Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 27, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513205200
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8513205200.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej , v právnej veci žalobcu: 1/. G. R., A.. E., U.. X.X.XXXX,
XX G. A., E. XXX XX, U. C., Z., 2/. G. E., U.. X.X.XXXX, XX T. A., E. XXX XX, U. C., Z., 3/. E. N..
E., U.. XX.X.XXXX, XX E. D., X., XXX XX U. C., Z., 4/. K. E., U.. X.XX.XXXX, R. XX T. A., E. XXX
XX, U. C., Z., právne zastúpených: NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s. r. o., so
sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 874 465, proti žalovanému: B.. H. L., U.. X.X.XXXX,
E. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenému: JUDr. Stanislav Lampart, advokát, so sídlom Námestie
sv. Mikuláša 29, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 42420202, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o

odvolaní všetkých žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 6C/188/2013-226 zo
dňa 16.12.2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaný má proti všetkým žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa žalobu zamietol a žalovanému priznal voči
žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 26.9.2013
domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností v kat. úz. Ú., a to stavby - rodinného domu,
súp. č. XX, postaveného na pozemku parc. č. L.-V. XXX, pozemku parc. č. L.-V. XXX o výmere 2181
m2, druh pozemku trvalé trávne porasty; pozemku parc. č. L.-V. XXX o výmere 226 m2, druh pozemku
záhrady; pozemku parc. č. XXX o výmere 784 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria; všetko
zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre kat. úz. Ú., obec Ú., okres E. Ľ..

3. Žalobu odôvodnil tým, že žalované nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. Ú. na Správe
katastra v Starej Ľubovni, kde je uvedené, že vlastníkom týchto nehnuteľností je žalovaný, ktorý mal
nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti darovacou zmluvou od svojho otca Š. L.. V skutočnosti tieto
nehnuteľnosti sú vlastníctvom žalobcu G. E., ktorý ich nadobudol od svojich rodičov G. E. a T. E., A.. L..
V rodinnom dome č. XX býval žalobca spolu so svojou manželkou a deťmi do roku 1951, kedy odišiel
do USA a v dome zostala bývať jeho manželka a deti. V roku 1956 odišla do USA za manželom aj ona
spolu so svojimi deťmi. Pri odchode požiadala p. K. Š., aby sa starala o ich dom a pozemky, čo p. Š.

aj v skutočnosti vykonávala, neskôr sa o dom staral p. Š. T., bratranec K. E.L.. Žalobca, ako vlastník
nehnuteľnosti, sa pravidelne informoval o stave týchto nehnuteľností. O tom, že sporné nehnuteľnosti
sú v skutočnosti vlastníctvom žalobcu, svedčí aj skutočnosť, že otec žalovaného zaslal žalobcovi list
zo dňa 2.7.2001, v ktorom reaguje na výzvu žalobcu k urovnaniu situácie ohľadne neoprávnenéhovlastníctva nehnuteľností otcom žalovaného Š. L.. Žalobca zastáva názor, že Š. L. nadobudol sporné
nehnuteľnosti, ktoré neskôr daroval svojmu synovi - žalovanému, v rozpore so zákonom. Tvrdí, že on je
vlastníkom sporných nehnuteľností, tieto nikdy neprestal vlastniť a ani sa o ne starať. O dom sa starali

ním poverené osoby, ktoré mu poskytovali aj potrebné informácie. Žalobca má v zmysle ustanovenia §
80 písm. c) O.s.p. naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.
Naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe je daný jej spôsobilosťou byť podkladom pre
zmenu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti tak, aby zodpovedal skutočnému stavu.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú, pretože on vlastníctvo
k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol riadnym zákonným spôsobom, rovnako ako jeho právny
predchodca. Zastáva názor, že žalobca v konaní nijako nepreukázal oprávnenosť jeho návrhu, a teda,
že by bol vlastníkom nehnuteľností. Iba v žalobe tvrdí, že je ich vlastníkom, pričom túto skutočnosť
nijako nepreukázal. V ďalšom vyjadrení zo dňa 5.10.2015 (č.l. 84) žalovaný uviedol, že nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom konania, nadobudli jeho právni predchodcovia na základe neformálnej darovacej

zmluvy ešte v roku 1973, a to počas návštevy darcov na Slovensku v roku 1973, od otcovho strýka G.
E. a jeho manželky. V tom čase mal 3 roky a o týchto veciach vie iba z rozprávania v rodine. Taktiež
vychádza z príloh k notárskej zápisnici o vydržaní zo dňa 4.5.1999 Notárskeho úradu C.. Č., v ktorom
sa uvedené skutočnosti uvádzajú, pričom má za to, že predmetné vyhlásenie je platné a bolo vydané v
súlade so skutkovým stavom. Že tomu bolo skutočne tak, nepochybuje, veď tvrdenie jeho otca riadne

potvrdili dvaja svedkovia, osoby znalé pomerov v obci, a to bývalý starosta Y. L. a p. Š. G.. Podľa toho čo
vie, v roku 1973 sa z predmetnej nehnuteľnosti sťahovala škôlka a vlastníci nehnuteľnosti ich darovali
jeho otcovi a do domu sa presťahovali. Otec dom opravil tak, aby bol schopný užívania. Jeho rodina v
ňom bývala až do roku 1982, po celý čas sa o nehnuteľnosť riadne starali. Po odsťahovaní sa z domu
nehnuteľnosti naďalej udržiavali v riadnom stave, kosili pozemky, pestovali zemiaky, zeleninu, pivnicu

využívali na uskladnenie úrody. Podľa jeho názoru je dôležité to, že po celý čas za tieto nehnuteľnosti,
ako vlastníci, riadne platia dane.

5. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 470 ods. 1, 2, § 63 ods. 1, 2 všetko zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 37d a § 45 zákona č. 97/1963

Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPS“), ako aj s § 460, § 473 ods.
1, § 479, § 478 všetko Občianskeho zákonníka a § 211 zákona č. 161/2015, článkom 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 20 ods. 1 ústavy SR a § 132 ods.
1, § 868 Občianskeho zákonníka a § 137 písm. c) CSP.

6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v prvom rade sa súd zaoberal otázkou existencie naliehavého
právnehozáujmunapredmetnejurčovacejžalobe vzmysle§137písm.c)Civilnéhosporovéhoporiadku
účinného od 1.7.2016, predtým § 80 písm. c) O.s.p. účinného do 30.6.2016 (ďalej len „§ 137 písm. c)
CSP).

7. Podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je podľa § 137 písm. c) CSP právny záujem
na požadovanom určení. Právny záujem procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm.
c) CSP musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či
podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou
môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom

bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je
spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto
určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať
určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu
sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu, je prípustná

aj napriek tomu, že je možná (prípadne) aj iná žaloba (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. XX/XXXX).

8. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení
právnehovzťahualebopráva,zaťažujetoho,ktosatohtourčeniadomáha(žalobcu).Pokiaľchcežalobca

osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti
prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo
právojealebonieje,nadruhejstranevysvetliť,žeprávepodanážalobajeprocesnevhodnýmnástrojom,
ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu sporových strán alebo vytvára pevný základ pre jehousporiadanie). Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie
naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny
záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania (rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/264/2007, 5Cdo/31/2011, 4Cdo/111/2008).

9. V prejednávanej veci sa pôvodne žalobca G. E., neskôr jeho, do úvahy prichádzajúci dedičia -
žalobcovia v 1. - 4. rade, svojou určovacou žalobou, podanou v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. (teraz
137 písm. c) CSP), domáhali určenia, že G. E., U.. X.X.XXXX, je vlastníkom sporných nehnuteľností.

Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe odôvodnili tým, že tento je daný jej spôsobilosťou
byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal
skutočnému stavu.

10. K tomu, aby žalobcovia 1. - 4. nadobudli právny vzťah k sporným nehnuteľnostiam, je však potrebné
právoplatné rozhodnutie súdu o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, až následne môže byť táto

nehnuteľnosť prejednaná v dedičskom konaní a zatiaľ nie je zrejmé, ktorý z dedičov pôvodného žalobcu
G. E. nadobudne vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam. Ak teda právny predchodca žalobcov v 1.
- 4. rade nežije, mohlo byť len žiadané, aby súd rozhodol, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva
po ich právnom predchodcovi.

11. Súd prvej inštancie v rámci civilného sporového konania nemôže priamo prejednávať dedičstvo.
Civilné sporové konanie nemôže nahradiť dedičské konanie. Pre civilné sporové konanie platia iné
procesnépodmienkyaináprocesnáprávnaúprava,jevňominýokruhstránsporu,akojetovdedičskom
konaní, na ktoré sa vzťahuje iný procesný zákon.

12. Keďže žalobcovia sa nedomáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich
právnom predchodcovi, na žalobe na určenie vlastníctva poručiteľa k sporným pozemkom nemajú
naliehavý právny záujem.

13. V tejto súvislosti súd prvej inštancie považuje za potrebné dodať, že v rámci všeobecnej poučovacej

povinnosti, upravenej v § 160 ods. 1 CSP, súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach
a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Akákoľvek poučenie o tom, akým spôsobom
by mali žalobcovia formulovať žalobný návrh, aby mohli byť v spore úspešní, by presahovalo rámec
poučovacej povinnosti zakotvenej v Civilnom sporovom poriadku, navyše poučovaciu povinnosť súd
nemá, ak je strana zastúpená advokátom (§ 160 ods. 3 písm. b) CSP). Ak je žalobca zastúpený

advokátom a súd mu poskytne poučenie nad rámec zákona, môže dôjsť k porušeniu rovnosti sporových
strán a tým aj práva na spravodlivý proces žalovaného.

14. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a dôvody súd žalobu zamietol pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu.

15. Napriek tomu, že neexistencia naliehavého právneho dôvodu je samostatným dôvodom pre
zamietnutiežaloby,súdprvejinštancienavyše,pokiaľideovecsamú,poznamenáva,ževprejednávanej
žalobca žiadal určiť vlastnícke právo s sporným nehnuteľnostiam, pričom tvrdil, že vlastnícke právo k
týmto nehnuteľnostiam nadobudol darovacou zmluvou od svojho otca Š. L.. K žalobe priložil ako dôkaz

výpis z listu vlastníctva č. XXX (podľa ktorého vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam svedčí v
prospech žalovaného) a list Š. L.. Z kúpnej zmluvy zo dňa 23.11.1950, uzavretej medzi G. E. a jeho
ženou T. E. (rodičmi pôvodného žalobcu) a G. E. (žalobcom) je zrejmé, že predmetom tejto zmluvy boli
nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnom protokole (vložka) obce Ú. na č. XX, XX, XX, XX, XX, XX,
XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX K. XXX. Z geometrického plánu G. I. zo dňa

29.11.1994 a ostatných listinných dôkazov je zrejmé, že sporné nehnuteľnosti - parc. č. L.-V. XXX, L.-
V. XXX K. L.-XXX, kat. úz. Ú. boli odčlenené z parciel pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej vložke
- záp. č. XXX pod parcelovým číslom XX/a, záp. č. XXX pod parcelovým číslom XX/b, kat. úz. Ú.. Z
uvedeného teda vyplýva, že predmet sporu (nehnuteľnosti zapísané v PKV - záp. č. XXX pod parc. č.
XX/a a v PKV - záp. č. XXX pod parc. č. XX/b) neboli predmetom prevodu medzi právnymi predchodcami

pôvodného žalobcu (rodičmi G. E.) a pôvodným žalobcom (G. E.) - kúpnej zmluvy zo dňa 23.11.1950,
keďže predmetom tejto kúpnej zmluvy boli iné nehnuteľnosti, vedené na iných PKV, kat. úz. Ú.. Na
základe uvedeného súd má za to, že v konaní napokon ani nebolo preukázané, že pôvodnému žalobcovi
svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam tak, ako sa to tvrdí k žalobe.16. Pokiaľ pôvodný žalobca, a teraz žalobcovia v 1. - 4. rade spochybňujú vlastnícke právo žalovaného
k predmetným nehnuteľnostiam z dôvodu, že majú za to, že ich Š. L. nadobudol v rozpore so zákonom,

k tomu súd uvádza, že v zmysle § 70 ods. 1 katastrálneho zákona (zák. č. 162/1995 Z. z.) údaje katastra
uvedené v § 7, čiže okrem iného geometrické určenie a polohové určenie nehnuteľností, parcelné čísla,
údaje o parcelách registra „V.“ evidovaných na katastrálnej mape a druhy a výmery pozemkov, sú
hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

17. V prejednávanej veci bola žaloba žalobcov v 1. - 4. zamietnutá, teda žalovaný bol v konaní úspešný
v celom rozsahu, preto súd v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení priznal žalovanému nárok
na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. - 4. rade v rozsahu 100 %.

18. Proti tomuto rozsudku podali všetci žalobcovia včas odvolanie, keď mali za to, že na ich strane
existuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko bez právoplatného súdneho

rozhodnutia dochádza k obmedzovaniu a vážnemu zásahu do vlastníckeho práva žalobcov, ktorí
nadobudli predmetné nehnuteľnosti po pánovi G. E. ako po pôvodnom žalobcovi. Žalobcovia v konaní
preukázali, že žalovaný nemal nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe darovacej
zmluvy, ktorú uzatvoril v právnym predchodcom žalovaného, nakoľko právny predchodca žalovaného
nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností. Tituly nadobudnutia vlastníckeho práva právneho

predchodcu žalobcu, a to údajná „neformálna“ darovacia zmluva, osvedčenie o vydržaní obsiahnuté v
notárskej zápisnici zo dňa 11.1.19995 spísanej u C.. T. I., sú podľa žalobcov tituly vadné v rozpore so
zákonom a nespôsobilé prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Údajná „neformálna” darovacia
zmluva nedodržala písomnú formu darovacej zmluvy a je v rozpore aj jej samotný obsah. Z listu zo dňa
2.7.2001, ktorý žalobcovia predložili ako dôkaz v konaní pred súdom vyplýva, že právny predchodca

žalovaného bol oprávnený nehnuteľnosti iba užívať. To znamená, že k žiadnemu prevodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam na základe údajnej „neformálnej“ zmluvy nemohlo dôjsť. Pokiaľ ide o notársku
zápisnicu zo dňa 11.1.1995 a notársku zápisnicu zo dňa 19.7.1999, tieto podľa žalobcu taktiež
nepredstavujú spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva právnym predchodcom žalovaného,
nakoľko zákon o podmienke pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním neboli splnené.

19. Je vylúčená dobromyseľnosť právneho predchodcu žalovaného, a to opätovne s poukazom na list
zo dňa 2.7.2001, ktorý adresoval G. E. a K. E.. Z listu priamo vyplýva, že právny predchodca žalovaného
mal údajne iba užívacie právo k rodinnému domu a bol si vedomý skutočnosti, že vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam mu nepatrí. Obsah listu žalovaného zo dňa 2.7.2001 podľa žalobcu preukazuje

nielen nedobromyseľnosť právneho predchodcu žalovaného, ale aj skutočnosť, že právny predchodca
žalovaného vedome uviedol pred notárom nepravdivé údaje. Je nepochybné, že uvedené skutočnosti
museli byť známe aj samotnému žalovanému, ktorý ako zástupca právneho predchodcu žalovaného
pred notárom v roku 1999 pri spísaní Notárskej zápisnici X vedome zamlčal skutočnosti dôležité pre
posúdenie zákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva.

20. Rovnako žalobcovia mali za to, že právny predchodca žalovaného nemal nehnuteľnosti nepretržite
v držbe, nakoľko správou nehnuteľností bola v čase neprítomnosti právneho predchodcu žalobcu a jeho
manželky poverená K. Š. a následne pán Š.F. T.. Títo sa dlhé roky starali o predmetné nehnuteľnosti,
právnehopredchodcužalobcuajehomanželkuonehnuteľnostiachpravidelneinformovaliataktiežzane

platili daň, a to finančnými prostriedkami, ktoré im zaslala rodina právneho predchodcu žalobcu. Taktiež
predmetné nehnuteľnosti boli dlhé roky využívané ako škôlka, a preto právny predchodca žalovaného
nemohol vykonávať nepretržitú držbu, ktorá predstavuje jeden zo základných predpokladov vydržania
vlastníckeho práva.

21. Okrem vyššie uvedených skutočností si žalobcovia dovolili poukázať na znenie zákona ust. § 63
zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (notársky poriadok) platného a účinného v čase
spísania oboch notárskych zápisníc, podľa ktorého „V notárskej zápisnici o osvedčení vyhlásenia o
vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spíše
notár vyhlásenie účastníka k zákonom ustanoveným podmienkam vydržania, najmä o okolnostiach,

dobe a nepretržitosti držby nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, prípadne
vyhlásenie dotknutého vlastníka nehnuteľnosti a obecného úradu, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, že
nemajú ku vzniku uvedeného práva občana výhrady. ”22. Vzhľadom na neexistenciu údajnej „neformálnej” darovacej zmluvy ako aj iných dôkazov,
ktoré by svedčili v prospech právneho predchodcu žalovaného boli notári oprávnení v prípade
akýchkoľvek pochybností vyžiadať si vyhlásenie dotknutých osôb. Žalobcovia považovali za maximálne

neprofesionálne a neodborné, aby notár bez akýchkoľvek predložených dôkazov o vydržaní, a to len na
základe tvrdení osôb, ktoré vydržaním získajú majetkový prospech, spísal osvedčenie o vydržaní.

23. Zo skutočností a dôkazov predložených v konaní pred súdom jednoznačne podľa žalobcu vyplýva,
že právny predchodca žalovaného nikdy nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a preto ho

nikdy nemohol previesť na svojho syna, žalovaného.

24. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcom
priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

25. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že po vydaní prvostupňového
rozhodnutia nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu zmluvne previedol na nových majiteľov. Podľa
výpisu z katastra nehnuteľností, LV č. XXX, pre kat. úz. Ú., sú vedení M. T. v podiele 1 a B.. G. R. v
podiele 1 spolu v celosti.

26. K odvolaniu žalobcov uviedol, že súd vykonal riadne dokazovanie a rozhodol spravodlivo, vec
správne posúdil, keď žalobu v celom rozsahu zamietol.

27. Podľa žalovaného je nesporné, že jeho právny predchodca bol vlastníkom nehnuteľnosti, tieto
nadobudol zákonným spôsobom vydržaním, keď predmetné nehnuteľnosti nadobudol neformálnou

zmluvou s predchádzajúcimi vlastníkmi. Nehnuteľnosti dobromyseľne, nerušene užíval ako svoje
vlastníctvo roky. Za predmetné nehnuteľnosti riadne platil obci daň, po celý čas sa cítil ich vlastníkom. K
tomu súdu predložil ako dôkaz potvrdenie obce Ú.. Túto skutočnosť uviedol aj v notárskom osvedčení,
u ktorého boli splnené všetky zákonné náležitosti. Svoje tvrdenie riadne zdokladoval potvrdením obce
Ú. ako aj prehlásením dvoch svedkov znalých vecí, a to pána Y. L., ktorý bol starostom obce a pána Š.

G.. Žalovaný potom nadobudol nehnuteľnosti od svojho právneho predchodcu legálne.

28. Argumentáciu listom Š. T. žalovaný nepovažoval za dôvodnú, nakoľko u neho bol zrejmý záujem
aby vo vlastnom záujme sťažiť situáciu jeho otcovi. Otec tak ako laik a jednoduchý človek reagoval, čím
podľa žalovaného nijako nespochybnil dobromyseľnosť dlhoročnej držby nehnuteľnosti, iba nechcel aby

boli v rodine problémy a pokúsil sa ich odstrániť. Uvedené tvrdenia pána T. sú nepravdivé a zrejme aj
účelové, keď právni predchodcovia žalovaného po odsťahovaní žalobcov do USA riadne bez platenia
nájomného bývali a všetky nehnuteľnosti ako svoje vlastníctvo, nikým nerušené dlhé roky, užíval a za
nehnuteľnosti platil dane. Právny predchodca žalobcov po dlhé roky neprejavil absolútne žiadny záujem
opredmetnénehnuteľnosti,čopotvrdzujeto,žesibolvedomý,ženehnuteľnostidaroval.Naprotitomuzo

strany žalovaného boli predložené vyššie uvedené hodnoverné dôkazy a v jeho tvrdeniach svedčí aj to,
že po neformálnej darovacej zmluve sa jeho právny predchodca ujal dobromyseľnej držby, nehnuteľnosti
nerušene užíval a celé roky platil za ne daň. Uvedené tvrdenie potvrdil pred súdom aj svedok C. W. ako
osoba znalá situácie. Tieto skutočnosti preukazujú, že držba bola dobromyseľná, nerušená s tým, že
podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Žaloba bola podaná dňa 26.9.2013, teda dávno po nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním.

29. Za podstatnú skutočnosť považoval žalovaný skutočnosť, že právny predchodca žalobcov nikdy
nebol zapísaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností. Predmetné nehnuteľností boli
vytvorené geometrickým plánom zo dňa 29.11.1994 geodeta G. I. z pozemnoknižných parciel. Podľa

záp. č. XXX pre obec Ú., dom č. XX, XX, parc. XX/b boli ako spoluvlastníci zapísaní K. E. v 2/12, C.U.
E. v 2/12, G. E. v 6/12 a 1/12, C. E. v 1/12. Podľa záp. č. XXX pozemok XX/a boli ako vlastníci zapísaní
G. E. v 16/12 + 4/12 a C. E. v 2/12. Podľa záp. č. XXX, parc. č. XX, dom č. XX a XX/a boli zapísaní G.
Q. v 2/36, C. Q. v 2/36, G.. K. Q. v 2/36, G. Q.Á. v 1/36, C. Q. v 1/36, K. Q. v 1/36, G. Q. v 6/36, G.
Q. v 3/36 a G. Q. v 17/36 a 1/36. Z uvedeného teda podľa žalovaného vyplýva, že právny predchodca

žalobcov nebol nikdy výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností a už len z tohto dôvodu nemohol súd
vyhovieť žalobnému petitu. Účastníkmi konania neboli ani ďalší spoluvlastníci pôvodných nehnuteľností.
V tejto súvislosti poukázal na ust. § 371 a CSP a preto považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol, abyodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

30. Na výzvu súdu pre právneho zástupcu žalobcov, aby sa k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu,
právny zástupca žalobcov opakovanými podaniami doručenými súdu dňa 9.4.2020 a 15.5.2020 požiadal
o predĺženie lehoty na vyjadrenie, to v súvislosti s § 2 ods. 1 zákona č. 62/2020 o niektorých
mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej choroby COVID 19, keď
uviedol,žesvojepodaniedoručínajneskôrdo10.5.2020,avšaktotosvojevyjadrenievstanovenejlehote

nedoručil s tým, že následne ďalším podaním si vyžiadal zo spisu fotokópie dokumentov, ktoré sa v ňom
nachádzajú, ktoré mu súd prvej inštancie na jeho žiadosť doručil, avšak právny zástupca žalobcov aj
napriek tejto súčinnosti okresného súdu do rozhodnutia o odvolaní žiadne vyjadrenie vo veci nepodal.

31. V dôsledku odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku - ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CPS bez

nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.

32. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu vychádzajúc z dôvodov a rozsahu odvolania po
preskúmanírozsudkuprvoinštančnéhosúdukonštatujesprávnosťdôvodovaprávnychúvah,nazáklade

ktorých prvoinštančný súd rozhodol a s ktorými sa v delom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

33. Z listu vlastníctva, ako prvoradou, sa odvolací súd musel zaoberať s námietku žalovaného, ktorý
v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní,
keď po rozhodnutí súdu prvej inštancie previedol sporné nehnuteľnosti na tretie osoby.

34. Odvolací súd musí ex offo v každom štádiu prihliadať ex offo, v prípade, ak je daný nedostatok
aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie strán sporu. V prejednávanej veci odvolací súd z výpisu Listu
vlastníctva č. XXX, pre kat. úz. Ú. zistil, že vlastníkom nehnuteľnosti, a to stavby - rodinného domu so
súp. č. XX, postaveného na pozemku parc. L.-V. Č.. XXX, pozemku parc. L.-V. Č.. XXX, pozemku L.-V.

Č.. XXX a pozemku L.-V. Č.. XXX sú s rovnakým spoluvlastníckym podielom 1 M. T. a G. R., t. j. osoby
odlišné od osoby žalovaného, voči ktorému sa žalobcovia domáhajú určenia svojho vlastníckeho práva.

35. Pod vecnou legitimáciu či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom
súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú

legitimáciumátenzúčastníkov,komusvedčístavzhmotnéhopráva,tedaktojenositeľomsubjektívneho
práva(aktívnavecnálegitimácia)alebonositeľomsubjektívnejpovinnostivyplývajúcejzhmotnéhopráva
(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.

36. Vecná legitimácia (aktívna a pasívna), nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nie je

subjektom práva, o ktoré v konaní ide, čo musí viesť k zamietnutiu návrhu. Už len z tohto dôvodu, keďže
žalovaný nie je vecne aktívne legitimovaný v spore, musí súd žalobu zamietnuť.

37. Správny je záver súdu prvej inštancie v tom, že v rámci Civilného sporového konania nemôže priamo
prejednať dedičstvo, keď žalobcovia namiesto toho, aby sa domáhali určenia, že vec patrí do dedičstva

po ich právnom predchodcovi, žiadali priamo určiť svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.

38. Podľa § 137 psím. c) CSP, žalobu možno požadovať, aby s rozhodlo najmä o určení, či tu právo je
alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné dokazovať,
ak vyplýva z osobitného predpisu.

39. S poukazom na citované zákonné ustanovenie musí súd ex offo (aj bez návrhu) skúmať naliehavý
právny záujem na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tak ako to žalobcovia
špecifikovali v podanom návrhu. Z obsahu spisu je nepochybné zistiteľné, že sporné nehnuteľnosti
nikdy neboli predmetom dedičského konania po právnom predchodcovi žalobcov. Preto žalobcovia

nepreukázali naliehavý právny záujem na podanie žaloby o určenie spoluvlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, keď inštitút dedičského konania nemožno obchádzať žalobou o určenie vlastníckeho
práva, pretože sporné nehnuteľnosti neboli predmetom dedenia žalobcov po ich právnom predchodcovi
v zmysle dedičského práva a žalobcovia, preto pokiaľ sa domnievali o opodstatnenosti svojho nároku,mali sa domáhať určenia, že tieto nehnuteľnosti patria v príslušnom spoluvlastníckom podiele do
dedičstva po poručiteľovi ich právnemu predchodcovi, teda žalobou o určenie dedičského práva a až
v prípade, ak by v tomto konaní (ktorého účastníkom by boli vlastníci sporných nehnuteľností a nie

žalovaní, ktorým nesvedčí vlastnícke právo) boli úspešní, by mohli požiadať o dodatočné prejednanie
novoobjaveného majetku, t. j. domáhať sa zápisu z dedenia nehnuteľnosti v zmysle právoplatného
súdneho rozhodnutia, ktorým by sa určilo, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,
ich právnom predchodcovi. Z dôvodu neexistencie vyššie uvedeného naliehavého právneho záujmu
žalobcom na požadovanom určení, je preto právne bezvýznamné zaoberať sa skutočnosťami či právny

predchodca žalovaného splnil podmienky na vydržanie sporných nehnuteľností.

40. Odvolací súd konštatuje neopodstatnenosť takejto žaloby z dôvodu nepreukázania naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva, keďže žalobcovia sa nemôžu úspešne
domáhať určenia, že sú spoluvlastníkmi spoluvlastníckymi nehnuteľnosti pokiaľ vec nadobudol ich
právny predchodca a mala byť predmetom dedenia, avšak nebola.

41. Uvedené je podstatné už aj z toho dôvodu, že súd by musel konať so všetkými do úvahy
prichádzajúcimi dedičmi po právnom predchodcovi žalobcov, keď právna úprava dedičského práva
vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Dedičstvo po každom poručiteľovi musí
byť prejednané a rozhodnuté súdom, a to aj v prípade, ak by ako dedič prichádzal do úvahy len jedna

osoba s tým, že v prejednávanej prichádzajú do úvahy ako dedičia po poručiteľovi minimálne žalobcovia,
preto tento zákonný postup nie je možné obísť a určiť, že dedič je vlastníkom vecí patriacich do
dedičstva, doposiaľ v dedičskom konaní neprejednaných, nakoľko takýmto deklaratórnym rozhodnutím
by sa legalizovalo nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu konania v
dedičstve.

42. V nadväznosti na uvedené sa dá konštatovať, že na strane žalovaného absentuje vecná legitimácia
pasívna a rovnako na strane žalobcov absentuje nedostatok naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Preto odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1 rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania.

43. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého žalovaný ako sporová strana, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na
náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcom, ktorí v odvolacom konaní úspech nemali. Výšku týchto
trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia

odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).