Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/250/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115215168
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8115215168.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdPrešovsudcomMgr.PetromRevickýmvprávnejvecižalobkýň:1.E..R.P.,F..X.X.XXXX,T.

Ď. X, XXX XX H.Š., a 2. L.A. H., F.. XX.XX.XXXX, T. Ď. X, XXX XX H., obom zastúpeným JUDr. Katarínou
Andráš Leškovou, advokátkou, Plzenská 2, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Q. F. E., F..: XX.X.XXXX,
Q. T. Č. XX, XXX XX H., zastúpenému JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, Vajanského 33, 080
01 Prešov, o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobkyne v 1. a 2. rade s ú p o v i n n é spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy

konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenousúdu29.5.2015sažalobkynedomáhali,abysúdrozhodolopovinnostižalovaného
zaplatiť im spoločne a nerozdielne bezdôvodné obohatenie vo výške 68.047,- Eur a nahradiť im trovy
konania.

2. Žalobu odôvodnili tým, že v r. 2008 predali rodinný dom vo R.P. Š. a súrne si potrebovali nájsť iné
bývanie (pozn. súdu: v dôsledku vlastného predaja ich domu), a že žalovaný v tom čase ponúkal na

predaj 3-izbový byt v H. na K. D. Č.. XX, a to za sumu 2.050.000,- Sk. Uviedli, že následne sa dohodli
so žalovaným na kúpe tohto bytu a súhlasili s kúpnou cenou 2.050.000,- Sk, žalovaný však trval na
tom, že do kúpnej zmluvy musí ako kúpnu cenu uviesť iba sumu 300.000,- Sk, pretože inak bude platiť
vysokú daň s tým, že pre nich to nebude znamenať nijaký problém. Žalobkyne sa nechali presvedčiť a
dňa 6.5.2008 podpísali kúpnu zmluvu o prevode vlastníckeho práva k tomuto bytu s údajom o kúpnej
cene 300.000,- Sk, a na základe tejto kúpnej zmluvy aj skutočne došlo k zápisu vlastníckeho práva k
predmetnému bytu v prospech žalobkýň do katastra nehnuteľností.

3. Ďalej žalobkyne uviedli, že kúpu tohto bytu považovali iba za dočasné riešenie, keďže ich zámerom
bolo kúpiť si iný rodinný dom, a že následne „naleteli“ vtedy realitnej maklérke E.. O. A. (teraz
vystupujúcej pod zmeneným menom E.. O. V. I. R.), ktorá im sľúbila pomoc pri predaji bytu a následnej
kúpe rodinného domu. E.. A. si najprv získala priazeň žalobkýň a následne ich presvedčila k odpredaju
tohto bytu pre jej dcéru C. A.. Na kúpnu zmluvu uviedla ako kúpnu cenu iba sumu 320.000,- Sk a tvrdila,

že to všetko je iba formalita, že tá cena musí byť taká, pretože aj na ich kúpnej zmluve bola ako kúpna
cena uvedená iba suma 300.000,- Sk, a ubezpečovala ich, že byt následne predá za sumu 2.050.000,-
Sk a zoženie im vhodný rodinný dom. E.. A. im však za predaj tohto bytu doteraz nič nevyplatila a
bezprostredne po prevode vlastníckeho práva k bytu na svoju dcéru C. A. tento byť predala (pozn.súdu: správne ale zrejme už jej dcéra) synovi svojho známeho E. A. za sumu 1.000.000,- Sk s tým, že
aktuálnym vlastníkom tohto bytu je I. A., otec E. A. a známy E.. A..

4. Žalobkyne poukázali na to, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.: 32T/22/2010 zo dňa
5.8.2011 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu bola E.. O. A. uznaná za vyššie opísané konanie
vinnou za zločin podvodu spáchaný vo vzťahu k žalobkyniam, a že rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp.zn.:1T/20/2013bolžalovanývsúvislostisúmyselnýmuvedenímnižšejkúpnejcenydokúpnejzmluvy
za predaj bytu žalobkyniam uznaný vinným zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1,

2 Tr. Zákona (pozn. súdu: za porušenie záujmov štátu, nie žalobkýň, teda nie za podvod voči nim).

5. Žalobkyne napokon v žalobe uviedli, že v súvislosti s podvodným konaním E.. O. A. v konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 13C/101/2010 sa domáhali určenia ich vlastníckeho práva k
predmetnému bytu, a to proti jeho vtedajšiemu vlastníkovi E. A., kde namietali absolútnu neplatnosť
prevodu vlastníckeho práva k tomuto bytu na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi nimi a C. A.

dňa 31.10.2008. Rozsudkom zo dňa 26.6.2013 súd žalobu zamietol z dôvodu, že ani žalobkyne sa na
základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi nimi a Q. F. E. (žalovaným) dňa 6.5.2008 nestali vlastníčkami
predmetného bytu, pretože táto kúpna zmluva je z dôvodu nesúladu medzi skutočne vyplatenou kúpnou
cenou a kúpnou cenou uvedenou na kúpnej zmluve absolútne neplatná, a žalobkyne sa nikdy nestali
vlastníčkami tohto bytu a v tomto súdnom konaní sa nemohli domáhať určenia vlastníckeho práva.

Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn.: 12Co/83/2013 zo dňa 19.12.2013 tento rozsudok potvrdil.
Rozhodnutím súdu podľa nich došlo ku kurióznej situácii, že vlastníkom bytu je podľa súdu osoba, ktorá
o to nejaví záujem (žalovaný), a na liste vlastníctva k tomuto bytu je zapísaná osoba, ktorá nie je jeho
vlastníkom(I.A.,otecE.A.).Žalobkyneuzavreli,že„akoobetepodvodu“nikdynemalizáujemnaobídení
nejakého administratívneho daňového predpisu, a že napriek tomu, že sú obeťami podvodu (pozn. súdu:

vo vzťahu k podvodu voči nim pritom opísali iba skutočnosti týkajúce sa E.. A., keďže pri skrátení dane je
obeťou štát) a konali dobromyseľne, súd im nepriznal reštitučný nárok (pozn. súdu: v iných konaniach).
Preto sa vo vzťahu k žalovanému, ktorý (ako uviedli) podľa názoru súdu je stále legitímnym vlastníkom
bytu, domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 68.047,- Eur ako sumy, ktorú žalovanému
vyplatili ako kúpnu cenu za byt pri uzavretí kúpnej zmluvy dňa 6.5.2008. S poukazom na všetky okolnosti

tvrdia, že na stane žalovaného ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

6. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, navrhol ju zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Uviedol,
že je pravdou, že so žalobkyňami uzatvoril dňa 6.5.2008 kúpnu zmluvu, na základe ktorej im predal 3-
izbový byt s tým, že vtedajšia správa katastra povolila vklad vlastníckeho práva, pričom žalobkyne sa

stali podielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu. Ako predávajúci účinne previedol vlastnícke právo
na žalobkyne, pričom tieto boli následne účastníčkami ďalších právnych vzťahov, ktorých účastníkom
on však nebol a ich obsah nemohol ovplyvniť. Poukázal na to, že obe žalobkyne boli účastníčkami
kúpnej zmluvy a zmluvu si prečítali, a keďže neuplatnili voči nemu svoje právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia v 2 ročnej subjektívnej lehote na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako ani v 3 ročnej

objektívnej lehote, vzniesol námietku premlčania.

7. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobkyne tvrdenie žalovaného o účinnosti prevodu vlastníckeho
práva k predmetnému bytu označili za nepravdivé s tým, že žalobkyne sa podľa záverov Krajského
súdu v Prešove v rozsudku sp. zn.: 12Co/83/2013 nikdy nestali zákonnými vlastníčkami bytu. Vznesenú

námietku premlčania označili za nedôvodnú s poukazom na to, že v trestnom konaní vedenom na
tunajšom súde pod sp. zn.: 1T/20/2013 bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že žalovaný úmyselne
uviedol do kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej so žalobkyňami nižšiu ako nimi reálne
vyplatenú kúpnu cenu s cieľom vyhnúť sa svojej daňovej povinnosti. Subjektívna dvojročná premlčacia
doba podľa § 107 ods. 1 OZ bola podľa nich zachovaná, lebo žalobkyne sa dozvedeli o tom, že žalovaný

sa na ich úkor bezdôvodne obohatil rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.12.2013, ktorý
im bol doručený dňa 2.1.2014 a žaloba bola podaná dňa 29.5.2015. K objektívnej premlčacej lehote
uviedli, že podľa ich názoru sa v tomto prípade uplatňuje desaťročná objektívna premlčacia lehota s
tým, že v doterajších súdnych konania bolo podľa nich preukázané, že žalovaný spôsobil absolútnu
neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu úmyselne (pozn. súdu: bez toho aby bolo zrejmé z

čoho odvodzujú jeho úmysel spôsobiť absolútnu neplatnosť zmluvy a bezdôvodne sa úmyselne obohatiť
na ich úkor, najmä keď vyššie uviedli, že jeho cieľom bolo vyhnúť sa daňovej povinnosti - voči štátu).
Uviedli, že (žalovaný) úmyselne presvedčil žalobkyne k tomu, aby do kúpnej zmluvy uviedli odlišnú ako
skutočne nimi vyplatenú kúpnu cenu v úmysle vyhnúť sa plneniu svojej daňovej a odvodovej povinnosti.K absolútnej neplatnosti právneho úkonu - a teda aj k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného, tak podľa nich došlo práve úmyselným protiprávnym konaním žalovaného. (pozn. súdu: Už
natomtomiestevšaktrebapripomenúť,žeúmyselvyjadrujevnútorný,resp.psychickývzťahkonajúceho

subjektu k následkom svojho konania - o ktorých vedel že nastanú a chcel ich dosiahnuť (pri priamom
úmysle) alebo vedel že nastanú (bezdôvodné obohatenie) a vedome akceptoval, teda s ktorými bol
uzrozumený (pri nepriamom úmysle). V tomto prípade, v súvislosti s tvrdeným úmyselným bezdôvodným
obohatením, je tak významný, resp. rozhodujúci vzťah žalovaného k neplatnosti kúpnej zmluvy a najmä
k vedome (úmyselne) neoprávnenému prevzatiu vyplatenej sumy (k bezdôvodnému obohateniu). To

že nejaký subjekt, v tomto prípade napr. žalovaný, vedome, resp. úmyselne, navonok konal nejakým
spôsobom,eštenevyjadrujejehovnútornýpsychickývzťah-úmysel-kuvšetkýmjehonásledkom.Práve
tak ako napríklad skutočnosť, že niekto pri vedení motorového vozidla úmyselne prekročil predpísanú
rýchlosť ešte neznamená, že úmyselne spôsobil aj ďalšie následky (napr. na zdraví - pri dopravnej
nehode), ktoré v tom čase neočakával a nestali až v kombinácii s pristúpením ďalších skutočností (teda
že napr. pri následnej dopravnej nehode inému úmyselne ublížil či zabil ho).

8. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní trval na námietke premlčania. Uviedol, že subjektívna
premlčacia lehota začala plynúť okamihom pripísania kúpnej ceny v prospech žalovaného s tým, že v
zmysle zákona o zbierke zákonov platí nevyvrátiteľná právna domnienka, podľa ktorej sa predpokladá,
že všetci majú znalosť všetkých právnych predpisov, a s poukazom na to v okamihu pripísania kúpnej

ceny žalobkyne už vedeli o všetkých skutkových okolnostiach z ktorých možno vyvodzovať bezdôvodné
obohatenie a od toho okamihu už uplynula doba viac ako 2 rokov, je toto právo premlčané. Nesúhlasil ani
s tým, že by zo strany žalované išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie s tým, že úmysel je potrebné
vzhliadnuť so zreteľom na všetky okolnosti v tom čase, pričom by malo byť zrejmé, že obidve strany a to
tak žalobkyne ako aj žalovaný nemali v tom čase záujem nikoho podviesť (pozn. súdu: v kategórii úvah

o úmysle porovnaj aj dobromyseľnosť podľa § 459 OZ).

9. Žalobkyne ďalej na pojednávaní k úmyslu smerujúcemu k bezdôvodnému obohateniu poukázali už
len na to, že ak žalovaný poukazuje na znalosť právnych predpisov, aj on mal poznať tú okolnosť,
že pokiaľ uvedie nepravdivý údaj do kúpnej zmluvy, tak to nie je v súlade s právnym poriadkom, teda

nekonal čestne, morálne a v súlade so zákonom a uvádzal druhú stranu do rizika v prípade sporov (pozn.
súdu: riziko je však kategóriou nedbanlivosti. Pokiaľ ide o vzťah eventuálne inak nedovoleného konania
subjektu a jeho úmyslu ku všetkým následkom tohto konania - viď už poznámku súdu uvedenú v bode
7. tohto odôvodnenia, ako aj vyššie spomínanú otázku dobromyseľnosti). Trvali na tom, že subjektívna
premlčacia lehota sa podľa nich počíta až od momentu, kedy bolo konštatované, že kúpna zmluva je

absolútne neplatná, teda od momentu, kedy bolo právoplatne rozhodnuté, že je absolútne neplatná. Na
otázku súdu doplnili, že kúpna ceny bola zaplatená priamo pri podpise zmluvy. Nároky si v inom konaní
uplatnili aj voči realitnej maklérke, a to sumu ktorá je rovnaká ako si uplatňujú v tomto konaní, a to z titulu
náhrady škody. Na doplňujúcu otázku o tom, či sa žalovaný nejakým spôsobom podieľal na podvode na
žalobkyniach, ktorý spáchala a za ktorý bola právoplatne odsúdená nimi označená realitná maklérka,

žalobkyne uviedli, že nič tomu zatiaľ nenasvedčuje.

10. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď

§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods.
1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov si osvojil podstatný skutkový stav tak (v rozsahu a
obsahovej zhode s tým) ako ho vo svojich podaniach a prednesoch uviedli strany (viď body 2. až 9. tohto
odôvodnenia), keďže nimi prednesené skutkové tvrdenia nikto nespochybnil, a ani súd nemal žiadny
dôvod pochybovať o ich pravdivosti (viď primerane § 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP), a sporný tak nebol.

11. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než
vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

12. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami
dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len pre
úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcichskutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav
resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami
procesnéhoútokuaobrany,tedatakéktoréžiadnazostránurčiteanezrozumiteľnenetvrdila,predmetom

konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1
CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné
dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149
CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a
spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v

odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v
zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v
žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné
nie sú (§ 366 CSP).

13. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu

bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce

skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...

žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval

svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený
skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti

a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore

je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a

vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje
v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri

aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovanískutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec
rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

14. V danom prípade skutkový stav vymedzený skutkovými tvrdeniami strán sporu sporný nebol, a
rozhodujúce tak bolo len tento skutkový stav (v rozsahu v akom ho strany tvrdili) právne posúdiť.
Sporné, resp. rozhodné v tomto spore teda bolo len právne posúdenie začiatku plynutia subjektívnej

premlčacej doby, a prípadne aj skutkových tvrdení o konaní žalovaného, či v nich možno kvalifikovať
úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkýň.

15. Podľa § 451 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

16. Podľa § 455 ods. 1 OZ za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie
premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

17. Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť

druhému všetko, čo podľa nej dostal.

18. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

19. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

20. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí

za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

21. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou premlčania. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Uplynutím
premlčacej doby právo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť

na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si
svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim
povinnostiam s poukazom na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej práva patria bdelým
(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým). Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba

a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká
povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba
nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik
samotného práva, dlžníkom účinne vznesená námietka premlčania však bráni súdnej vymáhateľnosti
premlčaného práva.

22. Vychádzajúc z ust. § 107 ods. 1 a 2 OZ zákon pre vydanie bezdôvodného obohatenia ustanovuje
kombinované premlčacie doby, a to subjektívnu, ktorá je dvojročná a je viazaná na osobu oprávneného
(nikoho iného), a objektívnu, ktorá plynie nezávisle od vnímania kohokoľvek o bezdôvodnom obohatení
(teda objektívne od jeho vzniku) a nemožno ju prekročiť, hoci by ešte boli podmienky pre plynutie

subjektívnej premlčacej doby. Jej dĺžka je určená rozdielne podľa charakteru získania bezdôvodného
obohatenia. V prípade ak bolo bezdôvodné obohatenie získané neúmyselne, je objektívna premlčacia
doba trojročná, a ak bol taký prospech získaný úmyselne, desať rokov. Ak oprávnený potom počas
premlčacej doby svoje právo voči dlžníkovi nevykonal (neuplatnil na súde) a povinný subjekt sa
premlčania dovolá, nemožno následne oprávnenému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

22. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je pritom podľa zákona rozhodujúce, kedy
sa oprávnený (t.j. nie tretí subjekt, napr. štát) dozvie o bezdôvodnom obohatení a o tom kto zaňhozodpovedá. To sú predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku na súde (actio nata). Podstatné je teda
kedy oprávnený získal dostatočne konkrétne (skutkové) informácie o tom že plnil bez právneho dôvodu
alebo z dôvodu, ktorý odpadol a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil (komu plnil), teda skutkové

okolnosti pre vymedzenie zodpovedného subjektu - nezávisle na tom, či alebo kedy sa dozvedel o ich
právnej kvalifikácii, alebo kedy bude mať dostatok dôkazov, resp. kedy sa vytvorí preňho priaznivejšia
procesná situácia k tomu, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní
preukázať, alebo kedy prípadné (deklaratórne) rozhodnutie o vine alebo neplatnosti zmluvy nadobudne
právoplatnosť (m.m. porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2086/2005, 21 Cdo

2958/2007). Ak ide pritom - tak ako to v tomto prípade tvrdili žalobkyne - o absolútnu neplatnosť
zmluvy, rozhodujúce tak je, kedy sa oprávnený dozvedel (mal k dispozícii) skutkové okolnosti, z ktorých
vyplýva neplatnosť zmluva, teda že plnil bez právneho dôvodu (v tomto prípade teda o nezhode vôle
a jej prejavu). Vedomosť o právnej kvalifikácii týchto skutočností (v zmysle zásady ignorantia iuris non
excusat) nie je podstatná.

23. „Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „neznalosť práva neospravedlňuje“. Znalosť práva
sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania
jeho znalosti, ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej
vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. Pre uvedenú zložku
vedomia oprávneného o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej vedomosti

oprávneného o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné
vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrebné
považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. V prípade právnej domnienky, akou
je znalosť práva, dokonca nevyvrátiteľne“ (KS TN sp. zn. 17Co/341/2017 zo dňa 20.06.2018).

24. Pokiaľ ide o posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v obdobných veciach súd
odkazuje na ustálenú rozhodovaciu prax NS SR (čl. 2 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), podľa ktorej
„Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie
plneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosťorozsahubezdôvodnéhoobohatenia

a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. ...
„to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových
okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých

skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“ (porovnaj
napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo/67/2011, 3 Cdo/169/2017, a 8 Cdo/163/2018.

25. V danom prípade je zrejmé, že žalobkyne všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých bolo
možné vyvodiť, že (podľa ich skutkových tvrdení došlo k bezdôvodnému obohateniu na základe

neplatného právneho úkonu (pre nezhodu skutočne vyplatenej a uvedenej ceny, resp. vôle a jej
prejavu) a kto sa na ich úkor obohatil, mali k dispozícii (poznali) a žalobu mohli podať nepochybne
už bezprostredne po podpise (neplatnej) kúpnej zmluvy a vyplatení kúpnej ceny žalovanému - vediac
o nezhode vyplatenej ceny s kúpnou cenou uvedenou v písomnom vyhotovení zmluvy, a o tom že
komu (žalovanému) túto sumu (bez právneho dôvodu) vyplatili. A keďže platbu (plnenie) v prospech

žalovaného uskutočnili pri podpise zmluvy 6.5.2008, a žalobu voči žalovanému podali viac ako 2 roky
potom, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia a žalovaný
premlčanie namietol, uplatnené právo na vydanie bezdôvodného obohatenia im súd nemohol priznať
a žalobu musel zamietnuť.

26. V súvislosti s lehotami a uplatnenou námietkou premlčania pritom súd poukazuje na to, že
žaloba bola podaná dokonca už aj po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby. Žalobkyne síce
mali zo to, že by sa mala aplikovať 10 ročná objektívna premlčacia doba - vychádzajúc z toho, že
žalovaný konal vedome v rozpore s právnym predpismi „v úmysle vyhnúť sa plneniu svojej daňovej
a odvodovej povinnosti“ - opomínajú však, že pre kvalifikáciu určitého skutkového stavu ako stavu

úmyselného bezdôvodného obohatenia musí úmysel pokrývať aj spôsobený následok (bezdôvodné
obohatenie). „V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí
vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy,
musí vždy priamo smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získaniabezdôvodného obohatenia. Nestačí teda, aby žalovaný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a
potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí
trojročná objektívna premlčacia doba. ... Občiansky zákonníka napriek tomu, že vymedzuje vo svojich

ustanoveniachúmyselnébezdôvodnéobohatenie,podstatuúmyselnéhokonanianevymedzuje,pretosa
pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve.
Zavinenie podľa § 15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej.
Podľa stupňa vôľovej zložky rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom
obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil,

vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel (prítomnosť
vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil,
vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto
následkomuzrozumený(KSBBsp.zn.14Co/386/2017,KSPOsp.zn.25Co/84/2018).Žalobkynepritom
v konaní netvrdili a ani nepreukázali žiadne také skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že ich žalovaný
podviedol a získal od nich poskytnuté plnenie v tom čase úmyselne bez právneho dôvodu (teda že v

tom čase vedel a chcel, alebo vedel a bol uzrozumený s tým, že získa bezdôvodné obohatenie). Jeho
nedovolané konanie nesmerovalo úmyselne voči nim (ale voči záujmom štátu). To, že žalovaný konal
v rozpore s právnymi predpismi (a žalobkyne mu to umožnili - v spoločnom dvojstrannom právnom
úkone pri uzatváraní zmluvy, a vlastne aj s ich vedomím) s úmyslom skrátenia dane a poistného (pričom
trestnosť tohto jeho konania mohla dokonca neskôr za určitých podmienok - dodatočným splnením

jeho daňovej povinnosti v určitom čase aj zaniknúť) ešte neznamená, že konal s úmyslom bezdôvodne
sa obohatiť (na úkor žalobkýň). Nemožno nespomenúť, že ak by žalobkyne neskôr (po transakcii
so žalovaným) v styku s ďalšími ľuďmi konali obozretnejšie a „nenaleteli“ realitnej maklérke, žiadnu
faktickú ujmu z transakcie so žalovaným by zrejme neutrpeli. Žalovaný sa na neskorších konaniach
a ich následkoch zrejme úmyselne nijako nepodieľal, no žalobkyne by vlastne chceli, aby škodlivé

následky znášal sám. Žaloba bola teda podaná aj po uplynutí objektívnej premlčacej doby na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

27. Na druhej strane v súvislostiach tohto prípadu, už len pre úplnosť, súd všeobecne pripomína, že to,
že ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená a každý z účastníkov je podľa § 457 OZ povinný vrátiť

druhému všetko, čo podľa nej dostal, ešte obvykle neznamená, že by účastníci nemohli (nebráni im)
uzavrieť dobrovoľne (bez možnosti donútenia) zmluvu novú (riadnu) zodpovedajúcu ich vôli (a prípadne
už aj vykonaným platbám). Obdobne tomu, ako je to často v takých zmluvách zakotvené (deklarované)
tak, že v prípade ich neplatnosti alebo neplatnosti niektorej ich časti strany urobia všetko pre dosiahnutie
ich účelu (bez ohľadu na to či to bolo aj v tomto prípade výslovne dojednané).

28. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné úspešnému žalovanému jemu vzniknuté trovy tohto
konania (preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu vznikli v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva) v zmysle ust. § 257 CSP celkom výnimočne nepriznať a žiadať,

aby ich znášal sám, súd nezistil. Jeho postoj bol jasný od začiatku, relevantnú obranu uplatnil už vo
svojom prvom úkone, a na neskorších skutočnostiach (podvode realitnej maklérky) a ich následkoch
voči žalobkyniam, na ktoré poukazovali, sa zrejme nepodieľal. Súd pripomína, že strana, ktorá realizuje
kroky k začatiu alebo trvaniu občianskeho súdneho konania, musí vždy zvážiť jeho začatie, a podľa
všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany prípadne aj jeho predlžovanie resp. trvanie

na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým spojené plynúce z jej procesného neúspechu
v konaní. „Trovy konania plnia dve významné funkcie, a to preventívnu a sankčnú. Prístup k súdnemu
konaniu bez nutnosti akýchkoľvek výdajov so sebou nesie riziko jeho zneužívania (zbytočné či svojvoľné
súdenie, tzv. sudičstvo)“ (I. ÚS 176/2017). Žalobkyne pritom navyše v rozpore s tým na žalobe
(nedôvodne) trvali aj po predbežnom právnom posúdení veci a ukončení dokazovania.

30. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o aplikácii výnimočného ust. § 257 CSP súd prvého stupňa
zároveň poukazuje aj na výklad obsahovo obdobného ust. § 150 O.s.p. v rozhodnutí Ústavného súdu
ČR pod sp. zn. IV. ÚS 3678/12, podľa ktorého „Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa aplikácie ustanovenia§ 150 O.s.p., je nutné konštatovať, že sa jedná o procesné ustanovenie, ktorého použitie je výslovne na
uváženívšeobecnéhosúdu.Pokiaľsateda,čiužobvodnýalebomestskýsúdrozhodoldanéustanovenie
neaplikovať, nie je jeho povinnosťou toto akokoľvek zdôvodňovať. Dôvodom je tu predovšetkým tá

skutočnosť, že ustanovenie § 150 O.s.p. je výnimkou zo všeobecného pravidla, a pokiaľ nedôjde
k aplikácii tejto výnimky, platí pravidlo všeobecné. Inými slovami povedané, povinnosť odôvodnenia
nákladového výroku z uhla pohľadu ustanovenia § 150 O.s.p. by nastala až v prípade, že by došlo k
jeho aplikácii.“

31. Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd voči žalobkyniam priznal nárok na
plnú náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.