Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 12, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/97/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716010407
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Novák, LL.M.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6716010407.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Nováka, LL.M., a
sudcov Mgr. Jána Bednára a JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., v trestnej veci obžalovaného prof. J.. T. T.,
W.., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. e), ods. 2 písm.
d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí
konanom dňa 12. januára 2021 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného a okresného prokurátora

proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/100/2016 zo dňa 25. februára 2019, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obžalovaného prof. J.. T. T., W.., a okresného prokurátora
zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/100/2016 zo dňa 25. 02. 2019 bol obžalovaný prof. J..
T. T., W.., uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208

ods. 1 písm. a), písm. e), ods. 2 písm. d) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2016 s poukazom na
§ 138 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 208 ods. 2, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona súd výkon

trestu odňatia slobody podmienečne odložil a obžalovanému uložil probačný dohľad nad jeho správaním
v skúšobnej dobe, ktorú podľa § 51 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona ustanovil na 4 roky, bez použitia
kontroly technickými prostriedkami.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. c) Trestného zákona súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť
poškodenej Ing. C. T. spôsobenú škodu.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bol obžalovaný zaviazaný k povinnosti nahradiť poškodenej
škodu vo výške 9.660,- Eur.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní intervenujúca
prokurátorka, a to do výroku o uloženom treste, ktoré písomne odôvodnila dňa 02. 07. 2019 v

podstate tým, že v danom prípade neboli produkované skutočnosti vedúce k použitiu ustanovenia
§ 39 ods. 1 Trestného zákona, ktoré umožňujú mimoriadne zníženie trestu. Skutočnosť, že došlo
k zlepšeniu zdravotného stavu poškodenej nie sú takými okolnosťami, ktoré by mali byť v danom
prípade uplatnené pre zdôvodnenie zníženia trestnej sadzby a následne uloženého trestu páchateľovi.
Zlepšenie zdravotného stavu poškodenej má na svedomí skutočnosť, že obžalovaný už nemá dosah na
poškodenú, tá sa v značnej miere osamostatnila, k čomu síce prispela skutočnosť, že s obžalovaným

nežijú v spoločnej domácnosti, ale tieto okolnosti nastali v dôsledku toho, že došlo k rozvodu
manželstva a v podstate obžalovaný bol nútený opustiť spoločnú domácnosť. Navyše, v priebehucelého konania obžalovaný neprejavil ani náznak ľútosti, resp. ospravedlnenia sa za svoje konanie,
naopak, vychádzajúc zo zápisníc z hlavných pojednávaní, opakovane bol na svoje neprístojné správanie
upozorňovaný zo strany predsedníčky senátu, teda žiadnym spôsobom neprispel k urýchlenému

prejednaniu, či objasneniu okolností, za ktorých dochádzalo k páchaniu zločinu, pre ktorý bolo vedené
konanie. Navyše ide o značne citlivú záležitosť tzv. domáceho násilia, ktoré, vychádzajúc o skutkových
zistení, bolo zo strany obžalovaného realizované po dlhšiu dobu. Podľa jej názoru, pre uplatnenie §
39 ods. 1 Trestného zákona je potrebné vyhodnotiť také skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť povahu,
charakter a iné objektívne okolnosti spáchaného zločinu, akými môžu byť napr. aj zákonné znaky

skutkovej podstaty, ak charakterom ich spáchania vybočujú z obvyklých prípadov. V danom prípade
však nie je možné konštatovať, že také skutočnosti nastali. Na mimoriadne zníženie trestu je potrebné
mať preukázané viaceré nie bežne sa vyskytujúce skutočnosti, ktorých existencia nebola vyvolaná
páchateľom a ktoré značne ovplyvnili jeho konanie. Nič nasvedčujúce takýmto skutočnostiam však
nebolo produkované, naopak, poškodená aj v súčasnej dobe, pri vlastnom výsluchu v rámci konania,
mala problémy komunikácie v prítomnosti obžalovaného, teda aj krátkodobá prítomnosť obžalovaného

a spätné pripomenutie si konania mali na poškodenú nepriaznivý následok sprevádzaný aj plačom. V
danom prípade preto pri zachovaní zákonných ustanovení Trestného zákona pre ukladanie trestov, aj
s poukazom na § 34 Trestného zákona, je potrebné ukladať prísnejší trest spojený s odňatím slobody,
kde pri základne trestnej sadzbe 7 rokov až 15 rokov uloženie trestu na samej dolnej hranici zákonom
ustanovenejtrestnejsadzbybybolprimeranýokolnostiamprípaduaajnásledkom,ktorébolispôsobené.

Navrhla preto, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý
rozsudok a aby podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec okresnému súdu na nové prejednanie
a rozhodnutie, resp. aby vo veci sám rozhodol.

Proti uvedenému rozsudku po jeho doručení podal odvolanie aj obžalovaný prostredníctvom svojho

obhajcu, a to písomným podaním zo dňa 06. 03. 2019, v ktorom uviedol, že zásadným odvolacím
dôvodom je skutočnosť, že hodnotiace resumé prvostupňového súdu ohľadom posúdenia jeho
konania čo do jednotlivých čiastkových konaní opísaných vo výrokovej časti napadnutého rozsudku
je nesprávne, keďže vychádza z nejasných a najmä objektívne nepreukázaných okolností skutkových
dejov jednotlivých čiastkových skutkov. Súd prvého stupňa v rámci svojich hodnotiacich úvah o jeho vine

postupoval pri vyhodnotení celého dôkazného súboru vyhodnotením dôkazov a z nich vyplývajúcich
skutkových zistení a záverov v jeho neprospech, na čo poukazoval počas celého trestného konania.

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadrila poškodená prostredníctvom svojho splnomocnca,
v ktorom v podstate uviedla, že na rozdiel od obžalovaného je presvedčená, že konanie pred

súdom prvého stupňa netrpí žiadnou vadou, súd v rozsudku vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil.
Odôvodnenie rozsudku je preskúmateľné a zároveň dostatočne presvedčivé. Nesúhlasí s tvrdením,
že rozhodnutie súdu o vine obžalovaného je založené na nedostatočne presvedčivých dôkazoch,
pričom poukázala na jednotlivé výpovede spoločných detí, starých rodičov a blízkych príbuzných. Všetci

menovaní sa ku skutkom vyjadrili, ich priebeh veľmi podrobne opísala práve poškodená a mal. F. T., z
časti aj starí rodičia. Taktiež poukázala na listinné dôkazy a znalecké posudky, kedy bola preukázaná
úzkostná depresívna porucha, ktoré je dôsledkom dlhodobého psychického a fyzického týrania zo strany
obžalovaného. Že sa skutky stali, bolo ustálené vyhodnotením skupiny priamych aj nepriamych dôkazov,
výrok o vine nestojí a nepadá len na tvrdeniach poškodenej, ako to nesprávne interpretuje obžalovaný. Z

uvedených dôvodov preto navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, pričom uplatnený
nárok na náhradu škody bol súdom priznaný, zamietnutím odvolania zostane tento výrok nedotknutý.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že navrhuje, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste a rozhodol sám tak, že uloží obžalovanému trest odňatia slobody

na dolnej hranici trestnej sadzby bez použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona, a aby obžalovaného
pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolanie
obžalovaného navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia uviedol, že žiada, aby krajský súd zrušil napadnutý

rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, prioritne žiadal o oslobodenie
obžalovaného spod obžaloby. Poukázal na to, že na skutok uvedený v napadnutom rozsudku nie
sú žiadne pádne dôkazy. Súd musí postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo, pričom nemožno
vychádzať z konštrukcií a predpokladov, že sa skutok stal. Nemôže byť akceptovateľné, aby znalkyňaW.. B. vypracovala znalecký posudok na poškodenú a zároveň na mal. syna poškodenej, čo je podľa
neho neprípustné a ide o konflikt záujmov. S tým sa doposiaľ nikto nezaoberal, a nič nebránilo tomu, aby
bol vypočutý mal. syn obžalovaného, ktorý by už mohol na súde vypovedať, pričom v prípravnom konaní

vypovedal to, čo mu povedala matka. Postačuje teda len tvrdenie poškodenej, že sa nejaké skutky stali,
pričom skutok, ktorý sa mal odohrať v Turecku, je preukázaný len tvrdením poškodenej. Ak je teda
možnosť doplnenia dokazovania pre spravodlivé rozhodnutie, tak požiadal, aby tak bolo urobené, keďže
vypočutí svedkovia nič priamo nevideli ani nepočuli, poškodená počas celého obdobia nespravila žiadny
úkon pre nápravu tohto stavu, trestné oznámenie, ktoré podala, vzala späť, lekára nevyhľadala, teda sa

nemožno stotožniť s tvrdením okresného súdu, že vina obžalovaného je bezpochyby preukázaná. Vo
vzťahu k odvolaniu prokurátorky uviedol, že § 39 Trestného zákona pre jeho uplatnenie nepredpokladá
priznanie obžalovaného, ale uvádza, že by bol trest neprimerane prísny, čo by v tomto prípade bol, a
to s poukazom na obdobie páchania skutku od roku 2011, až do rozhodnutia krajského súdu. Ak by aj
súd pripustil vinu obžalovaného, je potrebné skúmať, aký škodlivý následok nastal u poškodenej, ktorý
ale nie je taký, že by bolo možné žiadať uloženie trestu na dolnej hranici trestnej sadzby, pričom aj

zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že u obžalovaného neboli zistené agresívne prvky správania.
Požiadal preto, aby súd odvolanie prokurátorky zamietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie prokurátora aj obžalovaného bolo podané

včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolania boli podané oprávnenou osobou
v súlade s § 307 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na
podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2
Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie prokurátora,

ako aj odvolanie obžalovaného nie sú dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré

dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,
najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou,
prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu.
Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový

súdvysporiadalsovšetkýmipodstatnýmiokolnosťami,jednakvovzťahukotázkeviny,akoajvovzťahuk
otázke trestu a náhrady škody. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku
(str. 17 - 24), s ktorým sa v plnej miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného,

krajský súd konštatuje, že vo vzťahu k otázke viny obžalovaného je potrebné poukázať na to, že zo
spáchania skutku je usvedčovaný nie len výpoveďou poškodenej J.. C. T., ale aj výpoveďami svedkov
Q. S., P. S., V. L., F. T.. Rovnako tak aj vykonaným znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že u
poškodenej bola zistená úzkostne depresívna porucha, ktorá je dôsledkom dlhodobého psychického
a fyzického týrania zo strany obžalovaného, pričom ide o neurotickú poruchu a jej príčinou je

dlhodobo, chronicky pôsobiaca psychotrauma. Výpoveď poškodenej bola primerane konzistentná, mala
logickú štruktúru a popis detailov bol natoľko podrobný a špecifický, že pokiaľ človek takú situáciu
neprežil, nedokázal by ju takto popísať. Ani krajský súd preto nemal žiadne pochybnosti ohľadne viny
obžalovaného. Okresný súd v rámci odôvodnenia rozsudku aj ozrejmil, prečo došlo k úprave skutkovej
vety rozsudku, oproti skutkovej vete obžaloby, s čím sa tiež krajský súd stotožnil. Na rozdiel od názoru

obžalovaného, skutok spáchaný obžalovaným v Turecku nebol preukázaný len výpoveďou poškodenej,
ale aj výpoveďou svedka F. T., ktorý bol v Turecku spolu so svojimi rodičmi. Neobstojí preto obhajoba
obžalovaného, že zo spáchania skutku je usvedčovaný len tvrdeniami poškodenej J.. C. T..Vo vzťahu ku námietkam obžalovaného, že znalkyňa W.. M. B. vypracovala v trestnom konaní znalecký
posudok na poškodenému, a zároveň na jej maloletého syna - svedka F. T., krajský súd nad rámec
odôvodnenia rozsudku okresným súdom považuje za potrebné konštatovať, že z obsahu oboch

znaleckých posudkov, ani z osoby znalkyne, nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať za následok
pochybnosť ohľadne jej nezaujatosti, resp. konflikt záujmov, a ktoré by odôvodňovali prípadný postup
v zmysle § 142 ods. 3, § 152 ods. 1 Trestného poriadku, alebo § 11 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o
znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, teda skutočnosť, že znalkyňa vypracovala znalecký posudok aj na poškodenú, aj na jej

maloletého syna, nie je dôvodom pre jej vylúčenie ako osoby znalca, ani nejde o konflikt záujmov. V
oboch znaleckých posudkoch znalkyňa uviedla, na základe akých metód dospela ku svojim záverom.
Preto aj krajský súd dospel k záveru, že oba znalecké posudky sú vypracované v súlade so zákonom
a procesne použiteľné ako zákonný dôkaz.

Čo sa týka návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania - výsluch svedka, maloletého F. T., tak

okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď taký návrh v zmysle § 272 ods. 3 Trestného poriadku
odmietol. Je potrebné uviesť, že v prípade tohto svedka bolo nutné postupovať v zmysle § 135 ods.
1 Trestného poriadku, a taký procesný postup bol aj pri jeho výsluchu v prípravnom konaní zo strany
orgánov činných v trestnom konaní dodržaný. Jeho opätovný výsluch bol potom vylúčený nie len v
zmysle § 135 ods. 2 Trestného poriadku, ale vyplynul aj zo záverov znaleckého posudku W.. B.. Podľa

názoru krajského súdu by tak mohlo dôjsť k sekundárnej traumatizácii maloletého, ktorý bol navyše v
minulosti svedkom opakovaného protiprávneho konania obžalovaného - svojho otca, voči poškodenej -
svojej matke. Správne preto bola na hlavnom pojednávaní prečítaná zápisnica o výsluchu tohto svedka
z prípravného konania. Aj podľa názoru krajského súdu ide o procesne použiteľný dôkaz, a to nie len s
poukazom na § 135 Trestného poriadku, ale aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

SR Tpj/63/2009, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 4/2010 pod č. 30, pričom
je zároveň nutné uviesť, že nešlo o jediný usvedčujúci dôkaz.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. K námietkam prokurátorky
krajský súd považuje za nevyhnutné uviesť, že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva

významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v
každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba
páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a
individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni

mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. § 39 ods. 1 Trestného zákona pre jeho aplikovateľnosť
v konkrétnom prípade nevyžaduje priznanie páchateľa ku spáchaniu trestného činu, ani jeho postoj k
prejednávanej veci. Súd musí zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa. V zmysle § 34 ods.
3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na
jeho rodinu a jemu blízke osoby. Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd konštatuje,

že obžalovaný má vyživovaciu povinnosť voči maloletému synovi, a taktiež uložením trestu odňatia
slobody s podmienečným odkladom bude zabezpečené aj právo poškodenej na náhradu škody, ku ktorej
povinnosti bol obžalovaný zaviazaný. Takto uložený trest je potom aj podľa krajského súdu postačujúci,
spĺňa atribúty generálnej aj individuálnej prevencie, dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti, ako aj
prevýchovu obžalovaného, a zároveň postihuje len obžalovaného.

Vzhľadom k tomu, že nad správaním obžalovaného počas skúšobnej doby súd uložil dohľad probačného
a mediačného úradníka, musel mu v zmysle § 51 ods. 2 Trestného zákona uložiť aj niektorú z obmedzení
alebo povinností uvedených v Trestnom zákone. Správne potom uložil obžalovanému povinnosť počas
skúšobnej doby nahradiť poškodenej spôsobenú škodu.

Napokon okresný súd nepochybil ani pri rozhodnutí o uplatnenom nároku na náhradu škody poškodenej
J.. C. T., keďže výška škody bola objektívne preukázaná vykonaným znaleckým dokazovaním.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie obžalovaného, ako aj okresného prokurátora.UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.