Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, May 30, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/364/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116223408
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1116223408.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej
asudcovJUDr.MariánaSluka,PhD.aJUDr.MartinaHoliča,vprávnejvecinavrhovateľkyP.D.,bývajúcej
v D., F. R.. X, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Staré Grunty 162, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Henrich Dušek, proti odporcovi S. B.,
bývajúcemu v D., F.R. R.. X, zastúpenému JUDr. Máriou Karcolovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave,

Panenská 8, o určenie výživného na manželku, ktorá bola vedená na Okresnom súde Bratislava I pod
sp.zn. 12Pc/2/2016, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. júna
2021 sp.zn. 20CoP/103/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Bratislava I (ďalej len ,,súd prvej inštancie”) rozsudkom z 26. novembra 2018 č.k.
12Pc/2/2016-359 uložil odporcovi povinnosť platiť výživné na navrhovateľku vo výške 500,- eur mesačne
od 8. novembra 2016, vždy do 15. dňa mesiaca na účet navrhovateľky, do 8. januára 2018. Zročné
výživné vo výške 7.000,- eur uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľke v lehote 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 140,- eur na účet súdu prvej inštancie.
Rozhodol tak v zmysle § 71 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon o rodine”), keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že manželia v rozhodnom období
od8.novembra2016do8.januára2018(dorozvodumanželstva)nemalirovnakúživotnúúroveň,pričom
pri určovaní výšky výživného vychádzal z dohody manželov zo dňa 7. augusta 2015, ktorej neplatnosť

nebola v konaní zistená. Vo zvyšku žalobu zamietol, pretože navrhovateľka vyššiu výšku výživného
nezdôvodnila. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový
poriadok (ďalej len ,,CMP”).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd”) na odvolanie odporcu rozsudkom zo 16. júna
2021 sp.zn. 20CoP/103/2019, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh na

určenie výživného na manželku zamietol (§ 388 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len ,,CSP") [výrok I]; vo výroku o povinnosti manžela zaplatiť súdny poplatok zrušil [výrok II] a žiadnemu z
účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 52 CMP) [výrok III]. Odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho skutkového stavu a následného nesprávneho
právneho záveru o dôvodnosti podaného návrhu. Z dokazovania totiž vyplynulo, že v rozhodnom období

životná úroveň odporcu nebola vyššia ako životná úroveň navrhovateľky. Odporca opustil spoločnú
domácnosť a býval v nebytovom priestore na rozdiel od navrhovateľky, ktorá užívala dva nadštandardnezariadené byty, za ktoré odporca platil hypotekárny úver. Odporca bol zároveň od 6. mája 2016 po celú
rozhodnú dobu práceneschopný a od 5. mája 2017 mu bol priznaný invalidný dôchodok. Naproti tomu
navrhovateľkina podnikateľská činnosť bola stratová a realizovaná vďaka aktivitám odporcu. Počas celú

dobu manželstva bola finančná starostlivosť o spoločnú domácnosť zabezpečovaná odporcom a aj po
opustení spoločnej domácnosti odporca hradil hypotekárny úver na byty v sume 2.325,- eur a udržiaval
tak majetok manželov, čím zároveň prispieval v rozhodnom období touto formou na výživné manželke.
Odporca zároveň kvôli zhoršenému zdravotnému stavu ukončil svoju podnikateľskú činnosť. Odvolací
súd pri rozhodovaní vzal do úvahy tiež správanie navrhovateľky, ktorá napriek snahe odporcu odmietala

zlú finančnú situáciu riešiť, vymenila kľúče od spoločného majetku a ostala bývať v nadštandardnom
byte. Takéto správanie považoval za rozporné s dobrými mravmi, odôvodňujúce nepriznanie výživného.
Pokiaľ ide o tržby spoločností, v ktorých bol odporca spoločníkom, či členom štatutárneho orgánu,
odvolací súd uviedol, že tržby týchto spoločností neznamenajú zisk spoločností a zároveň nie sú
majetkom odporcu. Okrem toho tieto sumy vzhľadom na ich výšku nemožno považovať za neprimerane
vysoké (za rok 2017 - 10.197,- eur a 3.052,- eur). Z týchto dôvodov považoval odvolací súd návrh

navrhovateľky za nedôvodný a zamietol ho. Vzhľadom k tomu, že odporca bol v konaní úspešný, nebol
dôvod, aby bol zaviazaný platiť súdny poplatok za návrh, z tohto dôvodu odvolací súd zrušil výrok súdu
prvej inštancie v tejto časti.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku I a II podala navrhovateľka dovolanie dôvodiac,

že v konaní odvolacieho súdu došlo k vade podľa § 420 písm. f/ CSP. Namietala, že odvolací súd v
konaní nezistil skutočný stav veci a nevykonal potrebné dokazovanie. Za nesprávny považovala záver
odvolacieho súdu o nerovnej životnej úrovni manželov v prospech odporcu založenom len na skúmaní
finančnej situácie odporcu, ktorého reálne príjmy boli úmyselne znížené. Odvolaciemu súdu vytýkala,
že sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi a argumentami relevantnými pre jeho rozhodnutie a nevzal

do úvahy, že práve navrhovateľka bola v rozhodnom období bez peňazí a jej životná úroveň bola
neporovnateľne nižšia než odporcu. Namietala, že odvolací súd vo veci rozhodol aj napriek tomu, že
odporca nezdokladoval splácanie úveru na byty v rozhodnom období, i keď bol na to súdom vyzvaný
a odvolací súd už následne nevykonal dopyt do banky, hoci v rámci odôvodnenia mal túto skutočnosť
za preukázanú. Rovnako neboli doložené ani ďalšie odvolacím súdom požadované doklady - daňové

priznaniespoločnostiEschemnetPraha,s.r.o.,úverovázmluva,potvrdenieopoberaníavýškedôchodku
v Českej republike, pričom odvolací súd sa k tejto skutočnosti v odôvodnení nevyjadril, hoci sám žiadal
ich doloženie od účastníka. Uvedenými dokladmi mali byť pritom preukázané relevantné skutočnosti
o ďalších príjmoch a bonite odporcu. Vytýkala odvolaciemu súdu, že nevykonal ňou navrhované
dokazovanie vyžiadaním si trestného spisu sp.zn. 8T/36/2020, ktorý obsahoval dôkazy o skutočnej

životnej úrovni odporcu. Odvolací súd sa nevysporiadal so závažným argumentom navrhovateľky, že
odporcovi boli poskytnuté ďalšie 4 nové úvery, ktoré splácal počas rozhodného obdobia vo výške
2.184,02 eur, čím bolo spochybnené tvrdenie odporcu o deklarovanom nízkom príjme. Bez povšimnutia
ostal aj jej argument, že odporca obýva luxusné priestory v centre Bratislavy s mesačným nájmom cca
2.500,- eur. Rozporovala záver odvolacieho súdu o jej konaní v rozpore s dobrými mravmi, za takéto

konanie označila správanie sa odporcu voči nej. Ďalej namietala, že súd porušil postup v zmysle § 182
CSP, keď pred vyhlásením rozsudku nevyzval navrhovateľku na prednes záverečnej reči, t.j. aby zhrnula
svoj návrh, vyjadrila sa k vykonanému dokazovaniu a zároveň nevyhlásil uznesením dokazovanie za
skončené; i keď v písomnom vyhotovení úradného záznamu z pojednávania je uvedené, že sa tak
stalo, je to v rozpore so skutočnosťou a zvukovým záznamom z pojednávania. Z týchto dôvodov

žiadala, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu a potvrdil v celom rozsahu rozsudok súdu
prvej inštancie, alternatívne, aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie súdu prvej inštancie.

4. Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že tvrdenia v ňom obsiahnuté sú irelevantné a účelové.

Dokazovanie vykonané odvolacím súdom považoval za správne a dostatočné. Povinnosť tvrdenia
a povinnosť aspoň označiť dôkazy bola v prejednávanej veci na navrhovateľke. Konštatoval, že
navrhovateľka zamieňa status odporcu ako fyzickej osoby a ako štatutárneho zástupcu, aktíva a pasíva,
užívané nebytové priestory prináležia obchodným spoločnostiam, v ktorých odporca v minulosti pôsobil.
Zároveň práve z dôvodov na strane navrhovateľky opakovane dochádzalo k poškodzovaniu odporcu,

pretože sama žila vo vysokom nadštandarde, ktorý nezodpovedal jej príjmom a schopnostiam, pričom sa
nezaujímala o nedobrú situáciu odporcu, na jeho životné potreby neprispievala, ktoré konanie odvolací
súd správne posúdil ako rozporné s dobrými mravmi. Žiadal, aby dovolací súd zamietol dovolanie a
priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.5. Konanie o výživné na manželku je mimosporovým konaním, upraveným v ustanoveniach druhej časti
a ôsmeho dielu prvej hlavy Civilného mimosporového poriadku. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je

vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia
CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže CMP neobsahuje odlišnú právnu úpravu dovolania
podaného vo veciach výživného manželov, prípustnosť dovolania navrhovateľky bola posudzovaná
podľa ustanovení CSP.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so
zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky
je potrebné odmietnuť z nasledovných dôvodov.

7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne

a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017,
5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).
7.1 O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),

musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017,
5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).

7.2 Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

8. Vychádzajúc z obsahu dovolania bolo úlohou dovolacieho súdu posúdiť, či zo strany odvolacieho
súdu došlo k takému nesprávnemu procesnému postupu a v dôsledku toho znemožneniu dovolateľke,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 písm. f/).

9. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť (a zároveň dôvodnosť) dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu

rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva.

11. Právo na spravodlivý proces zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) zahrňuje právo, aby každá strana občiansko-súdneho konania

mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne
neznevýhodňujú v pomere k druhej strane. Rovnaký princíp vyplýva aj z článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces okrem práva domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a ,,rovnosti
zbraní“ (III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou ,,rovnosťou zbraní“ je, aby všetci
účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na ,,protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí v sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe
žalobca a žalovaný, kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (III. ÚS 32/2015).

12. Predtým, ako odvolací súd vyhlási rozhodnutie, majú strany, prípadne aj iné subjekty konania právo
pred skončením odvolacieho pojednávania na záverečné reči, t. j. na výzvu odvolacieho súdu zhrnúť

svojenávrhy,vyjadriťsakvykonanémudokazovaniuajkprávnejstránkeveci(§182vetaprvávspojenís
§ 378 ods. 1 CSP). Ak odvolací súd vykonával dokazovanie a už nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie
dôkazy, vyhlási uznesením dokazovanie za skončené (§ 182 veta druhá v spojení s § 378 ods. 1 CSP) a
následne po neverejnej porade senátu (§ 47 ods. 1 CSP) vyhlási rozhodnutie. Citované ustanovenia sú
konkrétnym prenesením podstaty princípu rovnosti strán v zmysle čl. 6 ods. 1 CSP do súdneho procesu
a predstavujú jeden zo spôsobov realizácie práva účastníka na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy

SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

13. V prejednávanej veci navrhovateľka namieta, že odvolací súd porušil citované ustanovenia a
nevyzval navrhovateľku na prednesenie záverečných rečí, ani pred vynesením rozhodnutia nevyhlásil
dokazovanie za skončené. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 16. júna 2021 vyplýva, že odvolací

súd na tomto pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené, avšak zo zvukového záznamu z daného
pojednávania táto skutočnosť nevyplýva, t.j. zákonný sudca uznesenie o skončení dokazovania
nevyhlásil na tomto pojednávaní verejne prítomným účastníkom, resp. ich právnym zástupcom a tak
nedodržal zákonný procesný postup určený ustanoveniami § 182 veta druhá v spojení s § 378 ods.
1 CSP. Dovolací súd však už vo svojich viacerých rozhodnutiach prijal záver, že vadu zmätočnosti

konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP bez ďalšieho nespôsobuje výlučne len samotné nevyhlásenie
uzneseniaoskončenídokazovania(sp.zn.8Cdo98/2017,7Cdo95/2017).Nevyhláseniedokazovaniaza
skončené bez ďalšieho by totiž malo za následok len neodmietnutie zo strany odvolacieho súdu dôkazov
prednesených a označených stranami až v odvolacom konaní. Zo zvukového záznamu z pojednávania
vyplýva, že na ňom navrhovateľka nežiadala o vykonanie ďalších dôkazov, resp. na otázku súdu po

predložení prehľadu pohybov na účtoch obchodnej spoločnosti TOPNES s.r.o., v ktorej odporca pôsobil,
právna zástupkyňa uviedla, že išlo len o poskytnutie informácie, ktorou chce poukázať na bonitu odporcu
a dáva ho k nahliadnutiu súdu bez založenia do súdneho spisu (viď zvukový záznam z pojednávania
min. 37-38). Za tejto situácie preto dovolací súd konštatuje, že nesprávny procesný postup odvolacieho
súdu, ktorý nevyhlásil dokazovanie za skončené, nenaplnil intenzitu vady zmätočnosti v zmysle § 420

písm. f/ CSP.

14.Ďalejzozvukovéhozáznamuzpredmetnéhopojednávaniaodvolaciehosúduvyplynulo,žeeštepred
vynesením rozhodnutia predsedníčka senátu umožnila obom účastníkom konania predniesť odvolanie
i vyjadrenie k odvolaniu, pričom navrhovateľka sa vyjadrila k odvolaniu odporcu tak po skutkovej ako

aj právnej stránke. Následne po vykonanom dokazovaní a prednese účastníkov bol súdom vytvorený
priestor, aby sa účastníci vyjadrili k veci, resp. aby kládli otázky, pričom toto svoje právo navrhovateľka
nevyužila a nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje
na právny názor vyslovený v jeho rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 158/2010, z ktorého vyplýva, že záverečným
zhrnutím a vyjadrením nie je len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý je takto označený

aj formálne. Rovnaký záver tiež vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu z 27. apríla 2021, sp. zn.
1 Obdo 81/2020, ktoré uvádza, že záverečným zhrnutím je i bez tohto formálneho označenia aj
iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorým zhrňuje svoje
návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Zo zvukového záznamu z pojednávania v
prejednávanej veci vyplýva, že súd účastníkom konania takúto procesnú možnosť na realizáciu práva

vyplývajúceho im z ustanovenia § 182 veta prvá CSP vytvoril. Podľa zvukového záznamu právna
zástupkyňa navrhovateľky vo svojom prednese, ktorý nasledoval po prednese právnej zástupkyne
odporcu uviedla, že na návrhu trvá, trvá na vyjadrení k odvolaniu a na dôvodoch tam uvedených.
Zhrnula svoje podstatné právne argumenty a dôvodila, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne. Svoj prednes ukončila návrhom na rozhodnutie odvolacieho súdu. Následne

odvolací súd vypočul aj navrhovateľku, ktorá sa vyjadrila k podanému návrhu i odvolaniu. Po ukončení
jej vypočutia, predsedníčka senátu umožnila účastníkom klásť otázky pred tým, ako sa senát odobral na
záverečnú poradu. Najvyšší súd so zreteľom na uvedené konštatuje, že postupom odvolacieho súdu,
ktorý v závere pojednávania formálne nevyzval účastníkov (strany sporu) v zmysle § 182 veta prvá CSP,aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, nebolo navrhovateľke
znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej
práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f/ CSP.

15. Dovolateľka ďalej namieta vady súvisiace so zisťovaním skutkového stavu veci a správnosťou jeho
vyhodnotenia.

16. K tejto námietke dovolací súd uvádza, že na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie

skutkového stavu, resp. skutočného stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy,
a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací
súd. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné
dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP (1
Cdo 226/2019, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 6 Cdo 69/2020, 7 Cdo 150/2018, 8 Cdo
187/2017). Ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v

rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú
vadu konania (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v
dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov
a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové
závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z preskúmania obsahu spisu

však nevyplýva, že by k takémuto prípadu závažných deficitov v dokazovaní došlo.

17. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebne´ na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť
to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebne´ a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz

na jeho vykonanie (I. U´S 52/03). V prípade, že žiaden z účastníkov konania ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania nepredostrel a odvolací súd dospel k záveru, že na základe už vykonaného dokazovania
má zistený skutočný stav veci (§ 35 CMP), čo aj vo svojom rozhodnutí odôvodnil, nie je možné za
procesne nesprávny postup považovať, ak odvolací súd netrvá následne na vykonaní ďalších dôkazov,
ktoré od účastníka žiadal predložiť. Odvolací súd vzhľadom na výsledky doterajšieho priebehu konania

a vykonaného dokazovania totiž môže dospieť k tomu, že prehodnotí a prípadne i zmení svoj postoj
k nevyhnutnosti zabezpečiť dôkazy, ktoré sa pred jeho rozhodnutím vo veci skôr javili ako podstatné.
Uvedený postup nebráni účastníkovi konania v tom, aby podal návrh na vykonanie ďalších dôkazov, čo
však navrhovateľka neurobila.

18. Navyše podľa obsahu spisu je zrejmé, že listiny, ktoré odvolací súd od odporcu požadoval, boli ním
aj čiastočne doložené. Doklad o platení hypotekárneho úveru (č.l. 479-480 spisu), v ktorom sa uvádza
zostatok nesplatenej istiny úveru k 31. decembru 2018, ako aj uhradenie mimoriadnej splátky úveru v
mesiaci 7/2017. Navrhovateľka pritom netvrdila, že by úver v rozhodnom období platila ona, ani to, že
úver nebol splácaný vôbec. Pokiaľ ide o účtovné doklady obchodných spoločností, v ktorých odporca

figuroval, ako aj informácie poskytnuté navrhovateľkou o pohyboch na účtoch týchto spoločností,
odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že poukazovanie na tržby týchto spoločností je bez právneho
významu, nakoľko jednak tržby neznamenajú zisk a nie sú majetkom spoločníka. Z tohto dôvodu
nepovažoval ďalšie dokazovanie k otázke majetku týchto obchodných spoločností za potrebné. Odporca
tiež doložil doklad, z ktorého vyplýva, že je poberateľom dôchodku z Českej republiky (viď č.l. 476 spisu).

Tento dôkaz bol na pojednávaní pred odvolacím súdom vykonaný (viď č.l. 505 spisu). Skutočnosť, že
odporca má aj takýto druh príjmu, bola v konaní preukázaná a odvolací súd ju pri rozhodovaní vzal do
úvahy. Rovnako bol vykonaný dôkaz aj úverovou zmluvou (viď č.l. 505 spisu). Je teda zrejmé, že aj tento
dôkaz odvolací súd posudzoval. Odvolací súd však nie je povinný vyjadriť sa ku každému vykonanému
dôkazu jednotlivo, ale len k tým, ktoré odôvodňujú prijaté závery a sú pre posúdenie veci podstatné.

19. K námietke dovolateľky, že súd nevykonal ďalšie dokazovanie vyžiadaním si trestného spisu,
na ktorý poukázala v súvislosti s jej tvrdeniami o bonite odporcu, dovolací súd uvádza, že odvolací
súd na pojednávaní mal k nahliadnutiu výpis z tohto spisu zhotovený a predložený dovolateľkou,
pričom ona sama cestou svojej právnej zástupkyne uviedla, že nežiada o vykonanie tohto dôkazu.

Odvolací súd pritom ďalšie dokazovanie nepovažoval za potrebné vzhľadom na zistený skutočný
stav veci, keď dôvodom jeho rozhodnutia bolo konanie navrhovateľky odporujúce dobrým mravom a
platenie hypotekárneho úveru odporcom, ktoré posúdil ako dostatočný finančný príspevok v prospech
navrhovateľky s poukazom na jeho zhoršenú finančnú a zdravotnú situáciu. V odôvodnení svojhorozhodnutia zároveň odvolací súd uviedol, že poukazovanie na tržby obchodných spoločností, v ktorých
odporca bol štatutárnym orgánom, je bez právneho významu, nakoľko jednak tržby neznamenajú zisk
a nie sú majetkom spoločníka. V tomto smere dovolací súd nezistil zo strany súdov odvolacieho súdu

porušenie procesných predpisov, ktoré by zasahovalo do práv dovolateľky.

20. Napokon dovolateľka namieta nedostatky v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa
nevysporiadal s jej závažnými argumentami, ktoré mali pre vec podstatný význam a preukazovali
majetnosť druhého manžela, ako aj konanie odporcu rozporné s dobrými mravmi vo vzťahu k

navrhovateľke.

21. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,

a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr.
Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

22. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu/účastníka konania

na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj
právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
totiž odrazom práva strany sporu/účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj

špecifickými námietkami strany sporu/účastníka konania. Porušením uvedeného práva strany sporu/
účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu/účastníkovi
konania(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma
možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f/ CSP. (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, 5 Cdo
57/2019, 9 Cdo 17/2021).

23. Zároveň ale treba mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania
(II. ÚS 76/07).

24. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd rozhodnutie dostatočne
neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli
k rozhodnutiu; pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa náležitosti
riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Odvolací súd zamietol návrh z dôvodu rozporu

konania navrhovateľky s dobrými mravmi, ktorý záver aj riadne odôvodnil (viď str. 15 napadnutého
rozhodnutia), pričom jeho odôvodnenie v tomto smere nie je možné považovať za nepodložené alebo
svojvoľné.Dovolateľkasícenamietalanedostatokodôvodneniavtomtosmere,avšakobsahjejnámietok
nesmeroval k okolnostiam, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako jej správanie sa v rozopre s dobrými
mravmi (t.j. neodovzdanie nových kľúčov, neriešenie finančnej situácie na podklade návrhov odporcu,

či zlý zdravotný stav odporcu), ale smeroval k spochybneniu správania odporcu a jeho konania vo
vzťahu k nej, ktoré však v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine nemá právnu relevanciu a na
posúdení ktorých nebolo rozhodnutie odvolacieho súdu založené. Pokiaľ ide o ďalší dôvod zamietnutia
návrhu, ktorým bolo nesplnenie podmienky nerovnej životnej úrovne manželov v rozhodnom období,
aj v tomto smere je rozhodnutie odvolacieho súdu riadne odôvodnené (viď str. 14 napadnutého

rozhodnutia). Odvolací súd mal zato, že platba hypotekárneho úveru na spoločný byt manželov, užívaný
výlučne navrhovateľkou, zo strany odporcu predstavovala formu príspevku odporcu na bývanie a
výživu navrhovateľky, ktorého výška vzhľadom na jeho zhoršenú finančnú a zdravotnú situáciu bola
postačujúca. Odvolací súd odpovedal aj na zásadné odvolacie argumenty dovolateľky, keď uviedol, žetržby obchodných spoločností, v ktorých bol odporca konateľom, sú bez právneho významu, nakoľko
jednak tržby neznamenajú zisk a nie sú ani majetkom spoločníka. Bezpredmetné sú aj argumenty
o tom, že sa odvolací súd nezaoberal životnou úrovňou navrhovateľky a to s poukazom na bod 15

napadnutéhorozhodnutia,zktoréhozreteľnevyplýva,žeodvolacísúdsatoutootázkouzaoberal,navyše
pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že životná úroveň odporcu nezodpovedá tvrdeniam navrhovateľky
vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, nebol dôvod, aby sa ďalej zaoberal tvrdeniami
navrhovateľky o jej životnej úrovni. Odvolací súd mal za preukázané zhoršené finančné podmienky
aj nepriaznivý zdravotný stav odporcu, utlmovanie činnosti odporcu v obchodných spoločnostiach,

bývanie odporcu v nebytových priestoroch patriacich obchodnej spoločnosti, v ktorej bol predsedom
predstavenstva. Uvedené bolo postačujúcou odpoveďou na argumentáciu navrhovateľky, odvolací súd
nie je povinný podať vysvetlenie ku každému argumentu predostretému účastníkom.

25. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky a v súlade s jej právnym nazeraním na

vec.Doprávanaspravodlivýprocestotižnepatríprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecným
súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

26. Pokiaľ sa navrhovateľka týmto spôsobom snaží spochybniť vecnú správnosť právneho záveru
odvolacieho súdu, je potrebné zdôrazniť, že aj keby jej argumentácia bola opodstatnená, mala by
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, viď konštantnú judikatúru najvyššieho
súdu (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016,
7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

27. Vzhľadom na to, že dovolanie navrhovateľky podané proti výroku, ktorým zmenil odvolací súd

rozhodnutie súdu prvej inštancie (výrok I) nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, najvyšší súd ho
ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

28.Dovolateľkasvojímdovolanímvýslovnenapadlaajvýrokrozhodnutiaodvolaciehosúdu,ktorýmzrušil
rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti uloženej povinnosti odporcovi zaplatiť súdny poplatok (výrok

II). V tejto časti je však jej dovolanie subjektívne neprípustné, keďže nijakým spôsobom nezasiahlo
do jej práv a nebolo vydané v jej neprospech (§ 424 CSP). Zároveň dovolanie ani neobsahovalo
žiadnu argumentáciu smerujúcu k tejto časti rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto najvyšší súd dovolanie
navrhovateľky v tejto časti odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa § 447 písm. b/ CSP.

29. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 453 ods. 1 CSP v
nadväznosti na ustanovenie § 52 CMP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
dovolacieho konania.

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.