Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoP/27/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520203196
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3520203196.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej o návrhu navrhovateľky (v čase podania návrhu
ešte manželky) E., právne zastúpenej E. na určenie vyživovacej povinnosti zo strany A. (v čase podania
návrhueštemanžela),právnezastúpenéhoE.,oodvolanínavrhovateľkyprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 3. novembra 2021, č.k. 4Pc/21/2020-502, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. návrh na určenie
vyživovacej povinnosti medzi manželmi zamietol a výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa návrhom podaným dňa 27.11.2020
domáhala voči svojmu manželovi určenia manželského výživného vo výške 500,- eur mesačne odo
dňa podania návrhu. Dôvodila tým, že s manželom sú v rozvodovom konaní, pričom z ich manželstva
pochádza maloletý syn E. L. (nar. XXXX), v spoločnej pestúnskej starostlivosti mali maloletého G. V.
(nar. XXXX). Manžel dňa 01.07.2020 opustil spoločnú domácnosť, pričom obe deti zostali v osobnej

starostlivosti navrhovateľky. Manžel odvtedy prispieva iba na výživu maloletého syna E. sumou 250,-
eur mesačne. Na maloletého G. neprispieva. Navrhovateľka v septembri 2020 stratila prácu z dôvodu
nadbytočnosti. Je dlhodobo práceneschopná aj v dôsledku úrazu, ktorý utrpela v októbri 2020, ktorého
liečba bude trvať niekoľko mesiacov, keďže pri chôdzi potrebuje barle. Mesačný príjem navrhovateľky
pozostával z nemocenských dávok vo výške cca 475,- eur. Poberá výživné na E. 250,- eur, prídavok
na dieťa vo výške cca 25,- eur, príspevky súvisiace s výkonom pestúnskej starostlivosti vo výške cca

412,- eur. Okrem toho jej manžel prispieva na údržbu domu sumou 40,- eur. Navrhovateľka odhadovala
manželov príjem zo zamestnania na sumu 1.900,- až 2.000,- eur mesačne netto. S poukazom na
vzájomnú vyživovaciu povinnosť manželov podľa § 71 ods. 1 zákona o rodine (ZoR) žiadala určiť
manželské výživné, nakoľko musí uhrádzať potreby domácnosti s maloletými deťmi, údržbu domu,
potreby maloletých detí, ako aj svoje vlastné. Manžel jej v tomto smere nepomáha ani finančne, ani
iným spôsobom. Manžel navrhovateľky, ako osoba povinná z vyživovacej povinnosti, žiadal návrh ako

nedôvodný zamietnuť.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, v rozsahu ako je popísané v bodoch 4.
- 25. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, aplikoval na zistený skutkový stav ust. § 71 ods. 1, 2,
§ 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine, a vychádzajúc z nich návrh ako nedôvodný zamietol, keď podľa
jeho názoru neboli splnené zákonné predpoklady pre jeho priznanie. Odchod manžela zo spoločnej

domácnosti vyhodnotil ako správne a podľa jeho názoru nevyhnutné riešenie. Konštatoval, že síce
manžel dosahuje v porovnaní s manželkou vyšší príjem, nie však vyššiu životnú úroveň, čo odvodzovalod toho, že navrhovateľka zostala žiť v plne zariadenom a vybavenom rodinnom dome patriacom do
spoluvlastníctva manželov, na rozdiel od manžela, ktorý býva v neveľkom prenajatom byte, na ktorého
zariadenie si musel vziať úver. Podľa názoru súdu si manžel riadne plnil vyživovaciu povinnosť k

spoločnému synovi, tiež prispieval sumou 40,- eur na údržbu domu a uhrádzal polovicu splátok úveru na
dom, čím podľa jeho názoru financoval chod domácnosti manželky sumou až 628 eur,- mesačne, čo súd
považovalzaniezanedbateľné.Súdprvejinštanciesa nestotožnilsargumentácioumanželky,žeúhrada
polovice splátok úverov na dom slúžia k financovaniu vlastného majetku manžela a nie na úhradu potrieb
manželky. Splátka hypotéky na nehnuteľnosť obývanú manželkou predstavuje nevyhnutný náklad,

ktorého riadne a včasné uhradenie priamo podmieňuje užívanie samotnej nehnuteľnosti. V opačnom
prípade by pomerne rýchlo banka pristúpila k vymáhaniu svojho nároku realizáciou záložného práva.
Takéto plnenie zo strany manžela preto súd považoval za formu plnenia si vyživovacej povinnosti
voči manželke. Za významné považoval tiež to, že na nadobudnutí a budovaní spoločného rodinného
domu a jeho okolia sa manžel významnou mierou podieľal, či už finančne, alebo vlastnou prácou, ktorý
majetok manželovi nie je umožnené užívať, čo nemožno považovať podľa názoru súdu prvej inštancie

za správne z morálneho hľadiska. Nemohla podľa neho obstáť ani argumentácia
manželky, že je vzhľadom na veľkosť okolitých pozemkov a hospodárstva nútená najímať si pomocníkov
na kosenie a podobné práce. Manžel uviedol, že po svojom odchode zo spoločnej domácnosti chodieval
okolo domu robiť, avšak manželke to vadilo a mala voči osobe manžela nevhodné poznámky, čo bolo
dôvodom prečo tam (po zazimovaní hospodárstva) v roku 2020 prestal chodiť pomáhať. Manželka

podľa názoru súdu tak nemôže teraz očakávať, že manžel jej bude finančne prispievať na výdavky
tohto druhu, poťažmo, ak manželka sama manžela riadne neinformovala, že potrebuje pomôcť. Súd tiež
prihliadol k tomu, že manželka v roku 2019 previedla na svoje účty, resp. účet svojej sestry vysoké sumy
finančných prostriedkov (16.000,- eur). Nie je úplne zrejmé, čo sa s týmito prostriedkami nakoniec stalo,
okrem 3.000,- eurovej investície do podielových listov cez správcovskú spoločnosť, ktorú manželka

doposiaľ má. Osud zvyšných prostriedkov zostal v podstate nejasný, manželka len uviedla, že z nich
cca 9.000,- eur minula na domácnosť. Rovnako je hodnotené v neprospech manželky, že naďalej
financuje chod nerentabilnej spoločnosti s ručením obmedzeným. Súd prvej inštancie uzavrel, že je
nepochybné, že výdavky manželky nie sú malé, avšak ťažko objektívne odhadnúť ich účelnosť. Je
však zrejmé, že takýto spôsob života manželka nebude v dlhodobejšom časovom horizonte finančne

zvládať. Podstatné v tomto smere je, že odôvodnené potreby oboch detí sú kryté, či už výživným
zo strany otca (250,- eur), alebo štátnymi dávkami určenými na podporu pestúnskej starostlivosti. Na
základe uvedených skutočností dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné výživné priznať pre
nenaplnenie podmienok vyžadovaných § 71 ods. 1 zákona o rodine, ako aj pre rozpor s dobrými mravmi
v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 zák. č. 161/2015 Z.z.

Civilný mimosporový poriadok ( CMP), tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.

4. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla navrhovateľka
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, navrhujúc odvolaciemu súdu primárne zmenu napadnutého
rozhodnutia tak, že návrhu bude v plnom rozsahu vyhovené a t.č. už bývalému manželovi bude určená

povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky za obdobie od 27.11.2020 do 27.10.2021 sumou 500,-
eur mesačne, alternatívne navrhovala zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Posúdiac obsah odvolania ťažiskovo uplatňovala
dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
je založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch) a vychádzajúc z obsahu odvolania tiež

nedostatočne zistenom skutkovom stave. So závermi rozhodnutia sa nestotožňuje, tieto jednoznačne
namieta ako nesprávne. Poukazuje na to, že až do novembra 2020 t.č. už bývalý manžel neplatil
pravidelne splátky hypotéky na spoločnú nehnuteľnosť a tieto nezačal uhrádzať ani po povolenom
odklade a tak na výzvu banky prvú splátku v celosti uhradila navrhovateľka a až následne obe strany
sa začali podieľať na platení hypotéky rovnakým dielom. Síce spoločne nehospodárili, avšak obaja

sú rovnocenne zaviazaní ako dlžníci z hypotekárneho úveru, keďže tento sa týka nehnuteľnosti v ich
spoločnom vlastníctve. Nie je pravdou konštatovanie súdu, že navrhovateľka mala byť zvýhodnená tým,
že zostala užívať plne zariadený dom, čo pravda nebola, pretože dom nebol a ani v súčasnosti nie je
dokončený, dokonca je potrebné zariadiť kúpeľňu. Súd jednostranne neobjektívne vyzdvihuje pričinenie
manžela o nadobudnutie a budovanie spoločného domu z dôvodu, že tento mal vyšší príjem, čo je síce

pravdou, avšak navrhovateľka mala na starosti celé manažovanie stavby, dokonca na stavbe fyzicky
pracovala, organizovala jednotlivé stavebné procesy, keďže manžel chodil z práce až po 18:00 hod.,
dokonca chodieval aj na týždňové služobné cesty a nie je pravdou, že okolo domu robil, len jedno
leto pokosil, a to na viackrát a navrhovateľku stále popritom sledoval a potajomky bral ich spoločnýmajetok. Nie je pravdou, že zazimoval dom, nakoľko na jeseň 2020 navrhovateľka utrpela úraz kolena,
následne na čo ju manžel videl s barlami v októbri 2020 poslednýkrát, kedy sa tam objavil. Všetku údržbu
domu riešila navrhovateľka s barlami spolu s maloletým E. a jeho kamarátom, s pomocou jej rodičov a

známych. On nemal snahu ani záujem postarať sa o maloleté deti, školu, nákupy, krúžky, hoci videl, že
navrhovateľkajevpohybeobmedzená,chodíobarláchareálnepomocpotrebuje.Ohlásilsaažccaopol
roka, že by rád videl deti, čo bolo tesne pred pojednávaním a teda zjavne účelovo. V priebehu konania
bolo zistené, že si zobral dva spotrebné úvery počas manželstva, o ktorých ju neinformoval, pričom však
nehnuteľnosť, ktorú začal užívať, bola plne zariadená, o čom disponovala navrhovateľka vedomosťou,

keďže poznala prenajímateľa. Preto nie je pravdou, že si bral úvery kvôli kúpe zariadenia bytu, ktorý
začal po odchode z domácnosti užívať. Tieto úvery ako aj ich spotrebovanie tak boli nehospodárne,
najmä za stavu, že ešte nemajú vyporiadené BSM a majú spoločné záväzky. Naviac z bankového účtu
vybral postupne 15.000,- eur, nevysvetlil ich použitie, vybral ich bez jej vedomia a súhlasu a z genézy
predložených aj šetriacich účtov je zrejmé, že si mesačne šetril a odkladal po 500,- eur mesačne,
postupne v rôznych sumách, a to aj v období nasledujúcom od podania návrhu na určenie manželského

výživného, zatiaľ čo navrhovateľka mala čo robiť, aby zaplatila náklady na spoločnú nehnuteľnosť, chod
domácnosti s dvomi maloletými deťmi, čo musela riešiť dokonca aj pôžičkami od svojich rodičov. Už toto
poukazuje na zásadný rozdiel v životnej úrovni oboch, dnes už bývalých manželov. Nepopiera, že vzťahy
medzi nimi už dlhšie neboli dobré, ale relativizovať postavenie navrhovateľky ako osoby, ktorá sa mala
pričiniť (čo podsúva súd v odôvodnení), o eskaláciu konfliktov medzi nimi po tom, čo súd bol informovaný

o tom, že manžel použil voči nej v novembri 2019 a tiež na Veľkú noc 2020 neprimerané fyzické násilie,
musela dokonca navštíviť lekára, na niekoľko dní stratila sluch z dôvodu poškodenia ušného bubienka,
je neudržateľné. Je pravdou, že toto jeho konanie nenahlásila na polícii z dôvodu ochrany predovšetkým
maloletých detí, aby neboli stigmatizované ako deti otca, ktorý je vo výkone trestu. Zo strany súdu je
to jednoznačne privieranie očí pred skutočnosťou a stieranie rozdielov medzi obeťou a páchateľom.

Prešlo odvtedy niekoľko mesiacov, až potom spoločnú domácnosť opustil v júli 2020 dobrovoľne, na
základe vlastného rozhodnutia a jeho nečakaný, hoci zrejme naplánovaný odchod, keď odišiel presne
na XX. narodeniny ich spoločného syna E., si svojimi dopadmi na toto dieťa z hľadiska jeho psychického
stavu ani nemožno predstaviť. Dôvodne tak vyvstáva otázka, či toto jeho účelové načasované konanie
nemalo za cieľ potrestanie navrhovateľky, aby si následne sama poradila s obhospodarovaním domu,

záhrady, sadov, či domácich zvierat, popri tom zabezpečila riadnu starostlivosť o obe maloleté deti, ktoré
vídal on len sporadicky, hoci svojich rodičov, bývajúcich len pár kilometrov od bydliska detí, navštevoval
takmer denne. Možno sa domnievať, že dôvodom jeho odchodu bol fakt, že si uvedomil, že pri ďalšom
konflikte s ňou by jej mohol fyzicky ublížiť ešte viac, čo znamená, že odišiel výlučne z dôvodov na
jeho strane, keďže navrhovateľka ho relevantne fyzicky neohrozovala. Ak by dokázal ovládať svoje

negatívne emócie a nepriateľský postoj voči nej, mohli sa v pokoji rozviesť, dohodnúť o BSM, bez toho,
aby sa ktokoľvek musel sťahovať. Ako sa však navrhovateľka dozvedela, už v tom čase mal priateľku,
s ktorou sa stretával, videl ich priamo ich maloletý E., tiež ju informovali jej známi, vrátane majiteľa
bytu, v ktorom manžel býval. Samostatné bývanie tak nešlo na jeho ťarchu, ale padlo mu vhod, nakoľko
udržiavanie mimomanželskej známosti bolo takto jednoduchšie. Po fyzických útokoch navrhovateľka

kontaktovala telefonicky linku pre týrané ženy a manželovi sa snažila vyhýbať, bála sa ho a bojí sa ho
doteraz, je pre ňu nemysliteľné, že by sa s ním mala niekde stretnúť osamote. Hoci on prostredníctvom
zaslaného jej e-mailu verbalizoval, že jej pomôže so starostlivosťou o spoločné nehnuteľnosti, k reálnej
pomoci z jeho strany nikdy neprišlo. Navrhovateľka si teda neužívala benefity spoločných nehnuteľností,
naopak bola zaťažená zabezpečením starostlivosti o ne skomplikovanej tým, že u nej došlo k úrazu

a tak nemohla fyzicky zabezpečiť väčšinu prác okolo domu, musela nájsť niekoho, kto to fyzicky
vykonal a za to mu zaplatiť. Nepovažuje teda pomery bývalých manželov za približne rovnaké, naopak,
navrhovateľka bola po úraze s povinnosťou starostlivosti o spoločné nehnuteľnosti, ako aj o obe maloleté
deti so zníženým príjmom v dôsledku úrazu jednoznačne znevýhodnená celkovo, nielen finančne oproti
bývalému manželovi, ktorému ubudla starostlivosť o spoločné nehnuteľností, ich financovanie a tiež

starostlivosť o maloletého E.. Je pravdou, že začal otec zasielať na dieťa výživné, avšak ktoré si sám
určil a nedosahovalo ani len spodnú hranicu výživného v zmysle ustálenej súdnej praxe vzhľadom na
jeho príjem a fakt, že v tom čase mal E. už XX rokov. Na mladšieho G., ktorý bol počas manželstva
v pestúnskej starostlivosti manželov, neprispel žiadnou sumou a na platbe hypotéky v 1-ici sa začal
podieľať až na prelome rokov 2020/2021 na výzvu banky. Po úhrade týchto položiek mu zostával zvyšok

jeho príjmu na jeho vlastné potreby, čo bolo 4-násobne viac v porovnaní s príjmom navrhovateľky z
nemocenského. Z nemocenských dávok a z výživného na E. tak musela uhrádzať chod domácnosti s
dvomi maloletými deťmi, ich potreby v celom rozsahu, svoje potreby vrátane zdravotných, ako aj údržbu
a chod spoločných nehnuteľností. Išlo teda o výrazný nepomer medzi oboma manželmi. Záver súdu, žebývalý manžel tak zo svojho príjmu financoval chod domácnosti manželky sumou 628,- eur mesačne,
čo súd považoval za nie zanedbateľné, je tak zjavne skreslený, tendenčne slúžiaci k odôvodneniu
samotného zamietnutia návrhu. Predmetnými platbami si totiž manžel plnil len svoje zákonné povinnosti,

a to výživné na dieťa a zmluvné - splátky polovice úveru, ktoré mu vyplývali z úverovej zmluvy. Suma
40,- eur mesačne na domácnosť je vskutku zanedbateľná. Hypotéka a jej platby neboli určené na
financovanie navrhovateľky, ale boli adresované priamo banke a navrhovateľku tieto splátky nijako
nezvýhodňujú. Pokiaľ poukazoval čiastku 40,- eur na údržbu nehnuteľností, túto si určil sám bez ohľadu
na náklady potrebné na jej vynaloženie. Ide o čiastku symbolickú, účelovú, aby mohol argumentovať,

že sa na údržbe domu podieľal. Ide však o údržbu aj jeho vlastného majetku, nie o plnenie vyživovacej
povinnosti voči manželke. Podľa vykonaného dokazovania dosahoval manžel za posudzované obdobie
príjem 1.867,- eur. Po odpočítaní výživného, polovice splátky úveru a platby 40,- eur na údržbu domu
mu zostalo 1.239,- eur len pre jeho potreby (bývanie, strava, ošatenie, hygiena, pohonné hmoty a
pod.). Príjem navrhovateľky bol v posudzovanom období tvorený nemocenskými dávkami vo výške
475,- eur mesačne. Na maloletého G. poberala navrhovateľka príspevok od štátu a opatrovateľské,

nakoľko je v pestúnskej starostlivosti, vo výške 387,50 eur mesačne, z čoho príspevok náhradnému
rodičovi predstavuje 191,30 eur a príspevok dieťaťu 196,20 eur. Poberala rodinné prídavky na E. 24,95
eur mesačne. Iný príjem nemala. Výdavky na domácnosť boli spolu 699,- eur. Naviac navrhovateľka
platila polovicu splátok úveru, svoje zdravotné náklady, po uhradení nevyhnutných nákladov jej zostala
čiastka 41,95 eur. Je pravdou, že zostala sama, na základe dobrovoľného rozhodnutia manžela, v

zariadenom rodinnom dome, avšak s jeho užívaním mala spojených viac povinností ako benefitov. Ani
časť nehnuteľnosti sa nedala použiť napríklad na krátkodobý prenájom, aby si mohla s deťmi prilepšiť.
Nemohla nikam s deťmi len tak odísť, keďže by ťažko hľadala niekoho, kto ju zoberie do podnájmu s
dvomi maloletými deťmi. Bola odkázaná zostať a postarať sa o predmetné nehnuteľnosti ako vedela, čím
samozrejme udržiavala, resp. zvýšila hodnotu aj majetku manžela. Čo bolo v jej fyzických možnostiach,

to zvládla, čo nebolo, musela požiadať o pomoc tretie osoby, samozrejme za odplatu. Argument o
agresivite barana považuje za absolútne tendenčný, pretože manžel o tom vedel a neriešil to ani po
útoku na jeho osobu. Neriešil to ani po tom, ako zviera napadlo ich syna a tiež navrhovateľku. Po jeho
odchode zostala sama na obhospodarovanie celej nehnuteľnosti a pri starostlivosti o pozemok a sady sa
baranovi nedalo vyhnúť, aby sa nikdy nedostala do jeho blízkosti. Snáď súd nebude napokon tvrdiť, že si

zranenie zapríčinila sama. Poukazuje na znenie ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Pri porovnaní pomerov
oboch manželov je absolútne jasné, že ich životné úrovne od podania návrhu do zániku manželstva
boli absolútne odlišné, vzdialené, a to na ťarchu navrhovateľky. Celý rozsudok, vrátane odôvodnenia
je účelovo koncipovaný proti osobe navrhovateľky, naznačujúc, že vyprovokovala opakované fyzické
útoky manžela voči nej, ktoré mali za následok jej zdravotné problémy, že mohla za to, že neriešila, že

sa na spoločnom pozemku nachádza baran, ktorý mal byť agresívny, že mohla za odchod manžela,
ktorý sa slobodne a bez konzultácie s ňou rozhodol opustiť nielen spoločnú domácnosť a nehnuteľnosť,
ale aj manželku s oboma deťmi, a to v deň narodenín ich spoločného syna. Odôvodnenie preto nie je
objektívne, ani nestranné. Pokiaľ ide o ďalšie výčitky zo strany súdu, že neuvážene mala podnikať a
urobiťvminulostiprevodyväčšíchsúmfinancií,takktýmtoskutočnostiamsapodrobnevyjadrovalaužna

pojednávaní, súd sa s nimi však objektívne nevysporiadal. Z hľadiska zdravotného stavu sa podnikaniu
venovať nemohla, ale obchodná spoločnosť musela zostať aktívna kvôli dopredávaniu tovaru na sklade.
Prevody z účtov zdokladovala, vysvetlila a podrobne zdôvodnila. Súd poukazuje na čiastku 10.000,-
eur, ktoré z opatrnosti vybrala a postupne minula na potreby domácnosti a detí, úhrady nedoplatkov na
energie a kúpu peliet na kúrenie, elektrospotrebičov, opravu auta a pod., ktoré ak by mala k dispozícii,

nepotrebovala by podávať návrh na manželské výživné, čo urobila až potom, čo zostala PN kvôli
úrazu, klesol jej príjem a zvýšili sa jej výdavky. V čase spotrebovania týchto financií navrhovateľka
netušila, že raz si manžel nájde mimomanželskú známosť, odíde z domu a ona zostane na všetko
sama, že utrpí úraz, ktorý jej situáciu ešte viac skomplikuje. Súd negatívne hodnotí navrhovateľku za
jej finančné prevody, pričom väčšina z nich bola realizovaná na jar 2019, teda mimo posudzovaného

obdobia, avšak v odôvodnení rozsudku neuvádza a nevysporiadava sa s tým, že manžel, ako bolo
zistené z predložených výpisov z bankových účtov, vybral postupne sumu 15.000,- eur, nevysvetlil ich
použitie, urobil tak bez jej súhlasu, tiež z jeho účtov vyplýva, že si mesačne šetril a odkladal, a to v
období od podania návrhu na určenie manželského výživného, zatiaľ čo navrhovateľka mala čo robiť,
aby zaplatila nevyhnutné výdavky. Súd tiež poukazuje na fakt, že výživné nie je možné priznať aj pre

rozpor s dobrými mravmi, avšak v odôvodnení nijako bližšie nešpecifikuje, aké konanie navrhovateľky
považuje za s dobrými mravmi rozporné. Rozhodnutie aj v tomto smere je nepreskúmateľné a neurčité.
Záverom poukazuje tiež na to, že v posledných rokoch manželstva jej manžel zvykol hovoriť, že je
„hovno, patrí medzi hovná a skončí pod mostom bez detí“. Jeho konania pred a po odchode zo spoločnejdomácnosti naznačuje, že o tento ním tvrdený stav sa zrejme naozaj aj snažil. Oprávnene sa však pýta,
najmä s poukazom na správanie manžela, jeho fyzické útoky, v dôsledku ktorých potrebovala lekárske
ošetrenie, sledovanie osoby navrhovateľky, nazeranie do jej mobilu, či notebooku, plánovaný odchod zo

spoločnej domácnosti bez toho, aby dal uvedené vopred vedieť manželke a deťom, nezáujem o maloleté
deti, o pomoc manželke s deťmi, či údržbou domu po úraze, mimomanželskú známosť manžela, kto z
účastníkov konal v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi.

5. Osoba povinná z vyživovacej povinnosti (t.č. už bývalý manžel navrhovateľky) vo svojom písomnom

vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhoval rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru argumentácie odvolateľky sú protichodné.
Na jednej strane táto tvrdí, že manžel ju fyzicky napadol a týral, na druhej strane, že zbabelo opustil
spoločnú domácnosť. Nemohol však zostať v spoločnej domácnosti s agresívnou, dominantnou ženou,
ktorá ho dokáže vyprovokovať ku konaniu, ktorého by neskôr mohol ľutovať, navyše v prítomnosti
maloletých detí. Pod zámienkou svojho podnikania zanedbávala navrhovateľka rodinu, na ťarchu

zvýšeného úsilia manžela. Ona zavinila, že ako múdrejší ustúpil a vykonal preventívne opatrenia na
svoju ochranu a ochranu záujmov detí a zo spoločnej domácnosti odišiel. To, že sa už nemal kto
starať o domácnosť jej vadilo a prehlbovalo nenávisť k manželovi, ktorý si toto dovolil, pričom kto je
dominantný a agresívny a kto submisívny a rozvážny, bolo možné pozorovať aj na pojednávaní vo veci.
Prioritou navrhovateľky nebol záujem detí, ani záujem na kultivovanom rozchode, ale peniaze. Zneužila

odchod manžela k tomu, aby manipulovala deti proti nemu, obmedzovala kontakt s nimi. Na jednej
strane obviňuje manžela, že vybral zo spoločných peňazí 15.000,- eur, na druhej strane
svoje výbery vysvetľuje ako obranu proti jeho márnotratnosti. Nevysvetlila postupné výbery z účtu, ktoré
vykonávala v r. 2019 a naďalej. Navrhovateľka býva v rozsiahlom, nadštandardnom rodinnom dome s
veľkým priľahlým pozemkom, ktorý je kompletne zariadený. Manžel neodišiel z domu dobrovoľne. Našiel

si nájomný dvojizbový byt, ktorý nebol dostatočne zariadený tak, aby poskytoval štandardné užívanie,
preto si zobral dve pôžičky. Navrhovateľka stratila práceneschopnosť v dôsledku úrazu, kedy ju poranil
baran, ktorého chová na pozemku spolu s ďalšími ovcami, pričom k tomu došlo jej neopatrnosťou,
napriek tomu, že vedela, že je baran agresívny, útočí, prišla s ním do kontaktu. Manželka je jediným
spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti, ktorú dotuje zo spoločných peňazí patriacich do BSM.

Tvrdí však, že spoločnosť nevykazuje zisk. Toto nie je podstatné, ale podstatné je to, že navrhovateľka
je podnikateľom a nemôže ísť na ťarchu manžela jej neúspech v podnikaní. Nie je rozhodujúci príjem
reálny, ale konanie, v dôsledku ktorého sa zisk nevytvára. Ide tu o neprimerané riziká z jej strany, ktoré
dôvodne išli na jej ťarchu. On nevie nič o pôžičke od rodičov. Na jednej strane tvrdí, že nemá s deťmi
z čoho žiť, na druhej strane nakúpila cenné papiere. Je vylúčené, aby si nepamätala, na čo postupne

minula čiastku 10.000,- eur. On jej ponúkal zmeny v bývaní tým, že on zostane v dome s deťmi a ona
sa presťahuje do nájmu, s čím nesúhlasila. Tiež je ponúkal možnosť predaja spoločných pozemkov, či
spoločnej garáže. Ona na rozdiel od neho býva v luxuse, preto nie sú splnené komplexne podmienky
na priznanie jej výživného, ktoré na viac považuje za rozporné s dobrými mravmi.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP)
a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez toho, aby bol
viazaný dôvodmi odvolania ( § 66 CMP), prihliadnuc i na prípadné vady konania (§ 67 CMP) a po jeho
preskúmaní dospel k záveru, že toto je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušiť a
podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím zamietol v celom rozsahu návrh navrhovateľky na
určenie vyživovacej povinnosti zo strany v tom čase ešte jej manžela k nej, dôvodiac, že neboli pre
priznanie ňou požadovaného nároku splnené zákonné predpoklady.

8. Rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním napadla navrhovateľka, navrhujúc ťažiskovo pre
nedostatočne (nesprávne a neúplne) zistený skutkový stav veci s následkom nesprávnych skutkových
a právnych záverov na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, jeho zrušenie a vrátenie
veci tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (dôvody na odvolanie vedené v ust. § 62 ods.
1 CMP, § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

9. Odvolací súd po preskúmaní rozhodujúcich skutočností dospel k záveru o dôvodnosti podaného
odvolania.10. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť.
Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby
životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej

povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

11. Podľa § 71 ods. 2 zákona o rodine, vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu
povinnosť detí voči rodičom.

12. Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

13. Podľa § 75 ods. 2 zák. o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

14. Požiadavka, aby manželia mali rovnakú životnú úroveň, vyplývajúca z vyššie uvedeného citovaného
ustanovenia, je odôvodnená okrem princípu solidarity aj ich rovnakým postavením v právach

a povinnostiach z manželského zväzku vyplývajúcich. Rozdelenie úloh v rodine a manželstve
predpokladá, že niektorý z manželov bude zabezpečovať starostlivosť o rodinu, deti a domácnosť „na
úkor“ vlastnej pracovnej činnosti, preto sa rovnosť manželov neuplatňuje mechanicky. Vychádzajúc zo
znenia zákona, pre potreby rozhodovania o nároku na manželské výživné je potrebné skúmať potreby
oprávneného, a zároveň právne relevantnú skutočnosť, ktorou je výkon starostlivosti o domácnosť.

Zo znenia zákona už nevyplýva, že musí ísť o spoločnú domácnosť, ale podporne možno vyvodiť,
že musí ísť o uspokojovanie potrieb všetkých členov rodiny, ktorí domácnosť tvoria, vrátane osobnej
starostlivosti o deti. Pojem rodina je chápaný širšie než pojem manželstvo, alebo než len spoločenstvo
osôb založené na biologických vzťahoch. Keďže uspokojovanie potrieb rodiny samostatne nárokovať
nemožno, tento je subsumovateľný pod ustanovenie o plnení niektorej z vyživovacej povinnosti, v tomto

prípade manželského výživného. Bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo nie, zákon vyžaduje,
aby mali rovnakú životnú úroveň.

15. Aj (nielen) pri úvahách, či je možné priznať výživné vo svetle ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine (rozpor
s dobrými mravmi), je potrebné spoľahlivo zistiť dôvody, ktoré viedli k vzniknutej situácii neplnenia si

vyživovacej povinnosti, a to aj v kontexte ust. § 18 a § 19 Zákona o rodine, ktoré určujú práva a povinnosti
manželov.

16. Z ust. § 18 Zákona o rodine vyplýva, že manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach,
sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne

o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.

17. Ust. § 19 ods. 1 Zákona o rodine zase stanovuje povinnosť oboch manželov starať sa o
uspokojovanie potrieb rodiny podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom
uspokojovanie potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.

18. Rovnako je potrebné sa pri rozhodovaní o takomto nároku vysporiadať s dôvodmi, pre ktoré vznikla
odkázanosť jedného z manželov na výživu. Úspech takéhoto nároku nie je daný len vtedy, ak na
strane jedného z manželov existuje sociálna odkázanosť, ale aj vtedy, ak je spravodlivé dorovnať ich
rozdielnu životnú úroveň, čo je práve aplikáciou zásady solidarity vnesenej do praxe, ktorá nepripúšťa,

aby sa niektorý z manželov dostal do nevýhodnejšieho postavenia napríklad v dôsledku starostlivosti o
domácnosť, alebo o deti. To, ako si konkrétne manželia upravia spôsob a rozsah prispievania každého
z nich na uspokojovanie potrieb rodiny, je predovšetkým vecou dohody. V praxi sa však vyskytujú
prípady, ako je tomu tiež v posudzovanej veci, keď zárobkovo činný manžel sa sám rozhodne, akú
sumu bude mesačne poskytovať druhému manželovi na vedenie domácnosti, či výživu detí a zvyšok

príjmu si ponecháva pre vlastnú potrebu. Obranu proti takémuto spôsobu hospodárenia poskytuje, a to
bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo nie, práve ust. § 71 Zákona o rodine. Pri rozhodovaní o
takomto nároku teda nestačí len zistiť výšku príjmov oprávneného a povinného, ale aj konkrétnu mieru
ich potrieb danú povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom manželov, dôvodmi nepodieľaniasa na uspokojovaní potrieb rodiny, ako aj porušenia povinností z hľadiska ust. § 18 a § 19 Zákona
o rodine. Výkon osobnej starostlivosti o deti a rodinu je cenený rovnako, ako zárobková činnosť.
Manžel, ktorý obstaráva uspokojovanie potrieb rodiny, má byť zásadne chránený tak, aby sa nedostal

do nevýhodnejšieho postavenia v dôsledku či už straty svojho zamestnania, či výkonu starostlivosti o
mal. deti, či iných členov domácnosti, či zdravotných problémov a v dôsledku toho skrátenia možností,
prípadne absolútneho znemožnenia dosiahnutia príjmu, ktorý by bol spôsobilý adekvátne z jeho strany
nielen vlastné potreby, ale aj potreby rodiny uspokojiť a dôsledkom takejto situácie v ktorej by sa
ocitol, by bola rozdielna životná úroveň (na jeho ťarchu) oproti druhému z manželov. Dispozícia určitou

primeranou sumou peňazí, ktorá zabezpečuje úhradu osobných potrieb, či potrieb rodiny pre najbližšiu
budúcnosť, ešte neznamená, že manžel, ktorý takouto sumou disponuje, nemá nárok na výživné voči
druhému manželovi. Pri rozhodovaní treba brať do úvahy, že každému hospodáreniu, patrí aj dispozícia
primeranými peňažnými rezervami, ktorých sa účastník, kým nedôjde k mimoriadnym prípadom, inak
nedotýka. O tom, že vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi ovládaná princípom solidarity,
má v hierarchii vyživovacích povinností prioritné postavenie, nemožno pochybovať.

19. Vychádzajúc z článku 6 základných princípov CMP, v spojitosti s ustanoveniami § 35 a § 36
CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci, pričom postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania
a je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich
účastníci konania nenavrhli (tzv. vyšetrovací princíp, ktorý je v mimosporovom procese úzko spätý

s princípom oficiality a princípom materiálnej pravdy, ktoré súvisia s objemom a kvalitou zistených
skutočností právne relevantných pre meritórne rozhodnutie). I keď zákon nerezignuje v mimosporových
konaniach na procesnú aktivitu účastníkov konania, zodpovednosť za zistenie skutočného stavu veci je
bremenom súdu, keďže vylučuje, resp. obmedzuje využitie procesnej zodpovednosti účastníkov konania
za výsledok konania, teda ho možno identifikovať ako „potlačenie subjektívneho dôkazného bremena“.

Ako vyplýva z uznesenia ÚS SR z 24.apríla 2003 sp. zn. IV. ÚS 78/03 všeobecný súd je povinný a
oprávnený v nesporových konaniach vykonávať dôkazy nielen v rozsahu svojej zákonnej kompetencie,
ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového stavu, ktoré dôkazy nemôžu závisieť
od vôle účastníkov konania.

20. Vyhodnotením doposiaľ vykonaným dokazovaním zistených skutočností vo svetle vyššie uvedených
teoretických východísk, možno prisvedčiť odvolateľke, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o jej
nároku, teoretickými zákonnými východiskami ovládajúcimi jej nárok dôsledne nespravoval. Z hľadiska
posúdenia vecnej problematiky manželského výživného súdom prvej inštancie, nemožno považovať
ani výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania v prvoinštančnom konaní za dostatočný podklad pre

konečné rozhodnutie v otázke, ktorá bola predmetom posudzovania.

21. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v čase podania návrhu účastníci konania boli stále
manželia, k zániku manželstva došlo 27.10.2021 v dôsledku rozvodu, ktorým časovým obdobím je aj
vymedzená možnosť priznať za splnenia zákonných predpokladov navrhovateľke požadovaný nárok.

22. Z výpovedí účastníkov vyplynulo, že do 01.07.2020 spolu žili v obci L. v spoločnom
rodinnom dome, ktorý je podľa údajov katastra nehnuteľností zapísaný na liste vlastníctva č. XXX pre
k.ú. L. spolu s garážou a priľahlými pozemkami o rozlohe cca 2.933 m2. Dom, garáž, ako aj priľahlé
pozemky sú zaťažené záložným právom v prospech Y.y. Výška mesačnej splátky úveru poskytnutého

Y.. je 552,32 eur. Okrem toho manželia splácajú ďalší úver poskytnutý J.., a to mesačnými
splátkamipocca123,-eur.Zarok2020bolakuvedenýmnehnuteľnostiamvyrubenádaňznehnuteľností
vo výške 30,49 eur a poplatok za komunálny odpad vo výške 64,- eur.

23. Manžel (bývalý) sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval počas trvania manželstva a to dňa

01.07.2020 (navrhovateľka tvrdí, že v deň narodenín ich syna a bez predchádzajúceho upovedomenia
ich o tomto kroku) a prenajal si jednoizbový byt v R. V., kde býva doposiaľ (zmenu v odvolacom konaní
netvrdí). Manželka naďalej zostala bývať v spoločnom dome manželov spolu so synom účastníkov E. L.
(nar. XXXX) a maloletým G. V., zvereným do spoločnej pestúnskej starostlivosti oboch manželov.

24. Sporným nebolo, že odchodu manžela zo spoločnej domácnosti predchádzali dlhodobo vzájomne
narušené vzťahy medzi manželmi. Bývalý manžel tvrdí, že manželka sa ho snažila vyprovokovať ku
konfliktom, aby ho mohla následne kriminalizovať, preto z preventívnych dôvodov aby sa nedopustil
konania, ktoré by musel potom ľutovať zo spoločnej domácnosti odišiel. Navrhovateľka tvrdí (tiež vpriebehu odvolacieho konania), že zo strany manžela počas trvania manželstva bola opakovane fyzicky
napadnutá, boli jej spôsobené zranenia a faktom je, že tieto jej tvrdenia v rámci vyjadrenia k odvolaniu
bývalý manžel výslovne nepopiera. Ako ďalší dôvod odchodu manžela zo spoločnej domácnosti (o

ktorom sa mala dozvedieť dodatočne) navrhovateľka uvádza jeho mimomanželskú známosť, ktorú tento
počas trvania manželstva mal udržiavať a odchodom zo spoločnej domácnosti ďalej rozvíjať, ktorá ako
tvrdí aj trvá s tým, že o tejto má vedomosť tak prenajímateľ bytu v ktorom aktuálne bývalý manžel
býva, ako aj ich spoločný syn E., ktoré tvrdenia navrhovateľky rovnako v priebehu odvolacieho konania
bývalým manželom popreté neboli.

25. Po odchode bývalého manžela zo spoločnej domácnosti starostlivosť o spoločný majetok,
hospodárstvo vrátane zvierat, i mal. deti (tiež dieťa v pestúnskej starostlivosti) prevzala výlučne
navrhovateľka. Podľa jej tvrdení manžel prvý polrok po odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti sa o
nich vôbec nezaujímal, nenavštívil ich, kontaktoval ich až pred nariadeným pojednávaním v tejto veci.
Bývalý manžel to v princípe nepopiera, len tvrdí, že do jesene 2020 manželke s hospodárstvom pomáhal

(tiež s jeho zazimovaním koncom daného roku), potom s tým skončil, pretože mu prekážali verbálne
útoky navrhovateľky na neho.
26. Po odchode zo spoločnej domácnosti bývalý manžel začal prispievať výživným na spoločného syna
E. vo výške 250,- eur mesačne a na chod domu sumou 40,- eur mesačne, pričom nebolo sporným, že
obe tieto čiastky, teda ich výšku si určil sám na základe vlastného rozhodnutia. Tvrdil, že od odchodu zo

spoločnej domácnosti platil aj polovicu mesačných splátok úverov, ktorými sú manželia zaťažení, a to
276,16 eur ako polovicu splátky hypotekárneho úveru poskytnutého Y. a čiastku 61,50 eur ako polovicu
splátky úveru poskytnutého im J.. Navrhovateľka nespochybňuje platby výživného a platby na chod
domu, avšak tvrdí, že splátky úverov, resp. polovicu, ktorá pripadá na bývalého manžela, tento začal
platiť až na prelome rokov 2020/2021, a to po tom, ako k týmto úhradám bol zo strany veriteľa vyzvaný

(teda nie od júla 2020), ktoré tvrdenia navrhovateľkin bývalý manžel ani v konkrétnosti nepopiera).

27. Manžel je zamestnaný v spoločnosti H. R.. Za obdobie 11/2020 - 04/2021 dosiahol priemerný čistý
mesačný príjem vo výške cca 1.867,- eur (č.l. 468).

28. Podľa nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.07.2021 a príjmových pokladničných dokladov manžel
za prenájom bytu v R. V. platí nájomné vo výške 300,- eur + 70,- eur mesačne za služby a energie, t.j.
spolu 370,- eur mesačne.

29. Ďalšie výdavky manžela predstavujú sumu cca 460,- eur, z čoho je cca 100,- eur mesačne (1.196,-

eur/rok) rizikové životné poistenie, 7,- eur mesačne (83,- eur/rok) poistenie domu, 30,- eur internet, 36,-
eur mobil, 100,- eur pohonné hmoty na cestu do práce, 80,- eur servis a poistenie auta (800,- eur/rok
servis + 125,- PZP/rok + 39,- eur/rok pripoistenie sedadiel), 10,- eur doplatky na lieky, 197,- eur (96,-
eur PSS + 101,- eur O.) splátky spotrebných úverov čerpaných podľa tvrdenia manžela na zariadenie
novej domácnosti, čo však navrhovateľka spochybňuje tvrdiac, že podľa vedomosti od prenajímateľa

bol byt plne zariadený.

30. Manželka bola do 04.06.2021 zamestnaná vo výrobe úľov u L. L., kde v období od 11/2019
do 08/2020 dosahovala čistý príjem v priemernej výške 707,50 eur. Pri skončení pracovného pomeru v
júni 2021 pre nadbytočnosť, jej zamestnávateľ vyplatil ešte sumu 215,60 eur.

31. Od septembra 2020 však navrhovateľka (teda v rozhodnom období) bola dlhodobo práceneschopná,
a to najmä v dôsledku opakovaného úrazu kolena, ktorý si v konečnom dôsledku vyžiadal operačný
zákrok. K úrazu došlo tak, že raz ju napadol ich agresívny baran, druhý raz ju zranil cudzí pes. Nebolo
sporné medzi manželmi, že baran ktorý zranil manželku bol agresívny aj v minulosti. Napadol aj manžela

aj jedno z detí.

32. Počas práceneschopnosti boli manželke vyplácané nemocenské dávky v priemernej výške cca 459,-
eur mesačne.

33. V súvislosti s pestúnskou starostlivosťou o maloletého G. V. bolo manželke vyplácaných 387,50 eur
mesačne, a to v skladbe opakovaného príspevku náhradnému rodičovi vo výške 191,30 eur mesačne a
opakovaného príspevku dieťaťu zverenému do náhradnej starostlivosti vo výške 196,20 eur mesačne,
ktoré prostriedky mali slúžiť primárne na úhradu nákladov maloletého G. V..34. Manželka uvádzala výdavky na domácnosť vo výške cca 699,- eur mesačne (cca 76,- eur - elektrina
+ 16,- eur - vývoz spetiku + 10,75 eur - Satro + 15,79 eur - TV magio + 150,- eur - rozvoz detí do školy

a na krúžky + 13,- eur/157,- eur ročne/ PZP auta + 33,- eur /400,- eur ročne/ - palivové drevo do kachieľ
+ 80,- eur /720-1200,- eur ročne/ - pelety na kúrenie + 350,- eur strava + 40,- eur drogéria.

35. Okrem toho hradila polovicu splátok úverov na dom vo výške 276,- eur + 61,50 eur a synovi povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu na motorku vo výške 3,25 eur mesačne /39,- eur ročne. V

súvislostisosvojouliečboumanželkauvádzalavýdavkyvovýške49,-eurnainjekcieindikovanélekárom
a 20,- eur mesačne na výživové doplnky.

36. Manželka je jedinou spoločníčkou a konateľkou spoločnosti E.., ktorá je aktuálne stratová. Z
predložených výpisov je zrejmé, že účet spoločnosti bol v rozhodujúcom období mesačne dotovaný zo
strany manželky sumami v rozpätí cca od 100 - 200,-. Z účtu spoločnosti odchádzali úhrady napr. za

mobilné služby spoločnosti S., splátky nejakých úverov, úhrady zrejme účtovníckych služieb.

37. V konaní bolo tiež preukázané, že manželka v marci roku 2019, (viac ako rok pred rozhodným
obdobím) previedla zo spoločných prostriedkov na iné účty postupne v rôznych čiastkach spolu sumu
16.000,- eur.

38. Na strane druhej však navrhovateľka tvrdí, že bývalý manžel z bankového účtu vybral postupne
v princípe rovnakú čiastku 15.000,- eur, avšak vzťahujúcu sa k rozhodnému obdobiu, nevysvetlil ich
použitie, vybral ich bez jej vedomia a súhlasu a z genézy predložených šetriacich účtov je tiež zrejmé, že
si mesačne šetril a odkladal po 500,- eur, a to aj v období nasledujúcom od podania návrhu na určenie

manželského výživného.

39. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vyššie uvedené
skutočnosti vyhodnotil na ťarchu navrhovateľky, keď jej bližšie nešpecifikovanému konaniu, či
okolnostiam pripísal rozpor s korektívom dobrých mravov a za súčasného posúdenia, že podiel na

splácaní úveru, platenie výživného a čiastka 40,- eur na domácnosť, ktoré t. č. už bývalý manžel na
potreby členov domácnosti prispieva, je postačujúcou v okolnostiach pre záver o v princípe rovnakej
životnej úrovne oboch manželov v rozhodnom období. Rozhodnutie manžela pre odchod zo spoločnej
domácnosti vyhodnotil ako správne a zrejme nevyhnutné riešenie. Dôsledky odchodu manžela zo
spoločnej domácnosti, pokiaľ ide o bytové pomery, pripísal na ťarchu navrhovateľky, ktorá podľa jeho

názoru zostala žiť v luxuse na rozdiel od manžela, ktorý musí bývať v neveľkom prenajatom byte, na
ktorého čiastočné zariadenie si musel vziať spotrebný úver, nemôže užívať spoločný majetok, čo sa
súdu prvej inštancie javí ako amorálne. Za nezanedbateľný a zjavne postačujúci považoval príspevok
na chod domácnosti navrhovateľky v podobe výživného spoločnému synovi, príspevku na údržbu domu
40,- eur mesačne a splácanie polovice splátok úveru na dom. Na ťarchu navrhovateľky zároveň pripisuje

prevod zisteného obnosu finančných prostriedkov v roku 2019 na iné účtu, či skutočnosť, že financovala
čiastkami 100,- až 200,- eur mesačne chod nerentabilnej spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej je
jedinou konateľkou. Sumárne tak v daných okolnostiach videl nenaplnenie podmienok vyžadovaných §
71 ods. 1 pre priznanie požadovaného nároku, ktorý zároveň považoval za rozporný s dobrými mravmi
v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine.

40. Vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie odvolací súd nezdieľa, keďže nie všetky čiastkové
závery, na ktorých je založený, majú oporu v skutkových okolnostiach danej veci pri súčasnej absencii
dôsledného vysporiadania sa s rozhodujúcimi kritériami uplatnený nárok ovládajúcimi.

41. O tom, že navrhovateľka sa odchodom manžela zo spoločnej domácnosti, ktorý bol naviac
náhly a tiež následnou dlhodobou práceneschopnosťou v dôsledku utrpeného úrazu dostala do
nevýhodnejšieho postavenia ako jej manžel, nemožno pochybovať. Nič na tom nemení ani skutočnosť,
že spolu s ich spoločným dieťaťom a ďalším maloletým dieťaťom, ktoré mali s manželom v spoločnej
pestúnskej starostlivosti, zostala bývať v spoločnom rodinnom dome, kde takto tvoria spoločnú

domácnosť a na strane druhej, manžel odišiel bývať len do jednoizbového bytu (viac či menej
zariadeného). Vezmúc totiž do úvahy dôsledky jeho odchodu zo spoločnej domácnosti spočívajúce v
tom, že to bola navrhovateľka, na ktorú boli takto prenesené všetky povinnosti spojené so starostlivosťou
o spoločný majetok, hospodárstvo, domácnosť a jej členov, teda o ich spoločného syna a tiež o ďalšiemaloleté dieťa, ktoré majú v spoločnej pestúnskej starostlivosti, naviac, s prihliadnutím na úraz, ktorý
utrpela v dôsledku ktorého bola dlhodobo PN a mala obmedzenú pohyblivosť (chodila s barlami),
rozhodne nemožno pripísať na jej ťarchu skutočnosť, že na rozdiel od manžela zostala bývať „v

luxuse“, ako to podsúval manžel a nekriticky to prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia aj súd
prvej inštancie. Pokiaľ totiž samotný manžel pred súdom tvrdil, že na ich spoločnom hospodárstve sa
„narobil ako kôň“, ako možno charakterizovať situáciu na strane navrhovateľky, ktorá prevzala sama,
ako žena, (pretože bola k tomu prinútená, keďže ju odchodom zo spoločnej domácnosti manžel do
takéhoto postavenia bez jej voľby uviedol) celú ťarchu starostlivosti o spoločný majetok, hospodárstvo,

zvieratá, ktoré ho tvoria a tiež zodpovednosť za starostlivosť o deti. Manžel v princípe dobrovoľne
spoločnú domácnosť opustil, pričom nemožno vylúčiť, že participačnú úlohu v tomto kroku mohla
zohrávať skutočnosť, že už v tom čase mal mimomanželskú známosť (tvrdenia navrhovateľky v tomto
smere nepopiera), a na rozdiel od navrhovateľky po odchode mohol viesť starostlivosťou o spoločný
majetok, či deti neobmedzený a nezaťažený život. Za týchto okolností skutočnosť, že na rozdiel od
navrhovateľky žil v jednoizbovom byte, či nemohol užívať spoločný majetok, považovať za amorálne

(na ťarchu navrhovateľky) je neudržateľné. Nielen, že manželovi nič reálne nebránilo, ale bolo priamo
jeho povinnosťou a zodpovednosťou na starostlivosti o spoločný majetok a jeho udržiavanie spolu s
navrhovateľkou sa podieľať bez ohľadu na to, či s ňou chcel aj partnersky žiť, alebo chcel žiť s inou
ženou a rovnako sa podieľať na každodennej starostlivosti o ich spoločné dieťa a tiež dieťa zverené im
do pestúnskej starostlivosti, ktorej zodpovednosti ho jeho odchod zo spoločnej domácnosti z hľadiska

zákona nezbavil, v ktorom smere však bol nečinný. Ani tvrdenia o tom, že navrhovateľka ho mala
údajne provokovať k verbálnym útokom a on sa obával, či by sa nedopustil voči nej konania, ktoré
by mohlo byť kriminalizované, jeho nečinnosť v tomto smere neospravedlňujú. Z doposiaľ vykonaného
dokazovania sa teda javí, že to bola navrhovateľka, ktorá v každom smere bola po odchode manžela
zo spoločnej domácnosti znevýhodnená, obmedzená vzniknutými okolnosťami, spoločnými záväzkami,

ktoré dopadali výlučne na ňu a nehovoriac už o dôsledkoch úrazu, ktorý utrpela a ktorý vo výsledku ju
zjavne, aj vzhľadom k nárokovanému obdobiu prinútil (keďže reálne uspokojovať potreby domácnosti
a teda aj svoje mohla len z dávok nemocenského poistenia), uchádzať sa o výživné zo strany svojho
manžela. Za adekvátny (plnohodnotný) podiel v okolnostiach danej veci na úhradách všetkých potrieb
domácnosti a tiež jej všetkých členov, nemožno považovať skutočnosť, že sa podieľal (aj to je sporné

odkedy) len na splátkach spoločných úverov v jednej polovici, keďže to jednak neboli (ako správne na to
poukazuje aj navrhovateľka), prostriedky určené na spotrebovanie, ale poukazované priamo bankám,
ktoré úvery poskytli a v rovnakej výške sa na týchto splátkach podieľala samotná navrhovateľka, teda
prostredníctvom plnenia si zmluvnej povinnosti splácať úvery použité na financovanie nadobudnutia
vlastného majetku navrhovateľka žiadnym spôsobom na úkor manžela zvýhodnená nebola. Majetok

je stále v ich spoločnom vlastníctve, takže rovnocenné participovanie na plnení záväzkov k nemu sa
viažucich je prirodzené. Pokiaľ ide o vyživovaciu povinnosť na dieťa, či zanedbateľný príspevok 40,-
eur na chod domu, ide o čiastky, ktoré si vlastným rozhodnutím určil samotný manžel bez toho, aby ich
výšku z hľadiska opodstatnenosti, či už vo vzťahu k maloletému dieťaťu, pokiaľ ide o reálne náklady,
ktoré je potrebné vynaložiť na jeho odôvodnené potreby, alebo vo vzťahu k prevádzke a udržiavaniu

spoločného majetku, s navrhovateľkou konzultoval, či sa na nich dohodol (odvolací súd poznamenáva,
že na čas po rozvode mu bolo určené výživné na mal. dieťa 370,- eur mesačne). Vezmúc do úvahy už
len tieto skutočnosti, ktoré indikujú k záveru o porušení zákonných povinností daných ust. § 18 a § 19
Zákona o rodine zo strany manžela v rozhodnom období (porušenie povinnosti žiť spolu, byť si verní,
pomáhať si, starať sa spoločne o deti, starať sa o uspokojovanie potrieb rodiny podľa svojich schopností,

možností a majetkových pomerov, pričom uspokojovanie potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o
deti a domácnosť) pri doterajšej absencii významných, na ťarchu navrhovateľky objektívne v tomto
smere vyznievajúcich skutočností, záver o tom, že vo svetle imperatívu dobrých mravov uplatnený nárok
čo do základu (nie čo do výšky) navrhovateľke nemožno priznať ako nemajúci oporu v skutkových
okolnostiach, nemožno považovať za správny.

42. Pokiaľ ide o príčiny, v dôsledku ktorých sa navrhovateľka ocitla v celkovo (tiež finančne) v
nevýhodnejšom postavení ako jej manžel, okrem dôsledkov samotného odchodu manžela to bol tiež
jednoznačne utrpený úraz a s ním spojená následná dlhodobá PN navrhovateľky, vo vzťahu k príčinám
ktorého je absolútne neudržateľným podsúvanie toho, že by mohol byť dôsledkom nezachovania

si potrebnej opatrnosti navrhovateľkou, resp. nezabezpečenia na hospodárstve sa nachádzajúceho
zvieraťa (barana) dostatočne na to, aby ju nemohol napadnúť, keď sa k nemu priblížila. O tom, že na
hospodárstve sa nachádza takto agresívne zviera, manžel v čase odchodu zo spoločnej domácnosti
nesporne vedel, keďže v priebehu konania nespochybňoval, že predtým toto zviera napadlo aj jeho anapadlo tiež jedno z mal. detí. Napriek tomu spoločnú domácnosť opustil a navrhovateľku, ako aj obe
maloleté deti, ponechal na hospodárstve, kde sa takéto zviera nachádza, vo vedomí, že kedykoľvek
môže prísť k tomu, že zviera ich môže napadnúť a nevykonal žiadne opatrenia, aby takúto možnosť

eliminoval. Hypotetické úvahy takéhoto charakteru v zjavnej snahe odviesť pozornosť od nesporného
faktu, že jednoznačne znevýhodnenou bola v rozhodnom období navrhovateľka, nie sú namieste. Bývalý
manžel síce t. č. uvádza, že navrhoval navrhovateľke po odchode zo spoločnej domácnosti rôzne
riešenia celkovo vzniknutej situácie (mal navrhovať, že by s deťmi na hospodárstve a v dome zostal žiť
on a ona by sa presťahovala do prenajatého bytu) zároveň však neuviedol či išlo o návrhy realizovateľné

minimálne z hľadiska či už potrieb a záujmov mal. detí, alebo ich postojov k takémuto riešeniu. Je
tu totiž celý rad faktorov, ktoré na realizáciu takejto možnosti majú ťažiskový dopad. Skutočnosť,
že v rozhodnom období bol príjem manžela významne vyšší oproti výške nemocenských dávok
navrhovateľky, ktoré boli jej príjmom v dôsledku dlhodobej PN, pochybovať nemožno. Nezanedbateľnou
je tiež skutočnosť, že zo svojho príjmu nielen bol spôsobilý uhrádzať svoje vlastné životné náklady, ale
tento príjem mu umožňoval aj nie zanedbateľnú tvorbu úspor. Na rozdiel od neho sa navrhovateľka,

ktorá sa naviac starala o potreby všetkých členov domácnosti, a tiež spoločný majetok manželov
zabezpečujúc aj chod spoločného hospodárstva sa dostala v dôsledku práceneschopnosti do finančne
ťaživej situácie. Súd prvej inštancie na ťarchu navrhovateľky hodnotí, že v roku 2019 (čo bolo však viac
ako rok pred odchodom manžela zo spoločnej domácnosti) vybrala z účtu určitú sumu peňazí, ktoré mala
rôznym spôsobom použiť, zároveň však na strane druhej (a na to dôvodne poukazuje navrhovateľka

v odvolaní), sa súd nevysporiadava s tým, že na časovej osi neskôr, blížiac sa rozhodnému obdobiu,
mal manžel vybrať z účtu približne rovnakú čiastku peňazí, túto spotrebovať a tiež, že v rozhodnom
období si v pomerne významnej miere tvoril aj úspory. Nemožno pochybovať, keďže každý subjekt pokiaľ
mu to dovoľujú podmienky, musí disponovať určitou rezervou, o to viac navrhovateľka, ktorá sa sama
stará o dve deti a celé hospodárstvo, ktoré prostriedky však racionálne neslúžia na bežnú každodennú

spotrebu, ale sú zábezpekou pre „krajnú núdzu“ , teda prípad náhle vzniknutých situácií spojených s
mimoriadnymi výdavkami. To však nediskvalifikuje navrhovateľku s prihliadnutím na celkové okolnosti
z možnosti žiadať výživné. Je potrebné si zároveň uvedomiť, že zatiaľ čo navrhovateľka zabezpečuje
(tiež finančne) chod celej domácnosti a všetkých jej členov vrátane jej (tiež náklady na chod domu a
hospodárstva), úspory manžela, vybraté prostriedky, či jeho príjem (mimo platieb na výživné dieťaťa,

podielu na úveroch a 40,- eur na dom) slúžia výlučne na jeho potrebu.

43. Z dokazovania tak doposiaľ plynúce skutočnosti spočívajúce v tom, že navrhovateľka po odchode
manžela zo spoločnej domácnosti reálne musela prevziať celú starostlivosť o spoločnú domácnosť a
úhradupotriebvšetkýchjejčlenov(bolaktomuprinútenáokolnosťami),súčasťouktorejjeajstarostlivosť

o spoločné maloleté dieťa, tiež mal. dieťa v spoločnej pestúnskej starostlivosti, hospodárstvo, spoločný
majetok a všetko, čo s tým súvisí, pri zistení porušenia povinností manželom daných ust. § 18 a § 19
Zákona o rodine, za súčasného zistenia, že v dôsledku úrazu bola dlhodobo diskvalifikovaná z pracovnej
činnosti, za súčasného faktu, že príjem manžela to umožňuje, nie je žiaden racionálny ani zákonný
dôvod pre neuvedenie aplikácie zásady solidarity do praxe aj v okolnostiach danej veci.

44. Pokiaľ ide o úvahy o výške uplatneného nároku, predpokladom bezpečného záveru v tomto smere
bude došetrenie prítomných sporných skutočností, ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal vôbec,
alebo nedostatočne a ktoré sa týkajú sporného, či jemu bezprostredne predchádzajúceho obdobia.
Ide napr. o zistenia, kedy po odchode zo spoločnej domácnosti manžel reálne začal splácať úver,

tiež tvrdenia o výbere väčšieho obnosu peňažných prostriedkov zo strany manžela v období na
časovej osi blízkemu rozhodnému obdobiu, tvorbu jeho úspor, reálne použitie prostriedkov čerpaných
zo spotrebného úveru (navrhovateľka tvrdí, že od prenajímateľa manželovho bytu má vedomosť
o tom, že byt bol plne zariadený). Tiež je potrebné venovať pozornosť príčinám odchodu manžela
zo spoločnej domácnosti (existenciu mimomanželskej známosti či skutočnosti, že mal pred odchodom

zo spoločnej domácnosti v určitom období navrhovateľku dokonca fyzicky napadnúť a spôsobiť jej
zranenia), na ktoré okolnosti je potrebné účastníkov dopočuť, resp. pre prípad ich spornosti doplniť
aj ďalšie dokazovanie. Rovnako vo vzťahu k argumentácii, že navrhovateľka je jedinou konateľkou
dotknutej obchodnej spoločnosti (nad rámec toho, že aj na činnosť v nej dopadala PN navrhovateľky)
zaoberať s tiež tvrdeniami navrhovateľky, že ide o spoločnosť, ktorá činnosť nevyvíja a udržiavaná v

činnosti musela byť formálne z dôvodu, že v jej majetku sú stále vedené doposiaľ nepredané zásoby,
či navrhovateľkou tvrdenú skutočnosť, že cez túto spoločnosť boli v podstate okrem iného platené aj
náklady na mobilný telefón v prospech jej manžela.45. Odvolací súd nemá v úmysle ani v najmenšom spochybniť, že manžel až do doby, ako sa vzťahy
medzi ním a manželkou výrazne narušili, spoločnou činnosťou s manželkou pracoval na budovaní a
zveľaďovaní spoločného majetku a hospodárstva a nepochybne, vzhľadom na jeho rozlohu a výsledky

ich činnosti, museli byť obaja týmto dlhodobo fyzicky aj psychicky preťažení, čo mohlo byť tiež jednou
z príčin, pre ktoré sa ich vzťahy vážne narušili a vyústili do rozvodu. Zistenie, do akej miery na tom
mohla participovať mimomanželská známosť manžela, pre potreby tohto konania rozhodujúcim nie
je. Aktuálne však je potrebné korektne sa so vzniknutou situáciu vysporiadať. Na strane bývalého
manžela uvedomením si, akú záťaž opustením spoločnej domácnosti a tiež oboch maloletých detí

bez akejkoľvek prípravy preniesol výlučne na plecia navrhovateľky, preto prirodzenou a spravodlivou
kompenzáciou tohto stavu z jeho strany by bolo, aby prevzal zodpovednosť s tým spojenú aspoň do
tej miery, že v období, v ktorom sa navrhovateľka ocitla v nepriaznivej finančnej situácií v dôsledku
práceneschopnosti, ju primeranou čiastkou solidárne podporí (aj bez nutnosti viesť súdne konanie) a na
strane navrhovateľky primeranosťou takejto požiadavky. Bez ohľadu totiž na to, či si to obaja účastníci
uvedomujú a bez ohľadu na to, že už toho času nie sú manželmi, vzniknutá situácia a jej dôsledky

sú spôsobilé negatívne dopadnúť do sféry oboch maloletých detí (tak ich spoločného dieťaťa, ale
aj dieťaťa, ktoré majú v pestúnskej starostlivosti), keďže bez ohľadu na ich vek je vzniknutá situácia
zásahom do ich stabilného rodinného prostredia a reťazenie súdnych konaní, ktoré nepochybne citlivo
vnímajú, eskalujúcich prítomné napätie vo vzťahoch pre nich najbližších osôb, nemôže byť v ich záujme.
Akokoľvek by sa súd snažil nájsť spravodlivú rovnováhu pri svojom budúcom postupe a rozhodovaní

o uplatnenom nároku, reálne to bez ďalšieho najlepšie môžu posúdiť samotní účastníci. Keďže ich
spolužitie nebolo krátke a tiež spoločne hospodárili, manžel najlepšie vie, aké náklady si vyžaduje
starostlivosťoichmajetokasnímspojenéhospodárstvo,akoajzabezpečenieodôvodnenýchpotriebich
dieťaťa, či starostlivosť aj o ďalšie dieťa, ktoré majú v pestúnskej starostlivosti, či odôvodnené náklady
na potreby navrhovateľky v kolízii s tým, v akej čiastke si on sám svoje vlastné náklady na jednu osobu

vyčísľuje. Pre prípad zotrvávania na existujúcich postojoch, keďže tvrdenia účastníkov sú poznamenané
spornosťami, bude musieť spravodlivú a objektívnu rovnováhu s prihliadnutím na zistené skutočnosti
nájsť súd prvej inštancie pri následnom autoritatívnom rozhodovaní o uplatnenom nároku.

46. Súd prvej inštancie doposiaľ síce východiskovo náležite vymedzil relevantnou právnou úpravou

vyžadovanú zákonnú podmienku uplatneného nároku (rovnakú životnú úroveň oboch manželov podľa
§ 71 ods. 1 Zákona o rodine, či nemožnosť jeho priznania vo svetle imperatívu dobrých mravov podľa
§ 75 ods. 2 zákona o rodine), avšak následne v okolnostiach posudzovanej veci nesprávne túto na
ťarchu navrhovateľky na okolnosti posudzovanej veci interpretoval, a vo výsledku aj za prispenia
neúplne zisteného skutkového stavu, resp. neodstránenia sporných skutočností nesprávne (minimálne

predčasne v závislosti na prípadných nových skutočnostiach ktoré by z ďalšieho dokazovania mohli
vyplynúť) vyhodnotil nesplnenie zákonných predpokladov pre priznanie navrhovateľkou požadovaného
nároku.

47. Keďže teda s poukazom na vyššie uvedené, doposiaľ vykonané dokazovanie nie je dostatočné, v

dôsledku čoho z neho vyvodené skutkové a právne závery sú predčasné a rozsah potreby doplnenia
dokazovania presahuje účelnosť jeho vykonania odvolacím súdom, za súčasnej absencie aktuálne
dosiahnutého konsenzu medzi účastníkmi, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie za použ. ust. § 389
ods. 1 písm. c/ CSP zrušiť a za použ. ust. § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

48. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplní dokazovanie v naznačenom smere, v prípade potreby
vykoná tiež ďalšie dokazovanie za účelom zistenia skutočného stavu veci, samozrejme za nariadenia
pojednávania vo veci, na ktoré predvolá účastníkov a podrobne ich na rozhodujúce skutočnosti
vypočuje, v konaní bude postupovať v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvej

inštancie, svojím procesným postupom poskytne účastníkom konania možnosť realizovať procesné
práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky, CSP a CMP, bude sa zaoberať aj všetkými argumentmi
a dôkaznými návrhmi účastníkov konania, vykonané dôkazy starostlivo vyhodnotí v zmysle zásad
uvedených v ust. § 191 CSP a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie
povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP.

49. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).