Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 27, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117205355
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8117205355.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, v právnej veci žalobcu: V.. T.. O. O., R.., G.. XX.XX.XXXX,
E. K. A. XXXX/XX, XXX XX O., proti žalovanej: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov,
so sídlom Hollého 5898/14, 081 81 Prešov, IČO: 00610577, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou
GOGA a spol., s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 863 947, o
náhradu škody a nemajetkovú ujmu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k.
25C/7/2017-335 zo dňa 08.07.2021, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výrokov I., III. a IV.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:
„I. žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 5 148 Eur z titulu bolestného, do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a sumu 15 444 Eur z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti žalobu zamieta,

III. priznáva štátu náhradu trov konania vo výške 100 %, ktorú je povinná žalovaná uhradiť do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým bude presne špecifikovaná výška týchto trov,

IV. priznáva žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, ktorú je povinná žalovaná uhradiť do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude presne špecifikovaná výška trov konania.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca svojou žalobou podanou na tunajší súd dňa
28.02.2017 žiadal, aby súd vyhlásil rozsudok, že zdravotná starostlivosť u žalovanej nebola žalobcovi
poskytnutásprávne,čímboloporušenéust.§4ods.3Zákonač.576/2004Z.z.ozdravotnejstarostlivosti
v znení neskorších predpisov. Zároveň žiadal priznať náhradu škody za nesprávne poskytnutú zdravotnú
starostlivosť za 1 800 bodov, v hodnote jedného bodu 16,10 eur. Neskôr svoj neúplný návrh na výzvu
súdu upravil a žiadal priznať len náhradu škody, bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume

44.616 eur, teda za 1 800 bodov - strata zraku ľavého oka, 300 bodov - dve zbytočné operácie,
sťaženie spoločenského uplatnenia 500 bodov, spolu 2 600 bodov po 17,16 eur. Žalobca uvádzal, že u
žalovanej došlo k pochybeniu po operačnom zákroku zo dňa 15.01.2015. Po tomto operačnom zákroku
nedbanlivosťou a neposkytnutím prvej pomoci, neošetrením poškodeného očného nervu došlo u neho kodumretiu očného nervu a úplnej strate zraku v ľavom oku. Žalobca uvádzal, že tak pri večernej vizite zo
dňa 15.01.2015, ako aj pri rannej vizite zo dňa 16.01.2015 kolektív lekárov ORL informoval o probléme
strácania zraku, bolo mu povedané, aby si prikladal ľad. Žiadna iná starostlivosť mu poskytnutá nebola.

Tvrdenie, že mu lekár navrhoval do obeda 16.01.2015 operáciu za účelom dekompresie je lož. Poobede
16.01.2015 ho navštívila očná lekárka, čo bolo prvé a posledné stretnutie s ňou. Porozprávala sa s ním
a neprebehlo podľa žalobcu žiadne šetrenie. Po dvoch až troch hodinách ho zavolali na ošetrovňu s
tým, že musia previesť ďalší operačný zákrok. Bol mu urobený tretí zákrok za účelom dekompresie,
podľa žalobcu už bol zbytočný. Po tretej operácii ho zobrali na magnetickú rezonanciu a až 17.01.2015

mu bolo umožnené odísť na očné oddelenie. Tu sa dozvedel, že na oko už neuvidí, iba ak by sa
stal zázrak. Žalobca poukázal na výsledok šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
ktorý pochybenie žalovanej potvrdil. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, žiadala ju zamietnuť. Taktiež
poukázala na to, že síce Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou konštatoval pochybenia zo
stranyžalovanej,protitomutorozhodnutiuvšakbolapodanážalobanasprávnysúd,ktorýdoposiaľnebol
ukončený. Žaloba bola vedená na Krajskom súde pod sp. zn. 2Sa/2/2017.

3. Žalovaná mala za to, že Úrad pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nezistil skutkový stav
správne a úplne a z tohto dôvodu sú jeho závery neúplne, nesprávne a neobjektívne. Poukázala na
závery znaleckého posudku vypracovaného znalcom M.. Q. I., v spolupráci s kozultantom M.. O. Ž., ktorý
bol použitý v trestnom konaní vedenom Okresným riaditeľstvom PZ Prešov, odbor kriminálnej polície

pod číslom ČVS:U.-XX/X-Z.-O.-XXXX a ktorý konštatuje správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti
zo strany žalovanej. Žalovaná poprela, že by k pochybeniu došlo v tom zmysle, že by nekontrolovala
žalobcovi zrakovú funkciu, resp. kontrolovala ju až 16.01.2015, teda 17 hodín po skončení operácie.
Žalovaná tiež poukázala na zastavenie trestného stíhania v danej veci z dôvodu, že treba brať do
úvahy aj prvé odmietnutie operácie pacientom, teda samotným žalobcom. Žalovaná sa teda v správnom

súdnictve domáhala objektívneho a náležitého preskúmania skutkového stavu a nariadenia nového
znaleckého posudku.

4. Aplikujúc ust. § 420 ods. 1, 2, 3, § 442 ods. 1, § 443, § 444 všetko Občianskeho zákonníka v
spojení s § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, 5, § 9 ods. 5 písm. b), § 9 ods. 5 písm. c) všetko

zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťažené spoločenské uplatnenia a o
zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriadení rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní ako aj ust. § 50 ods. 1, § 64 ods.
2 zákona č. 581/2004 Z. z. súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnom konaní sa súd zoberal

náhradou škody, ktorú si uplatňoval žalobca voči žalovanej z titulu bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia, pričom žalobca uvádzal, že žalovaná mu neposkytla adekvátne pooperačnú starostlivosť po
zákroku vykonanom 15.01.2015, čím došlo k nezvratnému poškodeniu jeho zraku. Súd prvej inštancie
mal dostatočne preukázané pochybenie žalovanej, predovšetkým právoplatným rozhodnutím Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. k. J. XXX/XXXXX/XXXX/R zo dňa 24.09.2020, ktorý

konštatoval porušenie § 4 ods. 3 Zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších
predpisov žalovanou tým, že neposkytla žalobcovi správnu pooperačnú starostlivosť a súd má za to, že
týmto právoplatným rozhodnutím je viazaný. Súd prvej inštancie poukazuje na ustanovenie §193 CSP
tretia veta. Úrad konštatoval pochybenie na strane žalovanej a podľa § 64 ods.2 žalovanej za správny
delikt udelil pokutu. Rozhodnutie Zástupcu predsedu Úradu, ako odvolacieho orgánu, je právoplatné,

nič na tom nemení ani podaná správna žaloba žalovanej proti tomuto rozhodnutiu. Čo sa týka výroku,
ktorý pôvodne žiadal žalobca, súd už o ňom nerozhodoval pretože o porušení ustanovenia Zákona č.
574/2004 rozhodol úrad pre dohľad a na základe neho prijal svoje právoplatné rozhodnutie a následne
žalovanej uložil pokutu.

5. Súd prvej inštancie mal za to, že bolo dostatočne preukázané a nespochybnil to ani znalecký posudok,
na ktorý sa odvolávala žalovaná, teda posudok v trestnom konaní, že pooperačná starostlivosť nebola
náležite žalobcovi poskytnutá a to z dôvodu, že hoci bolo zaznamenané, že pri operácii dňa 15.01.2015
došlo ku dekompresii očnice, tento zákrok nebol popísaný presne a následne, tak ako konštatuje aj
profesor I. v posudku v trestnom konaní, ako aj znalci ustanovení úradom pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou,nebolaposkytnutážalobcovináležitástarostlivosťasledovanie,čiužORLlekáromalebo
oftalmológom pri pooperačnej starostlivosti. Vzhľadom na možnosť vzniku komplikácie, ktorá následne
aj vznikla, hoci pacient avizoval, že nevidí nasledujúci deň ráno o 07:36 hod. konzílium na očnom
oddelení sa uskutočnilo až o ďalších niekoľko hodín o 14:00 hod. a operácia bola naplánovaná až po16:00 hod. Je zrejmé, že počas tejto doby dochádzalo u žalobcu k nezvratnému poškodeniu očného
nervu. Hoci sa žalovaná snaží spochybniť príčinnú súvislosť medzi poškodením zraku žalobcu a svojím
protiprávnym konaním, je zrejme, že vzhľadom na uskutočnenú dekompresiu pri prvom zákroku, tak ako

konštatuje znalec aj v trestnom konaní, bola nevyhnutná precízna pooperačná starostlivosť o pacienta.
K tejto však nedošlo. Je teda zrejme, že poskytnutím riadnej starostlivosti, včasnej starostlivosti, by k
takémuto poškodeniu nedošlo. Nie je možné v súčasnosti fabulovať, čo mohlo byť ešte ďalšou príčinnou
poškodenia zraku, a z celkového sledu jednotlivých úkonov, je zrejmá najpravdepodobnejšia príčina.
Len ak by žalovaná poskytla adekvátnu pooperačnú starostlivosť žalobcovi, mohla by s istotou uviesť,

že k poškodeniu zdravia žalobcu, ak by k nemu došlo, došlo iným spôsobom. Za situácie neposkytnutia
adekvátnej zdravotnej starostlivosti, však žalovaná nemôže používať obranu, že k poškodeniu zdravia
žalobcu došlo zrejme iným spôsobom, resp. nie je dostatočne preukázaná príčinná súvislosť medzi
poškodením zraku a protiprávnym konaním žalovanej. Jednoznačne preukázané bolo poškodenie
zdravia žalobcu. Jednoznačne preukázané bolo tak M.. L., ako aj prof. M.. I., že k adekvátnej, včasnej
pooperačnejstarostlivostiužalobcuzostranyžalovanejnedošlo.Podľasúdututedajepríčinnásúvislosť

medzi neposkytnutím riadnej pooperačnej starostlivosti žalobcovi, takej ako mala byť a následným
poškodením jeho zdravia. Súd teda vychádzal z toho, že základ nároku je tu daný a bolo potrebné
ustáliť výšku samotnej náhrady. Na základe znaleckého posudku súd stanovil bodové ohodnotenie, tak
bolestného ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia.

6. Súd prvej inštancie nezohľadnil obranu žalovanej, že nie je možné zvýšiť pri poškodení zraku
sumu bodového ohodnotenia nad sumu ako pri strate orgánu alebo končatiny, pretože za takejto
situácie pri pacientoch, ktorým sa práve udiala taká situácia ako v tomto prípade žalobcovi, by boli
diskriminovaní vo vzťahu k ostatným pacientom len kvôli tomu, že zákonodarca takéto ustanovenie
dal do odseku 7 § 9, hoci možnosť zvýšenia je v odseku 4 alebo 6. Súd uvádza, že aj pri takomto

bodovom ohodnotení je samozrejme, za splnení podmienok vo vyššie uvedených odsekoch, možnosť
zvýšiť bodové ohodnotenie, či už o polovicu alebo o dvojnásobok. Je zrejmé, že u žalobcu došlo k
súbehu, ktorý predpokladá § 9 ods. 5 písm. b, c) zákona, či už potreba reoperácie, komplikácie alebo
bolestivejší spôsob liečby a z tohto dôvodu súd nevidí dôvod prečo by nemal zvýšiť bodové ohodnotenie
pri žalobcovi a pri tak závažnom poškodení zdravia k akému uňho došlo konaním žalovanej. Z tohto

dôvodu bodové ohodnotenie, tak ako určila znalkyňa, súd považoval za správne a z tohto vychádzal.
Taktiež hodnota bodu, akú žiadal žalobca, bola správna a súd z nej vychádzal.

7. Čo sa týka sťaženia spoločenského uplatnenia, je pravdou, že znalkyňa zvýšila bodové ohodnotenie
na dvojnásobok. Je pravdou, že žalobca nebol osobou verejne známou a taktiež bol dôchodca. Súd však

nemôže znižovať hodnotu človeka len tým, že je vo vyššom veku. Žalobca bol síce už v čase poškodenia
dôchodca, bol však aktívny, či už turista, horolezec, záhradkár, šofér a všetky tieto činnosti po poškodení
zdravia musel zanechať, teda ťažšiu turistiku, horolezectvo, len v obmedzenej miere záhradkárčenie
a vylúčiť šoférovanie úplne. Žalobca uvádzal, že nevidí priestorovo, ale len plošne. Nemôže dokonca
chodiť po pravej strane chodníka, ale len po ľavej keďže v opačnom prípade naráža do ľudí. U žalobcu

došlo k takému zníženiu kvality života, že si dokonca nemôže naliať vodu do pohára bez toho, aby nebol
naklonený priamo nad pohárom. Všetko toto vážnym spôsobom zasiahlo do života žalobcu, pričom z
mechanizmu vzniku poškodenia je zrejmé, že stačilo zistenia o poškodení zdravia u žalobcu, žalovanou
riešiť o niekoľko hodín skôr a k takémuto poškodeniu by vôbec nedošlo. Vzhľadom na tieto skutočnosti,
súd priznal žalobcovi aj dvojnásobné bodové ohodnotenie vo vzťahu k základnému a priznal mu sumu

tak ako je uvedená v rozsudku podľa hodnoty bodu v roku 2015. V prevyšujúcej časti súd návrh žalobcu
zamietol, keďže ním vypočítaná hodnota bodov bola vyššia, než na akú má podľa poškodenia zdravia
a znaleckého posudku nárok.

8. Súd prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania z priznanej sumy v rozsahu

100 %, keďže v konaní bol úspešný a výška jeho nároku závisela od znaleckého dokazovania. Súd
taktiež uložil žalovanej zaplatiť náhradu trov štátu, ktoré vznikli štátu tým, že znalečné bolo uhradené
zo štátnych prostriedkov.

9. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom I., III. a IV. podala žalovaná včas odvolanie, ktoré odvolanie

odôvodnila tým, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Ohľadom tohto svojho odvolacieho tvrdenia uviedla, že ani existencia škodlivého následku,
ani samotné porušenie právnej povinnosti ešte nezakladá zodpovednosť za škodu a právo na jej
náhradu. Spojivom medzi týmito dvoma atribútmi musí kauzálny nexus, teda príčinná súvislosť, ktorámusí byť jednoznačne preukázaná. Inými slovami, musí byť jasné, ktorý protiprávny úkon vyvolal
škodlivý následok. Ak však v súslednosti úkonov u žalovanej boli aj také úkony, ktoré nemožno
jednoznačne vyhodnotiť ako non lege artis postupy, o to viac je pri dokazovaní potrebné venovať

pozornosť identifikácie protiprávneho úkonu, vykonaním ktorého došlo ku škodlivému následku. Nie
každé porušenie ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 podľa žalovanej predstavuje protiprávny úkon
spôsobilý spôsobiť škodlivý následok, čo potom v konečnom dôsledku vylučuje príčinnú súvislosť medzi
nimi.

10. Ak sa teda prvoinštančný súd opiera o výsledky znaleckého dokazovania a výpoveď znalca prof.
I. a konzultanta M.. Ž., je podľa žalovanej treba dôrazne poukázať na skutočnosť, že títo odborníci
uviedli, že z lekárskeho hľadiska nie je možné sa presne vyjadriť mechanizmom poškodenia nervu
ľavého oka pacienta - žalobcu. Jednoznačne však ide o súvislosť rozsiahlych patologických dlhodobo
trvajúcich zmien operovanej oblasti a nepriameho pôsobenia, opakovanej operácie na vznik zvýšeného
tlaku v očnici. Ďalej znalec a konzultant pripustili, že pooperačné sledovanie pacienta nebolo v súlade

s obvyklými medicínskymi postupmi a súčasnými znalosťami. Zároveň konštatovali, že na konečnom
poškodení zraku sa podieľal aj rozsiahly, starší, deštruktívny a pokročilý proces v prínosových dutinách,
očnici, ústnej dutine, mäkkých tkanivách i v okolí tvárovej časti lebky vľavo. Odpoveď na otázku
vyšetrovateľa či by správna pooperačná starostlivosť zachránila pacientovi zrak nie je podľa znalca
možná.

11. V nadväznosti na vyššie uvedené je podľa žalovanej potrebné poukázať na záver znaleckého
posudku doc. L., ktorý taktiež svedčí o skutočnosti, že nie je možné jednoznačne a nespochybniteľne
určiť protiprávny úkon, ktorý vyvoláva škodlivý následok, a teda ani príčinnú súvislosť medzi nimi.

12. Nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie žalovaná videla v tom, že len existenciou
rozhodnutia správneho orgánu o spáchaní správneho deliktu nemožno automaticky predpokladať
splnenie všetkých podmienok pre uznanie nároku na náhradu škody. Podľa žalovanej nie je možné
dôkazné bremeno pri preukazovaní nároku na náhradu škody prenášať na žalovaného dokiaľ toto
dôkazné bremeno musí uniesť žalobca. Nie je to žalovaná, kto má uviesť akým protiprávnym úkonom

došlo k škodlivému následku a preukázať medzi nimi príčinnú súvislosť.

13. Záverom tiež žalovaná poukázala na skutočnosť, že prvoinštančný súd sa pri svojom rozhodovaní
uspokojil so „zrejmou najpravdepodobnejšou príčinnou“ poškodenia zraku žalobcu „z celkového sledu
jednotlivých úkonov“ žalovanej. Žalovaná opäť dôrazne upozorňuje na skutočnosť, že ani samotní znalci

prizvaní do trestného konania, či správneho konania, jednoznačne neustálili protiprávny úkon, ktorým
malo dôjsť k strate zraku žalobcu, a preto nemožno jednoznačne konštatovať, že len preto, že žalovaná
poskytla zdravotnú starostlivosť sériou na seba nadväzujúcich úkonov, z ktorých niektoré ÚDZS označil
ako pochybenia, že základ nároku je daný a že za stratu zraku žalobcu zodpovedá žalovaná.

14. V kontexte vyššie uvedených skutočností, najmä zo situácie, kedy nebol ustálený jednoznačný
protiprávny úkon (dokonca ani znalcami), ktorým bol poškodený zrak žalobcu, nebola preukázaná
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodlivým následkom, má žalovaná za to, že súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Nakoľko
na nejednoznačnosť protiprávneho úkonu a príčinnej súvislosti medzi týmto úkonom a škodlivým

následkom poukazovala žalovaná už na pojednávaní konanom dňa 07.08.2021, navrhla tiež vykonanie
ďalšieho dokazovania formou znaleckého posudku či výsluchom svedkov, ktorým by mohol byť tento
nedostatok odstránený. Prvoinštančný súd však tieto návrhy zamietol a následne vo veci rozhodol.

15. S poukazom na uvedené preto žalovaná v rámci odvolacieho návrhu žiadala, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov I., III, IV. zrušil a vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie,alebo,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobuzamietaažalovanej
priznal náhradu trov konania v plnej výške.

16. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na to, že zbytočným liečením na ORL

oddelení žalobcu od novembra 2014 do januára 2015 mu oslepili ľavé oko. ÚDZS v Prešove ako štátna
inštitúcia po prešetrení rozhodol o pochybení lekárov žalobcu.17. V ďalšom žalobca poukázal, že zamestnanci žalovanej mnohonásobne pochybili, konali neodborne,
nezodpovedne až neuveriteľne zanedbajúc svoje povinnosti ošetrujúcich lekárov. Ďalej žalobca vo
svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal podrobne v čom vidí nesprávny postup zamestnancom

žalovanej, najmä pokiaľ sa týka nesprávnej diagnostiky nádoru u žalobcu, škrtenia očného nervu z
dôvodu prederavenia očnej dutiny. Rovnako žalobca poukázal, že ako pacient nebol poučený o svojom
zdravotnom stave, keď v zdravotnej dokumentácii chýba jeho podpis. Rovnako tak podľa žalobcu
kolektív oddelenia ORL žalovanej nereagoval na jeho informáciu o zhoršujúcom sa videní s tým, že očný
nerv neodumiera naraz ale postupne po dobu desiatok hodín. Za tú dobu sa dal zachrániť. Zároveň

žalobcauviedol,žedekompresiuočnéhonervuurobillekárORLoddeleniabezasistencieočnéholekára,
a to prvý krát v živote s tým, že žalovaná má rovnako očné oddelenie.

18.Žalobcazároveňvyslovilpresvedčenie,žejehoprípadjetypickývtom,žepreukazujeakýneporiadok
je v slovenskom zdravotníctve. Podľa žalobcu by bolo potrebné odstrániť preťaženosť súdov tým, že by
sa zväčšila právomoc ÚDZS v obdobných prípadoch aký nastal u žalobcu.

19. Záverom žalobca žiadal o potvrdenie rozhodnutia súdu v plnom rozsahu s tým, že o pochybení
lekárov rozhodol Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ešte v roku 2015, pričom odvolanie
má iný cieľ, a to spôsobiť čo najdlhšie prieťahy v tejto veci.

20. K uvedenému vyjadreniu žalobcu žalovaná svoje vyjadrenie nepodala.

21. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP) podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP) súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli súdu alebo jej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov I., III., IV. je potrebné potvrdiť.

22. Odvolacia argumentácia žalovanej bolo koncentrovaná na tvrdenia o nesprávnosti skutkového
zistenia a nesprávnosti právneho posúdenia veci, čo malo zakladať odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. f) a písm. h) CSP.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak

nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov, ak je v hodnotení dôkazov logický rozpor, a to tak z
hľadiska závažnosti, vierohodnosti, zákonnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k tomu vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho aj interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery; uvedené zakladá odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.25. Na základe týchto v odvolaniach uvedených odvolacích dôvodov posúdil odvolací súd relevantnosť
v odvolaniach vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v odôvodnení jeho rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

26. Žaloba je, čo sa obsahu týka, úkonom, ktorým žalujúca strana vymedzuje subjekty predmet a obsah
žalobu začatého konania. Právom žalujúcej strany je uplatniť na súde skutočnosti, ktorým hmotné právo
prisudzuje právny význam, ktorý môže byť k jej prospechu. To, či bude v konaní úspešnou, závisí od

toho, či sa štruktúra príčin a následkov, ktoré považuje za skutkový dôvod svojho nároku zhoduje so
štruktúru príčin a následkov vyplývajúcich zo zákona, pri hrozbe premlčania aj od toho, či svoje právo
uplatní včas.

27. Odvolateľka napádala rozsudok súdu prvej inštancie najmä z dôvodu ním neuvádzanej absencie
kauzálneho nexusu, teda preukázania príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom žalovanej, ktorý

mal vyvolať škodlivý následok, a to stratu zraku žalobcu, ktorý úplne oslepol na ľavé oko.

28. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

29. V prejednávanej veci je nepochybné, že právoplatnými rozhodnutiami Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou pod č. J. XXX/XXXXX/XXXX/R bolo konštatované, že diagnostické a
terapeutické úkony u žalovanej na ORL oddelení neboli v súlade so štandardnými postupmi a súčasne
odbornými poznatkami. Ďalej úrad konštatoval potrebu pooperačne, dôsledne sledovania zdravotného
stavu, najmä zrakovej funkcie, pričom záznam o kontrole zrakovej funkcie u žalobcu bol až 16.01.2015

ráno o 7:39 hod., kedy pacient - žalobca uviedol na vizite, že nevidí. Po tomto zistení nebola podľa
úradu bezodkladne indikovaná rozšírená dekompresia, ale pacient - žalobca bol operovaný až o 9
hodín od zistenia straty zraku, čo je neprimerane dlhý čas. Úrad preto jednoznačne konštatoval, že
zdravotná starostlivosť poskytnutá žalobcovi žalovanou nebola poskytnutá správne. Toto rozhodnutie
prvostupňového orgánu bolo potvrdené po odvolaní žalovanej rozhodnutím jeho predsedu zo dňa

28.01.2016, ktorý rozklad žalovanej zamietol a rozhodnutie o uložení pokuty vo výške 3.000,- eur
potvrdil. Predseda úradu rovnako vo svojom rozhodnutí konštatoval absenciu náležitého pooperačného
sledovania zdravotného stavu žalobcu, keď revíziu dekompresie orbity je potrebné vykonať čo najskôr
s tým, že táto bola vykonaná až 9 hodín po zaznamenaní straty zraku, čo predseda považoval za
oneskorený postup.

30. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu s tým, že krajský súd vec vrátil správnemu
úradu - Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na nové konanie a rozhodnutie, pričom tento
rozhodol na prvom stupni dňa 10.08.2020 rovnako, keď opätovne konštatoval neposkytnutie adekvátnej
pooperačnej starostlivosti žalobcovi po operácii dňa 15.01.2015 a uložil žalovanej pokutu 3.000,- eur.

Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná rozklad s tým, že predseda úradu rozhodnutím zo dňa
24.09.2020 rozhodol tak, že rozklad zamietol a preto toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
30.09.2020 a stalo sa vykonateľným dňa 30.10.2020.

31. S poukazom na ust. § 193 CSP, keďže bol žalovaný právoplatne uznaný zo spáchania správneho

deliktu, ktorý je postihnuteľný osobitnými predpismi, nemohol prvostupňový súd ani odvolací urobiť
iný záver ako ten, že k poškodeniu zraku žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním
žalovanej, a to oneskorenej dekompresie očného nervu pri prvom zákroku na ORL oddelení žalovanej
a následného nedostatku správnej pooperačnej starostlivosti u žalobcu.

32. Podľa odvolacieho súdu nie je možné v danej veci identifikovať konkrétny protiprávny úkon,
vykonaním ktorého došlo ku škodovému následku, keďže práve v dôsledku nevykonania tohto úkonu,
resp. jeho oneskorenému vykonaniu (dekompresia očného nervu) došlo k trvalej strate zraku žalobcu
na jednom oku pre odumretie tohto nervu. Podľa odvolacieho súdu to bolo práve včasné a riadneneposkytnutie zdravotnej starostlivosti zamestnancami a v priestoroch žalovanej, ktoré vyvolali tento
následokužalobcuanieakotouvádzalažalovaná,ktoránamietala,žesúdprvejinštancieneidentifikoval
konkrétny zdravotný úkon, ktorý následne v súslednosti úkonov možno vyhodnotiť ako non lege artis

postup.

33. S poukazom na uvedené boli preto irelevantné návrhy na doplnenie dokazovania žalovanej, ktorá
navrhovala toto doplnenie dokazovania za účelom ustálenia jednoznačného protiprávneho úkonu,
ktorým bol poškodený zrak žalobcu, keďže ako to už uviedol odvolací súd, tento nebol poškodený

konaním ale práve včasným a riadnym nekonaním zamestnancov ORL oddelenia žalovanej.

34. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej o tom, že dôkazné bremeno v prejednávanej
veci musí uniesť žalobca, keď tento právoplatným rozhodnutím príslušného správneho orgánu - Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou preukázal, že zdravotná starostlivosť u žalobcu bola non lege
artis s tým, že odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že žalobca ani nemohol preukázať, ktorým konkrétnym

úkonom ORL oddelenia žalovanej došlo k strate zraku na ľavom oku, lebo jednoznačne aj z vykonaných
znaleckých dokazovaní vyplýva, že k odumretiu očného nervu došlo v dôsledku oneskorene vykonanej
jeho dekompresie po prvom zákroku u žalobcu. S poukazom na uvedené, keďže žalovaná v podanom
odvolaní nenamietal výšku bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia,
preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane správneho výroku o trovách konania pred

súdom prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil.

35. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej plný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2

CSP súdny úradník súdu prvej inštancie.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasom 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).