Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, June 6, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121010503
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Novák, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6121010503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a

sudcov JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD. a Mgr. Jána Bednára, v trestnej veci obžalovaného U. Q., pre
zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona, na
verejnom zasadnutí dňa 7. júna 2022 o odvolaní obžalovaného U. Q., proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 1T/36/2021 zo dňa 14.10.2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 1T/36/2021 zo dňa 14.10.2021 vo výroku o treste.

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. o d s u d z u j e obžalovaného U. Q., nar. XX.XX.XXXX v
H. H., trvale bytom I. XXXX/XX, H. H., podľa § 323 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2,
ods. 3 Tr. zák., § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. sa mu výkon trestu podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. sa mu určuje skúšobná doba na 18 (osemnásť) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T/36/2021 zo dňa 14.10.2021 bol obžalovaný

U. Q. uznaný za vinného zo zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

22. 02. 2020 v čase okolo 08.30 hod. v H. H. na ulici I. č. X pri preverovaní oznámenia o porušení
dopravného značenia sa odmietol legitimovať zasahujúcej hliadke mestskej polície v zložení M. M.,
identifikačné číslo XXX a C. R., identifikačné číslo XXX a následne nasadol do osobného motorového

vozidla značky Citroën model C-J., J. BB-XXXGT, ktoré naštartoval a aj napriek opakovanej výzve
znamením zdvihnutím ruky na zastavenie vozidla zo strany M. M. opätovne nereagoval a
pokračoval v jazde s osobným motorovým vozidlom smerom na príslušníka Mestskej polície Banská H.
M. M., narodeného XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, C. - D., ktorý na zabránenie ďalšej jazdy
osobným motorovým vozidlom na jeho osobu použil hrozbu služobnou zbraňou namierenou na vozidlo,
kde až pod touto hrozbou vozidlo v bezprostrednej blízkosti od M. M. zastavil.

Za to okresný súd obžalovaného odsúdil podľa § 323 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného
zákona, § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Trestného zákona, § 46 Trestného zákona, na trest odňatia slobody
vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona súd obžalovanému podmienečne odložil výkon trestu odňatia slobody. Podľa § 51ods. 1 Trestného zákona mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51
ods. 2 Trestného zákona mu ustanovil skúšobnú dobu na 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm.
h) Trestného zákona mu uložil povinnosť zúčastniť sa v skúšobnej dobe psychologického poradenstva

zameraného na rešpektovanie autorít.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podal obžalovaný odvolanie proti
výroku o vine aj treste, ktoré dodatočne písomne zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu.

V písomnom podaní uviedol: „Podľa obhajcu pre uznané viny obžalovaného pri trestnom čine § 323 Tr.
zák. (útok na verejného činiteľa), tak ako je skutok žalovaný Okresnou prokuratúrou Banská Bystrica
(ďalej aj OP) na základe uvedeného skutkového deja v obžalobe, neskôr v rozsudku OS, s ktorým sa
KS v súlade s procesnými postupmi oboznámi, sú ďalej uvedené skutočnosti. In gremio legis (v zmysle
zákona) je rozhodujúcou skutočnosťou pre dokázanie viny páchateľa dokázať obžalovanému použitie
násilia (facta probantur - skutočnosti sa dokazujú). Ďalšou skutočnosťou, podľa § 323 Tr. zák. podľa

zákonodarcu je aj dokázať obžalovanému účel použitia sily. Použitie (uskutočnené, vykonané násilie)
násilia, ako úmyselná vôľa páchateľa použiť fyzickú silu, má mať účel pôsobiť na výkon právomoci
verejného činiteľa, v tomto prípade policajta. Ďalšia skutočnosť vychádza z rozsudkov súdov všetkých
stupňov z dôvodu toho, že v aplikačnej praxi bolo nutné zjednotiť názor aká sila je už schopná pôsobiť na
výkon právomoci verejného činiteľa. Podľa publikovanej aplikačnej praxe súdov ako právnej autority, ale

aj z názorov, ktoré aj iné právne autority (akademici, docenti, profesori) publikujú v odbornej literatúre, je
tá skutočnosť, že násilie musí niesť so sebou silu vyššej intenzity (R 22/1966). De lége lata pre trestnosť
konania páchateľa po tom nestačí použitie žiadnej intenzity sily, ale nestačí ani nižšia alebo stredná
intenzita použitia sily. Následok uskutočneného použitia násilia v sile vyššej intenzity je pre trestnosť tr.
činu nepodstatný, irelevantný. KS vie z publikovaných rozhodnutí NS SR, KS a OS súdov, že použité

násilie napr. kopnutie, pristúpenie nohy policajta, úder, lomcovanie s policajtom, strčenie do policajta,
pokiaľ nenesie so sebou atribút vyššej intenzity sily, podľa skutkového deja jednotlivých prípadov, nie je
trestným činom podľa § 323 Tr. zák. KS vie, že v uvedených prípadoch došlo ku prenosu sily z útočníka
na policajta, ale nie takej intenzity, ako vyžaduje zákonodarca. V uvedenom rozsudku nie je uvedené
v ktorom momente počas skutkového deja bolo použité fyzické násilie vyššej intenzity, voči telesnej

integrite policajta, alebo voči policajtovi lebo nedošlo k prenosu sily na policajta. OS neuviedol aké násilie
(vrazenie autom do policajta, hodenie kameňom do policajta, úder do policajta, uskočenie policajta pred
autom lebo bol ohrozený jeho život alebo zdravie, ak by neuskočil tak ho auto zrazí) malo silu - intenzitu,
použitú formu, prípadne následok voči policajtovi, lebo obhajca predpokladá, že počas celého času
skutkového deja nemohlo biť použité násilie voči policajtovi, lebo to nepripúšťajú fyzikálne zákony. K

pojmu násilie - podľa právnych autorít napr. prof. Q., profesor V. sa násilím rozumie použitie fyzickej
sily proti telu verejného činiteľa (R 1/1980). K pojmu fyzická (prídavné meno) sila (podstatné meno) - je
schopnosť človeka vytvoriť silu. Pôsobenie sily sa dá aj použiť proti človeku, každý človek má schopnosť
vyvinúť inú fyzickú silu. K pojmu sila - je vektorová veličina merateľná (SI - newton). V tomto prípade je
telesom ktorý má kinetickú (pohybovú silu) automobil a telo poškodeného, na ktorého môže uvedená

sila pôsobiť. Táto sila pôsobí len v prípade stretu síl - pri náraze auta do policajta, inak nepôsobí mimo
možného pohybu vzduchu, do ktorého tlačí automobil, pri pohybe dopredu. Táto sila vytvorená pohybom
vzduchu je však úplne zanedbateľná pri pomalom pohybe automobilu, policajt ju nemohol ani cítiť na
sebe okrem iného aj pre to, že stál mimo jazdnej dráhy automobilu, o tom dúfam nie sú pochybnosti.
Obžalovaný uposlúchol údajne opakovanú výzvu MsP na zastavenie vozidla, pomaly sa pohybujúce

auto zastalo, ani sa nedotklo telesnej integrity poškodeného, to znamená že nedošlo k stretu dvoch telies
(auto a telo poškodeného) preto nemohlo dôjsť k stretu merateľných fyzikálnych síl a ich vzájomného
pôsobenia na seba, obžalovaný z auta vystúpil. K intenzite konania obžalovaného treba uviesť, že
obžalovaný na mieste činu nebol zadržaný, nebol iným spôsobom obmedzený, neboli mu dané putá,
nebol predvedený na obecnú políciu atď. OS zrozumiteľne neodôvodnil v odôvodnení odsudzujúceho

rozsudku, akým spôsobom úplne pomalá jazda autom, jeho zastavenie na výzvu policajta malo pôsobiť
na výkon práce policajta. Policajt pri výkone právomoci verejného činiteľa mal v úmysle zastaviť svojím
konaním - pokynom vozidlo obžalovaného a vozidlo zastalo, neušlo, neunikalo. (R 17/1967), to znamená
že obžalovaným bol rešpektovaný úmysel policajta zastaviť vozidlo. Konaním obžalovaného nebolo
spôsobené nevykonanie právomoci verejného činiteľa, lebo jeho právomoc bola uposlúchnutá konaním

obžalovaného a to zastavením vozidla. Obžalovaný nešiel šialenou rýchlosťou. Nemenil smer jazdy.
Necúvol a autom opakovane neatakoval, nenavážal sa do policajta autom. Nenasmeroval auto, ako
zbraň na policajta. Nezvyšoval rýchlosť. Policajt nemusel uskočiť pred autom, policajt pri zákroku stál
a nezmenil svoju polohu žiadnym pohybom. Obžalovaný neprekonal žiadnu prekážku, ktorú vytvorilpolicajt. Neunikal autom, ani neušiel, zastal, len rešpektoval výzvu policajta. Výsledkom je neohrozenie
policajta. Uvedenými skutočnosťami v sile dôkazu, podľa § 119 ods. 2 Tr. por. sa OS nezaoberal.
Uvedené skutočnosti boli verifikované zo strany poškodeného, zo strany zasahujúceho MsP, svedkov,

obžalovaného a preto nie sú sporné a majú sa hodnotiť tak, ako sa stali, to je zákonným spôsobom.
Okresný súd žiadnou skutočnosťou v sile dôkazu neverifikoval skutočnosť, ale ani neodôvodnil, kde v
použitom násilí sa stotožnil, že bola použitá sila vyššej intenzity, ani neuviedol, ako prišiel na skutočnosť
(aký dôkaz túto skutočnosť potvrdil), že bola použitá sila vyššej intenzity. Z prípravného konania
a z konania pred súdom je sila (pohybová - kinetická sila) auta označovaná svedkami, ako pomalý

pohyb auta, vymanévrovanie auta zradu stojacich vozidiel, presúvanie vozidla (dôkaz výpoveď svedka
MsP R. uvedená na str. 3 rozsudku). Svedkyňa F. H. k pohybu auta uviedla, že obžalovaný sa snažil
vymanévrovať auto z parkovacieho miesta, obžalovaný sa posúval po tej „chodníko ceste“ viď. str. 4
rozsudku. Na základe hore uvedených skutočností má obhajca za preukázané, že nedošlo k použitiu
násilia, podľa skutkového deja. Nedošlo aj ani k možnému prenosu fyzikálnych síl z
pohybujúceho telesa (auta) na telo poškodeného. Použitie násilia je podľa zákonodarcu a podľa

právnych autorít objektívna stránka trestného činu, podľa § 323 Tr. zák. Ak nedošlo k použitiu násilia,
tak potom chýba objektívna stránka trestného činu. Ak nedošlo k naplneniu objektívnej stránky trestného
činu, nemohlo podľa právnych autorít a zákonodarcu dôjsť k naplneniu subjektívnej stránky
uvedeného trestného činu, ktorou je úmysel pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, lebo nebolo
použité násilie (sila) žiadnej intenzity, úmysel policajta zastaviť auto bol obžalovaným rešpektovaný.

Potom absentuje úmysel pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Ku skutkovému deju § 2 ods.
10 Tr. por., z rekonštrukcie na mieste činu, ale aj zo všetkých výpovedí z prípravného, súdneho konania
vyplynulo, obžalovaný MsP nepredložil občiansky preukaz na prvé požiadanie MsP, identifikoval sa
svojim menom a priezviskom. Obžalovaný nemal rešpektovať výzvu policajta a chcel odísť z autom z
parkoviska. Obžalovaný poprel, že počul výzvu policajta z dôvodu, že auto bolo naštartované, a hralo

rádio, čo súd hodnotil ako účelovú obranu. Obhajca vykonal k tejto skutočnosti rekonštrukciu a taktiež
nič nepočul, som starý ale nie som... Treba uviesť, že výpovede zasahujúcich policajtov o priebehu
skutku z prípravného konania a výpovede policajtov pred súdom o skutkovom deji nie sú rovnaké. To
platí aj výzvach zasahujúceho policajta. Inak výzvu definuje slovne poškodený, inak R., druhý policajt,
inak svedok H. a svedok G.. Výpovede policajtov sú podľa ich obsahu vyhodnotené obhajcom, ako

účelové. Svedok F. H., podľa jej tvrdenia na súde videla incident a jeho priebeh popísala. Obhajca cituje
s odôvodnenia rozsudku str. 4. „Videla, ako sa policajti približujú k osobe obžalovaného. Videla ako
ten svetlejší policajt v okuliaroch mával rukou na obžalovaného tak, že ňou pohyboval hore-dole a kričal
„Stojte, vyjdite z vozidla“. Videla, ako obžalovaný napriek tomu sadol do svojho vozidla a snažil sa sním
vymanévrovať z parkovacieho miesta. Ako sa tak posúval po tej „chodníko-ceste“

smerom na toho policajta, tak ten policajt pred ním mával, aby zastavil. Potom na neho zakričal aby
stál a následne na to vytiahol pištoľ. Obžalovaný stále sedel v aute, následne zastavil. V prvom rade
dáva obhajca do pozornosti KS, že ani jedna výpoveď z prípravného konania a konania pred súdom
nepopisuje skutkový dej rovnako, mimo výpovedí obžalovaného. OS má vyhodnotiť, ktorý skutkový
dej je spojený s objektívnou realitou a prečo. Z výpovedi H. ako korunného svedka obžaloby sa dá

určiť nepriamo intenzita použitia sily jej slovami auto sa posúvalo, vy manévrovalo. H. výpoveď pred
súdom (str. 4 rozsudku) týkajúca sa skutkového deja sa skoro úplne zhoduje s výpoveďou obžalovaného
vo veci skutkového deja. Jej výpoveď potvrdzuje malú intenzitu pohybu auta, potvrdzuje smer jazdy.
Vo svojej výpovedi nepotvrdila, že auto priamo ohrozovalo policajta. Potvrdila, že policajt zakričal aby
stál. Obžalovaný rešpektoval výzvu policajta a zastal. Zo skutkového deja (aj z rekonštrukcie) je známe

aj postavenie policajta na mieste činu. MsP stál so zdvihnutou krátkou guľovou zbraňou vpravo (z
pohľadu vodiča) od pomaly sa pohybujúceho vozidla, v zornom uhle obžalovaného. MsP nestál v jazdnej
dráhe vozidla. Dôkaz - rekonštrukcia obr. 2, 3. Z rekonštrukcie vyplýva, že MsP mal
možnosť ešte sa postaviť viac do pravá (dôkaz rekonštrukcia obr. 2, 3), to znamená ešte viac mimo
jazdnej dráhy vozidla, ak by sa tak chcel rozhodnúť. Podľa výpovedí svedkov poškodený išiel pešo

oproti vozidlu obžalovaného, pravdepodobne pre to, aby mohol vytvoriť svojim telom prekážku pomaly
odchádzajúcemu vozidlu, pričom zákonodarca v § 7 písm. d) ukladá policajtovi, že nemusí zakročiť
ak by svojím zákrokom vystavil vážnemu ohrozeniu seba alebo iné osoby. Obžalovaný na pokyn
policajta, zastavil vozidlo. MsP zakročil, tak sa dá dôvodne predpokladať, že situáciu vyhodnotil tak,
že nie je vážne ohrozený sám, ani nie sú ohrozené iné osoby. K všetkým okolnostiam prípadu § 2

ods. 12 Tr. por., opakované šikanovanie zástupcov verejnej moci - MsP voči osobe obžalovaného pred
skutkom, z dôvodu vchádzania a parkovania označeného vozidla (taxík BOLT) na mieste činu. Začiatok
ukladania pokút, zakladania „papúč“ obecnou políciou začalo 10.06.2016 a skončilo 22.02.2020, touto
kauzou. Obecná polícia na podnety rodiny Bosíkovej viedla voči obžalovanému viac ako 30 konaní zapriestupok na úseku cestnej dopravy, vždy za nerešpektovanie značky „Zákaz vjazdu okrem dopravnej
obsluhy“. Obžalovaný odmietal platiť blokové pokuty, odmietal blokovanie vozidla „papučou", veď sa
živil ako taxikár. Všetky postúpené údajné priestupky na odvolací orgán, ktorým je Okresné riaditeľstvo

PZ B. Bystrica. OR PZ B. Bystrica, ODI vyhodnocoval údajné priestupky s výsledkom, že
sa nejedná zo strany obžalovaného o priestupok. Uvedené skutočnosti nasvedčujú, že od 10.06.2016
obecná polícia vedela, že vozidlo obžalovaného (taxík, s nálepkou na ľavých predných dverách),
môže stáť na mieste priestupku, teraz na mieste údajného trestného činu. Napriek tomu obecná polícia
nerešpektuje opakované právoplatné rozhodnutia OR PZ B. Bystrica, ODI (správne konanie) a ďalej

ukladá obžalovanému blokové pokuty, zakladá papuče obžalovanému, až do 22.02.2020. 1/ MsP pozná
miesto údajných priestupkov, 2/ MsP pozná údajného páchateľa osobne. 3/ MsP pozná údajného
páchateľa aj z každého podania oznamovateľky pani H. (svedok). 4/ MsP pozná alebo má poznať
význam uvedenej dopravnej značky. 5/ MsP pozná osobné auto obžalovaného a jeho ŠPZ. 6/ MsP
pozná súvislosti časové a miestne. Takto môže učebnicovo vyzerať šikanovanie občana MsP. V akom
štáte to žijeme. Zo strany oznamovateľky pani H. mohlo ísť o nevedomosť, zlomyseľnosť...OS

odmietolprevziaťlistinnýdôkaz,ktorýobhajcapredkladalsúdu.OSpoznamenal,žeonneriešipriestupky
a postup MsP voči obžalovanému pred skutkom a v deň (počas) skutku (priestupky ktoré sa nikdy
nestali),alerozhodujeo§323TZ(dôkaz-záznamzHPdňa14.10.2021).Bezvšetkýchpochybnostíhore
uvedené skutočnosti patria podľa Tr. por. „k všetkým okolnostiam prípadu“ podľa § 2 ods.12 Tr por., lebo
zákonodarca použil slovné spojenie „všetky okolnosti.“ V. novit curia - súd pozná právo a preto obhajca

dopodrobna neanalyzuje zvolený postup policajta na mieste činu, lebo súd neskúma postup policajta pri
rozhodovaní o vine, ale skúma či obžalovaný porušil trestný zákon svojím konaním, alebo opomenutím.
C. obhajca len heslovite dáva do pozornosti, že pri výkone práce (služby) sa má MsP riadiť všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Cardinaiis lex pre MsP je zákon 564/1991, Zb. v znení neskorších
predpisov (Zákon SNR o obecnej polícii). Tento zákon upravuje právomoci MsP, aj použitie

zbrane pri výkone práce MsP. Pre držanie a nosenie zbrane je všeobecne záväzným predpisom zákon
190/2003 Z.z. zákon o strelných zbraniach a strelive. Súd pozná pojem krajná núdza, nutná obrana,
súd pozná ako mal postupovať podľa uvedených predpisov policajt. Okrem iného ani jeden svedok
nepotvrdil, že obžalovanému bola daná výstraha, že bude voči nemu použitá zbraň atď. Pri použití
zbrane bol podľa obžalovaného porušený zákon, voči jeho osobe. Obhajca následne cituje ustanovenia

§ 2 ods. 10, 11, 12, 14 Trestného poriadku, § 119 ods. 2 Trestného poriadku, § 122 ods. 7 Trestného
zákona, § 168 Trestného poriadku. Podľa právnych autorít (NS SR 4To 8/2019 predseda senátu JUDr.
Z. D., profesor N.. N. Q., profesor J. V., doc. N.. Y., profesor N.. F., docent N.. K. ... ) správne zistenie
skutku (podľa skutkového deja) je základným predpokladom jeho právneho posúdenia. Podľa NS SR
ide o proces zistenia dostatočného množstva jednotlivých skutočností z vykonaných dôkazov, ďalej v

procese (úvahách) ich správneho vyhodnotenia a vytvorenie zodpovedajúceho skutkového záveru. Z
analýzy rozsudku vyplynulo, že z vykonaných dôkazov v ich súhrne nesprávne OS hodnotil dôkazy,
nevytvoril zodpovedajúci skutkový záver lebo ich hodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.
OS dôvodil len sledovaným účelu - argumentum a causa fínali, čo Tr. por. nepripúšťa. Rozhodnutie OS
nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne na čo som

už vyššie poukázal, čo nie je v súlade s uvedenými zákonnými požiadavkami uvedených v Tr. por. OS
nepostupoval vo svojom rozsudku tak, ako mu to uložil zákonodarca v § 168 Tr. por. čoho dôkazom je
rozsudok súdu, čím zásadný spôsobom bolo porušené právo na obhajobu obvineného. OS odmietol sa
zaoberať všetkými okolnosťami prípadu. Obžalovaný poukazoval na skutkový dej, ktorý je Krajskému
súdu známy z prípravného, súdneho konania. Správne zistenie a hodnotenie skutkového deja, je podľa

právnych autorít základným predpokladom právneho posúdenia konania obžalovaného, tak ako už bolo
uvedené. Konaním obžalovaného nebola naplnená zákonná skutková podstata - casus positio legis
trestného činu útoku na verejného činiteľa.“

Na záver písomného odvolania navrhol obžalovaného oslobodiť spod obžaloby Okresnej prokuratúry

Banská bystrica, lebo skutok nie je trestným činom podľa § 323 Tr. zák.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že tento skutok nie je trestným
činom. Pri tomto trestnom čine sa vyžaduje vyššia intenzita, v danom prípade sa jedná o žiadnu intenzitu.
Na právnu kvalifikáciu takéhoto trestného činu nestačí malá ani stredná intenzita. Navrhol, aby odvolací

súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom.Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že považuje
napadnutý rozsudok okresného súdu za správny a navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por.
zamietnuť ako nedôvodné.

Obžalovaný U. Q. na verejnom zasadnutí vyslovil súhlas s vyjadrením a návrhom svojho obhajca.

Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. Tr. por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote ustanovenej §

309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b), pričom
nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle §
312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo
nezrušírozsudokpodľa§316ods.3Tr.por.,preskúmazákonnosť aodôvodnenosťnapadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti zistil, že odvolanie obžalovaného je
čiastočne dôvodné.

Napriek odvolacím námietkam odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok tak, ako bol
písomne vyhotovený, spĺňa kritéria obsiahnuté v ustanovení § 168 ods. 1 Tr. por. Z jeho dôvodov je
totiž zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov. Z jeho obsahu je tiež zrejmé, ako
sa vysporiadal s konkrétnou obhajobou obžalovaného U. Q. a akými právnymi úvahami sa riadil, keď

posudzoval preukázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona. V tejto súvislosti
treba uviesť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil,
k akým zisteniam došiel na základe konkrétnych vykonaných dôkazov, ako tieto dôkazy hodnotil. Závery
súdu prvého stupňa, ktoré v smere skutkových zistení z týchto dôkazov vyvodil, považuje odvolací súd
za logické a zodpovedajúce vykonaným dôkazom. Na rozdiel od obhajoby obžalovaného odvolací súd

dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval v prerokúvanej veci tak, aby bol náležite zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na svoje
rozhodnutie. Taktiež zistil, že všetky dôkazy v prerokúvanej veci o ktoré súd oprel svoje rozhodnutie
o vine boli získané zákonným spôsobom a súd prvého stupňa ich hodnotil jednotlivo aj v ich súhrne
podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Ak súd prvého stupňa postupoval podľa cit.
ustanovenia, tak odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade
totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R
53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie

isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa.
Odvolateľ taktiež namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením

dôkazov. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia
vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov.

Odvolací súd, s ohľadom na skutkové zistenia obsiahnuté vo výrokové časti rozsudku súdu
prvého stupňa, ako sú popísané, vrátane príslušného odôvodnenia napadaného rozsudku a k

nemu nadväzujúceho obsahu spisového materiálu zistil, že obecné kritéria vymedzujúce zavinenie
obžalovaného boli naplnené, pričom súd prvého stupňa sa s nimi vyrovnal a odvolací súd ich akceptuje.
Pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného, v podrobnostiach krajský súd na tieto dôvody odkazuje, bolo by
nadbytočné ich na tomto mieste opakovať, pretože si ich osvojil, napriek konštatovanému k veci uvádza.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia, odvolací súd pripomína, že obžalovaný U. Q. popiera, že by použil násilie
v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa a uviedol, že nedošlo k žiadnej
zákonnej výzve na preparkovanie vozidla a nikto si od neho nepýtal ani občiansky preukaz, začal vozidlo
pomaly vyparkovávať z parkovacieho miesta a sústredil sa na tento úkon. V tom musel okamžitezabrzdiť, pretože pred vozidlom stál príslušník MsP M. M., ktorý naňho mieril strelnou zbraňou. Periférne
videl príslušníka MsP ako niečo vykrikoval a opakoval, čomu však nerozumel, lebo mal v aute hluk. Zo
spáchanej trestnej činnosti je však obžalovaný usvedčovaný výpoveďami svedkov, a to predovšetkým

príslušníkmi MsP Banská Bystrica, a to výpoveďou poškodeného M. M. a svedka C. R., ktorí uviedli
za akým účelom sa dostavili na miesto činu, že ich tam vyslalo operačné stredisko, aby tam objasnili
priestupok na úseku dopravy, z ktorého spáchania bol podozrivý obžalovaný. Potvrdili, že obžalovaného
ako osobu podozrivú zo spáchania priestupku opakovane vyzvali na predloženie dokladu totožnosti, aby
ho mohli identifikovať a žiadali ho, aby zotrval na mieste, kým objasňovanie neskončia. Obžalovaný ale

ich výzvy vedome nerešpektoval, napriek tomu, že ich musel počuť aj vidieť, pretože s ním príslušník
MsP M. M. normálne komunikoval. Obsah ich výpovedí je potvrdení aj výpoveďou svedkyne F. H., ktorá
uviedla, že videla ako ten svetlejší policajt v okuliaroch (M. M.) dával obžalovanému vizuálne aj
akustické znamenie na zastavenie vozidla - rukou pohyboval smerom hore-dole a kričal „Stojte, vyjdite
z vozidla“. Videla, ako obžalovaný napriek tomu sadol do svojho vozidla a snažil sa s ním vymanévrovať
z parkovacieho miesta. Ako sa tak posúval smerom na toho policajta, tak ten policajt pred ním mával,

aby zastavil. Potom na neho zakričal aby stál a následne na to použil strelnú zbraň. Skutočnosť, že
obžalovaný sa dopustil skutku, tak ako je to uvedené v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku potvrdil
aj svedok M. G. , ktorý okrem iného uviedol, že v tom čase vchádzal do vchodu bytového domu a
pred bytovkou videl dvoch mestských policajtov, ku ktorým neskôr prišiel obžalovaný, ako sa rozprávajú.
Tí policajti hovorili niečo v tom smere, že to bude pokuta a odznelo tam niečo v tom zmysle, že tam

nemá čo parkovať. Potom registroval, ako obžalovaný nasadol do svojho vozidla a snažil sa z toho
miesta odísť, pričom jeden z tých policajtov sa postavil pred jeho vozidlo a snažil sa mu v odchode
zabrániť. Spomína si, že ten policajt dal pred seba ruky, ako keby chcel zabrániť nárazu toho vozidla do
svojej osoby. Pritom, ako obžalovanému bránil v odjazde, vytiahol ten policajt služobnú zbraň. Pokiaľ
ide o výpovede menovaných svedkov odvolací súd nezistil, žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali

pravdivosť ich výpovedí.

Vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa bolo jednoznačne preukazné, že obžalovaný
opakovane nerešpektoval výzvy príslušníkov MsP, aby zotrval na mieste objasňovania priestupku a
rozhodol sa odtiaľ odísť svojim motorovým vozidlom, ktoré viedol proti tam stojacemu príslušníkovi, ktorý

na zastavenie vozidla musel na výstrahu požiť strelnú zbraň. V tejto súvislosti odvolací súd napriek
námietkam obhajoby konštatuje, že obžalovaný bol príslušníkom MsP zákonným spôsobom vyzvaný na
predloženie dokladov ako aj k zastaveniu vozidla. Príslušníci MsP pri zákroku vykonávali oprávnenia
podľa § 7 písm. c), § 8, § 9 ods. 1, zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii, preto sa nemožno
stotožniť s obhajobou o svojvoľnom postupe zasahujúcich policajtov.

Pokiaľ ide o obhajobou namietané násilie, k tomu odvolací súd uvádza, že na naplnenie žalovaného
trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona
sa nevyžaduje aby použitím násilia došlo k ublíženiu na zdraví, ale postačuje hrozba násilím zo strany
páchateľa v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Obžalovaný spôsobom svojej jazdy,

proti tam stojacemu príslušníkovi M. M., ktorý vykonával služobný zákrok, chcel tohto jednoznačne
prinútiť, aby uskočil a zabránil mu tak k vykonaniu služobného zákroku, pričom od svojho konania upustil
až vtom momente, keď príslušník MsP na výstrahu namieril služobnú zbraň na jeho vozidlo, ktorý až na
základe tejto skutočnosti zastavil vozidlo. Jazda vozidlom na inú osobu sa jednoznačne považuje za
formu násilia, ak aj nedôjde k následku.

Vykonaným dokazovaním bolo bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázané, že skutok sa
stal, tak ako je uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku a že ho spáchal obžalovaný, preto
sa odvolací súd nestotožnil obhajobou obžalovaného, ktorú považuje za účelovú so snahou zbaviť sa
trestnej zodpovednosti. Krajský súd v tejto časti považuje napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ale

aj jeho postup, ktorý verdiktu predchádzal, za zákonný, nevykazujúc znaky svojvôle.

Okresný súd postupoval zákonne, keď konanie obžalovaného po právnej stránke kvalifikoval ako zločin
útoku na verejného činiteľa podľa 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. a) Trestného zákona, pretože použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci

verejného činiteľa a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - so zbraňou. Zbraňou sa rozumie
každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším, a motorové vozidlo takou vecou určite je,
keďže narazením vozidla do osoby môže dôjsť k ujme na zdraví alebo dokonca k smrti iného.Pokiaľ obžalovaný poukázal, že zo strany MsP Banská Bystrica bol šikanovaný, je potrebné uviesť, že
príslušníci MsP sa na miesto činu dostavili na základe pokynu operačného strediska, aby tam objasnili
priestupok na úseku dopravy, z ktorého spáchania bol podozrivý práve obžalovaný, teda neboli tam

svojvoľne. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že ani prípadne tzv. šikanovanie, by nebolo dôvodom na
zbavenie trestnej zodpovednosti obžalovaného za prejednávaný skutok.
Odvolací súd následne preskúmaval výrok o treste a zistil, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu
dostatočne neprihliadol na všetky zásady významné pre ukladanie trestov a na účel trestu tak, ako
vyplývajú z ustanovenia § 34 Trestného zákona, čo malo za následok, že uložený trest je neprimerane

prísny, preto výrok o uloženom treste odňatia slobody zrušil a rozhodol o treste sám.

Pokiaľ ide o uloženie trestu krajský súd v súvislosti s úvahami o druhu a výmere trestu prihliadol na
všetky významné skutočnosti, ktoré sú potrebné pre správnu individualizáciu trestu. Pričom vychádzal
z účelu trestu. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu,

aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V danom prípade obžalovanému podľa § 323 ods. 2
Trestného zákona hrozil trest odňatia slobody na tri až osem rokov. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri
určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich
okolností a priťažujúcich okolností. Odvolací súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa

§ 36 písm. j) Tr. zák., keďže pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, pričom priťažujúce
okolnosti v zmysle § 37 Tr. zák. u neho nevzhliadol. Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje
pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu. Na základe modifikovanej trestnej sadzby obžalovanému hrozil trest odňatia slobody na 3 roky
až 6 rokov a 4 mesiace. Podľa názoru odvolacieho súdu, na osobu obžalovaného nie je potrebné

pôsobiť trestom odňatia slobody na základe zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ale účel trestu
bude možné dosiahnuť aj trestom odňatia slobody kratšieho trvania. Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., ak súd
vzhľadom na okolnosti prípadu, alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej
sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu

ustanoveného týmto zákonom. Vzhľadom na okolnosti prípadu, keď konaním obžalovaného nedošlo k
závažnému následku, odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sú splnené podmienky na
aplikáciu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., za použitia obmedzujúceho
ustanovenia§39ods.3písm.e)Tr.zák.,podľaktoréhosúdnesmieuložiťtrestodňatiaslobodykratšíako
šesť mesiacov. Krajský súd má za to, že na nápravu obžalovaného postačí znížený trest, a to vo výmere

jedného roka. Vzhľadom na riadny život obžalovaného pred spáchaním skutku za splnenia podmienok
ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon trestu obžalovanému podmienečne odložil za súčasného
určenia skúšobnej doby v trvaní osemnástich mesiacov. Odvolací súd má za to, že takto uložený trest
povedie k dosiahnutiu účelu trestu tak, ako to je vyjadrené v ustanovení § 34 Trestného zákona.

S poukazom na zhora rozvedené dôvody senát krajského súdu rozhodol, tak ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4
Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.