Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2021

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120201463
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2021:8120201463.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: P. A.,

Z..: XX.XX.XXXX, B. O. XXX, XXX XX O. právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, IČO:
31954448, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému: Poštová banka,
a.s.,IČO:31340890,sosídlomDvořákovonábrežie4,81102Bratislava-StaréMesto,právnezastúpený:
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., IČO: 47 232 471, Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava,
o vydanie bezdôvodného obohatenia 463,76 € s prísl.+o určenie neprijat.zm.podmienky, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia z a m i e t a.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou súdu dňa 30.01.2020 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 463,76 € s prísl. a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
Žalobca v žalobe uviedol:
1.1 So žalovanou som uzatvorila dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o úvere dostupná pôžička, č. XXXXXXXXXX
(ďalej len „Zmluva“). Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 3.500,-- eur, s mesačnou
splátkou 123,29 eura (s poplatkom za poistenie), ročnou úrokovou sadzbou 19,50 %, RPMN 21,34 %

a s priemernou RPMN 20,37 %. Na predmetný úver som zaplatila celkovo 3.963,76 eura. Jedná sa
o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú som uzatvorila ako spotrebiteľka so žalovanou, dodávateľom finančnej
služby. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí obsahovať náležitosti podľa 9 ods. 2/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného
a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len ZoSÚ).
Konkrétne podľa ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať:

- dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§
9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ),
- ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ).
Zmluva o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/a j/

ZoSÚ. Zmluva o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX neobsahuje správny údaj o výške RPMN,
ktorýjevzmluveuvedenývovýške21,34%.HodnotaRPMNsavypočítavazovzorcanavýpočetRPMN.
Správna výška RPMN podľa internetovej kalkulačky vychádza 23,73 %.
Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, aka) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v

neprospech spotrebiteľa.
Vzmluveoúvere,č.XXXXXXXXXX,I.L.XX.XX.2011jetiežuvedenánesprávnecelkovávýškanákladov
1.283,32 eura. Celková výška nákladov predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú má spotrebiteľ na úver
skutočne zaplatiť (výška mesačnej splátky x počet splátok), čo predstavuje v danom prípade sumu
4.931,60 eura (123,29 eura x 40) a výškou poskytnutého úveru (3.500,-- eur). Skutočná celková výška

nákladov je preto správne 1.431,60 eura (4.931,60 eura - 3.500,-- eur = 1.431,60 eura).
Podľa § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.
Bezdôvodné obohatenie žalujem vo výške rozdielu medzi mojimi platbami, t.j. 3.963,76 eura a výškou
úveru 3.500,-- eur, teda 463,76 eura.
Ja som sa o tom, že sa žalovaná na môj úkor bezdôvodne obohatila dozvedela od združenia na ochranu

občana spotrebiteľa HOOS, o čom prehlásenie, zo dňa 22.1.2020, predkladám.
Podľa § 53 ods. 1 OZ „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo

ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“
Zmluva o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, v časti
2. Zmluva o úvere, bod 2., v znení:
„Právne vzťahy neupravené ZoÚ sa riadia Všeobecnými obchodnými podmienkami, Obchodnými
podmienkami pre úver - dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, Sadzobníkom poplatkov,

Oboznámením o RPMN, Oznámením o úrokových sadzbách a informáciami o poistení podľa zákona
č. 186/2009 Z.z.. Klient svojím podpisom potvrdzuje, že bol s nimi oboznámený a súhlasí s nimi. Klient
vyhlasuje, že sa pred uzatvorením ZoÚ oboznámil s podmienkami úveru uvedenými vo Formulári pre
štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere dostupná pôžička /Formulár/, ktorý je dostupný na
Obchodnom mieste Banky.“

Zmluva o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, v časti
2. Zmluva o úvere, bod 5., v znení:
„Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10., II.
Časti Všeobecných obchodných podmienok.“

K neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky dospel aj Okresný súd Prešov rozsudkom, sp. zn.
24C/182/2015, zo dňa 21.2.2018, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn.
19Co/88/2018, zo dňa 4.10.2018.
Zmluva o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku,
v článku 5. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6, v znení:

„Platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba
poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka (2) úrok z omeškania (3) úrok z
úveru (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok Banky voči Klientovi sa platby Klienta
započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril nasledujúco:
2.1 Podľa názoru žalobcu v Zmluve o úvere absentuje uvedenie konkrétnej doby trvania Zmluvy o úvere.
Žalobca chce súdu tvrdiť, že nevedel, dokedy bude musieť dlh splácať. Zmluva o úvere jasne obsahuje
dva základné údaje, a to počet mesačných splátok v bode 2.1 Zmluvy o úvere, a to 40 mesiacov a termín
konečnej splatnosti úveru dňa 15.3.2015. Doba splácania úveru bola dohodnutá na 40 mesačných

splátok s rovnakým dátumom splatnosti. Počet splátok a doba trvania Zmluvy o úvere je v danom
skutkovom prípade totožným údajom, čo si žalobca ako priemerne uvedomelý spotrebiteľ musel vedieť
uvedomiť a vyhodnotiť.
Žalobca a žalovaný sa v Zmluve o úvere dohodil že žalobca bude splácať úver vo forme pravidelných
mesačných splátok vždy k 15. dňu v mesiaci, a to v počte 40 splátok. Žalobca mal úver splácať formou

splátok vo výške 123,29 EUR. Zmluva o úvere obsahuje údaj o RPMN banky, a to vo výške 21,34 %.
Podľa Žalobcu však nebola uvedená správne, nakoľko mu nezáväzná internetová kalkulačka vypočítala
RPMN vo výške 23.73%. Tieto kalkulačky sú však len informatívnym a nezáväzným prostriedkom,
ktorých závery nie je možné považovať za hodnoverné a aplikovať na dané súdne konanie. Internetovékalkulačky neposkytujú úplné a presné výpočty sú orientačným nástrojom, ktorý informatívne počíta
RPMN, no nemožno na ne hľadieť ako na záväzný dôkaz.
Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými

so spotrebiteľským úverom sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízii daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov: do celových nákladov patria aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí
navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby

ho získal za ponúkaných podmienok.
Podľa ust. § 2 pism. h) zákcoa č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť sa
rozumieme súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených
so spotrebiteľským úverom.
Dikcia zákona nehovorí o tom. že celovou čiastkou ktorú má spotrebiteľ uhradiť je násobok počtu splátok
s ich výškou ale podľa ust. § 2 pism. h) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou sa rozumie súčet

celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom.
Žalovaný namieta premlčanie žalobcom uplatneného nároku, a to v subjektívnej aj objektívnej
premlčacej dobe.
Žalobca splatil dlh zo Zmluvy o úvere dňa 24.7.2012. Žalobca doručil žalobu súdu dňa 30.1.2020, pričom

subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 24.7.2014.

3. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 9Csp/235/2019 - 59 zo dňa 23.01.2020, takto rozhodol:
I. Žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia z a m i e t a.
Ia) V tejto časti konania je žalobkyňa p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu

100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.

II. U r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX I. L.T. XX.XX.XXXX

- v časti 2. Zmluva o úvere, bod 2 v znení: „Právne vzťahy neupravené ZoÚ sa riadia Všeobecnými

obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami pre úver - dostupná pôžička, dostupná pôžička -
šikovná rezerva, Sadzobníkom poplatkov, Oboznámením o RPMN, Oznámením o úrokových sadzbách
ainformáciamiopoistenípodľazákonač.186/2009Z.z..Klientsvojímpodpisompotvrdzuje,žebolsnimi
oboznámený a súhlasí s nimi. Klient vyhlasuje, že sa pred uzatvorením ZoÚ oboznámil s podmienkami
úveru uvedenými vo Formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere dostupná pôžička

(Formulár), ktorý je dostupný na Obchodnom mieste Banky.“

je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á.

- v časti 2. Zmluva o úvere, bod 5., v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré

vzniknú z tejto ZoÚ, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s
rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10., II. Časti Všeobecných obchodných podmienok.“

je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á.

- uvedená v článku 5. Obchodných podmienok - Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a
zabezpečenie,bod5.6,vznení:„PlatbyodKlientasavočipohľadávkeBankyzapočítavajúbezohľaduna
to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka (2)
úrok z omeškania (3) úrok z úveru (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok Banky voči
Klientovi sa platby Klienta započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“

je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á.
IIa) V tejto časti konania je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1.
inštancie o výške týchto trov.

3.1. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola zamietnutá z dôvodu uplynutia subjektívnej a
objektívnej premlčacej lehoty.4. Rozsudok OS Prešov bol zrušený vo výroku I. a Ia. uznesením KS v Prešove č.k. 18CoCsp/31/2020
- 154 zo dňa 25.11.2020 s odôvodnením nasledujúceho znenia:
„25. Odvolací súd preto zástava názor, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy

oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane
zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady
v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že
na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca
okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že

na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne
dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré
sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na čas, od kedy sa žalobkyňa dozvedieť mala a mohla
s poukazom na to, že mala poznať právo, ale na okamih, kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela že na
jej úkor sa žalovaný bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mala žalobkyňa k dispozícii údaje, ktoré jej

umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa dozvedela, že
právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný.
26. Za týchto okolností treba prisvedčiť názoru odvolateľky v predmetnej veci, že začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia by mal byť v súlade s vyššie
uvedenou judikatúrou posunutý na moment, kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela o vzniku

bezdôvodného obohatenia, čo v prejednávanej veci možno posunúť na moment, kedy získala potrebné
informácie od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.
28. Ďalej vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd
poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19
zodňa07.10.2019,kdeEurópskakomisiauviedla,žečl.6ods.1ačl.7ods.1SmerniceRady93/13/EHS

z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity
vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje
svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa
z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť
dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

29. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-449/13,CA Consumer Finance SA proti Ingrid Bakkausovej a spol., v ktorom sa okrem iného uvádza,
cit.:„...UstanoveniasmerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.apríla2008ozmluvácho
spotrebiteľskomúvereaozrušenísmerniceRady87/102/EHSsamajúvykladaťvtomzmysle,že:jednak
bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených

v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa, ...“
30. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Cdo/238/2017 zo dňa
18.10.2018 odvolací súd konštatuje, že s týmto sa aj vzhľadom na vyššie uvedené argumenty nemôže
stotožniť. Podľa názoru odvolacieho súdu je nemysliteľné, aby dôkazné bremeno ohľadne preukázania
úmyslu dodávateľa bezdôvodne sa obohatiť zaťažovalo spotrebiteľa. V tomto smere je preto potrebné

konštatovať, že prejednávanej veci sa žiadalo vykonať dokazovanie, najmä v rovine zistenia všetkých
rozhodných okolností, ku ktorým došlo pri uzavretí predmetnej zmluvy.
31.Žalovanýakoosobapodnikajúcanafinančnomtrhumáodbornúprevahunadspotrebiteľom,ktorému
poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať
poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou bolo poznať

a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide uvádzanie
obligatórnych náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o
všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym
každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov

je nevyvrátiteľná (od 01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky).
33. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom - opätovne posúdiť podanie žaloby vo vzťahu k plynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej
doby, preskúmať uzatvorenú spotrebiteľskú zmluvu, či táto spĺňa zákonmi predpísané náležitosti a v

dôsledku uvedeného opätovne posúdiť, či na strane žalovaného došlo alebo nedošlo k bezdôvodnému
obohateniu, prípadne rozhodnúť o výške bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný vrátiť. Umožniť
žalobkyni navrhnúť dokazovanie na preukázanie priameho, či nepriameho úmyslu žalovaného sa na jej
úkor obohatiť. Ak by žalobkyňa zostala pasívna, nič nebráni súdu prvej inštancie, aby v tomto smerevykonal dokazovanie sám v zmysle § 295 CSP. Následne vo veci znova rozhodne, a samozrejme, svoje
rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodní.

5. Okresný súd vec znova prejednal (pričom žalobca na preukázanie skutočností odôvodňujúcich
aplikáciu 10 - ročnej objektívnej premlčacej doby žiadne dokazovanie nenavrhol) a dospel k
nasledujúcim skutkovým a právnym záverom:
Podľa § 107 Občianskeho zákonníka
(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa

oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej
dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie
namietať.

Podľa čl. 2 ods.2 C.s.p. - Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.
Podľa čl. 2 ods.3 C.s.p. - Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti

prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Podľa § 220 ods.3 C.s.p. - Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku
obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Podľa Dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu - Súd
je povinný dôkladne zdôvodniť odklon od svojho predošlého rozhodnutia v obdobnej veci od ustálenej
či publikovanej judikatúry, rozhodnutí vyšších súdov alebo od názorov právnej vedy, najmä ak nimi

argumentujú strany.
Z vyššie citovaných ustanovení C.s.p. vyplýva, že súd sa môže od ustálenej súdnej praxe odkloniť
iba v prípadoch skutkovej a právnej osobitosti a s dôkladným odôvodnením tohto odklonu o čom
svedčí napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo 64/2019 - Záverom dovolací súd považuje za
nevyhnutné uviesť, že ak krajský súd zastáva názor, že pri svojom rozhodovaní nie je viazaný

rozhodnutiami najvyššieho súdu (prípadne ústavného súdu), ktoré predložila v spore niektorá zo
strán (v danom prípade žalobca), čo vyplýva z druhej vety bodu 100. odôvodnenia jeho rozsudku,
tento názor je v rozpore s realitou a nemá oporu v zákone ani v judikatúre najvyššieho súdu
a ústavného súdu. Predovšetkým dovolací súd považuje za potrebné poukázať na čl. 2 ods.
2 Základných princípov Civilného sporového poriadku , podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít.
Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu a ústavného súdu) v tejto
súvislosti vyplýva, že: - „Predvídateľnosť súdneho rozhodovania smeruje k ochrane princípu

právnej istoty ako jedného z atribútov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy
a čl. 2 C.
s. p. ) a k
rovnosti strán sporu (čl. 47 ods. 3 ústavy ). Neodôvodnené odlišné posudzovanie porovnateľných prípadov

predstavuje jurisdikčnú ľubovôľu. Jednota judikatúry napĺňa tiež princíp vnútornej jednoty a
bezrozpornosti právneho poriadku ako celku. Právny poriadok totiž so sebou prináša imperatív
rovnakého pohľadu na porovnateľné právne inštitúty, hoci by boli upravené v rôznych právnych
predpisoch,čisatýkalirôznychprávnychodvetví.Preadresátaprávnejnormyjetotižvýznamné,abymal
rovnaký (obdobný) právny inštitút v práve ako celku ten istý obsah a význam“ (k tomu viď 4Cdo/236/2017

);
- „Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj povinnosť súdu, aby sa v porovnateľnej procesnej situácii vysporiadal s
rovnakými námietkami rovnako, čo je výrazom práva na súdnu ochranu v podobe predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí“ (k tomu viď 3Obo/2-4/2019 a 3Obdo/46/2019 ); - „Povinnosťou súdu je
vysporiadať sa so skutočnosťou, či stranou sporu predložené rozhodnutie iného súdu s odlišným
právnym názorom v skutkovo obdobnej situácii je relevantné vo vzťahu k ním rozhodovanému sporu.Ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým stranou, je súd povinný
presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v skoršom rozhodnutí vydanom
v analogickom prípade. Jedine rozhodnutie spĺňajúce uvedené nároky na kvalitu súdneho rozhodnutia

možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené a teda za také, ktoré neporušuje základné
právo strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň platí, že len rozhodnutie disponujúce uvedenými atribútmi
môže, z pohľadu strán sporu, ale napokon i samotnej verejnosti, naplniť očakávania týkajúce sa

predvídateľnosti práva a existencie právnej istoty v súdnom systéme“ (k tomu viď 4Obdo/7/2018 );
- „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne
princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,

aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93 , PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99 ), teda to, že obdobné situácie
musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. V zásadnej ústavno-právnej rovine platí,

že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty,
resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach
odlišným, ba až protichodným spôsobom“ (k tomu viď II. ÚS 19/2016 ). Povinnosť rešpektovať
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť dôkladne a presvedčivo

odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky, krajský
súdnevynímajúc.Krajskýsúdvšakvpredmetnomsporeustálenúrozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnych
autorít nerešpektoval a zároveň odignoroval aj povinnosť svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe
dôkladným a predovšetkým presvedčivým spôsobom odôvodniť.

6. Súd žalobu zamieta pre uplynutie objektívnej premlčacej doby 3 roky (pri posudzovaní subjektívnej
premlčacej doby vychádza súd z toho, že krajský súd zaujal názor jej počítania od potvrdenia vydaného
OZ HOOS), nesúhlasiac s argumentáciou žalobcu a KS v Prešove o úmysle žalovaného bez ďalšieho
vyplývajúcim iba z jeho postavenia podnikateľa a potrebou aplikácie 10 - ročnej objektívnej premlčacej
doby. Úver bol vo výške prevyšujúcej poskytnutú istinu zaplatený dňa 24.07.2012, objektívna premlčacia

doba tak začala plynúť dňa 25.07.2012 a uplynula dňa 25.07.2015. Žaloba podaná dňa 30.01.2020 tak
bola podaná po jej uplynutí. Pri riešení otázky objektívnej premlčacej lehote okresný súd postupoval
podľa nasledujúcich rozhodnutí najvyšších súdnych autorít:
KS v Žiline - 11Co/471/2014 - Odvolací súd je toho názoru, že k vzniku bezdôvodného obohatenia
došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky (22.12.2008) navrhovateľa voči odporcovi a k tomuto

dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.
Oprávnený sa totiž dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia v okamihu, kedy preukázateľne
získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný
úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba je zodpovedná za vznik bezdôvodného obohatenia.
Nemusí však ísť o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom subjekte. Preto pokiaľ aj

navrhovateľ získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa odporcu, ako za bezdôvodné
obohatenie zodpovedajúceho subjektu po doručení rozsudku odvolacieho súdu v inej veci, tak nemožno
konštatovať, že zo strany odporcu išlo o vznik bezdôvodného obohatenia úmyselným konaním, v ktorom
prípade platí 10-ročná premlčacia doba.
NS SR sp. zn. 5 Cdo/291/2015 (rozhodnutie o dovolaní voči rozsudku KS v Žiline sp. zn. 11Co/471/2014)

- V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už
sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a
z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi v čase vzniku bezdôvodného
obohatenia a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a
o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského

voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu vyplatených plnení voči
zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nevylučuje,
že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle citovaného ustanovenia budepráve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti s vyplatením dávok. Keďže
v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto

dôvodovbolsprávnyzáverodvolaciehosúdu,žeprávožalobcujepremlčané,pretože3-ročnáobjektívna
premlčacia doba začala plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobcu
vprospechžalovanej)auplynuladňa22.decembra2011,t.j.predpodanímžalobynasúddňa8.februára
2013.
ÚS SR - III. ÚS 448/2017 (rozhodujúci o sťažnosti voči vyššie uvedeným rozhodnutia KS v ZA a NS

SR) - Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal
(a ani odvolací súd nezistil) žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaná pri
vymáhaní regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. postupovala s úmyslom získať od žalobcu plnenie, na ktoré nemá nárok a ani také
okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej (resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so
zákonom a neoprávnene vymáha regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné

plnenie od žalobcu nepreukazuje jej vedomosť o tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok
a získavala ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu.
Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu od tretích osôb, ktorá vznikla výplatou dávok v
dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako verejnoprávnej inštitúcii poverenej plnením úloh
v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva

priamo zo zákona.“ K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí
alebo jej bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí
preukázať, že žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí,
čo sa v danom prípade nepreukázalo. Citujúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „žalovaná počas
celého konania zastávala názor, že postupovala v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na

podporu svojich tvrdení, pričom neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu
akokoľvek menila. V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v
ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi
bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi ... a ktoré by
dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný

podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v
konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto
dôvodovbolsprávnyzáverodvolaciehosúdu,žeprávožalobcujepremlčané,pretože3-ročnáobjektívna
premlčaciadobazačalaplynúťdňa22.decembra2008(uhradenímposlednejfinančnejčiastkyžalobcuv

prospech žalovanej) a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára
2013.“.
Vo vyššie uvedenej línii pokračuje NS SR aj v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/238/2017 (ktorým zrušil
rozhodnutie KS v PO) - 18. V prejednávanej veci odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie
žalovaného ako úmyselné, pričom konštatoval nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový

prospech bez právneho dôvodu na úkor žalobkyne. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno
vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovaného je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré
spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovaného, v dlhoročnom pôsobení žalovaného na finančnom
trhu v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek, v úmysle žalovaného dosiahnuť zisk dojednávaním
nekorektných úrokov a odplaty a taktiež v množstve súdnych sporov nebankových subjektov so

spotrebiteľmi.
19. Tu dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom
podnikateľskompostavenínebankovýchsubjektovvoblastiposkytovaniaúverovadoterajšiasúdnaprax
týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať
nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).

21. Dovolací súd preto konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu ohľadne toho, že samotný fakt,
že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa vo
všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa
obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie objektívnej premlčacej lehoty
súdmi nižších inštancií bolo nesprávne.

KS v Prešove vo veci sp. zn. 9Co/39/2019 uviedol - Pri absencii akýchkoľvek skutočností preukazujúcich
úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť postupoval súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu
správne pokiaľ pri posudzovaní plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzal z trojročnej premlčacej
doby.Žiadasauviesť,vzhľadomnato,žežalobkyňavodvolaníktvrdeniuoúmyselnomzískaníbezdôvodného
obohatenia poukazovala na to, že úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie sa prejavil a
naplnil tým že ako obchodník profesionál si platbu ponechal a platí pre neho nevyvrátiteľná domnienka,

že pozná zákon, je potrebné odkázať na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako najvyššej
súdnej autority z uznesenia 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018. Najvyšší súd uviedol, že samotné všeobecné
skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti
poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch
samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).

Ak uvedený názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky k poskytovateľom úverov, ktorí nie sú
bankami, o to viac sa tento názor musí týkať tých poskytovateľov, ktorí bankami sú. Ich činnosť pri
poskytovaní úverov je prísne regulovaná a konštrukcia o takom poskytovaní úverov bankami, ktorými by
sledovali úmyselné získavanie bezdôvodného obohatenia je viac ako nepravdepodobná. Poskytovanie
úverov je podnikaním za účelom zisku, čo nie je totožné s úmyslom obohacovať sa.
6.1 Krajský súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím NS SR sp. zn.

1Cdo/238/2017, ktorým bola odmietnutá prax KS v Prešove o prezumpcii úmyselného zavinenia
dodávateľaibazdôvodujehopostaveniapodnikateľaatozdôvodu,žežalovanýjeosoboupodnikajúcou
na finančnom trhu, ktorá má ovládať právne predpisy.
Okresný súd uvádza, že práve krajským súdom uvedená argumentácia bola NS SR odmietnutá a teda
odklon od rozhodnutia NS SR nebol odôvodnený spôsobom vyžadovaným zákonom.

Okresnému súdu nie je zrejmé, prečo u krajského súdu majú väčšiu relevanciu pripomienky EK vo veci
sp.zn.C-485/19(ktoréokresnýsúdkdispozíciinemáaktorénemajúničspoločnésjudikatúrnoupraxou
SR) ako rozhodnutia NS SR. Naviac, pripomienky sa týkajú bezdôvodného obohatenia vzniknutého
na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky, čo neplatí v prejednávanej veci, kde
bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť ako následok bezúročnosti úveru pre nedostatok zákonných

náležitostí zmluvy.
Medzičasom NS SR v obdobnej veci totožného žalovaného vydal uznesenie 4Cdo/219/2019, kde
opätovne prax KS v Prešove týkajúcu sa prezumpcie úmyslu žalovaného iba z dôvodu jeho postavenia
podnikateľa odmietol ako nesprávnu. NS SR uviedol - Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
možno vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovanej je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré

spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovanej. Dovolací súd však vzhľadom na vyššie uvedené
závery konštatuje, že uvedený právny názor odvolacieho súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení
žalovanej, ktorému zodpovedá 10-ročná objektívna premlčacia doba, nie je správny. Predmetnou
otázkou sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/238/2017. Toto rozhodnutie treba
považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

6.2 Vzhľadom na vyššie uvedené s prihliadnutím na citované rozhodnutia NS SR a ÚS SR o tom, že
vedomosť žalovaného o tom, že plnenie mu nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom sa neprezumuje
a úmysel získať bezdôvodné obohatenie nemožno založiť iba na postavení podnikateľa si okresný súd
nevie predstaviť iné rozhodnutie ako rozhodnutie o tom, že objektívna premlčacia lehota na podanie
žaloby uplynula. Žalobca súd nepredložil žiadne rozhodnutie a ani súdu nie je známe rozhodnutie, ktoré

by žalovaný ku dňu 24.07.2012 mal k dispozícii a ktoré by mu vytýkalo nedostatok náležitostí zmluvy.
6.3 Prezumpcia čo len nepriameho úmyslu dodávateľa nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nie
je stanovená ako domnienka. Úmysel dodávateľa tak musí byť predmetom dokazovania a žiadny právny
predpis neprikazuje hodnotiť tvrdené nedostatky zmluvy vytvorenej dodávateľom ako úmysel.
6.4 Námietka žalobcu, že spotrebiteľ by asi sotva platil, ak by mal vedomosť, že platiť nemá (tu okresný

súd len dodáva, že neznalosť platenia poškodeným subjektom je zväčša vždy súčasťou vzťahu z
bezdôvodného obohatenia) je nedostatočná. Žalobca bez ďalšieho tvrdí, že dodávateľ vždy vie, že
prijíma na čo nemá nárok a vylučuje u neho možnosť, že nevie, že prijíma čo mu nepatrí. Žalobca
rovnako uvádza, že neznalosť právnych predpisov nemôže byť v neprospech spotrebiteľa ale rovnaká
neznalosť musí byť vždy v neprospech dodávateľa a dokonca vedie k jeho úmyslu. OS v Prešove k tomu

dodáva, že domnienka znalosti právnych predpisov podľa § 2 ods.1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke
zákonov (účinný v čase vzniku zmluvy) medzi fyzickými a právnickými osobami nerozlišuje a nerozlišuje
ani medzi spotrebiteľom a dodávateľom.
6.5 Pokiaľ ide o zavinenie v občianskom práve, analogicky sa vychádza z práva trestného. Trestný čin
je spáchaný úmyselne, ak páchateľ

a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom,
alebo
b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí,
bol s tým uzrozumený.Trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ
a) vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto
zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí,

alebo
b) nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na
okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
Žalobca tvrdí, že žalovaný aj keď priamo nechcel, tak minimálne vedel, že svojím konaním spočívajúcim
v tvrdených nedostatkoch zmluvy môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že ho spôsobí, bol

s tým uzrozumený (to znamená, že žalovaný napriek vedomosti o tom, že nedostatky zmluvy povedú k
jeho sankcionovaniu formou straty úrokov, takýto stav vyvolal). S takýmto záverom bez jeho preukázania
dôkazmi okresný súd nesúhlasí.
Tu sa patrí pripomenúť, že donedávna niektorými súdmi uplatňovaný postup bezúročnosti úveru z
dôvodu nedostatku rozpisu splátok sa ukázal nesprávny, čo konštatoval ako NS SR tak aj SdEÚ, hoci
tu bola snaha presvedčiť ich, že nesprávna prax súdov je nad zákonom a smernicou.

Aj o iných tvrdených nedostatkoch zmlúv o spotrebiteľských úveroch (trvanie zmluvy, konečná splatnosť
a pod.) rozhodujú ako okresné tak aj krajské súdy rozdielne ale z tvrdení žalobcu v tejto veci sa javí, že
to má byť práve dodávateľ, ktorý jediný vie vždy výklad správny.
6.6Užlennazávertejtočastiodôvodneniapoukazujeokresnýsúdnato,žeÚstavnýsúdSRvplenárnom
náleze sp. zn. PL. ÚS 11/2016 okrem iného uviedol:

„Termín ochrana spotrebiteľa sa vo svojom štandardnom význame v zásade vzťahuje na nekalé
podmienky. Z pohľadu nekalých podmienok úpravu premlčania nenanútil spotrebiteľovi dodávateľ, tá
vyplýva zo zákona, takže nie je jasné, aká je legitimácia ochrany spotrebiteľa pred veriteľom, keď on za
konštrukciu premlčania nemôže. Dôvody uvádzané zákonodarcom a vládou na podporu § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa nekorešpondujú s jeho obsahom (problém nevzdelaného spotrebiteľa nie je nijako

špecificky spotrebiteľský, rovnako nevzdelaný môže byť účastník v bežnom občianskoprávnom spore)
a otázka vzdelaného/nevzdelaného spotrebiteľa je otázkou právnej pomoci v konaní, ktorú možno riešiť
cez bezplatnú právnu pomoc, možnosť zastupovania spotrebiteľov združeniami (čo inak existuje aj dnes
v Civilnom sporovom poriadku), a nie cez hmotnoprávnu úpravu v procesnoprávnom kabáte.
Spotrebiteľské právo je zaiste súčasťou vytvárania spoločenskej kohézie, ale aktuálna právna úprava

svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou vykazuje asymetriu, pretože všetkých dodávateľov (veriteľov)
stavia akoby na stranu tých „zlých“ a spotrebiteľov na stranu tých „ublížených“. Podľa poznatkov
zo súdnej praxe však právna úprava svojím nastavením spôsobuje aj to, že často najneaktívnejším
dlžníkom - spotrebiteľom poskytne pomoc, zatiaľ čo tí zodpovednejší sa často na pojednávanie dostavia
(alebo už vo vyjadrení k žalobe) a dlh uznajú, čo podľa procesného práva vedie automaticky k vyhoveniu

žalobe rozsudkom pre uznanie.
Vo vzťahu princípu rovnosti pred zákonom, resp. princípu rovnosti v civilnom procese sa niekedy
princíp ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor
„silnejšej sporovej strany“. Takéto vnímanie princípu ochrany slabšej sporovej strany v právnych
vzťahoch by však nebolo zrejme ústavnokonformné. Naopak, obsahom princípu ochrany slabšej strany

v procesných vzťahoch je akési „dorovnanie“ procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola
zabezpečená spomínaná funkčná procesná rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe
sporové strany. Podstatou ochrany slabšej strany v procesnoprávnych vzťahoch je tak dorovnanie
procesnéhopostaveniatejtoslabšejstranynatúúroveň,ktoráfunkčnekorelujesprocesnýmpostavením
protistrany („silnejšej“ procesnej strany). Princíp ochrany slabšej procesnej strany teda znamená, že

slabší subjekt sa má „chrániť“ len do tej miery, kým sa nedosiahne spomínaná funkčná procesná
rovnosť; rozhodne by nebolo správne interpretovať princíp ochrany slabšej strany v tom zmysle, že sa
má zabezpečiť akési nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k protistrane (porov. ŠTEVČEK,
M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 44 a nasl.).

Sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len cez spotrebiteľské právo hmotnoprávnym a
procesnoprávnym zvýhodnením (porov. bod 46). Na to slúžia iné cielené prostriedky, ako napríklad
správnenastavenékonkurzy,exekúciečiosobnébankroty,ktoréboliostatnýminovelamispriechodnené.
Opačný postup môže súvisieť s nezodpovedným správaním, tzv. morálnym hazardom. Úprava taktiež
posúva sudcu do neprirodzenej role vyhľadávača dôkazov v prospech jednej strany.

K tomu možno uviesť, že aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného
súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné
interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou
zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámecinterpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom
poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (porov. 11.4).
6.7 Z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty tak súd žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia z dôvodu premlčania zamietol.
6.8 Na okraj súd uvádza, že žalobca vôbec neuvádza komu v štruktúre žalovaného sa úmysel ma pričítať
(aby išlo o úmysel právnickej osobe, tak musí byť daný u zodpovednej fyzickej osoby). Či štatutárnemu
orgánu, či tomu kto predlohu zmluvy zhotovil, či tomu kto zmluvu dojednal alebo tomu kto inkasoval
splátky. Bez vyriešenia uvedenej otázky nie je možné o úmysle žalovaného uvažovať.

7. K subjektívnej premlčacej dobe súd poukazuje na nasledujúcu judikatúru (aj NS ČR a ÚS ČR z
dôvodu rovnakej právnej úpravy), s ktorou sa stotožňuje a ktorá presvedčivo vyvracia právny názor
žalobcu, že a) subjektívna premlčacia lehota je lehotou ponechanou na vôľu spotrebiteľa, b) je lehotou,
ktorá plynie od posúdenia veci práva znalou osobou v prospech spotrebiteľa, c) jej začiatok nie je
objektivizovaný vedomosťou o len skutkových okolnostiach a d) jej začiatok nemôže byť rovnaký so

začiatkom objektívnej premlčacej doby:
NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 - „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 ObčZ je v
případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy rozhodující vědomost
oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo

plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní znalosti, aby
byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž
plnil, neplatná skutečně je. Podle právní teorie (srovnej např. Švestka, J., Spáčil, J., Škárová,
M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 101 - 110. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, 609 s.) i

praxe (např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 16. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 446/2009 ) je pro počátek
běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 obč. zák. rozhodný okamžik, kdy
se oprávněný v konkrétním případě skutečně dozví o tom, že došlo na jeho úkor k získání

bezdůvodného obohacení a kdo jej získal. V případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z
neplatné smlouvy je takovou rozhodující vědomostí znalost oprávněného těch skutkových okolností,
z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda
oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové
okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, je neplatná (srov. usnesení Nejvyššího soudu ČR

ze dne 18. 3. 2008, sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 ). V souzené věci byla okolnost, že nájemní smlouva byla
uzavřena bez souhlasu obecního úřadu a že podnájemní smlouvou jsou předmětné prostory
pronajímány k účelu, ke kterému nejsou stavebně určeny, žalobkyni známa již při uzavření těchto smluv
(viz skutková zjištění, jenž nelze v dovolacím řízení úspěšně zpochybnit). Odvolací soud se tak při

posouzení začátku běhu subjektivní promlčecí doby od ustálené judikatury neodchýlil.“
ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03 - Přijetí závěrů obecného soudu o obsahu právního úkonu
(smlouvy) je posouzením právním, představuje autoritativní interpretaci právně relevantního
projevu soukromé vůle, není tedy zjištěním skutkovým, nýbrž činěním právních poznatků
(viz shodně usnesení sp. zn. III. ÚS 280/03 ). Skutkovými jsou v této souvislosti toliko zjištění
faktuální (nikoli ale zjištění povinnostní), čili zjištění samotné existence právního úkonu, identifikace jeho
subjektů, je-li učiněn v písemné formě, ověření pravosti listiny, konstatování znění textu apod.
NS ČR sp. zn. 33Odo/1688/2005 - již v rozsudku ze dne 29. října
1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97 , uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a
stanovisek pod č. R 73/2000, vyslovil Nejvyšší soud ČR názor, že zjišťuje-li soud obsah
smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění, zatímco dovozuje-li
z právního úkonu konkrétní práva a povinnosti účastníků právního vztahu, jde již o aplikaci
práva na zjištěný skutkový stav, tedy o právní posouzení. Obdobně v rozsudku ze dne

31. října 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99 , publikovaném v časopise Soudní judikatura
pod č. 46/2002, uvedl dovolací soud, že činí-li soud z obsahu smlouvy (případně z dalších pramenů)
zjištění o tom, co bylo jejími účastníky ujednáno, dospívá ke skutkovým zjištěním; vyvozuje-li poté, jakápráva a povinnosti odtud pro účastníky vyplývají, formuluje závěry právní, resp. jde o právní posouzení
věci.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/3415/2017 - Odvolací soud uzavřel, že nárok žalobkyně na vrácení částek 55.000

Kč a 26.750 Kč vyplacených žalovanému dne 7. 11. 2003 na základě neplatných darovacích smluv,
jejichž sjednáním bylo podmiňováno její přijetí do domova důchodců provozovaného žalovaným, byl
coby nárok na vydání bezdůvodného obohacení ke dni zahájení soudního řízení (29. 11. 2006) v
důsledku uplynutí dvouleté subjektivní promlčecí doby, jež počala běžet dnem 7. 11. 2003, již promlčen
(§ 107 odst. 1 zákona č. 40/1964 Sb., občanského zákoníku, účinného do 31. 12. 2013, dále jen - „obč.

zák.“). Dovodil totiž, že žalobkyně už v okamžiku, kdy platila uvedené částky, znala všechny skutkové
okolnosti, na jejichž základě mohla dovodit, že poskytuje plnění na základě neplatné darovací smlouvy
a že se uvedeným způsobem žalovaný na její úkor bezdůvodně obohacuje. Se zřetelem k námitce
promlčení uplatněného nároku vznesené žalovaným tudíž odvolací soud žalobě nevyhověl.
Pro počátek běhu subjektivní promlčecí doby k uplatnění práva na vydání bezdůvodného obohacení se
tedy vyžaduje skutečná (na základě provedeného dokazování prokázaná) a nikoli jen předpokládaná

vědomost oprávněného. K té dochází v okamžiku, kdy oprávněný zjistí takové skutkové okolnosti, které
mu umožní uplatnit jeho právo žalobou u soudu. Uvedenou vědomostí přitom ustanovení § 107 odst. 1
obč. zák. nemíní znalost právní kvalifikace, nýbrž pouze skutkových okolností, z nichž lze odpovědnost
za bezdůvodné obohacení dovodit (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 18. 5. 2011, sp. zn.
32 Cdo 2626/2009, a judikaturu v něm odkazovanou).

Počátek běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby tudíž nelze v daném případě spojovat s okamžikem,
kdysežalobkynězesdělovacíchprostředkůdozvědělaoprotiprávnostipostupužalovanéhovsouvislosti
s vybíráním peněžních prostředků za umístění a pobyt osob v domově důchodců, nýbrž již s okamžikem,
kdy žalobkyně peněžní prostředky žalovanému na základě darovací smlouvy uzavřené pouze za účelem
zajištění svého přijetí a pobytu v jím provozovaném domově důchodců poskytla.

NS ČR sp. zn. 28Cdo/3796/2019 - Vědomostí se míní znalost konkrétních skutkových okolností, z nichž
lze odpovědnost za bezdůvodné obohacení dovodit (srov. namátkou usnesení Nejvyššího soudu ze
dne 19. 2. 2015, sp. zn. 28 Cdo 4162/2014), nikoliv obeznámenost s právní kvalifikací. Oprávněný se
v naznačeném smyslu o vzniku bezdůvodného obohacení i příslušné profitující osobě dozví, má-li k
dispozici údaje, jež mu umožňují podat žalobu u soudu.

Mezi zmiňovaná rozhodná fakta ovšem sotva lze (vzhledem k tomu, že není vyžadována znalost právní
kvalifikace, jakož ani jistota o důvodnosti uplatňovaného nároku) řadit komplexní přehled o aktuálním
judikatorním vývoji v otázkách souvisejících s právním hodnocením potenciálního nároku zde aspektu
pasivně věcně legitimovaného subjektu ve sporu jak naznačuje dovolatel. Moment zjištění rozhodných
skutečností tudíž nemůže být spojován s okamžikem vyslovení právních závěrů k těmto určujícím

faktorům soudem v příslušném řízení ani jinou práva znalou osobou.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/1948/2018 - Ani v řešené věci tak pro stanovení počátku běhu subjektivní
promlčecí doby není podstatné, kdy byl soudy vysloven a žalobkyní přijat právněkvalifikační úsudek o
absolutní neplatnosti předmětného kontraktu.
KS v Trenčíne sp. zn. 17Co/341/2017 - Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9

ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku podpisu zmluvy.
Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky
zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že
žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne
získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom

predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým,
že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia
sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník
musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamihom, kedy uhradí
splátku, ktorou poskytnutú istiny preplatí.

KS v Trenčíne sp. zn. 17 Co 263/2017 - Otázku znalosti práva v zásade nemožno podrobiť skúmaniu
z hľadiska skutočnej vedomosti, ale vždy je zodpovedaná nevyvrátiteľnou právnou domnienkou, že
znalosť práva je u každého daná. Pokiaľ sa s uvedeným princípom spojí jednoznačnosť znalosti o
obsahu zmluvy preukázaná jej podpisom a jednoznačnosť znalosti o vlastnom konaní, v tomto prípade

o úhrade platby, nemožno prijať iný záver ako ten, že vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení
spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku
sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v okamihu platby dlžníka
nad rámec poskytnutej istiny.Koniec koncov aj KS v PO vo veci sp. zn. 11Co/46/2017 uviedol - O zákonných nedostatkoch
spotrebiteľskej zmluvy sa žalobkyňa mohla dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto hájiť svoje práva.
7.1 Vyššie citované rozhodnutia zodpovedajú ustanoveniu § 107 ods.2 OZ. Jednotne vykladajú pojem

„dozvedieť sa“, ktorý žalobca vykladá ako znalosť o bezdôvodnom obohatení v zmysle právneho
posúdenia veci. Žalobca však neberie do úvahy, že v slovenskom jazyku
- zistiť znamená skúmaním niečo
poznať ako

isté, vyskúmať
skutočný stav niečoho;
- dozvedieť sa
znamená - dopočuť sa,
získať , dostať správu.
V prejednávanej veci tak žalobca získal správu prečítaním zmluvy a vedomosťou o zaplatenej sume.
To, že tento stav nevyhodnotil ako bezdôvodné obohatenie na tom nič nemení, pretože uvedené už pod
pojem „dozvedieť sa“ nespadá.
Vzhľadom na účasť žalobcu v množstve spotrebiteľských sporov, neverí súd ani tvrdeniu o neznalosti

právnej úpravy podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ktoré boli v jednotlivých
rozsudkoch vo veciach žalobcu uvedené), keď túto znalosť predpokladá aj sama smernica 93/13/EHS o
neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, 5. odôvodnenie a contrario - vo všeobecnosti
spotrebitelia nepoznajú právne pravidlá, podľa ktorých sa v členských štátoch iných, než je ich vlastný,
riadiazmluvynapredajtovarovaleboslužieb;keďžetentonedostatokznalostíimmôžebrániťvpriamych

transakciách pri kúpe tovarov alebo služieb v inom členskom štáte.
7.2. Pokiaľ ide o odkaz krajského súdu na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 449/13, tak toto
rozhodnutie argumentačne žalobcovi neprospieva, keďže sa týka dôkazného bremena dodávateľa pri
preukázaní splnenia predzmluvnej informačnej povinnosti a povinnosti overenia bonity spotrebiteľa. V
rámcitohtorozhodnutiaokresnýsúdpoukazujenajehobod23.odôvodnenia-Podľaustálenejjudikatúry

je v prípade neexistencie právnej úpravy Únie pre príslušnú oblasť vecou vnútroštátneho právneho
poriadku každého členského štátu stanoviť procesné podmienky, ktoré majú zabezpečiť ochranu práv,
ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie podľa zásady procesnej autonómie členských štátov, pod
podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie
vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a že nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému

sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudok
Specht a i., C-501/12 až C-506/12, C-540/12 a C-541/12, EU:C:2014:2005, bod 112 a citovanú
judikatúru).
V rámci právneho systému SR je dôkazná povinnosť týkajúca sa vzniku bezdôvodného obohatenia
vrátane preukázania úmyslu obohateného na poškodenom a to bez ohľadu, či má alebo nemá

postavenie spotrebiteľa. Niet dôvodu nad rámec zákonnej ochrany zvýhodňovať v tejto otázke
spotrebiteľa pred inými fyzickými alebo právnickými osobami.

8. Vzhľadom na vyššie uvedené nepotreboval súd vypočúvať žalobcu na okolnosti prečo nárok uplatnil
až po takých rokoch od preplatenia úveru a preto takýto dôkazný návrh zamietol.

9. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
9.1 Žalovaný úspešný v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%, pričom žiadne okolnosti o potrebe aplikácie § 257 C.s.p. súd nezistil a neboli žalobcom
resp. jeho právnym zástupcom na pojednávaní ani tvrdené.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)

vyhotoveniach.

Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.