Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, May 30, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/198/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315215858
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1315215858.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P. Z., bývajúceho v O., K. Q. XA, zastúpeného
advokátskou kanceláriou Podhorský & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Ventúrska 1, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Patrik Podhorský, PhD., LL.M., proti žalovanej Ing. arch. Ľ.
W., bývajúcej v O., Q. XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Dráčovou, so sídlom v Bratislave,
Čajakova 7, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn.

19C/491/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2020
sp.zn. 16Co/147/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj ,,súd prvej inštancie”) v poradí druhým rozsudkom z 13. novembra
2018 č.k. 19C/491/2015-183 žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 100% (§ 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku;
ďalej len „CSP“). Rozhodol tak s odôvodnením, že priebeh hranice v prírode medzi pozemkami vo
vlastníctve sporových strán je súladný so súčasným stavom evidovaným v katastri nehnuteľností a
žalovanou vybudované oplotenie je v tolerancii dovolenej odchýlky v zmysle vyhlášky č. 461/2009 Z.z.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,odvolací súd”) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 13. novembra
2020 sp.zn. 16Co/147/2019, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (§
387 ods. 1 CSP) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania (§
396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa nestotožnil s jedinou podstatnou odvolacou
námietkou žalobcu, že v skutočnosti nešlo podľa obsahu prednesu na pojednávaní dňa 11. septembra

2018 a podania doručeného súdu prvej inštancie dňa 12. septembra 2018 o zmenu žaloby, nakoľko si
uplatnil totožné právo na základe totožných skutkových tvrdení a petit žaloby formuloval totožne, pričom
išlo len o odlišné právne posúdenie dovtedy uvádzaných skutkových okolností. Odvolací súd mal zato,
žezopisurozhodujúcichskutočnostívžalobevyplýva,žežalobasmerovalakurčeniuvlastníckehopráva
k pozemku z dôvodu sporu medzi stranami o priebeh vzájomných vlastníckych hraníc pozemkov, ktorej
cieľom je vzájomné vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a určenie hranice medzi spornými

pozemkami, t.j. ide o určenie, ktorá časť spornej plochy patrí tomu-ktorému vlastníkovi susediacich
pozemkov. Žalobca po vykonaní dokazovania znalcom, ktorého úlohou bolo určiť priebeh hranice medzi
pozemkami, nenamietal jeho skutkové závery, ale prezentoval pre neho alternatívne riešenie sporu
vydržanímpozemku.Tútozmenupovažovalodvolacísúdzapodstatnúzmenuskutkovýchokolností,tým
pádom zmenu právneho dôvodu žaloby a nielen za zmenu právnej kvalifikácie nároku. Hmotnoprávnym
predpokladom vydržania nehnuteľnosti podľa § 134 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) je totiž

nepretržitá oprávnená držba nehnuteľnosti po dobu desiatich rokov, čím je daný oproti technickému
určeniu priebehu hranice pozemkov odlišný skutkový základ sporu. Vzhľadom k tomu, že žalobcanevyužilprocesnúmožnosťpodľa§139CSP,boloodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštanciejasnéa
výstižné,pričomodpovedalonatiedôležitéargumenty,ktorézpodanejžalobyvyplývali.Keďžežalobcav
odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, považoval odvolací súd jeho ostatné tvrdenia za nepodstatné, resp. nespôsobilé privodiť
zmenu napadnutého rozhodnutia.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s
poukazomnaustanovenie§420písm.f/CSP,pretožesúdynižšejinštanciesanezaoberalipredpokladmi

vydržania sporného pozemku v zmysle ustanovenia § 134 OZ, hoci už od počiatku konania tvrdil
aj to, že všetky skutočnosti nasvedčujú tomu, že predmetný sporný pozemok mohol nadobudnúť aj
na základe iného právneho dôvodu - vydržania. Odvolací súd sa k tejto problematike vyjadril nie
z hľadiska materiálneho, ale formálne, keď uviedol, že argumentácia žalobcu týkajúca sa vydržania
mala byť predložená súdu vo forme zmeny žaloby podľa § 139 CSP. Rozhodnutia sú z tohto dôvodu
arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Zároveň dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci

podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v
otázke zmeny žaloby, resp. zmeny právnej kvalifikácie strany sporu počas súdneho konania vyjadrenej
rozhodnutiami najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo 58/99, 5Obdo 17/2006, 3Obdo 27/2009. Podľa žalobcu
totiž neboli naplnené dôvody na zmenu žaloby a v konaní nedošlo k podstatnej zmene, či doplneniu
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Žalobca preto nemusel žiadať o zmenu žaloby a súd

mal vykonávať dokazovanie všetkých relevantných skutočností aj na základe vydržania. Súd mal
postupovať v zmysle zásady iura novit curia, zo žiadneho zákonného predpisu totiž nevyplýva povinnosť
žalobcu právne kvalifikovať nárok, ktorého sa domáha. S tým súvisí odklon v otázke viazanosti súdu
právnou kvalifikáciou nároku žalobcom, je vecou súdu, aby nárok kvalifikoval po právnej stránke, nie
vecou strany sporu. V tomto smere poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 7Cdo 25/2018,

2Cdo 174/2018, 5Cdo 385/2012, R 38/99, 4MCdo 15/2010, III. ÚS 264/2018, I. ÚS 59/00. Žalobca
zdôraznil, že nijakým spôsobom nemenil skutkový stav podanej žaloby, odvolací súd preto nesprávne
túto situáciu vyhodnotil ako podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodných skutočností. Navrhol, aby
dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil na opätovné
prejednanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie. V následnej replike zotrval dovolateľ na svojich

doterajších vyjadreniach a nesúhlasil s tým, že dovolanie je podané oneskorene.

4. Žalovaná považovala dovolanie za podané oneskorene. Vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobca
účelovo popisuje skutkový stav a zavádza, že svoje tvrdenia podložil reálnymi dôkazmi. V konaní bolo
preukázané, že parcela žalobcu v skutočnosti nikdy nemala výmeru deklarovanú na liste vlastníctva

ako ju pôvodne nadobudol žalobca. Zároveň žalobca nepredložil žiaden dôkaz o užívaní spornej časti
pozemku, priebeh hranice sa po celý čas nezmenil ani v teréne ani na katastrálnej mape a nezmenil
sa ani následnými právnymi úkonmi. Poukázala na dĺžku súdneho konania (15 rokov), počas ktorého
žalobca mal dostatok času predkladať návrhy a premyslieť si dôvody svojho žalobného návrhu. Mala
zato, že žalobca sa účelovo snaží o zneužitie práva a predlžovanie sporu. Za správny označila postup

súdov, ktoré v rámci koncentrácie konania vyhodnotili nepripustenie zmeny žaloby a v ďalšom sa
odmietlizaoberaťvydržaním.Rozhodnutia,naktoréžalobcapoukazujevsúvislostisodklonom,satýkajú
starej právnej úpravy O.s.p. a nereflektujú zmenu ustanovení o zmene žaloby podľa nového Civilného
sporového poriadku. Ostatné rozhodnutia síce boli vydané za účinnosti nového CSP, avšak sú na daný
prípad nepoužiteľné, pretože v tomto prípade nešlo o zmenu právnej kvalifikácie. Uzavrela, že výsledky

dokazovania aj za daného stavu umožňujú prijať záver, že žalobca a ani jeho právni predchodcovia nikdy
dobromyseľne do držby pozemku nevstúpili a ani ho nikdy neužívali. Žiadala, aby dovolací súd podané
dovolanie odmietol, alternatívne ho zamietol a priznal jej náhradu trov konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba ako neprípustné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP.8. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
8.1 Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).
9. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP namieta nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutí súdov oboch inštancií, ich arbitrárnosť a vecnú nesprávnosť; súdom vyčíta, že sa nezaoberali
nadobudnutím jeho vlastníckeho práva k spornému pozemku z titulu vydržania.

10. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.

Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017,
5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).
10.1 O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a

dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017,
5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).
10.2 Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
10.3 Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,
bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10), či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

10.4 Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a
predstavami,preberalariadilsanímpredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,rozhodol
v súlade s jeho vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

11. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súdy nižších inštancií svoje
rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založili procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f/ CSP. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a
z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,

akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho
právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval
ustanovenia,ktoréaplikovalazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery.Prijatérozhodnutienáležitevysvetlil.
Zároveň treba podotknúť, že v dôsledku potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdomsa odôvodnenie tohto rozhodnutia stalo imanentnou súčasťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, s ktorým tak tvorí nerozlučiteľnú jednotu.
11.1 Z odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch inštancií vyplýva, že dôvodom pre zamietnutie žaloby bol

záver, že žalovaná nezasahuje neoprávnene do vlastníckeho práva žalobcu, pretože priebeh hranice
v prírode medzi pozemkami vo vlastníctve sporových strán je totožný so stavom zapísaným v katastri
nehnuteľností a žalovanou vybudované oplotenie je v tolerancii dovolenej odchýlky v zmysle vyhlášky
č. 461/2009 Z.z. Uvedený záver žalobca ani nesporoval, namietal však, že súd mal jeho žalobu
posúdiť aj na základe iných zákonných ustanovení (o vydržaní) v súlade so zásadou iura novit curia.

Týmto právnym posúdením sporu (pzn. ktorého vecnú správnosť však dovolací súd nemohol skúmať
v rámci namietanej vady § 420 písm. f/ CSP) však súdy zároveň nepriamo odpovedali aj na otázku
užívania a držby sporných pozemkov a to tak, že každá strana sporu fakticky užíva to, čo jej aj
právne patrí. S následnou odvolacou argumentáciou žalobcu sa odvolací súd vysporiadal a uviedol, že
žalobca v konaní nepodal návrh na zmenu žaloby v zmysle § 139 CSP, preto sa nemohol zaoberať
jeho žalobou z pohľadu ustanovení o vydržaní, ktoré v prejednávanej veci predstavovali podstatnú

zmenu skutkových okolností, tým pádom zmenu právneho dôvodu uplatnenej žaloby. Odvolací súd
tak odpovedal na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu a vysvetlil, prečo spor neposudzoval
výslovne aj z pohľadu ustanovení o vydržaní. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
žalobcu a v súlade s jeho právnym nazeraním na spor. Pokiaľ sa žalobca týmto spôsobom snaží

spochybniť vecnú správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, je potrebné zdôrazniť, že aj keby
jeho argumentácia bola opodstatnená, mala by za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, vid'
konštantnú judikatúru najvyššieho súdu (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,
4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

12.Dovolacísúdnezistilaniopodstatnenosťtvrdeniadovolateľaoarbitrárnostinapadnutéhorozhodnutia
odvolacieho súdu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu odvolacím súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa odvolací súd natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

ale nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo znamenala aplikáciu príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa riadil
odvolacísúdpriposúdenížalobnéhonárokuzhľadiskatýchskutkovýchokolností,ktoréžalobcavkonaní
predniesol, pričom tieto dôvody nie je možné považovať za nepodložené, svojvoľné, či neodôvodnené

(viď bližšie bod 11). Ako už bolo vyššie spomenuté, za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420
písm. f/ CSP nemožno považovať to, že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s
právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

13. Vzhľadom na uvedené dovolací súd namietanú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezistil.

14. Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzuje aj z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie

súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
15. Otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková
otázka), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie
o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie

tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
alebo aplikácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o
rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom
vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti

veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by naopak bola vyriešená správne, súdy (alebo prinajmenšom ten
z nich, ktorý rozhodol v druhej inštancii) by nevyhnutne rozhodli (rozhodol) inak - teda spôsobom pre
dovolateľa priaznivejším.16. Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok
(„ďalšie odvolanie“), preto pri formulácii právnej otázky (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu) je potrebné mať na zreteli, aby zároveň bola vymedzená aj dostatočne všeobecným

spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej právnej otázke skutočne
existuje alebo neexistuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pre posúdenie, či ide o právnu
otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci
subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je
výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o dovolaní.

17. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

18. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci k otázke vyhodnotenia (ne)naplnenia dôvodu
na zmenu žaloby a v otázke posúdenia podstatnej zmeny rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.
Takto vymedzená dovolacia otázka ale podľa názoru dovolacieho súdu nie je vymedzená zákonu
zodpovedajúcim spôsobom a nejde ani o právnu otázku, ktorá je významná z hľadiska ustanovenia §
421 ods. 1 písm. a/ CSP.

18.1 Žalobca v danom prípade predovšetkým nenamietal takú právnu otázku, na ktorej riešení
bolo rozhodnutie odvolacieho súdu založené. Podstatou rozhodnutia v danom spore bolo predbežné
posúdenie,kadiaľvediespornáhranicapozemkovsnásledkomzamietnutiažalobypozistení,žefaktická
hranica medzi pozemkami je umiestnená v súlade s právnym stavom, teda že nedošlo k neoprávnenému
zásahu do vlastníckeho práva žalobcu z dôvodov uvádzaných v žalobe a každá strana sporu je zároveň

oprávneným držiteľom pozemku podľa právneho stavu zapísaného v katastri nehnuteľností. Tento záver
súdov, ktorý bol pre rozhodnutie kľúčový, však žalobca nenamietal. Keďže žalobca návrh na zmenu
žaloby nepodal, t.j. namietal výlučne právnu kvalifikáciu žalovaného nároku súdmi, odvolací súd tak
nemal o čom v rámci odvolacieho konania rozhodovať, pretože právne posúdenie sporu súdom prvej
inštancie vrátane zvolenej právnej kvalifikácie nároku považoval za vecne správne. Skutočnosť, že súdy

oboch inštancií posúdili podanie žalobcu, ktorým predostrel v závere konania argumentáciu o vydržaní
ako alternatívnom riešení sporu, ako podstatnú zmenu skutkových tvrdení žaloby vyžadujúcu zmenu
návrhu v zmysle § 139 CSP, neumožňuje prijať záver, že táto otázka bola pre rozhodnutie v spore
kľúčová v zmysle, ak by ju aj bol odvolací súd vyriešil podľa predstavy žalobcu (t.j. akceptoval, že ide
výlučne o doplnenie žaloby), malo by to za následok priaznivejšie rozhodnutia v prospech dovolateľa a

určenie,žejevlastníkomspornéhopozemku.Inýmislovami,vyriešenieotázky,čibolnaplnenýdôvodpre
podanie návrhu na zmenu žaloby, alebo išlo len o doplnenie právnej kvalifikácie na základe už opísaných
skutkových okolností, má rýdzo hypotetický charakter bez reálnej možnosti odhadnúť jej dosah na daný
spor. Pokiaľ sa žalobca týmto spôsobom snaží namietať právnu kvalifikáciu nároku súdmi, je táto jeho
argumentácia založená nie na právnom posúdení sporu ale na namietaní procesného postupu súdov v

konaní, ktorá však nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci stanovenom ustanovením §
421 ods. 1 písm. a/ CSP. Navyše samotné posúdenie, ktoré skutkové okolnosti sú alebo nie sú z hľadiska
právneho posúdenia sporu významné, ako aj ich podradenie pod príslušnú právnu normu, je výsledkom
vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; ktorá voľná úvaha patrí len súdu a jej
správnosť nemôže byť prehodnocovaná v rámci dovolacieho konania, pretože v zmysle ustanovenia §

442 CSP je dovolací súd viazaný skutkovým stavom, z ktorého vychádzal odvolací súd.

19. Pokiaľ ide o žalobcom namietané nesprávne právne posúdenie sporu definované v dovolaní
ako ,,odklon od problematiky viazanosti súdu právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, súd nie je
viazaný právnou kvalifikáciou strany sporu a stačí iba skutkové odôvodnenie nároku v zmysle zásady

iura novit curia”, v tejto časti dovolania žalobca nevymedzil konkrétne žiadnu dovolaciu otázku, ktorá
by mala byť najvyšším súdom zodpovedaná, uviedol len všeobecnú charakteristiku nesprávností, ku
ktorým podľa jeho názoru došlo v základnom konaní a jeho odôvodnenie v tomto smere predstavuje
len nesúhlas s prístupom odvolacieho súdu k riešeniu danej procesnoprávnej otázky a kritiku zvoleného
procesného postupu. Najvyšší súd pritom už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že sama polemika

dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia
alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (m. m. 3Cdo/28/2017,
4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017).20. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že žalobca v dovolaní nevymedzil dovolací dôvod v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až § 435 CSP, preto

na podklade jeho dovolania nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd odmietol dovolanie v časti namietajúcej vady tzv.
zmätočnosti podľa § 447 písm. c/ CSP ako neprípustné a v časti namietajúcej nesprávne právne
posúdenie podľa § 447 písm. f/ CSP ako neodôvodnené dôvodmi vymedzenými spôsobom uvedeným

v § 431 až 435.

22. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.