Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6719201975
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6719201975.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Jána Auxta, v pracovnoprávnej veci žalobkyne: Q.. K. R., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., občianka SR, právne zast. JUDr. Ján Šofranko, advokát, so
sídlom Hraničná 2, 040 17 Košice, IČO: 42 322 600, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o neplatnosť skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou a mzdové nároky, o odvolaní žalovaného proti čiastočného
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 18Cpr/4/2019 - 101 zo dňa 26. 11. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Čiastočný rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 18Cpr/4/2019 - 101 zo dňa 26. 11. 2019
m e n í tak, že žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
výpoveďou žalovaného zo dňa 29. 11. 2018 a o uloženie povinnosti žalovanému umožniť žalobkyni
výkon štátnozamestnaneckej funkcie vedúceho zamestnanca stálej štátnej služby, z a m i e t a .

II. Čiastočný rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 18Cpr/4/2019 - 101 zo dňa 26. 11. 2019
zostáva vo výroku III. nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým čiastočným rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) výrokom I. určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou
žalovaného zo dňa 29. 11. 2018 je neplatné. Výrokom II. žalovanému uložil povinnosť umožniť žalobkyni
výkondohodnutejštátnozamestnaneckejfunkcievedúcehozamestnancastálejštátnejslužby.Vovýroku

III. súd vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté rozsudkom, ktorým sa rozhodne o všetkých
uplatnených procesných nárokoch žalobkyne.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou okresnému súdu
dňa 26. 04. 2019 domáhala voči žalovanému určenia, že skončenie jej štátnozamestnaneckého
pomeru výpoveďou zo dňa 29. 11. 2018 je neplatné. Zároveň žiadala uložiť žalovanému povinnosť
upustiť od porušovania práv štátneho zamestnanca stálej štátnej služby, t. j. žalobkyne, vykonať

nápravu a odstrániť jej následky, umožniť jej výkon dohodnutej štátnozamestnaneckej funkcie vedúceho
zamestnanca stálej štátnej služby. Žiadala tiež uložiť žalovanému povinnosť nahradiť jej mzdu od marca
2019 a doplatiť rozdiel v mzde až do umožnenia pokračovania v štátnozamestnaneckom pomere.
Uznesením súdu zo dňa 02. 08. 2019 bola žalobkyňa vyzvaná, aby doplnila žalobu o rozhodujúce
skutočnosti (§ 132 ods. 1 CSP) vo vzťahu k navrhovaným výrokom o uloženie povinnosti a náhradu
mzdy. Zároveň bola vyzvaná, aby spresnila znenie týchto výrokov, ktoré súd považoval za neurčité,

nezrozumiteľné a teda nevykonateľné. Elektronickým podaním doručeným súdu dňa 26. 08. 2019
žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu zotrvala na obsahu a dôvodoch pôvodnej žaloby a v
časti petitu tento upravila len v tej časti „...uhradiť náhradu mzdy v sume priemerného mesačnéhozárobku vo výške 2.100,- Eur od 01. 03. 2019...“, v ostatnom zotrvala na pôvodnom navrhovanom
petite žaloby. Uznesením okresného súdu zo dňa 02. 09. 2019, právoplatného dňa 04. 10. 2019, bolo
podanie žalobkyne, t. j. žaloba v spojení s jej vyjadrením odmietnutá v časti, kde žiadala uloženie

povinnosti žalovanej „upustiť od porušovania práv štátneho zamestnanca stálej štátnej služby, vykonať
nápravu, odstrániť následky porušovania a doplatiť rozdiel, kde na základe neplatného právneho úkonu
až do umožnenia pokračovania v štátnozamestnaneckom pomere. Predmetom konania tak zostal návrh
žalobkyne na vyslovenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, o uloženie
povinnosti žalovanej umožniť žalobkyni výkon dohodnutej štátnozamestnaneckej funkcie vedúceho

zamestnanca stálej štátnej služby a o povinnosti nahradiť mzdu v sume priemerného mesačného
zárobku 2.100,- Eur od 01. 03. 2019 až do umožnenia pokračovania v štátnozamestnaneckom
pomere. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že bola zamestnankyňou Daňového úradu Košice, ako
riaditeľka odboru kontroly a analýz. Dňa 16. 04. 2018 sa uskutočnilo v kancelárii riaditeľa služobné
hodnotenie žalobkyne, a to riaditeľom Daňového úradu Košice Q.. B.. Hodnotením bola žalobkyňa
ohodnotená na 49 bodov, slovným vyjadrením „uspokojivé.“ S týmto hodnoteníím žalobkyňa nesúhlasila,

považovala ho za subjektívne, argumenty použité v hodnotení nemali oporu v žiadnych platných
právnych predpisoch. Žalobkyňa sa domnievala, že jej hodnotenie bolo vykonané protizákonne za
účelom možnosti zamestnávateľa použiť výsledok hodnotenia na uplatnenie postupu podľa § 63
ods. 3 písm. a/ zákona č. 55/2017 o štátnej službe. Žalobkyňa uviedla, že od 19. 01. do 18. 03.
2018 bola práceneschopná, a preto jej služobné hodnotenie mala vykonať komisia menovaná podľa

služobného predpisu IRA č. 63/2018. Dňa 20. 08. 2018 podala žalobkyňa Finančnému riaditeľstvu
SR, služobný úrad sťažnosť, pretože od podania námietok proti služobnému hodnoteniu uplynuli 4
mesiace a nebola jej doručená žiadna písomná odpoveď. Dňa 28. 11. 2018 bolo žalobkyni doručené
oznámenie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru s účinnosťou od 30. 11. 2018, a to odvolanie z
funkcie vedúceho štátneho zamestnanca, riaditeľa odboru kontroly a analýz na Daňovom úrade Košice

z dôvodu, že v služobnom hodnotení za kalendárny rok 2017 dosiahla uspokojivé výsledky. Dňa 04.
12. 2018 bolo žalobkyni doručené skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z dôvodu,
že bola odvolaná z funkcie vedúceho zamestnanca a nie je možné ju trvale preložiť na vykonávanie
štátnej služby na vhodné štátnozamestnanecké miesto, nakoľko nesúhlasila s trvalým preložením
na vhodné štátnozamestnanecké miesto a nedohodla sa so služobným úradom inak. Zároveň dňa

04. 12. 2018 jej bolo doručené oznámenie o prekážke v práci na strane zamestnávateľa. Keďže
žalobkyňa nesúhlasila s trvalým preložením na vhodné štátnozamestnanecké miesto a nedohodla sa
so služobným úradom inak, služobný úrad nemal možnosť jej prideľovať prácu, preto nie je povinná
vykonávať štátnu službu. Žalobkyňa uviedla, že vykonaním služobného hodnotenia v rozpore so
zákonom a služobným predpisom, bolo jej odvolanie z funkcie vedúceho zamestnanca a následne

ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Z toho dôvodu považuje žalobkyňa skončenie svojho
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou po právnej aj skutkovej stránke za neplatné.

3. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci aplikoval ustanovenia § 122 ods. 1, § 123 ods. 8, §
61 ods. 3, § 71 ods. 1, § 73 ods. 1, § 74 ods. 1, § 75, § 95 ods. 1, § 96 ods. 1 a § 111 ods. 1 zákona č.

55/2017 Z. z. o štátnej službe. Rovnako vo veci prihliadol na znenie interného riadiaceho aktu č. 14/2018,
účinného od 11. 01. 2018 a následne v znení účinnom od 01. 01. 2019. Konštatoval, že na základe
zisteného skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je podaná dôvodne.
Predmetom posudzovania súdu bolo určenie, či došlo k platnému rozviazaniu štátnozamestnaneckého
pomeru u žalobkyne výpoveďou, ktorá jej bola daná dňa 29. 11. 2018. Medzi sporovými stranami nebolo

sporné, že podkladom pre výpoveď danú žalobkyni bolo jej odvolanie z funkcie vedúceho štátneho
zamestnancazdôvodu,ževslužobnomhodnotenízakalendárnyrok2017dosiahlauspokojivévýsledky.
Rovnako nebolo sporné, že u žalobkyni bolo vykonané dňa 16. 04. 2018 služobné hodnotenie riaditeľom
Daňového úradu Košice Q.. L. B., ako priamym nadriadeným žalobkyne, v zmysle zákona č. 55/2017
Z. z. o štátnej službe. Výsledkom tohto hodnotenia bolo slovné vyjadrenie „uspokojivé.“ Na základe

námietok žalobkyne, ako aj sťažnosti adresovanej služobnému úradu, uvedené hodnotenie zostalo
nezmenené. V námietkach, ako aj v podanej sťažnosti, žalobkyňa okrem iného namietala postup pri
služobnom hodnotení tak, že jej služobné hodnotenie bolo nesprávne vykonané riaditeľom daňového
úradu, keď s poukazom na § 123 ods. 7 Zákona o štátnej službe a vnútorný riadiaci akt IRA č. 14/2018
jej služobné hodnotenie mala vykonať komisia. Po oboznámení sa so znením interného riadiaceho aktu

súd konštatoval a - žalovaný to ani nenamietal - že skutočne v IRA č. 14/2018, v znení účinnom ku
dňu vykonania služobného hodnotenia žalobkyne, bolo v diely 3 bod 44 upravené hodnotenie komisiou
slovom „najmä“ v prípadoch podľa písm. a/ po ukončení PN na vykonávanie štátnej služby štátneho
zamestnanca, ak dočasná PN na vykonávanie štátnej služby hodnoteného zamestnanca trvala v obdobístanovenom pre vykonanie služobného hodnotenia, to znamená do 31. 01. príslušného kalendárneho
roka, pokiaľ štátny zamestnanec inak splnil podmienky pre vykonanie služobného hodnotenia za
kalendárny rok. Nebolo sporné, že žalobkyňa spĺňala podmienky pre vykonanie služobného hodnotenia

za kalendárny rok, rovnako nebolo sporné, že jej služobné hodnotenie nebolo vykonané do 31. 01.
2018, kedy sa po prvýkrát vykonávalo jej služobné hodnotenie v zmysle zákona č. 55/2017 Z.z. za
obdobie od 01. 06. do 31. 12. 2017. Žalovaný taktiež nepoprel, že v zmysle vnútorného predpisu v
danom prípade bolo určené, že služobné hodnotenie vykoná komisia. Žalovaný však namietal, že v
tejto časti úprava odporovala účelu služobného hodnotenia, pretože služobné hodnotenie má v prvom

rade vykonávať bezprostredne priamy nadriadený hodnoteného zamestnanca, ktorý najlepšie pozná
výkon jeho práce a len v prípade, že nastanú akékoľvek objektívne alebo subjektívne dôvody na
strane takéhoto hodnotiteľa, nastupuje hodnotenie komisie. Súd prvej inštancie k uvedenej argumentácii
uviedol, že vnútorné predpisy vydávané zamestnávateľom, ktoré sa týkajú postupov zamestnancov,
patria medzi základné a dôležité pracovnoprávne vnútorné normy, ktoré spravidla podrobnejšie upravujú
jednotlivé ustanovenia základnej normy, akou je napríklad Zákonník práce alebo v tomto prípade zákon

č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe. Súd tak z týchto noriem vychádza, pokiaľ nezistí, že by boli v
priamom rozpore so zákonom. Po preskúmaní uvedenej internej úpravy súd konštatuje, že nezistil je
priamy rozpor so zákonom, a to ani s účelom zákona. Poukázal na ust. § 122 ods. 3 zákona o štátnej
službe, z ktorého vyplýva, že služobné hodnotenie sa v prvom rade zveruje priamemu nadriadenému
vedúcemu zamestnancovi - hodnotiteľ. V odseku 8 citovaného ustanovenia komisia vykonáva služobné

hodnotenie, ak služobné hodnotenie nebolo hodnotiteľom vykonané. Súd konštatoval, že v zákone o
štátnej službe, ani vo vykonávacom predpise - vyhláške Úradu vlády SR č. 136/2017 Z. z., ktorou
sa vykonávajú podrobnosti o služobnom hodnotení, nie sú stanovené presné podmienky, v ktorých
konkrétnych prípadoch vykoná služobné hodnotenie výlučne komisia. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
žalovaný, ako zamestnávateľ, vydal interný riadiaci akt, ktorým určil vykonanie služobného hodnotenia

komisiou pre prípad, že dočasná PN hodnoteného zamestnanca trvala v období stanovenom pre
vykonanie služobného hodnotenia, t. j. do 31. 01. kalendárneho roka, tak ako to bolo v prípade
žalobkyne, po ukončení PN mala vykonať služobné hodnotenie komisia. Súd nezistil, že by takáto
úprava bola v rozpore so zákonom a pokiaľ bola žalovaným prijatá interným riadiacim aktom, bola
záväzná nielen pre zamestnancov, ale aj pre samotného zamestnávateľa, ktorý je povinný v zmysle

svojich interných predpisov aj postupovať. Súd sa stotožnil s názorom žalobkyne, že pokiaľ žalovaný
dospel k záveru, že tento postup je pre neho nevyhovujúci alebo ho považoval za nesprávny, za
účelom dosiahnutia čo najobjektívnejšieho služobného hodnotenia, mal uvedený interný predpis včas
zmeniť, keďže ako sám uviedol, v čase hodnotenia žalobkyne mu bolo známe stanovisko Úradu vlády,
z ktorého vyplynulo, že Úrad vlády doporučoval vykonávať služobné hodnotenie komisiou v prípadoch,

kedy hodnotiteľ, t. j. priamy nadriadený z rôznych dôvodov toto hodnotenie vykonať nemôže. Na tom
nič nemení ani právny záver žalovaného, voči ktorému súd nič nenamieta, že lehota podľa zákona
o štátnej službe pre vykonanie služobného hodnotenia do 31. 01. toho-ktorého roku, nie je lehotou
prepadnou, čo znamená, že služobné hodnotenie za predchádzajúci kalendárny rok môže byť vykonané
aj v nasledujúcom období. Rovnako nie je vylúčené, aby toto hodnotenie vykonal priamy nadriadený,

avšak v čase, keď bolo vykonávané služobné hodnotenie žalobkyne, v súlade s internými predpismi
malo byť jej služobné hodnotenie vykonané komisiou. Ak žalovaný, ako zamestnávateľ, nepostupoval
v súlade s vlastným predpisom, konal tak v rozpore so zákonom a služobné hodnotenie, ktoré bolo v
danomprípadepodkladompreodvolaniežalobkynezfunkcievedúcehoštátnehozamestnancavzmysle
zákona o štátnej službe z dôvodu, že výsledkom tohto hodnotenia boli uspokojivé výsledky, ktorý záver

umožňoval postup podľa § 61 ods. 3 písm. a/ Zákona o štátnej službe, a ktorý bol následne podkladom
pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou z dôvodu, že podľa § 75 ods. 1
písm. c/ Zákona o štátnej službe ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru uvedeným postupom, súd
vyhodnotil ako neplatné. Tým nebol daný dôvod výpovede podľa § 75 Zákona o štátnej službe a výpoveď
je neplatná. Záverom odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že nároky z neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru bude súd prejednávať po právoplatnosti tohto čiastočného rozsudku v
ďalšej časti konania, nakoľko žalobkyňa tieto ku dňu vynesenia čiastočného rozsudku nevedela vyčísliť.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný, a to z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Žalovaný uviedol, že sa nemôže stotožniť so súdnym

rozhodnutím vo veci žalobkyne, nakoľko má za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež odôvodnenie napadnutého
rozsudku je nedostatočné a nepresvedčivé, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné. K výroku 1/ žalovaný
uviedol, že zo skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa bola z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca(riaditeľ odboru kontroly a analýz) dňom 30. 11. 2018 odvolaná podľa § 61 ods. 3 písm. a/ zákona č.
55/2017 Z. z., nakoľko v služobnom hodnotení za kalendárny rok 2017 dosiahla uspokojivé výsledky.
Žalovaný zvýraznil, že výpovedný dôvod uplatnený v prípade výpovede žalobkyne nebolo vykonané

služobné hodnotenie, ale skutočnosť že žalobkyňa bola podľa § 61 ods. 3 písm. a/ zákona č.
55/2017 Z. z. odvolaná z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca, následne neprijala žiadne zo
žalovaným ponúkaných štátnozamestnaneckých miest a na účely jej trvalého preloženia na vhodné
štátnozamestnanecké miesto. Ďalej žalovaný uviedol citáciu výpovedného dôvodu podľa § 75 ods. 1
písm. c/ zákona č. 55/2017 Z. z. a uviedol, že ak súd po vykonanom dokazovaní v predchádzajúcom

konaní vyhodnotil, že služobné hodnotenie žalobkyne za kalendárny rok 2017 bolo vykonané jej
priamym nadriadeným v rozpore so zákonom, uvedené nestačí, nakoľko účastník konania nie je viazaný
odôvodnením, ale výrokom rozhodnutia, súd sa mal následne vysporiadať so skutočnosťou, ako toto
zistenie pôsobí na ďalší naň nadväzujúci úkon vo veci žalobkyne, ktorým bolo odvolanie z funkcie podľa
§ 61 ods. 3 písm. a/ zákona č. 55/2017 Z. z. Žalovaný zvýraznil, že služobné hodnotenie, odvolanie
z funkcie vedúceho zamestnanca a výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru, sú podľa zákona č.

55/2017 Z. z. samostatnými právnymi úkonmi. V tejto súvislosti je potom potrebné súčasne osobitne
posudzovaťajichplatnosť,atokaždéhoprávnehoúkonuzvlášť.Ďalejžalovanýrozlíšilmedzislužobným
hodnotením, odvolaním z funkcie vedúceho zamestnanca a výpoveďou zo strany služobného úradu.
Poukázal na ust. § 41 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a uviedol, že má za to, že na služobné
hodnotenie žalobkyne za rok 2017, ktoré vykonal jej priamy nadriadený vedúci zamestnanec dňa 16.

04. 2018, je potrebné hľadieť ako na platný právny úkon, keďže jeho neplatnosť nebola žiadnym
rozsudkom súdu, t. j. výrokom, vyslovená. Skutočnosť, že služobné hodnotenie žalobkyne nevykonala
komisia pre služobné hodnotenie, keď tak podľa názoru súdu urobiť mala, s určitosťou nemohla
založiť absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu, na ktorý by sa od začiatku nemalo prihliadať,
nakoľko konanie žalovaného v súvislosti s vykonaním služobného hodnotenia žalobkyne nemožno

vyhodnotiť ako konanie, ktoré by sa priečilo zákonu, či dobrým mravom alebo zákon obchádzalo. Ak
aj súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyslovil, že služobné hodnotenie žalobkyne vykonané
dňa 16. 04. 2018 bolo v rozpore so zákonom, takéto konštatovanie súdu je vo vzťahu k platnosti
výpovede danej žalobkyni dňa 04. 12. 2018 bezpredmetné. Odvolanie žalobkyne z funkcie vedúceho
štátneho zamestnanca v spojitosti s jej ďalším nezaradením na iné štátnozamestnanecké miesto bolo

jediným a nezameniteľným dôvodom pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 75 ods. 1 písm.
c/ zákona č. 55/2017 Z. z. Vykonané služobné hodnotenie žalobkyne slúžilo ako podklad pre ďalší
postup žalovaného, ktorý sa na jeho základe rozhodol využiť možnosť upravenú v zákone č. 55/2017
Z. z. a odvolať žalobkyňu z riadiacej funkcie. Súd prvej inštancie sa zásadnou otázkou platnosti, resp.
neplatnosti odvolania žalobkyne z riadiace funkcie v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal. Žalovaný

je toho názoru, že práve právne posúdenie právneho úkonu odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky
odboru kontroly a analýz je relevantné a ťažiskové pre následné posúdenie platnosti výpovede danej
žalobkyni. Žalovaný má za to, že súdom vyslovený záver, ktorým v rozsudku odôvodňuje neplatnosť
výpovede danej žalobkyni je v tejto súvislosti nesprávny a predčasný, keďže vykonané služobné
hodnotenie žalobkyne za rok 2017 samé osebe nezaložilo existenciu výpovedného dôvodu podľa §

75 ods. 1 písm. c/ zákona č. 55/2018. Zo všetkých uvádzaných skutočností je podľa žalovaného
jednoznačne zrejmé, že pre vyslovenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru neboli
v prípade žalobkyne splnené podmienky. Žalobkyňa namietala a de facto celú svoju žalobu o neplatnosť
výpovede v predmetnej veci založila na tom dôvode, že služobné hodnotenie malo byť v jej prípade
vykonané prostredníctvom komisie pre služobné hodnotenie a nie jej priamym nadriadeným vedúcim

štátnym zamestnancom, pričom odkázala na úpravu interného riadiaceho aktu žalovaného, ods. 44
písm. a/ interného riadiaceho aktu č. 14/2018 - služobný predpis o vykonávaní služobného hodnotenia
štátnychzamestnancov.Žalovanýnijakonerozporovaltúskutočnosť,ževčase,vrámciktoréhosavjeho
služobnom úrade prvýkrát realizoval proces vykonávania služobných hodnotení štátnych zamestnancov
v zmysle zákona č. 55/2017 Z. z., ním prijatý služobný predpis - IRA č. 14/2018 obsahoval úpravu v

ods. 44 písm. a/, ktorá nezodpovedala zákonným požiadavkám viažucim sa k vykonávaniu služobného
hodnotenia, keď podľa tejto úpravy mala služobné hodnotenie štátneho zamestnanca vykonať komisia
pre služobné hodnotenie aj v prípade po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, ak
dočasná pracovná neschopnosť na vykonávanie štátnej služby hodnoteného štátneho zamestnanca
trvala v období stanovenom pre vykonanie služobného hodnotenia (do 31. januára nasledujúceho

kalendárneho roka). Takáto nedôvodná a pre prax neúčelná právna úprava v služobnom predpise
bola už vo veľmi krátkom čase po jej prijatí (11. 01. 2018) v služobnom úrade žalovaného prekonaná,
keď už dňa 17. 01. 2018 bolo žalovanému známe relevantné stanovisko Úradu vlády SR, ktoré tento
štátny orgán ako gestor zákona č. 55/2017 Z. z. a celej štátnej služby v rámci SR vydal. Žalovanýzdôraznil, že postup upravený v ods. 44 písm. a/ v IRA č. 14/2018 sa u žalovaného v žiadnom prípade
vykonaného služobného hodnotenia u štátnych zamestnancov neuplatnil. Žalovaný má tak za to, že
služobný predpis IRA č. 44/2018 v časti ods. 44 písm. a/, ktorým upravil podmienky pre vykonanie

služobného hodnotenia v určitých prípadoch prostredníctvom komisie, bol v rozpore so zákonom č.
55/2017 Z. z. a z uvedeného dôvodu sa naň pri vykonávaní služobného hodnotenia v jeho služobnom
úrade neprihliadalo. V ďalšom obsahu poukázal žalovaný na zmysel a význam vykonávania služobného
hodnotenia. Ďalej uviedol, že súd v napadnutom rozsudku na strane 12 okrem iného uviedol, že vnútorné
predpisy vydávané zamestnávateľom, ktoré sa týkajú postupov zamestnancov, patria medzi základné a

dôležité pracovnoprávne vnútorné normy. Žalovaný s uvedeným názorom súdu nesúhlasil a namietal,
že ním prijatá úprava v odseku 44 písm. a/ služobného predpisu č. 14/2018 bola v priamom rozpore
so zmyslom a účelom zákonnej normy upravujúcej inštitút služobného hodnotenia v rámci štátnej
služby, a to konkrétne s čl. 4 upravujúcim princíp efektívneho riadenia v štátnej službe v spojitosti
s § 20 ods. 1 písm. b/, § 113 ods. 1 písm. a/ a § 122 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. a z tohto
dôvodu nebolo možné na ňu pri vykonávaní služobného hodnotenia žalobkyne za kalendárny rok 2017

prihliadať. Žalovaný potom právom dôvodí, že všetky podmienky dané zákonom č. 55/2017 Z. z. pre
výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru v prípade žalobkyne splnil, danú výpoveď považuje za
platnú a zákonnú, keď výpovedný dôvod bol vo výpovedi riadne a presne špecifikovaný, výpoveď
vopred prerokoval so zástupcami zamestnancov a túto následne žalovaný žalobkyni v súlade so
zákonom aj doručil. K výroku II. napadnutého rozsudku žalovaný uviedol, že namieta i nevykonateľnosť

a nerealizovateľnosť uvedeného výroku. Zo skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa bola odvolaná z
funkcie riaditeľa odboru kontroly a analýz na Daňovom úrade Košice dňom 30. 11. 2018 a to na základe
Oznámenia o zmene štátnozamestnaneckého pomeru č. 661182/2018 zo dňa 26. 11. 2018. Platnosť
odvolania z funkcie žalobkyňa osobitne nenapadla, a z tohto dôvodu je potrebné ho považovať stále
za právne účinné. Preto nie je nie dôvod výrokom žalovanému určiť, aby žalobkyni umožnil výkon

dohodnutej štátnozamestnaneckej funkcie vedúceho zamestnanca stálej štátnej služby. V prípade,
že súd napadnutým rozsudkom vyslovil neplatnosť výpovede, týmto rozsudkom mohol následne v
ďalšomlenurčiť,žeštátnozamestnaneckýpomeržalobkynenaďalejtrvá.Vzhľadomnavšetkyuvádzané
skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Zvolen v celosti
ako nezákonný zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu

žalobkyne zamietne ako nedôvodnú a žalovanému prizná trovy konania.

5.Kodvolaniužalovanéhosapodanímdoručenýmokresnémusúdudňa03.02.2020vyjadrilažalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Okrem toho, že s právnym posúdením veci a vyjadreniami v
rámcijednotlivýchodvolacíchbodovodvolaniažalovanéhosanestotožnila vplnomrozsahu,považovala

za nevyhnutné namietať skutočnosť, že odvolanie bolo podané v zákonnej 15- dňovej lehote, a to
z dôvodu, že odvolanie nebolo podané oprávnenou osobou a tým považujeme odvolanie za právne
neplatné.VyššiezmienenéodvolanievyhotovilaapodalanazákladepovereniaN..N.G.,číslopoverenia
55733512019 zo dňa 07. 10. 2019. Oprávnenie konať v mene žalovaného v konaní pred súdom namieta
žalobkyňa z dôvodu, že inštitút poverenia nemá v konaní pred súdom dostatočný právny charakter,

ktorý vyžaduje samotný zákon. Poukázala na ust. § 92 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku a uviedla, že na základe uvedeného je oprávnená osoba zastupovať v konaní pred súdom
na základe písomného splnomocnenia a nie na základe poverenia. Inštitút poverenia môže byť právne
dostatočný v rámci vnútornej štruktúry, či už obchodnej spoločnosti alebo v rámci internej štruktúry
štátnozamestnaneckého pomeru, no Občiansky zákonník ani Civilný sporový poriadok nepozná inštitút

poverenia. Práve na základe toho, že odvolanie podala neoprávnená osoba, považuje žalobkyňa
odvolanie za právne neplatné, a tým pádom za nepodané v zákonnej lehote. Žalobkyňa má zato, že
súd prvej inštancie sa predmetnou vecou zaoberal dostatočne, dostačujúco zistil skutkový stav veci,
zaoberal sa všetkými dôkazmi a následne ich správne vyhodnotil. Navrhla, aby odvolací súd v plnom
rozsahu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolanie zamietol po právnej a skutkovej stránke

ako neopodstatnené.

6. Vyjadrenie žalobkyne bolo doručené žalovanému dňa 06. 02. 2020.

7. K vyjadreniu žalobkyne sa podaním doručeným elektronicky súdu prvej inštancie dňa 14. 02.

2020 vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobkyňa celkom bezdôvodne namietala inú skutočnosť a síce,
že odvolanie žalovaného podala na to neoprávnená osoba a preto je odvolanie právne neplatné.
Žalovaný má za to, že táto námietka je zjavne a s určitosťou absolútne nedôvodná a neopodstatnená.
Žalovaným je Finančné riaditeľstvo SR, ktoré je rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny rozpočetprostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva financií SR a teda žalovaný má zo zákona postavenie
právnickej osoby. Podľa § 72 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku platí, že na
konanieprávnickejosobypredsúdomsapoužijúustanoveniaosobitnéhopredpisuokonanízaprávnickú

osobu. Podľa § 4 ods. 4 a 5 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správne a o zmene a doplnení
niektorých zákonov platí, že štatutárnym orgánom finančného riaditeľstva je prezident finančnej správy.
Z uvedeného vyplýva, že za finančné riaditeľstvo koná pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred
súdom prezident; prezident môže poveriť konaním za finančné riaditeľstvo pred orgánmi činnými v
trestnom konaní a pred súdom iného príslušníka finančne; správy. Z uvedeného vyplýva, že za Finančné

riaditeľstvo SR ako právnickú osobu v prvom rade koná jeho štatutárny orgán, ktorým je prezident
finančnej správy, pričom prezident finančnej správy je oprávnený konať za Finančné riaditeľstvo SR
vo všetkých veciach a toto jeho oprávnenie vyplýva priamo zo zákona. Ďalšiu skupinu fyzických osôb
s oprávnením konať pred súdom za Finančné riaditeľstvo SR predstavujú zamestnanci, ktorí boli
v zmysle zákona poverení na konanie prezidentom finančnej správy. Tieto osoby preukazujú svoje
oprávnenie konať pred súdom za Finančné riaditeľstvo SR ako právnickú osobu predložením poverenia

udelenéhoštatutárnymorgánom-prezidentomfinančnejsprávy.Totopovereniejepotrebnéodlišovaťod
plnomocenstva, ktoré udeľuje účastník konania zástupcovi (§ 89 CSP), a ktorého neexistenciu v tomto
konaní zjavne nedôvodne žalobkyňa v súvislosti s podaným odvolaním žalovaného namietala. Z tohto
dôvodu nemožno mať pochybnosti. že poverenie na konanie zo dňa 07.10.2019 udelené prezidentom
finančnej správy bolo dostatočným právnym základom pre podanie odvolania za žalovaného. Žalovaný

navrhol odvolaciemu súdu, aby podanému odvolaniu žalovaného v plnom rozsahu vyhovel a žalobkyňu
zaviazal k náhrade trov konania.

8. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobkyni cestou jej právneho zástupcu dňa 27. 02. 2020 s
možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

9. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila.

10. Po predložení veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu, v dôsledku podaného
odvolania žalovaného, po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, odvolací súd dospel k

záveru, že v súdenej pracovnoprávnej veci je nutné aplikovať i ust. § 175 ods. 4 zák. č. 55/2017 Z. z. o
štátnej službe v znení účinnom do 31. 12. 2018 a s uvedeným zákonným ustanovením sa pri rozhodnutí
o veci vysporiadať v otázke posúdenia lehoty na vykonanie služobného hodnotenia zamestnanca
hodnotiteľom do 31. januára kalendárneho roka za obdobie predchádzajúceho kalendárneho roka.
Uvedené ust. zák. č. 55/2017 Z. z o štátnej službe v znení účinnom do 31. 12. 2018 v prejednávanej

veci nebolo súdom prvej inštancie aplikované, i keď súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním
napadnutého čiastočného rozsudku konštatoval záver, že lehota podľa zákona o štátnej službe pre
vykonanie služobného hodnotenia do 31. januára toho - ktorého roka, nie je lehotou prepadnou,
čo znamená, že služobné hodnotenie za predchádzajúci kalendárny rok môže byť vykonané i v
nasledujúcom období.

Odvolací súd preto postupom podľa § 382 CSP vyzval strany sporu na vyjadrenie k právnemu posúdeniu
charakteru lehoty na vykonanie hodnotenia hodnotiteľom a komisiou a k aplikácii k ust. § 175 ods. 4 zák.
č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe v znení účinnom do 31. 12. 2018.

11. Výzva odvolacieho súdu bola doručená právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 28. 09. 2020 a

žalovanému dňa 28. 09. 2020.

12. Na predmetnú výzvu sa k právnemu posúdeniu podaním zo dňa 28. 09. 2020 vyjadrila žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedla, že v prejednávanej veci má za to, že prvostupňový
súd správne posúdil skutkový stav na ktorý aplikoval príslušné právne normy. Súd prvej inštancie v

odôvodnení rozsudku poukázal aj na neaplikovanú právnu úpravu ustanovenia § 175 ods. 4 zákona
o štátnej službe č. 55/2017 citáciou právneho záveru žalovaného, podľa ktorého, je lehota uvedená
v ustanovení § 122 ods. 3 poriadkovou, nie prekluzívnou, čo znamená že služobné hodnotenie bolo
možné vykonať aj po lehote v súlade s ustanovením § 122 ods. 1 zákona o štátnej službe. Žalobkyňa vo
svojej žalobe nenamietala porušenie lehoty na vykonanie služobného hodnotenia, ale žaluje protistranu

za nezákonné vykonanie služobného hodnotenia po uplynutí tejto lehoty (31.01.2018) neoprávnenou
osobou, ktoré mala v zmysle predložených dôkazov vykonať komisia. Na základe výsledku nezákonne
vykonaného služobného hodnotenia bola žalobkyňa podľa ustanovenia § 61, ods. 3 písm. a) v spojení
s § 123 ods. 8 zákona č. 55/2017 o štátnej službe odvolaná z funkcie a následne s ňou bol z vyššieuvedeného dôvodu ukončený štátnozamestnanecky pomer výpoveďou. Na základe týchto skutočností
žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou v súlade
s ustanovením § 175 ods. 4 zák. č. 55/2017 o štátnej službe v lehote ustanovenej v § 95 ods. 1,

a to najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal štátnozamestnanecky pomer skončiť.
Žalobkyňa splnila všetky právne náležitosti a prostredníctvom právneho zástupcu podala žalobu, v ktorej
namietala nezákonnosť postupu pri skončení pracovného pomeru zo strany Daňového úradu Košice.
Žalobkyňa má zato, že v uvedenom je sporné neaplikovanie internej normy žalovaného, ktorá v čase
vykonania služobného hodnotenia zamestnanca bola platná a účinná, nie časový okamih vykonania

služobného hodnotenia, a preto v súlade s vyššie uvedeným má žalobkyňa zato, že v konaní nie je
potrebné aplikovať ust. § 175 ods. 4 zák. č. 55/2017 Z.z. . Na základe všetkých skutočností navrhla, aby
odvolací súd v plnom rozsahu potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v podobe čiastočného rozsudku,
ktoré je po skutkovej, aj právnej stránke vecne správne.

13. K výzve na nové právne posúdenie odvolacieho súdu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že k

problematike posudzovania lehoty určenej na vykonanie služobného hodnotenia štátneho zamestnanca
v zmysle § 122 ods. 3 zák. č. 55/2017 Z.z. sa v priebehu konania už niekoľkokrát vyjadroval i
písomnou formou a súčasne ku konaniu k tejto otázke žalovaný predložil aj stanovisko gestora zák.
č. 55/2017 Z. z. - Úradu vlády Slovenskej republiky, ktoré s vyjadrením predložil opätovne. Služobné
hodnotenie by podľa názoru Úradu Vlády SR malo byť vykonané bezodkladne po návrate hodnoteného

na vykonávanie štátnej služby pri dodržaní lehoty určenej v § 122 ods. 10 zákona o štátnej službe, aby
bol dosiahnutý zmysel a účel služobného hodnotenia sledovaný zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že
povinnosť vykonať služobné hodnotenie hodnotiteľom (priamy nadriadený vedúci zamestnanec) trvá i
po 31. 01. kalendárneho roka, t. j. táto povinnosť nezaniká uplynutím lehoty určenej v § 122 ods. 3
Zák. č. 55/2017. Postup aplikovaný voči žalobkyni v súvislosti s vykonaním jej služobného hodnotenia,

ktoré sa z dôvodu jej dočasnej neprítomnosti v štátnej službe realizovalo po zákonom určenej lehote, bol
postupom v súlade so zákonom. Služobné hodnotenie žalobkyne vykonal jej bezprostredne nadriadený
vedúci zamestnanec, a nie komisia, keďže riaditeľ daňového úradu, ako hodnotiteľ mal dostatok
podkladov na vykonanie hodnotenia za predchádzajúce obdobie (hodnotené obdobie bolo v zmysle
zákonaobdobieod01.06.2017 do31.12.2017,vktoromžalobkyňavykonávalaštátnuslužbuvofunkcii

- riaditeľ odboru kontroly a analýz na Daňovom úrade Košice). Žalovaný dal do pozornosti odvolacieho
súdu, že žalobkyňa napadla občiansko-právnou žalobou v tomto prípade platnosť výpovede zo štátno-
zamestnaneckého pomeru, ktorú jej dal žalovaný v zmysle § 75 ods. 1 písm. c) Zákona č. 55/2017
Z. z. t. j. z dôvodu, že bola odvolaná z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 51 ods. 1 písm. a).
Keďže žalobkyňa predmetnou žalobou a ani inou žalobou nenapadla platnosť vykonaného služobného

hodnotenia, ktoré vo vzťahu k jej odvolaniu z funkcie resp. výpovedi predstavuje samostatný právny
úkon, toto služobné hodnotenie je potrebné posudzovať ako stále platný právny úkon. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd vyslovil, že služobné hodnotenie žalobkyne bolo vykonané v
rozpore so zákonom, je vo vzťahu k posúdeniu platnosti výpovede bezpredmetné a irelevantné, keďže
súd neplatnosť tohto služobného hodnotenia nevyslovil výrokom napadnutého rozsudku a v ďalšom

zotrval žalovaný na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a taktiež na podanom odvolaní.

14. V dôsledku podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný
sporový poriadok ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario čiastočný rozsudok súdu prvej

inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, nakoľko
neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

15. Podľa ust. § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

16. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci sa žalobkyňa podanou žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 26. 04. 2019 domáhala určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru výpoveďou a uloženia povinnosti žalovanému umožniť žalobkyni výkon dohodnutej
štátnozamestnaneckej funkcie vedúceho zamestnanca stálej štátnej služby , pričom ťažiskovo

namietala, že vykonané hodnotenie jej ako štátneho zamestnanca hodnotiteľom dňa 16. 04. 2018, v
ktorom dosiahla výsledky vyjadrené slovným hodnotením „uspokojivé“, malo byť vykonané komisiou
menovanou služobným predpisom IRA č. 63/2018 o určení členov komisie pre služobné hodnotenie
štátnych zamestnancov organizačne začlenených na daňovom úrade. Žalobkyňa tvrdila, že následkomvykonaného služobného hodnotenia (hodnotiteľom a nie komisiou) v rozpore so Zákonom o štátnej
službe č. 55/2017 Z. z . a taktiež služobným predpisom IRA č. 14/2018 v znení platnom a účinnom
ku dňu vykonania hodnotenia, bolo odvolanie z funkcie vedúceho zamestnanca - riaditeľa odboru

kontroly a analýz na Daňovom úrade Košice a následne ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru
so žalobkyňou. Žalobkyňa uviedla, že z dôvodu porušenia ust. § 122 ods. 8 Zák. č. 55/2017 Z. z . o
štátnej službe a ustanovenia tretieho dielu ods. 44 IRA č. 14/2018 služobného predpisu o vykonávaní
služobného hodnotenia štátnych zamestnancov, ktoré predchádzali právnemu úkonu žalovanej, a to
skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou vo vzťahu k žalobkyni , považuje žalobkyňa

skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalovanou po právnej a skutkovej stránke za
neplatné.

17. Odvolací súd z predloženého spisového materiálu konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu vykonal v prejednávanej veci dokazovanie, náležitým spôsobom zistil skutkový stav a tento
vytvára dostatočný podklad pre rozhodnutie o veci samej a preto nebolo potrebné v odvolacom konaní

dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie zopakovať alebo v nejakom smere doplniť.

18. Súd prvej inštancie pri posúdení otázky tvrdenej neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru výpoveďou sa detailne zaoberal spôsobom vykonania služobného hodnotenia žalobkyne,
ako zamestnankyne žalovaného, ktoré bolo podkladom pre odvolanie žalobkyne z funkcie vedúceho

zamestnanca v štátnozamestnaneckom pomere podľa § 61 ods. 3 písm. a) Zák. č. 55/2017 Z.z. o štátnej
službe a v dôsledku uvedenej právnej skutočnosti (odvolania z funkcie vedúceho zamestnanca) bol so
žalobkyňou skončený pracovný pomer výpoveďou § 75 ods. 1 písm. c) Zák. č 55/2017 Z.z..

19. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o veci ťažiskovo zohľadnil vnútornú služobnú normu

žalovaného zamestnávateľa - Interný riadiaci akt (ďalej aj len „IRA“) č. 14/2018 v znení účinnom
ku dňu. 11. 01. 2018, z ktorého vyplynulo, že služobné hodnotenie štátneho zamestnanca vykoná
komisia najmä v prípadoch po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby
štátneho zamestnanca, ak dočasná pracovná neschopnosť na vykonávanie štátnej služby hodnoteného
štátneho zamestnanca trvala v období stanovenom pre vykonanie služobného hodnotenia (do 31.

01. nasledujúceho kalendárneho roka), ak štátny zamestnanec inak splnil podmienky pre vykonanie
služobného hodnotenia za kalendárny rok, resp. čiastkového služobného hodnotenia.

20. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí o veci prihliadol predovšetkým na uvedené znenie interného
riadiaceho aktu účinného ku dňu vykonania služobného hodnotenia a v odôvodnení odvolaním

napadnutého rozsudku zvýraznil, že interný riadiaci akt je záväzný nielen pre zamestnancov, ale aj
pre samotného zamestnávateľa, ktorý je povinný v zmysle svojich interných predpisov i postupovať. S
prihliadnutím najmä na uvedenú internú úpravu žalovaného ako zamestnávateľa, prvoinštančný súd
dospel k záveru, že hodnotenie žalobkyne - zamestnankyne - mala za daných okolností uskutočniť
komisia a nie hodnotiteľ - priamy nadriadený zamestnanec.

21. Z ustanovenia § 73 ods. 2 Zák. č. 55/2017 Z. z . o štátnej službe (ďalej aj len „Zákon o štátnej
službe) v znení platnom a účinnom ku dňu 31. 12. 2018 vyplýva, že služobný úrad môže dať štátnemu
zamestnancovi výpoveď len z dôvodov podľa § 75. Dôvod výpovede sa musí vymedziť skutkovo tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a nie je možné ho dodatočne meniť, inak je výpoveď

neplatná.

22. Podľa § 75 ods. 1 písm. c) Zák. č. 55/2017 Z. z., služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi
výpoveď, ak štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 61
ods. 1 až 4, nie je možné trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby na vhodné štátnozamestnanecké

miesto, pretože ho služobný úrad nemá, alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením na
vhodné štátnozamestnanecké miesto a nedohodne sa so služobným úradom inak.

23. Odvolací súd musí v tejto súvislosti konštatovať, že žalobkyni bola daná výpoveď služobným
úradom ako štátnemu zamestnancovi, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa §

61 ods. 1 až 4 Zákona o štátnej službe (konkrétne § 61 ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe)
a zároveň ho nebolo možné preložiť na vykonávanie štátnej služby na vhodné štátnozamestnanecké
miesto, nakoľko služobný úrad takéto miesto nemal, alebo štátny zamestnanec nesúhlasil s trvalým
preložením na vhodné štátnozamestnanecké miesto a nedohodol sa so služobným úradom inak. Vsúdenej veci žalobkyňa netvrdila a nepreukazovala, že by nebola riadne odvolaná z pozície resp.
z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 61 ods. 3 písm. a) Zákona o štátnej službe, netvrdila a
nepreukazovala ani, že by nebola dodržaná ponuková povinnosť iného vhodného miesta zo strany

služobného úradu. Dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou založila žalobkyňa na
tej okolnosti, že služobné hodnotenie za rok 2017 bolo po 31. 01. 2018 (konkrétne dňa 16. 04. 2018)
vykonané priamym nadriadeným - hodnotiteľom a nie komisiou, tak ako to určoval interný riadiaci akt
žalovaného zamestnávateľa č. 14/2018 a tak, ako to implicitne vyplýva z ust. § 122 ods. 8 Zákona o
štátnej službe. Sporným v súdenej veci tak bol spôsob realizovaného služobného hodnotenia, resp.

hodnotenie samotné, ako podklad pre zákonnú možnosť odvolania žalobkyne z funkcie vedúceho
zamestnanca.
Posudzujúc vec cez prizmu ustanovenia § 75 Zákona o štátnej službe možno konštatovať, že žalobkyňa
tvrdila, že v dôsledku absentujúceho zákonného dôvodu pre odvolanie zamestnanca z vedúcej funkcie,
nebol naplnený výpovedný dôvod v zmysle § 75 ods. 1 písm. c) Zákona o štátnej službe predstavujúci
obligatórnu súčasnú kumuláciu dôvodov skončenia pracovného pomeru výpoveďou: a) odvolania

vedúceho zamestnanca z funkcie a b) nemožnosti trvalého preloženia takto odvolaného štátneho
zamestnanca na iné vhodné štátnozamestnanecké miesto z dôvodu, že ho služobný úrad nemá,
alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením na vhodné štátnozamestnanecké miesto a
nedohodne sa so služobným úradom inak.

24. Podľa § 122 ods. 1 Zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe, služobným hodnotením sa hodnotia
odborné vedomosti štátneho zamestnanca, jeho výkonnosť, schopnosti a kompetencie, prístup k
osobnému rozvoju a prístup k vzdelávaniu.

25. Podľa § 122 ods. 1 Zákona č. 55/2017 z.z. o štátnej službe, v znení účinnom do 31. 12.

2018, služobným hodnotením sa hodnotia odborné vedomosti štátneho zamestnanca, jeho výkonnosť,
schopnosti a kompetencie, prístup k osobnému rozvoju a prístup k vzdelávaniu.

26. Podľa odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia, služobné hodnotenie za kalendárny rok
vykoná priamy nadriadený zamestnanec (ďalej len hodnotiteľ) do 31. 01. Za obdobie predchádzajúceho

kalendárneho roka.

27. Podľa odseku 8 citovaného zákonného ustanovenia, ak služobné hodnotenie nebolo hodnotiteľom
vykonané, vykoná ho komisia pre služobné hodnotenie, zriadená generálnym tajomníkom.

28. Podľa § 175 ods. 1 zák. č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe, v znení účinnom do 31. 12. 2018 právo
sa premlčí, ak sa neuplatnilo v lehote ustanovenej týmto zákonom. Na premlčanie sa prihliadne len ak
ten, voči komu sa právo uplatňuje, sa premlčania dovolá. Vtedy nie je možné priznať premlčané právo
tomu, kto ho uplatňuje.

29. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia, k zániku práva podľa tohto zákona dochádza aj
ak sa neuplatnilo v lehote ustanovenej v § 75 ods. 2 a 3, § 78 ods. 1, § 79 ods. 2, § 95 ods. 1, § 117
ods. 4 a § 118 ods. 1 a 3.

30. Citované zákonné ustanovenie § 175 Zákona o štátnej službe upravujúce premlčanie, počítanie

času a zánik práva, súd prvej inštancie v prejednávanej veci priamo neaplikoval, avšak stotožnil sa
s právnym záverom žalovaného prezentovanom v konaní o tom, že lehota na vykonanie služobného
hodnotenia hodnotiteľom do 31. 01. nasledujúceho kalendárneho roka za predchádzajúci kalendárny
rok, nie je lehotou prepadnou, keďže uvedené nie je obsiahnuté v ust. § 175 ods. 4 Zákona o štátnej
službe. Odvolací súd dospel k záveru, že pre komplexné vyhodnotenie zisteného skutkového stavu v

prejednávanejveciaprevyvodeniesprávnychprávnychzáverov, márelevantnývýznamiust.§175ods.
4 Zákona o štátnej službe, upravujúce zánik práv neuplatnených v zákonom presne určených prípadoch
(lehotách).

31. V danom prípade, ako i všeobecne, je potrebné prihliadať na účel, zmysel a význam služobného

hodnotenia, ktoré má byť a priori vykonávané priamym nadriadeným zamestnancom, ktorý má
bezprostredné vedomosti a znalosti o plnení pracovných povinností hodnoteného zamestnanca,
pozná jeho pracovné nasadenie, prístup k plneniu pracovných povinností, ako i postoj k prípadnému
profesionálnemu rozvoju a vzdelávaniu. Hodnotiacim subjektom má byť tak v zmysle zákona vprvom rade nadriadený zamestnanec a až v prípadoch, keď by hodnotenie nebolo možné vykonať
hodnotiteľom z objektívnych dôvodov, až v tom prípade, subsidiárne, vykoná hodnotenie komisia.
Bude tomu tak predovšetkým v prípadoch napr. keď v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa

nie je nadriadený zamestnanec, ktorý by hodnotenie vykonal, alebo dôjde k personálnej zmene v
osobe nadriadeného zamestnanca tak, že ten, ktorý má hodnotenie vykonať objektívne nepozná
hodnotených zamestnancov, pre hodnotenie nemá o zamestnancoch dostatok (príp. žiadne) znalosti
a vedomosti. Zo zákona tiež vyplýva, že hodnotenie má byť vykonané ústnym pohovorom medzi
hodnotiteľom (alebo komisiou pre služobné hodnotenie) a hodnoteným zamestnancom, je preto

logické, že pri takomto hodnotení má byť nevyhnutne osobne prítomný hodnotený zamestnanec. Preto
neprítomnosť hodnoteného zamestnanca (napr. z dôvodu pracovnej neschopnosti zamestnanca, tak
ako to ustanovoval interný riadiaci akt) v období rozhodnom pre vykonanie služobného hodnotenia, t. j.
do 31. 01. toho - ktorého kalendárneho roka nevyhnutne nezakladá povinnosť vykonania hodnotenia
komisiou a nie hodnotiteľom, keď i po odpadnutí prekážky na strane zamestnanca v podobe dočasnej
práceneschopnosti je k dispozícii nadriadený zamestnanec, ktorý má najkomplexnejšie vedomosti o

výkone a plnení pracovných úloh hodnoteného zamestnanca.

32. Pokiaľ mal žalovaný prijatý vnútorný predpis (interný riadiaci akt) v znení, ako naň citáciou
poukázal súd prvej inštancie, ukladajúcom vykonať služobné hodnotenie komisii v exemplifikatívnom
(príkladnom) výpočte, odvolací súd je síce v zhode so súdom prvej inštancie o tom, že takáto interná

regulácia práv a povinností ako zamestnancov tak aj zamestnávateľa, je rovnako záväzná pre
zamestnávateľa samotného, ktorý uvedený vnútorný predpis prijal, ale odvolací súd zároveň konštatuje
celkom zrejmý rozpor takého vnútorného riadiaceho aktu so zmyslom a účelom Zákona o štátnej službe
v časti o služobnom hodnotení. Interný riadiaci predpis zároveň nemožno uprednostniť pred všeobecne
záväznou normou, t. j. pred zákonom, pokiaľ samotné konanie žalovaného ako zamestnávateľa, a jeho

následok, nebolo v rozpore so zákonom.

33. Súd rozhodujúci o neplatnosti skončenia pracovného štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou
posudzuje výlučne existenciu, naplnenenie výpovedných dôvodov, ktoré sú uvedené a obsiahnuté
výlučne v zákone, v danom prípade v špeciálnej hmotnoprávnej norme - Zák. č. 55/2017 Z.z. o štátnej

službe, konkrétne v jeho ustanovení § 75. Všeobecný súd konajúci o žalobe o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou , nemôže svoje rozhodnutie založiť prioritne na internej úprave práv
a povinností zamestnanca a zamestnávateľa, majúcu záväznosť inter partes, bez prihliadnutia a
vyhodnotenia tvrdeného rozporu právneho úkonu (výpovede) žalovaného so zákonom.

34. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že s poukazom na ust. § 175 ods. 4, § 122
ods. 3 Zákona o štátnej službe, vykonaniu služobného hodnotenia žalobkyne ako zamestnankyne
hodnotiteľom i po 31. 01. 2018 (služobné hodnotenie vykonané dňa 16. 04. 2018) nasledujúceho
kalendárneho roku objektívne nebránil žiadny zákonný dôvod. V období rozhodujúcom pre vykonanie
služobnéhohodnoteniabolažalobkyňa práceneschopná- dočasneneschopnáprevýkonštátnejslužby

(od 19. 01. 2018 do 18. 03. 2018) a teda z dôvodu prekážky na jej strane, jej neprítomnosti, nebolo
možné vykonať osobný pohovor, ktorý je štandardnou formou, resp. súčasťou vykonania služobného
hodnotenia. Pre naplnenie litery a účelu zákona č. 55/2017 Z.z. bolo súladné so zákonom vykonanie
služobného hodnotenia žalobkyne po ukončení jej dočasnej pracovnej neschopnosti hodnotiteľom,
ktorým bol jej priamy nadriadený zamestnanec a to i v priebehu mesiaca apríl (16. 04. 2018). Takýto

spôsob vykonania služobného hodnotenia hodnotiteľom, nie je v rozpore so zákonom č. 55/2017 Z.z.
v žiadnom jeho ustanovení.

35. Nemožno konštatovať ani rozpor s ustanovením § 122 ods. 8 Zákona o štátnej službe, upravujúceho,
že ak nebolo hodnotenie hodnotiteľom vykonané, vykoná ho komisia pre služobné hodnotenie, nakoľko

zo samotného citovaného lex specialis vyplýva, že právo na vykonanie služobného hodnotenia
hodnotiteľom nezaniká a teda trvá i naďalej. V zmysle zákona má byť služobné hodnotenie
zamestnanca za predchádzajúci rok vykonané do 31. 01. nasledujúceho kalendárneho roka. Zároveň
má byť služobné hodnotenie vykonávané v prvom rade nadriadeným zamestnancom z dôvodu dostatku
vedomostí a znalostí takéhoto hodnotiteľa o plnení pracovných povinností hodnoteným zamestnancom.

Ak potom právo na vykonanie služobného hodnotenia hodnotiteľom nie je obsiahnuté v enumeratívnom
výpočte práv, ktoré zaniknú, ak sa neuplatnia v konkrétnych lehotách, je nutné konštatovať, že právo
hodnotiteľa vykonať služobné hodnotenie trvá i po 31. januári nasledujúceho kalendárneho roka po roku,za ktorý sa hodnotenie vykonáva. Uvedené zodpovedá i sledovanému účelu a zmyslu vykonávaného
hodnotenia.

36. Z uvedených dôvodov odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou výpoveďou žalovaného zo dňa 29. 11. 2018
jevsúladesozákonomč.55/2017Z.z.oštátnejslužbe,nakoľkovykonanýmdokazovanímvsúdenejveci
nebolo preukázané, že by žalobkyňa nebola riadne odvolaná z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca
a zároveň žalobkyňa v podanej žalobe ani netvrdila, že by nebola splnená ponuková povinnosť zo strany

zamestnávateľa. Uvedené dva predpoklady kumulatívne predstavujú výlučne výpovedné dôvody, pre
ktoré je možné skončiť štátnozamestnanecký pracovný pomer výpoveďou, pričom neexistenciu ani
jedného z nich sa žalobkyni v konaní preukázať nepodarilo.

37. Odvolací súd si prejudiciálne vyriešil otázku, že v súdenej veci bol daný i zákonný predpoklad
pre odvolanie žalobkyne z funkcie vedúceho zamestnanca podľa § 61 ods. 3 písm. a) Zákona o

štátnej službe, keďže v služobnom hodnotení vykonanom zákonu zodpovedajúcim spôsobom dosiahla
„uspokojivé“ výsledky. Postup žalovaného zamestnávateľa, pri uskutočňovaní služobného hodnotenia
žalobkyne nemožno konštatovať ako rozporný so zákonom č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe, ako
špeciálnym právnym predpisom upravujúcim vzťahy, práva a povinnosti vzniknuté z pracovného vzťahu
založeného podľa zákona o štátnej službe.

38. S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

39. Odvolací súd svojím rozhodnutím zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vyslovil (určil)

neplatnosť skončenia pracovného pomeru tak, že žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zamietol. Z dôvodu odvolacím súdom konštatovaného
záveru o platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, nebol daný predpoklad a
základ pre rozhodnutie o uložení povinnosti žalovanému umožniť žalobkyni ako zamestnankyni výkon
dohodnutej štátnozemestnaneckej funkcie vedúceho zamestnanca stálej štátnej služby. Preto odvolací

súdrozsudoksúduprvejinštanciezmeniliv častiotaktouplatňovanomnároku, žalobužalobkynevčasti
o uloženie povinnosti žalovanému umožniť žalobkyni výkon štátnozamestnaneckej funkcie vedúceho
zamestnanca stálej štátnej služby, zamietol.

40.VýrokomIII.čiastočnéhorozsudkusúdprvejinštancievyslovil,žeotrováchkonaniabuderozhodnuté

v rozsudku, ktorým sa rozhodne o všetkých uplatnených nárokoch. Súd prvej inštancie tak v tejto fáze
konania čiastočným rozsudkom nerozhodol ani o nároku na náhradu trov a ani o výške , pričom
odvolaním žalovaného zároveň tento výrok rozsudku osobitne napadnutý nebol. Preto odvolací súd,
viazaný rozsahom odvolania, ponechal výrok III. čiastočného rozsudku súdu prvej inštancie nedotknutý.

41. Vzhľadom na skutočnosť, že v súdenej veci odvolací súd rozhodoval o čiastočnom rozsudku,
pričom predmetom konania ešte zostali mzdové nároky uplatnené žalobkyňou, o ktorých dosiaľ nebolo
rozhodnuté, rozsudok odvolacieho súdu zmeňujúci rozsudok súdu prvej inštancie, nie je rozhodnutím,
ktorým sa konanie končí a preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval a o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods.

1 CSP).

42. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).