Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/41/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6419203667
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6419203667.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a
členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, vo veci starostlivosti o maloletú
O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. XXX/XX, XXX XX I., zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, pracovisko Žiar nad Hronom, ul. SNP 122 a B. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Č. XXX/XX, XXX XX I., deti navrhovateľky U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. XXX/
XX, XXX XX I., zastúpenej Mgr. et. Mgr. Líviou Šouc Kosťovou, advokátkou so sídlom Pod Donátom 5,
965 01 Žiar nad Hronom a odporcu W. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. XXX/XX, XXX XX I., t. č. B., R.
XXXX, T. D., L. T., I., zastúpeného PARA advokáti, s. r. o. so sídlom Gagarinova 10A, 821 05 Bratislava,
IČO: 47 258 969, o úpravu rodičovských práv a povinností v konaní o rozvod manželstva, vedenej na
Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 24P/41/2019, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoP/23/2020 zo dňa 21. januára 2021 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa
21. apríla 2020 rozviedol manželstvo navrhovateľky a odporcu, maloleté deti z manželstva pochádzajúce
B., nar. XX.XX.XXXX a O., nar. XX.XX.XXXX zveril do osobnej starostlivosti matky U. O., ktorá je zároveň
oprávnená mal. deti zastupovať a spravovať ich majetok v bežných veciach. Otcovi uložil povinnosť
prispievať na výživu mal. B. výživným vo výške 250,- eur mesačne a na výživu mal. O. výživným vo
výške 170,- eur mesačne, počnúc právoplatnosťou jeho rozhodnutia vždy do 15. dňa v mesiaci vopred
k rukám matky mal. detí. Styk otca s maloletými deťmi neupravil. Rozhodol, že žiaden z účastníkov
konania nemá nárok na náhradu trov konania.
1.1. Súd prvej inštancie vychádzal z článku 5 a z ustanovení § 24 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 65 ods.
1 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine.
1.1.1. Zverenie mal. detí do osobnej starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich
majetok v bežných veciach okresný súd odôvodnil názorom maloletých, ktoré počas sociálneho šetrenia
uviedli, že chcú zostať u matky a tým, že matka maloletých už len vzhľadom k tomu, že ich otec dlhodobo
pracuje v Kanade, zabezpečuje každodennú starostlivosť o maloleté na požadovanej úrovni. Takéto
rozhodnutie je v záujme mal. detí a ich ďalšej nerušenej výchovy.
1.1.2. Rozhodnutie o výške vyživovacej povinnosti zdôvodnil okresný súd odôvodnenými potrebami
maloletých a možnosťami a schopnosťami ich rodičov zdôrazniac zásadu rovnakej životnej úrovne
rodičov a ich maloletých detí. Vychádzal z pravidelných mesačných výdavkov na mal. B. vo výške spolu
496,50 eur, pozostávajúcich z nákladov na stravu doma 150,- eur a na dobíjaciu stravovaciu kartu na
obedy v škole 1,- euro, na bývanie 46,50 eur, oblečenie a obuv 60,- eur, na hygienické potreby 30,- eur,

telefón 20,- eur, vreckové 50,- eur, cestovné do školy 50,- eur, ZRPŠ 1,- euro, preukaz študenta ISIC 2,-
eurá, na výdavky na stužkovú 6,- eur, školské pomôcky 10,- eur, voľnočasové aktivity 10,- eur, školský
výlet 60,- eur a na mal. O. 327,67 eur pozostávajúce z výdavkov na stravu doma 150,- eur, bývanie 46,50
eur, oblečenie a obuv 50,- eur, hygienické potreby 20,- eur, lieky a vitamíny 20,- eur, telefón 10,- eur,
školské aktivity 10,- eur, školské pomôcky 5,- eur, ZRPŠ 1,- euro, voľnočasové aktivity 4,17 eur, sprej
na astmu 6,- eur. Matka detí, ktorá si svoju vyživovaciu povinnosť plní najmä osobnou starostlivosťou a
starostlivosťou o domácnosť, ako aj poskytovaním vecných plnení (bývanie), pracuje ako ošetrovateľka
v C. U. J. v I.Á. so základnou mzdou 730,- eur mesačne. Súčasne poberá rodičovský príspevok na
obidve maloleté deti vo výške cca 44,- eur a uplatňuje si daňový bonus vo výške 45,- eur. Svoje mesačné
náklady matka vyčíslila ako náklady na stravu 100,- eur, bývanie 46,50 eur, oblečenie a obuv 20,- eur,
hygienické potreby 30,- eur, lieky a vitamíny 20,- eur, telefón 40,- eur, pohonné hmoty 150,- eur, splátku
hypotéky 164,- eur. Rozdiel medzi príjmami a výdavkami matke pomáhajú vyrovnať jej rodičia. U otca
okresný súd konštatoval, že si svoju vyživovaciu povinnosť plní najmä poskytovaním vecných plnení
(bývanie - mal. deti aj s matkou žijú v byte vo výlučnom vlastníctve otca, a tak navrhovateľka nemusí
vynakladať fin. prostriedky na jeho zabezpečenie, stravovanie, odievanie, hygiena) a hradí aj všetky
náklady na uspokojovanie ostatných potrieb maloletých (náklady na zdravotnú starostlivosť, náklady
spojené so vzdelávaním, ako aj náklady na mimoškolské aktivity a záľuby). Preukázané bolo, že otec
pracuje v Kanade ako obsluha CNC stroja. V zmysle jeho pracovnej zmluvy zo dňa 10.04.2018 so
zamestnávateľom B. D. Y.. by mal pracovať 35 hodín v týždni so mzdou 22,20 CAD za hodinu. Podľa
potvrdenia o príjme otec dosiahol roku 2018 hrubý príjem 25.051,14 CAD a daňové zrážky 3.318,08
CAD, rozdiel je 21.733,06 CAD, čo pri použití konverzného kurzu platného k 31.12.2018 (1 € = 1,5605
CAD) činí 13.926,98 eur. V roku 2019 mal otec hrubý príjem 38.023,14 CAD a daňové zrážky 5.583,69
CAD, takže po odpočítaní dane, penzie a poistenia v nezamestnanosti čistý príjem otca činí 30.042,25
CAD, čo je pri použití konverzného kurzu platného k 31.12.2019 (1 € = 1,4598 CAD) 20.579,70 eur. Z
uvedeného okresný súd ustálil čistý mesačný príjem otca 2.503,52 CAD, t. j. 1.714,98 eur. Pri použití
konverzného kurzu platného ku dňu rozhodnutia okresného súdu 1 € = 1,4598 CAD bol čistý mesačný
príjem otca 1.626,40 eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že otec maloletých má v Kanade mesačné
výdavky na bývanie 800,- CAD (t. j. 546,71 €), na stravu 500,- CAD (t. j. 341,59 €), cestovné 200,- CAD
(t. j. 136,68 €), telefón 100,- CAD (t. j. 68,34 €), spolu 1.600,- CAD (t. j. 1.093,42 €). Dňa 08.11.2019 si
otec detí kúpil motorové vozidlo 2011 DODGE AVENGER za kúpnu cenu 4.871,- CAD, ktorá pri použití
konverzného kurzu platného k tomuto dňu (1 € = 1,4561 CAD) predstavuje 3.345,24 eur. Okresný súd
zdôraznil, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojich detí a až následne má
právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb (z uvedených
dôvodov neprihliadal na výdavky rodičov, ktoré nie sú nevyhnutné ako napr. výdavky na telefóny, na kúpu
motorového vozidla, prípadne na splácanie úverov). Vychádzajúc z priority výživného, ktoré má prednosť
pred uspokojovaním vlastných potrieb rodiča a s prihliadnutím na odôvodnené potreby mal. detí súd prvej
inštancie určil výživné pre mal. B. sumou 250,- eur mesačne a pre mal. O. 170,- eur mesačne. Zohľadnil
pritom potreby a nároky mal. detí, ktoré však vzhľadom na majetkové a sociálne pomery ich rodičov
musia byť prispôsobené ich životnej úrovni. Vzhľadom k tomu, že si navrhovateľka vyživovaciu povinnosť
plní inými formami, najmä v dôsledku dlhodobého pobytu otca v cudzine zabezpečovaním osobnej
starostlivosti o mal. deti, otcovi, ktorému mal. deti neboli zverené do osobnej starostlivosti, okresný súd
určil povinnosť platiť výživné vo výške, ktoré pokrýva väčšiu časť nákladov na mal. deti. Nevyhovel
ale návrhu navrhovateľky na určenie výživného v ňou požadovanom rozsahu. Aj navrhovateľka sa totiž
musí podieľať aj na úhrade nákladov mal. detí, ktoré už nie sú útleho veku a nie je možné všetky
náklady preniesť na otca. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie zohľadnil aj pravidlo, že určenie výšky
výživného pre mal. dieťa nesmie presahovať možnosti a schopnosti povinného rodiča. Treba dbať na
zásadu, že určené výživné rodičom musí byť zásadne schopný plniť, keď je potrebné do úvahy vziať
jeho nevyhnuté výdavky. Znamená to, že stanovené výživné nesmie vytvárať u povinného rodiča stav
osobného materiálneho deficitu.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 21.
januára 2021 sp. zn. 16CoP/23/2020 potvrdil (I. výrok) odvolaním otca napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o zverení mal. detí B., nar. 09.07.2003 a O., nar. 02.09.2009 O. do osobnej
starostlivosti matky U. O., nar. 22.11.1981, ktorá je oprávnená maloleté deti zastupovať a spravovať ich
majetok v bežných veciach, vo výroku o uložení povinnosti otcovi W. O., nar. XX.XX.XXXX povinnosti
platiť výživné na maloletú B., nar. XX.XX.XXXX sumou 250,- eur a na maloletú O., nar. XX.XX.XXXX
sumou 170,- eur vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletých detí od právoplatnosti
rozhodnutia a vo výroku o trovách konania. Vo výroku, ktorým okresný súd styk otca s maloletými deťmi

neupravil, rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (II. výrok). Zrušil neodkladné
opatrenie nariadené Okresným súdom v Žiari nad Hronom č. k. 24P/41/2019-150 zo dňa 16.03.2020 (III.
výrok), vo výroku, ktorým bolo manželstvo rozvedené, zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý (IV.
výrok) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (V. výrok).
2.1. K odvolacej námietke otca týkajúcej sa zastupovania maloletých detí a správy ich majetku v bežných
veciach matkou odvolací súd uviedol, že rozhodnutie o výkone rodičovských práv matky v bežných
veciach maloletých detí zodpovedá zistenému skutkovému stavu. Otec vzhľadom na geografickú
vzdialenosť a časový posun nemá možnosť byť fyzicky prítomný alebo dosiahnuteľný pri zabezpečovaní
vecí každodenných a bežných potrieb maloletých detí. Otec neuviedol, ako a kedy sa podieľa alebo
chce podieľať na konaní a rozhodovaní v bežných veciach detí, čo sú činnosti obvykle vykonávané a
spojené s prítomnosťou rodiča a detí v spoločnej domácnosti. Domácnosť, v ktorej sa zdržujú maloleté
deti, je domácnosťou matky, nie otca, ktorý dlhodobo žije v cudzine a svoje návštevy domácnosti doteraz
obmedzoval vždy len na niekoľko dní v roku. Súdne rozhodnutie rešpektuje, že v bežných veciach
starostlivosti o maloletých jeden z rodičov obvykle deleguje výkon práv na toho rodiča, ktorý rodičovské
právo v skutočnosti reálne, prakticky, účelne a hospodárne vykonáva. Rodičom reálne vykonávajúcim
rodičovské práva je v posudzovanej veci nesporne matka, ktorej boli z toho dôvodu maloleté deti
zverené do osobnej starostlivosti. Výkon obvyklých rodičovských práv súvisí so zverením maloletých
detí jednému z rodičov a nedá sa dlhodobo, prípadne až do dovŕšenia plnoletosti detí, vykonávať iba
prostredníctvom technických zariadení umožňujúcich prenos informácií. Napokon, aj počas úpravy styku
rodič, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti, vykonáva svoje rodičovské právo v takých
bežných veciach, ktoré sú pri realizácii styku obvyklé. Odvolací súd zdôraznil, že výkon rodičovských
práv predpokladá aj v prípade bežných vecí dohodu oboch rodičov. Otec poukazoval na to, že v bežných
veciach sa vzájomné zastupovanie a prípadne duplicita predpokladá. Potom ale podľa odvolacieho súdu
nie je zrejmé, ako by si rodičia riešenie konkrétnych situácií ich maloletých detí odsúhlasovali, ani to,
ako by otec svoje práva v bežných veciach vykonával. Pri uplatnení rodičovských práv nie je vylúčené,
že to, čo jeden z rodičov považuje za bežnú vec, druhý rodič považuje za vec podstatnú. Ak sa rodičia
nevedia dohodnúť a dotknutý rodič požiada súd o schválenie úkonu, bude rodičovské právo predmetom
posúdenia.
2.2. K odvolateľom namietanej výške výživného odvolací súd, po zopakovaní a doplnení dokazovania
na pojednávaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je aj v tejto časti vecne správne. Podľa
potvrdenia o príjme zamestnávateľa matka vykonávala prácu sanitára a za obdobie 07/2020 až 12/2020
mala priemerný čistý mesačný príjem 811,60 eur. Matka mala pracovný pomer na dobu určitú, do
polovice roka 2021. Otec posielal výživné po 100,- eur na každé dieťa, hoci rozsudok nadobudol
predbežnú vykonateľnosť od 13.05.2020. V decembri poslal spolu s výživným navyše sumu 100,- eur na
kúpu vianočného darčeka pre deti. Podľa potvrdenia od zamestnávateľa B. D. Y.. mal otec v roku 2020
príjem zo mzdy 35.513,27 CAD, čo zodpovedá ku dňu 19.01.2021 sume 1.920,10 eur. Otec predložil
potvrdenie z colného konania o zaslaní počítača pre B. v hodnote cca 800,- eur. Právny zástupca otca
tvrdil, že otcovi sa zvýšili výdavky na bývanie z 800,- na 1.200,- CAD, pretože už nemohol obývať jednu
izbu a prenajíma si malý jednoizbový byt. Celkové náklady otca sa zvýšili na 2000,- CAD. Otec spláca
pôžičku, ktorú si zobral na úhradu poplatkov súvisiacich s predĺžením pobytu v Kanade. Kontakt otca s
maloletými deťmi je sporadický alebo žiadny, deti odmietajú s otcom komunikovať. Vzhľadom na svoje
pomery otec navrhol výživné upraviť na sumu 150,- eur pre staršiu dcéru a na 100,- eur na mladšiu
dcéru. Odvolací súd konštatoval, že príjem otca v súčasnosti prevyšuje dvojnásobok príjmu matky. Otec
zdôraznil, že matke s maloletými deťmi zabezpečuje bezplatné bývanie z dôvodu, že bývajú v byte v
jeho vlastníctve. Ide o byt, ktorý je zaťažený hypotékou a záložným právom banky. Matka však znáša
splátky hypotéky, na ktorých sa má podieľať otec, keďže ide o taký výdavok na bývanie detí, ktorý sa
rovnako týka každého z rodičov. Na zvyšujúce sa výdavky otca ako povinného rodiča odvolací súd nemal
dôvod prihliadnuť, pretože odôvodnené výživné na potreby maloletých detí má prednosť. Mal. B. je blízko
pred dovŕšením plnoletosti, navštevuje strednú školu mimo miesta bydliska a O. navštevuje 2. stupeň
základnej školy. Odvolací súd zdôraznil, že otec je povinný vynaložiť primerané úsilie na zadováženie si
príjmov tak, aby bol schopný určené výživné včas a riadne plniť. V tej súvislosti odvolací súd poukázal
na to, že otec pracuje ako robotník v strojárskom priemysle pri obsluhe CNC stroja v cudzine, hoci na
Slovensku je tiež rozvinutá strojárska automobilová výroba s možnosťou primeraného zárobku.
2.3. Rozhodnutie o tom, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania
odvolací súd odôvodnil poukazom na § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“).

3. Proti I. výroku rozsudku odvolacieho súdu (ktorý označil nesprávnym dátumom vyhotovenia
08.12.2020 namiesto správneho 21.01.2021, čo však v spojení s jeho označením aj ďalšími údajmi

nemá vplyv na identifikáciu rozhodnutia, proti ktorému dovolaniu smeruje, pozn. dovolacieho súdu) podal
odporca - otec maloletých detí dovolanie z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového
poriadku (ďalej tiež „CSP“) navrhnúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Za rozporný s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu (uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/61/2011 publikovaným ako R 55/2012) otec maloletých detí (ďalej aj
„dovolateľ“) označil výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým určil, že matka je oprávnená zastupovať
a spravovať majetok maloletých v bežných veciach, pričom otec na takého konanie oprávnený nie
je. Zdôraznil, že on ako rodič nebol rodičovských práv pozbavený ani v nich nebol obmedzený,
resp. tieto mu neboli pozastavené. V zmysle označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rodičovské práva a povinnosti, teda aj právo zastupovať svoje maloleté dieťa a spravovať jeho
majetok majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva len jeden z rodičov v prípadoch
predpokladaných v § 28 ods. 3 Zákona o rodine. Od zásahov do rodičovských práv a povinností treba
podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a
povinností podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine. Rodičovské práva a povinnosti ostávajú obom rodičom
zachované aj po rozhodnutí súdu, ktorým bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti jednému
z rodičov. Tento názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol podľa dovolateľa aplikovaný aj v
rozhodovacej činnosti ostatných senátov, napr. v uzneseniach sp. zn. 5ECdo/2/2015, 3/2015, 4/2015.
3.2. Rozhodnutie o výživnom podľa názoru otca záviselo od vyriešenia otázky, či otcom dosahovaný
príjem v Kanade možno aplikovať na slovenské pomery, ak náklady na život v Kanade sú podstatne
vyššie ako náklady na život v Slovenskej republike. S odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/88/2017 zverejnené ako judikát č. R 65/2018 dal otec Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky na zváženie, či uvedené rozhodnutie možno považovať za ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, alebo či otcom nastolenú dovolaciu otázku možno podriadiť
pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ako otázku, ktorá ešte nebola v rozhodovacej
činnosti dovolacieho súdu posudzovaná. Na odôvodnenie tejto časti dovolania otec uviedol, že jeho
príjem je potrebné posudzovať podľa životných nákladov v mieste jeho bydliska, poukázal napr. na
zvýšené výdavky na bývanie, keď za prenájom jednej izby hradil v prepočte 560,- eur, za čo si v
Slovenskej republike možno zaobstarať priestranný trojizbový byt. Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa v uznesení sp. zn. 3Cdo/88/2017 síce primárne zaoberal otázkou, či má súd povinnosť pri určení
výživného prihliadať aj na dávky poskytované zo štátnych zdrojov, ktorými sa (sčasti) kryjú výdavky na
výživu dieťaťa, v odôvodnení uznesenia uviedol, že výživné na maloleté dieťa, ktoré mu poskytuje rodič
žijúci a pracujúci v cudzine, je potrebné stanoviť aj s prihliadnutím na tamojšie ekonomické pomery.
Týmto právnym názorom sa podľa otca odvolací súd neriadil, príjem otca dosahovaný v Kanade aplikoval
na podmienky a životnú úroveň Slovenskej republiky.

4. Matka vo svojom vyjadrení označila dovolanie otca za neurčité, zmätočné a neopodstatnené. Na
jednej strane uvádza, že dovolanie podáva proti I. výroku rozsudku odvolacieho súdu, na strane druhej
navrhuje zrušenie celého rozsudku, z čoho nie je zrejmé, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu a čoho sa v dovolacom konaní domáha. Vo vzťahu k tvrdenému zásahu do rodičovských práv
otca v rozpore s § 24 ods. 1 Zákona o rodine a dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a)
CSP matka poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 345/2015,
podľa ktorého je výrok rozsudku podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností potrebné vykladať reštriktívne tak, že rodičovské práva a povinnosti druhého rodiča
zostávajú zachované a ide len o úpravu výkonu týchto rodičovských práv a povinností v bežných veciach,
ktoré vyplývajú a súvisia s osobnou starostlivosťou o maloleté dieťa. Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/61/2011, na ktoré poukazuje otec, vychádza z odlišného skutkového
základu a jeho právne závery nie sú aplikovateľné na prejednávaný prípad. Pri uplatnení dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a), event. b) CSP podľa matky absentuje vymedzenie dovolacej
otázky, ide iba o polemiku otca so závermi odvolacieho rozsudku a o vyjadrenie nespokojnosti nad
prístupom odvolacieho súdu k stanoveniu výšky vyživovacej povinnosti otca. Úlohou dovolateľa je pritom
v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/61/2020 uviesť, ako mal
odvolací súd rozhodnúť správne, a to napr. s odkazom na konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu.
Otec ale neuviedol, ako mal odvolací súd rozhodnúť správne a nepoukázal ani na konkrétne rozhodnutie
dovolacieho súdu obsahujúce návod, ako odvolací súd mohol a mal postupovať. Ak otec na jednej
strane argumentuje zvýšenými výdavkami, keď napr. za prenájom jednej izby hradil v prepočte 560,-
eur, za čo si v Slovenskej republike možno zaobstarať priestranný trojizbový byt, na druhej strane počas
celého konania neozrejmil ani nepreukázal, či ním zaobstaraný nájomný byt je najlacnejšou možnou

alternatívou, ktorá v konkrétnom čase a mieste prichádzala do úvahy, neozrejmil, prečo už nemohol
obývať pôvodný byt. Aj z právneho zastúpenia otca na základe plnomocenstva možno usudzovať jeho
majetkové pomery, rovnako tak z jeho snahy získať kanadské štátne občianstvo, s čím sú spojené
peňažné výdavky cca 6.000,- CAD (4.080,- eur) o čom sa zmienil v elektronickej komunikácii s mal. O..
V závere vyjadrenia matka navrhla dovolanie otca odmietnuť, eventuálne zamietnuť. Navrhla prisúdenie
náhrady trov dovolacieho konania.

5. Kolízny opatrovník v čase podania dovolania obidvoch maloletých B. a O. sa k dovolaniu vyjadril.

6. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku na konania podľa tohto zákona sa použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 2 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a
spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len „účastník“) a konanie podľa
tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací
súd“) po zistení, že dovolanie podal v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania, v ktorého
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal,
či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

8. Dovolanie je v zmysle § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

9. Otec maloletých detí (ďalej aj „dovolateľ“) tvrdil v prvej časti dovolania existenciu dovolacieho dôvodu
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a odklon odvolacieho súdu od záverov prezentovaných najvyšším
súdom v uznesení sp. zn. 6Cdo/61/2011.

10. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/61/2011, na ktoré odkazuje
dovolateľ, bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
ako judikát č. R 55/2012, ktorého právna veta znie: „I keď boli deti zverené predbežným opatrením do
starostlivosti otca, zostalo matke zachované právo na zastupovanie maloletých detí aj v exekučnom
konaní, v rámci ktorého vymáhala zmeškané výživné za obdobie, po ktoré ich mala vo svojej
starostlivosti. Pokiaľ odvolací súd odmietol jej odvolanie (ako podané neoprávnenou osobou) odňal
maloletým deťom možnosť konať pred exekučným súdom“. Predmetom posudzovania najvyššieho
súdu teda bolo oprávnenie matky zastupovať maloleté deti pri vymáhaní zameškaného výživného od
ich otca v čase, keď jej bola pred začatím exekučného konania nariadeným predbežným opatrením
uložená povinnosť odovzdať maloleté deti do dočasnej starostlivosti ich otca a uložená povinnosť
prispievať na ich výživu; predmetom predbežného opatrenia teda neboli žiadne iné rodičovské práva
a povinnosti. Najvyšší súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že: „Predbežným opatrením,
nariadeným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 29. októbra 2008 č. k. 31P/300/2008-11,
ktorým bola matke detí uložená povinnosť odovzdať maloleté deti (vtedy ešte aj oprávnenú 3/) do
dočasnej starostlivosti ich otca a bolo jej nariadené prispievať na ich výživu mesačne sumou rovnajúcou
sa 30 %-tim percentám zo sumy životného minima k rukám ich otca, neboli rodičovské práva matky detí
nijak obmedzené v zmysle § 38 a 39 Zákona o rodine; týmto predbežným opatrením ani nebolo určené,
že by maloleté deti mohol zastupovať iba ich otec. Právo zastupovať svoje maloleté deti preto zostalo
matke zachované aj po nariadení predbežného opatrenia a svoje procesné práva nestratila ani vo vzťahu
k dcére E. T., ktorá medzitým nadobudla plnoletosť (R 18/1975)“. Vzhľadom na odlišnú skutkovú situáciu

(predmet konania a obsah práv a povinností vymedzených predbežným opatrením) toto uznesenie v
prejednávanej veci za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať nemožno.

11. Dovolací súd aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie otca podľa jeho obsahu a v
snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 09. júna 2020) dospel
k záveru, že dovolateľ za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
považoval otázku, či je obmedzením alebo pozbavením rodičovských práv, ak súd postupom podľa § 24
ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa určí,
že v bežných veciach bude maloleté dieťa zastupovať a jeho majetok bude spravovať ten z rodičov,
ktorému maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti na čas po rozvode manželstva. Ide o otázku, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, čo je dovolací dôvod podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP.

12. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP by dovolateľ mal: a)
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť
potrebu, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil, c) uviesť, ako by mala byť
táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

13. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého
dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode,
najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho
majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti,
prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
Podľa § 28 ods. 2 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú
povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
Podľa § 28 ods. 3 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý
z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Platí to
aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho
rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený.
Podľa § 38 ods. 1 Zákona o rodine ak niektorému z rodičov bráni vo výkone jeho rodičovských práv
a povinností závažná prekážka a ak je to v záujme maloletého dieťaťa, súd môže pozastaviť výkon
rodičovských práv a povinností.
Podľa § 38 ods. 2 Zákona o rodine ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd rodičom obmedzí
výkon ich rodičovských práv, ak a) žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, b) svoje povinnosti
vyplývajúce z rodičovských práv a povinností nevykonávajú vôbec, alebo c) nezabezpečujú výchovu
maloletého dieťaťa.
Podľa § 38 ods. 3 Zákona o rodine v rozhodnutí o obmedzení výkonu rodičovských práv podľa odseku
2 súd uvedie rozsah práv a povinností, na ktoré sa obmedzenie vzťahuje.

14. S konaním o rozvod manželstva je zo zákona spojené konanie o úpravu pomerov manželov k
maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode manželstva. Rodičovské práva a povinnosti ako
súhrn práv a povinností patriacich rodičom vo vzťahu k ich maloletému dieťaťu upravuje § 28 Zákona o
rodine. V konaní o rozvod manželstva sa súd ex lege musí vysporiadať s otázkou zverenia maloletého
dieťaťa do osobnej starostlivosti, s otázkou jeho zastupovania a spravovania jeho majetku; potrebné
je upraviť aj výšku výživného. Najvhodnejším riešením úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
rodičov na čas po rozvode manželstva je ich vzájomná dohoda, ktorá podlieha schváleniu súdom.
Maloletý kultivovaným správaním rodičov získava pozitívny vzor pre riešenie konfliktných situácií, a tiež
zbavuje dieťa od rozhodovania o tom, ktorého rodiča uprednostní. V prípade, ak rodičia nie sú schopní
k dohode dospieť, prichádza rad na autoritatívne súdne rozhodnutie.

15. Výkon rodičovských práv a povinností patrí v rovnakej miere obidvom rodičom. K prelomeniu tejto
zásady môže dôjsť len výnimočne v situáciách, keď jeden z rodičov nežije, alebo nie je známy, alebo
nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, tiež keď bol jednému z rodičov pozastavený
výkon rodičovských práv a povinností alebo bol vo výkone rodičovských práv a povinností obmedzený
alebo pozbavený. Pozastavenie, obmedzenie aj pozbavenie výkonu rodičovských práv patrí výlučne

do právomoci súdu, ktorý ich môže uložiť iba a len v prípade, ak sa naplnia zákonom kvalifikované
skutočnosti dané v § 38 zákona o rodine. Pozastavenie výkonu rodičovských práv a povinností vyžaduje
existenciu závažnej prekážky brániacej rodičovi vykonávať rodičovské práva a povinnosti a skutočnosť,
že si pozastavenie vyžaduje najlepší záujem maloletého dieťaťa. Obmedzenie výkonu rodičovských práv
a povinností spočíva vždy v zavinenom správaní rodičov, v prípade pozbavenia výkonu rodičovských
práv a povinností ide o zneužívanie rodičovských práv a povinností alebo o ich zanedbávanie závažným
spôsobom napriek predchádzajúcim upozorneniam.

16. V prejednávanej veci okresný ani odvolací súd nijaké z rozhodnutí uvedených v § 38 Zákona o rodine
nevyniesli, rozhodovali striktne v zmysle § 24 ods. 1 Zákona o rodine iba o rozvode manželstva a o
úprave výkonu rodičovských práv a povinností navrhovateľky a odporcu k ich (v tom čase) maloletým
deťom na čas po rozvode.

17. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd uvádza, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu
treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od
01.01.1993 pod pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ
neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol
opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017).
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/29/2017, publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 71/2018). Ustanovenie § 421
ods. 1 CSP výslovne hovorí o ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (ktorým je v zmysle § 35
CSP Najvyšší súd Slovenskej republiky), čo je pojem odlišný napr. od pojmu ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít podľa čl. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku.

18. V súčasnosti platný Zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. nadobudol účinnosť dňom 01.04.2005. Dovtedy
účinná právna úprava zák. č. 94/1963 Zb. v § 26 ods. 1 stanovovala: „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza
manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, upraví súd ich práva a povinnosti k dieťaťu pre čas po rozvode,
najmä určí, komu dieťa zverí do výchovy a ako má každý z rodičov prispievať na jeho výživu.“ V zmysle
tejto právnej úpravy teda súdy pri rozhodovaní o rozvode manželstva rodičov maloletého dieťaťa jeho
zastupovanie a správu majetku, všetko v bežných veciach, neupravovali. V tomto kontexte je potrebné
vnímať aj nižšie uvedené judikáty.
18.1. Predmetom posudzovania vo veci sp. zn. 5Cz/57/67 (R 96/1967) bola úprava styku otca s
maloletým dieťaťom, výklad ustanovenia § 27 ods. 3 zák. č. 94/1963 Zb. (podľa ktorého, ak je to
potrebné v záujme zdravia dieťaťa, súd styk dieťaťa s rodičom obmedzí alebo ho i zakáže) a postup
pri zabezpečovaní podkladov pre rozhodnutie súdu z hľadiska tohto ustanovenia. V dôvodoch tohto
rozhodnutia je uvedené: „Rozhodnutie o výchove maloletého dieťaťa jedným z rodičov zachováva všetky
rodičovské práva a povinnosti i tomu z rodičov, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do výchovy. Tento
rodič - hoci je prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu svojich rodičovských práv a povinností,
najmä zo sústavného výchovného pôsobenia na maloleté dieťa - nie je zbavený zodpovednosti voči
spoločnosti za všestranný vývoj maloletého dieťaťa. Je na ňom, aby využíval aspoň obmedzené
možnosti na to, aby i pri nedostatku príležitostí k sústavnému výchovnému pôsobeniu vykonával vhodný
vplyv na výchovu maloletého dieťaťa. Jedným z prostriedkov na zabezpečenie dielčej spoluúčasti tohto
rodiča na výchove maloletého dieťaťa a na udržovaní rodičovského vzťahu a upevňovaní citového puta
je osobný styk rodiča s maloletým dieťaťom“.
18.2. Pri riešení otázky (v konaní sp. zn. 6Cz/17/70), či je nezhoda medzi rodičmi v tom, či niektorý z nich
môže podať na príslušnom správnom orgáne žiadosť o povolenie na vysťahovanie maloletého dieťaťa
z ČSSR, nezhodou o podstatnej veci pri výkone rodičovských práv a povinností (zák. č. 94/1963 Zb.)
vtedajší Najvyšší súd SSR v rozhodnutí, neskôr publikovanom ako R 8/1971 uviedol, že: „Rodičovské
práva a povinnosti k dieťaťu majú obidvaja rodičia (§ 34 ods. 1 Zák. o rod.); preto sú tiež obidvaja rodičia

oprávnení a povinní svoje maloleté deti zastupovať a spravovať ich veci (§ 36 Zák. o rod.). pokiaľ neboli
tieto práva rozhodnutím súdu obmedzené alebo pokiaľ ich súd týchto práv nepozbavil (§ 44 Zák. o rod.).
Oprávnenie a povinnosť oboch rodičov zastupovať maloleté deti a spravovať ich veci trvá, aj keď súd
upraví ich práva a povinnosti k dieťaťu pre čas po rozvode a v rámci tejto úpravy určí, komu bude dieťa
zverené do výchovy a ako má každý z rodičov prispievať na jeho výživu (§ 26 ods. 1 Zák. o rod.).
18.3. Právna veta rozhodnutia publikovaného ako R 55/1996 (konanie najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/94/1995) znie: „Z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p. (v
znení do 1.12.1995) úpravu styku rodičov s dieťaťom (§ 27 ods. 2 Zák. o rod.) nemožno považovať
za obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv. Dôvody tohto judikátu vysvetľujú, že: „ V súdenej
veci súdy rozhodovali podľa ustanovenia § 27 ods. 2, 3 Zák. o rod. o úprave a obmedzení styku otca s
maloletým dieťaťom. Zákon tu dovolanie nepripúšťa. Súdna úprava tu zasahuje len do úpravy realizácie
vzťahov medzi rodičmi a deťmi, pričom rodičovské práva ostávajú zachované. Dovolanie proti rozsudku
takto vynesenému krajským súdom nie je prípustné. Od toho kvalitatívne treba odlíšiť postup podľa § 44
ods. 2, 3 Zák. o rod., podľa ktorých ustanovení dochádza k obmedzeniu alebo pozbaveniu rodičovských
práv. V takom prípade zákon pri splnení ostatných podmienok dovolanie pripúšťa.“

19. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 345/2015 sťažovateľovi, namietajúcemu
porušenie jeho práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé súdne
konanie) rozsudkom krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa prijaté závery svojho rozhodnutia
nepodporil náležitým odôvodnením, ktoré by predstavovalo zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na
sťažovateľom formulované odvolacie námietky odpovedal, že: „Ústavný súd je toho názoru, že krajský
súd sťažovateľovi prezentoval zrozumiteľnú interpretáciu dotknutého ustanovenia § 24 ods. 1 zákona
o rodine, ktoré si sťažovateľ chybne interpretoval nesprávnym extenzívnym výkladom odporujúcim aj
ustálenej judikatúre týkajúcej sa predmetného ustanovenia zákona o rodine (pozri R 8/1971, R 55/1996,
R 96/1967, ako aj PL. ÚS 26/05), podľa ktorej vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v ustanovení § 24
ods. 1 zákona o rodine nebolo úmyslom zákonodarcu obmedziť rodičovské práva v zmysle ustanovenia
§ 38 zákona o rodine, keď toto ustanovenie počíta iba so zásahom vyvolaným zverením dieťaťa do
osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ktorý zužuje reálne možnosti výkonu rodičovských práv rodiča,
ktorému nie je dieťa zverené do osobnej starostlivosti a ktorému okrem bežných vecí vyplývajúcich a
súvisiacich s osobnou starostlivosťou o dieťa ostávajú rodičovské práva v podstatných veciach v plnom
rozsahu zachované“.

20. Nálezom sp. zn. PL. ÚS 26/2005 Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel návrhu na vyslovenie
nesúladu čl. I § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov s čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky. Svoje rozhodnutie vo vzťahu k § 24
ods. 1 Zákona o rodine odôvodnil takto: „V súlade s uvedenými skutočnosťami posudzoval ústavný súd
súlad napadnutého čl. I § 24 ods. 1 Zákona o rodine s osobitným zameraním na tú časť ustanovenia,
ktorú napadol navrhovateľ, a to otázku, či slová ustanovenia „kto bude zastupovať a spravovať jeho
majetok“ (rozumej majetok maloletého dieťaťa) možno považovať za súčasť úpravy výkonu rodičovských
práv alebo ich treba považovať za obmedzenie rodičovských práv idúcich nad rámec úpravy výkonu
rodičovských práv. Rešpektoval pritom skutočnosť, že rozvod manželstva znamená nevyhnutnosť
úpravy výkonu rodičovských práv vo vzťahu k maloletým deťom, pretože tieto reálne môžu byť zverené
do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov, z čoho potom vyplýva zúženie možnosti plného
uplatnenia rodičovských práv druhého rodiča. Túto skutočnosť uznáva nakoniec aj sám navrhovateľ.
Podľa názoru ústavného súdu zákonodarca nemal v úmysle obmedziť rodičovské práva v zmysle čl. I §
38 Zákona o rodine, hoci spôsob formulácie signalizuje možnosť výkladu aplikácie tohto ustanovenia ako
obmedzenie rodičovských práv jedného z rodičov (ktorým potom je ale aj zverenie dieťaťa do výchovy
- starostlivosti jedného z rodičov na čas po rozvode manželstva), ku ktorému reálne po rozvode rodičov
musí dochádzať. Nejde však o zásah do rodičovských práv za podmienok ustanovených v čl. I § 38
Zákona o rodine, ale o zásah vyvolaný rozvodom manželstva, ktorý zužuje reálne možnosti výkonu
rodičovských práv rodiča, ktorému dieťa nie je zverené do starostlivosti. Toto však nemá taký obsah,
rozsah a charakter, ktorý by bolo možné označiť ako obmedzenie rodičovských práv, preto ústavný súd
nepovažoval za potrebné osobitne posúdiť napadnuté ustanovenie aj vo vzťahu k čl. 13 ods. 4 ústavy. Aj
keby sa čl. I § 24 ods. 1 Zákona o rodine považoval za určité obmedzenie rodičovských práv vzhľadom na
to, že úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode sa realizuje
v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, alebo v dohode rodičov, ktorá
musí byť schválená súdom, je podľa názoru ústavného súdu zachovaná požiadavka upravená v čl. 41

ods. 4 ústavy, podľa ktorej práva rodičov možno obmedziť „... len rozhodnutím súdu na základe zákona“.
Z tohto dôvodu napadnuté ustanovenie nie je podľa názoru ústavného súdu v rozpore s čl. 41 ods. 4
ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ani tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel.“

21. Na základe zhora uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolená dovolacia
otázka, či je obmedzením alebo pozbavením rodičovských práv, ak súd postupom podľa § 24 ods. 1
Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa určí, že v
bežných veciach bude maloleté dieťa zastupovať a jeho majetok bude spravovať ten z rodičov, ktorému
maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti na čas po rozvode manželstva, v podmienkach Zákona
o rodine účinného od 01.04.2005 dovolacím súdom riešená nebola, preto je dovolanie podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP prípustné. Dovolací súd, vychádzajúc aj z vyššie uvedenej rozhodovacej činnosti
súdov, vrátane Ústavného súdu SR udáva, že ak súd v rozhodnutí o úprave výkonu rodičovských práv a
povinností na čas po rozvode manželstva určí, že v bežných veciach bude maloleté dieťa zastupovať a
jeho majetok bude spravovať ten z rodičov, ktorému maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti na čas
po rozvode manželstva, nejde o obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv toho rodiča, ktorému
maloleté dieťa do osobnej starostlivosti na čas po rozvode manželstva zverené nie je. Súdy v základnom
konaní túto otázku vyriešili správne, preto je dovolanie v tejto časti nedôvodné a dovolací súd ho podľa
§ 448 CSP zamietol.

22. Druhou dovolateľom vymedzenou dovolacou otázkou bola otázka, či otcom dosahovaný príjem v
Kanade možno aplikovať na slovenské pomery, tak ako to urobil odvolací súd, ak náklady na život v
Kanade sú podstatne vyššie ako náklady na život v Slovenskej republike.

23. Pri vymedzení tejto dovolacej otázky dovolateľ argumentoval závermi najvyššieho súdu, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. 3Cdo/88/2017 uviedol, že výživné na maloleté dieťa, ktoré mu poskytuje
rodič žijúci a pracujúci v cudzine, je potrebné stanoviť s prihliadnutím na tamojšie ekonomické pomery,
teda podľa obsahu svojím dovolaním uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

24. Predmetom posudzovania v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
3Cdo/88/2017 bola okolnosť, či pri určení výživného súd má alebo nemá povinnosť prihliadať aj na dávky
poskytované zo štátnych zdrojov, ktorými sa (sčasti) kryjú výdavky na výživu dieťaťa. Výsledkom tohto
posudzovania je záver, že súd pri určovaní výšky výživného na maloleté dieťa prihliada aj na to, do akej
miery sú potreby maloletého hradené z dávok štátnej sociálnej podpory, nevynímajúc dávky platené
zo zahraničia, ktorý tvorí právnu vetu rozhodnutia publikovaného ako R 65/2018 v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018. V dôvodoch tohto rozhodnutia (v
bode 28.) najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ má maloleté dieťa, ktoré nežije v spoločnej domácnosti s jedným
z rodičov, trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, jeho odôvodnené potreby treba vyhodnocovať s
ohľadom na ekonomické pomery v mieste jeho trvalého pobytu; výživné na toto maloleté dieťa, ktoré
mu poskytuje rodič žijúci a pracujúci v cudzine, je však potrebné stanoviť aj s prihliadnutím na tamojšie
ekonomické pomery. Skutočnosť, že rodičia spolu nežijú a jeden z nich sa zdržiava a pracuje v cudzine,
nemení nič na zásade, že na zabezpečení úhrady potrieb ich maloletých detí sa majú primárne podieľať
obaja rodičia.“

25. V prejednávanej veci z obsahu spisu aj z odôvodnení rozsudkov súdov nižších inštancií dovolací
súd zistil, že okresný aj krajský súd pri určení výšky výživného na (v tom čase) mal. B. a na mal. O.
dôsledne aplikovali pravidlá určenia vyživovacej povinnosti rodičov k deťom určené v § 62 a § 75 ods.
1 Zákona o rodine. Vychádzali zo zásady rovnakej životnej úrovne rodičov a detí, z odôvodnených
potrieb maloletých na výživu aj z toho, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov a prihliadli aj na to, ktorý rodič a v akej miere sa o deti
osobne stará. Súd prvej inštancie starostlivo zabezpečil dôkazy potrebné pre riadne zistenie skutkového
stavu a dokazovanie doplnil aj odvolací súd tak, aby mal minimálne vzhľadom na plynutie času dôkazy
relevantné pre určenie výšky vyživovacej povinnosti v deň, kedy o veci rozhodoval. Už z rozsudku súdu
prvej inštancie vyplýva, že otcov príjem dosahovaný jeho pracovnou činnosťou v Kanade posudzoval
vo vzťahu k nákladom otca na uspokojovanie jeho základných životných potrieb v Kanade, nie na
Slovensku. V ods. 26 odôvodnenia, po zistení dosahovaného príjmu otca mal. detí okresný súd výslovne
uviedol, že cit. „Manžel má v Kanade nasledovné mesačné výdavky: bývanie 800,00 CAD (t. j. 546,71
€), strava 500,00 CAD (t. j. 341,59 €), cestovné 200,00 CAD (t. j. 136,68 €), telefón 100,00 CAD (t.
j. 68,34 €), spolu 1600,00 CAD (t. j. 1 093,42 €).“ Odvolací súd v bode 10.2. dovolaním napadnutého

rozsudku uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie o. i. vo výroku o výživnom potvrdil v zmysle § 387
ods. 1, 2 CSP, pretože v tejto časti bolo napadnuté rozhodnutie vydané na základe skutkového stavu,
ktorý okresný súd správne právne posúdil a v potrebnom rozsahu odôvodnil. Z takéhoto (zákonom
prípustného) odkazu na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že aj odvolací súd otcov
príjem dosiahnutý v Kanade posudzoval vo vzťahu k nákladom otca na uspokojovanie jeho základných
životných potrieb v Kanade. Vychádzal pritom aj z tvrdenia právneho zástupcu otca predneseného na
odvolacom pojednávaní o zvýšení výdavkov otca na bývanie z 800,- na 1.200,- CAD (bod 11.2. rozsudku
odvolacieho súdu); už len zo samotného vyčíslenia tejto čiastky v kanadských dolároch je zrejmé, že
ide o náklady na bývanie v Kanade.

26. Vo vzťahu k druhej dovolateľom nastolenej otázke dovolací súd konštatuje, že súdy v základnom
konaní ustálenú prax dovolacieho súdu rešpektovali, pri riešení dovolacej otázky sa od nej neodchýlili.
Dovolanie v tejto časti potom smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, čo by bol dôvod
(pri neexistencii prvej dovolacej otázky) pre jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

27. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 52
CMP).

28. Dovolací súd upriamuje pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že podľa rodných listov je
priezvisko obidvoch detí O., nie O.. Podľa sobášneho listu je priezvisko navrhovateľky rovnako O., nie
O.. V záhlaví aj vo výroku rozsudku odvolací súd uviedol priezvisko navrhovateľky (matky) aj detí O., čo
je iná zrejmá nesprávnosť, ktorú odstráni zákonom predpísaným spôsobom opravy (§ 224 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 10. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.