Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. máj 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1CoKR/43/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116205880
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Paulína Pacherová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1116205880.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov
senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Eleny Kúšovej, v právnej veci žalobcu: TP Insolvence, v.o.s.,
Černokostelecká 281/7, Strašnice, 100 00 Praha 10, Česká republika (sídlo predtým: Jankovcova 49,
170 00 Praha 7, Česká republika), IČ: 032 96 636, správca podstaty vedľajšieho konkurzného konania
úpadcu: KOREK spol. s r.o., Zámocká 30, 811 01 Bratislava, IČO: 35 912 669 (sídlo predtým: 966 71

Župkov 269), právne zast.: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina,
IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Ing. Eduard Hyránek PhD., so sídlom kancelárie Stromová 9/A, 831
01 Bratislava, správca podstaty hlavného konkurzného konania úpadcu: KOREK spol. s r.o., Zámocká
30, 811 01 Bratislava, IČO: 35 912 669 (sídlo predtým: 966 71 Župkov 269), (pôvodný správca: JUDr.
Ivana Sláviková, Mostová 2, Bratislava), v konaní o vylúčenie súpisových zložiek majetku oddelenej
podstaty, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 11Cbi/7/2016-95 zo dňa

05.06.2018, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 11Cbi/7/2016-95 zo dňa 05.06.2018
zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, opierajúc sa o ust. § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZRK“), čl. 2 písm. g), čl. 3, čl. 4 ods. 1, 2 písm. b), čl. 17 ods. 1, čl. 18

ods. 1, čl. 27, čl. 28 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní (ďalej aj „Nariadenie“)
a § 220 zákona ČR č. 182/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon), zamietol
žalobu podanú správcom podstaty vedľajšieho konkurzného konania, vedeného na majetok úpadcu v
Českej republike, ktorou sa domáhal vylúčenia hnuteľnej veci - osobného motorového vozidla BMW
525X DRIVE (bližšie špecifikovaného v žalobe, ďalej aj „OMV“) z konkurznej podstaty úpadcu hlavného
konkurzného konania, vedeného Okresným súdom Bratislava I. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že

žalobcanepreukázalopodstatnenosťpodanejžaloby.Spoukazomnacit.ust.právnychpredpisovdospel
k záveru, že žalobca, ako správca úpadcu vedľajšieho konkurzného konania, nemal zapísať motorové
vozidlo do súpisu podstát vedľajšieho konania. K vykonaniu zápisu pristúpil, hoci preukázateľne vedel,
že tak už skôr urobil žalovaný v osobe pôvodného správcu (JUDr. Ivana Sláviková - ďalej len „žalovaný“).
Podľa konajúceho súdu žalobca OMV do súpisu podstát vo vedľajšom konaní zapísal až dňa 08.06.2015
(v deň kedy túto skutočnosť oznámil insolvenčnému súdu). K zápisu došlo potom, čo už bolo OMV

zapísané v súpise všeobecnej a následne oddelenej podstaty hlavného konania a štyri mesiace
potom, ako bol súpis oddelenej podstaty hlavného konania zverejnený v Obchodnom vestníku (ďalej
aj „OV“). Súd prvej inštancie stotožňujúc sa s názorom žalovaného konštatoval, že žalobca mal OMV
zo súpisu podstát vedľajšieho konania bezodkladne vylúčiť. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal
svoje tvrdenie, že v dobe začatia vedľajšieho konania sa vozidlo nachádzalo na území Českej republiky,
ani to, od čoho odvodzuje tento okamih. Argument žalobcu, že OMV je evidované vo verejnom registri

- evidencii motorových vozidiel ČR, neobstojí a nie je dostačujúci. Takýto zápis má len deklaratórnu
povahu a ex lege nezakladá vlastníctvo. Registračná značka vozidla bez ďalšieho nie je majetkomúpadcu, ani nemôže založiť také práva, na ktoré sa dovoláva žalobca. Majetok oddelenej podstaty sa
dňa 08.06.2015, v dobe súpisu podstaty vo vedľajšom konaní, fakticky nachádzal a stále nachádza
na území Slovenskej republiky, kde bol predtým používaný úpadcom, je evidovaný v súpise majetku

hlavného konkurzného konania a najmenej 5 mesiacov zabezpečený žalovaným. Majetok oddelenej
podstaty tak ani nemohol slúžiť inde ako na území SR. Z porovnania súpisov žalovaného a žalobcu
je evidentné, že žalovaný postupoval v súlade s Nariadením (konkrétne vetou prvou a druhou ods. 12
preambule). Vykonal súpis všeobecnej podstaty k 15.12.2014 a k 23.01.2015 súpis oddelenej podstaty,
čoajriadnezverejnilvsúladesvnútroštátnouúpravouSR.Dňa30.01.2015žalovanýsvojpostupoznámil

žalobcovi. Výslovne mu uviedol informácie k majetku najmä oddelenej podstaty a následne poskytol
súčinnosť. Podľa konajúceho súdu žalovaný, ako správca hlavného konkurzného konania, si splnil
svoju povinnosť a niekoľko mesiacov pred žalobcom vykonal zaistenie majetku úpadcu a jeho súpis.
Argumentom svedčiacim o dôvodnosti zápisu majetku do podstaty hlavného konkurzného konania,
je podľa súdu prvej inštancie aj informácia konateľa úpadcu, poskytnutá žalovanému o tom, že dňa
16.09.2013 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie úpadcu, na ktorom bolo schválené prevzatie

majetku a záväzkov organizačnej zložky KOREK spol. s r.o., organizační složka, so sídlom Na Výsluní
201/13, 100 00 Praha 10, IČ: 272 35 262, na zriaďovateľa, spoločnosť KOREK spol. s r.o., so sídlom 966
71 Župkov 269. Zápisnicu z mimoriadneho valného zhromaždenia konateľ úpadcu zaslal aj Mestskému
súdu v Prahe (insolvenčnému súdu) a žalobcovi. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobu ako
nedôvodnú zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca pre nesprávne právne
posúdenie veci a nesprávne skutkové závery vyvodené z vykonaného dokazovania. V odvolacej
argumentácii uviedol, že vedľajšie konkurzné konanie sa riadi právnym poriadkom Českej republiky.
Konajúci súd prvej inštancie preto nemôže posudzovať kompetencie a činnosť správcu pri súpise

podstát vedľajšieho konkurzného konania, ani vylúčenie veci z podstaty podľa § 78 konkurzného
zákona Slovenskej republiky. Činnosť správcu vedľajšieho konania sa v zmysle článku 28 Nariadenia
riadi právom členského štátu, na území ktorého vedľajšie konanie začalo. Nestotožnil sa s právnym
záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný, ako správca v hlavnom konkurznom konaní, bol oprávnený
zapísať do súpisu všetok majetok úpadcu, teda aj ten, ktorý sa nachádza na území iného členského

štátu, pričom rozhodným právom pre zápis je právo SR. Uviedol, že v zmysle článku 18 ods. 1
Nariadenia je právomoc správcu hlavného konkurzného konania vo vzťahu k súpisu majetku podstát
obmedzená momentom začatia iného (vedľajšieho) konkurzného konania. Žalovaný preto bol na území
ČR oprávnený vykonávať svoje právomoci podľa slovenského ZKR len do doby začatia vedľajšieho
konania, teda najneskôr do 11.11.2014, kedy nastali účinky rozhodnutia Mestského súdu v Prahe o

úpadku vo vedľajšom konaní. Počínajúc týmto momentom podliehal majetok úpadcu nachádzajúci sa
na území ČR ustanoveniam českého insolvenčného zákona. Skutkový záver súdu prvej inštancie, že
OMV bolo do podstaty vedľajšieho konania zapísané až 08.06.2015, podľa odvolateľa nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní a tento záver označil za absolútne nesprávny. Poukázal na to, že predmetná
hnuteľná vec bola do súpisu majetku podstaty vedľajšieho konania zapísaná už k 30.01.2015. Súpis

majetkovej podstaty zo dňa 30.01.2015 predložil žalobca Mestskému súdu v Prahe podaním zo dňa
02.02.2015 ako prílohu číslo 1. Táto správa spolu so súpisom majetkovej podstaty bola zverejnená aj v
oddiely B insolvenčného registra ČR dňa 04.02.2015. Poukaz súdu na ust. § 220 českého insolvenčného
zákona označil za nelogický a nezrozumiteľný, keď súd na jednej strane tvrdí, že rozhodným právom
pre posúdenie otázky zápisu majetku do konkurznej podstaty je právo SR a na druhej strane cituje

ustanovenia českého insolvenčného zákona. Navyše súd toto ustanovenie českého insolvenčného
zákona vyložil v rozpore s jeho jazykovým znením, ako aj jeho zmyslom a účelom. Z citovaného
ustanovenia totiž vyplýva povinnosť uviesť v súpise aj deň, kedy bola príslušná položka do súpisu
zapísaná. V pochybnostiach sa má za to, že insolvenčný správca príslušnú položku zapísal, alebo ju zo
súpisu vylúčil v deň, kedy túto skutočnosť oznámil insolvenčnému súdu. Vo vzťahu k OMV neexistuje

žiadna pochybnosť o tom, že tento majetok bol do súpisu podstaty zapísaný dňa 30.01.2015, ako to
vyplýva aj zo zverejnenia vykonaného dňa 04.02.2015. Žalovaný zápis OMV do podstaty hlavného
konkurzného konania zverejnil až v OV číslo 31/2015 dňa 16.02.2015. Podľa § 78 ods. 9 slovenského
ZKR potom platí, že pri zápise majetku do rôznych konkurzných podstát, správca, ktorý zverejnil zápis v
OV neskôr, majetok zo súpisu bezodkladne vylúči. Osobou povinnou vylúčiť majetok zo súpisu je preto

žalovaný a nie žalobca. Neobstojí ani záver súdu, že žalobca mal predmetné OMV zapísať do podstaty
vedľajšieho konania napriek vedomosti, že tak už skôr urobil žalovaný. Žalobca sa o zápise OMV do
podstaty hlavného konkurzného konania mohol objektívne dozvedieť až jeho zverejnením v OV, teda
najneskôr16.02.2015.Nesprávnyjeajargumentsúdu,žežalobcanepreukázal,ževdobezápisuvozidlado majetkovej podstaty vedľajšieho konania sa toto nachádzalo na území Českej republiky. V zmysle
článku 3 ods. 2, v spojení s článkom 2 písm. g) Nariadenia, je totiž rozhodujúci dátum začatia príslušného
konania a nie dátum zaradenia veci do súpisu majetkovej podstaty. Rozhodujúcim momentom pre

určenie, či majetok podlieha vedľajšiemu konkurznému konaniu, je tak dátum 11.11.2014, kedy nastali
účinky rozhodnutia o úpadku vo vedľajšom konaní a nie súdom absolútne nesprávne uvedený dátum
08.06.2015. Je nesporné, že v konaní bolo a je potrebné preukázať, kde sa predmetné vozidlo
nachádzalo v dobe začatia vedľajšieho konania. Žalobca preukázal, že k 11.11.2014 bolo vozidlo vedené
v evidencii motorových vozidiel ČR, z čoho možno usudzovať, že sa nachádzalo na území ČR. Žalobca

má rovnako vedomosť o tom, že v uvedenom období bol vykonaný servis auta na území ČR. Je
namieste, aby si súd vyžiadal tento doklad od žalovaného, ktorý disponuje dokumentáciou k vozidlu.
Aj v prípade, ak by žalovaný preukázal, že dňa 08.06.2015 sa auto nachádzalo na území Slovenskej
republiky, je táto skutočnosť bez právnej relevancie. Ani žalovaný totiž nepreukázal, kde sa predmetné
vozidlo nachádzalo v dobe začatia vedľajšieho konkurzného konania. Vo vzťahu k tejto skutočnosti
nepredložil žiadny dôkaz, ani nijakým spôsobom tvrdenie žalobcu nevyvrátil. Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania
a trov právneho zastúpenia.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. S odvolacou argumentáciou žalobcu sa nestotožnil. Uviedol, že Nariadenie rady č. 1346/2000

neupravuje postup pre prípad, ak majetok patriaci do konkurzného konania je zapísaný vo viacerých
konkurzných podstatách. Vzhľadom na uvedené má za to, že v prejednávanej veci je potrebné
postupovať podľa vnútroštátnej právnej úpravy, a to § 78 ods. 9 ZKR, v zmysle ktorého povinnosť
vylúčiť vec má ten správca, ktorý zápis majetku v OV zverejnil neskôr. Zastával názor, že súd prvej
inštancie správne aplikoval slovenský právny poriadok. Poukázal na to, že sporné OMV zapísal do

súpisu všeobecnej podstaty dňa 15.12.2014. Následne, po doručení prihlášky zabezpečeného veriteľa
UniCredit Leasing CZ, a.s., Praha, bolo vozidlo preradené do súpisu oddelenej podstaty a tento súpis
bol následne zverejnený v OV č. 31/2015 zo dňa 16.02.2015. Zotrval na tvrdení, že žalobca Mestskému
súdu v Prahe predložil na zverejnenie riadny súpis podstát vedľajšieho konania až dňa 08.06.2015
a v tomto súpise uviedol, že majetok úpadcu zapísal do súpisu v dňoch 30.01.2015, 25.02.2015 a

12.03.2015. Riadny súpis majetku úpadcu vo vedľajšom konaní bol zverejnený dňa 10.06.2015, teda
v čase, kedy OMV bolo už predmetom zápisu všeobecnej a následne oddelenej podstaty hlavného
konania a tento zápis bol už 4 mesiace zverejnený. Zotrval na tvrdení, že žalobca majetok do súpisu
podstát vedľajšieho konania zapisovať nemal. Nestotožnil sa ani s vyjadrením žalobcu, že o zápise
do podstaty hlavného konania sa dozvedel až po zverejnení v OV dňa 16.02.2015. Uviedol, že túto

skutočnosť mu oznámil listom z 30.01.2015 a žalobcovi poskytol súčinnosť. Zotrval na tvrdení, že
žalobca nepreukázal, že by sa vozidlo v čase začatia vedľajšieho konania nachádzalo na území Českej
republiky, ani od čoho odvodzuje tento okamih. Len skutočnosť, že bolo evidované vo verejnom registri
- evidencii motorových vozidiel Českej republiky, podľa žalovaného nie je dostatočným dôkazom. Je
nesporné, že COMI úpadcu je na území Slovenskej republiky, čo potvrdili aj príslušné konkurzné súdy

oboch štátov. Zotrval na tvrdení, že vozidlo sa v dobe zápisu do podstaty vedľajšieho konania, t. j.
08.06.2015, fakticky nachádzalo a stále nachádza na území Slovenskej republiky, kde bolo predtým
používané úpadcom. Poukázal na list konateľa úpadcu adresovaný Mestskému súdu v Prahe, ktorým
oznámil, že dňa 16.09.2013 sa konalo MVZ, ktorým bolo schválené prevzatie majetku a záväzkov
organizačnej zložky KOREK spol. s r.o., so sídlom v Prahe, ČR, na zriaďovateľa so sídlom v Slovenskej

republike. Podľa žalovaného aj z rozhodnutia Mestského súdu v Prahe o úpadku vyplýva konštatovanie,
že na území ČR sa majetok úpadcu nenachádzal.

4. Strany sporu v následnej republike a duplike zotrvali na predchádzajúcich tvrdeniach prezentovaných
pred odvolacím súdom, ako aj pred súdom prvej inštancie.

5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok -
„CSP“, v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

je dôvodné.

6. Z obsahu spisu a nesporných tvrdení strán sporu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava
I (ďalej aj „konkurzný súd“) č. k. 4K/21/2014 zo dňa 09.05.2014, zverejneného v OV č. 91/2014 dňa15.05.2014,začalokonkurznékonanievočidlžníkoviKOREKspol.sr.o.,sosídlomvBratislave.Konkurz
na majetok dlžníka bol následne vyhlásený uznesením označeného súdu č. k. 4K/21/2014 zo dňa
05.12.2014, zverejneného v OV č. 238/2014 dňa 12.12.2014. Vzhľadom na COMI dlžníka na území

Slovenskej republiky je toto konkurzné konanie konaním hlavným. Uznesením Mestského súdu v Prahe
č. k. MSPH 78 INS 8557/2013-A-56 zo dňa 11.11.2014 bolo na majetok uvedeného dlžníka (úpadcu)
začatévedľajšieúpadkovékonanievČeskejrepublikeanajehomajetokbolsúčasnevyhlásenýkonkurz.
Žalobca bol ustanovený do funkcie insolvenčného správcu.

7. Naplnenie podmienok cezhraničného konkurzu v prejednávanej veci zakladá dôvodnosť a potrebu
aplikácie Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní, ktoré okrem
iného určuje ich kompetencie a právomoci správcov hlavného a vedľajšieho konkurzného konania pri
nakladaní s majetkom úpadcu.

8. Žalobca pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacej argumentácii, dôvodil tým, že momentom

začatia vedľajšieho konkurzného konania došlo k obmedzeniu práva žalovaného nakladať s majetkom
úpadcu nachádzajúcim sa na území štátu vedľajšieho konkurzného konania. Osobné motorové vozidlo,
ktoré je predmetom žaloby, sa v čase začatia vedľajšieho konkurzného konania nachádzalo na území
Českej republiky a tvorí tak podstatu vedľajšieho konania. Žalovaný ho preto nemohol zapísať do
podstaty hlavného konkurzného konania.

9. Žalovaný naopak argumentoval tým, že označenú hnuteľnú vec zapísal do konkurznej podstaty
hlavného konkurzného konania a tento zápis zverejnil v OV pred žalobcom. Vozidlo je zapísané v
podstate hlavného konania dôvodne a povinnosť vylúčiť ho svedčí žalobcovi. Podľa žalovaného článok
28 Nariadenia neupravuje prípad duplicitného súpisu identickej veci v podstate hlavného aj vedľajšieho

konania, v dôsledku čoho sa podľa žalovaného na tento prípad aplikuje slovenský konkurzný zákon.
Navyše podľa žalovaného sa vozidlo nachádzalo na území Slovenskej republiky. Žalobca nepreukázal
tvrdenie svedčiace o opaku, teda o tom, že by sa auto nachádzalo na území Českej republiky, ani
neuviedol rozhodný moment, ani okolnosti určujúce, ktorému konaniu tento majetok podlieha.

10. Základnou a pre rozhodnutie odvolacieho súdu podstatnou otázkou, v ktorej spočíval spor strán, bolo
určenie okolností rozhodných pre zaradenie majetku do súpisu hlavného alebo vedľajšieho konkurzného
konania a v tejto súvislosti zodpovedanie otázky na území, ktorého štátu sa vozidlo fakticky nachádzalo
v čase rozhodnom pre jeho podriadenie režimu hlavného alebo vedľajšieho konkurzného konania.

11. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu, skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a
dôvodov rozsudku, sa stotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcu, že súd prvej inštancie na túto
otázku nedal dostatočnú a právne neobhájiteľnú odpoveď. Odvolací súd hodnotí napadnutý rozsudok
v zodpovedaní tejto základnej otázky súdom prvej inštancie ako nedostatočne odôvodnený, bez
dostatočnezistenéhoskutkovéhostavu,čospôsobujenesprávnosťjehoskutkovýchaprávnychzáverov,

resp. minimálne predčasnosť prijatého právneho záveru.

12. Podľa čl. 18 ods. 1, veta prvá Nariadenia, likvidátor (t. j. správca) vymenovaný súdom, ktorý má
právomoc podľa článku 3 ods. 1 (t. j. správca hlavného konania), môže v inom členskom štáte vykonávať
všetky právomoci, ktoré mu prináležia zo zákona štátu, v ktorom sa konanie začne, pokiaľ v tomto inom

štáte nebolo začaté žiadne iné konkurzné konanie, ani nebolo prijaté žiadne ochranné opatrenie, ktorého
účelom je takémuto konaniu predísť, po podaní žiadosti o začatie takéhoto konania v tomto štáte.

13. Podľa čl. 27 Nariadenia, ak súd členského štátu začne konanie uvedené v článku 3 ods. 1, ktoré sa
uznáva v inom členskom štáte (hlavné konanie), potom súd s právomocou podľa článku 3 ods. 2 v inom

členskom štáte môže začať vedľajšie konkurzné konanie bez toho, aby sa v tomto inom štáte zisťovala
platobná neschopnosť dlžníka. Takéto vedľajšie konanie musí byť jedným z konaní uvedených v prílohe
B. Jeho účinky sa obmedzujú na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto iného členského štátu.

14.Podľačl.28Nariadenia,akvtomtonariadeníniejestanovenéinak,vedľajšiekonaniesariadiprávom

členského štátu, na ktorého území sa vedľajšie konanie začne.

15. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcu, že Nariadenie určuje jasný a
konkrétny rámec výkonu funkcie (právomoci) správcu hlavného konania tým, že v čl. 18 ods. 1 limitujemožnosť plného výkonu všetkých jeho právomocí do momentu, pokiaľ v inom štáte nebolo začaté
žiadne iné konkurzné konanie, respektíve prijaté žiadne iné ochranné opatrenie, ktorého účelom je
takémuto konaniu predísť, po podaní žiadosti o začatie takéhoto konania v tomto štáte. V prejednávanej

veci to znamená, že žalovaný, ako správca hlavného konkurzného konania, mohol na území Českej
republiky neobmedzene vykonávať všetky svoje právomoci týkajúce sa majetku úpadcu, do momentu
začatia vedľajšieho konkurzného konania. Týmto momentom sú právomoci hlavného správcu, vo vzťahu
k majetku úpadcu na území ČR, obmedzené právomocami správcu vedľajšieho konania, ktoré mu v
zmysle čl. 28 Nariadenia vyplývajú z právnej úpravy insolvenčného práva Českej republiky.

16. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s tvrdeniami žalovaného, ktoré prevzal súd prvej inštancie,
že v prípade duplicitného zápisu majetku do podstaty hlavného a vedľajšieho konkurzného konania
je rozhodujúca právna úprava konkurzného práva Slovenskej republiky, konkrétne § 78 ods. 9 ZKR,
nakoľko tomuto tvrdeniu odporuje vyššie uvedená úprava vyplývajúca z Nariadenia.

17. Vychádzajúc z právnej úpravy Nariadenia, pre určenie, či majetok úpadcu podlieha výkonu funkcie
správcu hlavného konania (a jeho oprávneniu zapísať ho do podstaty hlavného konania), alebo
výkonu funkcie a oprávneniu správcu vedľajšieho konania, nie je rozhodujúci moment faktického zápisu
majetku do podstaty hlavného alebo vedľajšieho konania, ako nesprávne argumentuje žalovaný, ale
rozhodujúcim je moment začatia vedľajšieho konkurzného konania.

18. Ako odvolací súd už uviedol, momentom začatia vedľajšieho konkurzného konania dochádza v
zmysle úpravy Nariadenia k obmedzeniu výkonu kompetencií správcu hlavného konania voči majetku
mimo štátu hlavného konania (v prejednávanej veci mimo SR) a majetok nachádzajúci sa na území štátu
vedľajšieho konkurzného konania Nariadenie následne ponecháva v kompetencii vedľajšieho správcu

(v prejednávanej veci správcu v ČR), ktorý vo vzťahu k nemu vykonáva správu v zmysle príslušných
ustanovení štátu vedľajšieho konania (ČR).

19. Po začatí vedľajšieho konkurzného konania je povinnosťou hlavného a vedľajšieho správcu úzko
spolupracovať za účelom uspokojenia veriteľov úpadcu, avšak pri rešpektovaní konkurzného práva štátu

hlavného a vedľajšieho konania.

20. Momentom začatia vedľajšieho konkurzného konania, uznesením Mestského súdu v Prahe zo dňa
11.11.2014, ktorý konštatoval svoju právomoc na vedenie vedľajšieho konkurzného konania (a táto
bola potvrdená aj súdmi vyššieho stupňa), preto majetok úpadcu, nachádzajúci sa v danom čase na

území Českej republiky, podlieha právnej úprave insolvenčného práva Českej republiky a kompetenciám
správcu vedľajšieho konkurzného konania.

21. Z hľadiska posúdenia dôvodnosti žaloby bolo úlohou súdu prvej inštancie ustáliť a zodpovedať
otázku, na území ktorého štátu sa ku dňu 11.11.2014 sporné motorové vozidlo nachádzalo.

22. Túto otázku prvoinštančný súd skutkovo, ani právne relevantným spôsobom nezodpovedal.
Vychádzal len z tvrdení žalovaného, že vozidlo sa nachádzalo na území Slovenskej republiky, o čom má
svedčiť uznesenie MVZ úpadcu a naň nadväzujúci Preberací protokol z 29.01.2015 (založený na č. l.
82 spisu). Tento procesný útok žalovaného zostal podľa odvolacieho súdu len v rovine tvrdenia, keďže

žalovaný súdu nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci, odkedy sa vozidlo na území Slovenskej republiky
fakticky nachádza. Pokiaľ je týmto dôkazom Preberací protokol z 29.01.2015, potom sa konajúci súd
nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že k prevzatiu vozidla žalovaným od konateľa úpadcu (a jeho
premiestneniu do SR) malo dôjsť až po začatí vedľajšieho konkurzného konania v ČR. Z obsahu
preberacieho protokolu je zrejmá len skutočnosť, že konateľ úpadcu Martin Janoušek mal vozidlo dňa

29.01.2015 odovzdať žalovanému. Nie je však zrejmé, či sa vozidlo v čase odovzdania nachádzalo
ešte na území ČR alebo už na území SR, hoci táto skutočnosť je z pohľadu Nariadenia dôležitá.
Súd prvej inštancie nevykonal ani žalovaným navrhnutý dôkaz výsluchom svedka Martina Janouška,
vykonanie ktorého navrhol v podaní z 09.08.2016 (č. l. 74) a v dôvodoch rozsudku sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s tým, prečo tento dôkaz nevykonal.

23. Nevysporiadal sa ani s argumentáciou žalobcu, že vozidlo bolo registrované dopravným
inšpektorátom Českej republiky, a teda právny režim jeho prevádzky a užívania podliehal predpisom
Českej republiky. Záver prvoinštančného súdu, že zápis vozidla do evidencie motorových vozidiel ČRje irelevantný, nakoľko takýto zápis nezakladá vlastníctvo, hodnotí odvolací súd ako nedôvodný bez
právneho súvisu s prejednávanou vecou. Žiadna zo strán totiž nespochybňovala vlastníctvo úpadcu k
tomuto vozidlu, ani neviazala dôvodnosť jeho zápisu do podstaty hlavného alebo vedľajšieho konania

na otázku vlastníckeho práva k nemu. Skutkové tvrdenia a dôkazy žalobcu o evidencii vozidla v Českej
republike nesmerujú k deklarovaniu vlastníckeho práva úpadcu, ale k skutočnosti, že ide o majetok
úpadcu v Českej republike, užívaný v ČR, ktorý tu má aj svoj právny pôvod.

24. Súd prvej inštancie tak neodstránil spor v otázke, na území ktorého štátu sa vozidlo nachádzalo

v čase začatia vedľajšieho konania. Na túto otázku nedal uspokojivú odpoveď, nevypočul žalovaným
navrhnutého svedka, neuviedol dôvod nevykonania navrhnutého dôkazu, od ktorého žalovaný neupustil,
ani neobjasnil, čím má preukázané tvrdenie žalovaného, že auto sa nachádzalo a odkedy sa nachádzalo
na území Slovenskej republiky.

25. Ako odvolací súd už uviedol vyššie, pre posúdenie otázky správnosti zápisu majetku do

podstaty hlavného alebo vedľajšieho konkurzného konania nie sú primárne podstatné ani ustanovenia
konkurzného práva SR (žalovaným uvádzaný § 78 ods. 9 ZKR), ani ustanovenia konkurzného práva
ČR (§ 220 insolvenčního zákona). Podstatná a rozhodujúca úprava čl. 18 ods. 1 v spojení s čl.
27 Nariadenia, ktoré určuje obmedzenia správcu hlavného konania pre nakladanie s majetkom na
území štátu vedľajšieho konania, keď ustanovuje, že právo správcu hlavného konania nakladať s týmto

majetkom je dané len do momentu začatia vedľajšieho konania. V prejednávanej veci tak bolo potrebné
skúmať, či žalovaný v čase zápisu vozidla do všeobecnej a neskôr oddelenej podstaty hlavného konania
mohol s týmto vozidlom nakladať, a či tento majetok ešte podliehal jeho správcovským oprávneniam.

26. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

27. Záver súdu prvej inštancie vyslovený v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd s poukazom

na svoju argumentáciu hodnotí ako nepresvedčivý a bez dostatočnej opory v zistenom skutkovom stave.
Napadnutý rozsudok preto v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

28. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vysporiadať sa s výhradami odvolacieho súdu

uvedenými v ods. 10 až 25. V zmysle právnych záverov odvolacieho súdu si skutkovo a právne ustáliť a
zodpovedať otázku, odkedy sa OMV nachádzalo na území SR. Vysporiada sa s návrhmi na vykonanie
dôkazov, tieto riadne vyhodnotí alebo uvedie skutočnosti, pre ktoré navrhnuté dôkazy nevykonal. Na
uvedenom základe opätovne posúdi dôvodnosť podanej žaloby, vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie
riadne odôvodní.

29. Keďže odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, rozhodne o nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).