Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 16, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/70/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120335564
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:6120335564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr.

Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu F.. I. P., nar. X.XX.XXXX, bytom K., K. X. č.
XXXX/XX, zastúpeného Mgr. Vladimírom Karáskom, advokátom so sídlom v Považskej Bystrici, Stred
č. 60/55, proti žalovanému COOP Jednota Trenčín, spotrebné družstvo, so sídlom v Trenčíne, Mierové
námestie č. 19, IČO: 00 168 912, zastúpenému JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom so sídlom v
Trenčíne, Brnianska ul. č. 1K, o zaplatenie 17.665,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. marca 2021, č. k. 13C/15/2020-85 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu o zaplatenie 17.665,65 eur s
príslušenstvom.VovýrokuII.žalovanémuvočižalobcovipriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu
100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 23.07.2020 domáhal vrátenia pôžičky
vovýške17.665,65€s5%súrokomzomeškaniaod1.9.2019dozaplatenia.Zvykonanéhodokazovania
súd zistil, že na podklade dodatku k pracovnej zmluve č. 1228/98 o vložení finančnej kaucie (pôžičky)
pracovníkov Jednoty, SD Trenčín zo dňa 06.07.1998 bola medzi sporovými stranami uzavretá zmluva

o pôžičke vo výške 8.000 Sk, kde žalobca mal postavenie veriteľa a žalovaný postavenie dlžníka. V
rámci tohto dodatku o zložení peňažnej kaucie, bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá aj úroková
sadzba, pričom čas vrátenia pôžičky nebol dohodnutý. Právne vec súd posúdil podľa § 101, § 517 ods.
2, § 563, § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka; § 132 ods. 2, § 150 ods. 1, 2, § 153 ods. 1,
2, 3 Civilného sporového poriadku. Súd uviedol, že na veriteľovi je dôkazné bremeno nielen ohľadne
tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, ale aj že bolo podľa nej plnené. V prípade, že čas vrátenia
pôžičky nebol medzi účastníkmi zmluvy dohodnutý je potrebné aplikovať § 563 Občianskeho zákonníka,

pričom právo veriteľa v takomto prípade jednostranným úkonom vyhlásiť splatnosť pôžičky podlieha
premlčaniu. Predmetný prípad premlčania už riešila súdna prax. Súd poukázal na judikatúru Najvyššieho
súud SR. Uviedol, že v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého "ak nebola doba splnenia dlhu
dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu".
V judikáte R 91/2004 bol prijatý rovnaký záver, podľa ktorého "Ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol
účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom. čo ho o plnenie

veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho
hľadiska) požiadať o plnenie dlhu. t. j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu
nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá
splatnosť predmetu pôžičky." Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/146/2008 zas vyjadrilnázor, že premlčacia doba v takomto prípade začína plynúť nie od vzniku záväzku, ale až od splatnosti
záväzku z pôžičky. Rozpor uvedených právnych názorov bol taktiež už súdmi riešený, a preto súd
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.1.2020, sp-zn. 6Co/199/2019, s ktorého

právnym názorom sa plne stotožnil. V tomto rozhodnutí Krajský súd v Nitre uviedol, že nemožno
prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len "nepublikované
rozhodnutie") a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a
schvaľovania osobitným orgánom Najvyššieho súdu uverejnené v zbierke. Pokiaľ nepublikované
rozhodnutie Najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) Najvyššieho

súdu individuálne v ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v zbierke
predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny členov kolégia Najvyššieho súdu), ktoré vždy
tvorí viacero senátov. Krajský súd v Nitre z vyššie uvedených dôvodov zastával názor súladný s
väčšinovým názorom súdnej praxe (R 28/1984 a R 91/2014) a právnej teórie. Žalobca tvrdil, že dňa
6.7.1998 došlo medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom k uzavretiu zmluvy o pôžičke
na 8.000,- Sk, ktorú mal žalobca odovzdať žalovanému v hotovosti. Zmluvné strany si dohodli aj úrok

z pôžičky pre rok 1998 vo výške 18%. Žalovaný poprel samotné odovzdanie tejto sumy. Dôkaz na
preukázanie tohto reálneho odovzdania žalobca navrhol na prvom pojednávaní, a to tým spôsobom,
že svoju dôkaznú povinnosť chcel preniesť na žalovaného a požadoval, aby žalovaný predložil celú
mzdovú dokumentáciu, ktorá by túto skutočnosť (odovzdanie sumy 8.000,- Sk) preukázala. Súd návrh
na doplnenie dokazovania v tomto smere zamietol, keďže tento návrh nebol podaný včas. Zároveň súd

poukázal na to, žalovaný ohľadom tohto záväzkového vzťahu vzniesol námietku premlčania, a súd túto
námietku premlčania považoval za dôvodnú s poukazom na právne názory, vyjadrené v publikovaných
rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Nakoľko čas vrátenia nebol medzi účastníkmi zmluvy dohodnutý
(čo medzi sporovými stranami nebolo sporné) bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho
zákonníka, pričom právo veriteľa v takomto prípade jednostranným úkonom vyhlásiť splatnosť pôžičky

podlieha premlčaniu, keď začiatok premlčacej doby je stanovený od nasledujúceho dňa po vzniku dlhu
t.j. v prejednávanom prípade 3-ročná premlčacia doba začala plynúť už v roku 1998 a uplynula v roku
2001. Preto súd neodročil pojednávanie za účelom získania takéhoto dôkazu, ktorý by aj pri neuplatnení
sudcovskej koncentrácie práva na závere súdu o premlčaní tohto záväzkového vzťahu nič nezmenil.
Vzhľadomnadôvodnevznesenúnámietkupremlčania,súdnávrhzamietol.Žalobcavžalobetvrdil,žena

základedodatkukpracovnejzmluvebolamedzisporovýmistranamiuzavretázmluvaopôžičkeohľadom
8.000,- Sk, pričom bola dohodnutá úroková sadzba pre rok 1998 vo výške 18%. Na tomto skutkovom
základe požadoval vyplatenie sumy 17.665,65 € s príslušenstvom. Súd preto vyzval žalobcu osobitným
podaním, aby doplnil opísanie rozhodujúcich skutočností, z ktorých jasne vyplynie ako žalobca dospel
k žalovanej sume 17.665,65 € a poučil ho v zmysle § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku, že iba

odkaz na predložený listinný dôkaz nie je postačujúci. Súd v predmetnom podaní (č.l. 43) aj podrobne
uviedol,akérozhodujúceskutočnostipožaduje,abyžalobcašpecifikoval-akodošloknavyšovaniuistiny,
či boli uskutočňované ďalšie vklady, akým spôsobom a na podklade akých dohôd. Lehota na doplnenie
podania uplynula dňa 10.3.2021. Žalobca na uvedenú výzvu súdu reagoval až na prvom pojednávaní
dňa 15.3.2021 predkladaním listinných dôkazov, pričom k riadnemu doplneniu skutkových tvrdení z jeho

strany nedošlo. Vzhľadom na nedostatok tvrdení súd uviedol, že bolo možné sa iba domnievať, že malo
ísť o záväzok zo zmluvy o pôžičke, ktorú žalobca odvodzoval od dodatku k pracovnej zmluve, čiže
zmluvy o poskytnutí sumy 8.000,- Sk s 18% úrokom z omeškania za rok 1998. Avšak tieto skutočnosti
nekorešpondovali s predloženým dôkazom - výpis z účtu pôžičiek za rok 2012, z ktorého vyplýva, že
stav pôžičky k 1.1.2012 bol 3.648,67 € a výsledný stav pôžičky k 31.12.2012 bol 4.974,09 €, z čoho

vyplýva, že úroky boli pripisované, a nie vyplácané, čo žalobca uviedol aj vo svojom vyjadrení na č.l.
31. Pojem vyplácanie súd chápal ako poskytnutie peňažnej sumy na jej dispozíciu veriteľovi, pričom
pripisovanie úrokov, resp. navyšovanie sumy pôžičky takýmto poskytnutím nie je, a preto nemôže byť
považované za platenie úrokov, ktoré by mohlo mať za následok uznanie záväzku v zmysle § 407
ods. 2 Obchodného zákonníka. Tvrdenie, že potvrdenie o výške úrokov potvrdzuje aj vyplatenie týchto

úrokov za ten ktorý príslušný rok bolo podľa súdu v priamom rozpore s ním predloženým iným dôkazom
- výpis z účtu pôžičiek. Taktiež samotná aplikácia Obchodného zákonníka zo strany žalobcu bez
poskytnutých tvrdení bola pre súd mätúca, nakoľko v žalobe uvádzal zamestnanecký vzťah sporových
strán a požadoval úroky podľa Občianskeho zákonníka, a na pojednávaní poskytol argumentáciu podľa
Obchodného zákonníka. Žalobca síce tvrdil, že je členom družstva žalovaného (čo žalovaný nepoprel),

avšak či bol členom družstva aj v čase uzavretia dodatku k pracovnej zmluve netvrdil. Takýmto tvrdením
nemôže byť predloženie stanov žalovaného z roku 2018. Po tom, čo právny zástupca žalovaného vo
svojom vyjadrení poukázal na nesúvis predkladaných listinných dôkazov s prejednávanou vecou, právny
zástupca žalobcu z opatrnosti navrhol zmenu žaloby v zmysle prednesov na pojednávaní. Súd všaknavrhnutú zmenu nepripustil, nakoľko výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie
o zmenenej žalobe. Vzhľadom na skutočnosť, že súd považoval žalobu za nedôvodnú, eventuálnou
kompenzačnou námietkou žalovaného sa v konaní nezaoberal. Plne úspešnou sporovou stranou sa stal

žalovaný, ktorému súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Nesúhlasil s právnym názorom
súdu prvej inštancie o tom, že nárok žalobcu je premlčaný s poukazom na závery vyplývajúce z
judikatúry Najvyššieho súdu SR publikovanej pod č. R 28/1984 a R 91/1984. Žalobca poukázal na

to, že samotná judikatúra sa vyvíja a nie je nemenná. Uviedol, že práve rozhodnutie Najvyššieho
súdu 4Cdo/146/2008 sa vo svojom podrobnom odôvodnení vysporiadalo tiež so skorším publikovaným
rozhodnutím R 28/1984, v zmysle ktorého až splatnosťou vzniká možnosť uplatnenia práva na súde,
ktorájepojmovýmznakomnároku.Pokiaľbyveriteľpodalžalobuskôr,akobypožiadaldlžníkaosplnenie
dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by actio nata. Žaloba by bola predčasná, pretože
by ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. S týmto odôvodnením rozsudku 4Cdo/146/2008 žalobca

v celom rozsahu súhlasil. Podľa žalobcu sa tento rozsudok argumentačne dostatočne vysporiadal so
skoršími protichodnými rozhodnutiami (napr. aj R 28/1984) a v zásade vystihuje účel a zmysel právnej
úpravy. Zároveň žalobca poukázal na to, že konštantná judikatúra umožňuje súdu neprihliadnuť na
námietku premlčania, ak uplatnenie námietky premlčania odporuje dobrým mravom. Výpisy z účtu
pôžičiek preukazovali samotnú existenciu, výšku pôžičky, výšku úrokov za predchádzajúci rok. Podľa

názoru žalobcu, ak žalovaný sám vystavoval výpis z účtu pôžičiek, ktorý doručoval poštou žalobcovi
každý rok, tak uznával existenciu samotnej pôžičky, jej výšku, dokonca sám žalovaný vypočítal úrok
za predchádzajúci rok, s tým, že na konci tohto výpisu z účtu pôžičiek považoval žalobcu za riadneho
majiteľa finančnej pôžičky, keď sám žalovaný uviedol, že majiteľ pôžičky môže požiadať o vyplatenie
úroku za predchádzajúci rok. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa riadi Obchodným zákonníkom.

Podľa § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka, platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne
sumy, z ktorej sa úroky platia. V každom prípade je podľa žalobcu možné obe možnosti považovať za
platenie úrokov, keďže tieto úroky v prípade hotovostného nevyplatenia sa pripísali k istine samotnej
pôžičky. Zákon v tomto smere nikde nehovorí o hotovostnom vyplatení, ale len o platení, pričom
nekonkretizuje formu platenia. Taktiež čo sa týka výzvy súdu podľa § 150 ods. 2 C.s.p., tak na túto bolo

reagované a el. poštou pred nariadením pojednávania. Lehota v tejto výzve, určená 10 dňami bola v
zásade dodržaná, keďže podľa zákona č. 9/2021 Z.z., ktorým došlo k zmene a doplneniu niektorých
zákonov v súvislosti s druhou vlnou pandémie ochorenia COVID-19 a ktorý zákon zaviedol zmeny aj
do zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii, bolo na túto reagované. Na podklade vyššie uvedeného

zákona procesné lehoty určené súdom do 28.02.2021 neplynuli. A teda 10 dnová lehota určenú súdom
začala plynúť 01.03.2021, pričom súdu boli elektronickou poštou doručené všetky prílohy, ktoré boli
predložené krátkou cestou aj priamo na pojednávaní. Ak teda žaloba reagoval na výzvu súdu podľa §
132 ods. 2 CSP, a toto súd považoval za opísanie podstatných skutočností, podľa žalobcu nebolo môže
súčasne tvrdiť, že ide o zmenu žaloby, ktorá je upravená na inom mieste CSP. K žiadnej zmene alebo

doplneniu rozhodujúcich skutočností, ako to má na mysli CSP nedošlo, a teda nebol dôvod nepripustiť
zmenu žaloby, ktorú navrhol z opatrnosti vzhľadom na vyjadrenie súdu na nariadenom pojednávaní.
Doplnenie žaloby o skutočnosti odôvodňujúce pravdivo uplatnený nárok, nie je podľa žalobcu v žiadnom
prípade zmenou žaloby. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na judikatúru súdov Slovenskej republiky
a Českej republiky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval žalobca za predčasné, vykonané

dokazovanie považoval za nedostatočné pre riadne zistenie skutkového stavu, ktoré navyše vykazuje
znaky arbitrárnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vydané v rozpore so zisteným skutkovým
stavom, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil v zmysle § 388 CSP a žalobe v celom rozsahu vyhovel za súčasného priznania náhrady
prvoinštančných aj odvolacích trov konania žalobcovi v rozsahu 100%. Alternatívne v prípade, ak by súd

považoval vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie za nedostatočné a nesprávne, tak navrhoval,
aby súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie považovuje v plnom rozsahu za vecne i právne správne. Žalobca podľa žalovaného v podstate

len tvrdil, že v roku 1998 požičal sumu 8.000,- SK a že v súčasnosti mu žalovaný dlhuje žalovanú
sumu 17.665,65 EUR s príslušenstvom. Žalobca žiadne ďalšie tvrdenia o poskytnutí ďalších čiastkových
pôžičiek neprodukoval, teda neuviedol kedy, akú sumu, na aký úrok a s akou lehotou splatnosti
požičal. Vo vzťahu k sume 8.000,- SK nepreukázal reálne odovzdanie týchto peňazí. Podľa žalovanéhopovinnosť skutkového vymedzenia žaloby si nemožno splniť odkazom na jej prílohy. Súd prvej inštancie
dospel k správnemu záveru, že žalobca poskytnutie sumy 8.000,- SK v roku 1998 nepreukázal a navyše
uviedol, že pokiaľ by to i preukázal, tak by musel prihliadnuť na dôvodne vznesenú námietku premlčania.

K navrhnutému dôkazu- k zadováženiu mzdovej agendy žalovaný uviedol, že takýto dôkaz zjavne nie
je spôsobilý preukázať žalobcom tvrdené skutočnosti, pretože pôžičkový vzťah nemá nič spoločné so
mzdami. Poukázal i na to, že žalobca neuplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, teda,
že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Rovnako žalobca vo
svojej žalobe neuviedol, s akou výškou úrokovej sadzby počítal pri výpočte výslednej sumy, t. j. nie je

preukázané,akodospelkzáveru,ženímúdajneposkytnutákauciavovýške265,55eur(8.000,-SK)bola
v priebehu rokov 1998 až 2019 zhodnotená na výslednú sumu 17.665,65 eur, vymáhanú v predmetnom
konaní. Čo sa týka námietky premlčania, ktorú žalovaný vzniesol voči žalobcom uplatňovanému nároku
na zaplatenie sumy 17.665,65 eur s príslušenstvom, žalovaný zotrval na doterajších vyjadreniach, a
tento žalobcom vymáhaný nárok považoval za premlčaný. Rovnako aj súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí vyjadril právny názor, že takýto nárok žalobcu je premlčaný. Žalobca svoje tvrdenie, že ním

uplatňovaný nárok nie je premlčaný, opieral o rozsudok Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 4Cdo/146/2008.
Právny názor najvyššieho súdu, vyjadrený v predmetnom rozsudku, ktorý nebol publikovaný, je v
rozpore s judikovanými rozhodnutiami R 28/1984, R 91/2004. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, spis.
zn. 3Cdo/174/2016 vysvetlil rozdiel medzi výkladom obsiahnutým v publikovanom a nepublikovanom
súdnom rozhodnutí. Podľa žalovaného, v konaní žiadne uznanie záväzku s náležitosťami požadovanými

zákonompreukázanénebolo.Žalobcanepredložilžiadenlistinnýaleboinýdôkaz,zktoréhobyvyplývalo,
že žalovaný uznal záväzok voči žalobcovi s uvedením jeho právneho dôvodu vzniku, výšky a splatnosti.
Preto tvrdenia žalobcu o tom, že preukázal existenciu žalovaných pôžičiek podľa žalovaného neobstoja.
Žalovaný mal ďalej za to, žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Podľa žalovaného,
súd prvej inštancie vznesenú námietku premlčania posúdil správne. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

4. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že s vyjadrením žalovaného nesúhlasí
v plnom rozsahu. Vo vzťahu k premlčaniu zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu. Mal za to,
že listinné dôkazy preukázali existenciu pôžičky. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že by si žalobca

nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal tvrdené skutočnosti. Ohľadne zamietnutia návrhu na
vykonanie dokazovania žalobca zopakoval svoje argumenty z prechádzajúcich podaní. Bol toho názoru,
že uskutočnením pojednávania dňa 15.03.2021 na Okresnom súde Trenčín došlo k porušeniu zákona
č. 62/2020 Z. z., ako aj k porušeniu a nerešpektovaniu ustanovení Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
SR k tomuto zákonu č. 24 z 22.01.2021 o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných

zasadnutí v čase mimoriadnej situácie núdzového stavu účinnej do 31.03.2021. Pojednávanie sa teda
malo v prípade súhlasu účastníkov konania, ktorý však nebol daný, konať výlučne v ich neprítomnosti a
v prípade, že by sa muselo jednať o veci, ktorá neznesie odklad, by sa mohlo pojednávať za podmienky,
ak by takáto skutočnosť bola v doručenom predvolaní zo dňa 02.02.2021 zdôraznená, čo sa tiež nestalo.
Žalobca zotrval na podanom odvolaní a žiadal, aby súd rozhodol v zmysle odvolacieho návrhu.

5. Žalovaný v písomnej duplike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojich doterajších
vyjadreniach a žalobcom napadnutý rozsudok považuje za vecne i právne správny. Žalovaný zopakoval
svoju argumentáciu z predchádzajúcich vyjadrení. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadne porušenia
zákona č. 62/2020 Z. z. a Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti k tomuto zákonu uviedol, že obe strany

boli na pojednávanie riadne predvolané, pričom žalobca mohol s ohľadom na tento zákon a vyhlášku
požiadaťoodročeniepojednávania.Nariadeniepojednávaniabolopodľažalovanéhovsúladesčlánkom
17 CSP ako aj v záujme strán. Žalobca sa spolu s právnym zástupcom pojednávania zúčastnili. Podľa
žalovaného preto nebolo možné hovoriť o tom, že by uskutočnením pojednávania dňa 15.03.2021
boli porušené akékoľvek práva žalobcu a že by došlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý

proces. Podľa žalovaného je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny, obsahuje náležité
odôvodnenie vrátane úvah, ktorými sa súd riadil a z tohto dôvodu navrhoval jeho potvrdenie.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.

1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný
záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť z nasledovných dôvodov:7. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že nárok vyplývajúci zo záväzkového
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorým mala byť podľa tvrdenia žalobcu zmluva o pôžičke
uzatvorená dňa 06.07.1998 je premlčaný. Medzi stranami v konaní nebolo sporné, že čas vrátenia dlhu

nebol dohodnutý, preto bolo potrebné aplikovať ust. § 563 Občianskeho zákonníka, pričom začiatok
premlčacej doby je stanovený od nasledujúceho dňa po vzniku dlhu. V predmetnom prípade trojročná
premlčacia doba začala plynúť už v roku 1998 a uplynula v roku 2001. Súd ďalej uviedol, že žalobca
neuniesol bremeno tvrdenia ohľadne toho, ako žalobca dospel k žalovanej sume 17.665,65 €. Súd
vyzval žalobcu, aby doplnil rozhodujúce skutočnosti. Lehota na doplnenie uplynula dňa 10.03.2021.

Žalobca na výzvu reagoval až na pojednávaní dňa 15.03.2021 predkladaním listinných dôkazov, pričom
k riadnemu doplneniu skutkových tvrdení z jeho strany podľa súdu nedošlo. Vzhľadom na uvedené, súd
žalobu zamietol.

8. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul

rozhodujúce skutočnosti, pričom vykonal všetky dôkazy, ktoré strany navrhli a v konaní predložili.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §
191CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na
daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi
závermisúduprvejinštancieaztohtodôvodusiodvolacísúdosvojilajdôvodynapadnutéhorozhodnutia,

v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva
nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplývalo, že žalobca sa domáhal vrátenia pôžičky vo výške 17.665,65 eur s úrokom
z omeškania od 01.09.2019 do zaplatenia na tom právnom základe, že podľa Dodatku k pracovnej

zmluve č. 1228/98 zo dňa 06.07.1998 odovzdal žalobca žalovanému v hotovosti jednorazovú splátku
vo výške 265,55 eur (pôvodne 8.000,- SK). Žalobca v konaní predložil kópiu uvedeného dodatku k
pracovnej zmluve, ktorá je ale ťažko čitateľná. Napriek tomu z nej možno zistiť, že na základe uznesenia
predstavenstva družstva č. VII/1 (ktoré žalobca v konaní nepredložil) v súlade s § 29 ods. 2 Zákonníka
práve účinnom v čase podpisu dodatku k pracovnej zmluve, t. j. v znení účinnom dňa 06.07.1998 sa

uzatvorila dohoda o zložení finančnej kaucie /záruky/ medzi družstvom (žalovaným) a pracovníkom
(žalobcom). Žalovaný zároveň predložil súdu výpis z účtu pôžičiek zo dňa 01.01.2020, z ktorého má
vyplývať, že celkový stav účtu k 31.12.2019 bol vo výške 17.665,65 eur.

10. Žalovaný poprel, že by medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o pôžičke, ako tvrdil

žalobca, keď mal za to, že suma 265,55 eur (pôvodne 8.000,- SK) bola vložená ako kaucia (ako záruka
zamestnanca) zrejme v rámci zodpovednosti za prípadnú škodu podľa § 29 ods. 2 Zákonníka práce v
znení účinnom dňa 06.07.1998. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania existencie pôžičky zaťažovalo
žalobcu. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, z dôvodu ktorého bolo na žalobcovi ako veriteľovi,
aby preukázal, že finančné prostriedky žalovanému reálne poskytol. Síce samotný dodatok k pracovnej

zmluve odkazuje na ustanovenie § 29 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase podpísania
dodatku, toto ustanovenie sa týkalo len možnosti v pracovnej zmluve dohodnúť ďalšie podmienky. Teda
z uvedeného nebolo možné vyvodiť to, že by malo ísť o dohodu v rámci hmotnej zodpovednosti žalobcu,
ako uvádzal žalovaný, avšak ale ani to, že by malo ísť o pôžičku ako tvrdil žalobca. Samotný výpis
z účtu pôžičiek zo dňa 01.01.2020, ktorý predložil žalobca nebol žalovaným podpísaný. Rovnako ani

ďalšie listiny označené ako „výpis z účtu pôžičiek“ neboli žalovaným podpísané a ani iným spôsobom
autorizované, aby bolo možné ustáliť, že tieto vyhotovoval žalovaný. Žalobca nepreukázal, že tieto mu
doručoval práve žalovaný. Žalobca tiež v konaní predložil potvrdenie o výške úrokov zo dňa 31.12.2012.
Táto listina síce obsahovala podpis, no nebolo z nej zrejmé, že sa to týka práve záväzkového vzťahu
zmluvy o pôžičke, plnenia z ktorej sa domáha žalobca v tomto konaní.

11. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 15. marca 2021 na podklade listinných dôkazov, ktoré mali
podľa neho preukazovať dôvodnosť pôžičky navrhol zmenu žaloby, pričom uviedol, že navrhuje zmenu
žaloby v zmysle predložených listinných dôkazov od vloženia prvotnej kaucie a následnými zrážkami
zo mzdy a úrokmi. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne návrh na zmenu

žaloby zamietol s poukazom na ustanovenie § 132 ods. 2 CSP, keď opísanie rozhodujúcich skutočností
nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca v prípade zmeny žaloby odkazoval len na
listinné dôkazy, pričom sám neuviedol rozhodujúce skutočnosti na základe akej dohody, v akom rozsahua či vôbec boli vykonávané zrážky zo mzdy žalobcu, ktorými sa mala navyšovať poskytnutá suma
pôžičky.

12. Žalobca ďalej na pojednávaní uviedol, že je členom družstva, pričom predložil aj stanovy žalovaného
a poukázal na znenie článkov 19 ods. 1 a 7, podľa ktorých môže člen družstva vstúpiť do záväzkového
vzťahu s družstvom a poskytovať pôžičky družstvu. Vyššie uvedené potvrdenie o výške úrokov žalobca
považoval za dôkaz ohľadom platenia úrokov podľa § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy, z ktorej sa úroky platia. V tomto

smere podľa názoru odvolacieho súdu žalobca uvádzal nové skutočnosti, ktoré boli odlišné od toho, čo
uvádzal v konaní predtým, najmä v podanej žalobe, keď vzťah medzi žalobcom a žalovaným bolo možné
dovtedy posudzovať len ako vzťah pracovnoprávny a poskytnutú pôžičku ako vzťah občianskoprávny.
Skutočnosť, že žalobca je aj členom družstva, a teda, že medzi žalobcom a žalovaným je aj vzťah
obchodnoprávny žalobca uvádzal až na uvedenom pojednávaní. V tomto smere preto žalobca neuviedol
také tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne ustáliť na základe akého vzťahu mala

vzniknúť ním tvrdená zmluva o pôžičke. Žalobca zároveň na pojednávaní z tohto dôvodu zmenu
žaloby nenavrhol, pričom pri svojom návrhu na zmenu žaloby uviedol len to, že listinné dôkazy, ktoré
predložil, nepovažuje za doplnenie rozhodujúcich skutočností. Vo vzťahu k ustanoveniu § 407 ods. 2
obchodného zákonníka bolo preto potrebné uviesť, že pokiaľ by sa aj uvedené ustanovenie aplikovalo,
žalobca nepreukázal, že žalovaný úroky platil. Len pripisovanie úrokov nestačí, ako uviedol aj súd

prvej inštancie. Vo vzťahu k námietkam ohľadne zamietnutému návrhu na vykonanie dokazovania, t. j.
mzdovejdokumentáciežalovaného,akonavrhovalžalobca,jepotrebnéuviesť,žetentodôkaznavrhoval
žalobcaažnapojednávaní,apretobolonamiesteuplatniťkoncentráciukonania,keďďalšiedokazovanie
by znamenalo odročenie pojednávania.

13. Vzhľadom na uvedené, na základe nedostatku skutkových tvrdení žalobcu ako aj nepreukázaných
rozhodujúcich skutočností pre posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, či existencie samotnej
zmluvy o pôžičke a nepreukázania reálneho poskytnutia finančných prostriedkov, nebolo možné žalobe
ani čiastočne vyhovieť. Pokiaľ ide o otázku premlčania, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom
súdu prvej inštancie, a teda, pokiaľ by aj bolo preukázané, že bola uzatvorená platná zmluva o pôžičke,

nárok žalobcu by bol premlčaný, kedy premlčacia doba by uplynula už v roku 2001.

14. V predmetnej veci z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by medzi žalobcom a žalovaným mala
byť dohodnutá nejaká lehota splatnosti zmluvy o pôžičke. Aplikácia ustanovenia § 563 Občianskeho
zákonníka prichádza do úvahy práve v prípade, ak medzi stranami nebol dohodnutý čas plnenia.

Ak doba splatnosti nie je dohodnutá (ustanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí),
splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Podľa
názoru odvolacieho súdu z toho potom vyplýva, že v prípade zmluvy o pôžičke, ak čas plnenia nebol
dohodnutý medzi zmluvnými stranami je veriteľ oprávnený vyvolať splatnosť kedykoľvek po vzniku
zmluvného vzťahu, a to už dňom nasledujúcim. Veriteľ tak mohol objektívne prvýkrát uplatniť na súde

svoje právo zo zmluvy o pôžičke (actio nata) už dňom nasledujúcim po vzniku zmluvy o pôžičke.
Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať
o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh
vznikol. Na uvedenom právnom závere sa zjednotila aj súdna prax, a to napr. rozhodnutie najvyššieho
súdu publikované pod sp. zn. R 28/1984, či sp. zn. 1 Cdo 25/2003, ktoré bolo neskôr publikované v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako
judikát R 91/2004, na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/146/2008 s opačným názorom, o ktoré sa opieral žalobca, súd prvej inštancie
správne poukázal na to, že nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným
v Zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom

určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v
Zbierke. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp.
väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v
rozhodnutí publikovanom v Zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov
kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. Preto podľa názoru odvolacieho súdu bolo

potrebné vychádzať zo záverov vyššie uvedených rozhodnutí R 28/1984, či R 91/2004, ako uvádzal aj
súd prvej inštancie.15. K námietke žalobcu, že uskutočnením pojednávania dňa 15.03.2021 na Okresnom súde Trenčín
došlo k porušeniu zákona č. 62/2020 Z. z., ako aj k porušeniu a nerešpektovaniu ustanovení Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR k tomuto zákonu č. 24/2021 o vykonávaní pojednávaní, hlavných

pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie núdzového stavu účinnej do 31.03.2021
je potrebné uviesť, že vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 24/2021 Z. z o
vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie a
núdzového stavu nebolo výslovne zakázané vykonať pojednávania. Pôvodne bolo pojednávanie určené
na deň 25.01.2021. Práve z dôvodu prijatých opatrení pri ohrození verejného zdravia bolo pojednávanie

odročené, najskôr na deň 22.02.2021 a neskôr na deň 15.03.2021. Súd prvej inštancie riadne strany
na pojednávanie predvolal. Pokiaľ žalobca odmietal pojednávanie, mohol voči jeho konaniu namietať
kedykoľvek v jeho priebehu až do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalobca sa však na predvolanie
na pojednávanie dostavil, voči jeho konaniu nevzniesol žiadne námietky, na pojednávaní vykonával
procesné úkony, vyjadroval sa k veci. Súd prvej inštancie postupoval v konaní riadne tak, ako mu
ukladajúprocesnépredpisy,tedatak,abysamohlorozhodnúťrýchloahospodárne,spravidlanajedinom

pojednávaní. Z uvedených dôvodov bola táto námietka žalobcu nedôvodná.

16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1,
§ 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Odvolací súd preto priznal žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).