Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. jún 2022

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 5Csp/2/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8222200108
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Rebej
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2022:8222200108.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Marekom Rebejom v spore žalobkyne: R. M., I.. XX.XX.XXXX, Z.
XXX XX Q. XX, právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: AB 4 B.V., so sídlom Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo,
právne zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911
01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o primerané finančné zadosťučinenie, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ýzaplatiť žalobkyni sumu 300,00 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 17.01.2022 sa žalobkyňa domáhala od žalovaného
zaplatenia sumy 1.464,44 Eur a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila žalobkyňa tým, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. 5Csp/116/2018 o vydanie bezdôvodného
obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa
úspešná v oboch uplatňovaných nárokoch, rozsudkom Okresného súdu Bardejov pod sp.zn.

5Csp/116/2018 zo dňa 03.10.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov pod sp.zn.
13CoCsp/32/2020 zo dňa 30.03.2021, ktorý nadobudol právoplatnosť 16.04.2021. V odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol:
- bod 34. odôvodnenia: „Súd vyhodnotil predmetnú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, a to
s poukazom na skutočnosť, že zmluva neobsahovala obligatórne náležitosti v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch, a to údaj v zmysle § 9 ods. 2 psím. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, § 9 ods. 2 písm. j) ročnú percentuálnu mieru

nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov, a § 9 ods. 2 písm. k) - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V dôsledku
absencie týchto podstatných náležitostí zmluvy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa

§ 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona,“
- bod 49. odôvodnenia: „Súd zastáva názor, že v prípade dojednania plnení v podobe poplatkov za
upomienky, ide o situácie, keď právny predchodca žalovaného ako veriteľ požadoval od žalobkyne akodlžníka splnenie finančnej povinnosti za plnenie, ktoré z materiálneho hľadiska nemalo pre ňu žiaden
zmysel, nebolo pre ňu osožné a nebolo ani v jej záujme. Dohody takéhoto rázu súd hodnotí ako snahu
dodávateľa sledovať výsostne svoje záujmy v podobe účtovania ďalšej sankcie pre prípad omeškania

spotrebiteľa. Dojednanie o účtovaní poplatkov za upomienky pre prípad omeškania spotrebiteľa je tak
potrebné považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 neplatnou zmluvnou podmienkou. V tejto súvislosti súd poukazuje aj
na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht)
z 21. júna 2006 č. k. 7U 17/06, v ktorom sa uvádza, že už také poplatky ako poplatky za vydanie

náhradnej kreditnej karty, vystavenie kvitancie v predpísanej forme, skúmanie a preverovanie pomerov
a upomienky sú neprijateľné.“
- bod 50. odôvodnenia: „Pokiaľ ide o dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 17,00 Eur, opäť pre
prípad omeškania spotrebiteľa, takéto dojednanie vôbec nezohľadňuje konkrétne okolnosti jednotlivých
prípadov,keďsaspotrebiteľdostanedoomeškaniasplnenímsvojhozáväzku.Zmluvnápokutanapríklad
vôbecnediferencujeprípadykrátkodobéhoomeškaniaspotrebiteľapodobuniekoľkýchdníaprípadného

dlhšieho omeškania po vzniku splatnosti jeho záväzku. Z tohto pohľadu sa potom naznačené dojednanie
o zmluvnej pokute javí aj ako rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.“
S poukazom na § 3 ods. 5 a § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
žalobkyňa uviedla, že ako spotrebiteľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej
spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie

má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať
aj funkciu relutárnu. V danom prípade zdôraznila, že žalovaný nielenže v zmluve o úvere používal
neprijateľné zmluvné podmienky, ale tiež aj konal spôsobom, ktorý je možné považovať za nekalé
obchodné praktiky a v rozpore s dobrými mravmi, v snahe obohatiť sa o sumu 264,44 Eur, čiže zo
strany žalovaného sa jednalo o viacnásobné porušenie práva. Keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne

uplatnil porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy,
primerané finančné zadosťučinenie preto požaduje vo výške 1.464,44 Eur, pričom nárok ako ho
požaduje, zohľadňuje skutočnosť, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 264,44 Eur a
za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku požaduje 600,00 Eur. Čo sa týka otázky rozsahu porušenia
spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkom v základnej veci, t.j. rozsudkom

Okresného súdu Bardejov sp.zn. 5Csp/116/2018 zo dňa 03.10.2019 a jeho odôvodnením, ktorý je
hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané finančné zadosťučinenie a z tejto hmotnoprávnej
podmienky je potrebné vychádzať, ako záväznej. Tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského
práva v základnej veci nie je možné v konaní o primerané finančné zadosťučinenia ani rozširovať, ani
zužovať.

2.1. Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 27.07.2020 k žalobe uviedol, so žalobou nesúhlasí,
rozporuje výšku a odôvodnenosť žalovaného primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko nárok
žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie považuje za neopodstatnený, a to z nasledujúcich
dôvodov. Žalobkyňa svoj nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia odvodzuje od

uzatvorenia úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.03.2012 so spoločnosťou Home Credit
Slovakia, a.s. z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí v úverovej zmluve a uvedenia neprijateľných
zmluvných podmienok. Na základe tejto skutočnosti žalovaný vznáša námietku absencie svojej pasívnej
legitimácie v tomto konaní, nakoľko na jeho predchodcu spoločnosť AB 2 B.V. bola postúpená výlučne
pohľadávka z úverovej zmluvy, ktorá pozostávala zo sumy, ktorú žalovaná (v tomto konaní žalobkyňa)

nehradila ako splátky riadne a včas. Žalovaný však nemá žiadny dosah na koncipovanie a obsah
zmluvy, ktorou podľa žalobkyne vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie, preto nemôže
niesť ani zodpovednosť za porušenie práva alebo povinnosti v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je

okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne - kumulatívne
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu. Žalobkyňa v podanej
žalobevšaknepreukázala,ktorékonkrétneustanoveniezákonaoochranespotrebiteľaaktorékonkrétne
ustanoveniaosobitnéhoprávnehopredpisužalovanýsvojimkonanímporušil.Akovyplývazosamotného
pojmu inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať a

sankcionovaťnásledky,ktorébolineoprávnenýmzásahomdoprávanaochranuspotrebiteľaspôsobené.
Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby aspoň potenciálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia
práv alebo povinností vznikla, inak nie je čo reparovať. Ďalším atribútom, ktorý musí súd zohľadniť
pri priznaní finančného zadosťučinenia je, že takéto zadosťučinenie môže priznať iba v prípadochúspešného uplatnenia porušenia práv, alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa
a osobitnými zákonmi. Z hľadiska § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa preto musí byť preukázané,
že došlo k úspešnému uplatneniu práva na strane spotrebiteľa.

2.2. K úspešnému uplatneniu porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane
spotrebiteľa a osobitnými predpismi uviedol, že je nesporné, že Okresný súd Bardejov rozsudkom
č.k. 5Csp/116/2018 zaviazal predchodcu žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 264,44
Eur s prísl. a vyhlásil neprijateľné zmluvné podmienky. Ani uvedené rozhodnutie však nemožno
považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane

spotrebiteľa. Žalovaný má totiž za to, že nie každé rozhodnutie súdu, ktorým súd rozhodol v prospech
spotrebiteľavsúdnomkonaní,možnopovažovaťzaúspešnéuplatnenieporušeniaprávalebopovinností
ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Predmetom konania vedeného
pod sp.zn. 5Csp/116/2018 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale išlo výlučne o vydanie
bezdôvodného obohatenia. Z toho žiadnym logickým výkladom nemožno dospieť k záveru, akého
porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi sa

žalovaný na žalobkyni dopustil. Rozsudok Okresného súdu Bardejov v konaní sp.zn. 5Csp/116/2018, o
ktorý žalobkyňa opiera svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie nedeklaroval porušenie práv
alebo povinností, ale výlučne vo svojom petite zaviazal predchodcu žalovaného vyplatiť žalobcovi sumu
264,44 Eur s prísl. a vyhlásil neprijateľné zmluvné podmienky.
2.3. Vo vzťahu k represívnemu a sankčnému charakteru žalovaný uviedol, že ako vyplýva zo samotného

inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať potenciálnu
ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom
uplatnenia tohto inštitútu je to, aby hrozba ujmy vznikla, inak nie je čo reparovať. Žalobkyni nielen, že
žiadna ani potenciálna ujma nevznikla, ale naopak získala najvýhodnejší úver, aký by jej neposkytla
žiadna banka. Žalobkyňa na súde neuplatňovala porušenie práv alebo povinností zo strany žalovaného,

ale len vydanie bezdôvodného obohatenia. Nedošlo teda k naplneniu podmienok ustanovenia § 3 ods. 5
zákonač.250/2007Z.z.,ktorýchsplneniejenevyhnutnénaúspešnéuplatnenieprimeranéhofinančného
zadosťučinenia na súde. Žalobkyňa uzatvorila úverovú zmluvu v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorý definuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Taktiež je
potrebnýmuvedomiťsi,žeúverovázmluvabolauzatvorenávroku2012,kedybolaajjudikatúrasúdovpri
vyhodnocovaní náležitostí úverových zmlúv značne odlišná a spoločnosť Home Credit Slovakia, a.s. od
danéhoobdobiaskorigovalavšetkysúdminapádanénáležitostiúverovýchzmlúvdosúladusozákonnou
úpravou. Predchodca žalovaného na základe rozsudku Okresného súdu Bardejov sp.zn. 5Csp/116/2018

uhradil žalobkyni sumu prevyšujúcu istinu poskytnutého úveru. Pokiaľ by však mal žalovaný uhradiť
žalobkyni ešte „umelo vykonštruované“ finančné zadosťučinenie vo výške 1.466,44 Eur, dostal by
sa sám do pozície dlžníka, ktorý by uhradil žalobkyni - ako spotrebiteľovi viac ako jej vrátil! Tento
stav určite nemôže byť žiaduci ani na základe európskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, nakoľko
namiesto zabezpečenia rovnosti účastníkov konania by duplicitné sankcionovanie spôsobilo vznik

nerovnováhy v neprospech žalovaného a každého dodávateľa. Súčasne by sa takýmto rozhodovaním
súdov podporila špekulatívnosť spotrebiteľov, ktorým by súd v prípade podania žaloby nielen vyhlásil
úver za bezúročný a bez poplatkov, ale pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného
finančného zadosťučinenia by sa z poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým
by sa ešte aj platilo za poskytnutie úveru. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia v sebe zahŕňa

funkciurepresívnuapreventívnu.Tietofunkciepovažuježalovanýzadodržanéužsamotnýmrozsudkom
v konaní vedenom pod sp.zn. 5Csp/116/2018, keďže predchodca žalovaného už raz sankcionovaný
bol a to tým, že žalobkyni bol poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov a sumu prevyšujúcu istinu jej
na základe rozsudku vyplatil. Právo na primerané finančné zadosťučinenie je závislé od úspešného
uplatneniaporušeniaprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonomaosobitnýmipredpismiosobou

- spotrebiteľom, ktorej porušením práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa
bola privodená určitá hrozba ujmy. Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia je
nevyhnutné vychádzať zo závažnosti vzniknutej, resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobkyne
aj žalovaného, ako aj z okolností, za ktorých malo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne. V súvislosti s
inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý si žalobkyňa - spotrebiteľ uplatňuje z úverovej

zmluvy je nevyhnutným uvedomiť si, že to bola práve žalobkyňa, ktorá si o poskytnutie úveru žiadala, s
výškou poskytnutého úveru bola oboznámená, taktiež si bola vedomá, že si berie spotrebiteľský úver,
z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky a rovnako bola oboznámená s výslednou sumou, ktorú
má na základe úverovej zmluvy z poskytnutého úveru uhradiť. S celým týmto procesom žalobkyňaako klient vedome a dobrovoľne súhlasila. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže
slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale v danom
prípademusízostaťnaúrovniavofunkciiúčinnéhoaodradzujúcehoprostriedkuochrany,ktorúžalovaný

považuje za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky, v prípade vyhlásenia úverovej zmluvy
za bezúročnú a bez poplatkov. V konaní je nevyhnutným skúmať aj hľadisko primeranosti uplatneného
nároku. Žalobkyňa doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázala, v čom pociťovala porušenie svojich práv,
aké to malo pre ňu dôsledky, v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného finančného
zadosťučinenia až v hodnote 1.466,44 Eur a podobne, ktoré sú nevyhnutné na priznanie žalovanej sumy.

3.1. Žalobkyňa v podaní doručenom súdu dňa 10.02.2022 k vyjadreniu žalovaného uviedla, že
právoplatný rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu
vydanými v základnom konaní jasne deklarujú, že v právnom vzťahu založeným úverovou zmluvou č.
XXXXXXXXXX z 29.03.2012 došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. Tvrdenia žalovaného o
neexistencii a nepreukázaní porušenia práv a povinností, len odzrkadľujú jeho prístup k rešpektovaniu

príslušnýchnoriemspotrebiteľskéhoprávaaprincípuochranyspotrebiteľa.Vzmyslevžalobecitovaných
rozhodnutí a ich odôvodnení je evidentné, že žalobkyňa na súde úspešne uplatnila porušenie môjho
práva, ako aj povinnosti žalovaného ustanovenej týmto zákonom, resp. osobitnými predpismi, čím
naplnila hypotézu právnej normy uvedenú v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Je nepochybné,
že rozsudkom súdu prvej inštancie vydaným v základnom konaní sa preukázalo, že v úverovej zmluve

neboli uvedené obligatórne náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v základnom konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie
konkrétnehoustanovenia.Danéjekonštatovanésúdomvsamotnomodôvodnenírozhodnutia.Jepredsa
zrejmé, že povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie a určeniu neprijateľných zmluvných podmienok

muselo predchádzať porušenie noriem spotrebiteľského práva. V zásade je v práve potrebné uplatňovať
doslovný gramatický výklad. Pričom pri citovanom ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
poukazuje naviac na formálno-systematický výklad (argumentum a rubrica), keďže účelom a zmyslom
zákona je „ochrana spotrebiteľa“ a na nadpis § 3 predmetného zákona „Práva spotrebiteľa“. Nadpis a
pomenovanie sú bezpochyby integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým zákonodarca vyjadruje,

že sa určité ustanovenia vzťahujú k určitej veci alebo inštitútu a spolu obsahovo súvisia.
3.2. Žalovaný vo vyjadrení vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie. Skutočnosť, že žalovaný je
postupníkom vzhľadom na merito sporu neliberuje a nezbavuje žalovaného zodpovednosti za porušenie
svojich zákonných povinností. Ak si dôsledne prečíta hypotézu citovanej právnej normy § 3 ods. 5
zákona o ochrane spotrebiteľa, domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie má žalobkyňa

voči porušiteľovi (dané základným konaním) a od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
zodpovedá. Tvrdenia žalovaného rovnako ako v základnom konaní považuje za alibistické s cieľom
vyhnúť sa akýmkoľvek spôsobom zodpovednosti za porušenie spotrebiteľských práv a povinností.
Žalovaný fakticky vykonával práva veriteľa z úveru, domáhal sa zaplatenia pohľadávky a bezdôvodne sa
obohatil. Je teda subjektom, ktorý bol oprávnený prijímať plnenia z úveru. Ak žalovaný na jednej strane

je subjektom, ktorý si uplatňoval plnenie voči žalobkyni ako dlžníkovi, tak na druhej strane ostáva jeho
vecná legitimácia zachovaná aj v prípade, ak žaloba týkajúca sa spotrebiteľskej zmluvy smeruje voči
nemu ako žalovanému. Je zrejmé, že žalovaný po materiálnej a formálnej stránke je subjektom, ktorý
hmotnoprávne disponoval s pohľadávkou z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX z 29.03.2012. Žalovaný
ako subjekt podnikajúci v oblasti spotrebiteľského práva nepostupoval s odbornou starostlivosťou,

pohľadávku od právneho predchodcu prevzal spolu so všetkými právami a povinnosťami a požadoval
jej zaplatenie a prijímal plnenia. Postúpením pohľadávky žalovaný ako postupník vstúpil do práv a
povinností zo zmluvného vzťahu a prevzal teda aj zodpovednosť za porušenie práv a povinností z tohto
zmluvného vzťahu. Je nepochybné, že za daných okolností žalovaný je pasívne legitimovanou stranou
sporu.

3.3. Vo svojom vyjadrení žalovaný uvádza, že priznaním PFZ by išlo o duplicitné sankciovanie, pretože
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti a následná povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie na
základe rozsudku vydaného v základnom konaní má podľa názoru žalovaného predstavovať výhodu
pre spotrebiteľa. Porušením primárnej povinnosti zo strany žalovaného došlo k vzniku sekundárneho
zákonnéhonásledkuvpodobesankciebezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutéhoúveruapovinnosti

vydať bezdôvodné obohatenie. Následné uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia na súde je
len následkom vyplývajúcim z bezdôvodného ohrozenia práv spotrebiteľa spôsobilého privodiť mu ujmu.
V žiadnom prípade nemožno bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a nárok na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia stotožňovať alebo považovať za „výhodu“, ale za „sankčný následok“ plynúciz primárneho právneho vzťahu, ktorý nebol perfektný a bol spôsobilý privodiť spotrebiteľovi ekonomickú
ujmu. Pripustením takejto argumentácie žalovaného (bezúročnosť a bezpoplatkovosť je dostatočná
„výhoda“ a satisfakcia) by bola popretá samotná podstata a zmysel inštitútu primeraného finančného

zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý má mať sankčný a odradzujúci
charakter, keďže zo strany žalovaného dochádza na finančnom trhu k dlhodobému a opakujúcemu
sa porušovaniu práv spotrebiteľov. V žiadnom prípade nemožno vydanie bezdôvodného obohatenia
považovaťzasatisfakciu,nakoľkoideozákonnýnárokmajúcizákladvprimárnomprávnomvzťahu,ktorý
nebol perfektný a bol spôsobilý privodiť spotrebiteľovi ekonomickú ujmu. Určenie neprijateľnej zmluvnej

podmienkyvovýrokurozhodnutiasúdujenásledkomporušeniapovinnosti.Vžiadnomprípadenemožno
výsledok základného konania vnímať ako sankciu v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Uviedla, že žalovaný v základnom konaní neprejavil žiadnu sebareflexiu, ale súdne konanie sa snažil
využiť vo svoj prospech, avšak výsledok základného konania dokazuje, že táto jeho argumentácia
nemala oporu v hmotnom práve, hoci už má skúsenosti a vedomosti z iných rovnakých súdnych konaní
o nesprávnosti svojej obrany, v ktorých už bol so svojimi právnymi názormi neúspešný. Základné

konanie trvalo od doručenia žaloby súdu až po právoplatné rozhodnutie vo veci samej cca 2 roky a
5 mesiacov. Práve postupom, keď žalovaný nenáležitými prostriedkami procesnej obrany naťahoval
súdne konanie, stresové situácie a psychické vypätie žalobkyne len stupňoval. Ak by analogicky použila
terminológiu trestného práva, tak súdy by mali, pri úvahách o výške PFZ, zohľadňovať v neprospech
dodávateľov, v ich postupoch voči spotrebiteľom, špeciálnu recidívu dodávateľov a pri opakovaní

porušení spotrebiteľského práva PFZ zvyšovať a nie znižovať.
3.4. Výška finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy súdu.
Jediným kritériom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Vzhľadom na
charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považuje
uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu. Uplatnená výška zodpovedá

svojmu účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale
ako poskytnutú satisfakciu. Rovnako je potrebné podotknúť, že prípadné sankcie vyplývajúce z
opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie. Uvedené finančné zadosťučinenie
má tiež odradiť žalovaného, ale aj iných dodávateľov, od porušovania práv spotrebiteľov. Záleží len
na žalovanom, aby sa nedopúšťal recidívy v neprípustnom kontrahovaní v rozpore so záujmami

spotrebiteľov. Primeranosť sumy 1 464,44 Eur je vzhľadom najmä na postoj žalovaného a intenzitu
porušení spotrebiteľských noriem evidentne daná.
3.5. Pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie novelizované § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa sa nevyžaduje vznik ani hrozba ujmy. V danom prípade išlo už o reálny vznik ujmy, keďže
žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Z dikcie citovaného ustanovenia § 3 ods. 5

zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že zákonodarca vôbec nestanovil podmienka vzniku, resp.
preukazovania akejkoľvek ujmy. Jedná sa iba o neprípustný extenzívny výklad contra legem žalovaného.
Poukázala, že ujma, ktorá konaním žalovaného vznikla nebola len v akademickej rovine, pretože
porušenie zo strany žalovaného malo bezpochyby majetkový charakter, keďže sa žalovaný na jej úkor
bezdôvodne obohatil. Zároveň uplatňovaním svojho legitímneho nároku v súdnom konaní bol narušený

nielenjejbežnýživot.Vzhľadomnapermanentnýodmietavýpostojžalovanéhovočisvojimpochybeniam
je uplatnená suma nielenže primeraná, ale zjavne aj nízka. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je
to možné len priznaním v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu
funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať.

4. Žalovaný v písomnom podaní doručenom súdu dňa 14.03.2022 k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že
žalovaný nemohol uzatvorením úverovej zmluvy zo dňa 29.03.2012 práva alebo povinnosti žalobkyne
porušiť, nakoľko v čase uzatvorenia úverovej zmluvy nebol ani jej zmluvnou stranou. Rovnako je
nevyhnutným uviesť, že to bola práve žalobkyňa, ktorá si o poskytnutie úveru žiadala, s výškou
poskytnutého úveru, výslednou sumou, ktorú má na základe úverovej zmluvy z poskytnutého úveru

uhradiť, s výškou mesačnej splátkou a aj s dobou trvania zmluvného vzťahu bola oboznámený. Taktiež
si bola vedomá, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky. Žalobkyňu
do zmluvného vzťahu nikto netlačil, sama sa rozhodla, že bude využívať finančné prostriedky formou
spotrebiteľského úveru od predchodcu žalovaného, ktorý je nebankovou spoločnosťou. Pokiaľ mala
žalobkyňavočiuzatvorenejúverovejzmluvevýhrady,malaprávovzmyslezákonač.129/2010Z.zodnej

odstúpiť. Čo však neurobila a finančné prostriedky poskytnuté predchodcom žalovaného využila. Pokiaľ
ide o absenciu jednotlivých náležitostí úverovej zmluvy je potrebným zdôrazniť, že v prípade náležitostí
týkajúcej sa hodnoty RPMN uvedenej v rozmedzí od-do nebola ani judikatúra súdov jednotná. Niektoré
súdy ju považovali za uvedenú v súlade so zákonným znením, iné nie. Z toho dôvodu bola na Súdnydvor EÚ položená prejudiciálna otázka, o ktorej sa rozhodlo až v konaní (C- 290/19) zo dňa 19.12.2019.
Úverová zmluva bola uzatvorená dňa 29.03.2012, je preto nereálne a racionálne nezdôvodniteľné, aby
sa náležitosť, o ktorej presnejšom a jednoznačnom výklade sa rozhodlo až 19.12.2019 považovala

za porušenie práv spotrebiteľa už 7 rokov predtým. Pokiaľ ide o ďalšie spochybňované náležitosti
úverovej zmluvy (termín konečnej splatnosti a rozklad splátok) nebola ani judikatúra súdov jednotná.
Niektoré súdy ich považovali za uvedené v súlade so zákonným znením, iné nie. Žalobkyni žiadna
ujma reálne nevznikla. Splácala len to, na čo sa zmluvným vzťahom vedome a dobrovoľne zaviazla.
Pokiaľ došlo následne k vyhláseniu úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov a žalobkyni sa

uhradené úroky a poplatky vrátili, bola to pre ňu výlučne výhoda, s ktorou ani hypoteticky pri uzatváraní
zmluvy nepočítala. Naopak ujmu to predstavovalo pre žalovaného, lebo prišiel o zisk, ktorý mal pri
postúpení pohľadávky získať. Je preto nanajvýš iracionálne vidieť ujmu/hrozbu ujmy u spotrebiteľa pri
vyhláseníúveruzabezúročnýabezpoplatkov,ktorýmspotrebiteľvýlučnezískavýhoduaniepoškodenie
jeho práv. Žalobkyňa v konaní doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázala ani nezdokladovala, v čom
pociťovala poškodenie svojich práv na základe konania vedeného pod sp.zn. 5Csp/116/2018, na

základe ktorého si súčasne uplatňuje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa
v konaní neustále opakuje len to, že zmluva nemala dodržané náležitosti, čo však pre žalobkyňu
predstavuje výlučne výhodu v získaní bezúročného a bezpoplatkového úveru. Inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu
jej majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho

prostriedku ochrany, ktorú žalovaný považuje za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky v
zmysle rozsudku Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp.zn. 5Csp/116/2018.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 15.06.2022, na ktoré riadne a včas predvolal právneho
zástupcu žalobkyne a právneho zástupcu žalovaného, pričom na pojednávanie sa dostavil právny

zástupca žalobkyne. Právny zástupca žalovaného sa na pojednávanie nedostavil. Podaním doručeným
súdu dňa 08.06.2022 právny zástupca žalovaného ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasil
s uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti. Keďže boli splnené procesné podmienky podľa §
180 C.s.p. na prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného, súd vec prejednal a
rozhodol v jeho neprítomnosti.

6. Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením listín a to rozsudku Okresného súdu
Bardejov č.k. 5Csp/116/2018-60, rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 13CoCsp/32/2020-186, ako
aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

7. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k. 5Csp/116/2018-60 zo dňa 03.10.2019 vo veci žalobkyne
proti žalovanému o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v sume 264,44
Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 264,44 Eur od 23.05.2019 do zaplatenia (I.
výrok), ďalej určil, že zmluvná podmienka uvedená v úverových zmluvných podmienkach spoločnosti

Home Credit Slovakia, a.s. k úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX z 29.03.2012 v § 1, Hlavy 18, Sankcie
účtované v dôsledku omeškania klienta v znení: „V prípade omeškania klienta s úhradou splátky či
splátky RÚ je spoločnosť oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na základe tohto vyúčtovania
uhradiť spoločnosti poplatok za upomienku vo výške 5,00 Eur v prípade prvej upomienky a 12,00 Eur
v prípade druhej a ďalšej upomienky“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (II. výrok), ďalej určil, že

zmluvná podmienka uvedená v úverových zmluvných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia,
a.s. k úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX z 29.03.2012 v § 2, Hlavy 18, Sankcie účtované v dôsledku
omeškania klienta v znení: „V prípade omeškania klienta je spoločnosť oprávnená klientovi vyúčtovať a
klient je povinný na základe tohto vyúčtovania uhradiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 17,00 Eur“,
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (III. výrok). Zároveň žalobkyni vo vzťahu k žalovanému priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (IV. výrok). V odôvodnení rozsudku súd okrem iného
uviedol nasledujúce:
„33. Súd mal za preukázané, že zmluva uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a právnym
predchodcom žalovaného ako veriteľom je zmluvou, na ktorú je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo,
a to s poukazom na to, že právny predchodca žalovaného vystupoval vo vzťahu k žalobkyni v postavení

podnikateľa, zatiaľ čo žalobkyňa, usudzujúc z identifikačných údajov na zmluve (meno, priezvisko, rodné
číslo, číslo občianskeho preukazu, rodného listu, etc.) mala postavenie spotrebiteľa.34. Súd vyhodnotil predmetnú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, a to s poukazom na skutočnosť,
že zmluva neobsahovala obligatórne náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a to údaj
v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru, § 9 ods. 2 písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov, a § 9 ods. 2 písm. k) - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V dôsledku absencie týchto podstatných
náležitostí zmluvy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného
zákona.

35. Pokiaľ ide o nedostatok úverovej zmluvy s poukazom na § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch, súd pripomína, že uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy v tvare: „60 mesiacov

po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci“ považuje súd z hľadiska dodržania dikcie
citovaného zákonného ustanovenia za neprijateľný. Takéto určenie konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru nemožno považovať za súladné s dotknutým ustanovením zákona o spotrebiteľských úveroch,
keď významom tohto ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom,
ako dlho je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje

sa teda presná časová, dátumová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená
na základe vstupných údajov. Pokiaľ teda samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj
o konečnej splatnosti úveru, nemožno mať zato, že tento nedostatok možno nahradiť apelovaním
na potenciálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
matematickými operáciami z iných v spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov. Naopak je potrebné

trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým
okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku
jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi,
resp. dodávateľmi (obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
16Co/315/2012 zo dňa 10.12.2012, sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19.09.2012, Krajského súdu v Trnave

sp. zn. 11Co/101/2013 zo dňa 22.05.2013).

36. Žalobkyňa v žalobe tvrdila aj nedostatok úverovej zmluvy z hľadiska nedodržania § 9 ods. 2 písm.
j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd konštatuje, že zmluva obsahuje údaj o RPMN v rozpätí od
34,02 % do 41,30 %. Zmluva tiež obsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, a to

3.573,00 Eur. Zmluva však neobsahuje uvedenie žiadnych predpokladov, ktoré boli použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Pritom zákon v citovanom zákonnom ustanovení uvedenie
týchto predpokladov obligatórne vyžaduje. V tejto súvislosti sa súd odvoláva na závery Krajského súdu
v Prešove obsiahnuté v rozhodnutí sp. zn. 5Co/59/2017 zo dňa 11.05.2017, z ktorého okrem iného
vyplýva: „Ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady,

ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či
nevýhodnosti úveru. (...) Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v
zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. (...) obligatórnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj
podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku

10 ods. 2 písm. g) cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere;
uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery;“ Obdobný právny názor bol vyslovený aj
v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/124/2016 zo dňa 03.11.2016, sp. zn. 3Co/7/2017 zo
dňa 06.04.2017.

37. Okrem uvedeného žalobkyňa tvrdila, že úverová zmluva neobsahuje ani údaj požadovaný v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že slovenský
právny poriadok definuje v porovnaní so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere precíznejšie a širšie podmienky, ktoré musí spĺňať zmluva o

spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou spočívajúcou v tom, že bude úver z nej
vyplývajúci posudzovaný a kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Takýto výklad
nie je v rozpore s komunitárnym právom a príslušnou smernicou a takýto výklad nie je ani arbitrárny,pretože slovenský zákon (zákon č. 129/2010 Z. z. ) rozširuje z dôvodov ochrany spotrebiteľa podmienky,
stanovené základnou normou komunitárneho práva a poskytuje širšiu mieru ochrany spotrebiteľovi.

38. V nadväznosti na uvedené je potrebné pripomenúť, že SD EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/
a N. Z. judikoval, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
navrátenietejtoistiny.Takexplicitnepresnéustanovenieakýmje§9ods.1zákonač.129/2010Z.z.však
cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte

a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom
ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených
v § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. je, aby spotrebiteľ vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie
poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú
časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky,

teda odplatu žalovaného. Keďže v zmluve nie je náležite určené, v akej časti má byť započítaná splátka
na istinu, v akej časti na úrok z istiny, alebo poplatku, spotrebiteľ by nemal vedomosť v akej časti má
zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky. Práve
i z tohto dôvodu zákonodarca uvedené označil ako podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere,
bez ktorého uvedenia sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov (k tomu pozri napr. rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/9/2017 zo dňa 28.11.2017).

39. K nedodržaniu predpokladu podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch súd
považuje za významné poukázať aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/158/2017
zo dňa 25.9.2018, v ktorom konštatoval: „Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na

otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ
verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Dôležitý je tiež výklad
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa zdá, že súdny dvor

mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo vzťahu k istine.
Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru podľa jednotlivých
zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných údajov pre výpočet
RPMN. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.“

40. V označenom rozsudku sa Krajský súd v Prešove odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo
veci sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 (ktorým naopak v danej veci argumentovala žalovaná) a
ustálil, že „princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi
jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou
masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov

a poplatkov“.

41. V spojení s uvedeným sa žiada poukázať aj na závery rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19Co/145/2017 zo dňa 28.06.2018, v ktorom odvolací súd okrem iného konštatoval, že zákonodarca
prijal dňa 12.10.2017 zákon č. 279/2017 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.05.2018 upustilo od

požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď
sa termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov nahrádzajú slovami frekvenciu splátok. Slovenský
Zákon o spotrebiteľských úveroch išiel do 30.04.2018 nad rámec Smernice a v zmysle konštantnej
judikatúry sa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladalo tak, že zmluva musí obsahovať
vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere

považuje v zmysle § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica
vyžadovala v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa, teda
bol zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom č. 129/2010 Z. z.. Krajský súd v Prešove ďalej uviedol,
že v prípadoch, keď všeobecné súdy rozhodujú v sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadombezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,
resp. Smernice, ide o spory medzi jednotlivcami. Z toho dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy
poskytli Smernici priamy účinok. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v

časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov nemožno priznať Smernici ani
nepriamy účinok. Jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Aj napriek rozhodnutiu
Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. c/a N. Z. je potrebné postupovať podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch v prípade zmlúv, ktoré boli uzavreté do 30.04.2018 tak, ako je to v danom
prípade.

42. Vychádzajúc z uvedeného súd uzavrel, že predmetná úverová zmluva uzavretá medzi Home Credit
a žalobkyňou dňa 29.03.2012 neobsahuje náležitosti vyžadované v § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona o
spotrebiteľských úveroch, a preto je potrebné poskytnutý úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.“

Ďalej v odôvodnení súd uviedol:
„49. Súd zastáva názor, že v prípade dojednania plnení v podobe poplatkov za upomienky, ide o
situácie, keď právny predchodca žalovaného ako veriteľ požadoval od žalobkyne ako dlžníka splnenie
finančnej povinnosti za plnenie, ktoré z materiálneho hľadiska nemalo pre ňu žiaden zmysel, nebolo
pre ňu osožné a nebolo ani v jej záujme. Dohody takéhoto rázu súd hodnotí ako snahu dodávateľa

sledovať výsostne svoje záujmy v podobe účtovania ďalšej sankcie pre prípad omeškania spotrebiteľa.
Dojednanie o účtovaní poplatkov za upomienky pre prípad omeškania spotrebiteľa je tak potrebné
považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, ktorá je v
zmysle § 53 ods. 5 neplatnou zmluvnou podmienkou. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie
Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006

č. k. 7U 17/06, v ktorom sa uvádza, že už také poplatky ako poplatky za vydanie náhradnej kreditnej
karty, vystavenie kvitancie v predpísanej forme, skúmanie a preverovanie pomerov a upomienky sú
neprijateľné.

50.Pokiaľideodojednaniezmluvnejpokutyvovýške17,00Eur,opäťpreprípadomeškaniaspotrebiteľa,

takéto dojednanie vôbec nezohľadňuje konkrétne okolnosti jednotlivých prípadov, keď sa spotrebiteľ
dostane do omeškania s plnením svojho záväzku. Zmluvná pokuta napríklad vôbec nediferencuje
prípady krátkodobého omeškania spotrebiteľa po dobu niekoľkých dní a prípadného dlhšieho omeškania
po vzniku splatnosti jeho záväzku. Z tohto pohľadu sa potom naznačené dojednanie o zmluvnej pokute
javí aj ako rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.“

8. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 30.03.2021 č.k. 13CoCsp/32/2020-186 na základe
odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5Csp/116/2018-60 zo dňa
03.10.2019 potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a IV. (I. výrok) a priznal žalobkyni voči
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% (II. výrok).

9.RozsudokOkresnéhosúduBardejovč.k.5Csp/116.2018-60zodňa03.10.2019vspojenísrozsudkom
Krajského súdu v Prešove č.k. 13CoCsp/32/2020-186 zo dňa 30.03.2021 nadobudli právoplatnosť dňom
16.04.2021.

10. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tento zákon
upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť
orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo
zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len „združenie“) a označovanie výrobkov cenami. Tento zákon

sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej
republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky.

11. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a

povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmovjednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

12. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne vyplývajúci z § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje

právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie
je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda
nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k

takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

13. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Práve inštitút relutárnej náhrady
nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred

diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za
diskriminačné správanie účinné, primerané a odradzujúce.

14. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa úspešne uplatnila
porušenie svojich práv ustanovených osobitným predpisom v konaní vedenom na Okresnom súde

Bardejov sp.zn. 5Csp/116/2018-60. V predmetnom konaní sa žalobkyňa od žalovaného domohla
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 264,44 Eur na skutkovom a právnom základe, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahovala obligatórne náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedená vada
zmluvy o spotrebiteľskom úvere spôsobila, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.). Zároveň sa žalobkyňa v predmetnom
konaní domohla určenia dvoch neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a to jednak ohľadne povinnosti klienta uhradiť veriteľovi poplatok za upomienky a jednak
ohľadne povinnosti klienta uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu. Závery tunajšieho súdu obsiahnuté v
I. výroku (vydanie bezdôvodného obohatenia) rozsudku č.k. 5Csp/116/2018-60 zo dňa 03.10.2019

boli na základe odvolania podaného žalovaným potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č.k. 13CoCsp/32/2020-186 zo dňa 30.03.2021. Žalobkyňa teda relevantným spôsobom preukázala
porušenie zákonnej povinnosti dodávateľa poskytnúť spotrebiteľský úver v súlade s právnymi predpismi,
predovšetkým v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a bez neprijateľných a teda neplatných
zmluvných podmienok a od spotrebiteľa nevyžadovať tú časť plnenia, na ktoré pre neplatnosť

konkrétnych zmluvných podmienok nemá nárok. Žaloba je preto čo do základu nároku žalobkyne
dôvodná.

15. K námietke žalovaného, v ktorej namietal, že zmluvné podmienky úverovej zmluvy nekoncipoval a
teda absentuje na jeho strane pasívna vecná legitimácia, súd poukazuje na závery Krajského súdu v

Banskej Bystrici, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, a podľa ktorých „ak veriteľ ako postupník
namietal, že nebol účastníkom úverového vzťahu a zmluvu zakladajúcu právny vzťah medzi právnym
predchodcom veriteľa a spotrebiteľom nekreoval, je nepochybné, že v spore veriteľ uplatňoval aj nároky,
ktoré súd prvej inštancie nepriznal z dôvodu, že zmluvu považoval za bezúročnú a bez poplatkov. Veriteľ
tak vymáhal nárok, ktorý v dôsledku bezúročnosti zmluvy o úvere mu priznaný byť nemohol a v takom

prípade nie je rozhodujúce, kto zmluvu koncipoval, ale kto nároky z takejto zmluvy uplatnil. Každý
spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Má
právo, aby mu na podpis bola predložená taká zmluva, ktorá obsahuje všetky náležitosti vyžadované
zákonom č. 129/2010 Z.z.; zmluvy v obdobných prípadoch bez výnimky koncipuje dodávateľ. Možnosť
domáhať sa primeraného zadosťučinenia tak nemôže byť odmietnutá len s poukazom na sankciu

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy“ (pozri rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 11Co/111/2018 zo dňa 18.10.2018, bod 10 odôvodnenia). Z rozsudku Okresného súdu Bardejov
zo dňa 03.10.2019 č.k. 5Csp/116/2018 vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník uzatvorila úverovú zmluvu so
spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. ako veriteľom a na základe zmluvy o postúpení pohľadávokbola pohľadávka veriteľa voči žalobkyni ako dlžníčke z predmetnej úverovej zmluvy postúpená na
spoločnosť AB 1 B.V. Následne došlo k zániku spoločnosti AB 1 B.V. jej zlúčením so spoločnosťou AB
2 B.V. a práve preto žaloba žalobkyne v konaní vedenom pod sp.zn. 5Csp/116/2018 smerovala proti

spoločnosti AB 2 B.V. ako pasívne vecne legitimovanému subjektu, pričom v konaní bola žalobkyňa
vecne úspešná a domohla sa ochrany svojich práv. Následne došlo k zániku spoločnosti AB 2 B.V. jej
zlúčením so spoločnosťou AB 4 B.V., ktorá sa stala právnym nástupcom spoločnosti AB 2 B.V. Vzhľadom
k uvedenému žalovanému svedčí pasívna vecná legitimácia v tomto spore.

16. Keďže výška primeraného finančného zadosťučinenia nie je predmetom žiadnej právnej úpravy, súd
v rámci voľnej úvahy vyhodnocuje primeranosť s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Z hypotézy právnej normy
v časti, na základe ktorej možno priznať spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie

od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (zákonom č. 250/2007
Z. z.) a osobitnými predpismi zodpovedá, jednoznačne vyplýva podmienka úspešného uplatnenia
porušenia práva, alebo povinnosti ustanoveného zákonom č. 250/2007 Z. z., alebo osobitnými predpismi
spotrebiteľom. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká
konkrétna majetková ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

17. Vyhodnotiac všetky okolnosti prípadu súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 300,00 Eur v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., a to za bezdôvodné obohatenie
vo výške 100,00 Eur a za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku vo výške 100,00 Eur, t.j. 200,00
Eur za neprijateľné zmluvné podmienky. Súd bral do úvahy tú skutočnosť, že dodávateľ pripravil

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá nemala všetky náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch a zároveň obsahovala neprijateľné podmienky ohľadne poplatkov za upomienku a zmluvnej
pokuty a to napriek predchádzajúcim rozhodnutiam súdov Slovenskej republiky, ktoré vyhlasovali
túto zmluvnú podmienku za neprijateľnú. Žalovaný vo vzťahu k žalobkyni požadoval zaplatenie aj tej
časti nároku, ktorý vyplýval z neprijateľnej zmluvnej podmienky a táto sa až následne súdnou cestou

domohla vrátenia tejto časti titulom bezdôvodného obohatenia. Preto pri určení výšky primeraného
finančného zadosťučinenia ako nemajetkovej ujmy súd považoval za dôvodné zohľadňovať satisfakčnú,
ale hlavne tiež sankčnú funkciu primeraného finančného zadosťučinenia, ktorej podstatou je odradiť
dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči spotrebiteľovi. Súd je tak toho názoru,
že celková suma 300,00 Eur ako finančné zadosťučinenie (t.j. 100,00 Eur za každú neprijateľnú

zmluvnú podmienku a 100,00 Eur za bezdôvodné obohatenie), je primeraná pre dovŕšenie satisfakcie
porušených práv žalobkyne ako spotrebiteľa a súčasne popri judikovanej povinnosti na vydanie
bezdôvodného obohatenia žalobkyni žalovaného sankcionuje tak, že svojím účinkom prispieva k
upusteniuoduplatňovaniaobdobnýchnekalýchpraktíkvočiinýmspotrebiteľom.Vzhľadomnakonkrétne
okolnosti súdenej veci tak priznaná suma 300,00 Eur zodpovedá zákonom akcentovanej ochrane

spotrebiteľa a má aj dostatočnú sankčnú funkciu, aby žalovaný od obdobného konania v budúcnosti
upustil. Súd nemohol pri rozhodovaní zohľadniť ani námietku žalovaného o akomsi ľahostajnom postupe
žalobkyne v rámci kontraktačného postupu. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp.zn.
5Csp/116/2018vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.13CoCsp/32/2020boldodávateľ
označenýzaúčastníkazmluvyospotrebiteľskomúvere,ktorýnepostupovalsodbornoustarostlivosťoua

predostrel žalobkyni formulovanú zmluvu, ktorú vopred sám pripravil. Dodávateľ ako subjekt podnikajúci
v oblasti poskytovania úverov má poznať zákonnú právnu úpravu poskytovania úverov, vrátane všetkých
náležitostí, ktoré zákon stanovuje, pričom ním vopred pripravená formulovaná zmluva neobsahuje
všetky zákonom vyžadované náležitosti, čo žalobkyňa ako spotrebiteľ ovplyvniť nemohla a zároveň
dodávateľom pripravená zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky. Vzhľadom k uvedenému

súd prvým výrokom rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 300,00 Eur titulom
primeraného finančného zadosťučinenia a v prevyšujúcej časti o zaplatenie 1.164,44 Eur žalobu II.
výrokom ako nedôvodnú zamietol.

18. Záverom súd uvádza, že už podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je všaknevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

19.Podľa§262ods.1C.s.p.,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

20. Podľa § 255 ods.1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. spojení s
§ 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa bola v konaní čo do základu nároku úspešná v plnom rozsahu, pričom
výška priznaného finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu, preto súd priznal žalobkyni voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania súd
rozhodne po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd
Bardejov, v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Podľa ust. § 365 ods.1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods.2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods.3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).