Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. apríl 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514204711
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2514204711.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek
senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: P. A., nar. X.X.XXXX,
bytom F. XX, X., zastúpeného advokátom: JUDr. Dalibor Pavelka, so sídlom Pribinova 46, Hlohovec,
proti žalovanému: EKOM spol. s r.o., IČO: 31 416 519, so sídlom Priemyselná 5031/18, Piešťany,
zastúpeného advokátkou: Mgr. Alena Mikudová, so sídlom Orlická 2698/16, Poprad, o neplatnosť

výpovede a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č. k.
4Cpr/4/2014-475 zo dňa 23. novembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. p o t v r d z
u j e a napadnutý III. výrok r u š í a v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením označeným v záhlaví I. výrokom konanie v časti náhrady mzdy zastavil, II. výrokom

priznal žalobcovi v časti určenia neplatnosti výpovede voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %., III. výrokom rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania v časti
náhrady mzdy.

2. Rozhodnutie s použitím § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 146 ods. 2, § 255 ods. 1, § 256 ods.
1, § 257, § 262 ods. 2, § 396 ods. 1, § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku odôvodnil tým, že

vzhľadom na účinné späťvzatie žaloby zo strany žalobcu, ak aj súhlas žalovaného konanie v časti
náhrady mzdy, ktorej sa späťvzatie týkalo, zastavil. V danom prípade rozhodoval osobitne o každom
nároku žalobcu aj v časti posúdenia náhrady trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania
v časti určenia neplatnosti výpovede rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 396
ods. 3 Civilného sporového poriadku tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v časti náhrady mzdy okresný

súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 257 Civilného sporového poriadku. Vnútorná pohnútka
žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania.
Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou
súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na
oboch procesných stranách. Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel i k záveru, že sú splnené
predpoklady na nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 7M Cdo 4/2010). Uzavrel, že v konaní bolo spravodlivé
rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania
o náhradu mzdy, keď prihliadol na to, že v čase podania žaloby žalobca nemohol mať vedomosť o tom,
že bude práceneschopný až do rozhodnutia súdu o jeho nároku na náhradu mzdy a taktiež prihliadol aj
na skutočnosť, že vzhľadom na právoplatné určenie predmetnej výpovede za neplatnú, v prípade, ak by
žalobca v danom období práceneschopný nebol mal by nárok na uplatnenú náhradu mzdy, ktorej výška

by bola samozrejme predmetom ďalšieho dokazovania. Zdravotný stav žalobcu nemožno považovať
za skutočnosť, za ktorú by bol žalobca zodpovedný, pričom práve táto skutočnosť, nezávislá od vôležalobcu, bola dôvodom čiastočného späťvzatia žaloby a zastavenia konania. Tieto skutočnosti považuje
okresný súd za dôvody hodné osobitného zreteľa pre dané rozhodnutie. Vzhľadom na okolnosti danej
veci sa takého rozhodnutie okresného súdu nejaví ako neprimerane tvrdé, ani neodporuje dobrým

mravom, ale je v danom konaní spravodlivé.

3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. a),
b), e), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že neboli splnené procesné podmienky

pre zastavenie konania a rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v prospech žalobcu, keď
vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo rozhodnutie okresného súdu dňa 18.10.2021 (uznesenie
č. k. 4Cpr/4/2014-458), ktorým súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie žalobu žalovaného o
určenie, že nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, napriek
tomu, že zákon takýto procesný postup nepripúšťa (§ 166 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Zákonník práce priamo prostredníctvom § 79 ods. 1 a 4 spája v rámci spoločného konania rozhodovanie

o nároku zamestnanca na určenie neplatnosti výpovede s rozhodovaním o nároku zamestnanca na
ďalšie zamestnávanie, keďže ďalšie trvanie pracovného pomeru umožňuje výlučne pod podmienkou,
že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní a súčasne pod podmienkou, že od zamestnávateľa
možno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Súd prvej inštancie svojím
procesným postupom zmaril legitímnu možnosť žalovaného dosiahnuť riadne ukončenie pracovného

pomeru so žalobcom a spravodlivé usporiadanie pomeru medzi nimi, keďže právoplatne potvrdil ďalšie
výlučne formálne trvanie pracovného pomeru medzi stranami sporu bez toho, aby dôsledne skúmal
jeho materiálnu opodstatnenosť vrátane možného porušenia zásady dobrých mravov a podozrenia zo
zjavného zneužitia práva na strane žalobcu. Súd prvej inštancie v rozpore s čl. 3 ods. 2, čl. 5, čl. 16
ods. 1 a čl. 17 Civilného sporového poriadku nehospodárne a neprimerane zaťažil žalovaného nárokom

žalobcu na náhradu konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie zjavne nepredvída možné právne
následky prípadného úspechu žalovaného v konaní o nároku na určenie, že nemožno od žalovaného
spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával vrátane potvrdenia prípadného nároku
žalovaného na náhradu trov konania voči žalobcovi potom, čo v konaní žalovaný úspešne spochybní
okolnosti vzniku, trvania a prípadného zániku dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu - procesný

postup súdu prvej inštancie svedčí o tom, že vopred predvída výsledok konania o predmetnom nároku
v neprospech žalovaného, čo vyvoláva oprávnené pochybnosti o jeho nestrannosti. Opodstatnenosť
nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému je súd povinný riadne preskúmať, a to
osobitne s prihliadnutím na zásadu pomeru úspechu oboch strán sporu vo veci a zároveň aj možnú
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v prospech žalovaného, okresný súd tak neurobil a

konanie o vzájomných nárokoch strán procesne prispôsobil úspešnosti nároku žalobcu na náhradu trov
konaniavočižalovanému.Súdprvejinštanciesvojímnesprávnym(nezákonným)procesnýmpostupomv
rozpore s princípom nestrannosti prispôsobil procesnú situáciu procesnému úspechu žalobcu v rozsahu
nároku na náhradu trov konania v časti konania o určenie neplatnosti výpovede. Znemožnil žalovanému
uplatniť prostriedok procesného útoku znaleckého dokazovania zdravotného stavu žalobcu v rozsahu

spochybnenia okolnosti vzniku, trvania a prípadného zániku jeho dočasnej pracovnej neschopnosti, čím
bola žalovanému zároveň odňatá procesná možnosť zvrátiť aj čiastočný úspech žalobcu v rozsahu
nároku na náhradu trov konania v predmetnej veci voči žalovanému.

4. Napriek tomu, že Civilný sporový poriadok vo vzťahu k rozhodovaniu súdu o nároku strán sporu

na náhradu trov konania neumožňuje „rozdeliť“ konanie na viacero častí, zákon rozlišuje iba úplný a
čiastočný úspech vo veci, procesné zavinenie a dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prvej inštancie
však napriek tomu zmätočne rozdelil konanie v danej veci, čiastočne bez zodpovedajúce procesného
úkonu na 3 samostatné časti (konania o určenie neplatnosti výpovede, náhrady mzdy, konanie o
žalobe žalovaného o určenie, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej

zamestnával). Žalobca bol v konaní o určenie neplatnosti výpovede úspešný iba čiastočne, keď síce
odvolací súd síce na návrh žalobcu určil, že výpoveď žalovanej je neplatná, nárok na náhradu mzdy
voči žalovanej mu však nepriznal a žalobca svoj návrh na priznanie nároku na náhradu mzdy následne
vzal späť.

5. Nie je vyriešená právna otázka dátumu skončenia, resp. ďalšieho trvania pracovného pomeru medzi
stranami sporu, ktorú súd prvej inštancie v rozpore s § 166 v spojení s § 147 ods. 4 Civilného
sporovéhoporiadkuvylúčilnasamostatnékonanieajnapriektomu,žeonárokužalobcunaďalšietrvanie
pracovného pomeru medzi stranami sporu nemožno rozhodovať bez ohľadu na výsledky doterajšiehopriebehu konania vo vyššie uvedenej právnej veci a bez toho, aby súd nepristúpil k znaleckému
posúdeniu zdravotného stavu žalobcu od 28.4.2014 doteraz (znaleckým posúdením súd zároveň ustáli
existenciu dôvodov osobitného zreteľa na strane žalobcu ako aj žalovanej a odstráni pochybnosti

týkajúcesamožnéhozjavnéhozneužitiapráva).Považujezadôvodné,abysúdznaleckýmdokazovaním
nestranne preveril, či samotný žalobca voči žalovanému neporušil zásadu dobrých mravov pri výkone
práv a povinností vyplývajúcich z ich pracovnoprávneho vzťahu a či práve táto skutočnosť nezakladá
dôvod hodný osobitného zreteľa v prospech žalovaného. S poukazom na § 255 až 257 Civilného
sporového poriadku namieta, žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému nevznikol.

6. Okresný súd nevykonal navrhnutý dôkaz znaleckého posúdenia zdravotného stavu žalobcu potrebný
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca tvrdí, že je od 28.4.2014 do dnešného dňa dočasne
neschopný práce, čo odporuje výsledkom doteraz vykonaného dokazovania v rozsahu odborného
lekárskeho posudku MUDr. M. I. z 18.7.2012 a súvisiacich lekárskych správ všeobecnej lekárky MUDr.
E. F., z ktorých vyplýva 45 % miera poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť pre

dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav. Okresný súd založil svoje závery o dôvodnosti nároku žalobcu na
náhradu trov konania voči žalovanému a existencii dôvodov hodného osobitného zreteľa na základe
skutkovej okolnosti dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu, ktorej okolnosti vzniku a uznania na
strane ošetrujúceho lekára žalobcu však nijako nepreveril a bez toho, aby uviedol, o ktoré konkrétne
dôkazy svoje skutkové zistenia opiera. Okresný súd navyše usúdil na existenciu dôvodov hodného

osobitného zreteľa o. i. na základe skutkového záveru, že žalobca v čase podania svojej žaloby nemohol
predvídať vznik a trvanie svojej pracovnej neschopnosti, a to aj napriek skutočnosti, že žalobca svoj
nárok na náhradu mzdy uplatnil žalobou dňa 27.6.2014, tzn. v čase, keď už vedel, že mu bola uznaná
dočasná pracovná neschopnosť a následne predložil špecifikáciu svojho nároku na náhradu mzdy na
výzvu súdu písomným podaním zo dňa 27.11.2018, čo odporuje záverom okresného súdu. Žalobcovi

nič nebránilo v tom, aby svoju žalobu v časti nároku na náhradu mzdy vzal späť najneskôr ku dňu
27.11.2018, čím by zabránil vzniku zbytočných trov konania spojených s uplatnením jeho nároku na
náhradu mzdy voči žalovanému, žalobca jednoznačne procesne zavinil predmetné trovy konania, keďže
svoju žalobu v časti nároku na náhradu trov konania vzal späť až potom, čo žalovaný uplatnil podaním zo
dňa 26.12.2018 prostriedok procesného útoku v podobe návrhu na znalecké dokazovanie zdravotného

stavu žalobcu, v rámci ktorého okresný súd požiada znalca, aby preskúmal, či a odkedy je žalobca
dočasne neschopný práce.

7. Žalobca odvolanie nepodal, k odvolaniu žalovaného sa (písomne) nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§
383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, preto postupom podľa § 387 CSP napadnuté
výroky I. a II. ako vecne správne potvrdil a napadnutý III. výrok postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b)
CSP zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol,

ak I. výrokom konanie v časti náhrady mzdy zastavil, II. výrokom priznal žalobcovi v časti určenia
neplatnosti výpovede voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, III. výrokom
rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania v časti náhrady mzdy, s poukazom
na odvolacie dôvody uplatnené žalovaným.

10. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu a zistil, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému
súdu dňa 30.6.2014 (čl. 1), doplnenou opravenou podaním doručeným dňa 11.8.2014 (čl. 30) domáhal,
aby súd určil, že výpoveď žalovaného daná dňa 27.1.2014 žalobcovi je neplatná a žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku v sume 424,02 Eur zaobdobie od 1.5.2014 do dňa, kedy bude platne skončený pracovný pomer na základe súhlasu úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny, t. j. za obdobie 15 mesiacov, celkom v sume 6.360,75 Eur (zároveň
žiadal priznať náhradu trov konania). Okresný súd rozsudkom č. k. 4Cpr/4/2014-149 zo dňa 23.11.2016

I. výrokom návrh na prerušenie konania zamietol, II. výrokom žalobu zamietol, III. výrokom priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu
rozsudkom č. k. 10CoPr/4/2017-241 zo dňa 30.1.2018 I. výrokom rozsudok súdu prvej inštancie v
časti určenia neplatnosti výpovede zmenil tak, že určil, že výpoveď žalovaného daná dňa 27.1.2014
žalobcovi je neplatná, II. výrokom rozsudok v časti náhrady mzdy a v časti náhrady trov konania zrušil

a vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (nadobudol
právoplatnosť dňa 23.3.2018). Žalovaný podaním zo dňa 26.12.2018 (čl. 288) podal vzájomnú žalobu,
ktorou sa domáhal určenia, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej
zamestnával ako aj určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončí dňom skončenia
dočasnej práceneschopnosti žalobcu. Uznesením č. k. 3Cdo/261/2019-369 zo dňa 20.2.2020 Najvyšší
súd SR dovolanie žalovaného odmietol. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 4.8.2020 (čl.

387) žalobca oznámil, že netrvá na náhrade mzdy s odôvodnením, že žalobca bol dňa 28.4.2014
uznaný práceneschopným, pričom jeho práceneschopnosť nebola do 4.8.2020 ukončená, t. j. trvala
po celú dobu, za ktorú možno podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce priznať náhradu mzdy titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 17.12.2020
(čl. 397) zobral žalobca žalobcu v časti náhrady mzdy (výslovne späť) a žiadal konanie zastaviť s

poukazom na podanie zo dňa 4.8.2020. Na výzvu okresného súdu dňa 18.1.2021 (čl. 401) žalovaný
podaním doručeným okresnému súdu dňa 4.3.2021 (čl. 405) vyjadril výslovný súhlas s čiastočným
späťvzatím žaloby žalobcu v rozsahu nároku na náhradu mzdy (zotrval na nariadení znaleckého
dokazovania zdravotného stavu žalobcu ako aj na podanej vzájomnej žalobe). Okresný súd uznesením
č. k 4Cpr/4/2014-458 zo dňa 18.10.2021 vylúčil vzájomnú žalobu uplatnenú žalovaným podaním zo

dňa 26.12.2018, ktorou sa domáhal určenia, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať,
aby žalobcu naďalej zamestnával, určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončí
dňom skončenia dočasnej práceneschopnosti žalobcu, ako aj náhrady trov konania, na samostatné
konanie (nadobudlo právoplatnosť dňa 2.11.2011), z ktorého odôvodnenia vyplýva (okrem iného), že
v časti podanej vzájomnej žaloby ide síce o vec, ktorá sa týka tých istých strán, avšak skutkovo

ide o veci, ktoré spolu nesúvisia. Predmetom vzájomnej žaloby je síce určenie, že od žalovaného
nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, ako aj určenie, že pracovný pomer
medzi žalobcom a žalovaným skončí dňom skončenia dočasnej práceneschopnosti žalobcu. Avšak
predmetom dokazovania, tak ako ho navrhol žalovaný je predovšetkým skúmanie zdravotného stavu
žalobcu a posúdenie existencie a trvania jeho práceneschopnosti. Za uvedeným účelom navrhol

žalovaný aj vykonanie znaleckého dokazovania. Nakoľko výsledky doterajšieho dokazovania nemôžu
byť podkladom pre rozhodnutie o vzájomnej žalobe, a teda je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie,
považuje okresný súd v danom prípade spojenie týchto dvoch konaní za neefektívne a nehospodárne.
Priposudzovaníefektívnostiahospodárnostikonaniatrebabraťdoúvahyjednakskutočnosť,žekonanie
o žalobe žalobcu je už fakticky skončené (t.j. právoplatne rozhodnuté o neplatnosti výpovede a v

časti náhrady mzdy bola žaloba vzatá späť) a jednak možnosť prerušenia konania z dôvodu závislosti
vzájomnej žaloby podanej v tomto konaní od výsledku konania vedeného na Okresnom súde Nové
Mesto nad Váhom pod sp. zn. 8Cpr/1/2015.

11. Podľa § 137 písm. a) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti,

b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

12. S poukazom na obsah spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal dvoch (samostatných) nárokov
a to určenia neplatnosti výpovede žalovaného, ktorá je žalobou podľa § 137 písm. d) CSP a zároveň
náhrady mzdy ako žaloby na plnenie (podľa § 137 písm. a/ CSP), žalovaný sa domáhal vzájomnou
žalobou (vylúčenou na samostatné konanie uznesením č. k. 4Cpr/4/2014-458 zo dňa 18.10.2021)
určenia, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, určenia,

že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončí dňom skončenia dočasnej práceneschopnosti
žalobcu. Podľa odvolacieho súdu neobstojí argument žalovaného, že súd prvej inštancie zmätočne
rozdelil konanie v danej veci, čiastočne bez zodpovedajúce procesného úkonu na 3 samostatné časti
(konania o určenie neplatnosti výpovede, náhrady mzdy, konanie o žalobe žalovaného o určenie, ženemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával), keďže strany sporu
samotné, určili žalobou/vzájomnou žalobou predmet sporu, ktorý (aj) podľa odvolacieho súdu pozostáva
z viacerých samostatných nárokov.

13. Podľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také
konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Ak boli také
konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne o spojení konaní ten sudca, u ktorého
sa začalo konanie skôr, ods. 2 ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak

odpadnú dôvody, pre ktoré súd konania spojil, súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.

14. Podľa § 147 ods. 1 CSP žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou,
ods. 3 na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe, ods. 4 vzájomnú žalobu môže
súd vylúčiť na samostatné konanie, ak nie sú splnené podmienky na spojenie veci.

15. Podľa § 145 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví, ods. 2 ak je žaloba
vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v
rozhodnutí vo veci samej, ods. 3 ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná
súd o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.

16. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie, ods. 2 súhlas
žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného
predpisu.

17. Späťvzatie žaloby je jednostranný procesný úkon, ktorým žalobca (ako dominus litis) prejavuje svoju
vôľu nepokračovať ďalej v konaní s úmyslom dosiahnuť jeho zastavenie bez meritórneho rozhodnutia.
Žalobca týmto spôsobom disponuje sporovým konaním ako celkom, prípadne niektorou jeho časťou.
Súd je povinný dispozičný prejav vôle žalobcu rešpektovať a po späťvzatí žaloby pokračuje v konaní

tak, aby bolo toto konanie bez ďalšieho prejednania veci zastavené, resp. sčasti zastavené. Výnimku
z uvedeného pravidla predstavuje iba alternatíva, keď zastaveniu konania alebo jeho časti bráni
kvalifikovaný nesúhlas žalovaného podľa § 146 ods. 1 CSP alebo absencia súhlasu žalovaného podľa
§ 146 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na eventuálny záujem žalovaného na prejednaní veci na základe
podanej žaloby a na meritórnom rozhodnutí, ktoré by zakladalo procesnú prekážku res iudicata, je

súd za určitých podmienok z úradnej povinnosti povinný skúmať, či žalovaný so späťvzatím žaloby
súhlasí. Túto povinnosť má obligatórne vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi sporovými
stranami vyplýva z osobitného predpisu (§ 146 ods. 2 CSP). V takomto prípade môže konanie v dôsledku
späťvzatia žaloby zastaviť alebo v časti zastaviť iba vtedy, ak žalovaný so späťvzatím žaloby výslovne
súhlasí.Inakrozhodneuznesením,ktorýmspäťvzatiežalobyalebojejčastinepripustí.Vinýchprípadoch

nie je súhlas žalovaného na zastavenie konania alebo jeho časti nevyhnutný. Stanovisko žalovaného k
späťvzatiu žaloby zisťuje súd iba vtedy, ak dôjde k späťvzatiu žaloby po začatí predbežného prejednania
sporu (§ 168 a nasl. CSP) alebo pojednávania (§ 173 a nasl. CSP). Z hľadiska procesnej chronológie
už v tomto štádiu konania neprichádza do úvahy aplikácia § 145 ods. 3 CSP, keďže účinky doručenia
žaloby žalovanému vždy predchádzajú začatiu predbežného prejednania sporu alebo pojednávania.

Ak je za daných okolností z vážnych dôvodov vyjadrený nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby,
súd uznesením podľa § 146 ods. 1 CSP späťvzatie žaloby nepripustí. Pokiaľ mimo režimu § 146 ods.
2 CSP žalovaný svoj nesúhlas so späťvzatím žaloby nevyjadrí, alebo ak jeho nesúhlas smeruje proti
späťvzatiu žaloby uskutočnenému pred začatím predbežného prejednania sporu alebo pojednávania,
súd bez ďalšieho uznesením konanie zastaví. To primerane platí aj pre čiastočné späťvzatie žaloby. O

zastavení konania alebo jeho časti v dôsledku späťvzatia žaloby rozhoduje súd vždy uznesením, proti
ktorému je prípustné odvolanie (§ 357 písm. a/ CSP), prejavenú vôľu žalobcu vziať žalobu späť musí
súd rešpektovať a až do vysporiadania sa so späťvzatím žaloby nerealizuje žiadne procesné úkony
smerujúce k prejednaniu veci a meritórnemu rozhodnutiu. Ak sú na to splnené podmienky podľa §
146 CSP vyzve súd žalovaného, aby sa vyjadril, či so späťvzatím žaloby alebo jej časti súhlasí. Po

vyhodnotení podmienok súhlasu, resp. absencie nesúhlasu žalovaného, postupuje súd podľa toho, či
ide o úplné alebo čiastočné späťvzatie žaloby. Pri späťvzatí žaloby ako celku vydá súd uznesenie o
zastavení konania podľa § 145 ods. 1 CSP, pokiaľ tomu nebráni zákonná prekážka podľa § 146 CSP.
Inak osobitným uznesením rozhodne, že späťvzatie žaloby nepripúšťa. Proti tomuto uzneseniu nie jeodvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 v nadväznosti na § 357 CSP). Pokiaľ došlo k späťvzatiu žaloby
alebo jej časti pred začatím predbežného prejednania sporu alebo pojednávania, súd (s výnimkou
podľa § 146 ods. 2 CSP) žalovaného na vyjadrenie súhlasu so späťvzatím žaloby nevyzýva a konanie

bez ďalšieho uznesením zastaví. Pri čiastočnom späťvzatí žaloby rozhoduje súd o zastavení časti
konania alebo nepripustení čiastočného späťvzatia žaloby až v konečnom rozhodnutí vo veci samej.
Riadne udelený súhlas so späťvzatím žaloby nemôže žalovaný odvolať alebo vziať späť, rovnako ako
nemôže žalobca odvolať späťvzatie žaloby. Späťvzatie žaloby je striktne procesným úkonom, ktorý súd
posudzuje vždy podľa obsahu. Rozhodujúci je pritom prejav vôle žalobcu, ktorým je súd viazaný. Po

späťvzatí žaloby nemôže žalobca dodatočne namietať, že jeho vôľa smerovala k inému následku, že
konalvomyle,prípadnežesinebolvedomýúčinkovtohtoúkonuapod.(tzv.teóriaprejavu).Civilnéprávo
procesné je odvetvím verejného práva a doktrinálna procesualistika nepripúšťa analogickú aplikáciu
hmotnoprávnych ustanovení o vadách právnych úkonov na procesné úkony strán v sporovom konaní.
Prípadné vady procesných úkonom posudzuje súd vždy podľa predpisov procesného práva. Účinky
späťvzatia žaloby nastávajú jeho doručením súdu. Späťvzatie žaloby nemôže žalobca následne odvolať,

ani iným spôsobom negovať jeho právne následky. (Nakladatelství C. H. BECK, Veľké Komentáre,
Števček a spol. Civilný sporový poriadok, s.532).

18. Pretože v predmetnom spore nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že žalobca (ako pán sporu) vzal
svoju žalobu v časti náhrady mzdy späť a zároveň žalovaný na výzvu okresného súdu vyjadril výslovný

súhlas so späťvzatím žaloby v tejto časti, postupoval okresný súd správne, ak I. výrokom napadnutého
uznesenia konanie v časti náhrady mzdy zastavil, keďže na to boli splnené všetky zákonné predpoklady
(§ 145 ods. 2 CSP). Pričom uvedený postup okresného súdu by obstál aj v prípade, že by okresný
súd uznesením č. k. 4Cpr/4/2014-458 zo dňa 18.10.2021 nerozhodol o vylúčení vzájomnej žaloby
žalovaného na samostatné konanie. K uvedenému ešte odvolací súd dopĺňa, že okresný súd svoj postup

podľa § 166 ods. 2 CSP k vylúčeniu vzájomnej žaloby na samostatné konanie (dostatočne) odôvodnil
v uznesení č. k. 4Cpr/4/2014-458 zo dňa 18.10.2021, označené odvolacím súdom (aj) v odseku 10,
na ktoré odvolací súd odkazuje, keď uvedené zohľadňuje úpravu § 166 ods. 2 CSP, pričom postup
okresného súdu nespôsobil nemožnosť rozhodnúť o späťvzatí žaloby žalobcu (o náhradu mzdy), ktorý
už na žalobe v časti náhrady mzdy netrval.

19. S námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie svojím procesným postupom zmaril legitímnu
možnosť žalovaného dosiahnuť riadne ukončenie pracovného pomeru so žalobcom a spravodlivé
usporiadaniepomerumedzinimi,keďžeprávoplatnepotvrdilďalšievýlučneformálnetrvaniepracovného
pomeru medzi stranami sporu bez toho, aby dôsledne skúmal jeho materiálnu opodstatnenosť vrátane

možného porušenia zásady dobrých mravov a podozrenia zo zjavného zneužitia práva na strane
žalobcu, sa odvolací súd nestotožnil. Je nutné poukázať na to, že otázka neplatnosti výpovede
danej žalovaným žalobcom bola už právoplatne vyriešená rozsudkom Krajský súd v Trnave (č. k.
10CoPr/4/2017-241 zo dňa 30.1.2018) tak, že výpoveď žalovaného daná dňa 27.1.2014 žalobcovi je
neplatná a napadnutým uznesením (I. výrokom) prvoinštančný súd konanie o zastavení konania v časti

náhradymzdy(dôvodne)zastavil,tedapredmetomkonanianezostalužžiadennárokžalobcu.Vzájomná
žaloba žalovaného (určenie, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej
zamestnával a určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončí dňom skončenia
dočasnej práceneschopnosti žalobcu) bola uznesením okresného súdu č. k 4Cpr/4/2014-458 zo dňa
18.10.2021 vylúčená na samostatné konanie (z obsahu spisu nevyplýva, že by konanie ohľadom tohto

nároku bolo právoplatne skončené), v ktorom bude požadované určenie predmetom dokazovania a
rozhodovania pred okresným súdom (pričom tak by tomu bolo aj v prípade, že by nebola vzájomná
žaloba vylúčená na samostatné konanie), a bude riešená aj otázka trvania pracovného pomeru, resp.
otázka (dátumu) jeho skončenia. Pričom je zjavné, že okresný súd bude v súvislosti so vzájomnou
žalobou rozhodol o tom, či žalovaným navrhnutý dôkaz znaleckého posúdenia zdravotného stavu

žalobcu potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností bude vykonaný, a teda je nedôvodná
námietka žalovaného v danej veci, že okresný súd návrh znaleckého dokazovania nevykonal. Rovnako
nie je dôvodná (s ohľadom na vyššie uvedené) ani námietka žalovaného, že okresný súd mu znemožnil
uplatniť prostriedok procesného útoku znaleckého dokazovania zdravotného stavu žalobcu v rozsahu
spochybnenia okolnosti vzniku, trvania a prípadného zániku jeho dočasnej pracovnej neschopnosti.

20. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie postupom
podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.21. V súvislosti s napadnutým II. výrokom o náhrade trov konania odvolací súd poukazuje na to, že súd
prvej inštancie s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania o určenie neplatnosti výpovede voči žalovanému v rozsahu 100 %.

22. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

24. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu
je zásada úspechu vo veci vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. V tejto zásade sa premieta myšlienka,
že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený záujem, by mal mať právo

na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti procesnej strane,
ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strane voči neúspešnej
strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý sa v civilnom
sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení, v ktorého
rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy. Úspech

jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá strana sa
v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného útoku a
obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mala by jej
protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou
civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry

strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne
zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej
ochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR.

25. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia §

255 CSP náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci a od
úspechu strany (víťaznej) odčítať jeho neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má
strana právo, aby mu druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložila pri účelnom uplatňovaní
alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhej strane, je tu nerozhodná. Ak je pomer
úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadna zo strán

nemá na náhradu trov konania právo.

26. Pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania súd vychádza zo zodpovednosti za výsledok
(zásadaúspechu).Kritériumnapriznanienárokunanáhradutrovkonaniajemieraúspechuvoveci,ktorý
sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Žalobca má

plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol
naposledy urobený vo veci samej, teda ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu.

27. Pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech
strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne uplatniteľnom nároku by mohla

byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto treba oddeliť a osobitne o
nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o práva so samostatným skutkovým
základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa určujú aj osobitne tak, že
žalovaný môže byť zaviazaný k náhrade trov konania žalobcovi a žalobca k náhrade trov konania
žalovaného. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné pohľadávky na týchto

trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo jednostranného úkonu
podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo veci
3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.

28. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely

rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba
samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť, či neúspech
nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo
úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konaniao čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2011 z 11.10.2012).

29. Žalovaný namietal, že žalobca bol v konaní o určenie neplatnosti výpovede úspešný iba čiastočne,
keď síce odvolací súd na návrh žalobcu určil, že výpoveď žalovaného je neplatná, avšak nárok na
náhradu trov konania mu nepriznal a následne žalobca svoj návrh na priznanie nároku na náhradu mzdy
následne vzal späť. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie, ktorý aplikoval pri rozhodovaní
o náhrade trov konania o určení neplatnosti výpovede (§ 137 písm. d/ CSP) ustanovenie § 255 ods.

1 CSP postupoval správne, keďže žalobe v tejto časti bolo v plnom rozsahu vyhovené rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 10CoPr/4/2017-241 zo dňa 30.1.2018 (I. výrokom rozsudok súdu prvej
inštancie v časti určenia neplatnosti výpovede zmenil tak, že určil, že výpoveď žalovaného daná dňa
27.1.2014 žalobcovi je neplatná), a preto sa nemožno stotožniť s námietkou žalovaného, tým skôr, že s
poukazom na označený rozsudok Krajského súdu v Trnave nebolo rozhodnuté (ani odvolacím súdom)
o nepriznaní nároku žalobcu na náhradu mzdy [keďže ohľadom toho nároku odvolací súd rozhodol

II. výrokom rozsudku (č. k. 10CoPr/4/2017-241 zo dňa 30.1.2018) tak, že rozsudok v časti náhrady
mzdy zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie]. V zmysle uvedeného sa
odvolacísúdnestotožnilsargumentami,žesúdprvejinštancievrozporesčl.3ods.2,čl.5,čl.16ods.1a
čl. 17 Civilného sporového poriadku nehospodárne a neprimerane zaťažil žalovaného nárokom žalobcu
na náhradu konania v plnom rozsahu, že konanie o vzájomných nárokoch strán procesne okresný súd

prispôsobil úspešnosti nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému a tým, že znemožnil
žalovanému uplatniť prostriedok procesného útoku znaleckého dokazovania zdravotného stavu žalobcu
bola žalovanému zároveň odňatá procesná možnosť zvrátiť aj čiastočný úspech žalobcu v rozsahu
nároku na náhradu trov konania v predmetnej veci voči žalovanému.

30. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne v súvislosti s rozhodovaním
o náhrade trov konania, v časti určenia neplatnosti výpovede neuzavrel, že neexistujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nárok na náhradu trov konania žalobcovi nepriznať, avšak s
poukazom na spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania v tomto II. napadnutom výroku je zrejmé, že
v preskúmavanej veci aplikáciu daného ustanovenia nepovažoval za dôvodnú, s čím sa odvolací súd

stotožnil aj po zohľadnení uvedených východísk ako aj s poukazom na nižšie uvedené.

31. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

32. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje
všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257 CSP teda predstavuje odchýlku zo
zásadyzodpovednostizavýsledokajzozásadyzodpovednostizazavinenieanáhodu.Znamená,žesúd

nemusízaviazaťneúspešnústranunahradiťtrovykonaniaúspešnejstrane.Existenciudôvodovhodných
osobitnéhozreteľamusítvrdiťapreukázaťstranainakpovinnázaplatiťnáhradutrovkonania.Predmetné
zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti
nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto
ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257

CSP pritom nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania
o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad,
ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto

ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol
celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa

a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom
vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o
zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.33. Odvolací súd má za to, že ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek,
bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania, nepriznať náhradu trov úspešnej
strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri

posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich
postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa strán pred podaním žaloby na
súd, v priebehu konania). Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam
konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo

ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je
zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a
náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol
celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa

a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom
vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o
zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

34. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by

zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoré
je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo 17/2009).

35. Ustanovenie § 257 ods. 1 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania
predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje

všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú
stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Neslúži k zmierňovaniu majetkových
rozdielov medzi procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto
dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, nedostal náhradu

trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

36. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a od zásady
zodpovednosti za zavinenie. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch,
keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru,

že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí
však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť
môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri
posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a
iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva

na súde a ich postoj v konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99
z 1.9.2000).

37. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS
168/2018-22, v ktorom súd skonštatoval, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady

zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1
CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej
strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že

tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k
tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp.
zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinnýskúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebnépristanovenípovinnostinahradiťtrovykonaniavýnimočneprihliadnuť.Ustanovenie§257preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12),
ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn.

III. ÚS 727/2000).

38. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na obsah spisu označený už v odseku 10, keď sa žalobca
žalobou doručenou okresnému súdu dňa 30.6.2014 (č.l. 1), doplnenou opravenou podaním doručeným
dňa 11.8.2014 (č.l. 30) domáhal, aby súd určil, že výpoveď žalovaného daná dňa 27.1.2014 žalobcovi
je neplatná a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného

zárobku v sume 424,02 Eur za obdobie od 1.5.2014 do dňa, kedy bude platne skončený pracovný
pomer na základe súhlasu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, t. j. za obdobie 15 mesiacov, celkom
v sume 6.360,75 Eur (zároveň žiadal priznať náhradu trov konania). Žalovaný sa k žalobe (prvýkrát)
vyjadril podaním zo dňa 4.9.2014 (č.l. 34) tak, že žalobu navrhol zamietnuť. Okresný súd rozsudkom č. k.
4Cpr/4/2014-149zodňa23.11.2016I.výrokomnávrhnaprerušeniekonaniazamietol,II.výrokomžalobu

zamietol, III. výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v
Trnave na odvolanie žalobcu rozsudkom č. k. 10CoPr/4/2017-241 zo dňa 30.1.2018 I. výrokom rozsudok
súdu prvej inštancie v časti určenia neplatnosti výpovede zmenil tak, že určil, že výpoveď žalovaného
daná dňa 27.1.2014 žalobcovi je neplatná, II. výrokom rozsudok v časti náhrady mzdy a v časti
náhrady trov konania zrušil a vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie(nadobudolprávoplatnosťdňa23.3.2018).RozhodnutímSociálnejpoisťovne,ústredie,číslo
660 804 6654 0 zo dňa 26.5.2016 (č.l. 118) bol žalobcovi od 19.2.2012 priznaný invalidný dôchodok
v sume 187,70 Eur mesačne. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo 660 804 6654 0 zo
dňa 15.11.2016 (č.l. 125) generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne vo veci priznania invalidného dôchodku
odvolanie p. Jána Krajčovica proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie č. 660 804 6654 0 zo dňa

26.5.2016 zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie (s poučením,
že proti tomuto rozhodnutiu môže podať návrh na jeho preskúmanie súdom v lehote 30 dní od doručenia
rozhodnutia). Pracovnú zmluvu č. 143/2005 zo dňa 31.10.2005 (č.l. 5) v spojení so zmenou č. 1 zo dňa
23.10.2006 (č.l. 6) uzavreli strany sporu, na dobu neurčitú, s dňom nástupu do práce dňa 1.11.2005.

39. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade (určenia
neplatnosti výpovede) nejde o žiaden výnimočný prípad, v ktorom by boli dané dôvody hodné osobitného
zreteľa vedúce k nepriznaniu náhrady trov konania inak na trovy vo veci úspešnému žalobcovi, ktorý
bez pochybností (ako zamestnanec) mal právo voči žalovanému (zamestnávateľovi) domáhať sa svojho
práva právnou cestou, keď išlo o pracovnoprávny spor, v ktorom bol žalobca práve v časti určenia

neplatnosti výpovede, (nakoniec) aj úspešný. Tak žalovaný ako aj žalobca boli v konaní zastúpení
advokátom, a teda si museli byť vedomí povinnosti náhrady trov konania protistrane v prípade
neúspechu v konaní, a to bez ohľadu na právne postavenie strán sporu. Žalovaný počas konania pred
súdom prvej inštancie (ani v odvolacom konaní) neuviedol a ani netvrdil svoju prípadnú nepriaznivú
finančnú situáciu, tým skôr, že sa jedná o podnikateľský subjekt, zriadený za účelom dosahovania zisku,

ktorýbyexistenciudôvoduhodnéhozreteľaodôvodňoval,pričomanizobsahuspisuuvedenénevyplýva.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené uzatvára, že v danom prípade povinnosť žalovaného
zaplatiť náhradu trov konania žalobcovi nepredstavuje neprimeranú tvrdosť voči žalovanému, ani nie
je v rozpore s dobrými mravmi. Naopak nespravodlivým za daných okolností by bolo nepriznanie
náhrady trov konania žalobcovi, ktorý podal žalobu dôvodne, keďže jeho nároku bolo vyhovené. Neboli

teda preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by výnimočne zakladali dôvod pre
nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi (v súvislosti s nárokom na určenie neplatnosti výpovede). S
ohľadom na uvedené odvolací súd napadnutý II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie postupom podľa
§ 387 CSP potvrdil.

40.NapadnutýmIII.výrokom(onáhradetrovkonania včastináhradymzdy)súdprvejinštancierozhodol,
že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (v tejto časti) s poukazom na § 256 ods. 1
v spojení s § 257 CSP, keď odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie prinajmenšom za
predčasné s ohľadom na obsah odôvodnenia napadnutého uznesenie (vo vzťahu k III. výroku).41. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

42. Rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie o nároku na
náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Druhou
fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov
konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci. Proti tomuto uzneseniu je prípustná

sťažnosť v zmysle § 239 a nasl. CSP, o ktorej rozhodne sudca súdu prvej inštancie. Rozhodnutiu sudcu
o sťažnosti je konečné, bez možnosti ďalších opravných prostriedkov.

43. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP so zavinením na zastavení konania pracuje výlučne z procesného
hľadiska a zásadne zavinenie pričíta iniciátorovi konania. Tým je v tzv. základnom konaní na súde prvej
inštanciežalobcavsporovomkonaní.Zavinenienazastaveníkonaniaprespäťvzatiežalobysícenemusí

byť vždy pričítané žalobcovi, podmienkou takéhoto postupu je však 1. možnosť aspoň predbežného
záveru o dôvodnosti žaloby a 2. správanie osoby či viacerých osôb, voči ktorej alebo ktorým požiadavka
uplatnená žalobou smeruje, donucujúce žalobcu k späťvzatiu žaloby (teda také správanie, ktoré je na
jednej strane výlučným správaním žalovaného bez možnosti žalobcu ho ovplyvniť a na druhej strane je
so späťvzatím inak dôvodnej žaloby aj v priamej príčinnej súvislosti).

44. V tejto súvislosti je dôvodné prihliadnuť aj na ustálenú rozhodovaciu prax. Nárok na náhradu trov
konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, preto otázku, či išlo o dôvodne
podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t. j. z hľadiska vzťahu výsledku
chovania žalovaného k požiadavke žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku

alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 25.10.2010, sp. zn. 3 Sžo/225/2010).

45. Ak nie je preukázané, že späťvzatie bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa
celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre

možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej
požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobca v dôsledku
príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí
návrhu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14.9.2011, sp. zn. 7MCdo/4/2010).

46. V kontexte vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie neprihliadol na všetky rozhodujúce
skutočnosti a relevantné okolnosti majúce vplyv na rozhodnutie o náhrade trov konania, chýbal
argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať, keďže z odôvodnenia nevyplývalo ako
súd prvej inštancie uzavrel, ktorá zo strán zavinila zastavenie konania (o ktorom okresný súd rozhodol
I. napadnutým výrokom) v kontexte dôvodu späťvzatia žaloby (o náhradu mzdy) žalobcom, teda ktorá

strana má povinnosť nahradiť trovy konania. Až následne bolo možné pristúpil k posudzovaniu (aplikácii)
danej aj podľa § 257 CSP, avšak za splnenie § 220 ods. 2 CSP. Pokiaľ dôvody hodné osobitného
zreteľa označené súdom prvej inštancie sa dotýkali zdravotného stavu žalobcu, k uvedenému odvolací
súd poukazuje na to, že samotný zdravotný stav žalobcu (bez ďalšieho) ako dôvod neobstojí, keď ani
samotný zákonodarca takýto dôvod v § 257 CSP výslovne neuvádza.

47. Podľa § 234 ods. 2 CSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

48. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

49. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný adostatočne odôvodnený. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutiamusídbaťtiežnajehocelkovúpresvedčivosť,abyjehozáverybolizrozumiteľné,spravodlivé
a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj

právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

50. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby

súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce
(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, seria A č. 254-B, s. 49).

51. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia,
teda okrem rozhodnutia vo veci samej aj na rozhodnutie o náhrade trov konania. Odôvodnenie

rozhodnutia musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v
konaní o riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku.

52. Odvolací súd po preskúmaní veci v napadnutom III. výroku dospel k záveru, že uznesenie súdu
prvej inštancie nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia,

preto III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (o trovách konania v časti náhrady mzdy).
Nesprávnym procesným postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby uskutočnili ich
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok,
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebolo možné napraviť v

konaní pred odvolacím súdom (ktorý nemôže nahrádzať argumentačný základ odôvodňujúci postup pri
rozhodovaní o náhrade trov konania súdom prvej inštancie zo všetkých zákonných hľadísk).

53. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu (odsek 46.), postupovať v súlade s ustanoveniami CSP

a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil
a rozhodol. Svoj právny záver odôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú
do úvahy a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II.ÚS 193/06, III.ÚS 198/07).

54. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

55. Z dôvodu zrušenia III. výroku uznesenia súdu prvej inštancie, nebol daný dôvod na rozhodovanie

o náhrade trov odvolacieho konania. V novom rozhodnutí teda rozhodne súd prvej inštancie o náhrade
trov tohto odvolacieho konania.

56. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).