Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/4/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119263508
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6119263508.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: R Collectors, s.r.o. so sídlom
Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, proti žalovanému P. X., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom Z. XXX/XX, XXX XX M., za účasti osobitného subjektu na strane žalovaného Občianskeho
združeniaVŠEOBECNÁOCHRANAPRÁVSPOTREBITEĽOV,sosídlomŠafárikovonámestie79/7,811
02 Bratislava - Staré mesto, IČO: 42 362 962, o zaplatenie 10.454,52 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 8Csp/132/2019-159 zo dňa 14.07.2021 v spojení
s opravným uznesením č.k. 8Csp/132/2019-180 zo dňa 18.10.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku I. a III..

II. Stranám sporu a osobitnému subjektu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto:
,,I. Žaloba sa zamieta.
II. Konanie sa v časti zaplatenia sumy 1.447,05 eur zastavuje.
III. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.“
1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobou postúpenou Okresným súdom

Banská Bystrica 06.09.2019 sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia istiny vo výške uvedenej
v záhlaví tohto rozsudku s príslušenstvom a náhrady trov konania. Dôvodom bolo podľa žalobcu
nesplnenie dlhu zo zmluvy o úvere z 15.06.2015 č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom boli peňažné
prostriedky v celkovej výške 10.000,- eur.
Ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným
15.06.2015 Zmluvu o úvere. Jej predmetom boli peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur pri celkových
nákladoch spotrebiteľa 17.570,98 eura. Žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi dohodnutú sumu v 108

mesačných splátkach vo výške 173,10 eura pri ročnej úrokovej sadzbe 13,90 %, RPMN 14,90 % a
priemernej hodnote RPMN 11,53 %. Termín konečnej splatnosti bol dohodnutý na 16.06.2024. Medzi
stranami nebolo sporným tvrdenie žalobcu, že žalovaný na uvedený dlh zaplatila 1.447,05 eura.
Bol toho názoru, že žalobca netvrdil ani nepreukázal, žeby pôvodný veriteľ pohľadávky splnil svoju
zákonnú povinnosť podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch s odbornou
starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného úver splácať. Následkom nesplnenia tejto povinnosti bola
strata práva pôvodného veriteľa požadovať od žalovaného jednorazové splatenie úveru (ust. § 11 ods.

2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch). Z tohto dôvodu je Výzva na úhradu dlžnej sumy
z 13.04.2016 právnym úkonom neplatným (ust. § 39 OZ). Režim splatnosti jednotlivých splátok tak
pokračuje až do splatnosti poslednej splátky 16.08.2024.Poukázal na to, že žalobca nepredložil v konaní dôkaz o doručení oznámenia o postúpení pohľadávky
veriteľom ani dôkaz preukázania postúpenia pohľadávky postupníkom. V priebehu konania pred súdom
prvej inštancie tak nepreukázal, žeby žalovanému doručili do sféry jeho vplyvu oznámenie o postúpení

pohľadávky, prípadne preukázanie postúpenia pohľadávky. Žalobca tvrdil, že s pôvodným veriteľom
pohľadávky uzavrel 06.08.2018 Zmluvu o postúpení pohľadávky. V žalobe ani len netvrdil, že jej
predmetom bola pohľadávka voči žalovanému. Táto skutková okolnosť nevyplýva ani zo Zmluvy o
postúpení pohľadávok č. I / XXXX. Súčasťou listinných dôkazov, ktoré žalobca v tejto súvislosti navrhol
totiž nebola príloha č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, na ktorú sa odvoláva jej ustanovenie článku

I ods. 1.
Uzavrel, že žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie kompletnú zmluvu o postúpení
pohľadávky (s Prílohou č. 1) ani doručenie oznámenia o jej postúpení nepredložil, a preto s poukazom
na ust. § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak musel konštatovať nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie aj z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom o tejto tvrdenej právnej skutočnosti.
Konštatoval, že v danom prípade veriteľ porušil ustanovenie §17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010

Z.z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky. Túto zmluvu je tak
v časti týkajúcej sa žalovaného (aj keby túto skutočnosť žalobca preukázal) potrebné kvalifikovať ako
právny úkon neplatný.
Dospel k záveru, že žalobca v právnom postavení postupníka pohľadávky voči žalovanému z vyššie
uvedenej zmluvy o poskytnutí úveru nie je aktívne vecne legitimovaným, a preto žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1; § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že konajúci
súd doručil žalobcovi výzvu zo dňa 05.02.2020, ktorou ho vyzval na späťvzatie žaloby, pričom ho
nevyzval na doplnenie podania resp. listinných dôkazov týkajúcich sa preukázania jeho aktívnej vecnej

legitimácie resp. skúmania podmienok bonity, hoc ich zjavne považoval za nepreukázané, aj napriek
skutočnosti, že žalovaný bol v konaní nečinný. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie porušil právo
žalobcu na spravodlivý proces. Žalovaný skutkové tvrdenie týkajúce sa skúmania bonity klienta resp.
doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky nepoprel. Platí teda domnienka, že skutkové tvrdenie sa
považuje za pravdivé. Pokiaľ by súd mal pochybnosti o pravdivosti resp. dostatočnosti tohto tvrdenia,

bol povinný o svojich pochybnostiach procesnú stranu poučiť.
Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, alebo napadnuté rozhodnutie zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a priznal mu
náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti,
ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na
(výstižné, správne a presvedčivé) odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

5. V zmysle čl. 8 základných princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité

pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

6. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

7. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca bol povinný označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie
tvrdených skutočností do vyhlásenia uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým sa vyhlasuje dokazovanie
za skončené ( § 154 CSP).8 Podľa § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

9. Súd prvej inštancie vychádzal z listinných dôkazov založených v spise a vo veci správne rozhodol,
nakoľko žalobca do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania nepreukázal, že právny predchodca
žalobcu skúmal bonitu žalovaného, ako aj to, že žalovanému bolo doručené oznámenie o postúpení
pohľadávky na žalobcu.

10. Podľa § 45 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ,,OZ“), prejav vôle pôsobí
voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

11. Podľa § 526 ods.1, 2 OZ, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu
oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník

postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení.

12. Keďže pohľadávku možno platne postúpiť novému veriteľovi (postupníkovi) bez vedomia dlžníka,

zákon v § 526 OZ ukladá pôvodnému veriteľovi (postupcovi) povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť
dlžníkovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Právne účinky postúpenia aj voči dlžníkovi nastanú až
okamihom, keď bol dlžník upovedomený o postúpení pohľadávky.

13. Relevantné oznámenie o postúpení pohľadávky preukazuje bez ďalšieho aktívnu legitimáciu žalobcu

v spore. Súd z takéhoto postúpenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu
a platnosť zmluvy o postúpení.

14. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.
Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.

Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v
odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

15. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

16. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho
a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie

podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte

sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam
pre moment viazanosti súdu.

17. Odvolací súd konštatuje, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by v zmysle § 45 ods. 1 OZ dostal
oznámenie o postúpení pohľadávky do dispozičnej sféry žalovaného, a túto skutočnosť nepreukázal ani

v odvolacom konaní, a preto sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v konaní.18. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie, také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp.zn. 2Cdo/205/2009).

19. Žalobca teda neuniesol tzv. dôkazné bremeno, ktoré možno charakterizovať ako procesnú
zodpovednosť strany za výsledok konania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana sporu
musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, t.j. kto tvrdí, dokazuje.

20. Strana sporu teda musí preukázať to, čo tvrdí, pretože len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za
základ svojho rozhodnutia. Podľa súdnej judikatúry dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť všetky pre

rozhodnutie významné skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
(dôkazná povinnosť) je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre stranu, ktorá ich nesplnila. Súd sám nie
je povinný po významných skutočnostiach pátrať.

21. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a

právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad
(princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi

stranami sporu je, neúspech žaloby.

22. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd
prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol; jeho rozhodnutie
nemožno považovať za nepresvedčivé, resp. ústavne nekomformné.

23. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, a to ani osobitnému subjektu na jeho strane, preto odvolací súd rozhodol
tak, že stranám sporu a osobitnému subjektu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).