Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. jún 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/2/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200008
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1020200008.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členov

senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., v právnej veci
žalobcu: Podtatranská hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 651
682, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS|ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08
Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
102476339/2019 zo dňa 30.10.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vykonal u daňového subjektu Podtatranská hydina a.s.,
Slavkovská cesta 54, Kežmarok, t.j. u žalobcu, daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobia január 2014 až jún 2014 a september 2014, ktorá začala dňa 02.10.2014 (zápisnica o ústnom
pojednávaní č. 9900451/5/4434210/14/Gaz zo dňa 02.10.2014, oznámenie o rozšírení daňovej kontroly
č. 9900451/5/5472200/2014 zo dňa 19.12.2014).

2. Správca dane zistil, že v zdaňovacom období september 2014 si kontrolovaný daňový subjekt
uplatnil odpočítanie dane z predloženej dodávateľskej faktúry č. 1409169, dátum dodania 25.09.2014,
vyhotovenej dodávateľom W.-X.. X..H..E.., Ž. X, W. ( ďalej len „W.-X.., X..H..E..“) za predaj tovaru -

kuracie stehná a krídla v celkovej výške XX XXX eur.

3. Daňový subjekt W.-X.., X..H..E.. bol zapísaný do Obchodného registra Slovenskej republiky
26.02.2010 so sídlom Nitrianske Hrnčiarovce, od 20.05.2014 došlo k zmene sídla. Do 16.12.2013 bol
jediným spoločníkom a konateľom F. W., od 17.12.2013 do 19.05.2014 bol jediným spoločníkom B. I. a
od 20.05.2014 americká spoločnosť F. D., I. H. XXXX, X. XXX. K.. A. I., T. XXX XX. Konateľom bol od
31.10.2013do30.10.2014B.I..Od30.10.2014spoločnosťnemážiadnehokonateľa.DaňovýsubjektW.-

X.., X..H..E.. podal poslednú účtovnú závierku za rok 2013, z ktorej vyplýva, že spoločnosť v roku 2013
nevykazovala žiadne obraty, nemala žiadny majetok. Od januára 2014 do septembra 2014 spoločnosť
W.-X.., X..H..E.. v podaných daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty uvádzala dodania tovaru
a služby podľa § 8 a § 9 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a v každom mesiacimala nízku vlastnú daňovú povinnosť. Za mesiac október 2014 podala negatívne daňové priznanie, od
novembra daňové priznania k dani z pridanej hodnoty nepodala, daňové priznanie k dani z príjmov a
ani účtovnú závierku za rok 2014 nepodala.

4. Z internej databázy Finančnej správy SR správca dane zistil, že u daňového subjektu W.-X.., X..H..E..
bola vykonaná daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014 a máj 2014
a nazretím do spisu z tejto daňovej kontroly (úradný záznam č. 101506199/2017) a zistil, že daňový
subjekt W.-X.., X..H..E.. nepredložil pri daňovej kontrole správcovi dane žiadne faktúry ani záznamy

DPH.

5. Na základe dožiadania u miestne príslušného správcu dane bolo zistené, že (odpoveď č.
9904401/5/243343/15/SušS zo dňa 02.02.2015), že predvolanie spoločnosti W.-X.. X..H..E.. na ústne
pojednávanie zaslané dňa 15.01.2015 na adresu sídla sa vrátilo späť s poznámkou „adresát je
neznámy“. Predvolanie na ústne pojednávanie bolo zaslané aj P. W., ktorý bol splnomocneným

zástupcom spoločnosti, vo veci preverenia prijatých a uskutočnených zdaniteľných obchodov, ktorý
listom zo dňa 22.01.2015 oznámil, že k 24.10.2014 mu daňový subjekt W.-X.., X..H..E.. vypovedal
plnú moc. Miestnym zisťovaním na adrese sídla spoločnosti W.-X.., X..H..E.. (úradný záznam č.
9104401/5/227038/ 2015/SušS zo dňa 29.01.2015) bolo zistené, že daňový subjekt W.-X.., X..H..E.. na
uvedenej adrese nesídli.

6. Dňa 27.04.2015 sa v sídle Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, Tomášikova 35, Košice
konalo ústne pojednávanie (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 347838/2015/GazL zo dňa 27.04.2015),
na ktoré sa dostavil svedok B. I. (konateľ spoločnosti W.-X.., X..H..E.. od 31.10.2013 do 30.10.2014)
na ústnom pojednávaní konanom v sídle správcu dane dňa 27.04.2015 v prítomnosti splnomocnenej

zástupkyne žalobcu JUDr. Aleny Rudohradskej nevedel predložiť správcovi dane žiadne dokumenty
preukazujúce a potvrdzujúce obchodné transakcie s daňovým subjektom Podtatranská hydina a.s. v
kontrolovanom zdaňovacom období a ani za iné obdobie, a že všetky účtovné a ostatné dokumenty
boli odovzdané majiteľom firmy F. D., J., konkrétne Y. O., občanovi Maďarskej republiky. Bol podpísaný
odovzdávací protokol všetkých dokumentov, ktorý nemá, všetko bolo odovzdané v Maďarsku, niekde

v P.. Na otázku správcu dane ako sa stal spoločníkom a konateľom spoločnosti W.-X.. X..H..E.., B.
I. odpovedal, že firmu kúpil v A. od pána F. W., ktorý vybavoval aj prepis a s ktorým už nie je v
kontakte. Účtovníctvo viedol majiteľ firmy, spoločník F. D., p. O.. Faktúry pre odberateľov vystavoval a
podpisoval B. I., išlo o veľké množstvo, nepamätal si akým spôsobom ich vyhotovoval. Priznanie k dani
z pridanej hodnoty spracoval a elektronicky podával p. O. a uhradil daňovú povinnosť. Tovar nakupoval

od daňových subjektov Y. F.. X.. X. H..E.. a H. S., X.. X. H..E... Objednávky boli riešené telefonicky alebo
osobne s p. W. a za H. S., X.. X. H..E.. s P. X.. Za platiteľa Podtatranská hydina a.s. komunikoval s p.
O.. Ďalej sa vyjadril, že spoločnosť W.-X.., X..H..E.. nevlastnila žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok,
nemala zamestnancov, bol fyzicky prítomný pri vykládke tovaru, W.-X.., X..H..E.. hradil prepravu, ktorú
následne fakturoval platiteľovi Podtatranská hydina a.s. Na otázku správcu dane, či pôsobil niekedy v

odvetví hydinárskeho priemyslu. B. I. odpovedal, že sa zoznámil s p. W. a X. na internete, oni mu dali
ponuky a predával s maržou 0,5 - 1 %.

7. Ďalej správca dane zistil, že daňový subjekt W.-X.., X..H..E.. mal obstarávať tovar a služby v tuzemsku
od dodávateľov C. S., X..H..E.., W. X, O., Y. F.. X.. X. H..E.., T. XX, W. a H. S., X.. X. H..E.., C. X, O..

8. Daňový subjekt C. S., X..H..E.. naposledy podal daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú
závierku za rok 2013 a naposledy podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2014. Za zdaňovacie obdobia január až marec 2014 a október až december 2014
podával negatívne daňové priznania. Jeho obchodné aktivity trvali 6 mesiacov, od apríla 2014 do

septembra 2014, čo deklaroval podanými daňovými priznania k dani z pridanej hodnoty. Nemal žiadnych
zamestnancov a ani materiálno-technické zabezpečenie. Od obdobia, kedy daňový subjekt C. S.,
X..H..E.. vstúpil do reťazového obchodovania so spoločnosťou W.-X.., X..H..E.., začal preukazovať
ekonomickú činnosť vysokými obratmi z titulu nadobúdania tovarov a služieb z členských krajín EU
a z predaja tovaru a služieb tuzemskému platiteľovi W.-X.., s.r.o. Následne daňový subjekt W.-X..,

X..H..E.. tovar a služby ďalej fakturoval platiteľovi M. X. X..H..E... Daňový subjekt C. S., X..H..E.. nahradil
v reťazovom obchode daňový subjekt Y. F., X.. X. H..E.., v ktorom bol spoločníkom, konateľom a
prokuristom G. W. a od 30.04.2014 je jediným spoločníkom zahraničná osoba U. D., F. Y.. XXXX/Ste.XXXXI.K.(K.),J.XXXXX,X.Š.Y..Vzdaňovacomobdobíjúl2014boljedinýmkonateľomaspoločníkom
spoločnosti C. S., X..H..E.. N. S., P. a prokuristom G. W. (od 11.07.2014 do 09.09.2014).

9. Dňa 23.02.2016 bolo miestnym zisťovaním na adrese sídla spoločnosti C. S., X..H..E.. zistené, že
na adrese sídla sa nenachádza žiadne označenie spoločnosti C. S., X..H..E.., čo bolo potvrdené aj
osobou, ktorá na otázky zamestnancov správcu dane odpovedala, že takú spoločnosť nepozná, nikdy
o nej nepočula (úradný záznam č. 102608493/2016).

10. Dňa 24.02.2016 bolo miestnym zisťovaním na adrese trvalého bydliska G. W., bývalého spoločníka,
konateľa a prokuristu daňového subjektu C. S., X..H..E.., O. X, O. zistené, že na uvedenej adrese 16
rokov nebýva, podľa vyjadrenia jeho bývalej manželky ho už viackrát hľadala polícia, nemá o ňom žiadne
správy, neudržiava s ním žiadny kontakt (úradný záznam č. 102613572/2016).

11. Dňa 24.02.2016 bolo miestnym zisťovaním na adrese trvalého bydliska súčasného prokuristu

daňového subjektu C. S., X..H..E.. U. A. - U. A.. XXX/X, O., zistené, že na tejto adrese nebolo označenie
zvončeka ani poštovej schránky s jeho menom (úradný záznam č. 102656874/2016.).

12. Správca dane zo spisu daňového subjektu M. SK X..H..E.. zistil, že G. W. vo výpovedi (zápisnica
o ústnom pojednávaní č. 9712401/5/3558535/2014/Boď zo dňa 21.07.2014) uviedol, že najprv pôsobil

v orgánoch spoločnosti v Y. F., X.. X. H..E.., neskôr v spoločnosti C. S., X..H..E... Spoločnosť Y. F.,
X.. X. H..E.. obchodovala s daňovým subjektom W.-X.., X..H..E.., nevlastnila a nemala v prenájme
skladové priestory. Za tovar bolo zaplatené bankovým prevodom, pričom správca dane z odpovede
na medzinárodnú výmenu informácií z Poľskej republiky zistil, že s poľskou spoločnosťou I. X. boli
úhrady realizované aj vzájomným započítaním pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťami Y. F., X..

X. H..E.., C. S. X..H..E.., F. Š., X..H..E.. a M. X. X..H..E... Na otázku správcu dane odpovedal, že je
obchodníkom, pričom podľa jeho vysvetlenia obchodník rovná sa sprostredkovateľ. Ďalej uviedol, že
p. O. poznal všetkých dodávateľov spoločnosti Y. F., X.. X. H..E.., mal na nich telefónne kontakty. Na
základe obchodných vzťahov bol možný kontakt p. O. a p. O. (manželka) priamo s dodávateľom Y. F.,
X.. X. H..E.. a mohli dohodnúť, kde sa má tovar vyložiť. MVDr. F. O. a MVDr. M. O. mali od zástupcu

spoločnosti Y. F., X.. X. H..E.. určité ústne právomoci.

13. Správca dane zo spisu daňového subjektu M. SK X..H..E.. ďalej zistil, že výzvou č.
9712401/5/3258283/2014/Boď zo dňa 03.07.2014 bolo

14. Prezídium policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície,
expozitúra Východ na základe výzvy správcu dane v odpovedi č. PPZ-NKA-JFP4-108-054/2014 zo dňa
21.07.2014 uviedlo, že spoločnosť Y. F., X.. X. H..E.. je majiteľom bankového účtu č. XXXXXXXXXX/
XXXXvedenéhovČSOBa.s.PodľainformáciíposkytnutýchČSOBa.s.kudňu14.04.2014bolmajiteľom
a jediným disponentom G. W.. Aktívne obchodné operácie medzi spoločnosťou M. SK X..H..E.. a

spoločnosťou Y. F. X.. X. H..E.. na uvedenom účte prebiehali od júla 2013 do konca februára 2014. Od
19.12.2013 bol jediným spoločníkom U. F., v mene spoločnosti však v časovom období od 19.12.2013
do 29.04.2014 ako prokurista konal jej pôvodný spoločník a konateľ G. W.. Dňa 30.04.2014 sa jediným
spoločníkom spoločnosti stala obchodná spoločnosť U. D. F. Y.. XXXX/Ste. XXXX I. K. /., J.. Nie je však
zrejmé, kto je majiteľom predmetnej spoločnosti, ktorá bola v USA zaregistrovaná dňa 19.02.2014. Pri

prevode obchodného podielu uvedenú spoločnosť zastupoval U. G. S., P., C. O. X, P., a to len na základe
ním podpísaného čestného prehlásenia, ktoré ho oprávňuje konať v mene tejto spoločnosti. Podľa
aktuálneho výpisu z obchodného registra spoločnosť Y. F., X.. X. H..E.. nemá zapísaného žiadneho
konateľa a U. F. sa nenachádza v kriminálnych evidenciách Národného daňového a colného úradu ani v
informačnom systéme podnikateľských subjektov. Podľa informácií Sociálnej poisťovne spoločnosť Y. F.,

X.. X. H..E.. bola ako zamestnávateľ registrovaná v pobočke Košice v období 01.07.1997 do 31.03.2012.

15. Nazretím do spisu daňového subjektu C. S., X..H..E.. (úradný záznam č. 102656874/2016) správca
dane zistil, že u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie máj 2014, daňový subjekt na výzvy a predvolania nereagoval, účtovné a iné doklady

preukazujúce hospodárske a účtovné operácie vrátane evidencie DPH a záznamov za kontrolované
zdaňovacie obdobie nepredložil, zásielky sa vrátili s poznámkou doručovateľa ..adresát neznámy“.16. Daňový subjekt H. S., X.. X. H..E.. naposledy podal daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú
závierku za rok 2012 a naposledy podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie apríl 2014. Z externej databázy finančnej správy vyplynulo, že táto spoločnosť nadobúdala

tovary a služby aj v ďalších zdaňovacích obdobiach (máj 2014, jún 2014), z ktorých bol povinný platiť
daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku a zo služieb, pri ktorých príjemca platí daň podľa § 69 ods. 2
zákona o dani z pridanej hodnoty.

17. Model obchodovania s využitím „nárazníkových“ spoločností a „stratených“ obchodníkov bol

aplikovaný nielen v kontrolovanom zdaňovacom období, ale aj v iných zdaňovacích obdobiach
prostredníctvom osoby B. I.. Z výpovede svedka B. I. vyplynulo, že neskôr bol konateľom spoločností
S.-S., X..H..E.. a M., X..H..E.., ktoré boli zapojené do obchodovania s kontrolovaným platiteľom
Podtatranská hydina a.s. v iných zdaňovacích obdobiach roka 2014 a 2015. Zo zistení správcu dane
vyplynulo, že v reťazci obchodovania sa nachádzali tri až sedem mesiacov a nahradili daňový subjekt
W.-X.., X..H..E... Do reťazca zapojené spoločnosti S.-S.. X..H..E.., H. XX, W. (prepojená osoba B. I.

konateľom v období od 29.04.2014 do 31.05.2015) aj v zdaňovacom období december 2014 a M.,
X..H..E.., S. X. P. XXXX/XX, X. A. Q. (prepojená osoba B. I. konateľom v období od 31.10.2014 do
14.08.2015) aj v zdaňovacom období február 2015 mali spoločné znaky, a to, že nemali žiadnych
zamestnancov, žiadny hmotný a nehmotný majetok, štatutárom bol B. I., čo potvrdzuje aj jeho výpoveď
a aj preverovanie správcu dane. Od 30.12.2014 spoločnosť M., X..H..E.. a od 13.01.2015 spoločnosť

S.-S.. X..H..E.. majú rovnakého spoločníka, a to B. F. S. D., XXX X. F. X., F., X. T. (X.) XXX XX, X. Š.
Y., a obe nemajú žiadneho konateľa. V prípade spoločností H. S., X.. X. H..E.. a Y. F., X.. X. H..E.. je to
spoločník U. D., F. Y., XXXX/Ste, XXXX I. K. (K.), J. XXX XX, X. Š. Y..

18. V rámci daňovej kontroly správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č.

49619A/15/Merc do Poľskej republiky, v ktorej žiadal preveriť intrakomunitáme dodávky tovaru zo
Slovenskej republiky do Poľskej republiky od platiteľa Podtatranská hydina a.s. pre poľského odberateľa
I. X. Y., F. X, XX-XXX I.. Z odpovede na medzinárodnú výmenu informácií zistil, že tovar bol dodaný
tak. ako to deklaroval daňový subjekt Podtatranská hydina a.s. vo vyhotovených faktúrach pre tohto
odberateľa. Poľská finančná správa potvrdila, že obchod prebehol tak. ako bol uvedený na faktúre, daň

z pridanej hodnoty z nadobudnutia tovaru bola uhradená. Na otázky správcu dane k obstaraniu, úhrade
a ďalšiemu pohybu obstaraného tovaru poľská finančná správa v odpovedi uviedla, že nakúpené živé
zvieratá, ktoré boli zabité v N. T. Q. A. (pobočka I. X..Y..), boli určené na ďalší predaj (zmrznuté) alebo
na ďalšiu výrobu. Živé zvieratá neboli následne predané. Preprava bola vždy zabezpečená poľskou
spoločnosťou vozidlami určenými na prepravu živých zvierat. K úhradám uviedla, že boli realizované

kompenzáciouvzájomnýchdlhov,t.j.jedendlhbolzaúčtovanýnaďalšíM.X.X..H..E..aY.F.,X..X.H..E...
Objednávky tovaru boli uskutočnené telefonicky alebo e-mailom. Informácie o plánovaných dodaniach
kurčiat boli prijaté pánom K. L.. Za platiteľa Podtatranská hydina a.s. to boli osoby F. O., E. L. a X. F..

19. Správca dane rozhodnutím č. 20566539/2015 zo dňa 24.07.2015 prerušil daňovú kontrolu odo

dňa 28.07.2015 podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, t.j. zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií za účelom
preverenia zdaniteľných transakcií s oslobodením od dane v rámci štátov Európskej únie, a to až do dňa
doručenia výsledku medzinárodnej výmeny informácií. Listom č. 101440551/2017 zo dňa 28.06.2017
oznámil správca dane daňovému subjektu, že dňa 28.06.2017 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová

kontrola prerušila, a Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty pokračuje vo výkone daňovej kontroly
začatej dňa 02.10.2014.

20. So skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole oboznámil správca dane kontrolovaný daňový
subjekt pri ústnom pojednávaní (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101530318/2017 zo dňa

12.07.2017).

21. Na základe takto zisteného skutkového stavu za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2012 a
september 2014

22. Z vykonanej daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017
(ďalej aj len protokol), ktorý spolu s výzvou č. 101702266/2017 zo dňa 07.08.2017 na vyjadrenie sa
k zisteniam uvedeným v protokole doručil žalobcovi dňa 24.08.2017. Žalobca vo vyjadrení zo dňa
19.09.2017 podal návrh na doplnenie dokazovania k zisteniam uvedeným v protokole.23. Dňa 27.11.2017 na ústnom pojednávaní splnomocnený zástupca Ing. Milan Kúdela si vytvoril
fotografický záznam vyjadrenia k protokolu a požiadal o ďalší termín ústneho pojednávania.

24. Na ústnom pojednávaní dňa 19.12.2017 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102613172/2017
zo dňa 19.12.2017) správca dane prerokoval so splnomocneným zástupcom pripomienky a dôkazy
na základe vyjadrenia doručeného správcovi dane dňa 19.09.2017. V závere ústneho pojednávania
správca dane uviedol, že trvá na tom, že počas výkonu daňovej kontroly preukázal, že spoločnosti, ktoré

boli subdodávateľmi a dodávateľmi platiteľa Podtatranská hydina a.s., boli do reťazca obchodov účelovo
vložené, a že platiteľ Podtatranská hydina a.s. počas vyrubovacieho konania nepredložil správcovi dane
nové relevantné dôkazy, ktoré by vyvracali zistenia správcu dane tak, ako bolo uvedené v protokole
z daňovej kontroly. Splnomocnený zástupca Ing. Milan Kúdela reagoval na vyjadrenie správcu dane a
uviedol, že okrem vyjadrenia počas ústneho pojednávania sa vyjadrí aj písomne do 08.01.2018.

25. Ďalej pri ústnom pojednávaní uviedol, že spoločnosť Podtatranská hydina a.s. sa môže relevantne
vyjadriť iba k obchodným vzťahom, v ktorých bola aktívna a súčinná. preto sa nevie vyjadriť k tvrdeniam
správcu dane o obchodných aktivitách spoločnosti H. S., X.. X. H..E.., Y. F.. X.. X. H..E.. a C. S., X..H..E..,
lebo neboli priamymi dodávateľmi a nemala s nimi uzavreté priame obchodné vzťahy. Uviedol, že vie
iba preukázať, že komodity, ktoré oni predávali, použili od svojho zazmluvneného dodávateľa na účely

vykonávania podnikateľskej činnosti, pričom daň z pridanej hodnoty pri uskutočňovaní zdaniteľných
obchodov odviedli do štátneho rozpočtu. Ďalej uviedol, že perzekuovať žalobcu za administratívne
nedostatkyalebozanenaplnenieinýchzákonomstanovenýchpovinnostítýchtospoločnostíjeporušenie
základných ústavných práv, ako i porušenie ustáleného výkladu smernice EU o dani z pridanej
hodnoty, a že predloží nové listinné dôkazy od spoločnosti F. Š., X..H..E.. a W.-X.. X..H..E.. a I.

X.. Y.., ktoré budú potvrdzovať dodanie tovarov tak, ako preukazuje účtovníctvo a záznamy DPH
platiteľa Podtatranská hydina a.s.. Uviedol, že dodávky pre platiteľa Podtatranská hydina a.s. mali
nespochybniteľné ekonomické opodstatnenie, čo vie preukázať účtovnou a daňovou evidenciou, pričom
fyzické dodanie tovaru, ktoré bolo použité na zdaniteľné plnenia nebolo spochybnené. Žalobca nemôže
zodpovedaťzaúčtovnéadaňovéevidenciesvojichobchodnýchpartnerov,ževšetkyzdaniteľnéobchody

uvádzané vo vyjadrení správcu dane boli reálne uskutočnené, a že nie sú si vedomí, že by boli súčasťou
obchodného reťazca, ktorého vytvorením by Podtatranská hydina a.s. dosiahla neoprávnenú daňovú
výhodu alebo iné zvýhodnenie, na ktoré by nemali právo. Poukázal na zásadu prednosti komunitárneho
práva pred vnútroštátnym právom SR.

26. Dňa 26.03.2018 sa konalo ústne pojednávanie (zápisnica z ústneho pojednávania č.
100620446/2018 zo dňa 26.03.2018). Správca dane opätovne trval na tom, že počas výkonu daňovej
kontroly preukázal, že spoločnosti, ktoré boli subdodávateľmi H. S., X.. X. H..E.., Y. F.. X.. X. H..E.., C.
S., X..H..E.. a dodávateľ W.-X.., X..H..E.. platiteľa Podtatranská hydina a.s., boli do reťazca obchodov
účelovo vložené, boli to jednoosobové spoločnosti bez žiadnych skúseností, akejkoľvek histórie, nemali

žiadne materiálno-technické zabezpečenie, do reťazca boli vložené iba na krátky čas. hneď po zapojení
do reťazca začali preukazovať ekonomickú činnosť vysokými obratmi z titulu nadobúdania tovarov
a služieb z členských krajín EÚ a z predaja tovaru a služieb tuzemskému platiteľovi, nepredložili
miestne príslušnému správcovi dane záznamy dane z pridanej hodnoty, dokumenty, faktúry a doklady
k jednotlivým obchodom, ako vyplynulo zo zistení správcu dane, obchod bol riadený konečným

odberateľom prostredníctvom štatutára MVDr. F. O. a jeho zamestnancov. Ďalej, že daňový subjekt
Podtatranská hydina a.s. počas vyrubovacieho konania nepredložil nové relevantné dôkazy, ktoré by
vyvracali zistenia správcu dane tak, ako bolo uvedené v protokole z daňovej kontroly. Do tohto dňa
žalobca nepredložil správcovi dane vyjadrenie, ku ktorému sa zaviazal dňa 19.12.2017 (uviedol, že sa
vyjadrí aj písomne do 08.01.2018).

27. Následne správca dane rozhodnutím č. 100675761/2018 zo dňa 06.04.2018 vyrubil žalobcovi na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2014 rozdiel dane v sume XX XXX eur z
dôvodu porušenia § 51 ods. 1 a § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o
dani z pridanej hodnoty. Proti tomu rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie a Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky rozhodnutím č. 102132767/2018 zo dňa 26.10.2018 zrušilo rozhodnutie správcu
dane č. 100675761/2018 zo dňa 06.04.2018 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie, pretože
zistený skutkový stav správca dane nevyhodnotil aj z hľadiska judikatúry Európskeho súdneho dvora a
neaplikoval vo svojich záveroch rozsudky ESD.28. V rámci ďalšieho konania správca dane opätovne vyhodnotil zistený skutkový stav a s výsledkami
tohto konania oboznámil žalobcu pri ústnom pojednávaní (zápisnica o ústnom pojednávaní č.

100781403/2019 zo dňa 09.04.2019). Následne Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty rozhodnutím
č. 100876323/2019 zo dňa 12.04.2019, podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi
rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume XX XXX eur za zdaňovacie obdobie september 2014 (ďalej len
prvostupňové rozhodnutie).

29. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
102476339/2019 zo dňa 30.10.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II.
Žaloba

30. Včas podanou žalobou zo dňa 02.01.2020 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“
alebo aj ako „správny súd“) sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102476339/2019 zo dňa 30.10.2019 (ďalej
ajako„napadnutérozhodnutie“),ktorýmprvostupňovérozhodnutieDaňovéhoúraduprevybranédaňové

subjektyč.100876323/2019zodňa12.04.2019potvrdil.Žalobcasasúčasnevžalobedomáhalpriznania
odkladného účinku správnej žalobe.

31. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné,

vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový
stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá
v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok
vydanie týchto nezákonných rozhodnutí.

32. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný a správca dane si nezaobstarali dostatok potrebných podkladov
pre napadnuté rozhodnutia, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, že
neodôvodnene a v neprimeranom rozsahu preniesli naňho dôkazné bremeno, že prekročili medze
povolenej správnej úvahy, že nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými

právnymi predpismi a teda, že nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti a
procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.

33. V časti I. a II. žaloby žalobca uviedol závery ostatného konania a právny základ správnej žaloby.

34. V časti III. žaloby namietal nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly a poukázal na trvanie
daňovej kontroly: začiatok daňovej kontroly - 02.10.2014, prerušenie daňovej kontroly - 28.07.2015,
pokračovanie v daňovej kontrole - 28.06.2017, ukončenie daňovej kontroly - 24.08.2017. Prerušenie
výkonu daňovej kontroly bolo teda realizované v čase od 28.07.2015 do 28.06.2017, teda v trvaní
23 mesiacov a správcom dane nebolo žalobcovi oznámené, že by správca dane realizoval úkony, po

uplynutí lehôt stanovených Nariadením rady EU č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010, ktoré by smerovali
k urgencii a urýchleniu realizácie medzinárodnej výmeny informácii. Správca dane a ani žalovaný v
odôvodnenírozhodnutianevysvetlilskutočnosť',ktorábyospravedlňovalanedodržaniestanovenejdĺžky
zákonnej lehoty. Má za to, že v zmysle bodu 25 Nariadenia, „lehoty ustanovené v tomto nariadení
na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať.

Správca dane a rovnako tiež žalovaný svoj nezákonný postup nielenže riadne neodôvodnili, ale zároveň
nezákonne získaný dôkaz vo forme protokolu použili v daňovom konaní ako podklad pre vydanie
svojich rozhodnutí. Mal za to, že boli porušené jeho práva, keď správca dane ústne pojednávanie v
zmysle zápisnice zo 09.04.2019 poňal doslova formálne, kedy zástupcovi daňového subjektu predložil
značne rozsiahlu textovú časť, z ktorej obsahu vyplývalo použitie množstva ďalšieho odborného textu

vrátane judikatúry a odmietol mu sa k predloženému relevantne vyjadriť bez akéhokoľvek uvedenia
dôvodu. Je objektívne nemožné zo strany zástupcu preštudovať na počkanie rozsiahlu dokumentáciu
s ešte obsiahlejším obsahom odkazujúcim na množstvo zdrojov. Namietal tiež neuvedenie dôvodu
výkonu daňovej kontroly, nepreskúmateľné aplikovanie pojmu „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovovložená spoločnosť“ a pojmu personálne prepojených subjektov, odmietnutie predložených podkladov
v súvislosti s podvodným konaním a nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní.

35. V časti IV. žaloby žalobca namietal neobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné
zistenie skutkového stavu pre rozhodnutia vo veci, neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena
na žalobcu v neprimeranom rozsahu, účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie
medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané
náležitosti.

36. V časti V. žaloby žalobca uviedol návrh petitu žaloby.

37. V časti VI. žaloby žalobca odôvodnil návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby.

III.

Vyjadrenie žalovaného

38. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 02.04.2020 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Správca dane

v konaní získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že žalobca si neoprávnene odpočítal daň
z faktúr vyhotovených daňovým subjektom B-spol., s.r.o. vo výške 56 000 eur za dodávku tovaru a
služieb, náležite zistil skutkový stav, svojím konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania
a rešpektoval práva žalobcu.

39. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly v súvislosti
s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií uviedol,
že administratívnu spoluprácu členských štátov a spoluprácu proti podvodom v oblasti dane z pridanej
hodnoty upravuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci
a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Podľa článku 10 tohto nariadenia žiadaný

orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri
mesiace po dni prijatia žiadosti. V zmysle uvedeného nariadenia sú lehoty určené pre žiadaný orgán,
ktorý má poskytnúť požadované informácie, a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych
predpisov členského štátu. Nedodržanie týchto lehôt zo strany žiadaného orgánu nemôže ovplyvniť
dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože dĺžka lehôt podľa tohto nariadenia nie je záväzná pre dobu

prerušeniadaňovejkontroly(nariadenieneupravujedĺžkudaňovejkontroly).Prerušeniedaňovejkontroly
upravuje ustanovenie § 61 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov.

40. Využitím medzinárodnej výmeny informácií správca dane overoval podklady potrebné na správne
a úplné zistenie skutkového stavu a určenie dane, čím si splnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona

pre naplnenie účelu správy daní. V danom prípade boli požadované informácie podstatné pre správne
zistenie skutkového stavu. Správca dane požadoval také informácie, ktoré bezprostredne súvisia s
daňovoukontrolou,postupovaltedaúčelneaefektívne.Rozhodnutieoprerušenídaňovejkontrolypritom
náležite odôvodnil.

41. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR (zbierka stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016), podľa ktorého, ak správca dane
preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za
to,žebysprávcadanepokračovalvovýkonepredmetnejdaňovejkontroly,apretolehotanajejvykonanie
z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca

dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani
nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly.

42. Ďalej poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/36/2018
zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ M. SK X..H..E..), podľa ktorého trvanie prerušenia daňovej kontroly je

viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej predmetným nariadením, v ktorej
má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Skutočnosť,
že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na
zákonnosť prerušenia konania podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku, ani na skutočnosť, že lehotana vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle § 61 ods. 5 daňového poriadku
neplynula.

43. Žalobca poukazujúc na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008
namieta, že správca dane po celý čas trvania predmetnej kontroly neuviedol (pričom táto časť absentuje
rovnako v znení protokolu, ako aj následného rozhodnutia správcu dane) dôvod, účel alebo akýkoľvek
podnet pre začatie výkonu daňovej kontroly, a preto je daňový subjekt toho názoru, že daňová kontrola
nemá podklad v zákone ani samotnej ústave, a je vedená nanajvýš svojvoľne. K tomuto žalovaný

uviedol, že v danom prípade daňová kontrola začala podľa § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v
znení neskorších predpisov, a to dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole, ktoré
musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto jej výkonu, druh dane a kontrolované zdaňovacie
obdobie. Oznámenie o daňovej kontrole č. 9900451/5/5472200/2014 zo dňa 19.12.2014 tieto náležitosti
obsahuje.

44. Možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva zo zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, ktorou
sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s
ustanovením § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov správca dane daňovou
kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie
ustanovení osobitných predpisov, teda v podstate preveruje (a to aj bez toho, aby mal pri jej začatí

podozrenie o nesprávne priznanej dani), či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok
na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená,
teda, či si sám správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov).

45. Ak by však správca dane začínal daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. v

znení platnom do 31.12.2019 (čo nie je daný prípad), bol by povinný v deň začatia daňovej kontroly
spísať zápisnicu o začatí daňovej kontroly, v ktorej by musel okrem dňa začatia daňovej kontroly, miesta
vykonávania daňovej kontroly, predmetu daňovej kontroly a kontrolovaného zdaňovacieho obdobia
alebo kontrolovaného účtovného obdobia uviesť aj dôvod začatia daňovej kontroly. Ide o prípady
daňových kontrol, ktoré je správca dane oprávnený začať aj bez oznámenia, ak to ustanovuje osobitný

predpis (zákon č. 98/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 106/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov, zákon č. 609/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov a zákon č. 530/2011 Z.z. v znení
neskorších predpisov) alebo, ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní
alebo, ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo
zničené.

46. K námietke žalobcu - nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, žalovaný uviedol,
že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra Súdneho dvora
na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si
neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom

získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch
nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány
aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov,
nemôžusavyhnúťpojmudaňovýpodvodinaúčelyrozhodovaniavoveciachodpočítaniadanezpridanej
hodnoty.

IV.
Replika žalobcu

47. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v replike zo dňa 04.05.2020 namietal protichodnosť
vyjadrení žalovaného a jeho nesprávnosť. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci žalobcu sp.zn. 5Sžfk/34/2018 a požiadal o prerušenie konania až do skončenia prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie v konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej
republiky sp.zn. 5Sžfk/34/2018. Súčasne sa vyjadril aj k nesúhlasnému stanovisku žalovaného k

priznaniu odkladného účinku správnej žalobe.

V.
Priznanie odkladného účinku sa k žalobe48. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1S/2/2020-149 zo dňa 07.05.2020 priznal správnej žalobe

vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 102476339/2019 zo dňa 30.10.2019 odkladný účinok, a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo
veci samej.

VI.
Prerušenie konania správneho súdu

49. Krajský súd v Bratislave uznesením sp.zn. 1S/2/2020-151 zo dňa 19.05.2020 konanie prerušil podľa
ust.§100ods.2písm.a)SSPdoskončeniaprejudiciálnehokonaniavedenéhopredSúdnymdvoromEÚ

začatého na základe návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 5Sžfk/34/2018, ktorý
uznesením zo dňa 05.03.2020 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, ktorých
zodpovedanie je dôležité a môže mať podstatný význam aj pre rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
vo veci samej v konaní vedenom pod sp.zn. 1S/2/2020.

V.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

50. Súdny dvor EÚ vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania

podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 05.03.2020,
doručený Súdnemu dvoru EÚ dňa 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním M. X..H..E.. proti žalovanému
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, rozhodol rozsudkom zo dňa 30.09.2021:

1. Návrhnazačatieprejudiciálnehokonaniasatýkavýkladučlánku10nariadeniaRady(EÚ)č.904/2010

zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú.
v. EÚ L 268, 2010, s.1).
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou M. SK X..H..E.. a Finančným riaditeľstvom
Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) vo veci daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť
týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru.

51. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v
nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane
z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií.

52. Súdny dvor EÚ rozhodol takto:
„Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať
v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia
daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát

neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného
týmto nariadením.“

VI.

Pokračovanie v konaní

53. Krajský súd v Bratislave vydal uznesenie sp. zn. 1S/2/2020-164 zo dňa 13.01.2022, ktorým
pokračoval v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného.

VII.
Vyjadrenie žalobcu k pokračovaniu v konaní54. K pokračovaniu správneho súdu v konaní o správnej žalobe po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ

vo veci C-186/20 žalobca podal správnemu súdu vyjadrenie zo dňa 14.02.2022 a podal žiadosť o
predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, nakoľko rozsudok v tejto veci neposkytuje úplnú
a jednoznačnú odpoveď na otázky položené zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

VIII.
Právne posúdenie veci

55. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ust. § 10, ust. §
13 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo a na pojednávaní konanom dňa 02.06.2022 dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná.

56. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102476339/2019 zo dňa 30.10.2019, ktorým bolo potvrdené

prvostupňové rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 100876323/2019 zo dňa
12.04.2019.

57. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu

však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky).

58. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konaniabolarozhodnutímorgánuverejnejsprávyukrátenánasvojichprávachaleboprávomchránených

záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

59. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších

veciach ustanovených týmto zákonom.

60.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

61. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom

správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

62. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

63. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

64. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebovybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní

neprihliada.

65. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných

predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

66.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

67. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

68. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

69. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania

zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie
obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na
vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.

70. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez
oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly
požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné
doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej

kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí
daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly,
dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie.

71. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s

protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15
pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam
uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu
daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno

odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjektneumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

72. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom doručenia
protokolu podľa odseku 8.

73. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v

postavení zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
„členský štát“),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

74. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., dodaním tovaru je prevod práva nakladať s
hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným
majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné
veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna

hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným
kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň
predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

75. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom

dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

76. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

77. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, b) ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

78. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak:

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

79. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., na účely tohto zákona
a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej
forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie
faktúry,

b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek
elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby,
c)vierohodnosťoupôvodufaktúrysarozumiepotvrdenietotožnostidodávateľatovarualeboslužbyalebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru,d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry,
e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača
s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.

80. Podľa § 71 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z., zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť
pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie
faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry
možno použiť

a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k
dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby,
b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného v inom členskom
štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu,
c) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov
zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov,

d) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.

81. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd posudzuje, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v
súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi. V intenciách ust. § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým

sa v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu
jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych
správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj
povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré
má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená

zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj
procesnépochybeniaorgánuverejnejsprávynamietanévžalobe,najmäztohopohľadu,čitotoprocesné
pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie
skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.

82. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2014 a september 2014, pri
ktorej preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Na základe zisteného skutkového
stavu v rámci daňovej kontroly, ktorý je opísaný pod bodom 1 až 30 tohto rozsudku, správca dane dospel

k záveru, že žalobca v zdaňovacom období september 2014 si neoprávnene odpočítal daň v sume XX
XXX eur z dodávateľskej faktúry č. 1409169 vyhotovenej jeho dodávateľom W.-X.. X..H..E.. za predaj
tovaru - kuracie stehná a krídla v celkovej výške.

83. S ohľadom na námietky žalobcu sa správny súd primárne zaoberal žalobnou námietkou žalobcu,

že zo strany správcu dane došlo k prekročeniu zákonom stanovenej maximálnej doby trvania daňovej
kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania správcom dane žiadosti o
medzinárodnú výmenu informácií.

84. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného mal súd za preukázané, že daňová kontrola na

zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobcu za zdaňovacie obdobie
september2014začaladňa02.10.2014.Vkonaníbolonespornepreukázané,žesprávcadanezdôvodu
zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií z dôvodu preverenia dodávok v rámci Európskej
únie, vydal dňa 27.04.2015 rozhodnutie č. 20566539/2015 o prerušení daňovej kontroly a ktorá bola
prerušená odo dňa 28.07.2015 do doby, kedy pominú prekážky, pre ktoré sa kontrola prerušila.

85. Správca dane - Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty oznámením č. 101440551/2011 zo
dňa 28.06.2017 oznámil daňovému subjektu, že dňa 28.06.2017 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová
kontrolaprerušilaaztohtodôvodu,správcadanepokračovalvovýkonedaňovejkontroly.Správnysúdsa
stotožňuje s názorom žalovaného, že počas prerušenia kontroly lehoty na výkon daňovej kontroly podľa

ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynuli, keďže správca dane z dôvodu realizácie medzinárodnej
výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie skutkového stavu a určenie
dane súvisiace s vykonávanou daňovou kontrolou v súlade s ust. § 61 Daňového poriadku.86. Správny súd zastáva názor, že lehoty v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010
o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, sú určené pre
dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie a nie na výkon daňovej kontroly podľa

vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na
splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná
strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Správny súd má za to, že
skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá
vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to,

že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového
poriadku neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie
daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností
vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (viď zbierka stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016), právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019

(sťažovateľ M. SK X..H..E.., X. I. XX/XXXX, O.).

87. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý
rozhodol vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku
267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020, doručený

Súdnemu dvoru EÚ 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním M., X..H..E.. proti žalovanému Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky a to rozsudkom zo dňa 30.09.2021 a ktorý sa týkal výkladu článku 10
nariadenia Rady /EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom
v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1), pričom tento návrh bol podaný v rámci
sporu medzi spoločnosťou M. SK X..H..E.. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky vo veci

daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti
s dodaním tovaru. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií
stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly
správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií. Súdny dvor EÚ v tejto rozhodol
takto: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a

boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má
vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia
daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného
týmto nariadením.“ Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone

daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Správny súd
preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

88. K námietke žalobcu, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality pri
celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia za

účelom získania odpovedí v rámci medzinárodnej výmeny informácií, správny súd uvádza, že dobu
prerušenia daňovej kontroly nie je možné zarátať do doby jej trvania a ďalej, že nedodržanie lehoty troch
mesiacov na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom nemožno pričítať ako procesnú
vadu žalovanému a prvostupňovému orgánu, najmä, keď správca dane viackrát, a to 11.04.2016,
26.08.2016, 10.02.2017 a 26.05.2017 urgoval, resp. reklamoval odpoveď na žiadosť o medzinárodnú

výmenu informácií, čo nepochybne vyplýva z obsahu administratívneho spisu. Správny súd preto
považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

89. Správny súd ďalej posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil u
správcu dane, t.j. či obchodné transakcie deklarované v dodávateľskej faktúre, ktorú predložil žalobca

správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie september
2014 sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky
na jeho uplatnenie uvedené v ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 zákona
o DPH.

90. V kontexte na uvedené skutočnosti, správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, či nie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom
verejnej správy je postačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu ustanovenío konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia
alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi.

91. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.

92. Podstatnou v preskúmavanom prípade je skutočnosť, že žalobca v rámci daňového konania

nepreukázal reálnosť dodávky deklarovaného tovaru. Správca dane mal dôvodné pochybnosti o
pravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. K
záveru o tom, že k dodaniu tovaru nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovanej faktúre
dospeli orgány verejnej správy aj na základe dôkazov vykonaných správcom dane, najmä výsluchmi
svedkov. Správca dane umožnil žalobcovi zákonným spôsobom uvedené pochybnosti odstrániť, avšak
z dôkazov ním predložených uvedené nevyplýva, a preto je možné konštatovať, že neuniesol dôkazné

bremeno. Možno však konštatovať, že žalobcovi bolo orgánmi verejnej správy pripísané na ťarchu jedine
neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (odpočítanie
dane, ktoré si nárokoval).

93. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom

dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.

94. Daňový poriadok zakotvuje v ust § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad
je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o

daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených
na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti
ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie,
pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže

odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný
v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti
teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako
prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To
znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty

daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a), ust.
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže
to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca
požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu

podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve
osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt
skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane
pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových

dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba
materiálny základ.

95. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenomvyplývajúcimzust.§24ods.1Daňovéhoporiadku,keďzvykonanéhodokazovaniavyplynula

nepreukázateľnosť dodávky predmetných tovarov žalobcovi

96. K námietke žalobcu, že dôkazná povinnosť bola prenesená na orgán verejnej správy, správny súd
uvádza, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a v zmysle ust. § 49 ods.2 zákona o DPH je právo spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z
daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov
na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový

subjektasprávcudane,vdaňovomkonaníplatízásada,žedaňovýsubjektpreukazujeskutočnosti,ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení
a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním
vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahu
k uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory

vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu, ako
aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch ním predložených. Povinnosťou daňového subjektu,
ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov, je preukázať relevantnými dôkazmi,
že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až v overení
pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich
tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Pri posudzovaní správnosti daňového

priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností, ale k tomuto účelu musí byť vykonané
dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti majú i obsahový podklad. Ani doklady
so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva
odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako
je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať

skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. Daňový
subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a disponuje
účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných
služieb a tovarov od určitého dodávateľa a pod.). Na druhej strane nie je však možné od daňového
subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v

podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“,
čo však podľa názoru správneho súdu nebol tento prípad.

97. Správny súd konštatuje, že v danej veci sa nejednalo o predloženie nadštandardných dôkazov a
o presun dôkazného bremena na správcu dane, ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v konaní zistené

skutočnosti v súvislosti s predmetnými dodávkami a od žalobcu žiadal len také dôkazy, ktorými mal
disponovať. Právo na odpočítanie dane z dodávky vzniká platiteľovi dane v deň, keď mu vznikla daňová
povinnosť, t.j. dňom uskutočnenia (dodania) reálneho zdaniteľného plnenia, ktoré musí byť náležite
preukázané daňovým subjektom.

98. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011 a z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
(§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je
nevyhnutnéuniesťdôkaznébremenonastranedaňovéhosubjektu,ktorýdisponujeprávomuplatniťsiza

zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH)
a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciuskutočnostíadokladovpredkladanýchdaňovýmsubjektom.Akdaňovýsubjekt,naktoromleží
dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný

ako oprávnený.“

99. Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené poukazuje na ust. § 49 ods. 1 a ust. § 51 ods. 1
zákonaoDPH,ktoréstanovujúhmotnoprávnepodmienkynazákladektorých,sižalobcamôžeodpočítať
DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj

dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť keďže to zákon
neustanovujeaniprivznikuzodpovednostiinejosobyzavadydokladuaanizadobromyseľnostiplatiteľa.
Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu

dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z
daňovýchdokladovpredloženýchplatiteľom,aleajzozistení,čipripredloženýchdokladochneabsentuje
materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v
skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovotvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V
prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom
len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi,

nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013).

100. Správny súd zároveň poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo
dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie
zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je
spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie

obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy
a predaja a pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti
relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené, daňový subjekt ako platiteľ dane mal
možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce

pre určenie dane.

101. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na
uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní
je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom

platiteľa dane (pojem „môže“ ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou
povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho
uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné
obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu,

ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre
uvedenou.Vprípadesprávcomdanepreukázateľnespochybnenýchuskutočnenýchzdaniteľnýchplnení
je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto zásah
do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď
rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).

102. Preto správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že podmienka disponovania existenciou
materiálneho plnenia je nevyhnutne splnená, ak o existencii predmetného materiálneho plnenia nie je
pochybnosť, pretože preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom
dane(daňovýmsubjektom)nauskutočňovaniezdaniteľnýchplnení,jepodmienkoupreodpočítaniedane

a pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.

103. Dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou
podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený
dôkaznýmbremenompreukázateľnosti,žepritomtotovarevznikladaňovápovinnosťnielenpoformálnej

stránke (vystavenými dokladmi), ale aj materiálnej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru
faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom
o tom, že daňovému subjektu boli reálne dodané služby deklarovanými dodávateľmi, pri ktorom vznikla
daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom
platiteľa dane (pojem „môže“ v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou

povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho
uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné
obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu,
ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre

uvedenou. V prípade, ak správca dane preukázateľne spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení,
je prechod dôkazného bremena na ťarchu daňového subjektu ústavne konformný. Takýto zásah do
autonómie jednotlivca je odôvodnený aj verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď
rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).104. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ dane, pričom
splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s

predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom
podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.

105. Podľa názoru správneho súdu, správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného
bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ.

Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

106. K námietke žalobcu, že správca dane začal uňho ako platiteľa dane nezákonne daňovú kontrolu,
keďže neuviedol po celú dobu jej trvania - dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, opierajúc
sa o nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008, správny súd uvádza, že
v konaní bolo preukázané, že daňová kontrola bola začatá dňa 02.10.2014 v sídle daňového subjektu

- obchodnej spoločnosti Podtatranská hydina a. s., Slavkovská cesta 54, Kežmarok v zmysle § 46 ods.
3 Daňového poriadku za účasti splnomocnenej zástupkyne JUDr. Aleny Rudohradskej a zamestnancov
správcu dane poverených výkonom daňovej kontroly, na základe poverenia na výkon daňovej kontroly
č. 9900451/5/4434277/2014 zo dňa 30.09.2014. Správny súd dodáva, že možnosť vykonať daňovú
kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorou sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením

dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane
daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo
dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú
povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním
ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (ust. § 68 ods. 4 Daňového poriadku).

107. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho
časti začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o
daňovej kontrole (§ 46 ods. 2 Daňového poriadku). V danom prípade správca dane vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu predmetom, ktorej bola daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2014 až

jún 2014, ktorá začala v deň spísania zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/4434210/Gaz zo
dňa 02.10.2014. Deň začatia daňovej kontroly je zrejmý zo zápisnice, a to 02.10.2014. Dôvod začatia
daňovej kontroly bol uvedený ako: dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené,
znehodnotené alebo zničené. Ide o prípad daňovej kontroly, ktorú je správca dane oprávnený začať
aj bez oznámenia, ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené,

znehodnotené alebo zničené. Oznámením o rozšírení daňovej kontroly č. 9900451/5/5472200/2014 zo
dňa19.12.2014správcadaneoznámilžalobcovi,žedaňovákontroladanezpridanejhodnotyzačatádňa
02.10.2014 bude rozšírená o zdaňovacie obdobie september 2014. Na základe uvedeného, správny súd
dospel k záveru, že správca dane pri začatí výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Daňového poriadku. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

108. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, správny
súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra
Súdneho dvora EÚ na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi
vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak

odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej
únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom
na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ spolu s prevzatím ním
používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo
veciach odpočítania DPH.

109. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú
výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH a teda nepreukázal opak. Správny súd zdôrazňuje,
že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto
spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval

ESD v rozsudku C-255/02 - Halifax zo 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si
preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu
dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej
právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie bybolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75).
Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť

získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne,
ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane
vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej
smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v
rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí

takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).

110. Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach
Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 SD EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti
podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112
(viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor

EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok z 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599,
ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10).

111. Podľa judikatúry SD EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich

požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o
podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto
plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie
je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne
požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode

(viď v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt,
ako aj z 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Navyše v súlade s článkom 273 prvým
odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici,
ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým
podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy

(viď rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku
uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené
v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých
nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú
členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber

dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie
týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na
odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH
(viď v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie,
C-385/09, ako aj Dankowski).

112. Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na
odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje
naplnení,ktoréjesúčasťoupodvoduvovzťahukDPH,atoajvtedy,akdotknutéplneniespĺňaobjektívne
kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež

Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia
(due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční,
nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade
požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia
neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností

toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér
Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

113. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy
eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu

pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať
na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú
konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006,
Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok.Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v
zásadeažpouplynutítranspozičnejlehotysmernice(viďAdeneler,C-212/04,04.07.2006,Zb.s.I-6057),
teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.

114. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia
formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie
subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich
obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na

odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.

115. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať
všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich
systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči
správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu

nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny
obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie
je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z
hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ. Správny súd zdôrazňuje, že každý
subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým

vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre
uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných
obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných
obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je
na jeho strane.

116. Ďalej správny súd poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 08.12.2011 sp. zn. 8Sžf/51/2010, v
ktorom sa uvádza, že: „Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je
predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán
obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa

definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti
správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy
sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené.“

117. Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej

si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej
(rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C- 80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).

118. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad

riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej
spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu
pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu
dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 24/2013 zo
dňa 17.01.2013).

119. Správny súd poukazuje na právne závery, uvedené v rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžfk/16/2020:
„Určiť exaktnú hranicu, po ktorú dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a hranicu, od ktorej ho

už nezaťažuje, býva spravidla náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade však daňový subjekt
ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný
prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu vykonať aspoň
také opatrenia, ktoré možno považovať za rozumné a štandardné pri realizácii akejkoľvek obchodnej
transakcie. Za takéto opatrenie možno jednoznačne považovať aj preverenie skutočnosti, či je subjekt,

s ktorým jedná, či priamo uzatvára obchod, na takéto konanie oprávnený. V tejto súvislosti je v jeho
vlastnom záujme, aby na účely takého preverenia vyžiadal od dotknutého subjektu napr. plnomocenstvo,
ktoré môže následne slúžiť ako dôkaz o tom, že obchod bol realizovaný s tou osobou, ktorá predmetné
plnomocenstvo predložila“.120. Zároveň správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené, poukazuje na právny názor vyjadrený
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/97/2010, z ktorého vychádza ustálená

judikatúraavktorompoukázalnielennazákladnúzásaduobchodnéhoprávaatopoctivéhoobchodného
styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej
spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu
a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ust.
§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto

vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade
ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle ust. § 264 Obchodného zákonníka právnu
ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v
zmysle zásady obsiahnutej v Daňovom poriadku, oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodu
daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu

dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy

vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.

121. K námietke žalobcu že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú
nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, že správca
dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie

daňovéhokonaniaaspôsobvykonávaniadokazovaniabolivrozporesozásadouspravodlivéhoprocesu.
Má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi
daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu
výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Uviedol, že žalovaný v odôvodnení
svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho

konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli
ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t.j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou
ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa ust. § 63 ods. 5 Daňového
poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k
uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí
tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol

všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH za marec 2013 správca dane zistil.

122. Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže
byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu
chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené

rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v
konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia
vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli
právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej
správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v odôvodnení chýbajú

právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. V danom prípade,
napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo riadne odôvodnené a preto mu
nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za
nedôvodnú.

123.Súdneuznaldôvodnouaniďalšiunámietkužalobcu,žeskutkovýstavsprávcomdanebolnesprávne
zistený. Správny súd zdôrazňuje, že rozhodujúca je reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené,
žalovaný riadne a dostatočne zistil skutkový stav opísaný v I. časti odôvodnenia tohto rozsudku a vyvodil
z neho správny právny záver.124. Správny súd dodáva, že žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti
nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp.

malizverejnenúponuku,aleboreklamu,prípadnedôkazyotom,odkiaľzískalplatiteľdanenaspoločnosti
referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť emailovú komunikáciu, či už s deklarovanými
dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na žalobcovi, aby už v
čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom
času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti s uvedeným, správny súd

poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/9/2017 bod 6.10, v ktorom
sa uvádza: „v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od
počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z
dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“

125. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 4Sžf/20/2011 uviedol, že: „pokiaľ si platiteľ

uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov
a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po
formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať
všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa
oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie,

ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na
predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v
tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.“

126. Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

sp.zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukázal žalobca, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho
plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a
tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd poukazuje na zásadnú
skutočnosť vyplývajúcu z uvedeného rozsudku, a to na podmienku „ak daňový subjekt disponuje
existenciou materiálneho plnenia“, ktorá však v posudzovanom prípade preukázaná nebola. Predloženie

dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, aj keď
majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované.

127. Zároveň správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo
zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového

hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych
plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.
Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym
titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej
transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

128. Správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly
vykonanej u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené
vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli

reálne uskutočnené. Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom
komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako
platiteľa dane, pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie
ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k
zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

129. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový

stav vyhodnotili správne, t.j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho
konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo
deklarované na predmetných faktúrach, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického
opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatovalporušenieust.§49ods.1vnadväznostinaust.§51ods.1oDPH,vzmyslektorých,právoodpočítaťdaň
ztovarualeboslužbyvznikáplatiteľovivdeň,keďpritomtotovarealeboslužbevznikladaňovápovinnosť
a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a

služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu
dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca
dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa
neuskutočnili.

130. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca
dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie
daňovéhokonaniaaspôsobvykonávaniadokazovaniabolivrozporesozásadouspravodlivéhoprocesu.
Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne
postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej

správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne
určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu
správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva
daňovému subjektu. Daňový poriadok je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane
a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

131. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného
hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia

a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom
na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení,
sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných
formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca
preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika

podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že
sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou
neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie
sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie
administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na

kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

132. Správny súd zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie
dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal
rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o realizácii predmetného obchodu,

pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá
právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok,
aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom
reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe
určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení,

nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil
pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou
priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v
rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie
všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže.

133. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko
nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb v zmysle ust.
§ 8 zákona o DPH a preto nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne mu
ako odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1

zákona o DPH. Správca dane na základe šetrení u dodávateľov žalobcu vyhodnotil obchodné prípady
dôvodne tak, že k dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si pritom môže
daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu atento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo
preukázané.

134. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že
každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú
argumentáciu,atovdostatočnomrozsahu,tzn.žepriemernýadresátmusímaťmožnosťzpredloženého
odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery
nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti (viď rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10 Sžo/3/2012).

135. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS
209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil,

že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997).

136. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I ÚS 141/09-12). Na

ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné
a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma
ako relevantné (viď uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27.08.2003).

137. Záverom správny súd konštatuje, že nie je dôvodné priznať relevanciu ani ostatnej žalobcovej

námietke, že boli porušené jeho práva, keď správca dane ústne pojednávanie v zmysle zápisnice zo
09.04.2019 poňal doslova formálne, kedy zástupcovi daňového subjektu predložil značne rozsiahlu
textovú časť, z ktorej obsahu vyplývalo použitie množstva ďalšieho odborného textu vrátane judikatúry
a odmietol mu sa k predloženému relevantne vyjadriť bez akéhokoľvek uvedenia dôvodu.

138. Z administratívneho spisu súd zistil, že dňa 09.04.2019 sa konalo ústne pojednávanie pred
správcom dane, ktorého predmetom bolo oboznámenie žalobcu s výsledkami ďalšieho konania
nadväzujúceho na daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september
2014. Za žalobcu sa zúčastnil jeho splnomocnený zástupca Mgr. Patrik Špirko, so závermi správcu
Dane vyjadrenými v zápisnici nesúhlasil a mal za to, že správca dane nezistil náležite skutkový stav a

svoje zistenia neodôvodnil. Zároveň požiadal správcu dane poskytnutie 8 dňovej lehoty na vyjadrenie
sa k zápisnici a zadováženie všetkých potrebných podkladov, informácií a rozhodnutí vydaných súdmi,
čo mu správca dane nevyhovel. Je možné konštatovať, že predmetom ústneho pojednávania bolo
oboznámenie s výsledkami kontroly, ktorej závery boli obsiahnuté v protokole z vykonanej daňovej
kontroly, ku ktorej žalobca podal vyjadrenie dňa 19.09.2017, a tiež správca dane na ústnom pojednávaní

poukázal na rozhodnutia ESD týkajúce sa dodávky tovaru spojenej s podvodom s DPH. Podľa názoru
súdusprávcadanetým,žežalobcovineposkytollehotunavyjadreniesakpredmetnejzápisnicioústnom
pojednávaní, neporušil žiadnym spôsobom jeho práva, keďže skutkový stav zistený správcom dane mu
bol známy už z jeho predchádzajúcej činnosti a rozhodnutia ESD uvádzané správcom dane slúžili na
podporu záverov prijatých správcom dane s ohľadom na zistený skutkový stav veci.

139. Správny súd nevyhovel ani žiadosti žalobcu zo dňa 14.02.2022, kedy požiadal súd, aby predložil
ESD prejudiciálne otázky vo vzťahu k dĺžke trvania na daňovej kontroly v súvislosti s prerušením
daňovej kontroly za účelom vykonania medzinárodnej výmeny informácií. Správny súd sa s postupom
navrhnutým žalobcom nestotožnil. Z čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý upravuje

podmienky predloženia predbežných otázok Súdnemu dvoru týkajúcich sa výkladu základných zmlúv
(primárneho práva) alebo platnosti a výkladu sekundárneho práva EÚ vyplýva, že ich predloženie
prichádza do úvahy len vtedy, ak národný súd usúdi, že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné
pre vydanie jeho rozhodnutia. Predloženie prejudiciálnej otázky je výsostným právom a povinnosťousprávneho súdu a návrhy účastníkov konania na podanie prejudiciálnej otázky nie sú pre súd záväzné.
Na podanie návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke nemá vplyv skutočnosť, že o začatie tohto
konania prejavil účastník konania záujem. Predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ES je teda

činnosť súdu, ktorý podáva návrh, a preto súd musí prijať osobné /vnútorné presvedčenie, že je nutné
takýto návrh predložiť Súdnemu dvoru ES. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie presvedčenie
účastníka konania, ktorému by súd „robil poštára" so Súdnym dvorom ES.

140. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane je vecne správne, a preto súd
žalobu ako nedôvodnú v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.

141. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 168 v spojení s ust. § 175 ods. 1 SSP,
avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si
ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.

142. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský
súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.