splátky treba posudzovať samostatne. Pokiaľ súd prvej inštancie na námietku premlčania
neprihliadol z dôvodu, že čiastočným plnením pôvodných záväzkov dochádzalo vždy k pretrhnutiu
plynutia premlčacej doby, tento záver by bolo možné akceptovať, avšak len za splnenia zákonnej
podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku.

43. S názormi, ktoré vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach označených žalovaným,
saodvolacísúdstotožňuje.Žalovanýsícepoužilodkaznatietorozhodnutia,alevovzťahukukonkrétnym
skutkovým zisteniam v danom spore a k uvedeniu dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie nesprávne
posúdil námietku premlčania a nesprávne aplikoval § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, sa

bližšie nevyjadril, najmä k hodnoteniu a záverom uvedeným v odseku 13. odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie.

44. V odseku 13. odôvodnenia rozsudku posudzoval súd prvej inštancie plynutie premlčacej doby
uplatnených úrokov z omeškania samostatne k jednotlivým sumám, ktoré boli uplatnené za oneskorené

uhradenie kúpnych cien vyúčtovaných faktúrami č. 512003
- č. 512011 a č. 513001 - č. 513006. Odvolacie tvrdenia žalovaného týkajúce sa námietky premlčania
vo vzťahu ku kúpnym cenám vyúčtovaným faktúrami č. 512003 - č. 512007 vyhodnotil odvolací súd ako
tvrdenia, ktoré nie sú spôsobilé pre prijatie záveru o nesprávnom právnom posúdení vznesenej námietky
premlčania súdom prvej inštancie.

45. Faktúrou č. 512003 so splatnosťou dňa 2.7.2012 vyúčtoval žalobca žalovanému kúpnu cenu vo
výške 6 422,52 eur. Túto kúpnu cenu platil žalovaný v čiastkach po 1 000 eur a v sume 422,52
eur v období od 26.5.2014 do 11.9.2014. Nasledujúcim dňom po splatnosti, t.j. dňom 3.7.2012 sa
žalovaný dostal do omeškania so splnením; zároveň týmto dňom začala plynúť premlčacia doba na

súdne uplatnenie nároku na zaplatenie kúpnej ceny, ktorá plynula do 3.7.2016. Dňa 26.5.2014 žalovaný
zaplatil žalobcovi prvú časť kúpnej ceny. Poslednú časť kúpnej ceny zaplatil žalovaný dňa 11.9.2014.
Dňa 11.9.2014 začala plynúť nová premlčacia doba, ktorá plynula do 11.9.2018.46. Faktúrou č. 512004 so splatnosťou dňa 16.7.2012 vyúčtoval žalobca žalovanému kúpnu cenu vo
výške 10 445,76 eur. Túto kúpnu cenu platil žalovaný v čiastkach po 1 000 eur a v sume 1 445,76
eur v období od 27.2.2015 do 29.5.2015. Nasledujúcim dňom po splatnosti, t.j. dňom 17.7.2012 sa

žalovaný dostal do omeškania so splnením; zároveň týmto dňom začala plynúť premlčacia doba na
súdneuplatnenienárokunazaplateniekúpnejceny,ktoráplynulado17.7.2016.Dňa27.2.2015žalovaný
zaplatil žalobcovi prvú časť kúpnej ceny. Poslednú časť kúpnej ceny zaplatil žalovaný dňa 29.5.2015.
Dňa 29.5.2015 začala plynúť nová premlčacia doba, ktorá plynula do 25.5.2019.

47. Faktúrou č. 512005 so splatnosťou dňa 16.7.2012 vyúčtoval žalobca žalovanému kúpnu cenu vo
výške 5 072,26 eur. Túto kúpnu cenu platil žalovaný v čiastkach po
1 000 eur, v sume 2 000 a v sume 522,26 eur v období od 30.12.2014 do 26.2.2015. Nasledujúcim dňom
po splatnosti, t.j. dňom 17.7.2012 sa žalovaný dostal do omeškania so splnením; zároveň týmto dňom
začala plynúť premlčacia doba na súdne uplatnenie nároku na zaplatenie kúpnej ceny, ktorá plynula do
17.7.2016. Dňa 30.12.2014 žalovaný zaplatil žalobcovi prvú časť kúpnej ceny. Poslednú časť kúpnej

ceny zaplatil žalovaný dňa 26.2.2015. Dňa 26.2.2015 začala plynúť nová premlčacia doba, ktorá plynula
do 26.2.2019.

48. Faktúrou č. 512006 so splatnosťou dňa 15.8.2012 vyúčtoval žalobca žalovanému kúpnu cenu vo
výške 9 470,82 eur. Túto kúpnu cenu platil žalovaný v čiastkach po 1 000 eur, v sume 2 000 eur a v

sume 2 470,82 eur v období od 16.6.2014 do 30.12.2014. Nasledujúcim dňom po splatnosti, t.j. dňom
16.8.2012 sa žalovaný dostal do omeškania so splnením; zároveň týmto dňom začala plynúť premlčacia
doba na súdne uplatnenie nároku na zaplatenie kúpnej ceny, ktorá plynula do 16.8.2016. Dňa 16.6.2014
žalovaný zaplatil žalobcovi prvú časť kúpnej ceny. Poslednú časť kúpnej ceny zaplatil žalovaný dňa
30.12.2014. Dňa 30.12.2014 začala plynúť nová premlčacia doba, ktorá plynula do 30.12.2018.

49. Faktúrou č. 512007 so splatnosťou dňa 20.8.2012 vyúčtoval žalobca žalovanému kúpnu cenu vo
výške 9 470,82 eur. Túto kúpnu cenu platil žalovaný v čiastkach po 1 000 eur, v sume 2 000 eur a v sume
1 470,82 eur v období od 9.7.2014 do 27.8.2015. Nasledujúcim dňom po splatnosti, t.j. dňom 21.8.2012
sa žalovaný dostal do omeškania so splnením; zároveň týmto dňom začala plynúť premlčacia doba na

súdne uplatnenie nároku na zaplatenie kúpnej ceny, ktorá plynula do 21.8.2016. Dňa 9.7.2014 žalovaný
zaplatil žalobcovi prvú časť kúpnej ceny. Poslednú časť kúpnej ceny zaplatil žalovaný dňa 27.8.2015.
Dňa 27.8.2015 začala plynúť nová premlčacia doba, ktorá plynula do 27.8.2019.

50. Nadväzujúc na závery uvedené v odsekoch 45. až 49. tohto odôvodnenia odvolací súd súhrne

konštatoval, že v čase uznania dlhu podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka konkludentným
konaním žalovaného (platenie peňažných záväzkov po častiach) nebolo právo žalobcu na plnenie dlhu
premlčané. Dňom, kedy žalovaný zaplatil pri jednotlivých peňažných záväzkoch prvú časť tohto záväzku
nastaličiastočnýmplnenímúčinkynevyvrátiteľnejprávnejdomnienkyuznaniazvyškudlhu.Žalovanýako
dlžník v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil a nepreukázal žiadne dôvody, pre ktoré by neuznával

zvyšok dlhu. Práve naopak, v konaní bolo preukázané také správanie a konanie žalovaného (platenie
ďalších častí peňažného záväzku), z ktorého možno nepochybne usudzovať, že žalovaný uznáva aj
zvyšok dlhu.

51. Úroky z omeškania sú v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky s

platnosťou aj pre oblasť obchodných právnych vzťahov. Právne úkony, ktoré sa týkajú hlavnej veci, sa
spravidla týkajú aj príslušenstva. Úroky z omeškania predstavujú samostatný predmet hmotnoprávneho
nároku, možno ich samostatne uplatňovať a disponovať s nimi. Splnením dlhu (záväzku) alebo jeho
zánikom z iného dôvodu zanikne tiež povinnosť platiť úroky z omeškania ako vedľajší (akcesorický)
záväzkový právny vzťah; zostáva len povinnosť zaplatiť úroky z omeškania do zániku hlavného záväzku.

I keď premlčanie úrokov z omeškania plynie samostatne, je nepochybné, že dôjde k ich premlčaniu, ak
dôjde k premlčaniu záväzku. Nakoľko platením peňažných záväzkov po častiach došlo k účinkom podľa
§ 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, v čase doručenia žaloby súdu prvej inštancie dňa 4.6.2018 neboli
peňažné záväzky žalovaného vyúčtované faktúrami č. 512003 - 512007 premlčané. Dĺžka premlčacej
doby v obchodných záväzkových vzťahoch podľa § 397 Obchodného zákonníka platí aj v prípade

uplatnenia úrokov z omeškania. Pri posudzovaní námietky premlčania súd prvej inštancie správne ustálil
splnenie predpokladov podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka aj vo vzťahu k úrokom z omeškania.
Dlh žalovaného predstavoval nielen istinu (hlavný peňažný záväzok), ale aj úroky z omeškania ako
zákonný a objektívny následok porušenia povinností žalovaného zaplatiť kúpne ceny.52. Súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že kúpne ceny vyúčtované faktúrami č. 512008
- 512011 a č. 513001 - č. 513006 žalovaný kvalifikovane písomne uznal podľa § 323 Obchodného

zákonníka dňa 25.2.2016 (odsek 31. tohto odôvodnenia). Dňom uznania primárnych peňažných
záväzkov podľa faktúry č. 512008 vo výške 18 941,64 eur, faktúry č. 512009 vo výške 10 447,42
eur, faktúry č. 512010 vo výške 28 366,93 eur, faktúry č. 512011 vo výške 9 470,82 eur, faktúry č.
513001 vo výške 18 028,34 eur, faktúry č. 513002 vo výške 3 650,40 eur, faktúry č. 513003 vo výške 4
243,20 eur, faktúry č. 513004 vo výške 4 080 eur, faktúry č. 513005 vo výške 23 629,44 eur a faktúry č.

513006 vo výške 22 891,84 eur, začala plynúť nová premlčacia doba a táto podľa § 397 Obchodného
zákonníka plynula do 25.2020. Aj v týchto prípadoch posudzovania námietky premlčania súd prvej
inštancie správne ustálil splnenie predpokladov podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka aj vo vzťahu
kúrokomzomeškania.Dlhžalovanéhopredstavovalnielenistinu(hlavnýpeňažnýzáväzok),aleajúroky
z omeškania ako objektívny následok porušenia povinností žalovaného zaplatiť kúpne ceny. Postupným
čiastočným platením kúpnych cien, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní už pri platení ich

prvých častí, došlo k vzniku zákonných účinkov uznania úrokov z omeškania bez zreteľa na to, či mal
žalovaný v úmysle týmto platením uznať aj úroky z omeškania.

53. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd

uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného
útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a
výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na

ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

54. Súd prvej inštancie v odsekoch 1. - 5. odôvodnenia uviedol čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil. V odsekoch 4. - 5.
odôvodnenia uviedol, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. V

odsekoch 7. - 8. odôvodnenia rozsudku uviedol súd prvej inštancie preukázané skutkové zistenia z
jednotlivých dôkazných prostriedkov, ktorými vykonal dokazovanie, a z ktorých dôkazov vychádzal. V
odsekoch 11. - 18. odôvodnenia súd prvej inštancie vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, najmä žalovaného v rámci jeho procesnej obrany, a ako ich vyhodnotil,
pričom v odsekoch 10., 14. 15. a 18. uviedol právne normy, ktoré použil na právne posúdenie veci.

V odseku 19. odôvodnil súd prvej inštancie rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Súd
prvej inštancie vykonal všetky stranami sporu označené a predložené listiny, preto nebolo nutné v
odôvodnení uvádzať, ktoré dôkazy nevykonal. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje
hodnotenie základných otázok, ktoré boli predmetom konania, t.j. nárok žalobcu na zaplatenie úroku z
omeškania a žalovaným vznesená námietku premlčania ako hmotnoprávne námietka podľa § 152 CSP.

Skutočnosť, že odôvodnenie a tomu zodpovedajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie nezodpovedá
predstavám žalovaného, keď súd prvej inštancie neuviedol všetky ním uvádzané tvrdenia, neznamená,
že prvoinštančné rozhodnutie je nepreskúmateľné. Neúspech žalovaného v napadnutej časti výroku
nie je po posúdení procesného postupu súdu prvej inštancie v danom spore dôvodom na zrušenie,
prípadne zmenu rozsudku, pretože odvolací súd v prieskume nezistil skutkové a právne dôvody pre

záver, že dokazovanie a hodnotenie výsledkov dokazovania v kontradiktórnom procese sporovej veci
v písomnom vyhotovení rozsudku nezodpovedá podmienkam § 220 ods. 2 CSP. Postupom súdu prvej
inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

55. V kontexte názoru odvolacieho súdu, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám
podľa § 220 ods. 2 CSP, vyhodnotil ako nedôvodné aj odvolacie tvrdenia žalovaného, ktorými namietal,
že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov postupoval v rozpore s účelom zásady voľného
hodnotenia dôkazov a skutkový stav zistil takou hodnotiacou úvahou, ktorá nezodpovedá pravidlám
zákonného civilného procesu, čím sa napadnutý rozsudok stáva nepresvedčivým, zmätočným, ale aj

nesprávnym a argumentačne „neudržateľným“.

56. Odvolací súd po vyhodnotení podstatných odvolacích tvrdení konštatuje, že v odvolacom konaní
nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktorévychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo vyhovujúcej časti výroku jeho
rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti výroku vecne správny a táto vecná
správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného

skutkového stavu.

57. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti
výroku o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady
zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj

u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
Žalobcovi ako čiastočne úspešnej strane sporu patrí podľa § 255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov
konania v rozsahu pomeru jeho úspechu a neúspechu, ktorý súd prvej inštancie správny ustálil vo výške
72,28 %.

58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa
§ 251 CSP.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).