Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. júl 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/44/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200051
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2019200051.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr.

Róberta Foltána a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu: SOGES WELDING - EUROWELD
s.r.o.,Poľovnícka754/74,Špačince,IČO:45466751,zastúpenéhoobchodnouspoločnosťouProsmana
Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102615264/2018 zo dňa 17.12.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102615264/2018 zo dňa
17.12.2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

1. Žalovaný rozhodnutím č. 102615264/2018 zo dňa 17.12.2018 v rámci odvolacieho konania postupom
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101744793/2018 zo dňa 06.09.2018, ktorým
správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2012 v sume 17 477,29 Eur.
2. Dôvodom dodatočného určenia daňovej povinnosti bolo neuznanie odpočtu deklarovaných
zdaniteľných plnení prijatých žalobcom od dodávateľa Z. T. - Monti Records, Cintorínska 5, 919
35 Hrnčiarovce nad Parnou, IČO: 17669685, pretože žalobca v rámci vykonanej daňovej kontroly
oprávnenosti uplatneného odpočtu dane za predmetné zdaňovacie obdobie a v rámci následného

daňového konania nepreukázal, že dodanie tovaru a služby prijal na základe faktúr vystavených
uvedeným dodávateľom Z. T. - Monti Records. Na základe zisteného skutkového stavu daňové orgány
oboch stupňov konštatovali, že uplatnením práva na odpočítanie dane žalobca porušil § 49 ods. 1
a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pretože v rámci preverovania dodávok deklarovaných
tovarovaslužiebsanepodarilopreukázaťichnadobudnutiedodávateľomžalobcuodnímdeklarovaných
subdodávateľov (NEOTYPE, s.r.o., INTERNOVA SK spol. s r.o., ESAB Slovakia, s.r.o. a MARTINEX

SK, s.r.o.).

II. Rozsah a dôvody žaloby3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj
administratívneho rozhodnutia prvého stupňa z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) zákona

č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Zároveň si
uplatnil právo na náhradu trov konania. V podanej žalobe nežiadal na prejednanie a rozhodnutie veci
nariadiť pojednávanie.
4. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne

posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,
ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

5. V súvislosti s nedostatočne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym vyhodnotení zisteného
skutkového stavu, vrátane jeho nesprávnej aplikácie na príslušné hmotnoprávne ustanovenia
upravujúce nárok platiteľa DPH na odpočet dane, namietal žalobca aj neprimeraný prenos dôkazného

bremena zo správcu dane na žalobcu. Z procesných pochybení žalobca vytýkal neprimeranú dĺžku
daňovej kontroly, ktorá bola neúmerne dlho predĺžená na základe rozhodnutia správcu dane z dôvodu
zaslania žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií, ktorú však správca dane realizoval
oneskorene, až po 10 mesiacoch odo dňa začiatku daňovej kontroly, napriek tomu, že vedomosť o
preverovaných obchodných vzťahoch mal správca dane už od začiatku daňovej kontroly.

6. Vo vzťahu k neuznaniu odpočtu za prijaté zdaniteľné plnenia žalobca uviedol, že hoci podľa
napadnutého rozhodnutia k nepriznaniu odpočítania dane došlo pre nepreukázanie, že tovar prijal na
základe predmetných faktúr a že uplatnením práva na odpočítanie dane porušil žalobca ustanovenia
§ 49 a § 51 zákona o DPH, v skutočnosti z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že

dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane bolo, že preverovaním u subdodávateľov dodávateľa
žalobcu nebol potvrdený nákup tovarov a služieb, ktoré dodávateľ Z. T. deklaroval ako zdaniteľné
plnenia dodané žalobcovi. V tejto súvislosti žalobca namietal, že daňové orgány oboch stupňov svoju
argumentáciu smerovali takmer výhradne k výsledkom dokazovania zdaniteľných plnení uskutočnených
medzi dodávateľom žalobcu Z. T. a jeho dodávateľskými obchodnými spoločnosťami, od ktorých tovar

a služby nakupoval, čím bola zo strany správcu dane na žalobcu prenesená zodpovednosť za konanie
jeho dodávateľa a tiež neprimerané dôkazné bremeno.

7. Žalobca mal za to, že vyhodnotenie dôkazov v napadnutom rozhodnutí absentuje, resp. nie je
dostatočné, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je celkom zrejmé, akým spôsobom žalovaný

vyhodnotil dôkazy a skutočnosti, a ako sa s predmetnými zisteniami vo vzťahu k dokladom predloženým
žalobcom vysporiadal. Taktiež z neho nevyplýva, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal nadobudnutie tovaru a služieb od dodávateľa. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva len to,
na základe čoho žalovaný prijal záver, že odberateľ Z. T. neprijal tovary a služby od subdodávateľov,
od ktorých prijatie tovarov a služieb deklaroval. Uvedené však v žiadnom prípade nemôže byť dôkazom

o tom, že žalobca neprijal od dodávateľa Z. T. tovary a služby na základe faktúr vystavených týmto
dodávateľom.

8. Úvahy a hodnotenia správcu dane považuje žalobca za nejasné, nie je z nich zrejmé, čo nimi
chcel správca povedať, prípadne len bez ozrejmenia konštatoval svoje závery. Taktiež v súvislosti s

hotovostnými platbami správca dane nevysvetlil, prečo sú podľa jeho názoru „výpisy z peňažného účtu“
z hľadiska dôkaznej sily „preukaznejšie.“ S uvedenými námietkami sa však žalovaný v napadnutom
rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal.

9. Prípad je podľa žalobcu potrebné posudzovať a vyhodnocovať v kontexte všetkých relevantných

skutočností, teda aj s prihliadnutím na materiálne dôkazy preukazujúce reálnosť dodaní tovarov a
služieb. Osobitosť tohto prípadu je v tom, že dodávateľ podľa žalovaného a správcu dane neuniesol
svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneniu si práva na odpočítanie dane, ale zároveň preukázal,
že tovary a služby reálne dodával, a to aj žalobcovi. Nadväzne na túto skutočnosť žalobca preukázal
nielen formálnymi dôkazmi (faktúry, skladová evidencia, evidencia podľa zákona o DPH atď.), ale aj

neformálnymi dôkazmi (fotokópie billboardov, lokalizačné listy umiestnenia billboardov, ukážky letákov,
katalógov, grafických návrhov, obhliadka regálov atď.), že dodané tovary a služby prijal, a to práve
od deklarovaného dodávateľa a zároveň preukázal, že ich použil na účely svojich zdaniteľných plnení
ako platiteľ dane. Na základe vyššie uvedeného žalobca vyjadril nesúhlas s názorom, že dodávateľovinevznikla daňová povinnosť, resp., že bol povinný daň odviesť len z titulu jej uvedenia na faktúrach.
S uvedenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal dostatočne, keď uviedol,
že ani lokalizačné listy s fotodokumentáciou reklamných billboardov nemožno považovať za dôkaz

vylučujúci akékoľvek pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, a to opäť z dôvodu, že
subdodávatelia nepotvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre Z. T..

10.Žalobcadaldopozornosti,žeskutočnosťnepotvrdeniadodávokzdaniteľnýchplnenísubdodávateľmi
tak, ako tvrdil Z. T., žalovaný vyhodnotil ako rozhodnú pre správne určenie dane podľa § 24 ods. 3

daňového poriadku a na jej základe prijal záver, že žalobca neprijal dodanie tovarov a služieb v takom
rozsahu ako je deklarované na faktúrach vystavených dodávateľom. V nadväznosti na uvedené žalobca
namietal spôsob, akým žalovaný a správca dane hodnotili dôkazy, pretože tento je nesúladný s daňovým
poriadkom, keďže porušenie zákonných povinností Z. T. nevyhodnotili ako dôkazy porušenia daňových
zákonov dodávateľom Z. T., ale tieto vyhodnotili ako dôkazy porušenia zákona o DPH žalobcom.

11. Žalobca mal za to, že v skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom nebolo spochybnené dodanie
tovaru a služieb od dodávateľa Z. T.alobcovi, žalovaný ako ani správca dane neuvádzajú a ani
nedisponujú žiadnymi dôkazmi, ktoré by tento záver potvrdzovali. Z uvedeného dôvodu nie je zrejmé, na
základe ktorých skutočností spochybňuje žalovaný dodanie predmetných zdaniteľných plnení, resp. na
základe ktorých má žalovaný za nepreukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení medzi dodávateľom

a žalobcom.

12. Žalobca dal do pozornosti, že zo spisového materiálu, vyjadrení žalobcu, ako aj jeho dodávateľa a z
vykonaného preverovania vyplýva, že na základe uskutočnených zdaniteľných plnení medzi žalobcom
a jeho dodávateľom boli vystavené faktúry, tieto boli zúčtované tak na strane žalobcu, ako aj na strane

dodávateľa, daň z predmetných faktúr bola dodávateľom priznaná a odvedená, faktúry boli uhradené,
dodávateľ, ako aj žalobca predmetné plnenia potvrdili. To znamená, že žalobca si uplatnil nárok na
odpočítanie dane, ktorá bola voči nemu uplatnená jeho dodávateľom, a to na základe faktúr vystavených
týmto dodávateľom, ktorý ju priznal a odviedol.

13. Vo vzťahu k preverovaným zdaniteľným plneniam žalobca uviedol, že tieto neboli spochybnené,
teda nebola spochybnená reálna existencia tovaru a služieb, a preto nesplnenie si daňovej povinnosti
na strane dodávateľa, resp. subdodávateľov, nemôže mať podľa názoru žalobcu za následok odopretie
práva na odpočítanie dane. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že pri dodržaní zásad správy daní nie je
podľa jeho názoru možné ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a službami

a ich následným dodaním. Hodnotenie dôkazov žalovaným a správcom dane je však porušením
zásad správy daní, najmä zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady zákonnosti, zásady objektívnej
(materiálnej) pravdy a zásady právnej ochrany.

14. Ďalej žalobca namietal nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly, s poukazom na právne závery

vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, príp. „NS SR“)
sp.zn.2Sžf/35/2010dôvodil,žedaňovákontrolaužalobcubolazačatádňa13.12.2013aukončenábola
dňa 29.09.2017. Táto bola prerušená od 23.10.2014 do 04.09.2017 z dôvodu medzinárodnej výmeny
informácií, vo veci ktorej však správca dane zaslal žiadosť až po 10 mesiacoch od začatia daňovej
kontroly napriek tomu, že vedomosť o obchodných vzťahoch žalobcu mal od začiatku daňovej kontroly.

Žalobca zastal názor, že neskoré zaslanie žiadosti o MVI bolo spôsobené nečinnosťou a neodbornosťou
správcu dane a následkom toho je nezákonnosť protokolu ako aj ukončenie daňovej kontroly. V tejto
súvislosti žalobca napádal, že s touto jeho námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí taktiež
nevysporiadal a nevysvetlil, prečo žiadosť bola správcom dane zaslaná až po tak dlhej dobe.

15. Na podporu dôvodnosti žalobného bodu napádajúceho neprimeraný prenos dôkazného bremena
zo správcu dane na žalobcu žalobca poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku NS SR sp.
zn. 3 Sžf/1/2010 a z rozsudkov Európskeho súdneho dvora (ďalej aj „ESD“, príp. „SD EÚ“) v spojených
veciach Optigen Ltd a spol. č. C-354/03, č. C-353/03, č. C-484/03 a č. C-439/04, z ktorých vyplýva, že
odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za konanie alebo nekonanie dodávateľa, ako aj z rozhodnutí

ESD č. C-80/11 a č. C-142/11, v zmysle ktorých právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe
nemôže byť podmienené tým, či daň na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni obchodu bola
alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu, a právo na odpočet môže byť zamietnuté len vtedy, ak sa
preukáže, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu.16. V tejto súvislosti žalobca namietal, že v prejednávanom prípade žalovaný ani správca dane
neskúmal a nepreukázal vedomosť žalobcu o neplnení si povinnosti jeho dodávateľom, preukázané

nebolo, že predmetnými zdaniteľnými plneniami bolo získané daňové zvýhodnenie, ktoré je v rozpore
s účelom zákona o DPH, z rozhodnutia nevyplýva ani to, že by za účasti a s vedomím žalobcu bola
v preverovaných obchodoch vytvorená právo zneužívajúca situácia, ktorej cieľom by bolo získanie
daňového zvýhodnenia. Žalobca argumentoval, že ako daňový subjekt nemal žiadne pochybnosti a
nemohol mať podozrenie o podvodnom alebo inom konaní dodávateľa, ktoré mu preto nemôže byť

kladené za vinu, dodajúc, že preto nezodpovedá za konanie tretej osoby, jej konanie nemohol ovplyvniť
a nemal o ňom ani žiadnu vedomosť.

17. K pochybnostiam správcu dane týkajúcim sa dodávateľa žalobca poukazoval aj na rozhodovaciu
prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v rozhodnutiach C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid)
konštatuje, že je neprijateľné, aby vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej

osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z
dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov,
sa dopustil nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá
zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane,
je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho

subjektu dodávateľského reťazca.

18. Žalovaný sa podľa žalobcu s uvádzanými rozhodnutiami riadne nevysporiadal, nezdôvodnil a
nevysvetlil, prečo žalobcom uvádzané rozsudky nesúvisia s prejednávanou vecou, do úvahy nevzal ani
zásadu proporcionality, v zmysle ktorej členské štáty musia používať prostriedky, ktoré umožňujú účinne

dosiahnuť cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, ale v čo najmenšej miere zasahujú do cieľov a zásad
stanovených právnou úpravou Spoločenstva.

19. S prihliadnutím na žalobné body mal žalobca za to, že skutkové okolnosti, zistené žalovaným a
správcom dane, neposkytujú dostatočný podklad pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

20. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
21. Na rozdiel s tvrdeniami žalobcu uviedol, že žalobca spoľahlivým spôsobom nepreukázal dodanie

fakturovaného sporného tovaru a služieb od Z. T.. Žalovaný mal za to, že žalobca pri uplatňovaní svojho
nárokunaodpočítanieDPHmusíjednoznačnedeklarovaťvočisprávcovidane,žespornétovaryaslužby
mu boli skutočne dodané od konkrétneho označeného platiteľa DPH. Povinnosťou žalobcu v prípade
existencie pochybností je predložiť relevantné dôkazy preukazujúce v prospech žalobcu skutočnosti, že
sporný zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. Rozsiahlym šetrením správcu

dane nebolo potvrdené uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov Z. T. a subdodávateľskými
spoločnosťami, ktoré mali na základe faktúr dodať sporné zdaniteľné obchody. Faktúry, dodacie listy,
príjemky, skladové listy, pokladničné doklady, lokalizačné listy, rôzne tlačoviny nie sú sami o sebe
schopné preukázať realizáciu obchodov, samotné tieto doklady nepreukazujú, že určité plnenia boli
reálne uskutočnené deklarovaným dodávateľom. Samotný svedok Z. T. síce tvrdil, že sporné zdaniteľné

obchody nakúpil a dodal žalobcovi, avšak potom čo sa jeho tvrdenie o nákupe sporných zdaniteľných
obchodov u deklarovaných spoločností ukázalo ako nepravdivé, odmietol správcovi dane vypovedať
o sporných fakturovaných zdaniteľných obchodoch v prospech žalobcu z dôvodu nebezpečenstva
trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám.
22. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že ku prijatiu záveru o reálnom dodaní preverovaných

zdaniteľných plnení deklarovaným dodávateľom nepostačuje len existencia vykonaným dokazovaním
spochybnenýchspornýchfaktúr,skladovejevidencie,rôznychtlačovín,nekonkrétnychzmlúvčidokladov
o úhrade v hotovosti. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a
na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo deklarovanou
spoločnosťou. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov

uznané odpočítanie DPH, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia deklarovaným
dodávateľom, údaje obsiahnuté vo faktúre musia mať povahu faktu. Správca dane vykonal dokazovanie
podľa § 24 daňového poriadku v súlade so zásadami správy daní, uvedenými v § 3 zákona o správe
daní; záver ktorý správca dane vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedá zásadám logickéhomyslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Správca
dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 zákona o správe daní rešpektujúc
povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo

najúplnejšie, pričom dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu.
23. Ku skutkovým zisteniam žalovaný uviedol, že žalobca mal sporné zdaniteľné obchody objednať
u Z. T.. Sporné zdaniteľné obchody však neboli vykonané Z. T. ako to potvrdil i Z. T., ale mali byť
vykonané subdodávateľmi, obchodnými spoločnosťami NEOTYPE, s.r.o., INTERNOVA SK spol. s r.o.,
ESAB Slovakia, s.r.o. a MARTINEX SK, s.r.o., čo sa však vykonaným dokazovaním nepotvrdilo. Z. T.

teda nepriznal fyzické vykonanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných spornými faktúrami
a subdodávatelia popreli akékoľvek obchody s Z. T.. Vykonaným dokazovaním sa teda nepreukázalo,
že vôbec boli sporné zdaniteľné obchody dodané deklarovaným dodávateľom. Dodanie predmetných
zdaniteľných obchodov preverovanými faktúrami sa vykonaným zisťovaním nepotvrdilo a žalobca
záver správcu dane o nedodaní sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom žiadnym
spôsobom nevyvrátil.

24. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie DPH z dôvodu neunesenia dôkazného bremena
však postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov či služieb. Skutočnosť, že niekto
sporné zdaniteľné obchody dodal, ale nie je preukázané, že ich vykonal vystaviteľ faktúry, môže
a má viesť správcu dane k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Tvrdenou a
nepreukázanou skutočnosťou je v danom prípade uskutočnenie, resp. zabezpečenie uskutočnenia

sporných zdaniteľných obchodov.
25. Rozsah tovarov a služieb, ktoré mali byť žalobcovi dodané a ktorých dodanie deklarovaným
dodávateľom bolo v konaní spochybnené, je deklarovaný spornými faktúrami, z čoho je zrejmý i záver
správcu dane o tom, že dodanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných faktúrami (t. j. v
rozsahu deklarovanom spornými faktúrami, t. j. v celkovej sume bez DPH 87 386,44 eura) sa vykonaným

dokazovaním nepreukázalo a správca dane nepriznal právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr vo
výške, v akej bolo žalobcom uplatňované na základe sporných faktúr, t. j. v celkovej sume 17 477,29
eura. Žalovaný dal do pozornosti, že s predmetnou žalobnou námietkou sa vysporiadal v odôvodnení
žalovaného rozhodnutia.
26. Podľa údajov na sporných faktúrach mali byť tieto hradené prevodným príkazom na účet v H. V. a.s. s

dátumami splatnosti júl 2012. Skutočnosť, že sporné zdaniteľné obchody mali byť uhradené v hotovosti
a to až v auguste, septembri či októbri 2012, t. j. niektoré po takmer troch mesiacoch po tom, ako sa mali
uskutočniť, je vzhľadom k fakturovaným sumám neštandardný a v bežnej obchodnej praxi vymykajúci
sa spôsob platby, čo malo za následok vznik ďalších pochybností o dodaní sporných zdaniteľných
obchodov Z. T.. Z uvedeného logicky žalovanému vyplýva, že nie správca dane mal vysvetľovať dôkaznú

silu jednotlivých spôsobov úhrady, ale žalobca bol ten, kto mal vysvetliť, prečo neuhrádzal spôsobom
požadovaným spornými faktúrami.
27. K samotnej platbe v hotovosti žalovaný uviedol, že forma platenia je jednou zo skutočností, na ktorú
má žalobca dosah. V tejto súvislosti dôvodil, že forma platenia za tovar či služby v hotovosti je jednou zo
skutočností, ktoré spochybňujú materiálny základ sporných faktúr v podobe dodávateľa tovaru. Takýmto

spôsobom platenia si žalobca sám sťažil svoju dôkaznú situáciu, vystavenie pokladničných dokladov je
prepriznanieprávanaodpočítaniedanenedostačujúce,pretožetechnickyjemožnévyhotoviťakýkoľvek
doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne
poskytnuté bolo deklarovanou spoločnosťou a samotný dodávateľ, Z. T. odoprel vypovedať ako svedok
v prospech žalobcu.

28. Správca dane je v daňovom konaní príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy
vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Žalobca ako daňový
subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať podľa § 24 ods. 1
zákona o správe daní skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných

predpisov; skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly
alebo daňového konania; vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný
viesť. Podľa § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takou skutočnosťou aj dodanie
tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Aj v danej veci je sporné práve
to, či skutočným dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol Z. T.. Pokiaľ žalobca tvrdí, že

dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol Z. T., zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k
tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.
29. Faktúra, doklad o jej zaplatení a iné doklady síce podporujú tvrdenie žalobcu obsiahnuté v daňovom
priznaní, že práve tento dodávateľ mu tovar alebo službu dodal. Ak však správca dane pri preverovanítýchto tvrdení narazí na skutočnosti a dôkazy spochybňujúce či popierajúce tvrdenia z predložených
dokladov, je v súlade so zákonom, keď považuje tieto tvrdenia za nepreukázané a vyzýva žalobcu ako
daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov.

30. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany žalobcu
žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011: „Uskutočnenie zdaniteľného
plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa
faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako
aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie

dane podľa zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“
31. Podobne v rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011: „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o
DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná
podmienkaje,abyišlootovary,ktorémunaozajbolidodanékonkrétnymplatiteľomDPH.Úlohousprávcu
dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen

z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje
materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v
skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo
tvrdenie o tom že predmetný tovar bol dodaný na faktúre deklarovaným dodávateľom.“
32. Je teda zrejmé, že žalobca ako daňový subjekt si musí zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov

preukazujúcich uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že zdaniteľný
obchod poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. Podstatné je, že žalobcu ako daňový subjekt, ktorý si
uplatňuje právo na odpočítanie dane, zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že tovar
pre neho dodal a službu pre neho vykonal práve ten platiteľ dane, ktorý mu vystavil faktúru, v ktorej
voči nemu uplatnil daň. Avšak vyjadrenia deklarovaného dodávateľa, Z. T. pochybnosti správcu dane

o pravdivosti preverovaných tvrdení prehĺbili, keď Z. T. uviedol, že sporný tovar a služby nakúpil od
označených subdodávateľov, pričom títo popreli akékoľvek obchody s Z. T. a po tomto zistení Z. T.
odoprel správcovi dane vypovedať ako svedok. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z
dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov
a služieb.

33. Námietky napádajúce oneskorené zaslanie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií žalovaný
taktiež považuje za neopodstatnené a s poukazom na potrebu preverenia vierohodnosti žalobcom
deklarovaného nadobudnutia tovaru a služieb z iného členského štátu v zdaňovacích obdobiach roku
2012 a s poukazom na využitie postupov podľa Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 o administratívnej
spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 správcom dane,

zotrval na správnosti jeho postupu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania daňových informácií
súvisiacich s predmetnou daňovou kontrolou využitím inštitútu rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly
podľa § 46 ods. 10 v spojení s § 61 ods. 1 a 5 daňového poriadku. Na podporu zákonnosti daňovej
kontroly a dodržania jej zákonom stanovenej dĺžky žalobca dal do pozornosti odpoveď dožiadaného
daňového orgánu iného členského štátu, z ktorej je zrejmé, že dĺžka prerušenia daňovej kontroly nebola

spôsobená nečinnosťou správcu dane, čoho dôkazom sú opakované urgencie správcu dane, a to zo
dňa 04.02.2015, 19.06.2015, 09.11.2015, 23.02.2016, 31.05.2016, 31.08.2016, 30.11.2016, 01.03.2017
a 02.06.2017, zasielané dožiadanému daňovému orgánu.

IV. Relevantná právna úprava

34.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

35. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,
ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

36. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.37. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
38. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových

subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
39. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
40. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s

daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
41. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.
42. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú

realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.
43. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

44. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
45. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

46. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

47. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
48. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,

oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.
49. Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom

konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

50. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len
„dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.51. Podľa návetia § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním
tovaru podľa § 8.
52. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
53. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
54. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
55. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
56. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

57. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.
58. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka

poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

V. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

59. Krajský súd v Trnave ako súd správny rozsudkom sp. zn. 20S/26/2019-116 zo dňa 19. februára 2020
petitu žaloby nevyhovel a túto podľa § 190 SSP zamietol, žalovanému právo na náhradu trov konania
nepriznal.
60. V odôvodnení rozsudku správny súd postupom podľa § 140 SSP odkázal na skoršie rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave vo veciach tých istých účastníkov súdneho prieskumu zákonnosti, vedených

pod sp. zn. 20S/27/2019 zo dňa 22. januára 2020, sp. zn. 20S/28/2019 zo dňa 20. novembra 2019
(uvedené rozhodnutie je založené v spise), sp. zn. 20S/32/2019 zo dňa 22. januára 2020 a sp. zn.
20S/33/2019 zo dňa 27. novembra 2019, ktorými za obdobných skutkových okolností vo vzťahu k iným
zdaňovacím obdobiam DPH (apríl 2012, máj 2012, jún 2012 a október 2012) správny súd žaloba žalobcu
zamietol a v ktorých rovnako bolo sporným, či skutočným dodávateľom tovarov a služieb bol deklarovaný

dodávateľ Z. T..

VI. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom

61. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/26/2019-116 zo dňa 19. februára 2020 v konaní o

kasačnej sťažnosti žalobcu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“,
príp. „kasačný súd“) zrušil postupom podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudkom sp. zn. 6Sžfk/36/2020 zo dňa
27. apríla 2022 a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
62. Kasačný súd v zmysle ustanovenia § 464 ods. 2 SSP poukázal na právne závery uvedené v
rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/42/2020 zo dňa 24. novembra

2021, s ktorými sa pre účely kasačného konania v tejto veci plne stotožnil a časť jeho odôvodnenia aj
citoval, dodajúc, že predmetné právne posúdenie bolo prezentované aj v rozsudkoch NS SR sp. zn.
8Sžfk/70/2020 zo dňa 25. novembra 2020, sp. zn. 8Sžfk/55/2020 zo dňa 25. novembra 2020, sp. zn.
8Sžfk/45/2020 zo dňa 25. novembra 2020, vo veciach rovnakých účastníkov konania, týkajúcich sa
vyrubenia rozdielu na DPH u žalobcu za obdobných skutkových a právnych okolností.

63. Pokiaľ ide o právne závery vyplývajúce zo skorších rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, resp.
najvyššieho súdu vo veciach súdneho prieskumu dodatočného určenia DPH u žalobcu za kontrolované
zdaňovacie obdobia január až december 2012, správny súd dáva do pozornosti dôvody zrušenia
rozsudkov tunajšieho správneho súdu, obsiahnuté vo vyššie uvádzaných rozhodnutiach kasačného
súdu.

64. Kasačný súd vo svojich skorších rozhodnutiach týkajúcich sa dodatočného určenia DPH u žalobcu
za kontrolované zdaňovacie obdobia január až december 2012 konštatoval, že za situácie, kedy
správny súd nemal ustálenú existenciu predmetného plnenia, je záver o neunesení dôkazného bremena
sťažovateľom predčasný, keď právnemu posúdeniu musí vždy predchádzať ustálenie skutkovéhostavu. Kasačný súd považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s argumentáciou tak sťažovateľa ako aj
žalovaného, ktorí predložené dôkazy do existencie plnenia, interpretujú diametrálne odlišne a prikloniť
sa na stranu interpretácie, ktorá zodpovedá skutočnému stavu veci.

65. V odôvodnení zrušujúceho rozsudku kasačný súd uviedol, že úlohou správneho súdu v ďalšom
konaní bude ustáliť existenciu sporného plnenia a následne vec právne posúdiť s dôrazom na judikatúru
najvyššieho súdu ako aj Súdneho dvora EÚ a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.

VII. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

66. Po vrátení veci tunajšiemu súdu správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu
a administratívneho spisu, preskúmal napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj
postuppredchádzajúciichvydaniu,vychádzajúczostavuexistujúcehovčaseprávoplatnostirozhodnutia
( § 135 ods. 1 SSP ), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie
pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107

ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania a súc viazaný
právnym názorom kasačného súdu dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
67. Závery správneho súdu označil kasačný súd za nepreskúmateľné a jeho závery o neunesení
dôkazného bremena žalobcu za predčasné z dôvodu neustálenia skutkového stavu veci - existencie
predmetného plnenia, v súvislosti s dokladovaním ktorého účastníci konania predložené dôkazy

interpretovali diametrálne odlišne.

68. V nadväznosti na požiadavku kasačného súdu pred právnym posúdením veci ustáliť existenciu
predmetných zdaniteľných plnení, t. j. existenciu tovarov a služieb, ktorých dodanie deklarujú
preverované faktúry, vystavené v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2012 dodávateľom žalobcu, Z.

T. - MONTI Records, Hrnčiarovce nad Parnou, správny súd konštatuje, že z obsahu preskúmavaných
administratívnych rozhodnutí jednoznačná odpoveď na danú otázku nevyplýva, resp. daňové orgány
oboch stupňov sa na jej zodpovedanie pri vyhodnotení zisteného skutkového stavu nezamerali.

69. Z obsahu spisového materiálu v tejto súvislosti súd zistil, že správca dane v odôvodnení

svojho rozhodnutia nedôvodnosť uplatnenia odpočítania dane žalobcom za prijaté zdaniteľné plnenia
argumentoval závermi ako nepreukázanie reálneho dodania služieb dodávateľom uvedeným na faktúre,
nepreukázanie, že fakturované tovary a služby boli dodané, prípadne, že k dodaniu služieb a tovarov
nedošlo tak, ako to prezentoval žalobca.

70. Podobne žalovaný v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia označil za skutočnosť zásadného
významu pre rozhodnutie nepreukázanie, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané Z. T. na
základe sporných faktúr, a že Z. T. vznikla daňová povinnosť, pričom na inom mieste odôvodnenia
rozhodnutia žalovaný konštatuje aj nepreukázanie, že sporné zdaniteľné obchody boli vôbec dodané.

71. Z odôvodnenia rozhodnutí pritom nie je zrejmé, či záver o nedodaní tovaru a služieb žalobcovi bol
správnymi orgánmi vyvodzovaný „ iba“ zo skutočnosti, že preukázané nebolo ich dodanie Z. T. jeho
tvrdenými dodávateľmi, alebo aj z iných posudzovaných okolností prípadu, a ako boli v tejto súvislosti
posudzované tvrdenia žalobcu a ním predkladané listinné dôkazy.

72. Spôsob odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov naznačuje, že správne
orgány nerozlišovali medzi nedodaním tovaru a služieb žalobcovi a ich nedodaním práve tvrdeným
dodávateľom Z. T., pričom nedostatok zdôvodnenia záveru o neexistencii materiálneho plnenia
oprávnene vzbudzuje domnienku žalobcu prezentovanú v obsahu jeho žaloby, že materiálna stránka
veci nebola spochybnená. Z odôvodnení napadnutých administratívnych rozhodnutí taktiež nevyplýva,

či daňové orgány pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet dane z predložených faktúr
nepovažujú vzhľadom na zistený skutkový stav preukázanie existencie tovaru a služieb za relevantnú,
resp. že či aj v prípade existencie tovaru a služieb, za daných skutkových zistení, by nemal žalobca na
odpočet dane nárok, pričom v takom prípade by bola potrebná úvaha konajúceho daňového orgánu k
výkladu relevantných hmotnoprávnych ustanovení upravujúcich podmienky nároku na odpočítanie dane

platiteľom podľa § 49 zákona o DPH.

73. Vzhľadom k tomu, že súd v správnom konaní nie je súdom skutkovým a jeho úlohou nie je naprávať
nedostatky skutkových zistení správnych orgánov, či už dopĺňaním dokazovania alebo dopĺňanímvyhodnotenia vykonaných dôkazov, nebolo možné súdom na základe obsahu administratívneho spisu a
preskúmavaných rozhodnutí jednoznačne ustáliť otázku existencie preverovaných zdaniteľných plnení.
V tejto súvislosti správny súd dodáva, že v rámci prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov

verejnej správy preskúmavané administratívne konanie nedopĺňa, ani nenahrádza činnosť správnych
orgánov pri vyhodnocovaní skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o predmete správneho
konania.

74. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného tak podľa zistenia súdu vzhľadom na absenciu

identifikácie jednoznačného záveru o nenaplnení podmienok úspešného odpočítania dane (z dôvodu
nepreukázania dodania tovaru a služieb konkrétnym dodávateľom alebo nepreukázania dodávok vôbec)
a spôsobu jeho prijatia neposkytuje odpovede na všetky otázky majúce pre rozhodnutie zásadný
význam, nenapĺňa požiadavky vyplývajúce pre odôvodnenie rozhodnutia z ustanovenia § 63 ods.5
daňového poriadku, ktoré sa primerane vzťahuje aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu, a porušuje tak
právo účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou ústavného práva na

súdnu a inú právnu ochranu.

75. Nedostatky rozhodnutia žalovaného súčasne odôvodňujú jeho zrušenie podľa § 191 ods.1 písm. d)
SSP ako nepreskúmateľného pre nedostatok dôvodov a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie
(súd vzhľadom na kompetencie žalovaného pri náprave pochybení prvostupňového správneho orgánu

nepovažoval za potrebné v záujme dosiahnutia účelu tohto súdneho konania navrhované zrušenie
prvostupňového rozhodnutia správcu dane), v ktorom správny orgán po dôslednom vysporiadaní sa s
celým rozsahom nie zjavne nerelevantnej argumentácie žalobcu prijme vo vzťahu k otázke existencie
materiálneho plnenia jednoznačný, dostatočne odôvodnený záver, a v súvislosti s ním aj stanovisko k
oprávnenosti, príp. neoprávnenosti odpočítania dane žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období,

zohľadňujúce judikatúru Súdneho dvora Európskej únie i právny názor kasačného súdu prezentovaný
v jeho rozhodnutí v predmetnej veci.

76. Pokiaľ ide o námietku ohľadom neprimeranej dĺžky výkonu daňovej kontroly a jej nezákonného
prerušenia nad rámec lehôt určených Nariadením Rady (ES) o administratívnej spolupráci v oblasti dane

z pridanej hodnoty, správny súd dáva do pozornosti právny záver Súdneho dvora EÚ k predmetnej
prejudiciálnej otázke z jeho rozsudku sp. zn. C-186/20 z 30. septembra 2021, v zmysle ktorého
„Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a
boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má
vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia

daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného
týmto nariadením.“ Okrem iného Súdny dvor EÚ v bode 43 uvedeného rozsudku dôvodil, že „...
nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak
sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže

odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa
jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia.“

77. V ďalšom konaní bude taktiež úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkou žalobcu brojacou
proti neprimeranej dĺžke výkonu daňovej kontroly a jej nezákonnému prerušeniu nad rámec lehôt

určených Nariadením Rady (ES) o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, a to
aj s prihliadnutím na vyššie uvedené závery SD EÚ, vyplývajúce z jeho rozsudku sp. zn. C-186/20 z
30. septembra 2021.

78. O náhrade trov v konaní úspešného žalobcu rozhodol súd podľa § 167 ods.1 SSP s tým, že podľa

§ 175 ods. 2 SSP o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

79. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia
(§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443

ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).