Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. december 2020

Súd: Špecializovaný trestný súd
Spisová značka: 3T/10/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9519100082
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Hrubala

ECLI: ECLI:SK:SSPK:2020:9519100082.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Jána Hrubalu a členov senátu JUDr. Jána Giertliho a JUDr. Jozefa Šutku, na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 10. decembra 2020 v Banskej Bystrici, v trestnej veci proti obžalovanému Ing. F. G., pre
pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, vedenej pod sp. zn.
BB-3T/10/2019, takto

r o z h o d o l :

obžalovaný Ing. F. G., nar. XX.XX.XXXX v I., trvale bytom G. - H. I., J. X. XXXX/XX,

j e v i n n ý, ž e

1. ako generálny riaditeľ odboru dohľadu nad trhom cenných papierov, poisťovníctvom a dôchodkovým
sporením Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) v presne nezistenej dobe v roku 2015 na presne
nezistenom mieste v Bratislave žiadal a následne v presne nezistenom období niekedy v mesiaci
december 2015 v reštaurácii Hokejka Pub v Košiciach so sídlom Košice, Kavečianska cesta č. 3, prijal

finančnú hotovosť vo výške 1.000,- Eur od RNDr. K. Y., ako predsedu predstavenstva spoločnosti Rapid
Life životná poisťovňa, a.s. so sídlom Košice, ul. Garbiarska č. 2, IČO: 31690904 (ďalej len „spoločnosť
Rapid Life“) a finančnú hotovosť vo výške 1.000,- Eur od Ing. K. P., ako člena predstavenstva spoločnosti
Rapid Life ako úplatok vo forme náhrady za nerealizovanú a pravý dôvod odovzdania peňazí fingujúcu
stávku „o zjedenie 1 kilogramovej porcie steaku za jednu hodinu“ za to, že v súvislosti s dohľadom
NBS nad spoločnosťou Rapid Life neuloží najprísnejšie sankcie v zmysle § 139 zák. č. 39/2015 Z.z. o
poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 39/2015 Z.z.“),

2. ako generálny riaditeľ odboru dohľadu nad trhom cenných papierov, poisťovníctvom a dôchodkovým
sporením NBS v presne nezistenej dobe, niekedy v mesiaci máj alebo jún 2016, na presne nezistenom
mieste v Bratislave žiadal a následne dňa 24. februára 2017 v presne nezistenom čase v reštaurácií
Hokejka Pub v Košiciach so sídlom Košice, Kavečianska cesta č. 3, prijal finančnú hotovosť vo výške
2.000,- Eur od RNDr. K. Y., ako predsedu predstavenstva spoločnosti Rapid Life ako úplatok vo
forme výhry za tento krát už realizovanú, avšak vo svojej podstate pravý účel odovzdania peňazí len
zakrývajúcu stávku „o zjedenie jednokilogramovej porcie steaku za jednu hodinu“ a následne dňa 24.

februára 2017 v presne nezistenom čase pred reštauráciou Hokejka Pub so sídlom Košice, Kavečianska
cesta č. 3, žiadal od RNDr. K. Y.platok vo výške 10.000,- Eur, v obidvoch uvedených prípadoch za to,
že v súvislosti s dohľadom NBS nad spoločnosťou Rapid Life neuloží najprísnejšie sankcie v zmysle §
139 zák. č. 39/2015 Z.z.,

t e d av bode 1-2 obžaloby
v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba žiadal a prijal úplatok a taký čin
spáchal ako verejný činiteľ,

č í m s p á c h a l

v bode 1-2 obžaloby
pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 329 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j)
Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona na peňažný trest vo výške 10.000 (desať tisíc) Eur.

Podľa § 57 ods. 2 Trestného poriadku zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného poriadku sa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, ukladá náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej

„prokurátor“) dňa 09.04.2019 podal obžalobu na v tom čase obvineného Ing. F. G. na nasledovnom
skutkovom základe

1. ako generálny riaditeľ odboru dohľadu nad trhom cenných papierov, poisťovníctvom a dôchodkovým
sporením Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) v presne nezistenej dobe v roku 2015 na presne

nezistenom mieste v Bratislave žiadal a následne v presne nezistenom období niekedy v mesiaci
december 2015 v reštaurácií Hokejka Pub v Košiciach so sídlom Košice, Kavečianska cesta č. 3, prijal
úplatokvovýške1.000,-EurodRNDr.K.Y.,akopredsedupredstavenstvaspoločnostiRapidLifeživotná
poisťovňa, a.s. so sídlom Košice, ul. Garbiarska č. 2, IČO: 31690904 (ďalej len „spoločnosť Rapid Life“)
a úplatok vo výške 1.000,- Eur od Ing. K. P., ako člena predstavenstva spoločnosti Rapid Life, za to,

že v súvislosti s dohľadom NBS nad spoločnosťou Rapid Life neuloží najprísnejšie sankcie v zmysle
§ 139 zák. č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák.
č. 39/2015 Z.z.“),

2. ako generálny riaditeľ odboru dohľadu nad trhom cenných papierov, poisťovníctvom a dôchodkovým

sporením NBS v presne nezistenej dobe, niekedy v mesiaci máj alebo jún 2016, na presne nezistenom
mieste v Bratislave žiadal a následne dňa 24. februára 2017 v presne nezistenom čase v reštaurácii
Hokejka Pub v Košiciach so sídlom Košice, Kavačianska cesta č. 3, prijal úplatok vo výške 2.000,-
Eur od RNDr. K. Y. , ako predsedu predstavenstva spoločnosti Rapid Life a následne dňa 24. februára
2017 v presne nezistenom čase pred reštauráciou Hokejka Pub so sídlom Košice, Kavačianska cesta

č. 3, žiadal od RNDr. K. Y. úplatok vo výške 10.000,- Eur za to, že v súvislosti s dohľadom NBS nad
spoločnosťou Rapid Life neuloží najprísnejšie sankcie v zmysle § 139 zák. č. 39/2015 Z.z.

Podľa názoru prokurátora v čase podania obžaloby obvinený Ing. F. G. mal spáchať pokračovací zločin

prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. I keď to prokurátor v skutkovej vetenevysvetľuje, úplatok mal byť „zabalený“ do v prvom prípade nerealizovanej a v druhom prípade aj
realizovanej stávky „o zjedenie steaku“ (podrobnosti vysvetlené ďalej).

Po doručení obžaloby prvostupňový súd dňa 16.04.2019 nariadil doručiť rovnopisy obžaloby všetkým
osobám uvedeným v § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku a súčasne v zmysle ods. 3 toho istého
ustanovenia Trestného poriadku obvinenému a jeho obhajcovi doručil výzvu, aby bez meškania súdu
písomne oznámili návrhy na vykonanie dôkazov vo veci.

Pokiaľ ide o vyjadrenia na základe vyššie spomenutej výzvy súdu, súd dňa 29.04.2019 obdržal
vyjadrenie obhajcu, v ktorom o.i. doslova uvádza:
„... s poukazom na môj písomný návrh na doplnenie dokazovania z 3.7.2018 pri preštudovaní spisu
po skončení vyšetrovania (návrh je založený v spise), ktorý vyšetrovateľ bezdôvodne odmietol listom z
9.7.2018, navrhujem ďalej:
- vyžiadať z Národnej banky Slovenska kompletný spis týkajúci sa dohľadu nad spoločnosťou Rapid

Life životná poisťovňa, a.s., Košice od roku 2015 do okamihu zavedenia nútenej správy nad touto
spoločnosťou (14.06.2017), minimálne v rozsahu celej komunikácie medzi Národnou bankou Slovenska
a touto spoločnosťou.
Prostredníctvom týchto dôkazov možno overiť údajnú moju motiváciu v „nezistenej dobe v roku 2015
do decembra 2015“ a „máji alebo júni 2016 a 24. februára 2017“ žiadať a prijať úplatok „v súvislosti s

dohľadom NBS nad spoločnosťou Rapid Life a neuložením najprísnejšej sankcie v zmysle § 139 zákona
č. 39/2015 Z.z.“ tak, ako sú tieto skutočnosti označené v petite obžaloby.
- predvolať a vypočuť na hlavnom pojednávaní svedka Ing. I. O., člena Bankovej rady Slovenska, ulica
Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, a to k tým istým okolnostiam.
- vyžiadať z Národnej banky Slovenska „knihu jázd“ môjho osobného motorového vozidla EČ: BL638DL,

ktoré som používal v čase výkonu svojej funkcie v Národnej banke Slovenska na pracovné účely, a to
v mesiacoch december 2015 a február 2017.
Zmysel obstarania týchto dôkazov je zrejmý v spojitosti s mojím údajným stretnutím „v decembri 2015
v reštaurácii Hokejka Pub v Košiciach“ a stretnutím „24. februára 2017 v reštaurácii Hokejka Pub v
Košiciach“ tak, ako sú tieto skutočnosti označené v petite obžaloby.

Tu je potrebné poznamenať, že už v úvodných štádiách študovania spisového materiálu (napriek
ďalej formulovaným výhradám v podstate formálneho charakteru predseda senátu vykonal komplexnú
skutkovú i právnu analýzu veci) senát mal vážne výhrady najmä k spôsobu spracovania obžaloby
umožňujúce podľa vtedajšieho jeho názoru bez ďalšieho postup, ktorý v tomto štádiu konania

nakoniec zvolil. Napriek tomu sa rozhodol vyžiadať si základné referencie k niektorým preskúmavaným
súvislostiam. Informoval sa o postupe Národnej banky Slovenska (ďalej aj „NBS“) v súvislosti s podaným
rozkladomprotirozhodnutiuNBSozavedenínútenejsprávyč.sp.NBS1-000-012-201zodňa14.06.2017
a do spisu zabezpečil i rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 14C 1/2016 zo dňa 17.10.2018,
z ktorého vyplýva na návrh NBS viacnásobné konštatovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok

spoločnosti Rapid Life v rámci jej činnosti (dožiadania súdu i odpovede s prílohami a rozhodnutia sú
žurnalizované v spise na č.l. 286 - 344.

Súd takto učinil riadiac sa zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania - keďže garantovanie
spravodlivosti, čo je základnou úlohou každého justičného systému, často spočíva v „považovaní“

významu jednotlivých posudzovaných faktov (jednotlivých subjektívnych i objektívnych práv, ktoré
môžu byť v kontradikcii). Súd jednoducho chcel zistiť, či v ďalšom podrobne formulované a podľa
vtedajšieho názoru súdu jednoznačné pochybenia prokurátora možno „sanovať“ aspoň konštatovaním
nespochybniteľnej oprávnenosti postavenia obvineného pred súd už v tomto štádiu konania. Totiž už
takýto postup orgánov činných v trestnom konaní je zásahom do osobnej integrity každej pred súd

postavenej osoby.

Špecializovaný trestný súdu, pracovisko Banská Bystrica po zaslaní obžalôb v zmysle § 240 ods.
1 Trestného poriadku teda vykonal prieskum veci a nariadil predbežné prejednanie obžaloby na
neverejnom zasadnutí. V rámci jeho konania dňa 22.05.2019 dospel k záveru, že v danom prípade

nemožno postupovať inak, než obžalobu odmietnuť a vrátiť vec prokurátorovi pre závažné procesné
chyby, najmä z dôvodu, že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby. Základnou
výhradou súdu bolo nedostatočné, formálne a arbitrárne odôvodnenie obžaloby.S týmto záverom prvostupňového súdu sa odvolací súd konajúci na základe sťažnosti prokurátora
nestotožnil, dňa 30.07.2019 predmetné uznesenie zrušil a prvostupňovému súdu uložil, aby vo veci
znovu konal a rozhodol. Odvolací súd síce nepopiera, že v zhode s názorom Špecializovaného trestného

súdu si dokáže predstaviť aj bohatšie odôvodnenú obžalobu, avšak v prerokúvanom prípade, hoci
obžaloba je stručná, neabsentuje v nej ktorýkoľvek z prvkov uvedených v § 235 Trestného poriadku.

Prvostupňový súd preto dňa 11.09.2019 vo veci určil termín hlavného pojednávania na dni 10.
a 11.10.2019. V rámci tohto úkonu v zmysle návrhov prokurátora a v konečnom dôsledku, s

výnimkou výsluchu navrhnutého svedka O. („pozadie“ kauzy a eventuálna motivácia obžalovaného je
dosledovateľné inými priamymi a pôvodnými dôkazmi) a zabezpečenia aktualizácie trestného stíhania
za podplácanie v podstate identickej veci (aj tento dôkaz súd považoval za nadbytočný a ide dôkazy
vykonané v inej veci s inými procesnými postaveniami dotknutých osôb) i v zmysle návrhov obhajoby,
vykonal dôkazy výsluchmi obžalovaného, svedkov a oboznámením všetkých listín zahrnutých do
spisového materiálu. Po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení vo veci v rámci prvého svojho konania vo

veci na hlavnom pojednávaní rozhodol oslobodzujúcim rozsudkom v zmysle § 185 písm. a) Trestného
poriadku, nakoľko nebolo dokázané, že sa vôbec stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. V rámci
svojho prvého rozsudku vo veci dňa 11.10.2019 okrem vyššie uvedenej chronologizácie veci uviedol
nasledovné :

Podstata posúdenia tejto veci, ako to bolo uvedené už v rámci prvého rozhodnutia súdu vyhodnocujúc
v tom čase len výsledky prípravného konania, spočíva vo vyriešení dvoch v zásade navzájom
si odporujúcich skutočností. Na jednej strane sú v podstate už v rámci prípravného konania
predbežne usvedčujúce výpovede svedkov Y. , P., S. hovoriace o akomsi „zabalení“ úplatku do
stávky, ktorá v podstate stávkou nebola a slúžila len ako zásterka pre úplatok, „medzi stranami“ je

nejednoznačná výpoveď svedka I. a na druhej strane v spise dokumentovaný naozaj striktný postoj
NBS i obžalovaného a trestnú činnosť popierajúceho G. voči spoločnosti Rapid Life spočívajúci najmä
v zavedení nútenej správy nad spoločnosťou (vyššie uvedení prví traja svedkovia sú fundamentálnymi
osobami tejto spoločnosti), pričom tieto dva fakty sú ťažko zlučiteľné s konštatovaním eventuálneho
úmyslu obvineného G. ako pracovníka NBS konať v prospech spoločnosti Rapid Life na základe

akceptovaného podplácania. Tu však treba uviesť, že posledne uvedená skutočnosť sama o sebe
prípadnú trestnoprávnu zodpovednosť obžalovanej osoby nevylučuje a, zjednodušene povedané,
obžalovaný G. mohol naozaj hrať v tomto prípade akúsi hru dvojitého agenta - teda na jednej strane pred
členmi predstavenstva spoločnosti Rapid Life hrať úlohu osoby, ktorá za úplatok „neuloží najprísnejšie
sankcie“ a na druhej strane v rámci výkonu svojej pozície v NBS podporovať viacerými listinami

dokumentované striktné stanovisko tejto inštitúcie voči tejto spoločnosti.

Treba tiež zdôrazniť, že prípadné zavinenie v zmysle § 329 Trestného zákona nevyžaduje prijatie,
žiadanie alebo nechanie si sľúbenia úplatku preto, aby páchateľ konal alebo sa zdržal konania tak, že
poruší svoje povinnosti. Postačí konštatácia prijatia, žiadania alebo nechania si sľúbenia úplatku bez

ďalšieho. V praxi to znamená, že ak sa preskúmava korupčná schéma v súvislosti s obstarávaním veci
všeobecného záujmu, v zásade neplatí eventualita skúmania prípadného podvodu, ako je to pri skúmaní
znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa § 336 Trestného zákona. Tu na uznanie viny v zmysle
§ 329 Trestného zákona postačí konštatácia tu opísaného konania bez ohľadu na to, či za poskytnutím
úplatku nasleduje skutočné alebo predstierané, prípadne žiadne porušenie povinností uplácaného,

skutočné alebo predstierané využitie jeho vplyvu a pod. a je teda jedno, či podplácaná osoba koná v
intenciáchzákonomainýminormatívnymiaindividuálnymiaktmistanovenýmipovinnosťamialebomimo
takto vymedzený rámec.

Posledne uvedená okolnosť vzhľadom k dokumentovanej dôkaznej situácii predbežne „hrala“ v

neprospech obžalovaného G., nakoľko súd už v rámci prvého rozhodovania vo veci predbežne
nespochybňoval eventualitu, že obžalovaný záujem na pomoci členom predstavenstva spoločnosti
Rapid Life len formálne predstieral vyvolávaním viac menej spoločenských stretnutí a v skutočnosti vo
veci nič neurobil. Obsah tvrdení niektorých svedkov je totiž naozaj závažný, a to aj za situácie, kedy
modus operandi poskytnutia úplatku formou stávky o zjedení steaku (viď ďalej) je vskutku neobvyklý

a zvláštny. Nemohlo a nemôže však ujsť pozornosti súdu, že rovnako zvláštne je i postavenie proti
obvinenému vypovedajúcich svedkov, ktorí z hľadiska skúmanej veci majú evidentný záujem napádať
a „znemožniť“ akýkoľvek postup akýchkoľvek pracovníkov NBS ako inštitúcie, s ktorou sú vo vážnom
právnom spore v rámci viacerých konaní.V tejto veci svedkovia a sčasti i obžalovaný dokumentujú spolu štyri vzájomné stretnutia na ktorých
malo dôjsť k „stávke - nestávke“ ohľadne zjedenia steaku, pričom na poslednom štvrtom stretnutí dňa

24.02.2017 mal pri fajčení obžalovaný od svedka Y. pýtať aj úplatok vo výške 10.000,- Eur. Svedok
I. tieto skutočnosti ako s obžalovaným sa pohybujúci pracovník NBS a jeho podriadený potvrdzuje len
sčasti, pričom v tomto smere je zaujímavá aj argumentácia NBS, ktorá spochybňuje vierohodnosť tohto
svedka (viď podanie NBS zo dňa 06.03.2018, č.l. 238-240), ktorého obsah orgánmi činnými v trestnom
konaní nebol nijak skúmaný.

V tejto súvislosti súd i v rámci tohto rozhodnutia podobne ako v uznesení o odmietnutí veci považuje za
potrebné zdôrazniť i to, že viaceré dôkazné prostriedky dokumentujú existenciu viacerých listín (rôznych
podaní, trestných oznámení a pod.), ktorých reálna existencia nebola skúmaná, pričom komplexnosť
dokumentovania priebehu udalostí tejto veci je nevyhnutnou podmienkou posúdenia existencie či
neexistencie rôznych typov zavinení vo veci konajúcich osôb. Len námatkovo možno z potenciálne

dôležitých listín uviesť napríklad podanie označené ako generálna námietka zaujatosti (viď č.l. 143
spisu), prípadne listina dokumentujúca začaté konanie o uložení sankcie (viď č.l. 27 spisu). Tu treba
dodať, že nie je vylúčené, že takéto listiny ani neexistujú a sporiace strany ich uvádzajú účelove. Podľa
pôvodného názoru vec prejednávajúceho senátu bolo v tejto veci potrebné vyvinúť maximálne úsilie
smerujúce k zabezpečeniu komplexnosti spisového materiálu, vrátane komplexnosti komunikácie medzi

sporiacimi sa stranami.

Protiargumentom v tomto prípade môže byť tvrdenie, že takéto listiny pre posúdenie merita veci nie
sú potrebné, podobne ako napríklad nie je potrebné s definitívnou platnosťou vyriešiť problém, či na
spoločnosť (poisťovňu) Rapid Life sa vzťahuje alebo nevzťahuje postup podľa § 196 zákona č. 39/2015

Z.z. o poisťovníctve (ďalej „Zákon o poisťovníctve“), teda či vôbec poisťovňa v postavení, v akom sa v
relevantnom čase nachádzala, podliehala bankovému dohľadu NBS. Reagujúc na argumenty uvedené
v predchádzajúcom odseku možno tiež uviesť, že jediné, čo je v tejto veci potrebné posúdiť, je to, či majú
pravdu svedkovia Y. , S. a P., svedok I. alebo obvinený resp. posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých
verzií priebehu udalostí.

Akceptujúc zákonom predpísanú kontradiktórnosť konania, ktorá minimalizuje (hoci úplne nevylučuje)
aktivity súdu smerujúce k rozšíreniu dokazovania, sa súd po vyššie opísanom „minimalistickom“
doplnení spisu rozhodol aplikovať v predchádzajúcom odseku opísaný modus operandi riešenia veci.
Konštatuje, že formou riešenia predbežných otázok mu s výnimkou právoplatne skončených čiastočne

s vecou súvisiacich konaní (ich výsledok musí akceptovať) neprináleží riešiť status viacerých vec
sprevádzajúcich právnych otázok. Síce už vyššie opísanú podstatu sporu medzi spoločnosťou Rapid
Life a NBS reflektoval, avšak v konečnom dôsledku sa zameral výhradne na posúdenie kredibility vo
veci vypovedajúcich osôb.

Obžalovaný G. na hlavnom pojednávaní po tom, čo nevyužil možnosť konať o dohode o vine a treste,
urobil vyhlásenie o tom, že je nevinný. V rámci svojho výsluchu chronologicky pripomenul vývoj udalostí
týkajúcich sa vzťahu NBS a spoločnosti Rapid Life. Už koncom roku 2014 túto spoločnosť upozorňoval
na finančné riziká, ktoré vyplývajú z jej činnosti, pričom na základe výsledkov tzv. dohľadu na mieste
uložil spoločnosti finančnú pokutu vo výške 20.000 Eur. So spoločnosťou a jej zástupcami sa nevedeli

dohodnúť na interpretácií § 196 Zákona o poisťovníctve, ktorý sa týka možnosti dohľadu NBS a
najmä možnosti ukladania sankcií voči subjektu, nad ktorým sa vykonáva dohľad (ide o v tom čase
nové ustanovenie tohto zákona, ktoré sa týka poisťovní alebo zaisťovní, ktoré do 01.01.2016 zastavili
uzatváranie nových poistných zmlúv a spravujú výlučne svoje existujúce portfólio s cieľom ukončiť
svoju činnosť - pozn. súdu). NBS presadzovala proti poisťovni reštriktívny výklad, ktorý bol potvrdený aj

rozhodnutím Krajskej prokuratúry Bratislava a ktorý umožňoval okrem iného kontrolovanému subjektu
ukladať aj sankcie vrátane rozhodnutia o nútenej správe. Naopak zástupcovia spoločnosti v podstate
tvrdili, že bankový dohľad sa ich ako spoločnosti, ktorá ukončovala svoju činnosť netýka.

Obžalovaný ďalej uviedol, že inicioval konania voči spoločnosti z dôvodu neprimeraných zmluvných

podmienok a tiež podal trestné oznámenie za podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania
veriteľa, nakoľko poisťovňa sa začala zbavovať majetku. Preukazoval, že jeho celá činnosť smerovala
k tomu, aby ochránil práva štátu a klientov poisťovne, čo vylučuje prijatie úplatku.Pokiaľ ide o prvé stretnutia so zástupcami spoločnosti v roku 2015, na toto si nespomína. Tak isto si
nespomína ani na stretnutie v roku 2015 v Košiciach, pričom on v tomto období v Košiciach ani nebol. K
tomuto predložil kópiu výkazu jázd auta, ktoré mal v tom čase od NBS pridelené aj na súkromné účely.

Takáto jazda tu evidovaná nie je, pričom z predloženého dokladu jednoznačne vyplýva skutočnosť, že
vzhľadomkvzdialenostizBratislavydoKošíctakátojazdaanivykonanánemohlabyť,pričompredložený
dokument eviduje stav tachometra na začiatku mesiaca i na konci mesiaca.

Pokiaľ ide o ďalšie stretnutie v máji alebo júni roku 2016 toto sa tiež neuskutočnilo a nie sú mu známe

okolnosti uvedené v tejto súvislosti uvedené v obžalobe. V podstate celý mesiac máj sa obžalovaný
nachádzal v Peru o čom predložil doklad - fotokópiu svojho cestovného pasu. Pokiaľ ide o stretnutie
dňa 24.02.2017 v ten deň odoslal poisťovni výzvu na splnenie povinností súvisiacich s ukončovaním
jej činnosti a popoludní vycestoval do Košíc, o čom je aj záznam v predloženej knihe jázd. Nepopieral
teda, že toto stretnutie sa uskutočnilo, pričom svojho vtedajšieho kolegu I. tam viezol autom (táto
jazda, posudzujúc počty kilometrov, ako jazda súkromná v predloženej knihe jázd dokumentovaná je).

Uskutočnila sa práve na popud tohto svedka a mohlo to byť z toho dôvodu, že sestra pána I. v tom čase
pracovala pre poisťovňu Rapid Life (ide o O. N., pričom túto okolnosť nikto z vypočutých nespochybňoval
- pozn. súdu). Pokiaľ ide o stávku súvisiacu s jedením steaku, už si nepamätá ako v rámci rozhovoru
k uzavretiu tejto stávky došlo. (Inak nikto z vypočutých osôb nespochybňoval, že malo dôjsť ku stávke
spočívajúcej v zjedení jedného kilogramu steaku v rámci jednej hodiny, výpovede sa však líšili v popise

akéhosi motívu stávky i popise toho, „o čo“ stávka bola.) Obžalovaný tiež nespochybňoval, že okrem
tohto stretnutia v Košiciach sa stretol so zástupcami spoločnosti aj pred tým, stretnutie inicioval tak
isto pán I., pričom predmetom stretnutia bolo zoznámenie sa. Všetky stretnutia považoval za stretnutia
súkromného charakteru čo korešponduje aj s výpoveďami ostatných vypočutých osôb.

Na tomto mieste odôvodnenia rozsudku je vhodné uviesť, že stanoviská obžalovaného z prípravného
konania posudzujúc aj stanovisko jeho vtedajšieho obhajcu v rámci podanej sťažnosti voči uzneseniu
o vznesení obvinenia, neboli konzistentné, pričom na hlavnom pojednávaní prokurátor žiadal odstrániť
rozpory vo výpovediach len pokiaľ ide o časť rozporov. Išlo o rozpory relatívne podstatné, ktoré sa týkali
počtu stávok a stretnutí, pričom v prípravnom konaní obžalovaný síce len nepriamo, ale nespochybňoval

stretnutie v Košiciach aj v roku 2015. Výpovede obžalovaného sú však konzistentné v tom, že v rámci
všetkých svojich vyjadrení odmietal tvrdenia, že by účelom stretnutia mala byť stávka, ktorá mala zakryť
nejaké prijatie úplatku. Stávku v rámci prípravného konania i na hlavnom pojednávaní opisoval ako
„stávku o nič“, čiže to nebola stávka s eventualitou materiálnej výhry. V rámci druhého stretnutia jeden
kilogram steaku aj objednali a on ho do jednej hodiny zjedol. Pamätá si, že ho pri tom fotil pán Y. , on

sa nechal odfotiť dobrovoľne, pán Y. chcel mať odfotený ten steak.

Súd z vlastnej iniciatívy riešil aj s prezentovanou verziou obžalovaného evidentne nekonzistentný
obsah sťažnosti jeho vtedajšieho obhajcu zo dňa 11.08.2017, nakoľko v rámci tejto písomnosti obhajca
obžalovaného uznáva, že „je pravdou, že obžalovaný od RNDr. K. Y. prevzal peniaze, ale toto prevzatie

peňazí nemá súvis s obstarávaním veci všeobecného záujmu“. Toto obžalovaný vysvetľoval tým,
že obsah tohto podania so svojím vtedajším obhajcom nekonzultoval a všetky aj vyššie spomenuté
nezrovnalosti pripisoval stresu, v ktorom sa v tom čase ako na niekoľko hodín zadržaná osoba
nachádzal. Na hlavnom pojednávaní už jednoznačne prezentoval názor, že k stretnutiu v Košiciach v
reštaurácií Hokejka Pub došlo iba vo februári roku 2017 a v súvislosti so stávkou žiadne peniaze neprijal.

Ako dôvod stretnutí s predstaviteľmi spoločnosti Rapid Life uvádzal potrebu konzultácií vzniknutej
situácie súvisiacej s touto spoločnosťou.

Svedok RNDr. K. Y. okrem iného zdôrazňoval, že v tomto prípade dohľad nad nimi vykonával niekto,
ktorý na základe právoplatného medzitýmneho rozsudku je v podstate dlžníkom ich spoločnosti (ide o

v spise sa nachádzajúci tzv. medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 12.10.2015,
ktorý bol neskôr potvrdený odvolacím súdom a ktorým sa uznáva právny základ nároku žalobcu -
spoločnosti Rapid Life na náhradu škody voči žalovanému v prvom rade - NBS, pričom v súčasnej dobe
sa predmetný spis nachádza na Najvyššom súde SR z dôvodu podaného dovolania NBS o ktorom
doteraz nebolo rozhodnuté - pozn. súdu). Tento svedok tiež vysvetľoval, že NBS je z podstaty všetkých

sporov motivovaná konať proti ich spoločnosti, nakoľko legislatíva Slovenskej republiky nezaviedla tzv.
refundačnú povinnosť štátu voči NBS ak by NBS bola zaviazaná k plateniu finančných úhrad napr. v
rámci súdnych sporov, čo je fakt aj podľa názoru súdu vyplývajúci zo súčasnej legislatívy.Pokiaľ ide o meritum veci svedok Y. priebeh relevantných udalostí opisoval v zásade tak, ako je to sčasti
(bez uvedenia stávky a jej opisu) opísané v rámci skutkovej vety obžaloby, pričom úplatok bola výhra v
stávke, ktorá sa týkala zjedenia jednokilogramového steaku v rámci jednej hodiny, s ktorou stávkou oni

ako predstavitelia spoločnosti súhlasili len „akože“. Stávka bola o 2.000 Eur a jej realizovanie navrhol
ešte v Bratislave obžalovaný G., pričom stretnúť sa mali niekde mimo Bratislavy, napríklad v Košiciach.
V rámci prípravného konania túto stávku nazýval „akože stávkou“, pričom na hlavnom pojednávaní
sa vyjadril, že konanie G. považoval za „také jemné vydieranie“. Podľa jeho názoru podstata konania
obžalovaného sa dala vyrozumieť z kontextu, i keď vyslovenie benefitov v prospech ich poisťovne v

prípade výhry stávky nezaznelo.

Ani tento svedok nespochybnil viackrát vyššie konštatované napäté vzťahy medzi NBS a spoločnosťou
Rapid Life, pričom voči rozhodnutiu o nútenej správe zo dňa 14.06.2017 podali rozklad o ktorom doteraz
nebolo rozhodnuté s tým, že rozkladová komisia má údajne čakať na výsledky tohto trestného stíhania,
ktoré podľa jeho názoru s rozhodnutím o rozklade nesúvisí. Svedok nespochybnil ani to, že trestné

oznámenie na obžalovaného vo veci podal niekoľko dní po rozhodnutí o nútenej správe, pričom k tomuto
priložil doklad dosvedčujúci výber 2.000 Eur zo dňa 24.02.2017, doklad o zaplatení účtu v reštaurácií
Hokejka Pub tesne po polnoci dňa 25.02.2017 i dve fotky obžalovaného, ktoré vyhotovil po zjedení
steaku obžalovaným.

Svedok potvrdil, že v súčasnej dobe je trestne stíhaný za zneužívanie právomoci pri správe cudzieho
majetku, pričom trestné stíhanie súvisí s prevodom aktív spoločnosti Rapid Life na jeho syna. Spoločne
so svedkom P. aj jemu bolo vznesené obvinenie za trestný čin podplácania v súvislosti s touto vecou,
trestné stíhanie podľa vyjadrení obidvoch týchto svedkov je v súčasnej dobe prerušené. To, prečo
trestné oznámenie podal až zhruba jeden a pol roka, resp. štyri mesiace po ním opisovaných skutkoch

vysvetľoval tým, že „vtedy to nebral ako korupciu a myslel si, že apelovať na niekoho, aby dodržiaval
zákon je možné“.

V zmysle tejto výpovede išlo o spolu o dve stávky v decembri roku 2015 a vo februári roku 2017 v
obidvoch prípadoch išlo o zjedenie jednokilogramového steaku v priebehu jednej hodiny a stávka bola

o 2.000 Eur. V rámci prvého stretnutia obžalovaného prehovorili, aby stávku nerealizovali, nakoľko je to
zdravotne nebezpečné, uznali jeho „kontumačnú výhru“ a vyplatili mu spolu 2.000 Eur. 1.000 Eur dal on
a 1.000 Eur svedok P.. V druhom prípade k realizácií stávky došlo a výhru 2.000 Eur vyplatil on z peňazí,
ktoré pred tým vybral z bankomatu. Pokiaľ ide o úplatok 10.000 Eur, tieto peniaze vypýtal obžalovaný
len za jeho prítomnosti v rámci fajčiarskej prestávky pri druhom stretnutí, pričom obžalovaný uviedol, že

„za 2.000 Eur sa veľa toho urobiť nedá, ale keby dali 10.000 ...“ On však túto ponuku odmietol a neskôr
ju tlmočil svojim kolegom.

Možno konštatovať, že obdobne ako svedok Y. vypovedali i ďalší predstavitelia spoločnosti Rapid Life,
svedok Ing. Z. S. a svedok Ing. K. P.. Aj títo svedkovia hovorili o tom, že obžalovaný prezentoval v

súvislosti s ich spoločnosťou akési tlaky zo strany jeho nadriadených smerujúcich voči spoločnosti a aj
títo svedkovia uviedli, že obžalovaný výslovne nepodmieňoval „zastavenie tých tlakov“ tým, že vyhrá
stávku. Im sa obžalovaný javil ako človek, ktorý im môže pomôcť čo sa však nakoniec nestalo.

Možno konštatovať, že títo svedkovia opisovali v podstate štyri stretnutia, ktoré sa týkali predmetu tohto

konania. Prvé stretnutie prebehlo niekedy v roku 2015 v Bratislave a mali sa ho zúčastniť Y. , P., I. a
G.. Už vtedy bola navrhnutá stávka na zjedenie steaku za sumu 2.000 Eur. K druhému stretnutiu došlo
niekedy v decembri roku 2015 v Košiciach v reštaurácií Hokejka Pub. Tohto stretnutia sa zúčastnili Y. ,
P., S., I. a obžalovaný G.. Tu mala byť realizovaná stávka, obžalovaný však steak nejedol a P. a Y.
mu dali po 1.000 Eur (ako už bolo uvedené malo ísť o akúsi kontumačnú výhru). K tretiemu stretnutiu

malo dôjsť niekedy v máji alebo júni roku 2016 a okrem svedka S. sa ho zúčastnili všetky uvedené
osoby. Tu malo dôjsť k navrhnutiu zopakovania stávky, nakoľko G. bol nespokojný, že prvýkrát nemohol
steak jesť. V decembri roku 2016 a januári 2017 mala prebehnúť sms komunikácia o tejto stávke so
svedkom I. a dňa 24.02.2017 opäť v reštaurácií Hokejka Pub došlo k druhému stretnutiu v Košiciach.
Tento krát bol steak objednaný a aj zjedený, pričom pri tomto stretnutí mal obžalovaný G. od Y. pýtať

10.000 Eur. V ďalšom priebehu udalostí pokračovali rôzne aktivity zo strany NBS, ktoré všetky možno
hodnotiť ako aktivity zamerané proti tejto spoločnosti. V spise sú dokladované niektoré z týchto aktivít,
napr. list zo dňa 10.05.2017 - žiadosť o predloženie správy za rok 2016, na ktorý spoločnosť Rapid
Life reagovala dňa 31.05.2017 s tým, že splnenie takejto povinnosti im zákon neukladá. Okrem rôznychvýziev a uloženia finančných sankcií za najvážnejší zásah zo strany NBS možno považovať zavedenie
nútenej správy nad spoločnosťou dňa 14.06.2017. Na majetok dlžníka Rapid Life - životná poisťovňa,
a.s. bol tiež uznesením Okresného súdu Košice I. zo dňa 23.01.2018 na návrh nútenej správkyne

JUDr. Ireny Sopkovej vyhlásený konkurz, pričom bol ustanovený tiež správca konkurznej podstaty. Za
zmienku stojí tiež rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.10.2018, ktorým súd konštatuje, že
viaceré zmluvné podmienky žalovanej spoločnosti Rapid Life sú neprijateľné. O sporoch nie len medzi
predstaviteľmi spoločnosti Rapid Life a NBS, ale aj o sporoch medzi predstaviteľmi tejto spoločnosti
a konkrétne obžalovaným G. svedčí i na hlavnom pojednávaní oboznámené a obhajobou predložené

uznesenie prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 18.06.2019, ktorým bol zrušený výrok
uznesenia vyšetrovateľa PZ v časti vznesenia obvinenia okrem iného aj obvinenému Ing. G. za obzvlášť
závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm.
b) Trestného zákona, ktoré sa týka jeho činnosti v súvislosti s uvalením nútenej správy na spoločnosť
Rapid Life. Tu treba uviesť, že aj toto trestné konanie bolo iniciované svedkom Y. , pričom prokurátor v
súvislosti s touto vecou v tomto uznesení uvádza, že „nemožno považovať konanie Ing. G. za rozporné

so zákonom, keď obvinený neoznámil svoju zaujatosť pri rozhodovaní o uvalení nútenej správy s
prihliadnutím na jeho trestné stíhanie v inej veci a to vzhľadom na skutočnosť, že trestné oznámenie proti
obžalovanému G. pre jeho údajné korupčné správanie bolo podané K. Y. 19.06.2019, pričom nútená
správa bola na spoločnosť Rapid Life uvalená rozhodnutím zo dňa 14.06.2019, to znamená päť dní
pred tým ako bolo vôbec podané trestné oznámenie, pričom ako uvádza obvinený vo svojej sťažnosti

o svojom pomere k danému trestnému oznámeniu sa dozvedel až 08.08.2017, kedy mu bolo vznesené
obvinenie pre daný trestný čin, za ktorý a to zvýrazňujem doposiaľ nebol právoplatne odsúdený“.

Pokiaľ ide o výpoveď svedka Ing. N. I. táto sa v relatívne podstatných detailoch líši tak od výpovedí
svedkov Y. , S. a P. ako aj od výpovede obžalovaného G.. Tento svedok opisuje spolu dve stretnutie v

reštaurácií Hokejka Pub v Košiciach, ktoré sa mali udiať v časoch ako je to uvedené v skutkovej vete
obžaloby, pričom v obidvoch prípadoch malo dôjsť ku stávke. V rámci prvého stretnutia však hovoril len
o prevzatí 1.000 Eur obžalovaným G. od svedka Y. a neregistroval, že by mu peniaze mal vyplatiť aj
svedok P.. V rámci druhého stretnutia za výhru v stávke bolo obžalovanému G. vyplatených 2.000 Eur.
O vyplatení, resp. ponuke vyplatenia 10.000 Eur nič nevie, nepočul o tom, i keď registroval fajčiarsku

prestávku, po ktorej tak svedok Y. ako i obžalovaný G. vyzerali ako keby sa pohádali.

Obidve stretnutia považoval za stretnutia spoločenského charakteru, v rámci ktorých sa požíval aj
alkohol, pričom primárne malo ísť o realizáciu stávky. Popri realizácií tejto stávky sa však na stretnutiach
prítomní rozprávali aj o nezhodách týkajúcich sa výkladu právnych predpisov súvisiacich s ukončením

činnosti poisťovne. Podľa jeho názoru obžalovaný G. postupoval proti spoločnosti Rapid Life až príliš
prísne, pričom NBS sa tejto spoločnosti venovala naozaj „veľmi intenzívne“. Pokiaľ ide o vysvetlenie
účelu stávky, na rozdiel od svedkov Y. , P. a S. túto stávku vnímal ako „stávku regulárnu“. Išlo teda
o stávku, ktorú jej iniciátor mohol tak vyhrať ako ak prehrať, pričom v rámci jej realizácie obžalovaný
položil na stôl mobilný telefón so stopkami a spustil časomieru. On nevedel vysvetliť prečo svedok Y.

súhlasil s touto stávkou, vedel však, že obžalovaný chcel stávku realizovať, nakoľko „chcel dokázať, že
to dokáže“. Aj tento svedok sa vyjadril k výkladovým nezhodám ohľadne realizácie § 196 i 139 (ten sa
týka uloženia sankcií - pozn. súdu) Zákona o poisťovníctve, pričom ako už bolo uvedené, potvrdil, že
NBS voči spoločnosti postupovala po celý čas naozaj tvrdo.

Obidve cesty do Košíc mali absolvovať obžalovaného služobným motorovým vozidlom, ktoré aj podľa
jeho názoru mohol používať aj na súkromné účely. V súlade s predloženou listinou - výkazom jázd
potvrdil, že do evidencie sa zapisoval stav tachometra, súkromné jazdy sa evidovali zvlášť a za pohonné
hmoty za takéto jazdy platil užívateľ vozidla. Svoj vzťah k obžalovanému svedok charakterizoval ako
neutrálny, poznali sa dlhšie a boli kolegovia v práci, spoločne absolvovali jednu dovolenku.

Pokiaľ ide o listinné dôkazy vo veci, väčšina z nich už bola spomenutá vyššie, pričom už bolo zdôraznené
i to, že takmer všetky v spise sa nachádzajúce listiny dokumentujú kontroverzný až nepriateľský vzťah
medzi spoločnosťou Rapid Life a NBS.

V súvislosti s doplnením analýzy stavu veci súd ešte uvedie niekoľko všeobecných i konkrétnych na vec
sa vzťahujúcich úvah. Najvyšší súd v trestnej veci vedenej pod. č. 2To 13/2018 v rámci odôvodnenia
svojho uznesenia k spôsobu hodnotenia dôkazov (výrazne relevantné je to aj v tejto veci) uviedol, že je
potrebné vychádzať z nasledovných všeobecných východísk :Platí, že ak je možné v trestnej veci dospieť na základe vykonaného dokazovania k niekoľkým, čo
do pravdepodobnosti rovnocenným skutkovým verziám, má súd povinnosť prikloniť sa k tej z nich,

ktorá je pre obvineného najpriaznivejšia, tzn. povedie k oslobodeniu spod obžaloby. Nedodržaním tejto
povinnosti porušuje súd princíp rozhodovania in dubio pro reo a tým aj prezumpcie neviny podľa čl.
40 ods. 2 Listiny práv a slobôd. Prezumpcia neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom
konaní konkrétne dôkazné bremeno, pričom je to nakoniec súd, na ktorom spočíva zodpovednosť za
náležité objasnenie veci. Súhrn nepriamych dôkazov k preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú

a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nie len spoľahlivo
preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne
vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Súd môže oprieť výrok o vine aj o nepriame dôkazy, ale len
za predpokladu, že tvoria vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu nepriamych
dôkazov vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré vcelku zhodne a spoľahlivo dokazujú
skutočnosť alebo skutočnosti, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z

ich možno vyvodiť len jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru. Ak súd prvého stupňa
postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr.por., tzn. že tieto hodnotil podľa
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v
ich súhrne a spravil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods.
1 písm. b) Tr.por. napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí

tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.

Odôvodnenie výroku o vine musí byť výrazom úplne jednoznačného, žiadne dôvodné pochybnosti
nevzbudzujúceho záveru, že sa práve obžalovaný dopustil skutku, uvedeného vo výroku rozsudku, že
tento skutok vykazuje znaky niektorého trestného činu uvedeného vo zvláštnej časti Trestného zákona v

spojení so znakmi všeobecnej časti (to isté sa musí vzťahovať i na to, či sa vôbec skutok ako je opísaný
v obžalobe stal - pozn. súdu).

Za dôvodnú pochybnosť možno pritom považovať takú pochybnosť, ktorá by spôsobila, že sudca alebo
orgán činný v trestnom konaní po dôkladnom, nestrannom zhodnotení všetkých dostupných dôkazov

by bol tak nerozhodný, že by nemohol povedať, že získal ustálené presvedčenie o vine obžalovaného.
Je to teda taká pochybnosť, ktorá by u rozumnej osoby zapríčinila, aby zaváhala alebo zastala pri
vybavovaní dôležitej životnej záležitosti. Nízke požiadavky na istotu zvyšuje nebezpečenstvo justičných
omylov a naopak požiadavka istoty skutkového zistenia bez dôvodných pochybností potom podstatne
zvyšuje autoritu práva, pretože rozsudok opretý len o pravdepodobné zistenie viny nemá náležitú

morálnu váhu a nie je spoločnosťou hodnotený ako akt spravodlivosti. Preto požiadavku bezpečného
skutkového zistenia bez dôvodných pochybností nie je možné zamieňať s nebezpečnou teóriou, že stačí
pravdepodobné usvedčenie páchateľa.

V konkrétnostiach vo vzťahu k tejto veci možno tieto všeobecne platné úvahy, vzťahujúce sa na

posúdenie každej veci, doplniť nasledovne :

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný F. G. nebol postavený pred súd pre porušenie
etických, služobných, či pracovnoprávnych predpisov. Obžalobou bol obvinený za to, že v súvislosti s
obstarávaním všeobecného záujmu mal priamo pre seba žiadať a prijať úplatok, pričom taký čin mal

spáchať ako verejný činiteľ. Za úplatok v zmysle zákona pri tom možno považovať všetko (majetkové i
nemajetkové plnenia), na čo obžalovaný nemá právny nárok. Možno tiež uviesť, že ak by súd dospel k
záveru o žiadaní, či prijatí úplatku, išlo by o naozaj závažné konanie a trest by zrejme nebol ukladaný
pri dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby.

V tomto prípade zrejme nemôže byť sporu o tom, a to aj za prijatia verzie poskytnutej obžalovaným, že
F. G. sa vo vzťahu k predstaviteľom spoločnosti Rapid Life nesprával profesionálne ako vysoký bankový
úradník, ktorého povinnosťou je obmedziť styk so subjektmi, nad ktorými NBS vykonáva dohľad, na
styk výhradne úradný. Takýto styk nevylučuje aj menej formálne stretnutia, na ktorých sa preberajú
eventuálne problémy súvisiace s výkonom dohľadu, v žiadnom prípade však nemôže ísť o akceptáciu

spoločenských udalostí typu večera a popíjanie alkoholu, kde účet platí subjekt, nad ktorým sa vykonáva
dohľad. Uzatváranie takých či onakých stávok s „klientmi“ banky je už tak isto absolútne za hranicou
všeobecne uznávaných i kodifikovaných etických pravidiel správania sa osôb, ktoré musia konať v
záujme štátu a tomuto podriadiť všetku svoju činnosť, nezadávajúc žiadne dôvody na spochybneniemorálnej, či profesionálnej integrity. Ako však už bolo uvedené, obžalovaný nestál pred súdom za takéto
konanie,bolomukladenézavinuto,žestávkaozjedeniečinezjedeniekilogramovéhosteakuvpriebehu
jednej hodiny nebola stávkou, ale úplatkom za to, že voči poskytovateľovi úplatku zvolí benevolentnejší

postoj.

Zrejme netreba tiež zvlášť zdôrazňovať, že výhra zo stávky ako forma úplatku nie je bežný jav, s ktorým
sa orgány činné v trestnom konaní vyšetrujúce korupciu a súdy stýkajú každý deň. V tejto súvislosti
však súd uvádza, že si vie predstaviť situáciu, že „úplatok je zabalený do stávky“, pričom stávka je

len zástupným manévrom na odovzdanie nenáležitej výhody a akýmsi mimikry (ochranným sfarbením
slúžiacim na krytie) - teda kamuflovaním podstaty úkonu. Inak povedané, stávka nemusí byť stávkou
a výhra z takejto „akože“ stávky môže byť úplatkom. Súd je teda toho názoru, že aj stávka môže byť
kamuflážou úplatku. Ak je to však takto, túto kamufláž je potrebné v skutkovej vete či už rozsudku alebo
obžaloby opísať. Tu len možno dodať, že ak by súd vinu obžalovaného uznal, opis tejto kamufláže
by určite zahrnul do skutkovej vety rozsudku. Predmetnú kamufláž je však potrebné dokázať, pričom

dôkazné bremeno, ako v každej trestnej veci, je na prokurátorovi. Ak je však stávka reálnou stávkou,
hoci by bola uzavretá akokoľvek výrazne v rozpore s etickými, či právnymi predpismi, teda ak zo stávky
vyplýva možnosť výhry i prehry, pričom táto možnosť je reálnou a nie kamuflovanou, uzavretie takejto
stávky nemôže mať trestnoprávny rozmer v zmysle uznania viny za korupčné správanie sa.

V súvislosti s vysvetlením svojich postojov členovia senátu zdôrazňujú i to, že zásadu „v pochybnostiach
v prospech obžalovaného“ neinterpretujú otrocky a netvrdia, že ak sa v rámci prejednania veci
vyskytne „tvrdenie proti tvrdeniu“, automaticky nastupuje verzia najvýhodnejšia pre osobu postavenú
pred súd. Tvrdia však, že ak existuje viacero verzií priebehu udalostí, z ktorých existenciu žiadnej
nemožno v intenciách rozumnej pravdepodobnosti vylúčiť a líšia sa len v mierach reálne existujúcej

pravdepodobnosti, súd sa musí rozhodnúť pre akceptovanie tej verzie, ktorá je pre osobu postavenú
predsúdnajpriaznivejšia.Vtomtoprípadebezakýchkoľvekpochybnostíverzievylučujúcetrestnoprávnu
zodpovednosť obžalovaného nemožno vylúčiť, i keď ako vyplynie z ďalšieho, javia sa byť menej
pravdepodobné.

V rámci tohto prípadu existujú v podstate tri verzie opisu udalostí. Verzia svedkov Y. , S. a P., potom
verzia svedka I. a verzia obžalovaného. Zjednodušene, zhrnúc doteraz uvedené, svedkovia Y. , S. a P.
z kontextu situácie vyvodili záver, že nešlo o stávku, ale o úplatok, ktorý spočiatku považovali za „jemné
vydieranie“. Jeden a pol roka, resp. štyri mesiace po skutku, už sú presvedčení, že išlo o úplatok a päť
dní po vyhlásení nútenej správy nad ich spoločnosťou podávajú trestné oznámenie. Svedok I. chápal

stávku ako stávku a nie ako úplatok, tobôž nie ako nenáležitú výhodu za to, že budú v prospech tých ktorí
prehrajú stávku uplatnené benefity. Obžalovaný pripúšťal len jedno stretnutie, svoje počínanie považuje
za uzavretie stávky, na rozdiel od všetkých štyroch vyššie uvedených osôb však uvádza, že dokonca
ani nešlo o stávku o peniaze.

V tejto súvislosti nemožno neuviesť, že prvá verzia, teda verzia predstaviteľov spoločnosti Rapid Life
napriek ich nespornej zainteresovanosti do veci v neprospech NBS a jej predstaviteľov sa javí byť ako
verzia reálne prichádzajúca do úvahy. Logika hodnotenia tejto vskutku nie každodennej príhody, resp.
možno príhod dvoch a modus operandi prípadného korupčného hodnotenia situácie totiž „príhodu“ káže
hodnotiť v jej kontexte. Aj preto súd tento kontext zisťoval, pričom niektoré už spomenuté detaily tohto

kontextusúvprospechobžalovanéhoaniektorévjehoneprospech.Vskutkumnohénaznačujemožnosť
naviazania stávky - nestávky na sľúbenie protislužby. Tejto verzii okrem kontextu situácie nasvedčujú i
viaceré nezrovnalosti v prezentácii zažitých faktov najmä v úvodných fázach obhajoby obžalovaného,
rozdiely v jeho výpovediach a i už spomenutý obsah sťažnosti jeho vtedajšieho obhajcu voči uzneseniu
o vznesení obvinenia. Stres, ktorý každá zadržaná osoba bezpochyby zažíva, môže byť vysvetlením

niektorých nezrovnalostí v jeho postojoch, sám o sebe však v žiadnom prípade nevylučuje relevantnosť
toho čo sa v týchto fázach trestného konania vystresovaná osoba uvádza. Inak povedané presvedčivosť
obrany obžalovaného je relatívne jednoducho napadnuteľná, nie však až do takej miery, ako vyplynie z
ďalšieho, aby ním prezentovanú verziu priebehu udalostí bolo možné s absolútnou istotou vylúčiť.

Tým súd kontinuálne prechádza k popisu tretej z verzií priebehu udalostí prezentovanej obžalovaným,
pričom za menej pravdepodobnú, avšak tak isto v žiadnom prípade úplne nie vylúčenú považuje i
druhú verziu popisu udalostí prezentovanú svedkom I.. Tu stojí za pozornosť najmä to, že tento svedok
neregistroval v rámci prvého stretnutia poskytnutie ďalších 1.000 Eur po „kontumačnej výhre“, pričomtento svedok na rozdiel od svedkov Y. , P. a S., ani kontext situácie nevyhodnocoval tak, že by malo ísť
o nejaký úplatok - podľa jeho názoru išlo o síce nie typickú, ale regulárnu stávku.

Vyjadrené športovou terminológiou teda stav výpovedí bol 3:1:1. Ako už bolo uvedené číslovku
3 predstavuje skupina svedkov okolo K. Y. . Výpovede týchto svedkov boli podrobné a relatívne
konzistentné a i keď priamo a výslovne nenaväzovali výsledok stávky na poskytnutie benefitov, možno
konštatovať, že pokiaľ by toto bola jediná do úvahy prichádzajúca varianta priebehu udalostí, súd by
zrejme dospel k záveru o trestnoprávnom následku konania obžalovaného a vinu by v zmysle obžaloby

s príslušnou úpravou skutkovej vety uznal. Ďalšie číslovky 1 a 1 predstavujú verziu, ktorú predostrel
svedok I. a obžalovaný. Aj k eventuálnej pravdepodobnosti priebehu udalostí týchto osôb sa súd už
vyjadril, pričom dodáva, že ak by priebeh udalostí ustálil tak, ako ich opisoval svedok I., trestnoprávny
následok by vo vzťahu ku korupčnému konaniu u obžalovaného G. nenastal. Za akceptovania takéhoto
opisu priebehu udalostí by totiž stávka zostala stávkou a išlo by o stav, z ktorého mohli profitovať
obidve stávku uzatvárajúce strany (Treba ešte dodať, že stávky uzavreté medzi fyzickými osobami nie

sú postavené mimo zákon, výhry z nich nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie, len sa plnení
zo stávok nemožno domáhať na súde - viď § 455 Občianskeho zákonníka). Samozrejme, ak by udalosti
prebehli tak ako ich opisoval obžalovaný G., zrejme by nebolo sporu o tom, že trestnoprávny následok
z takéhoto typu konania nemožno vyvodzovať.

Zhrnúc uvedené verzie prezentované pod číslovkami jedna vo vyššie uvedenom „športovom výsledku“
nie je možné s absolútnou istotou vylúčiť. Na úplný záver odôvodnenia súd uvedie ešte niekoľko faktov,
ktoré sú tiež v prospech obžalovaného a tiež narúšajú niť a sústavu dôkazov, ktorej vyhodnotenie by
umožňovalo nespochybniteľný záver o vine a jednoznačne by k takémuto záveru viedlo.

Razantnosť postupu NBS a obžalovaného voči spoločnosti Rapid Life už bola spomenutá a pri hodnotení
situácie tento fakt nemožno opomenúť a je potrebné ho zaradiť medzi fakty, ktoré sú v prospech
obžalovaného. V prospech obžalovaného je i „stratégia manažovania prípadu“ zo strany predstaviteľov
spoločnosti Rapid Life, ktorí sa rozhodnú podať trestné oznámenie až po vyhlásení nútenej správy ako
najrazantnejšieho kroku voči spoločnosti a až po uplynutí jeden a pol roka, resp. štyroch mesiacov

od skutku, ktorý „zrazu“ považujú za trestnoprávne postihnuteľný. V tejto súvislosti nemožno nevidieť i
zainteresovanosť proti obžalovanému vypovedajúcich svedkov na výsledku tohto konania, nakoľko sami
uznali, že (hoc aj podľa názoru vec rozhodujúceho súdu zrejme nesprávne) v rámci konania o rozklade
voči rozhodnutiu o zavedení nútenej správy nad ich spoločnosťou ako veľmi dôležitému aktu majúcemu
vplyv na podstatu riešenia komplexu ich problémov sa čaká na to ako dopadne toto trestnoprávne

konanie. V prospech verzie obžalovaného svedčí i predložená kniha jázd, z ktorej evidentne vyplýva,
že v decembri v roku 2015 obžalovaný nemohol absolvovať tak dlhú jazdu akou je jazda z Bratislavy
do Košíc. Toto je dokonca v rozpore aj verziou svedka I., u ktorého mimochodom tak isto nemožno
nevidieť jeho spriaznenosť so spoločnosťou Rapid Life z dôvodu existujúceho vzťahu jeho sestry k tejto
spoločnosti.

Za takejto situácie potom už len doplňujúco vyznievajú niektoré ďalšie detaily prípadu - napr. samotným
svedkom Y. predložený dôkaz o šťastnom úsmeve obžalovaného na fotografii po zjedení steaku. Je
evidentné, že aj svedkom Y. predložené dve fotografie skôr dokumentujú reálnosť toho, že išlo o
klasickú stávku, v rámci ktorej všetky zainteresované strany môžu vyhrať i prehrať. Len na margo možno

dodať, že podobne ako neobvyklým je i samotný skutok, ktorý obžaloba kladie obžalovanému za vinu,
neobvyklým je i dokumentovaný stav, že páchateľ korupčného deliktu sa pri jeho páchaní nechá fotiť...
Špecializovaný trestný súd naozaj ešte neriešil prípad, kedy by sa prijímateľ úplatku nechal v podstate
pri priebehu skutku odfotiť.

Na základe vyššie uvedených dôkazov a ich vyhodnotení spôsobom ako je to podrobne vyššie opísané
súd preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a obžalovaného oslobodil,
nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Verzia zakladajúca trestnú
zodpovednosť totiž nie je mimo rozumnú pochybnosť do úvahy prichádzajúcou jedinou verziou a tak
mimo rozumnú pochybnosť nebola preukázaná ani vina.

Pre oslobodenie z dôvodu nepreukázania skutku (jednotlivé dôvody oslobodenia ako sú vymenované v
§ 285 Trestného poriadku sa skúmajú postupne od písmena a) po písmeno g) chronologicky postupne)
sa súd rozhodol nielen z dôvodu spôsobu konštrukcie skutkovej vety obžaloby (tá hovorí o žiadaní aprevzatí úplatku bez podľa názoru súdu nevyhnutnej špecifikácie situácie, čiže zjednodušene povedané
- takto skutok neprebehol ani v prípade prijatia verzie svedkov zo spoločnosti Rapid Life), ale hlavne z
dôvodu nepreukázania toho, čo prokurátor v skutkovej vete tvrdí. Súd nemal za preukázané žiadanie

10.000 Eur ako úplatku v rámci stretnutia dňa 27. februára 2017, nemal za preukázané žiadanie úplatku
„vôbec“ a tiež nemal za preukázané, že prípadná výhra z uzatvorenej stávky mala byť úplatkom „za to,
že sa neuložia najprísnejšie sankcie (to dokonca netvrdí ani skupina svedkov okolo K. Y. ). Za takejto
situácie musel dôjsť k záveru, že nebolo dokázané, že sa stal skutok opísaný v obžalobe v podobe ako
to obžaloba tvrdí, a nie že obžalobou opísaný skutok nie je trestným činom (ak by sa takto formulovaný

skutok preukázal, trestným činom by bol).

Treba len dodať, že faktografická časť takéhoto odôvodnenia ďalším priebehom konania nebola nijak
ovplyvnená a z hľadiska zhrnutia faktov naďalej platí, čo je vyššie uvedené (najmä z tohto dôvodu súd
kvôli prehľadnosti a zrozumiteľnosti rozhodnutia svoje rozhodnutie z „prvého“ hlavného pojednávania
citoval). Voči vyššie citovanému rozsudku vo veci podal odvolanie prokurátor, ktorý namietal v podstate

všetky skutkové i právne závery prvostupňového súdu. O odvolaní odvolací Najvyšší súd SR konal na
neverejnom zasadnutí dňa 25. augusta 2020, pričom podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
rozsudok Špecializovaného trestného súdu zrušil a v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec mu
vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Odvolací súd teda konštatoval chyby v
napadnutých výrokov rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení aj preto,

že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Už na tomto mieste
odôvodnenia rozsudku je teda potrebné uviesť, že odvolací súd v podstate nekonštatoval žiadne chyby
konania, prvostupňovému súdu nevytkol ani kvalitu ani kvantitu dokazovania, bol však toho názoru, že
vykonané dôkazy prvostupňový súd nevyhodnotil správne. Vo svojom uznesení uviedol nasledovné:

... prvostupňový súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil z akého dôvodu považoval výpovede
obžalovaného F. G. a svedka N. I. v tej časti, že išlo o regulérne uzatvorenú stávku za vierohodnejšie
než výpovede svedkov K. Y. , K. P. a Z. S. a tým spochybňoval verziu nasvedčujúcu trestnoprávnemu
konaniu obžalovaného

Chronologicky vzaté, najvyšší súd považoval vytrhnutie z kontextu niektorých tvrdení obžalovaného a
svedkaI.,bezoporyvďalšíchdôkazoch,zanedostatočnéprepoužitiezásadyindubioproreo,akvoveci
vykonané ďalšie dôkazy tvoria ucelenú reťaz ničím nenarušovaných a logicky odôvodniteľných dôkazov
a nasvedčujú použitiu opačného princípu než v pochybnosti v prospech.

Z dokazovania, najmä z listinných dôkazov vyplynulo, že poisťovňa Rapid Life viedla a vedia niekoľko
súdnych i mimosúdnych sporov jednak s poistencami, ale najmä s Národnou bankou Slovenska ohľadne
výkonu dozoru nad jej činnosťou. Po čiastkovom úspech v jednom zo súdnych sporov medzi Rapid
Life životná poisťovňa a.s. (žalobcom) a Národnou Bankou Slovenska (žalovaným v 1. rade) vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod zn. 22C/372/2009 bolo medzitýmnym rozsudkom z 12. októbra

2015 vyslovené, že právny základ nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade je
daný. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 10 Co 25/2016 z
21. júla 2016 a napadnutý dovolaním 16. júna 2017, odkedy je spis na Najvyššom súde Slovenskej
republiky. Vzťahy uvedených subjektov v tomto období do vyhlásenia nútenej správy zo 14. júna 2017 a
neskôr vyhlásenia konkurzu na majetok tejto poisťovne začiatkom roka 2018, boli poznačené mnohými

rozpormi, ktoré zasiahli i vzťahy obžalovaného a svedkov v tejto veci a bez ich bližšieho vyhodnotenia,
aby tak boli objasnené okolnosti skutkov uvedených v obžalobe, nie je možné urobiť záver o vine, či
nevine obžalovaného. Napriek tomu, že prvostupňový súd sa o to pokúsil, aj to len veľmi okrajovo,
tvrdiac, že to nie je jeho úlohou v tomto konaní, nepodarilo sa mu to presvedčivo.

Rovnako tak prvostupňový súd presvedčivo neuviedol, z akého dôvodu oprel svoje rozhodnutie o
výpovede obžalovaného, ktoré odvolací súd považuje pre ich obsah za nekonzistentné, rozporuplné,
nepresvedčivé.

V prvej výpovedi poprel uzatvorenie stávky o zjedenie steaku, priznal stretnutie so svedkami Y. , P. a

S. za prítomnosti svedka I. v roku 2015 v Bratislave i Košiciach a pripustil, že v Košiciach to mohlo
byť v reštaurácii Hokejka Pub. Žiadny úplatok tam neprijal. Ku skutku pod bodom 2) obžaloby uviedol,
že stretnutie v Košiciach v roku 2017 prebehlo podobne ako to prvé. Zjedol steak, ale neprijal žiadnyúplatok. Od nikoho, ani od svedka RNDr. Y. , nežiadal 10.000,- Eur za to, že neuvalí sankcie na poisťovňu
Rapid Life.

Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní poprel stretnutie v Košiciach v roku 2015, predložil na potvrdenie
knihu jázd svojho vozidla, ktoré používal nielen na služobné, ale aj súkromné účely. Z tej nevyplynula
jazda do Košíc v decembri 2015. V roku 2017 priznal návštevu Hokejka Pubu v Košiciach i jedenie
steaku, ale na podrobnosti si už nespomínal a stávku o tom poprel. Bavili sa výlučne o problémoch NBS
a Rapid Life.

Okrem toho a napriek tomu, že poznal obsah sťažnosti podanej obhajcom JUDr. Vačokom proti
uzneseniuovzneseníobvineniajehoosobez11.augusta2017,zktorejvyplynulazasináverziatýkajúca
sa uzatvárania stávok o zjedení steakov a priznal v nej prijatie peňazí za ich zjedenie, ale za úplne iných
okolností ako je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia, sťažnosť na obhajcu nepodal.

Z takýchto troch verzií, si celkom nepresvedčivo vybral súd prvého stupňa tú najpriaznivejšiu pre
obžalovaného a oslobodil ho. Vyhodnotil ich tak, že skutok, či skutky opísaného v obžalobe sa dokonca
nestali.

Proti výpovedi obžalovaného stoja výpovede svedkov Y. , S. a P., ktoré takmer zhodne popisujú, kto

bol iniciátorom stretnutia v Košiciach v Hokejka Pube v roku 2015 i v roku 2017, čo bolo predmetom
stretnutia.

Z ich výpovedí i z výpovede svedka I. vyplynulo, že nebol žiaden dôvod na stretávanie sa mimo
Bratislavu, že bol dostatok priestoru na vyjasňovanie si rozporných stanovísk na profesionálnej pôde

Národnej banky Slovenska, kde boli zástupcovia Rapid Life často volaní. Potvrdili, že stretnutie v
reštaurácií v Bratislave v roku 2015 inicioval obžalovaný Ing. F. G. a nie oni, že on navrhol stávku
o zjedenie kilového steaku za 1 hodinu za 2.000,- Eur. Svedkovia nemali dôvod takú stávku iniciovať.
V snahe ochrániť zdravie Ing. G. v roku 2015 v Košiciach stávku skrečovali a zaplatili obžalovanému
1.000,-Eur,avšaktenbolnespokojnýažiadalajdruhých1.000,-Eur,ktorémusvedkoviaS.aY. vyplatili.

Tak to bolo aj v roku 2017, keď obžalovaný steak aj reálne zjedol.

To, že ide o úplatok, vyhodnotili z toho, že obžalovaný v súvislosti so stávkou opakovane hovoril, že sú
na neho tlaky na NBS a že on sa ich pokúsi zastaviť a zvrátiť uvalenie nútenej správy na poisťovňu.

Navyše svedok Y. uviedol, že pri fajčiarskej prestávke žiadal od neho obžalovaný Ing. G. 10.000,- Eur
za zmiernenie tlakov na poisťovňu zo strany NBS, čo svedok odmietol a informoval o tom kolegov P. a
S., ktorí to vo svojich výpovediach potvrdili.

Dokonca i svedok I. potvrdil obe stretnutia v Košiciach v rokoch 2015 a 2017, vyplatenia 2 x po 2.000,-

Eur za prvý nezjedený a druhý zjedený steak, ako aj to, že iniciátorom stávok bol výhradne obžalovaný
a nepamätal si na podobnú stávku medzi obžalovaným a zástupcom iného dohliadaného subjektu.
Nepotvrdil súvis stávky s ochranou Rapid Life pred tlakom zo strany funkcionárov NBS obžalovaným.
Vyvodil z toho, že pri stávke o zjedenie kilového steaku obžalovaným za 1 hodinu išlo o regulérnu stávku.
Nevidel však dôvod na uzatvorenie takej (najmä nie opakovanej) stávky zo strany svedkov Y. , S., či

P. v roku 2017.

Odvolacísúd,akbybolvpostaveníprvostupňovéhosúdu,byzvykonanýchdôkazovmalzapreukázané,
že:

1) Obžalovaný Ing. F. G. napriek tomu, že vedel o rozporoch a sporoch NBS a Rapid Life, nadviazal
mimopracovný kontakt so zástupcami tejto poisťovne RNDr. K. Y. , Ing. K. P. a Ing. Z. S..

2) Na nadviazanie kontaktu použil známosť spolupracovníka Ing. N. I. a RNDr. K. Y. , ktorý v snahe
ochrániť ním riadenú poisťovňu taký kontakt využil a s obžalovaným sa spoločne s kolegami z Rapid

Life niekoľkokrát stretol a to i v dvoch prípadoch v roku 2015 a 2017 v Hokejka Pube v Košiciach.

3) Obžalovaný v snahe vylákať úplatok za ochranu Rapid Life pred nemenovanými zástupcami NBS (ak
taký vôbec existovali), aby títo nepostupovali prísne voči poisťovni, vymyslel stávku o zjedenie kilovéhosteaku za 1 hodinu. Dôkazom toho, že nešlo o regulérnu stávku, je okrem iného zistenie, že po nezjedení
steaku obžalovaným v roku 2015 mu muselo byť zrejmé, že svedok Y. a spol. na uzatvorení takej stávky
záujem nemajú a sú k tomu obžalovaným fakticky nútení za prísľub ochrany pred prísnym prístupom

zo strany NBS.

4) Vzťahy obžalovaného a zástupcov Rapid Life dokumentuje aj ich vykonanie a stály odstup - nešlo teda
o blízkych kamarátov, či dokonca priateľov, ktorí by sa pri spoločných posedeniach bavili uzatváraním
stávok,akúopakovanevymyslelobžalovanýIng.G..Miernenepriateľskýpostojdokumentujúajneustále

nezhody ohľadne výkladu práva na dozor NBS na poisťovňu, a ako vypovedal svedok Ing. I.: „trochu
sme na seba nakričali“, ale každý odišiel so svojim názorom.

Z týchto preukázaných okolností by nemalo v závere rezultovať oslobodenie spod obžaloby podľa § 285
písm. a) Trestného poriadku, pretože podľa názoru odvolacieho súdu niet pochybností o tom, že skutok
sa stal. Z tohto dôvodu Špecializovaným trestným súdom uvádzané rozhodnutie (2To/13/2018) nie je

možné v celosti tomto prípade použiť.

A rovnako ak možno konštatovať, že rozsudok opretý len o pravdepodobné zistenie viny nemá náležitú
morálnu váhu a nie je spoločnosťou hodnotený ako akt spravodlivosti, možno z opaku (per analogiam)
konštatovať, že rovnako ako akt spravodlivosti nemôže byť spoločnosťou takto hodnotený oslobodzujúci

rozsudok a nemá náležitú morálnu váhu, ak sa napriek jasným a presvedčivým dôkazom o vine opiera
len o pravdepodobné zistenie neviny.

Za takto odvolacím súdom definovanej situácie za najdôležitejší odkaz, ktorý tento súd zanechal
prvostupňovému súdu, sú skutočnosti uvedené pod jednotlivými citovanými (spolu štyrmi) bodmi na

strane 12 odvolacieho rozhodnutia. Z nich jednoznačne vyplýva, že prvostupňový súd pochybil, keď
jeho analýza veci rezultovala do oslobodenia obžalovaného. Odvolací súd jednoznačne uvádza, že
niet pochybností o tom, že skutok sa stal. Debata, či môže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia
hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, je potom debatou v podstate už len

akademickou, nakoľko odvolací súd si zrejme nemyslí, že súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení
dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, to znamená, že tieto hodnotil podľa vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a ich súhrne a
spravil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia.

Nemôže byť tiež sporu o tom, že právny názor odvolacieho súdu je pre prvostupňový súd záväzný a
to aj v smere ako to učinil odvolací súd. Z tohto dôvodu prvostupňový súd vo veci opätovne nariadil
hlavné pojednávanie ktoré vykonal dňa 10. decembra 2020 a v zmysle pokynov odvolacieho súdu
postupoval veľmi jednoducho - predvolal obžalovaného, ktorému opätovne dal priestor na vyjadrenie a
spôsobom, ktorý je už opísaný a ktorý odvolacím súdom nebol nijako vytknutý, zamietol návrh obhajoby

na vypočutie svedka O. (jeho výpoveď sa nijak netýkala udalostí v Košiciach, pričom k eventuálnej
možnosti „kamuflovania“ sily a intenzity vplyvu obžalovaného na vec sa súd už vyjadril). Obžalovaný aj v
rámcitohtokonanianevyužilsvojeprávovovecinevypovedať,uviedolvšaklentoľko,ževplnomrozsahu
trvá na všetkom čo uvádzal doteraz a nemá k veci čo dodať. Skutok sa stal tak ako uviedol predtým na
hlavnom pojednávaní. Naďalej sa cíti byť nevinný pričom v tomto duchu koncipoval aj svoju záverečnú

reč. V rámci nej obhajca spochybnil postup odvolacieho súdu, ktorý v podstate prikázal prvostupňovému
súdu ako mála rozhodnúť načo podľa názoru obhajoby nemá právo. S uvedenou problematikou sa
prvostupňový súd vysporiadal spôsobom ako to vyplýva z vyššie uvedeného.

Akceptoval tak priebeh udalostí tak ako to vysvetľujú a opisujú svedkovia Y. , P. a S. (v pôvodnom

rozsudku „verzia č. 1“ priebehu udalosti). Za takejto situácie potom odvolávajúc sa na vysvetlenia, ktoré
prvostupňovýsúdučinilužvrámcisvojhoprvéhorozhodnutiavoveci,nebolosporuotom,ževovšetkých
vymenovaných prípadoch išlo o úplatok ako ho definuje § 131 ods. 3 Trestného zákona. Na rozdiel
od obžalobného návrhu, však takéto „zabalenie“ úplatku do vskutku netypickej formy stávky (pôvodne
v rozsudku nazvanej “mimikry stávka“, na analýze ktorej sa nič nemení a súd tak preberá odvolacím

súdom nijak nenapadnutý spôsob svojho právneho rozmýšľania v rámci prvého prejednania veci na
hlavnom pojednávaní) súd premietol aj do znenia skutkovej vety. Samozrejme, učinil to len vysvetľujúcim
spôsobom a tak, aby totožnosť skutku ostala zachovaná.Za takejto situácie už potom vec neponúkala na riešenie žiadne rébusy, nakoľko šlo o vec z hľadiska
jej právneho posúdenia o relatívne jednoduchú. Žalovaný totiž v obidvoch prípadoch žiadal a prijal
vec - peniaze, na ktoré nemá právny nárok, pričom naozaj len formálne a fiktívne deklaroval, že ide

o stávku. V zmysle § 1 ods. 1, 2 zákona číslo 566/1992 o Národnej banke Slovenska je potom
Národná banka Slovenska nezávislou centrálnou bankou Slovenskej Republiky ktorá je právnickou
osobou so sídlom Bratislave, nezapisuje sa do obchodného registra a v prípadoch svojho rozhodovania
nie je subjektom súkromného práva. Jej zamestnanci s rozhodovacími právomocami potom spĺňajú
definíciu štátnych zamestnancov ako ich má na mysli § 128 ods. 1 Trestného zákona a ide o verejných

činiteľov. Obžalovaný G. sa potom z titulu svojej funkcie jednoznačne podieľa na plnení úloh spoločnosti
a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh
zverená. Nemožno mať pochybnosti ani o tom, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s právomocou
a zodpovednosťou obžalovaného ako osoby, ktorá rozhodovacou právomocou obdarená je (viď aj
rozhodnutia, ktoré sú obsahom spisu).

Podľa § 131 ods. 1 Trestného zákona vecou všeobecného záujmu sa na účely tohto zákona rozumie
záujem presahujúcich rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca, ktorý je dôležitý z hľadiska
záujmov spoločnosti. Vyššie uvedený opis skutku v tomto prípade jednoznačne napĺňa predmetnú
definíciu, nakoľko aplikácia bankového dohľadu jednoznačne presahuje rámec individuálnych práv a
záujmov jednotlivca a je v záujme štátu a spoločnosti, aby takýto dohľad bol sú v súlade s ochranou

verejného záujmu týkajúceho sa všetkých občanov republiky a bol vykonávaní v záujme všetkých
občanov neutrálne a spravodlivo.

Toto sú potom hlavné dôvody prečo súd vymedzil skutok ako ho vymedzil a v konečnom dôsledku,
rešpektujúc názor odvolacieho súdu, uznal vinu súlade s obžalobou. Pokiaľ ide o úvahy o treste je

potrebné uviesť nasledovné.

V súvislosti s typovou závažnosťou akéhokoľvek trestného činu korupcie podľa tretieho dielu ôsmej
hlavy osobitnej časti Trestného zákona (predtým typová spoločenská nebezpečnosť trestného činu) je
potrebné zdôrazniť, že nebezpečenstvo korupcie ako protispoločenského javu zdôrazňuje nielen náš

Trestný zákon a vnútroštátne predpisy ako celok, ale aj Medzinárodný trestnoprávny dohovor o korupcii,
ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 375/2002 Z. z. Je nesporné,
že korupcia, či už formou podplácania, nepriameho úplatkárstva alebo prijímania úplatkov ohrozuje
právny štát, demokraciu a ľudské práva, podkopáva dobrú vládu, slušnosť a sociálnu spravodlivosť,
narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju a v konečnom dôsledku ohrozuje stabilitu

demokratických inštitúcií i morálne základy spoločnosti. O to viac tieto tvrdenia platia v súvislosti s
korupciou osôb, ktoré zabezpečujú dôležité úlohy spoločnosti ako spoločenstva ľudí, ktoré si stanovuje
spoločné pravidlá zabezpečujúce jej riadne fungovanie. Závažnosť tohto protispoločenského javu
zákonodarca odzrkadľuje aj v stanovených trestných sadzbách pre jednotlivé trestné činy korupcie, ktoré
inak práve s výnimkou trestného činu nepriamej korupcie naozaj možno považovať za trestné sadzby

prísne (v tomto prípade ide o základnú sadzbu trestu odňatia slobody od päť do dvanásť rokov). Prísnosť
týchto sadzieb však odráža naliehavú spoločenskú potrebu tento jav všetkými možnými prostriedkami
vrátane prostriedkov represívnych potierať.

Pokiaľideozávažnosťspáchanéhotrestnéhočinuprespoločnosťzhľadiskaindividuálneho(hodnotenie

osoby páchateľa, okolnosti prípadu...), súd uvádza, že obžalovaný je z miesta svojho bydliska hodnotený
kladne, resp. neutrálne, priestupkovo riešený doteraz nebol a nebol doteraz ani súdom trestaný. V
konečnom dôsledku túto okolnosť vyhodnotil ako okolnosť poľahčujúcu podľa § 36 písm. j) Trestného
zákona.

Podľa § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd
prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Ak prevažuje
pomer poľahčujúcich okolností (čo je tento prípad), znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej
trestnej sadzby o jednu tretinu, ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica
zákonomustanovenejtrestnejsadzbyojednutretinu.Vtomtoprípadejetedaaplikovanátrestnásadzba,

v rámci ktorej súd ukladal trest odňatia slobody od piatich rokov do deväť rokov a osem mesiacov.

V súvislosti s výmerou uloženého trestu odňatia slobody je potrebné poukázať predovšetkým na
ustanovenia Trestného zákona, ktoré upravujú základné zásady ukladania sankcií. Podľa § 34 ods.1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že im zabráni v
páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na ich prevýchovu a k tomu, aby viedli riadny život.
Súčasne má iných odradiť od páchania trestných činov, pričom zároveň vyjadruje morálne odsúdenie

páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy.

Prihliadnuc ku všetkým týmto uvedeným skutočnostiam súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody
na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, pričom neuvažoval o možnosti využitia inštitútu
mimoriadneho zníženia trestu ktorú povoľuje zákon v režime § 39 Trestného zákona. Má za to, že takto
určený a vymeraný trest v dostatočnom rozsahu splní účel tak, ako je definovaný vyššie uvedenými
ustanoveniami Trestného zákona, vrátane účelu generálnej prevencie. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať predovšetkým na plánovaný následok trestného činu, ktorým je v podstate znefunkčnenie

systému objektivity a neutrality bankového dohľadu - a to bez ohľadu na to, či išlo o akési kamuflovanie
vôle alebo reálne mienený úmysel „vyjsť v ústrety po vyhratej stávke“. V obidvoch prípadoch ide
o následok vskutku závažný, pričom takto vyvolaná a naplánovaná situácia podkopáva dôveru v
transparentné a objektívne fungovanie štátom (resp. centrálnou bankou) riadených procesov. Je však
pravdou, že k deformovaniu výsledkov bankového dohľadu v konečnom dôsledku zrejme nedošlo, čo

síce, ako to už bolo uvedené, na právnu kvalifikáciu skutku vplyv nemá, ale určite ide o fakt zohrávajúci
úlohuvprospechpáchateľavskutkuopísanéhokonania(inakpovedanévkonečnomdôsledkunemožno
konštatovať, že by úplatok pri rozhodovacom procese banky a jej úradníkov zohral nejakú úlohu). Aj toto
potom bolo dôvodom, prečo súd za spravodlivý považoval trest na dolnej hranici zákonom stanovenej
sadzby.

Ide o vážny zásah do legality a legitimity procesov centrálnej banky a preto súd napriek tomu, že v
osobe páchateľa nejde o osobu s kriminálnou minulosťou, neuvažoval a ani nemohol uvažovať o uložení
iného, než nepodmienečného trestu odňatia slobody - neumožňovala mu to ani zákonom stanovená
sadzba. Dospel k záveru, že trest nemôže byť len symbolický a, ako to už bolo uvedené, neexistujú

žiadne okolnosti, ktoré by umožňovali trest mimo zákonom stanovenú sadzbu znížiť.

Nie je tiež možné nespomenúť to, že vyhliadky na nápravu páchateľa a na zmenu jeho postoja ku
konaniam, ktoré vykazujú znaky nezákonnosti (jeden z cieľov trestu), sú v každom konkrétnom prípade
všeobecne vyššie u tých osôb, ktoré protiprávnosť svojich postupov uznajú a úprimne oľutujú. Aj preto

takýto postoj každého páchateľa zákonodarca klasifikuje ako poľahčujúcu okolnosť, ktorá v praxi súdov
zohráva naozaj významnú úlohu. V tomto prípade takúto poľahčujúcu okolnosť priznať nebolo možné.

Pokiaľ ide o zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu, súd sa riadil všeobecným na vec
sa vzťahujúcim ustanovením zákona a páchateľa zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia,

nakoľko tento nebol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný
čin.

Podľa názoru súdu adekvátnym a nevyhnutným sa javí byť aj uloženie peňažného trestu, ktorý vymeral
vo výške 10.000,- Eur. Mal za to, že páchateľ sa svojim úmyselným konaním snažil získať pre seba

prípadne pre iného majetkový prospech (podmienky, ktoré musia byť splnené v zmysle § 56 ods. 1
Trestného zákona), pričom vzhľadom k postaveniu obžalovaného v minulosti, kedy ako relatívne vysoko
postavený úradník banky mal zabezpečený dostatočný príjem, všetky zákonom vymedzené podmienky
na uloženie peňažného trestu boli splnené. Podľa § 57 ods. 2 Trestného zákona vymožená suma
peňažného trestu pripadá štátu a súd v súlade s ustanovením § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad

úmyselného zmarenia peňažného trestu uložil aj primeraný náhradný trest odňatia slobody.
v bode 1-2 obžaloby
v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba žiadal a prijal úplatok a taký čin
spáchal ako verejný činiteľ,

Poučenie:P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva na súde,
proti ktorého rozsudku smeruje v lehote 15 dní od jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho
vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti

takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Prokurátor môže podať odvolanie pre nesprávnosť
ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka. Poškodený môže
podať odvolanie len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Osoba oprávnená podať odvolanie proti
niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený. O odvolaní
rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky.