Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Sa/14/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200359
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8021200359.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v konaní pred sudcom doc. JUDr. Petrom Molitorisom, PhD. v právnej veci

žalobkyne O. Y., nar. XX.XX.XXXX bytom R. XX, XXX XX Z. H., právne zastúpenej JUDr. Martinom
Kožiakom, advokátom so sídlom Murgašova 3, 043 21 Košice proti žalovanej Sociálna poisťovňa,
ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa XX.XX.XXXX na základe správnej žaloby v sociálnych veciach
takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania náhradu trov n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa rozhodnutím číslo XXX/XXXX- SL-W. zo dňa 27. 01.
2021 podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.) rozhodla, že žalobkyňa podľa § 104 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“), nemá nárok na dávku

v nezamestnanosti.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote dňa 01.03.2021 odvolanie, ktorým
žiadala, aby odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového orgánu zmenil a priznal žalobkyni dávku v
nezamestnanosti, alternatívne aby napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušil a vrátil mu vec
na nové konanie.

3. O odvolaní žalobkyne rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX- BA zo dňa 27. 04.

2021, ktorým odvolanie žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu v celom rozsahu zamietla a
prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
II.
Stručné zhrnutie napádaného rozhodnutia
4. V napadnutom rozhodnutí zo dňa 27. 4. 2021 žalovaná rekapitulovala podstatný obsah odvolania
žalobkyne, citovala rozhodné právne predpisy, najmä § 104 ods. 1, ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.
a čl. 1 písm. j), čl. 61 ods. 1, ods. 2, ods. 5 základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES)

Európskeho parlamentu a Rady č. XXX/XXXX, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného
nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“)5. Žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie 01.
januára 2021, žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnila dňa 19.01.2021.

6. V období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 01.01.2017
do 31.12.2020, navrhovateľka nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo
možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku nezamestnanosti.

7. Žalovaná s poukazom na obsah spisového materiálu konštatovala, že žalobkyňa v posudzovanom

období pracovala na území iného členského štátu Európskej únie, v Nemecku. Príslušné nemecké
inštitúcie osvedčili navrhovateľke vo formulári U1 dňa 16. 12. 2020 okrem iného nasledovné údaje,
dosiahnuté na území Nemecka:
- v bode 2.1. obdobie poisteného zamestnania od 01.01.2016 do 31.12.2020,
- v bode 3.4. ukončenie zamestnania zo strany zamestnanca ako dôvod ukončenia zamestnania
- v bode 6.2- držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože

držiteľ nepožiadal o export dávky v nezamestnanosti.
8. Vzhľadom na to, že žalobkyňa preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutú na území Nemecka, prvostupňový správny orgán bol povinný posúdiť, či je možné takúto
dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného
nariadenia.

9. Žalovaná s odkazom na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného
nariadenia konštatovala, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie nedosiahla dobu poistenia zamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, z toho
dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Nemecka

do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len
v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas
výkonu posledného zamestnania na území Nemecka.

10. Žalovaná poukázala na to, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje

zachovanie väzieb navrhovateľky na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia
všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočnosti známych z rozhodovacieho procesu a údajov
osvedčených navrhovateľkou vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo
dňa 22. 01. 2021 (ďalej len „vyhlásenie“).

11. Následne v napadnutom rozhodnutí žalovaná s poukazom na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
zaujala stanovisko k dĺžke a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských štátov, pričom
poukázala na to, že žalobkyňa odišla na územie Nemecka v decembri 2005, vrátila sa v decembri 2020,
t. j. spolu sa zdržiavala v zahraničí 15 rokov

12.Analyzovalatiežsituáciunavrhovateľkypokiaľideopovahuaosobitnévlastnostikaždejvykonávanej
činnosti, predovšetkým miesto, kde sa táto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosť tejto činnosti a dĺžku
trvaniakaždejpracovnejzmluvy.Zavýznamnéžalovanápovažovalato,žepredodchodomdozahraničia
nebola žalobkyňa povinne sociálne poistená na území Slovenska. V dobe od 1. januára 2016 do 31. 12.
2020 mala v Nemecku uzavretý pracovný pomer na neurčitý čas, ktorý skončil z jej podnetu z rodinných

dôvodov, pričom pracovala ako administratívny pracovník správcovskej spoločnosti s nehnuteľnosťami,
na základe čoho žalovaná pracovnú situáciu žalobkyne hodnotila jednoznačne ako stabilnú s prioritnou
orientáciou na nemecký pracovný trh.

13. Z hľadiska situácie rodinného stavu, a rodinných väzieb žalovaná poukázala na to, že na území

Nemeckabolažalobkyňasmanželom,sktorýmuž5rokovžijevodlúčeníavsúčasnostijevrozvodovom
konaní. Na území Nemecka teda bola určitú dobu spolu s najbližšou osobou, s ktorou si na tomto území
vytvorila spoločnú domácnosť. Na Slovensku trvalo žila 25 rokov a má tu rodičov, ktorých považuje za
najsilnejšiuväzbu.VrátilasanaSlovenskovdecembri2020eštepredformálnymukončenímpracovného
pomeru v Nemecku v rámci čerpania dovolenky. Uviedla, že na Slovensko prichádzala 3× ročne na 6-7

týždňov, pričom cestovala vlastným autom. Podľa názoru žalovanej však dlhodobý pobyt v zahraničí,
po určitú dobu aj s manželom, svedčí o jej stabilnej rodinnej situácii a prenesení jej silných väzieb na
územie Nemecka. Na Slovensku má žalobkyňa uzavreté životné poistenie a dôchodkové sporenie.14. Z hľadiska bytovej situácie žalovaná v namietanom rozhodnutí poukázala na to, že žalobkyne
nevlastní v Nemecku nehnuteľnosť na bývanie, bývala spoločne s manželom v nájme. V odvolaní
žalobkyňa uviedla, že s manželom žili aj separátne. Ubytovanie počas pobytu v Nemecku podľa údajov

vo vyhlásení za celú dobu zmenila 1×. Túto bytovú situáciu v Nemecku považovala žalovaná za
primeranú pomerom, kedy manželia približne 10 rokov spoločne žili, uhrádzali spoločne náklady a tvorili
spoločnú domácnosť. Hoci žalobkyňa podľa tvrdení posledných 5 rokov v Nemecku žila s manželom
odlúčene, nevrátila sa na Slovensku, zostala aj naďalej v zahraničí. Na Slovensku má stále trvalý pobyt,
počas návratov, ako aj po návrate na Slovensko, býva u rodičov.

15. Z hľadiska miesta bydliska na daňové účely žalovaná konštatovala, že navrhovateľka bola naposledy
zamestnaná na území Nemecka tak, že daňové povinnosti si plnila na tomto území, z čoho je zrejmé,
že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, čiže Nemecko.

16. Žalovaná poukázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho

zabezpečeniač.U2z12.06.2009,podľaktoréhojevsúčasnostiprijateľnépreneseniezodpovednostiza
platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov t. j. pracovníkov,
ktorý sa do štátu bydliska spravidla denne alebo raz za týždeň vracajú, a určitých kategórií pracovníkov,
ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, aby sa
príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia

tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú
činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V tejto súvislosti žalovaná
zdôraznila, že žalobkyňa v rozhodnom čase žila so sebe najbližšou osobou, teda manželom, zhruba 10
rokov spoločne na území Nemecka.

17. Celková dĺžka pobytu 15 rokov, spoločný pobyt s manželom po dobu približne 10 rokov, stabilita
zamestnania na území Nemecka, žiadna pracovná história na Slovensku, odvodová a daňová povinnosť
na území Nemecka boli teda žalovanou vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, medzi ktoré
patria napr. trvalý pobyt na Slovensku, deklarované návraty na území Slovenska, rodina na Slovensku
a finančné produkty na Slovensku, ktoré navrhovateľka uviedla ako väzby k Slovensku.

18. Z uvedených skutočnosti žalovaná vyvodila záver, podľa ktorého došlo k preneseniu a vytvoreniu
centra záujmov navrhovateľky počas posledného zamestnania na územie Nemecka.

19. Žalovaná zdôraznila, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom štáte,

než v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, podľa ktorého by si
nárok na dávku nezamestnanosti mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného
zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Cieľom nariadenie je
takto podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým
platila príspevky na poistenie nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty

dávky v nezamestnanosti. S ohľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľka mala zákonnú možnosť
požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Nemecka pričom nezamestnané osoby, ktoré dosiahli
doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie nemajú v zmysle
ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v
ktorom si uplatnil nárok na dávku nezamestnanosti. Pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si mali

uplatňovať nárok na dávku nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Následne
môžu v zmysle čl. 64 základného nariadenia požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do
ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie.

20. K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa zachovania trvalého pobytu na Slovensku žalovaná

uviedla, že pojem bydliska je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba
trvalejšie zdržuje, kde je centrum jej záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na
posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej
zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem trvalý pobyt nie je možné
stotožňovať s pojmom bydlisko, keďže v zmysle čl. 1 písm. i) základného nariadenia bydlisko je miesto,

kde osoba zvyčajne býva. Žalovaná poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. XSžsk/XX/XXXX zo dňa 27. 11. 2018, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že na zachovanie
bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu,
čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Na základe všetkýchdostupných informácií je zrejmé, že žalobkyňa si vytvorila počas posledného zamestnania centrum
záujmov v Nemecku. Rovnako tak pobyt blízkej rodiny v krajine nepreukazuje jednoznačným spôsobom
zachovanie bydliska v tejto krajine, počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej

únie, čo je v súlade s Rozhodnutím č. U2 z 12. 06. 2009.

21. Pokiaľ ide o deklarované návraty žalobkyne na Slovensko, na tie bolo žalovanou prihliadnuté, avšak
podľa názoru žalovanej, aj keď osoby trvalo pracovne usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia
svojich rodinných príslušníkov na Slovensku a strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená

to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí
zotrvať. Ani takéto návštevy preto bez ďalšieho nepreukazujú zachovanie väzieb navrhovateľky na
Slovensku počasie dlhodobej prítomnosti v Nemecku.

22. Pokiaľ navrhovateľka uvádza, že nikdy neuvažovala trvalo žiť v zahraničí a definitívnym návratom
z Nemecka potvrdila svoj úmysel žiť a pracovať na Slovensku žalovaná uviedla, že zistené skutočnosti

naopak nasvedčujú úmyslu navrhovateľky v rozhodnom období bývať v Nemecku. Nie je rozhodujúcim,
aké dôvody ju viedli k zmene tohto rozhodnutia, a k vráteniu sa na Slovensko. Skutočnosť, že dlhodobé
zotrvávanie na území Nemecka za účelom vykonávania zárobkovej činnosti po dobu 15 rokov nemožno
považovať iba za prechodný, respektíve krátkodobý pobyt svedčí o oslabení individuálnych väzieb
žalobkyne na Slovensko.

23. Žalobkyňa v odvolacom konaní nepredložila žiadne významné dôkazy na doplnenie dokazovania
pre ešte úplnejšie zistenie skutkového stavu a nenavrhla vykonať ďalšie úkony.

24. Žalovaná poukázala z hľadiska právneho posúdenia veci aj na to, že za uvedenej skutkovej situácie
je potrebné posudzovať splnenie podmienok na dávku v nezamestnanosti uplatnenú podľa slovenských
právnych predpisov v súlade s relevantnými ustanoveniami základného nariadenia a vykonávacieho
nariadenia, ktoré sú priamo aplikovateľné aj na území Slovenska (čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únie,
ktorej je Slovenská republika členom). Podľa čl. 288 ods. 2 zmluvy o fungovaní Európskej únie má

nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých
členských štátoch. Základné nariadenie upravuje v kapitole 6 nároky na dávku v nezamestnanosti
na úniovej úrovni, pričom v čl. 61 v spojení s čl. 1 základného nariadenia vyplýva, že základným
pravidlom pre určenie príslušnej inštitúcie je sociálno-poistný vzťah v čase uplatnenia nároku na dávku v
nezamestnanosti,alebomiestobydliskažiadateľa,alebojehorodinnýchpríslušníkov.Zachovanieväzieb

žalobkyne na území Slovenskej republiky bolo posudzované v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia, pričom za rozhodné boli vzaté dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie v
zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia, ktorá bola 15 rokov, aj situácia navrhovateľky v
zmyslečl.11ods.1písm.b)vykonávaciehonariadenia,ktorúcharakterizovalastabilnápracovnásituácia
v Nemecku, približne 10 rokov spoločného pobytu s manželom v Nemecku, stabilná bytová situácia a

plnenie daňových a odvodových povinností na území Nemecka.

25. Žalovaná tiež poukázala na viacero rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a krajských
súdov, ktorými argumentovala správnosť a zákonnosť svojich záverov.

III.
Argumenty žalobkyne v podanej žalobe
26. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu dňa 06.07.2021 žalobkyňa žiadala zrušiť rozhodnutie
žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie č. XXX/XXXX-SL-DvN zo dňa XX. 01.2021 a vec vrátiť na
ďalšie konanie. Žiadala tiež priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

27. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že napadnuté rozhodnutia nemôžu obstáť tak po formálnej, ako aj po
materiálnej stránke, keďže vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu a v nadväznosti na
to aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná sa nedostatočne a nesprávne vysporiadala
s námietkami žalobkyne vznesenými v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom aj v odvolaní,

pričom žalovaná nedostatočne a neúplne zistila všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie.28. Žalovaná pristúpila k veci prísne formalistický a bez zohľadnenia skutočnej vôle a postoja žalobkyne,
dynamiky vývoja všetkých ďalších žalobkyňou uvádzaných skutočností a celkom nedôvodne si osvojila
závery, že centrom záujmu a bydliskom žalobkyne bolo Nemecko.

29. Žalobkyňa poukázala na to, že na území Slovenskej republiky si zachovala najmä účet v
banke, dôchodkové sporenie, životné sporenie, mobilné telefónne číslo, priateľov, rodinu a rodičovskú
nehnuteľnosť,vktorejmátrvalýpobyt.Nespochybňuje,žeodroku2005dodecembra2020sazdržiavala
v Nemecku, kam odišla po absolvovaní vysokoškolského vzdelania za účelom lepšieho zamestnania,

finančného ohodnotenia a zdokonalenia sa v nemeckom jazyku a kde sa v roku 2007 aj vydala. V
Nemecku bola naposledy zamestnaná na dobu neurčitú od 01. 01. 2017, pričom pracovný pomer
ukončila zo svojho rozhodnutia k 31. 12. 2020. Aj táto skutočnosť, že pracovný pomer ukončila z vlastnej
vôle svedčí o tom, že na území Nemecka neplánovala zotrvať do doby získania dávok na tomto území.

30. Poukázala na to, že v Nemecku nikdy nevlastnila a vzhľadom na jej úmysel vrátiť sa na Slovensko

ani nemala v úmysle vlastniť nehnuteľnosť. Z trvalého pobytu na území Slovenskej republiky sa
síce odhlásila v roku 2008, ale bolo to výlučne na podnet respektive odporúčanie slovenského
zastupiteľského úradu v súvislosti s vybavovaním slovenského cestovného pasu. Na územie Slovenska
sa definitívne vrátila začiatkom decembra 2020 s úmyslom trvalého bývania, opatrovania ťažko chorého
otca a hľadania si zamestnania zodpovedajúceho kvalifikácii, odbornej pracovnej praxi a jazykovým

schopnostiam. Od decembra 2020 sa opätovne prihlásila na trvalý pobyt v starej Ľubovni v rodinnom
dome vo vlastníctve rodičov. Aktuálne je už po viac ako 5 ročnom odlúčení od manžela v rozvodovom
konaní, ktoré je z dôvodu právnej úpravy v Nemecku a nie priaznivej epidemiologickej situácie stále v
štádiu konania. V Nemecku nemá žiadne ďalšie rodinné väzby.

31. K návratu žalobkyne na Slovensko prispel u žalobkyne zlý a stále sa zhoršujúci zdravotný stav
jej otca, ktorý trpí onkologickým ochorením, je po piatich operáciách, pri ktorých mu boli odstránené
obe obličky a jeho zdravotný stav si vyžaduje z dôvodu odkázanosti na liečbu dialýzou a chemoterapiu
celodennú starostlivosť, ktorú už vzhľadom na vek a tiež zlý zdravotný stav nedokáže plnohodnotne
zabezpečovať matka žalobkyne.

32. Otázka bývania žalobkyne je plnohodnotne vyriešená v rodinnom dome v bezpodielovom
spoluvlastníctve rodičov, pričom žalobkyňa nepotrebovala nadobudnúť akúkoľvek inú nehnuteľnosť na
Slovensku, pretože počas celého obdobia je zdržiavanie sa v zahraničí mala jednoznačný úmysel
návratu do rodičovského domu za účelom ich doopatrovania a potrebnej pomoci v ich starobe a

chorobách, pričom tento rodičovský dom sa stane vlastníctvom práve žalobkyne.

33. Žalobkyňa zdôrazňuje, že na Slovensku vždy mala pevné rodinné sociálne väzby, trávila tu
rozhodujúcu väčšinu dovoleniek, sviatkov, voľnočasových aktivít, pravidelne sa na území Slovenska
zdržiavala približne 60 kalendárnych dní v roku. Počas celého obdobia života v Nemecku prispievala k

šíreniu slovenskej kultúry a dobrého mena Slovenska v zahraničí aktívnou účasťou a podieľaním sa na
organizácii „Slovenských kultúrnych dní vo Frankfurte“, bola aktívnou dobrovoľníčkou komunite „Slováci
vo Frankfurte“, členkou „Slovensko-nemeckého kultúrneho klubu Frankfurt“ a intenzívne podporovala
rodičov a detí žijúcich v zahraničí pri získavaní vedomostí o Slovensku prostredníctvom štátnej
neziskovej organizácie „Slovenská škola Rhein-Main“.

34. Samotná skutočnosť, že v súčasnosti žalobkyňa trvalo žije na území Slovenskej republiky neguje
skutkový záver žalovanej, že počas pobytu žalobkyne v Nemecku sa nezachovalo centrum záujmov na
území Slovenskej republiky.

35. Arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej vyplýva aj z toho, že žalovaná ani neuviedla

konkrétne vnútroštátne právo Nemecka, z ktorého bez ďalšieho skúmania podmienok vyplýva právo
žalobkyne na úspešné uplatnenie si nároku na predmetnú dávku v Nemecku. Žalovaná tiež neskúmala
právne možnosti uplatnenia si nároku na predmetnú dávku v Nemecku v prípade, ak síce zamestnanec
bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nemeckom
systéme sociálneho zabezpečenia pre prípad nezamestnanosti, avšak dobrovoľne ukončil tamojší

pracovný pomer s úmyslom, že sa natrvalo odsťahuje späť do krajiny pôvodu.36. Na základe uvedenej argumentácie žalobkyňa navrhla napadnuté rozhodnutie žalovanej a jemu
predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie
konanie.

IV.
Vyjadrenie žalovaného
37. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu vyjadrila žalovaná podaním č. XXXX-X/XXXX-BA
zo dňa 03. 09. 2021.

38. V podstatnej časti svojho vyjadrenia žalovaná podrobne rekapitulovala obsah napadnutého
rozhodnutia, pričom vo vzťahu k podstatným žalobným námietkam na doplnenie uviedla, že v konaní
o nároku žalobkyne na dávku boli zohľadnené všetky relevantné skutočnosti zistené z predložených
dokumentov, ktoré boli komplexne vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti. To, že žalovaná dala napokon
väčšiu váhu iným dôkazom než navrhovala žalobkyňa, nemôže znamenať a neznamená, že skutkový
stav nebol dostatočne zistený, a že žalovaná výlučne v neprospech žalobkyne vyhodnotila vykonané

dokazovanie.

39.ŽalobkyňasvojtrvalýúmyselvrátiťsanaúzemieSlovenskadeklarujenávratomzačiatkomdecembra
2020zaúčelomtrvaléhobývaniaaopatrovaniaťažkochoréhootcaanájdeniasivhodnéhozamestnania.
Žalovaná k tomu poukazuje na čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého ak posúdenie

rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočnosti ako sa uvádzajú v ods. 1 nevedie k určeniu
skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z
uvedených skutočností a okolnosti, najmä dôvody, ktoré viedli k presťahovaniu.

40. S ohľadom na to, že pre dĺžku prítomnosti na území členského štátu (15 rokov) a situáciu žalobkyne

podľa čl. 11 ods. 1 písm. a), písm. b) vykonávacieho nariadenia bolo z pohľadu žalovanej zrejme,
že žalobkyňa si centrum záujmov na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca v Nemecku
nezachovala, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel,
keďže o mieste bydliska žiadne pochybnosti nevznikli. Žalovaná tu opätovne poukázala na rozhodnutie

41. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. XSžsk/XX/XXXX zo dňa 21. 10. 2018, v ktorom najvyšší
súd konštatoval, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej
miery,ženiekedyaniúmysel(počiatočnýalebotrvajúci)asnahadotknutejosobynestačianazachovanie
bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu
rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu,

ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia).

42. V čase výkonu zárobkovej činnosti v Nemecku žalobkyňa nespochybniteľne bývala na území
Nemecka. Všetky zistené skutočnosti okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobkyne v rozhodnom období
bývať v Nemecku, preto nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ju viedli k zmene tohto

rozhodnutia a k vráteniu sa na Slovensko, ani to, že nikdy nemala úmysel trvalo ostať žiť na území
Nemecka. Pohnútka odchodu do Nemecka, ako aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania
bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania, za daných okolností irelevantná.
Skutočnosť, že dlhodobé zotrvávanie na území Nemecka za účelom vykonávania zárobkovej činnosti
(15 rokov), ktoré nebolo prechodného charakteru (keďže u posledného zamestnávateľa vykonávala

zárobkovú činnosť s pracovným pomerom na dobu neurčitú), nemožno považovať za prechodný,
respektíve krátkodobý pobyt. Žalobkyňa zvolením uvedeného územia a stabilizovaného bývania s
manželom po určitú dobu 10 rokov, na ňom strávila väčšinu času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie
na Slovensku, čím oslabila svoje individuálne väzby na Slovensko.

43. Subjektívne skutočnosti ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu a pod.
nemôžu v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne, t. j. skutočnosti jednoznačne definované v
čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

44. Žalovaná poukázala na to, že prihliadla aj na pravidelné návraty žalobkyne na území Slovenska,

avšak aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí navštívia svojich rodinných príslušníkov na Slovensku,
strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto
kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí pracovať. Z dokladov predložených v konaní onárokunadávkuvnezamestnanostijezrejmé,žežalobkyňaodroku2005vykonávalazárobkovúčinnosť
v Nemecku, čo podľa žalovanej preukazuje, že sa jednoznačne orientovala na nemecký trh práce.

45. Pokiaľ ide o rodinnú situáciu žalobkyne, v tejto súvislosti opätovne žalovaná poukázala na
Rozhodnutie č. X z 12.06.2009. Keďže žalobkyňa sa v zahraničí zdržala 15 rokov a v tomto období
mala stabilnú pracovnú situáciu (posledný pracovný pomer uzatvorený od 1. 1. 2016 do 31. 12.
2020 na dobu neurčitú a ukončený z podnetu žalobkyne), zachovanie istých rodinných väzieb na
Slovensku jednoznačným spôsobom nepreukazuje, že žalobkyňa mala počas zárobkovej činnosti v

zahraničí centrum záujmov na Slovensku. Prihliadnuté bolo aj na prítomnosti manžela, s ktorým sa
žalobkyňa dlhodobo zdržiavala na území Nemecka po dobu 10 rokov. Prihliadnuté bolo aj na zhoršujúci
sa zdravotný stav jej otca, avšak v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia bolo posúdené
zachovanie väzieb na území Slovenská s prihliadnutím na objektívne skutočnosti.

46. Pokiaľ ide o prihlásenie na trvalý pobyt v decembri 2020 v rodičovskej nehnuteľnosti, ktorej

vlastníctvomávbudúcnostižalobkyňanadobudnúťžalovanáuviedla,žeuvedenáskutočnosťjevkonaní
o nároku na dávku nezamestnanosti irelevantná, nakoľko v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia
preukázanie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v
zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej
únie.

47. K zachovaniu finančných produktov, mobilného telefónneho čísla a šírenie slovenskej kultúry a
dobrého mena Slovenska v zahraničí žalovaná konštatovala, že na všetky zistené skutočnosti bolo
prihliadnuté, avšak objektívne skutočnosti vyplývajúce z čl. 11 ods. 1 písm. a), písm. b) vykonávacieho
nariadenia preukazujú, že žalobkyňa si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti

zamestnanca na území Nemecka nezachovala.

48. Zachovanie pevných väzieb centra záujmov žalobkyne na území Slovenskej republiky nepreukazuje
ani to, že pracovný pomer v Nemecku bol ukončený z podnetu žalobkyne z rodinných dôvodov. Rodinné
dôvody, spôsob ani dôvod rozviazania pracovného pomeru nemajú žiadny vplyv na právo žalobkyne

uplatniť si nárok na dávku nezamestnanosti na Slovensku. Pre priznanie dávky v nezamestnanosti je
dôležité splnenie podmienok v zmysle zákona v spojení so základným vykonávacím nariadením, pričom
nie je definovaná podmienka, ktorá by súvisela so spôsobom a dôvodmi ukončenia pracovného pomeru.

V.

Replika žalobkyne
49. Replikou zo dňa 29.09.2021 sa k žalobe vyjadrila žalobkyňa, ktorá konštatovala, že žalovaná v
zásade iba zopakovala argumentáciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí, preto na žalobe v celom
rozsahu trvá.

VI.
Duplika žalovanej
50. Žalovaná sa k replike žalobkyne, ktorá jej bola doručená správnym súdom na vedomie dňa
13.10.2021 nevyjadrila.

VII.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty
51. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv, proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

52. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

53. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

54. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom v čase
právoplatnosti rozhodnutia žalovaného poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak vposledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky.

55. Podľa § 104 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti
je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

56. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) príslušná inštitúcia členského štátu,

ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie
nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samotnej zárobkovej činnosti, v
potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti
dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa
právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté

podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali
za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

57. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 písm. a/ sa
uplatňovanie v ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s

právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doba poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

58. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej
činnosti ako zamestnanec alebo SZČO mala bydlisko v členskom štáte v inom ako je príslušný štát
a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám
zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho aby bol dotknutý čl. 64, úplne nezamestnaná osoba
môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb v zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala

svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo SZČO.

59. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy, počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo SZČO. Tieto

dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

60. Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, na účely tohto nariadenia: „bydlisko“ znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva.

61. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa
stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len vykonávacie nariadenie) ak je rozdiel
v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa
uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej
osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými

skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b/ situáciu dotknutej osoby vrátane;
i/ povahy a osobitných vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

62. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajúc
z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.63. V prejednávanej veci tvorí predmet správneho súdneho prieskumu rozhodnutie žalovanej, ktorým
zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,

podľa ktorého žalobkyňa podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a čl. 61 základného nariadenia,
nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Podstata žalobných námietok spočíva v tvrdení žalobkyne,
že si zachovala v posudzovanom období väzby na území Slovenska, keďže počas práce v Nemecku
tam nenadobudla nehnuteľnosť, ponechala si na Slovensku bankový účet aj telefónne číslo, platila tu
dôchodkové aj životné poistenie a pravidelne navštevovala rodičov, ktorí tu žijú a v ktorých rodičovskom

dome si po návrate na Slovensko registrovala trvalý pobyt.

64. Žalovaná podľa názoru žalobkyne neskúmala podrobne väzby žalobkyne na území SR a
nezohľadnila jej úmysel vrátiť sa na územie SR, ako aj jej aktivity na území Nemecka svedčiace o jej
aktívnom šírení slovenskej kultúry v zahraničí.

65. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil nasledovné právne významné okolnosti.

66. Žalovaná Žiadosťou o dávku v nezamestnanosti doručenou prvostupňovému správnemu orgánu 19.
01. 2021 požiadala o priznanie dávky k dátumu zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo
dňa01.01.2021.Dňa22.01.2021doručilažalobkyňaprvostupňovémusprávnemuorgánuajvyhlásenie,

v ktorom uviedla, že od decembra 2005 do decembra 2020 vykonávala zárobkovú činnosť v Nemecku.
Ročne sa na 6-7 týždňov vracala na územie SR, a to vlastným autom letecky alebo vlakom, o čom
prílohou prikladá aj potrebné doklady. Posledným zamestnaním žalobkyne v Nemecku bola pozícia
administratívneho pracovníka správcovskej spoločnosti s nehnuteľnosťami s trvaním od 01.01.2016 do
31.12.2020. Z vyhlásenia tiež vyplýva, že žalobkyňa pracovný pomer ukončila z rodinných dôvodov,

pričom tiež uviedla, že počas posledného zamestnania v Nemecku si telefonicky a písomne hľadala
zamestnanie na území SR. Podľa vyhlásenia sa so žalobkyňa počas pobytu v Nemecku zdržiaval a
spoločne v nájme býval jej manžel, s ktorým je momentálne v rozvodovom konaní. Ubytovanie zmenila
počas pobytu v Nemecku 1-krát. K iným skutočnostiam preukazujúcim zachovanie centra záujmu na
území SR počas pobytu v Nemecku uviedla žalobkyňa uzavretie životnej poistky a dôchodkového

sporenia v roku 2006, platenie poistného 2× ročne na Slovensku, o čom tak isto prílohou predložila
zmluvy. Z formulára „Skutočnosti vo vzťahu k výkonu zamestnania alebo samostatnej zárobkovej
činnosti v členskom štáte EÚ, Európskeho hospodárskeho priestoru a Švajčiarskej konfederácie“
doručeného prvostupňovému správnemu orgánu 22.01. 2021 vyplýva, že si žalobkyňa neuplatnila
nárok na dávku nezamestnanosti v Nemecku, nie je poberateľom dávky v nezamestnanosti a ani

nebola poberateľom dávky v nezamestnanosti v Nemecku. Taktiež si tam neuplatnila nárok na
nemocenské, ošetrovné, materské, rodičovský príspevok alebo inú obdobnú dávku poskytovanú z
dôvodustarostlivostiodieťa.ZformuláraU1potvrdenéhoAgenturfürArbeitFrankfurtvyplývapotvrdenie
skutočností uvádzaných žalobkyňou vo vyhlásení, ohľadne dĺžky posledného zamestnania v Nemecku.
Žalobkyňa tiež predložila potvrdenia o platení sociálnych odvodov, pracovné zmluvy, dôkazy týkajúce

sa poistných zmlúv uzatvorených na Slovensku a dôkazy o jej cestách na Slovensku v roku 2020.

67. Správna žaloba žalobkyne je špecifickou správnou žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená
v tretej časti správneho poriadku. Z koncepcie právnej úpravy správnych žalôb v sociálnych veciach
vyplýva, že k správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach pristupujú správne súdy zásadne

neformálne.

68. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej uvedené
inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP. Medzi tieto výnimky patrí

aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP ak je žalobcom fyzická osoba. Aj v
zmysle § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

69. Vychádzajúc z uvedeného správny súd preskúmal rozhodnutie žalovanej nielen v rozsahu a z
dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale komplexne v celom rozsahu.

70. Keďže žalobkyňa dosiahla v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie, t. j. 01.01.2021 dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území
iného členského štátu v EÚ bolo v konaní o jej nároku potrebné posúdiť, či je možné takúto dobuzohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s citovaným ustanovením čl.
61 základného nariadenia.

71. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti
dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských
právnych predpisov za predpokladu, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi
predpismi. Výnimku z daného pravidla predstavujú situácie obsiahnuté z čl. 65 ods. 5 písm. a/

základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako
zamestnanec alebo SZČO na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území Slovenskej
republiky v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia.

72. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle citovaného

ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.

73. Zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti žalobkyne dosiahnutú na území Nemecka do celkovej
doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle citovaného článku 61 ods. 1 základného nariadenia, by bolo
možné za predpokladu preukázania a zachovania pevných väzieb a bydliska žalobkyne na území SR

počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ.

74. Z obsahu napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj z
obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalovaná pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne
o dávku v nezamestnanosti vec po skutkovej stránke dostatočne objasnila a na zistený skutkový stav

aplikovalasprávneustanoveniaprávnychpredpisov,pričomsavosvojomrozhodnutízaoberalavšetkými
relevantnými kritériami, ktoré má na mysli citovaný článok č. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pre
určenie centra záujmov žalobkyne.

75. V tejto súvislosti správny súd podotýka, že rozhodnutia správnych orgánov je potrebné vnímať

ako jeden celok (RS 46/2007) preto hoci rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo z
hľadiska odôvodnenia stručné a zameriavajúce sa v zásade iba na okolnosti svedčiace v neprospech
poskytnutia dávky v nezamestnanosti, žalovaná ako odvolací orgán sa vo svojom rozhodnutí
podrobne, vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom vysporiadala s všetkými podstatnými odvolacími
námietkami žalobkyne, ako aj tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobkyňou.

76. Z dokladov predložených žalovanou správny súd nezistil, že by došlo k rozdielnym stanoviskám
dotknutých inštitúcii sociálneho zabezpečenia Nemecka a Slovenska o určení bydliska žalobkyne a
žalovaná preto neposudzovala úmysel, t. j. centrum záujmov posudzovanej osoby. Vychádzala z toho,
že bydliskom žalobkyne v čase jej zamestnania a poistenia na území iného členského štátu bolo územie

Nemecka, kde si zabezpečovala bývanie formou nájmu, a to po dobu 10 rokov aj spoločne s manželom.

77. K námietke týkajúcej sa nesprávneho určenia bydliska žalobkyne správny súd poukazuje na
právne závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR, č. k. XSžso/XX/XXXX, podľa ktorého:
„...vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 stanovuje postup pri

vykonávaní základného nariadenia č.883/2004, a preto názor žalovanej, že skutočnosti uvedené v čl.
11 vykonávacieho nariadenia majú len dokresľujúci charakter pri posudzovaní situácie dotknutej osoby,
a že tieto skutočnosti nie sú rozhodujúce, nie je správny. Práve naopak, skúmanie okolností uvedených
v čl.11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len
na posudzovania dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tam ako

príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. Okolnosť, že dôvodom odchodu žalobkyne do
iného členského štátu Európskej únie bolo nájsť si prácu, a následná kúpa bytu na území SR zjavne
nasvedčujú úmyslu žalobkyne trvalo žiť na území SR. Žalovaná vyvodila záver o primárnej väzbe
žalobkyne na štát zamestnania len z doby trvania zamestnania na území Veľkej Británie. Pokiaľ za
potvrdenie takého záveru považovala obmedzený počet návštev žalobkyne v Slovenskej republike,

takú okolnosť, vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania so zohľadnením možností
pracovného voľna (dovolenky) nemožno považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na
území SR“.78. Obdobnou problematikou sa zaoberal najvyšší súd aj v konaní č. XSžso/XX/XXXX, keď v
rozsudku zo dňa 25. januára 2017 uviedol: „Pokiaľ žalovaná poukazuje na to, že pri posudzovaní
bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo dňa 17.

februára 1977, C 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska povahy a osobitných vlastností každej
vykonávanej činnosti, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale vhodné je vziať
do úvahy aj charakter zamestnania, potrebe posudzovania v takom rozsahu je potrebné prisvedčiť.
Žalovaná však opomenula, že sama také posudzovanie nevykonala a v rozhodnutí neuviedla; okrem
poukázania na ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia a judikatúru ESD iba konštatovala

že „so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas
jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej
republiky a takisto ani doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na
účelyvznikunárokunadávkuvnezamestnanostivsúladesčl.61základnéhonariadenia“.Vyhodnotenie
všetkých dostupných informácií však v jej rozhodnutí absentuje. Odvolací súd považuje za potrebné
poznamenať, že z dôvodov rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 17. februára 1977, C 76-76 -

Silvana Di Paolo proti Office national de ľemploi vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí
bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Z uvedeného rozsudku súčasne vyplýva,
že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník
presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby,
ktorý vyplýva zo všetkých okolností.“

79. Správny súd tiež v nadväznosti na súdnu judikatúru citovanú za účelom podpory vlastnej
argumentácie tak žalobkyňou, ako aj žalovanou pripomína ustálený právny názor Najvyššieho súdu SR,
podľa ktorého v danej oblasti je potrebné pristupovať ku každej veci individuálne a prihliadať na všetky
osobitosti každého prípadu (napr. rozsudok NS SR sp. zn. XSžk/X/XXXX z 30.09.2020).

80. V predmetnom prípade žalobkyne sa správny súd prikláňa k záverom žalovanej, ktorá pri určovaní
miesta bydliska žalobkyne vzala do úvahy popri samotnej dĺžke pobytu žalobkyne v Nemecku (15 rokov)
aj tú skutočnosť, že žalobkyňa z tohto obdobia žila 10 rokov v spoločnej domácnosti s manželom, s
ktorým uzavrela manželstvo v Nemecku.

81. Skutočnosť, že žalobkyňa nevlastnila počas celého pobytu v Nemecku na jeho území žiadnu
nehnuteľnosť nie je z pohľadu správneho súdu rozhodujúcou. Žalobkyňa rovnako tak nevlastní
nehnuteľnosť ani na území Slovenskej republiky, navyše forma stabilného nájomného bývania, ktoré
menila za celé pätnásťročné obdobie iba raz, a v ktorom 10 rokov žila spoločne aj s manželom podľa

názoru správneho súdu nepochybne predstavuje v podmienkach štátov západnej a čiastočne už aj
strednej Európy štandardný spôsob zabezpečenia bývania a nemusí tak signalizovať úmysel v krajine
alebo mieste aktuálneho bydliska nezotrvať. Forma nájomného bývania s manželom a nízka frekvencia
jeho zmeny navyše signalizuje, že predmetné bývanie malo trvalejší, súkromný charakter a naznačuje
záujem žalobkyne na vytvorení trvalého spoločného bývania a vlastného mimopracovného zázemia

v Nemecku. Z obsahu žaloby navyše vyplýva, že od roku 2008 sa žalobkyňa odhlásila aj z trvalého
bydliska v SR, čo však správny súd vníma iba ako administratívny úkon nespôsobilý sám osebe potvrdiť
ani vyvrátiť trvanie a intenzitu skutočných väzieb žalobkyne k územiu SR.

82. Správny súd poukazujúc aj na podstatný obsah napadnutého rozhodnutia žalovanej považuje za

významnú skutočnosť aj to, že žalobkyňa v Nemecku pracovala v trvalom pracovnom pomere a tento,
ako to vyplýva z tvrdení žalobkyne v odvolaní aj správnej žalobe, ukončila iba z dôvodu dlhodobého
ťažkého ochorenia jej otca, ktoré vyvolalo potrebu zabezpečenia pravidelnej starostlivosti zo strany
žalobkyne. Ako už bolo uvedené vyššie, vzhľadom na absenciu rozdielnych stanovísk dotknutých
inštitúcií ohľadne otázky bydliska v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia žalovaná dôvod

odchodu do zahraničia ani dôvod návratu neskúmala a nepovažovala za relevantný, avšak správny
súd považuje za významné uviesť, že z obsahu administratívneho spisu ani z tvrdení či dôkazov
predložených žalobkyňou nijak nevyplýva, že by počas pobytu v Nemecku mala v úmysle na Slovensko
sa vrátiť aj za predpokladu, pokiaľ by nevznikla potreba starostlivosti o jej otca. Naopak, úmysel
žalobkyne vybudovať si základné primárne sociálne väzby mimo územia SR vyplýva podľa názoru

správneho súdu aj z tej skutočnosti, že v Nemecku uzatvorila manželstvo a s manželom aj spoločne
bývala.83. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na častosť a intenzitu návštev svojich rodičov na Slovensku, ktoré sa
mali podľa obsahu vyhlásenia žalovanej na účely posúdenia zachovania centra záujmov z 22.01.2021
uskutočňovať trikrát ročne v trvaní 6-7 týždňov a mali byť realizované vlastným autom, letecky a vlakom z

obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa tieto preukázala predložením fotokópie diaľničnej
známky zakúpenej v Českej republike 24.07.2020 s platnosťou 1 mesiac, potvrdením o úhrade diaľničnej
známky v SR č. XXXXXXXXXX s platnosťou od 26.07.2020 do 24.08.2020, potvrdením č. XXXXXXXXX
o úhrade diaľničnej známky s 10-dňovou platnosťou z 13.12.2020, platnosťou potvrdením o úhrade
diaľničnej známky s platnosťou od 13.12.2020 do 22.12.2020 a pokladničnými dokladmi o tankovaní

pohonných hmôt z 24.07.2020, 15.08.2020, 16.08.2020, 09.12.2020, 13.12.2020. Žiadne ďalšie dôkazy
očastostiatrvanípobytovvSRpočasostatnýchrokovjejpobytuvNemeckužalobkyňapočassprávneho
konania ani k správnej žalobe nepredložila. Správny súd súc v zmysle § 120 SSP viazaný skutkovým
stavom zisteným orgánom verejnej správy konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala v správnom konaní
takú frekvenciu alebo častosť pobytov v SR počas rozhodného obdobia, ktorá by mohla viesť k záveru
o zachovaní centra záujmov v SR, v porovnaní s už vyššie uvedenými aspektmi charakterizujúcimi jej

bydlisko v Nemecku (dĺžka pobytu a spôsob zabezpečenia bývania, trvalosť zamestnania, uzatvorenie
manželstva, plnenie daňových a odvodových povinností, celá pracovná história žalobkyne v Nemecku).
Navyše, ani pravidelné návštevy príbuzných a blízkych osôb osobami trvale pracujúcimi a žijúcimi v
zahraničí neznamenajú bez ďalšieho, že tieto osoby nemajú záujem v zahraničí zotrvať, ako na to
poukázala aj žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

84. Správny súd ani ďalšie žalobkyňou tvrdené skutočnosti nepovažoval za spôsobilé spochybniť
správnosť a zákonnosť záverov žalovanej uvedených v napadnutom rozhodnutí.

85. Pokiaľ žalovaná poukazuje na skutočnosť, že si na Slovensku zachovala účet v banke, dôchodkové

sporenie, životné sporenie a mobilné telefónne číslo, o čom ako dôkaz predložila v priebehu správneho
konania predpis poistného od spoločnosti AXA a dodatok k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX, aktuálnu
informáciu o stave zmluvy investičného životného poistenia ku dňu 17.05.2020, zmluvu o starobnom
dôchodkovom sporení č. XXXXXXXXXX z 22.05.2006 a výpis z osobného dôchodkového účtu zo dňa
23.01.2019, správny súd aj v tomto smere súhlasí so záverom žalovanej, podľa ktorého ide o skutočnosti

menej významné vzhľadom k celkovému posúdeniu centra záujmov. Navyše správny súd uvádza, že v
prípade žalobkyne ide o produkty, očakávané plnenia z ktorých sa nijak neviažu na bydlisko žalobkyne
v SR a toto teda ani dostatočným spôsobom nepreukazujú.

86. K žalobnej námietke týkajúcej nevykonania dôkazov správny súd konštatuje, že z obsahu správnej
žaloby, ani z obsahu podaného odvolania žalobkyne nevyplýva aké dôkazy, ktoré považuje za významné
na preukázanie svojho nároku, mali žalovaná a prvostupňový správny orgán ešte vo veci vykonať
a nevykonali. Žalovaná v rámci odvolacieho konania vzala do úvahy všetky dôkazy, ktoré mala k
dispozícii a ich rozsah podľa názoru správneho súdu postačoval na to, aby sa správne a dostatočne

vysporiadala s rozhodnou otázkou bydliska žalobkyne a ďalšími skutočnosťami vyplývajúcimi z čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

87. Ani poukázanie žalobkyne na jej aktívnu činnosť v združeniach a spolkoch propagujúcich a
uchovávajúcich slovenskú kultúru v Nemecku nie je podľa správneho súdu spôsobilá vyvrátiť závery

žalovanej. Správny súd na tomto mieste konštatuje, že toto tvrdenie nebolo predmetom odvolacích
námietok žalobkyne a takúto skutočnosť žalobkyňa neuviedla ani v priebehu správneho konania a
nepredložila o nej žiadne dôkazy, ktoré by v tejto súvislosti mohli konajúce správne orgány alebo správny
súd vyhodnotiť. Nad rámec uvedeného správny súd konštatuje, že spoločenské aktivity smerujúce k
uchovaniu národnej a kultúrnej identity nie sú nijak výnimočné ani u osôb, ktoré trvalo žijú v zahraničí

bez úmyslu návratu na Slovensku, či osôb, ktoré už získali občianstvo cudzieho štátu, preto by ani ich
preukázanie žalobkyňou nemuselo mať za následok záver o zachovaní centra záujmov žalobkyne na
Slovensku.

88. Napokon žalobkyňa v žalobe namietala formálnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia,

keďže žalovaná neuviedla konkrétne vnútroštátne právo Nemecka, z ktorého bez ďalšieho skúmania
podmienok vyplýva právo žalobkyne na úspešné uplatnenie si nároku na predmetnú dávku v Nemecku.89. Správny súd k tomu uvádza, že žalobkyňa v priebehu správneho konania (a ani v správnej žalobe)
netvrdila, že by jej s ohľadom na skutočnosť dobrovoľného ukončenia pracovného pomeru nevznikla
zákonná možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti v Nemecku, preto poukázanie žalovanej

na koordinačné predpisy považuje správny súd za postačujúce. Nie je vecou správneho orgánu
pri rozhodovaní o žiadosti o dávku v nezamestnanosti podľa vnútroštátnych predpisov analyzovať
a vykladať obsah právnych predpisov iného členského štátu, ani poskytovať žiadateľom o dávku
prostredníctvom odôvodnenia rozhodnutia právnu pomoc ohľadne uplatnenia dávky v nezamestnanosti
v inom členskom štáte.

90. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je
rozhodnutím zákonným, vydaným v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou. Žalovaná vec správne
právne posúdila, pričom sa náležite vysporiadala s odvolacími námietkami žalobkyne, svoje rozhodnutie
náležite odôvodnila, preto správny súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú dané podmienky pre
rušenie rozhodnutia žalovanej, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

91. O trovách konania správny súd rozhodol podľa§ 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 SSP. Žalobkyňa
v konaní nemal úspech, preto mu nárok na náhradu trov konania správny súd nepriznal a vo vzťahu
k žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný správny súd nezistil dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé
požadovať po žalobkyni, aby nahradila žalovanému dôvodne vynaložené trovy konania.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto
rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského
súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove(§ 443 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 444 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo
opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ,
alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,
alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak ide o konanie o
správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c), d) SSP , alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci

(§ 449 ods. 1, 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno

meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).