Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, June 29, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/107/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118275123
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6118275123.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Amy Odalošovej a členiek senátu JUDr. Danice Kočičkovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci
žalobcu T. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. F., Y. XX, v konaní zastúpeného JUDr. Alenou Babišovou,
advokátkou, so sídlom Banská Bystrica, Pestovateľská ulica č. 18, proti žalovanému: Mesto Banská
Bystrica, so sídlom Banská Bystrica, Československej armády 26, IČO: 00 518 476, o zaplatenie 2

326,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 13C/39/2018 - 96 zo dňa 17. 01. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/39/2018 - 96 zo dňa 17. 01. 2019 v napadnutom
prvom výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol p o t v
r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/39/2018 - 96 zo dňa 17. 01. 2019 v napadnutom
druhom a treťom výroku z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej v texte aj ,,súd prvej
inštancie“) návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol (prvý výrok). Ďalej súd prvej inštancie
žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 2 326,68 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 16.

05. 2018 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia
(druhý výrok). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do troch dní od rozhodnutia, ktorým vyšší súdny
úradník rozhodne o ich výške (tretí výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobou podanou dňa 16. 05.

2018 sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2 326,68 Eur s príslušenstvom, titulom náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom.

3. Žalovaný navrhol podľa § 164 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte
len ,,CSP“) konanie prerušiť do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 20C/29/2017, ktoré sa týka rovnakých strán sporu, rovnakého skutkového aj

právneho stavu, akurát je tu rozdiel v časovom období, kedy v tomto konaní žiada žalobca náhradu za
vecné bremeno za iné obdobie, a to od od 15. 05. 2015 do 15. 05. 2017.

4. Návrh žalovaného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 164 CSP okresný súd zamietol, z
dôvodu, že nie je dôvod na prerušenie konania, pretože v konaní vedenom na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 20C/29/2017 neprebieha také súdne alebo iné konanie, v ktorom by sa riešila

otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. V konaní pod sp. zn. 20C/29/2017
sa rieši totožná otázka skutkovo aj právne, medzi tými istými stranami sporu, a preto nie je dôvod,aby súd v tomto konaní prerušoval konanie do právoplatného skončenia veci v inom konaní pokiaľ v
tomtoprebiehajúcomkonanímôžesúdotázkuodôvodnenostižalobnéhonávrhužalobcuaargumentácie
žalovaného proti nemu rozhodnúť samostatne.

5. Súd prvej inštancie posudzoval vec podľa ustanovenia § 128 ods. 2 a § 151o ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 3 a § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z.. Na
základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností,
na ktorých je stavba vo vlastníctve žalovaného a to pozemku registra CKN č. XXXX/XX o výmere 360

m2 - zastavané plochy a nádvoria. Na základe predloženého súkromného znaleckého posudku bola
zistená hodnotu uvedeného pozemku a taktiež hodnotu ročného nájmu za uvedený pozemok. V konaní
bolo preukázané, že v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo na pozemku vecné bremeno zo zákona a
to zriadením v prospech vlastníka stavby podľa § 4 ods. 1 tohto zákona, ktorý odkazuje na všeobecné
ustanovenia o vecných bremenách a to § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. V danom prípade
k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k predmetnému pozemku pod stavbou - miestnou komunikáciou

nedošlo. Súd prvej inštancie v danom prípade konštatoval, že vzhľadom k tomu, že zákon č. 66/2009 Z.
z. bol prijatý práve za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré sú
vo vlastníctve buď obce alebo vyššieho územného celku, ktoré do jeho vlastníctva prešli zo štátu, ide
o právny predpis upravujúci špeciálnym spôsobom usporiadanie týchto vlastníckych vzťahov. Napriek
tomu, že v zákona to nie je výslovne uvedené, nie je možné podľa súdu prvej inštancie ustanovenie § 4

ods. 2 tohto zákona chápať samostatne v tom zmysle, že vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného
pozemku resp. do vykonania pozemkových úprav nevzniká nijaké právo na poskytnutie náhrady za
vecné bremeno, ktorým je jeho pozemok zaťažený. Takýto náhľad na uvedené vlastnícke vzťahy vo
vzťahu aj k jeho obmedzeniam by boli podľa súdu prvej inštancie v rozpore so zásadou ochrany
vlastníckeho práva.

6. Okresný súd konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z. z. neustanovuje obci žiadnu lehotu, v ktorej má
obec poskytnúť vlastníkovi pozemku náhradný pozemok ani lehotu, do ktorej musí dôjsť k pozemkovým
úpravám. Vzhľadom k tomu, že takáto lehota v zákone nie je uvedená, nie je vylúčené, že aj po
dobu viac rokov vlastník pozemku nemá poskytnutý náhradný pozemok, ani nie sú vykonané konania

o pozemkových úpravách. V takomto prípade by bol podľa súdu prvej inštancie vlastník pozemku
nútený po vopred neurčenú dobu trpieť užívanie pozemku v jeho vlastníctve zo strany obce z titulu
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu bez nároku na akúkoľvek náhradu. V danom prípade
by znamenalo takéto jeho postavenie znevýhodnenie oproti zvýhodnenému postaveniu obce. Pokiaľ
by chcel zákonodarca zriadiť v prospech obce resp. vyššieho územného celku právo zodpovedajúce

vecnému bremenu bezodplatne, takúto skutočnosť by priamo v zákone aj vyslovil. Pokiaľ takáto
skutočnosť z textu zákona nevyplýva náhrada žalobcovi patrí. Z ustanovenia § 4 ods.2 vyplýva
dočasnosť obmedzenia výkonu vlastníckeho práva, avšak absentuje doba, do ktorej je povinný subjekt
(žalovaný) dať podnet na pozemkové úpravy prípadne zmluvne dojednať iné právo. Jednorazová
náhrada za zriadenie vecného bremena by podľa súdu prvej inštancie nemotivovala oprávneného z

vecného bremena riešiť situáciu tak, ako to zákon predpokladá, a preto súd prvej inštancie zotrval na tom
právnom názore, že žalobca má právo na náhradu za vecné bremeno, ktorým je zo zákona obmedzený
jeho pozemok, t. j. pozemok, ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve, vo výške náhrady, ktorá objektívne
zodpovedá hodnote nájmu za obdobné pozemky v danom mieste a čase. Súd prvej inštancie žalobu
považoval za dôvodnú a z uvedeného dôvodu jej v celom rozsahu vyhovel tak, že zaviazal žalovaného

nazaplateniežalovanejsumyspoluspríslušenstvom,keďžežalovanýsadostaldoomeškaniasplnením
peňažného dlhu v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

7. Súd ďalej konštatoval, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného je nedôvodná, pretože
nárok si žalobca uplatnil včas vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, kedy žaloba bola podaná dňa

16. 05. 2018, pričom žalobca si uplatnil nárok z vecného bremena za obdobie od 16. 05. 2017 do 16.
05. 2018, teda v čase v rámci plynutia premlčacej doby. Súd prvej inštancie sa v konaní nestotožnil s
právnym názorom žalovaného o tom, že premlčacia trojročná lehota plynie odo dňa účinnosti zákona č.
66/2009 Z. z. a po uplynutí troch rokov nie je možné takéhoto práva sa domáhať. O tom, že uvedená
náhrada nemá byť náhradou jednorazovou, súd prvej inštancie vychádzal aj zo záverov, ktoré vyplynuli

z uznesenia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 4MCdo/2/2014 a Krajského súdu v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 12Co/687/2013.8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že
žalobcovi ako strane sporu v konaní úspešnej priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému
v rozsahu 100 %.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, ktoré
odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa ust. § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol, resp. rozsudok
prvoinštančného súdu zrušil a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V časti A/ odvolania s názvom ,,JEDNORAZOVÝ CHARAKTER NÁHRADY“ žalovaný uviedol, že od
účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (t.j. od 01.07.2009) vzniklo k predmetnému pozemku pod stavbou
vo verejnom záujme zákonné vecné bremeno a až do vykonania pozemkových úprav patrí žalobcovi
ako vlastníkovi pozemku finančná náhrada, ktorá však nemá charakter opakujúceho sa plnenia, ale je
jednorázová. Zákonodarca podľa neho explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva
na primeranú náhradu zo zákonného vecného bremena. Podľa žalovaného neexistuje ustanovenie

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru, viď Nález ústavného súdu
SR, sp. zn. IV. ÚS 227/2012 zo dňa 3.mája 2012, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že takýto záver
považuje za „ústavne udržateľný“. K uvedenému záveru o jednorázovom charaktere finančnej náhrady
za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. sa podľa žalovaného prikláňa aj rozhodovacia
praxsúdovnaSlovensku.ŽalovanýpoukázalnarozsudokKrajskéhosúduvPrešovezodňa12.12.2017,

sp. zn.: 19Co/12/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.12.2017, sp. zn.: 19Co/12/2017,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, sp. zn.: 6Co/440/2016, rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 21.12.2009, sp. zn.: 4Cdo 89/2008 a na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
25.01.2017, sp. zn.: 6Co/440/2016.
V časti B/ odvolania s názvom „PREMLČANIE“ žalovaný poukázal na skutočnosť, že nárok na náhradu

za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom podľa ust. § 4 zákona č.
66/2009 Z.z. je nepochybne právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a
nasl. Občianskeho zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby, keďže
nie je Občianskym zákonníkom alebo iným predpisom ustanovená osobitná premlčacia doba. Vzhľadom
na uvedené platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo

mohlo vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo podľa žalovaného vykonať v prvý deň účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol
účinnosť dňa 01.07.2009, trojročná premlčacia doba teda podľa neho uplynula dňom 01.07.2012 a návrh
na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí, t.j. 16.05.2018. Námietka premlčania bola teda
z jeho strany riadne uplatnená. Súd prvej inštancie túto námietku vyhodnotil tak, že nárok žalobcu bol

uplatnený včas vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Uvedený záver súdu považoval žalovaný s
ohľadom na vyššie uvedené za nesprávny. K uvedeným skutočnostiam žalovaný poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, sp. zn.: 6Co/440/2016.
V časti C/ odvolania s názvom: ,,HODNOTA (VÝŠKA) NÁHRADY A PROCESNÉ POCHYBENIA“
žalovaný poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 17.01.2019 rozporoval výšku finančnej

náhrady uplatnenej žalobcom a nesúhlasil, aby bola stanovená na základe súkromného znaleckého
posudku, nakoľko žalovaný nepovažuje postup stanovenia výšky náhrady za zriadenie vecného
bremena zo zákona v zmysle uvedeného znaleckého posudku za správny. V zmysle Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty
majetku (ďalej ako „Vyhláška č. 492/2004 Z.z.“) je postup pri výpočte všeobecnej hodnoty vecných

bremien odlišný od metódy výpočtu hodnoty ročného nájmu za pozemok. Súd prvej inštancie sa podľa
žalovaného s jeho argumentáciou nevysporiadal, nevyvrátil ju, len konštatoval, že v konaní mal za
preukázané na základe predloženého súkromného znaleckého posudku hodnotu ročného nájmu za
uvedený pozemok. Uvedenú hodnotu ročného nájmu súd prvej inštancie stotožnil s výškou finančnej
náhrady za zriadené vecné bremeno, ale bez akéhokoľvek adekvátneho a racionálneho vysporiadania

sa s jeho námietkami v tejto veci. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i
so špecifickými námietkami účastníka.
Na záver žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že k procesnému pochybeniu zo strany súdu
prvej inštancie došlo aj rozhodnutím o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania formou rozsudku

(prvý výrok rozsudku), nakoľko v zmysle CSP je povinnosťou súdu rozhodnúť o procesných návrhoch
formou uznesení.10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie potvrdiť. Uviedol, že právo na náhradu za
vecné bremeno a výška náhrady má objektívne zodpovedať hodnote nájmu za obdobné pozemky v
danom mieste a čase, pričom všeobecná premlčacia doba je trojročná. Súd prvej inštancie podľa neho

správne konštatoval, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného je nedôvodná. Súd prvej
inštancie sa podľa neho správne nestotožnil s právnym názorom žalovaného o tom, že premlčacia
trojročná lehota plynie odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a po uplynutí troch rokov nie je možné
takéhoto práva sa domáhať. Žalovaný dlhodobo využíva jeho pozemok pre účely verejnej dopravy
obyvateľmi mesta a z uvedeného dôvodu žalobca nemohol a ani nemôže pozemok užívať ani s ním

iným spôsobom disponovať. Žalobca mal záujem uvedený pozemok odpredať prípadne prenajať alebo
zameniť. Keďže zákonom zriadené vecné bremeno je obmedzením vlastníckeho práva, ktoré je možné
len za primeranú náhradu je v celom rozsahu daný nárok na finančné plnenie (náhradu) žalovaným.
Právny základ nároku je daný a stanovenie hodnoty podľa znaleckého posudku za obmedzenie
jeho vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom v prospech žalovaného je nespochybniteľné.
Vzhľadom k tomu, že právna úprava predpokladá usporiadanie vlastníckeho práva len do času kým

nedôjde k vysporiadaniu zámenou alebo pozemkovými úpravami je podľa žalobcu zrejmé, že sa nejedná
o jednorazový charakter náhrady za zriadené vecné bremeno zo zákona. O jednorazovej náhrade
by bolo možné uvažovať len, keby bolo zákonné vecné bremeno zriadené natrvalo bez časového
obmedzenia.

11. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že predmetom konania je uplatnenie nároku žalobcu
viazaného na vznik zákonného vecného bremena, nie na vznik bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie, ani právna zástupkyňa vo vyjadrení podľa neho neuviedli, na základe akej právnej úpravy
uzavreli, že v danom prípade spôsob výšky náhrady v zmysle súkromného znaleckého posudku sa
odvíja od ročného nájomného daného pozemku, keď tento je príznačný práve pre konania, v ktorých

žalobca uplatňuje peňažné plnenie za vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Aj keď
v danom prípade zákonodarca trvanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ohraničil slovným
spojením „do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území“, v spojení s existujúcou
právnou úpravou zákona č. 330/1991 Zb. je daný spôsob určenia času (ohraničenie lehoty) podľa názoru
žalovanéhoneurčitý.Tovšakpodľanehonezakladádôvodnato,abysúdbezbližšiehoodôvodnenia(len

s argumentom, že jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena by nemotivovala oprávneného
z vecného bremena riešiť situáciu tak, ako to zákon predpokladá - str. 6 rozsudku) uzavrel, že spôsob
výšky sa odvíja od výšky nájmu daného pozemku a za obdobie jedného roka. Nárok žalobcu sa
odvíja od právnej úpravy lex specialis, zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý stanovil právny základ na vznik
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Z uvedeného dôvodu, ak aj súd podľa neho uzavrie, že v

danom prípade nárok na náhradu vznikol, tento má byť vypočítaný ako náhrada za obmedzenie užívania
pozemku z dôvodu vzniku zákonného vecného bremena, tj. v súlade s § 4 ods. l a ods. 2 zákona č.
66/2009 Z.z. a s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Je podľa neho v rozpore s týmto ustanovením
Ústavy, aby súd priznal žalobcovi nárok na opakované plnenie (ako keby išlo o nárok za vznik
bezdôvodnéhoobohatenia)lenzdôvodu,žezákonč.66/2009Z.z.neupravujepovinnosťprežalovaného

začať konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku
pod stavbou v určitej lehote. Nárok žalobcu je potrebné posudzovať ako jednorazovú náhradu, nie ako
opakované plnenie stanovené vo výške nájomného za daný pozemok, čo žalovaný oprel o odôvodnenie
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.04.2016, č.k. 3 Cdo/49/2014, Ústavného
súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 21.06.2018, č.k. IV.ÚS 390/2018-22, ktoré rozhodovali

o nároku spojenom so vznikom vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.. Ide
o zhodu, čo sa týka povahy náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti (pozemku) a okolnosti
vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - nadobudnutím účinnosti daného zákona. Je v
rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
aby právna úprava, v danom prípade § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. neprimerane zasiahla do

obsahu jeho vlastníckeho práva, aby bol nadmerne finančne zaťažovaný opakovaným uspokojovaním
nároku vlastníkov pozemku, keď existujúca právna úprava, a to Vyhláška Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších
právnych predpisov pri výpočte všeobecnej hodnoty vecného bremena počíta s obmedzením užívania
nehnuteľnosti oprávneným z vecného bremena na 20 rokov.

Žalovaný ďalej uviedol, že vo vyjadrení právnej zástupkyne žalobcu, rovnako tak v odôvodení rozsudku
súdu prvej inštancie absentuje právne zdôvodnenie, z čoho súd prvej inštancie v danom prípade
vychádzal,keďuzavrel,žesižalobcauplatnilsvojnávrhvčas.Žalovanýlistomzodňazodňa24.04.2014,
č. PS-ESM 67207/2014, k č. ESM 290/2013 (doručenom právnej zástupkyni žalobcu dňa 30.04.2014)zaslal žalobcovi odpoveď, z obsahu ktorej vyplýva, že žalovaný nezačal konanie podľa § 2 ods. 2
zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Podľa žalovaného teda žalobca, ak nie nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.
(01.03.2009), tak najneskôr prevzatím jeho odpovede zo dňa 24.04.2014, č. PS-ESM 67207/2014, k
č. ESM 290/2013 musel vedieť, že v danom prípade mu vznikol majetkový nárok na základe vzniku
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu na strane žalovaného. Tým, že žalobca podal žalobu dňa
16.05.2018, podal ju po uplynutí trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

Žalovaný zdôraznil, že vo vzťahu k posúdeniu náhrady je súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku
uvádzané Uznesenie NS SR zo dňa 23.04.2015, č. k. 4 MCdo 2/2014 (na str. 13 Uznesenia) protirečivé,
Najvyšší súd sa v danej veci priamo nevyjadril k povahe náhrady, ani k spôsobu určenia výšky náhrady
spojenej s povinnosťou strpieť právo osoby oprávnenej zo vzniknutého zákonného vecného bremena.

12. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril aj podaním datovaným ku dňu 04.11.2019, pričom CSP

poprel tvrdenia právnej zástupkyne žalobcu, že nárok žalobcu je daný čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, a ust. § 1 ods.
1, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z..

13. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril, pričom mal jednoznačne za to, že právo na náhradu

za vecné bremeno, ktorým je zo zákona zaťažený jeho pozemok ako aj výška náhrady má objektívne
zodpovedať hodnote nájmu za obdobné pozemky v danom mieste a čase, nárok nie je premlčaný.
Žiadne nútené obmedzenie vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, nie je
zriadené bezodplatne. Vzhľadom na to, že právna úprava predpokladá usporiadanie vlastníckeho práva
k pozemkom pod cestami, len do času, kým nedôjde k jeho vyporiadaniu je zrejmé, že sa vôbec nejedná

o jednorazový charakter náhrady za zriadené vecné bremeno zo zákona. O jednorazovej náhrade
by bolo možné uvažovať v prípade, ak by zákonné vecné bremeno bolo zriadené trvalo, teda bez
časového obmedzenia. Znalec nájom vyčíslil podľa vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z., výška náhrady
má objektívne zodpovedať hodnote nájmu za obdobné pozemky v danom mieste a čase.

14. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo podľa ustanovenia § 379 CSP a § 380 CSP, prejednal vec bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutomprvomvýroku,ktorýmsúdprvejinštancienávrhžalovanéhonaprerušeniekonaniazamietol
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Ďalej dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu

prvej inštancie v napadnutom druhom a treťom výroku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa
§ 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne.

16. Žalovaný mal za to, že k procesnému pochybeniu zo strany súdu prvej inštancie došlo rozhodnutím
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, keďže súd rozhodol formou rozsudku (prvý výrok
rozsudku), nakoľko v zmysle CSP je povinnosťou súdu rozhodnúť o procesných návrhoch formou
uznesení.

17. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

18. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ súd návrh na prerušenie konania zamietne

nerozhoduje o ňom samostatným uznesením, ale rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania bude súčasťou meritórneho rozhodnutia, v ktorom prípade súd musí odôvodniť nielen meritórny
výrok, ale aj výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Pokiaľ v danej veci súd prvej inštancie v
rozhodnutí o veci samej rozhodoval rozsudkom a súčasťou meritórneho rozhodnutia bolo aj rozhodnutie
o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania, rozhodol v súlade s procesným poriadkom.

Odvolací súd konštatuje, že postup súdu prvej inštancie bol plne v súlade s procesným predpisom.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom prvom
výroku ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.19. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

20. Odvolací súd udáva, že pokiaľ ide o základ nároku súd prvej inštancie správne posudzoval nárok
v zmysle § 128 ods. 2 , § 151o ods. 1, vety prvej Občianskeho zákonníka, zák. č. 66/2009 Z. z.,
dospel k nespornému záveru, že nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu je zaťažená vecným bremenom

vzniknutým zo zákona, obsah ktorého je vymedzený v § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktoré vzniklo
už nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Správny je aj záver súdu prvej inštancie, že takéto vecného
bremena i keď vzniknuté vo verejnom záujme neznamená, že toto vecné bremeno vzniká bez náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku (článok 20 ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/89/2008 zo dňa 21. decembra 2009).
Ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba

použiť úpravu súkromnoprávnu.

21. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, ktorý na podporu svojich tvrdení
odkazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 zo dňa 03.05.2012 a rovnako aj rozsudok
Najvyššieho súdu SR 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016. Tieto rozhodnutia sa vzťahujú k náhrade za

vznik vecného bremena v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
ktorá je tu stanovená ako jednorazová, na ktorú má nárok len ten vlastník pozemku, ktorý pozemok
vlastnil ku dňu účinnosti tohto zákona a ďalšiemu vlastníkovi pozemku za pretrvávajúce obmedzenie
vlastníckych práv táto náhrada už nepatrí. Nemožno však odvodzovať, že rovnaký výklad vyplýva
automaticky aj zo zákona č. 66/2009 Z.z.. Odvolaciemu súdu nie je známe rozhodnutie Najvyššieho

súduSlovenskejrepubliky(okremuzneseniasp.zn.4MCdo/2/2014z23.apríla2015),ktorébymeritórne
riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (v uznesení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/181/2014 z 23. septembra 2015 sa rieši otázka právomoci
všeobecného súdu rozhodovať vo veci uplatnenej náhrady za zriadené vecné bremeno ex lege podľa
zákona č. 66/2009 Z. z.), ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom by najvyššie

súdne autority vyslovili názor k forme náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009
Z. z. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 227/2012 aj ďalšie rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 474/13, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011 sa vzťahujú
k zákonu č. 182/1993 Z. z.

22. Zásadný rozdiel medzi právnou úpravou vecného bremena, výkon práva ktorého je vlastník povinný
strpieť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 182/1993 Z. z., vidí odvolací súd v tom, že vlastník
pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je povinný strpieť výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom
území, pričom pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. majú byť konečným spôsobom

majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a
vyššie územné celky podľa osobitných predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že práve z ustanovenia
§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého vecného bremena podľa § 4
ods.1tohtozákona.Sámtvorcazákonavdôvodovejsprávek§4zákonač.66/2009Z.z.uviedol:„vecné
bremeno nezakladá vlastnícke právo k pozemkom a nie je definitívnym riešením“. Uvedené zákon č.

182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov rieši odlišne, nie je v ňom trvanie vecného
bremena žiadnym spôsobom obmedzené.

23. Zákon č. 66/2009 Z. z. formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno nerieši. V súlade s
článkom 20 ods. 4 Ústavy SR upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva Občiansky

zákonník v § 128 tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť,
ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.
Odvolací súd konštatuje, že ak zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu
na usporiadanie majetkoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej
lehote návrh na začatie konania o pozemkových úpravách, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za

obmedzenie vlastníckeho práva od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych
vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Bolo by nespravodlivé od
vlastníka pozemku požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie svojho vlastníckeho
práva,atobeznáhradyalebozaneadekvátnunáhradu.Tentosvojzáverobhajujeodvolacísúdobsahomvecného bremena vymedzeného v § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého obsahom je držba a
užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu
povolenúpodľaplatnýchprávnychpredpisov,ktoráprešlazvlastníctvaštátunaobecalebovyššíúzemný

celok. Vlastník pozemku je takýmto obsahom vecného bremena absolútne vylúčený z užívania svojho
vlastníctva spôsobom podľa vlastných predstáv a potrieb, zostalo mu len tzv. holé vlastníctvo pozemku
bez práva predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123
Občianskeho zákonníka).

24. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno počas obmedzenia, a teda správne súd
prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti vznesenej námietke premlčania žalovaným. Náhrada za
vecné bremeno je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

25. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovaného pod bodom

A: ,,JEDNORÁZOVÝ CHARAKTER NÁHRADY“ a pod bodom B: ,,PREMLČANIE“ ako nedôvodné.

26. Žalovaný v odvolaní okrem iného namietal, že na pojednávaní dňa 17.01.2019 rozporoval výšku
finančnej náhrady uplatnenej žalobcom a nesúhlasil, aby bola stanovená na základe súkromného
znaleckého posudku, nakoľko žalovaný nepovažuje postup stanovenia výšky náhrady za zriadenie

vecného bremena zo zákona v zmysle uvedeného znaleckého posudku za správny. Žalovaný namietal,
že v zmysle Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku (ďalej ako „Vyhláška č. 492/2004 Z.z.“) je postup pri výpočte všeobecnej
hodnoty vecných bremien odlišný od metódy výpočtu hodnoty ročného nájmu za pozemok. Súd prvej
inštancie sa podľa žalovaného s jeho argumentáciou nevysporiadal, nevyvrátil ju, len konštatoval,

že v konaní mal za preukázané na základe predloženého súkromného znaleckého posudku hodnotu
ročného nájmu za uvedený pozemok. Uvedenú hodnotu ročného nájmu súd prvej inštancie stotožnil s
výškoufinančnejnáhradyzazriadenévecnébremeno,alebezakéhokoľvekadekvátnehoaracionálneho
vysporiadania sa s jeho námietkami v tejto veci. Odvolateľ mal za to, že nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia boli porušené jeho procesné práva.

27. Po preskúmaní spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v tejto časti
dôvodné a je potrebné v druhom a tretom výroku zrušiť napadnutý rozsudok, pretože prvoinštančný
súd nedostatočne zdôvodnil svoje rozhodnutie, a teda je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalovaný
opodstatnene namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnené, čo spôsobilo

porušenie jeho práva na spravodlivý proces.

28. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho

procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu
nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v
konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých

procesných práv účastníkov konania, ktoré slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v súdnom
konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv
na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je
účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri
jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa

mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a
spravodlivý proces.

29. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (por. III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutie na dostatočných a právne relevantnýchdôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka
súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré
mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

30. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 220 ods. 2 CSP. Jeho účelom je
predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozhodnutia sa žiada, aby odôvodnenie

obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd
oprelsvojeskutkovézistenia,úvahy,ktorýmisaspravovalprihodnotenídôkazovaskutočností,ktorémal
preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný.

31. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať
požiadavkám zakotveným v § 220 ods. 2 CSP.

32. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument
strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

33. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej strane zaplatenia náhrady za obmedzenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - vecným bremenom na základe zák. č. 66/2009 Z.z., za určité
špecifikované obdobie. Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvej inštancie sa s argumentáciou
žalovaného, ktorou namietal výšku náhrady a spôsob jej určenia vôbec nevysporiadal, pričom ide o
argument žalovaného, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, a preto sa vyžaduje osobitná odpoveď súdu
práve na tento argument žalovaného.

34. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie nerešpektoval právo žalovaného na spravodlivý
proces, odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje dostatok dôvodov, ktoré jasne a presvedčivo
predstavujú vysvetlenie súdom prvej inštancie prijatého záveru o dôvodnosti žaloby pokiaľ ide o výšku
priznanej náhrady.

35. Z dôvodu nedostatočne odôvodnenia je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, a preto
odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom druhom a tretom výroku podľa
ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

36. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať v zmysle uvedených intencií.
Súd prvej inštancie opätovne rozhodne v spore s tým, že svoju pozornosť zamiera na presvedčivé
zdôvodnenierozhodnutia,vktoromsavpotrebnomrozsahuvysporiadasovšetkýmiprávnerelevantnými
námietkami oboch strán sporu, vrátane záverov súdu prvej inštancie o výške náhrady a spôsobu

jej výpočtu, vzhľadom na námietku žalovaného, že výšku finančnej náhrady uplatnenej žalobcom
za zriadenie vecného bremena zo zákona v zmysle predloženého znaleckého posudku žalobcom
nepovažuje žalovaný za správnu, z dôvodu, že v zmysle Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku (ďalej ako „Vyhláška č. 492/2004
Z.z.“) je postup pri výpočte všeobecnej hodnoty vecných bremien odlišný od metódy výpočtu hodnoty

ročného nájmu za pozemok.

37. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 CSP).

38. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).