Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. január 2022

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 41T/9/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120010237
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Vorobel

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2022:8120010237.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešove samosudcom JUDr. Mariánom Vorobelom na hlavnom pojednávaní konanom dňa

26. januára 2022 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku súd oslobodzuje K.. Z.. D. U., Q.. XX.XX.XXXX T. S., W. U.
R. X, S., spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov, sp. zn. 3 Pv 281/18/7707, ktorá na
ňu bola podaná dňa 11.2.2020 pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, na tom skutkovom základe, že:

v období roka 2016 ako zamestnanec M. K. F. W. so sídlom X. X, S., K.. Y., ďalej len M., disponujúc

s finančnými prostriedkami združenia, bez súhlasu a schválenia valného zhromaždenia M. a predsedu
združenia M., v rozpore s pracovnou zmluvou si vyplatila finančné prostriedky združenia na mesačnej
báze za mesiace január 2016 až december 2016 nad rámec schválenej mzdy, čím neoprávneným
prisvojením si prostriedkov takto M.P. K. F. W. so sídlom X. X, S., K.. Y. spôsobila škodu vo výške
7.522,84 Eur

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkazuje poškodeného M. K. F. W., Y. Y. X. X, S., K.. Y. s jeho
nárokom na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov, podal dňa 11. februára 2020 na K.. Z.. D. U. obžalobu pre prečin
sprenevera podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom
základe, ako je tento uvedený v skutkovej vete oslobodzujúceho rozsudku.

Na začiatku hlavného pojednávania konanom dňa 8. júla 2020 obžalovaná vyhlásila svoju nevinu,

Na základe vyššie uvedeného, súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie výsluchom
obžalovanej, zástupcu poškodeného InE.. T. H.X., Y. R.. H. X., J. F., T. Š., S. I., prečítaním zápisníc z
výsluchov svedkov v prípravnom konaní, prečítaním znaleckého posudku ako aj prečítaním listinných
dôkazov.

Obžalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že na uvedené finančné prostriedky ako svoj mzdový nárok,

mala oprávnený nárok z dôvodu, že vypracovala a realizovala projekt na základe výzvy Ministerstva
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR (ďalej v texte len MDVRR SR) pre N. N. G. W. (ďalej len N.
W.), pričom tieto mzdové nároky boli súčasťou tohto projektu. Tento projekt bol odsúhlasený správnou
radou N. W. a teda ona mala súhlas na to aby z tých peňazí boli vyplatené peniaze aj pre ňu. Bolapodpísaná zmluva medzi M. K. F. W., S. (ďalej v texte len M. W.) a N. W. o tom, že bude vykonávať a
manažovať tento projekt. Ona následne vynaložila pracovné úsilie na to aby projekt bol úspešný. Preto
má za to, že mala nárok na odmenu za realizáciu tohto projektu. Išlo tzv. refundačný typ projektu, kde

sa najskôr museli vynaložiť náklady a až potom boli tie náklady vyplatené zo strany MDVRR SR.

Zástupca poškodeného M. W. Z.. T. H., ako svedok uviedol, že v tom čase pôsobil ako predseda M. W..
On si nepamätá z iniciatívy koho bola uzatvorená zmluva o spolupráci medzi M. W. a N.. Táto zmluva
mala priniesť prospech pre jednotlivých členov M. a to tým, že by sa využili niektoré výzvy na realizovanie

projektov. V roku 2016 R.. U. pripravila niekoľko projektov pre M., pre N. nevie. On si nepamätá, akým
spôsobom bola riešená výška mzdy pre obžalovanú za vykonanú prácu.

Podľa § 213 ods.1, ods.2 písm. a/ Tr. zákona prečin sprenevery spácha ten, kto si prisvojí cudziu vec,
ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu väčšiu potrestá sa odňatím slobody na
jeden rok až päť rokov.

Vykonanými listinnými dôkazmi, mal súd za preukázané:

Dňa 3. októbra 2005, bola uzatvorená pracovná zmluva medzi M. W. ako zamestnávateľom a
obžalovanou ako zamestnancom, pričom v bode 4 v nej bolo dohodnuté, že mzdové podmienky

zamestnanca sa určia v dodatku.

Dňa 31. decembra 2015, bol vyhotovený dodatok k pracovnej zmluve, predmetom ktorého bolo určenie
výšky mzdy pre na rok 2016. Na písomnom vyhotovení tohto dodatku, absentuje podpis obžalovanej.

Podľa § 42 ods.1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie
pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 43 ods.1 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom

dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:
a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,
b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto),
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Podľa § 58 ods.1 Zákonníka práce, zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa
osobitného predpisu môže sa so zamestnancom v pracovnom pomere písomne dohodnúť, že ho
dočasne pridelí na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi.

Vykonaným dokazovaním nemal súd za preukázané, že obžalovanej vznikol platný pracovný pomer u
M. W., pretože pracovná zmluva neobsahovala podstatnú náležitosť - určenie výšky mzdy. Táto výška
mzdy nebola ani písomne dohodnutá medzi obžalovanou a M. W., ani neskôr.

Dňa16.decembra2015savU.uskutočnilovalnézhromaždenieM.W.,naktoromboloprijatéuznesenie,

predmetom ktorého bol vstup M. W. do N. W..

Dňa 4. januára 2016, bola uzatvorená medzi N. W. a M. W. písomná zmluva o vzájomnej spolupráci,
ktorej predmetom bola medzi podpora regionálneho rozvoja, zahrňujúca medzi inými aj realizácie
projektov súvisiacich s podporou regionálneho rozvoja. Zároveň N. W. pre M. W., poskytla na rok 2016,

za účelom zabezpečenia predmetu spolupráce, svoju zamestnankyňu - obžalovanú Z.. U. a kompletne
vybavenú kanceláriu. Táto zmluva bola podpísaná príslušnými štatutármi týchto subjektov.

Na základe uvedeného ma preto súd za preukázané, že ku dňu 4. januáru 2016 bola obžalovaná
zamestnankyňou N. W. v platnom pracovnom pomere, pričom ju jej zamestnávateľ, v zmysle

ustanovenia § 58 Zákonníka práce, dočasne pridelil na výkon práce k inému zamestnávateľovi.

Z čl. II uvedenej zmluvy, vyplýva, že N. W. mala zaplatiť pomernú časť (min. 60 %) mzdových nákladov
a zákonného sociálneho a zdravotného poistenia na poskytnutého zamestnanca, t. j. na obžalovanú.Z tohto ustanovenia zmluvy teda vyplýva, že povinnosťou M. W., bolo vyplácať zvyšných 40% mzdových
nákladov a zákonného sociálneho a zdravotného poistenia, na obžalovaná R.. U..

Dňa 25. novembra 2016, bola uzatvorená medzi MDVRR SR ako poskytovateľom a N. W. ako
prijímateľom zmluva , predmetom ktorej bolo účelové poskytnutí dotácie zo štátneho rozpočtu na
realizáciu projektu s názvom: „Koordinácia podpory regionálneho rozvoja okresov Y. G. Y. Ľ. na rok
2016“, ktorý bol predložený na základe výzvy na podanie žiadosti o poskytnutie dotácie na projekt v roku

2016 a záväzok prijímateľa realizovať projekt a použiť dotáciu za podmienok stanovených v zmluve a
súčasne zabezpečiť spolufinancovanie projektu z vlastných zdrojov.

Z prílohy č.1 k tejto zmluve vyplýva, že prijímateľ mal zrealizovať v rámci tejto zmluvy päť aktivít, pričom
priamo v tejto prílohe je uvedené, že mzdové náklady - „hrubá mzda U.“ bude pri štyroch aktivitách
pokrytá pri každej jednej aktivite po celý rok, t.j. dvanásť mesiacov v sume 200,- Eur na mesiac a pri

jednej aktivite v období deviatich mesiacov, tiež sumou 200,- Eur. Spolu teda v sume 11.400,- Eur. V
zmysle uvedenej prílohy, tieto náklady mali tvoriť 60 % z celkovej činnosti N. W.. Takisto boli pokryté
aj náklady na zákonné sociálne a zdravotné poistenie v sume 70,-Eur na jeden mesiac, t. j. celkovo v
sume 3.990,-Eur.

Z výsluchu svedka R.. H. X., predsedu správnej rady N. W. mal súd za preukázané, že obžalovaná
si splnila všetky povinnosti, ktoré jej vplývali z vyššie uvedenej zmluvy o vzájomnej spolupráci medzi
N. W. a M. W. a zo zmluvy uzatvorenou medzi MDVRR SR a N. W.. O tom svedčí nakoniec aj tá
skutočnosť, že dňa 16.12.2019, priamo M. W., vystavila faktúru č. A., ktorou sa domáhala od N. W.,
úhradu vynaložených nákladov na vykonávanie činnosti na realizáciu úloh N. W. na základe Zmluvy o

spolupráci, ktoré pozostávali práve v sume 11.400,- Eur, resp. 3.990,- Eur t. j. spolu v sume 15.390,-
Eur. Suma 11.400,- Eur, bola označená v tejto faktúre ako „mzdové náklady - U.“.

Na základe uvedeného preto súd uzatvára, že bolo povinnosťou N. W. uhrádzať obžalovanej mesačne
nielen hrubú mzdu za prvých deväť mesiacov roku 2016 vo výške 1.000,-Eur, resp. za obdobie

posledných troch mesiacov tohto roka vo výške 800,- Eur, čo malo tvoriť 60 % vynaložených zmluvných
nákladov za činnosť obžalovanej , ale z vlastných prostriedkov jej mala uhrádzať na hrubú mzdu aj
zvyšných 40 % , t. j. za prvých deväť mesiacov roku 2016 vo výške 666,66,- Eur, resp. za obdobie
posledných troch mesiacov tohto roka vo výške 333,33,- Eur.

Obžalovaná mala teda celkovo za rok 2016 poberať hrubú mzdu vo výške 18.999,93,-Eur. Podľa ,
potvrdenia o výške príjmu zo dňa 28.12.2017, jej M. W. priznala na hrubej mzde za rok 2016 sumu
18.212,33,-Eur a následne vyplatila čistú mzdu vo výške 14.011,87,-Eur. Na základe uvedeného preto
súduzatvára,žeobžalovanejbolaoprávnenevyplatenáuvedenáčistámzda,ktoráboladokoncavnižšej
hodnote na akú mala nárok. Konaním obžalovanej, teda žiadnym spôsobom nebola spôsobená škoda

M. W..

Na tomto mieste súd považuje za potrebné vyjadriť sa k právnej kvalifikácii žalovaného skutku.

Obžaloba v skutkovej vete tvrdí, že obžalovaná disponovala s finančnými prostriedkami poškodeného.

Súd má však zato, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná táto skutočnosť a teda, že nebolo
preukázané, že jej tieto finančné prostriedky boli zverené.

Z výpovede svedkyne J. F. vyplýva, že viedla účtovníctvo pre M. W.. Výšku hrubej mzdy obžalovanej
určila vždy na základe vzájomnej komunikácie. Ona dôveroval obžalovanej a vždy jej vypočítala čistú

mzdu, na základe informácii, ktoré od nej dostala. Obžalovaná jej teda skutočne počas roku 2016
oznamovala, akú výšku hrubej mzdy má mať priznanú. Ona následne podľa odpracovaných dní,
vypočítala výšku čistej mzdy obžalovanej. Táto suma potom bola obžalovanej poukázaná na jej bankový
účet.

Na základe uvedeného má súd zato, že obžalovaná sama od seba si nikdy nevyplatila uvedené peňažné
prostriedky,alevždytomupredchádzalvýpočetúčtovníčky,ktoráurčilavýškučistejmzdyanáslednetáto
suma, pribudla na účet obžalovanej. Obžalovanej teda neboli priamo zverené tieto peňažné prostriedky
a teda si ich nemohla prisvojiť v zmysle uvádzanej právnej kvalifikácie v obžalobe.Skutok opísaný v obžalobe, by za týchto okolností, mohol byť právne kvalifikovaný iba ako prečin
podvodu podľa § 221 ods.1, ods.2 Tr. zákona. Obžalovaná by teda uviedla do omylu iného, t. j. J. F. ako

účtovníčku M. W., keby jej oznámila výšku hrubej mzdy, na ktorú nemal nárok, následne by účtovníčka
na základe tejto nepravdivej informácie určila výšku čistej mzdy obžalovanej a táto by bola vyplatená
obžalovanej a teda na cudzom majetku, t. j. na majetku M. W. by bola spôsobená škoda, keď by sa o
neoprávnene vyplatenú sumu, znížil jeho hodnota.

Tak ako súd uvádza vyššie, obžalovaná však mala nárok na výplatu čistej mzdy, resp. sumy, ktorá je
ako škoda uvedená v skutkovej vete obžaloby.

Na základe uvedeného má preto súd za to, že nebola naplnená objektívna tak aj subjektívna stránka
žalovaného prečinu, pretože obžalovaná sa nezmocnila cudzej veci a konala v dobrej viere a ani
subjektívna stránka prečinu podvodu a preto obžalovanú podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku, oslobodil

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov, pretože skutok uvedený v obžalobe, nie je
trestným činom.

Zároveň súd poškodeného M. W. podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal s jeho nárokom na
náhradu škody na civilný proces.

Navyše súd uvádza, že vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej za svoje konanie
by bolo aj v rozpore s princípom ultima racio, pretože vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, pri
racionálnej právnej argumentácii medzi stranami konania, by do úvahy prichádzalo pri urovnaní ich
sporu, použitie právnych noriem z iných oblastí práva, než z práva trestného, t. j. išlo by o civilný spor,

či obžalovaná mala, alebo nemala nárok na vyplatenie uvedenej sumy.

Súd záverom konštatuje, že ostatné vykonané dôkazne prostriedky na hlavnom pojednávaní, ktoré nie
sú osobitne uvedené, t. j. hodnotené v zmysle § 2 ods.12 Tr. poriadku v tomto rozsudku, nie sú nositeľmi
takého dôkazu, ktorý by bol spôsobilý ovplyvniť skutkové zistenia súdu, tak ako tieto uvedené vyššie.

Týkajú sa teda okolností nepodstatných pre toto rozhodnutie resp. týkajú sa okolností, ktoré boli zistené
z dôkazných prostriedkov, ktoré sú vyhodnotené vyššie.

Poučenie:

Proti tomu rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Prešov.
Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa

rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže
odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť
výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie,
že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, poškodený pre
nesprávnosť výroku o náhrade škody. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti

alebo sa odvolania výslovne vzdať. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Prešove.