Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, May 13, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/90/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117214921
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6117214921.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., ako členov senátu, v spore
žalobcov: 1/ U. F., bytom H.. XXa, P., A. a 2/ X. F., bytom H.. XXa, P., A., obaja zastúpení Steiner &
Associates s.r.o., so sídlom Moyzesova 46, Košice - Staré mesto, proti žalovanému: U.. F. O., nar. XX.
júla XXXX, bytom J. U. XXXX/XX, D., zastúpený JUDr. Michalom Matalom, advokátom, so sídlom AK
M. Rázusa 19, Lučenec, o zaplatenie 11.300,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec, č.k. 9C/22/2017-375 zo dňa 9. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku sumu 11.300,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
11.300,-Eur od 2.3.2017 do zaplatenia.

II. Žalobcovia m a j ú n á r o k na náhradu trov celého konania, ktoré je im žalovaný p o v i n n ý
nahradiť v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.
9C/22/2017-375 zo dňa 9. septembra 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“) žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol (prvá výroková veta). O nároku na náhradu

trov konania rozhodol tak, že žalobcovia 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa 1/ sa pôvodne žalobou domáhala
od žalovaného zaplatenia sumy 11.300,-Eur s príslušenstvom; žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným
uzavrela ústnu zmluvu o pôžičke v celkovej výške 13.330,-Eur, žalovaný zaplatil iba sumu 2.030,-Eur,
sumu 430,-Eur zaplatil dňa 21.12.2015. K nároku uviedla, že žalovaný o uvedenej splátke žalobkyňu

informoval prostredníctvom e-mailovej komunikácie, kde uviedol zvyšok dlžnej sumy a uznal svoj dlh.
Po vydaní platobného rozkazu žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu poprel, že so žalobkyňou
uzatvoril ústnu dohodu o pôžičke v celkovej výške 13.330,-Eur, tvrdil, že žalobkyňa nepreukázala
poskytnutie pôžičky žalovanému a jej nárok je založený len na jednostranných a všeobecných
tvrdeniach.

1.2 Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí prvým) č.k. 9C/22/2017-218 zo dňa 08.04.2019 žalobu v

celom rozsahu zamietol, nakoľko nemal preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, ani reálne odovzdanie
pôžičky. Bolo preukázané, že žalovaný pôžičku uzavretú v roku 1999 uhradil, rozporoval však vznik
pôžičky v roku 2001. Z odôvodnenia prv vydaného rozsudku okresného súdu vyplýva, že svedkyňa P. M.
nemala bližšiu vedomosť o aký dlh ide, ani o jeho presnej výške, nevedela uviesť podrobnosti ohľadomuzavretia zmluvy o pôžičke, ani kedy bola pôžička žalovanému poskytnutá. Žalovaný so svedkami
tvrdil, že v čase, kedy mu mala byť pôžička poskytnutá (2001) v Nemecku nebol a že mu pôžička, ako
tvrdili žalobcovia, poskytnutá nebola. Súd mal tak za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno,

nepreukázali, že so žalovaným uzavreli v roku 2001 ústnu zmluvu o pôžičke a ani to, že reálne odovzdali
sumu 26.000,-DEM. Pre súd bolo nelogické, že žalobcovia požičali žalovanému peňažné prostriedky
ešte v roku 2001 a 16 rokov nežiadali od žalovaného jej splatenie. Ak žalobcovia svoje tvrdenia opierali
najmä o e-mailovú komunikáciu medzi účastníkmi sporu, na základe ktorej mal žalovaný uznať dlh čo do
dôvodu a výšky, okresný súd zdôraznil, že napriek dodržaniu písomnej formy právneho úkonu - uznania,

obsahom vyhlásenia dlžníka musel byť aj prísľub, že dlh vyrovná. Uvedené z kontextu e-mailovej
komunikácie pre okresný súd nevyplynulo, súd prvej inštancie tento úkon považoval za neplatný. Navyše
mal za to, že uznanie dlhu je akcesoricky zabezpečovací právny úkon a pokiaľ nebol preukázaný
samotný vznik dohody a odovzdanie pôžičky, nie je možné pri neexistencii zmluvy o pôžičke platne uznať
dlh, ktorý ani nevznikol. Súd prvej inštancie poukázal na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako
súdu odvolacieho, v uznesení č.k. 11Co/177/2019-339 zo dňa 24.10.2019, ktorý v poradí prvý rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; povinnosťou súdu prvej inštancie bolo v ďalšom
konanívykonaťdôkaz,ktorýžalobcovianavrhliapredložiliaopätovnevyhodnotiťvykonanédokazovanie
v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov.

1.3 Po vrátení veci súdu prvej inštancie tento nariadil na deň 17.08.2020 pojednávanie, dokazovanie

vykonal v neprítomnosti žalobcov 1/, 2/ a žalovaného, na ktorom pojednávaní právny zástupca žalobcov
zotrval na podanej žalobe, žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uplatnený nárok neuznal.
Pokiaľ ide o skutkový stav, tento súd prvej inštancie zistil tak, že žalobcovia 1/ a 2/ uzavreli so žalovaným
zmluvu o pôžičke v roku 1999, na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vo
výške 40.000,-DEM, táto pôžička bola medzi stranami vyplatená. V priebehu konania žalobcovia zmenili

skutkové tvrdenia a začali požadovať zaplatenie pôžičky z roku 2001, z ktorej zostala neuhradená suma
11.300,-Eur. Práve pôžička poskytnutá v roku 2001 zostala medzi stranami sporná. Okresný súd z e-
mailovej komunikácie medzi žalobkyňou 1/ a žalovaným zistil, že žalobkyňa 1/ napísala žalovanému,
že zostávajúca suma dlhuje 13.330,-Eur, z toho na L. konto zaplatil 1.600,-Eur, a teda zostatok je
suma 11.730,-Eur. Vyzvala žalovaného na zaplatenie s uvedením bankového účtu. Na uvedený e-mail

žalovaný odpovedal tým, že poslal sumu 430,-Eur na uvedený účet, zostatok pritom tvoril sumu 11.300,-
Eur. Poprial žalobkyni 1/ krásne Vianoce, veľa zdravia s dovetkom, že to dobojujem. Pokiaľ ide o zmluvu
o pôžičke z roku 1999, táto bola súdu predložená v nečitateľnej forme, jej obsah, ani účastníci zmluvy
nebol súdu známy.

1.4 Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 657, § 558 Občianskeho zákonníka, § 140, ods.
1, 2, 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a ustálil, že žalobcovia sa
žalobou domáhali zaplatenia pôžičky od žalovaného, ktorá vznikla na základe ústnej zmluvy o pôžičke
v celkovej výške 13.330,-Eur. Poukázal na to, že žalovaný z tejto sumy vrátil sumu 2.030,-Eur, posledná
úhrada bola vo výške 430,-Eur dňa 21.12.2015. Na prvom pojednávaní uviedli rozhodné skutočnosti

ohľadom pôžičky a tvrdili, že sa domáhajú plnenia na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej v roku 1999
s tým, že žalovaný mal poskytnuté prostriedky vrátiť, keď ich bude mať k dispozícii. Tieto rozhodné
skutočnosti žalobcovia zmenili vo svojom vyjadrení dňa 22.11.2017, keď uviedli, že pôžička z roku 1999
bola splatená v plnej výške a predmetom konania je teda pôžička z roku 2001 vo výške 26.000,-DEM.
Žalobcovia tvrdili, že k odovzdaniu predmetnej pôžičky došlo koncom roku 2001; uviedli, že žalovaný

vykonal čiastočné plnenie na uvedenú pôžičku, a to sumou 1.600,-Eur na účet pani P. M. a sumou
430,-Eur na účet žalobkyne 1/. V neskorších vyjadreniach uviedli, že dátum poskytnutia pôžičky na
prvom pojednávaní bol uvedený omylom, ktorý bol napravený hneď v prvom vyjadrení po vykonanom
pojednávaní.

1.5 Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenia Civilného sporového poriadku zdôraznil, že v žalobe
musí byť individualizovaný predmet civilného sporu, súhrn skutkových a právnych poznatkov, ktoré
budú predmetom posúdenia. Žalobca je povinný žalobný nárok riadne špecifikovať, individualizovať a
konkretizovať, žaloba je procesný úkon adresovaný súdu, v ktorom si žalobca uplatňuje skutočnosti,
ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam. Judikatúra vyžaduje, aby v žalobe bolo jasné o čom

a na akom podklade sa musí rozhodnúť, opis skutku sa vyžaduje v takom rozsahu, ktorý umožňuje
jeho jednoznačnú individualizáciu, a teda vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke. K zmene
rozhodujúcich skutočností môže dôjsť aj v priebehu konania, táto zmena však podlieha v zmysle § 139
C.s.p. súhlasu súdu; za zmenu žaloby sa podľa § 140 ods.2 C.s.p. považuje aj zmena alebo doplnenierozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Pod podstatnou zmenou alebo doplnením rozhodujúcich
skutočností sa rozumejú nové skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre uplatnený nárok; nedochádza k zmene
žalobného petitu.

1.6 Na základe uvedenej právnej argumentácie súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia na
začiatku konania neuvádzali dátum pôžičky, tento doplnili na prvom pojednávaní konanom dňa
25.09.2017 a v ďalšom podaní žalobcov zo dňa 22.11.2017 došlo k zmene času poskytnutia pôžičky.
Od zmeny rozhodných skutočností do rozhodnutia súdu nebol predložený návrh na pripustenie zmeny

žaloby; súd o zmene žaloby môže rozhodnúť len na návrh. Napriek upozorneniu zo strany súdu v
predbežnom právnom posúdení, žalobcovia návrh na zmenu žaloby nepodali. Súd tak musel vychádzať
zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe a jej doplnení na prvom pojednávaní; uvedenie časového
údaja poskytnutia pôžičky predstavuje konkretizáciu, resp. individualizáciu pôžičky, na základe ktorej
si žalobca uplatňuje svoj nárok. Žalobcovia na pojednávaní konanom dňa 25.09.2017 iba doplnili
skutkový dej, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie vo veci samej o časový údaj poskytnutia pôžičky

(rok 1999), neskoršia zmena skutkového deja v čase poskytnutia pôžičky (rok 2001) mení rozhodujúce
skutočnosti a nárok žalobcov je požadovaný na úplne inom skutkovom základe. Dátum poskytnutia
pôžičky konkretizuje tú - ktorú pôžičku, jeho zmena predstavuje uplatňovanie nároku z úplne inej zmluvy,
uvedené je potrebné považovať za zmenu rozhodných skutočností. Súd nemôže brať do úvahy, že údaj
o čase poskytnutia pôžičky bol uvedený nesprávne, omylom. S prihliadnutím na uvedené, skutočnosť, že

žalobcovia nepodali návrh na zmenu žaloby a uplatňovanie nároku z inej zmluvy nemožno považovať za
doplnenie rozhodných skutočností, súd prvej inštancie ďalej vychádzal zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej
v roku 1999. V tejto však žalobcovia tvrdili, že pôžička z roku 1999 bola úplne zaplatená. Okresný súd sa
v ďalšom nezaoberal a nemohol zaoberať posudzovaním vzniku pôžičky, uznaním dlhu či splatnosťou
pôžičky uzavretej v roku 2001, táto nebola predmetom sporu aj napriek tomu, že v tomto smere bolo

vykonané dokazovanie. S poukazom na uvedené, skutočnosť, že predmetom sporu bolo uplatnenie
nároku zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi účastníkmi sporu v roku 1999 a v priebehu konania bolo
preukázané, že predmetná pôžička bola v celosti žalovaným vyplatená, súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.

1.7 Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 255 ods.1 C.s.p. a
žalovanému, v spore úspešnému v plnom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj „odvolatelia“) v zákonom

stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhli, aby odvolací súd po v poradí už druhom rozhodnutí súdu
prvej inštancie rozhodol sám tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zruší a žalovaného zaviaže
povinnosťouvlehotedo3dníodnadobudnutiaprávoplatnostirozsudkuzaplatiťžalobcomsumu11.300,-
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11.300,-Eur od 02.03.2017 do zaplatenia,
uplatnili nárok na náhradu trov konania. Poukázali na odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm.

b), d) a h) C.s.p., tvrdili tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

2.1 Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, odvolatelia tvrdili, že nesprávne aplikovanými právnymi
normami boli ustanovenia § 139 až § 143 C.s.p.. V konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k zmene
žaloby, ktorá by predstavovala podstatnú zmenu, resp. doplnenie skutkových okolností tvrdených v
žalobe. Žalobcovia v žalobe vymedzili nárok titulom zmluvy o pôžičke, určili doposiaľ nesplatenú sumu
vo výške 11.300,-Eur, doložili e-mailové uznanie dlhu v spojitosti s realizovanou čiastočnou

úhradou. Žalobcovia v žalobe neuviedli rok poskytnutia pôžičky, žalobný nárok opierali od počiatku
o uznanie dlhu žalobcom urobeným v decembri 2015. Je zrejmé, že dlh v decembri 2015 existoval
a žalovaný ho uznal čo do dôvodu a výšky, pričom išlo o jediný neuhradený dlh medzi žalobcami a
žalovaným. Rok poskytnutia pôžičky bol na pojednávaní dňa 25.09.2017 ústne špecifikovaný právnym
zástupcom, tento však po opakovanej konzultácii so žalobcami dospel k záveru, že bol uvedený

nesprávny dátum poskytnutia pôžičky a v podaní dňa 22.11.2017 špecifikoval zmluvu o pôžičke, z ktorej
vznikol nárok žalobcov a ktorý v decembri 2015 žalovaný uznal. Táto právna špecifikácia bola žalobcami
uskutočnená pred vykonaním dôkazov vo veci samej a súd prvej inštancie v priebehu konania vykonal
riadne dokazovanie. V priebehu konania tak nedošlo k zmene žaloby podľa ustanovenia § 140 ods.2C.s.p., dátum poskytnutia pôžičky obsahom žaloby nebol, žalobcovia opierali svoj nárok od počiatku o
existenciu uznávacieho prejavu žalovaného a nie o čas poskytnutia zmluvy o pôžičke. Predmet sporu
bol tak žalobcami riadne individualizovaný, o uvedenej skutočnosti svedčí vydanie platobného rozkazu

v upomínacom konaní, ako aj prvý ruzsudok súdu prvej inštancie vo veci samej. Pokiaľ súd prvej
inštancie poukazoval na rozhodnutia vyšších súdnych autorít vo veciach zmeny žaloby, zo žalobcami
dohľadaného rozhodnutia vyplýva, že ho nemožno aplikovať na prejednávanú vec. V prejednávanej veci
totiž žalobcovia v žalobe neuviedli rok poskytnutia pôžičky, nárok opierali o uznanie dlhu, dátum pôžičky
bol špecifikovaný až neskôr.

2.2 Odvolatelia navyše zdôraznili, že súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby (žalobného petitu);
návrh na zmenu žaloby bol žalobcami urobený z titulu procesnej opatrnosti pri riešení otázky splatnosti
dlhu, pripustenie zmeny žaloby nadväzovalo na výsledky vykonaného dokazovania. Súd zmenu žaloby
pripustil. Týmto spôsobom súd prvej inštancie už rozhodol o zmene žaloby, a to po získaných výsledkoch
vykonaného dokazovania, rozhodnutie o pripustení zmeny žaloby na pojednávaní dňa 08.04.2020

nebolo zrušené zrušením rozsudku súdu prvej inštancie. Aj z uvedeného dôvodu považovali odvolatelia
napadnutý rozsudok okresného súdu za nelogický a zmätočný v dôsledku aplikácie nesprávnej právnej
normy.

2.3 Odvolatelia namietli nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, do ktorého bolo podľa ich

tvrdení zasiahnuté tým, že súd zamietol žalobu bez meritórneho posúdenia veci samej, hoci tak predtým
učinil v predchádzajúcom rozhodnutí posudzovanom a zrušenom odvolacím súdom, ktorý sa tiež
vyjadroval k meritu veci. Súd prvej inštancie uplatnil formalisticky prístup k využitiu inštitútu zmeny
žaloby, ktorého dôsledkom bolo úplné popretie aplikácie ustanovení § 139 až § 142 C.s.p. v takej
intenzite, že žalobcom bolo odňaté právo na spravodlivý proces. Odvolatelia považovali postup súdu

za svojvoľný; svojvoľnosť videli v tom, že bolo vykonané dokazovanie, pripustená zmena žaloby po
vykonanom dokazovaní, vydané rozhodnutie vo veci samej a po zrušení vydaného rozsudku odvolacím
súdom, súd prvej inštancie zamietol žalobu z procesného hľadiska.

2.4 K zásahu do práva žalobcov na spravodlivý proces došlo aj v dôsledku absencie riadneho

odôvodnenia, napadnutý rozsudok neobsahuje riadne zdôvodnenie skutočnosti, prečo súd prvej
inštancie hľadel iba na informácie prednesené na prvom pojednávaní dňa 25.09.2017, pričom po
následnom upresnení času poskytnutia pôžičky dňa 22.11.2017 bolo všetko dokazovanie a všetky ďalšie
pojednávania smerované k skúmaniu pôžičky z roku 2001. Na toto dokazovanie však súd prvej inštancie
neprihliadol, hoci mu paradoxne venoval takmer celé konanie. V tomto smere považovali žalobcovia

napadnutý rozsudok za arbitrárny.

2.5 Odvolatelia tvrdili, že napadnutý rozsudok javí znaky zmätočnosti, v dôsledku neprimerane
uplatnenej formality chápania inštitútu zmeny žaloby a nepredstavuje účinnú a spravodlivú ochranu
práv a chránených záujmov žalobcov. Okresný súd vo svojej podstate odmietol nárok žalobcov za

využitia formálne vyloženej právnej normy, okrem popretia spravodlivosti poprel aj princíp hospodárnosti
a efektívnosti konania.

2.6 Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, považovali
odvolatelia aj postup súdu, ktorý na pojednávaní dňa 08.04.2019 pripustil zmenu žaloby v nadväznosti

na vykonané dokazovanie a v rozsudku žalobu zamietol z dôvodu neexistencie zmeny žaloby.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

5. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., podané odvolanie
preskúmal na pojednávaní dňa 27.2.2020, v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. z dôvodov
vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods.1 C.s.p., s poukazom na ustanovenie § 384 ods.1 C.s.p.
dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakoval. Odvolací súd dospel k záveru, že podané odvolanie je

dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobe žalobcov v
celom rozsahu vyhovel a rozhodol o nároku na náhradu trov celého konania; konania pred súdom prvej
inštancie a odvolacieho konania.5.1 Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

5.2 Podľa § 384 C.s.p. ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.

6. Žalobcovia na pojednávaní zotrvali na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených; napadnutý
rozsudok považovali za svojvoľný. Zdôraznili, že v žalobe nebol uvedený dátum, kedy bola uzavretá

zmluva o pôžičke; na pojednávaní bola predložená zmluva o pôžičke z roku 1999, ktorú právny zástupca
omylom označil ako zmluvu, z ktorej je uplatnený žalovaný nárok. Toto pochybenie v následnom konaní
odstránil a označil ako relevantnú zmluvu o pôžičke zmluvu z roku 2001. Tejto zmluvy sa týkalo celé
dokazovanie; súd prvej inštancie vyžiadal ako dôkazy daňové priznania žalobkyne 1/ za roky 2000 a
2001. Tieto sa mohli týkať len pôžičky z roku 2001; v konaní pred súdom prvej inštancie sa posudzovala
zmluva o pôžičke z roku 2001. Súd prvej inštancie po zrušení v poradí prvého rozsudku nepostupoval

tak, ako bol usmernený odvolacím súdom, ktorý sa vyjadril nielen k nesprávne aplikovanej koncentrácii
konania, ale aj k vyhodnoteniu dôkazov. Súd prvej inštancie iba vykonal dôkazy, ako mu bolo uložené
a rozhodol z procesných dôvodov. V konaní nedošlo k zmene skutkových okolností, rozsudok súdu
prvej inštancie tak vychádza z nesprávnej aplikácie ustanovení Civilného sporového poriadku o zmene
žaloby. Navrhli, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolacieho petitu, zmenil napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie a žalovaného zaviazal v lehote 3 dní povinnosťou zaplatiť žalobcom sumu 11.300,-
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11.300,-Eur od 2.3.2017 do zaplatenia
a priznal žalobcom náhradu trov konania. Uviedli, že výšku uplatneného nároku odvodzujú z ústnej
zmluvy o pôžičke a e-mailového uznania dlhu. Pokiaľ ide o úrok z omeškania uplatnili ho odo dňa, kedy
žalovanému uplynula lehota na dobrovoľné plnenie vo výzve na plnenie, ktorá mu bola adresovaná. In

eventum navrhli, aby súd v prípade, že nejde o uznanie dlhu, určil, že dlh žalovaného je splatný voči
žalobcom do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

6.1 Žalovaný sa na pojednávaní stotožnil so závermi súdu prvej inštancie vyslovenými v napadnutom
rozhodnutí; odvolanie považoval za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Ak žalobcovia navrhovali,
aby odvolací súd rozhodol eventuálnym petitom, tvrdil, že v takom prípade bola žaloba predčasne
podaná, viackrát došlo k zmene skutkových okolností aj pokiaľ ide o prípadnú splatnosť tvrdenej
pohľadávky.

6.2 Odvolací súd majúc za to, že súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom (druhým v poradí)
výlučne z procesných dôvodov a takýmto postupom založil vadu uvedenú v ustanovení § 365 ods.1
písm.b) C.s.p., aj s prihliadnutím na ustanovenie § 390 C.s.p. s poukazom na ustanovenie § 384 ods.1
C.s.p. zopakoval dokazovanie dôkaznými prostriedkami obsiahnutými v súdnom spise postupom podľa
ustanovenia § 204 C.s.p. s tým, že strany sporu vyhlásili, že odpis dôkazov, resp. písomných vyjadrení

im bol v priebehu konania doručený. Prečítaním odvolací súd vykonal dokazovanie listinou (čl.8 spisu) -
mailovou komunikáciou medzi žalobkyňou 1/ a žalovaným. K uvedenej listine právny zástupca žalobcov
zdôraznil, že ide o uznanie dlhu zo strany žalovaného a v spojitosti so všetkými dôkazmi preukazuje,
že pôžička existovala a žalovaný je povinný ju splatiť. Právny zástupca žalovaného sa k vykonanému
dôkazu nevyjadril.

6.3 Po vykonanom dokazovaní strany sporu zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej
stránke veci; žiadne nové relevantné skutočnosti v záverečných rečiach neuviedli.

7. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie založil na konštatovaní, že žalobcovia pôvodne žalobou

uplatňovali nárok zo zmluvy o pôžičke z roku 1999, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
uvedená pôžička bola žalovaným v celom rozsahu splatená. Až v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie došlo k zmene tvrdených skutkových okolností a žalobcovia tvrdili, že nárok odvodzujú zo
zmluvy o pôžičke z roku 2001. Keďže však návrh na zmenu žaloby spočívajúci v zmene skutkových
okolností nepodali a súd prvej inštancie z dôvodu absencie návrhu na zmenu žaloby nemal o akom

návrhu (na zmenu žaloby) rozhodnúť, konal a rozhodol o žalobe založenej na pôvodných skutkových
okolnostiach.

7.1 Uvedené závery súdu prvej inštancie sú nesprávne.7.2 Z obsahu žaloby (návrhu na vydanie platobného rozkazu) vyplýva, že pôvodne žalobkyňa v rade 1/
nárok uplatnila z ústnej zmluvy o pôžičke; tvrdila, že žalovanému požičala sumu 13.330,-Eur; žalovaný

vrátil z požičanej sumy iba sumu 2.030,-Eur, posledná splátka vo výške 430 Eur dňa 21.12.2015.
Žalobkyňa 1/ tvrdila, že o poslednej splátke ju žalobca informoval prostredníctvom mailovej správy, kde
uviedol aj zostatok dlžnej sumy vo výške 11.300,-Eur a uznal svoj dlh. V žalobe absentuje akékoľvek
tvrdenie o dátume, kedy bola zmluva o pôžičke uzavretá. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom
konaní pod sp.zn. 12Up/65/2017 dňa 2. júna 2017 vydal platobný rozkaz.

7.3 Žalobkyňa 1/ na pojednávaní dňa 25. septembra 2017 uviedla, že sa domáha zaplatenia čiastky
11.300,-Eur, ktorá vznikla na základe zmluvy, ktorá bola uzavretá so žalovaným niekedy v roku 1999.
Žalovaný uviedol, že medzi žalobkyňou a žalovaným boli uzatvorené nejaké pôžičky, avšak tieto boli
splatené. Poprel konkrétne pôžičku, ktorá je predmetom konania. Žalobkyňa prostredníctvom právneho
zástupcu žiadala, aby do konania pristúpil X. F. do konania s tým, že jeho písomný súhlas so vstupom do

konania dodá v lehote 10 dní. Pojednávanie dňa 25. septembra 2017 bolo odročené za účelom ďalšieho
dokazovania.

7.4 Právny zástupca žalobkyne následne doručil okresnému súdu súhlas X. F. so vstupom do konania
(čl. 91 spisu) a v ďalšom vyjadrení (čl.98 spisu) uviedol, že žalobkyňa so svojím manželom poskytli

žalovanému viacero pôžičiek; prvú pôžičku vo výške 40.000,-DEM z roku 1999 žalovaný splatil; bola
mu poskytnutá pôžička vo výške 26.000,-DEM v roku 2001 a práve táto pôžička z roku 2001 vo výške
26.000,-DEM ostala neuhradená a je predmetom konania. Na ďalšom pojednávaní dňa 29. novembra
2017 súd prvej inštancie pripustil vstup X. F.; právny zástupca žalobcov zotrval na tvrdení, že v spore ide
o zaplatenie časti pôžičky poskytnutej v roku 2001. Následné dokazovanie bolo vykonávané vo vzťahu

k pôžičke z roku 2001.

7.5 Ďalším podaním doručeným súd prvej inštancie dňa 21.3.2019 právny zástupca žalobcov navrhol
pripustenie zmeny žaloby, ktorú súd prvej inštancie pripustil na pojednávaní dňa 8. apríla 2019; z
podania žalobcov (zo dňa 21.3.2019) je zrejmé, že všetka argumentácia sa týka zmluvy o pôžičke,

ktorá mala byť medzi stranami sporu uzavretá v roku 2001. Vo veci samej súd prvej inštancie rozhodol
rozsudkom (prvým v poradí) č.k. 9C/22/2017-280 zo dňa 8. apríla 2019, ktorým žalobu zamietol. Z
odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že sa vecne zaoberal pôžičkou z roku 2001, žalobu zamietol z dôvodu,
že žalobcovia nepreukázali uzavretie zmluvy o pôžičke, ani reálne odovzdanie peňazí a predložené
uznanie dlhu neobsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti; najmä neobsahuje prísľub dlžníka,

že dlh zaplatí. Pokiaľ odvolací súd svojím uznesením č.k. 11Co/177/2019-339 zo dňa 24. októbra
2019 rozsudok okresného súdu (prvý v poradí) zrušil, bolo tak z dôvodu nevykonania navrhovaných
dôkazov, nesprávnosti právneho posúdenia pokiaľ ide o aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania a
nesprávneho právneho posúdenia uznávacieho prejavu žalovaného. Odvolací súd vyčítal okresnému
súdu aj skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku (prvého v poradí) neposkytuje hodnotenie

dôkazov v ich vzájomných súvislostiach, ale izolovane, pre rozhodnutie o uplatnenom nároku
nedostatočne.

7.6 Súd prvej inštancie síce po zrušení rozsudku (v poradí prvého) doplnil dokazovanie v zmysle
usmernenia odvolacieho súdu; vo veci samej rozhodol z dôvodu, že žalobcovia návrh na pripustenie

zmeny rozsudku nepodali, súd o takejto zmene návrhu tak rozhodnúť nemohol. Rozhodnutie sa týkalo
pôžičky, ktorú strany sporu uzavreli v roku 1999 a obe strany sporu vyhlásili, že uvedená pôžička bola
splatená. Z uvedeného dôvodu okresný súd žalobu zamietol.

7.7 Uvedený postup okresného súdu bol formalistický a napadnuté rozhodnutie arbitrárne. Z obsahu

spisu vyplývajúceho z bodov 7.2 - 7.6 tohto rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vecne posudzoval
zmluvu o pôžičke z roku 2001. Vo vzťahu k nej vykonával dokazovanie nielen pokiaľ ide o jej uzavretie,
aleajreálneodovzdaniefinančnýchprostriedkov(napr.dokazovanieprostredníctvomdožiadanéhosúdu
v Nemecku), dokazovanie bolo vykonané aj vo vzťahu k čiastočným plneniam žalovaného (či išlo o
plnenia na zmluvu z roku 2001), v konečnom dôsledku o uplatnenom nároku zo zmluvy o pôžičke z

roku 2001 vecne rozhodol rozsudkom (prvým v poradí) a o takto uplatnenom nároku rozhodoval aj
odvolací súd, ktorý svojím uznesením rozsudok okresného súdu (prvý v poradí) zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva, že by odvolací súd okresnému
súdu vyčítal procesné pochybenie, že nebolo rozhodované o návrhu na zmenu žaloby z dôvodu zmenyskutkových okolností a ani z jeho odôvodnenia nevyplýva konštatovanie, že súd prvej inštancie rozhodol
o inom nároku, ako bol žalobou (návrhom na vydanie platobného rozkazu) uplatnený. Naopak, odvolací
súd súdu prvej inštancie uložil vykonať dokazovanie (ktoré súd prvej inštancie nevykonal) a ktoré

smerovalo k zisteniu, či čiastkové plnenia smerovali k plneniu zmluvy o pôžičke; prípadne, či žalobkyňa v
rozhodnom čase disponovala dostatočnými finančnými prostriedkami na poskytnutie pôžičky. Pokiaľ súd
prvej inštancie následne vyhlásil svoje rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol a svoje rozhodnutie založil
po vecnom prejednaní veci na ním vytýkanom procesnom nedostatku a absencii návrhu na pripustenie
zmeny žaloby z dôvodu zmeny skutkových okolností, jeho rozsudok (druhý v poradí) je prekvapivý a

javí znaky arbitrárnosti, svojvôle súdu. Zo žaloby nevyplýva uplatnenie nároku zo zmluvy z roku 1999,
toto vyplýva len z vyjadrenia právneho zástupcu na pojednávaní dňa 25.9.2017, ktoré následne právny
zástupca žalobcov korigoval v písomnom vyjadrení zo dňa 22.11.2017 a tvrdil, že nárok je uplatňovaný
zo zmluvy o pôžičke z roku 2001 a v písomnom vyjadrení aj vysvetlil svoje pochybenie (prednes na
pojednávaní dňa 22.11.2017). Niet sporu o tom, že súd prvej inštancie konal a vykonával dokazovanie vo
vzťahukzmluveopôžičkezroku2001,pripustilzmenužaloby(užza„zmenených“skutkovýchokolností)

a o žalobe rozsudkom (prvým v poradí) vecne rozhodol. Práve v uvedenom postupe vidí odvolací súd
arbitrárnosť; stranám sporu bolo zrejmé, na základe akých skutkových okolností je v spore uplatnený
nárok, vo vzťahu k takto uplatnenému nároku bolo vykonané dokazovanie a uplatňované prostriedky
procesného úroku a procesnej obrany, súd prvej inštancie o takomto nároku rozsudkom (prvým v poradí)
rozhodol a odvolací súd žiadnu vadu spočívajúcu v absencii návrhu na zmenu žaloby v zrušujúcom

rozsudku nevytkol.

7.8 Na základe uvedeného tu bol dôvod na postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 389 ods.1
písm.b) C.s.p.; s prihliadnutím na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím
súdom zrušené, vec bola vrátaná na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd konal a

rozhodoval o odvolaní voči novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, rozhodol odvolací súd vo veci sám
(§ 390 C.s.p.).

8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobu podala pôvodne U. F. (žalobkyňa 1/), ktorou sa domáhala
zaplatenia sumy 11.300,-Eur z dôvodu poskytnutia pôžičky žalovanému. Okresný súd na pojednávaní

konanom dňa 29. novembra 2017 na návrh pripustil, aby do konania pristúpil ďalší subjekt - X. F.,
nar X.X.XXXX, trvale bytom H..XXa, XXX XX P.. Zaplatenia sumy 11.300,-Eur sa tak voči žalovanému
domáhali žalobcovia v rade 1/ a v rade2/; v spore tiež žiadali eventuálne určiť, že dlh žalovaného je
splatný. Žalovaný v spore poprel, že mu pôžička vo výške 13.330,-Eur, z ktorej zostatok žalobcovia v
spore uplatnili, bola poskytnutá.

8.1 Súd prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku (prvého v poradí), vykonal
pomerne rozsiahle dokazovanie; skutkové závery v prevažnej miere nie sú v rozpore so skutkovými
zisteniami odvolacieho súdu, ktorý dokazovanie zopakoval v odvolacom konaní. Je zrejmé, že
žalobcovia sa domáhali zaplatenia sumy 11.300,-Eur na základe zmluvy o pôžičke, ustálili jej uzavretie

v roku 2001. Pôžička, ktorá bola žalovanému žalobcami poskytnutá v roku 1999 vo výške 40.000,-
DEM, bola podľa zhodných vyjadrení strán sporu žalovaným splatená. Žalobcovia tvrdili, že žalovaný
na zmluvu o pôžičke z roku 2001 plnil, žalobkyňa v rade 1/ ho na zaplatenia vyzvala, čo preukazovala
mailovou komunikáciou, z ktorej vyplýva, že žalovaný jej poslal sumu 430,-Eur. Žalobcovia tvrdili,
že žalovanému poskytli ako pôžičku sumu 13.330,-Eur (26.000,-DEM), pôžičku mu poskytli koncom

roka 2001; k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov došlo koncom roka 2001, pri odovzdávaní
peňažných prostriedkov boli žalobcovia, žalovaný a syn žalobcov H. F.. Žalovaný plnil na účet P. M., a
to 400,-Eur dňa 18.6.2013, 600,-Eur dňa 18.10.2013 a sumu 600,-Eur dňa 4.2.2014. V mailovej správe
žalovaný potvrdil plnenie sumy 1.600,-Eur na „L. konto“; ďalšie plnenie vo výške 430,-Eur zaslal na účet
žalobkyne 1/. Žalobcovia tak tvrdili, že z poskytnutej sumy 13.330,-Eur žalovaný plnil sumu 2.030,-Eur.

Zostatok pôžičky v sume 11.300,-Eur uplatnili v konaní pred súdom. Svoje tvrdenia podporili dôkaznými
prostriedkami procesného útoku, predložili mailovú komunikáciu so žalovaným, ktorú považovali za
uznanie dlhu, predložili výpis z účtu, ktorý mal preukazovať čiastočné plnenie zo strany žalovaného,
navrhli vyslúchnuť svedka H. F., svedkyňu P. M., v priebehu konania predložili čestné vyhlásenie P. M.
a predložili daňové priznania žalobkyne 1/ za roky 2000-2001.

8.2 Žalovaný poprel uzavretie pôžičky v roku 2001, tvrdil, že dlh nikdy neuznal čo do dôvodu a výšky,
uviedol, že pokiaľ boli medzi stranami sporu uzavreté nejaké pôžičky, tieto boli splatené, namietal,
že nebolo preukázané reálne poskytnutie peňažných prostriedkov. Pri svojom výsluchu tvrdil, že sožalobcami uzavrel písomnú zmluvu o pôžičke na sumu 40.000,-DEM, ktorú v celom rozsahu splatil,
pôžička bola bezúročná. V roku 2001 mu žiadna pôžička poskytnutá nebola. Sumu 11.300,-Eur pokladá
za úrok a túto sumu si v emailovej komunikácii so žalobkyňou 1/ vysvetľovali. Uviedol tiež, že pani

Horanskej posielal peniaze z dôvodu, že mali spoločný rodičovský dom v W. a pani M. potrebovala
peniaze na jeho opravu. Peniaze, ktoré poslal pani M. nikdy neboli odovzdané žalobcom, slúžili na iný
účel. V emailovej komunikácii žiadal o vysvetlenie, za čo chcú žalobcovia sumu 11.300,-Eur; mal zato,
že peniaze, ktoré od neho žalobcovia chcú, sú z pôžičky z roku 1999. Požičiaval si od žalobcov a od pani
M.. Ak od neho žalobcovia chcú ďalšie peniaze, ide o čistý výmysel, všetky dlžoby mal vysporiadané.

Žalovaný na podporu svojich tvrdení navrhol, aby súd vykonal dôkaz výsluchom H. O. (syna žalovaného)
a Y. O. (manželky žalovaného).

8.3 Z výsluchu svedka H. F. pred dožiadaným súdom vyplynulo, že medzi žalobcami a žalovaným bolo
poskytnutých viacero pôžičiek; jednou z nich bola pôžička v roku 2001. K uzavretiu pôžičky došlo asi v
novembri2001,tesnepredzavedenímeura(vNemecku).Pôžičkabolavyplatenávhotovostižalobkyňou

v rade 1/. Svedok bol prítomný pri uzavretí pôžičky ako aj pri jej odovzdaní. Pôžička bola poskytnutá
tak, že prišiel žalovaný a potreboval peniaze; žalobcovia sa dohodli, že mu peniaze požičajú a mal ich
vrátiť, keď ich bude mať. Svedok nevedel uviesť, či boli peniaze poskytnuté v deň dohody, bol svedkom
ich odovzdania, nevedel sa vyjadriť k termínu ich splatnosti. Uviedol, že išlo o pôžičku vo výške 26.000,-
DEM. Svedok nevedel uviesť, či došlo k vráteniu poskytnutej pôžičky a ani to, či bolo platené na účet

pani M..

8.4 Svedkyňa P. M. pri svojom výsluchu uviedla, že približne pred 8 rokmi (výsluch bol vykonaný na
pojednávaní dňa 29.11.2017) boli na chalupe v W., v tom čase prišli žalobcovia z A. na Slovensko na
návštevu k rodičom do Košíc, všetci sa stretli s F. na chate v W., kde prišiel pán O. s tým, že má vrátiť

určitý obnos peňazí; nevedela uviesť, o akú sumu presne išlo. Ona v dobrej viere dala žalovanému číslo
účtu, aby tam splácal peniaze žalobcom. Celkom na trikrát zaplatil sumu 1.600,-Eur, viac nezaplatil;
svedkyňa uviedla, že mal zaplatiť viac ako 10.000,-Eur. Peniaze platil na jej účet z dôvodu, že v A. bola
ešte marka. Svedkyňa nevedela uviesť, kedy došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, bolo to v čase, keď žil
ešte jej manžel, ktorý zomrel pred šiestimi rokmi, asi dva roky predtým. Svedkyňa nevedela uviesť, aká

suma bola poskytnutá; nebola si istá, či bola svedkom poskytnutia pôžičky. Uviedla, že žalovaný mal
požičané peniaze aj od nej, tie však vrátil. Bolo to viac ako pred desiatimi rokmi.

8.5 Svedok H. O. v rámci svojho výsluchu uviedol, že v Nemecku nebol a nebol svedkom odovzdania
pôžičky. Uviedol tiež, že má nevlastného brata, ktorý je mladší. Svedkyňa Y. O. pri svojom výsluchu

uviedla, že má vedomosť o tom, že si žalovaný požičal od žalobcov peniaze, tie však vrátil; požičal
si niekedy v roku 1999. O ďalších pôžičkách nemala vedomosť. Ak mali podlžnosti, všetko bolo
vysporiadané. Uviedla tiež, že bolo viacero sporných komunikácii ohľadom peňazí, pretože žalovaný
tvrdil, že peniaze vrátil. V rámci dobrých vzťahov poslal pani M. peniaze, ktoré mali byť použité na opravu
domu v W. ako dobrú vôľu za výpomoc, keď to žalovaný potreboval. Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa v

rade 1/ bola vždy opatrná a všetko chcela mať na papieri.

8.6 Už okresný súd správne zistil, že medzi stranami sporu bolo sporné, či v roku 2001 došlo k uzavretiu
ústnej zmluvy o pôžičke, na základe ktorej by žalobcovia poskytli žalovanému pôžičku vo výške 26.000,-
DEM, ktoré žalovaný nevrátil. Z komunikácie prostredníctvom emailu je zrejmé, že žalobkyňa v rade 1/

žiadala žalobcu o zaplatenie sumy 11.730,-Eur, po odrátaní platieb vo výške 1.600,-Eur, pričom zaslala
žalovanému číslo účtu, na ktoré má poslať zvyšné peniaze. Žalovaný zaslal žalobkyni 430,-Eur a potvrdil
zostatok 11.300,-Eur. Z výpisu z účtu žalobkyne v rade 1/ vyplýva, že dňa 21.12.2016 jej bola na účet
pripísaná suma 430,-Eur od žalovaného. Z výpisu z účtu svedkyne M. vyplýva, že žalovaný jej poslal
dňa 18.6.2013 sumu 400,-Eur, dňa 18.10.2013 sumu 600,-Eur a dňa 4.2.2014 sumu 600,-Eur; celkovo

sumu 1.600,-Eur.

8.7 Z čestného prehlásenia P. M. zo dňa 8.3.2019 (na čl.274 spisu) vyplýva, že táto vyhlásila, že peniaze,
ktoré jej poslal F. O. na jej účet, boli určené pre X. a U. F.. Vzájomne sa dohodli, že takto bude F. O.
splácať dlh, mesačnými splátkami na účet svedkyne. Podľa daňových priznaní žalobcu v rade 2/ tento

v roku 2000 dosiahol sumu prevádzkových príjmov vo výške 502.270,-DEM, pri sume prevádzkových
výdavkov330.810,94DEMaziskuvovýške171.459,06DEM.Vroku2001sumaprevádzkovýchpríjmov
predstavovala 464.285,28 DEM, suma prevádzkových výdavkov predstavovala 347.562,29 DEM a zisk
dosiahol vo výške 116.722,99 DEM.9. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého

druhu.

9.1 Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

10. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník
sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657 Občianskeho zákonníka).
Z citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa
nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom; podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán

predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu (peniaze). Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Cdo 403/2014 zo dňa 16.12.2015).

10.1 Pre uzavretie zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka) sa nevyžaduje písomná forma;
zmluva o pôžičke môže byť uzavretá ústne alebo konkludentným spôsobom, podstatnou náležitosťou
obsahu takejto zmluvy je okrem označenia zmluvných strán aj určenie predmetu pôžičky. Z obsahu
zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť vec rovnakého druhu (v danom prípade peniaze);

zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie pôžičky
veriteľom dlžníkovi, pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi jej zmluvnými stranami právny vzťah
z pôžičky nevznikne. K odovzdaniu peňazí podľa zmluvy o pôžičke nemusí dôjsť v rovnakom čase
ako bola uzavretá zmluva o pôžičke; vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné
odovzdanie predmetu pôžičky; k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky nemusí nutne dôjsť len

v dobe uzavretia zmluvy o pôžičke; k odovzdaniu peňazí môže dôjsť aj bezhotovostným prevodom
na účet dlžníka a nie je možné ani vylúčiť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli
dlžníkovi odovzdané z iného titulu a ktoré je povinný veriteľovi vrátiť, budú naďalej tvoriť predmet
pôžičky. Z ustálenej praxe vyšších súdnych autorít vyplýva, že v prípade peňažnej pôžičky je veriteľ
okrem samotného uzavretia zmluvy o pôžičke vždy povinný preukazovať aj skutočné odovzdanie

peňazí dlžníkovi (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/293/2008 zo dňa
15.12.2009, sp.zn. 3Cdo/325/2009 zo dňa 30.6.2010, sp.zn. 5Cdo/238/2010 zo dňa 21.3.2012 alebo
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/78/2010 zo dňa 23.5.2012) s tým, že
dôkazné bremeno zaťažuje veriteľa ohľadne preukázania skutočného (reálneho) odovzdania peňazí
dlžníkovi aj v prípade, že zmluva o pôžičke obsahuje osobitné dojednanie o plnení (odovzdaní) predmetu

pôžičky dlžníkovi (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 303/2011 zo
dňa 23.6.2011, sp.zn. IV. ÚS 37/2013 zo dňa 23.1.2013). Prípadné dojednanie v zmluve o pôžičke
o odovzdaní peňazí dlžníkovi samé osebe nenahrádza preukázanie skutočného odovzdania peňazí
dlžníkovi, pretože až skutočným odovzdaním peňazí dlžníkovi vzniká samotná pôžička.

10.2 V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobcovia nárok uplatňujú z ústnej zmluvy o pôžičke a
písomného prejavu žalovaného, ktorý považujú za uznanie dlhu (§ 558 Občianskeho zákonníka).
Preukázanie uzavretia zmluvy o pôžičke zaťažuje veriteľa, na ktorom je dôkazné bremeno; veriteľ
musí preukázať nielen, že došlo k ústnej dohode o poskytnutí pôžičky (finančných prostriedkov), musí
preukázať, že došlo aj k odovzdaniu finančných prostriedkov dlžníkovi. V danom prípade mali žalobcovia

dôkaznébremenosťažené,atozdôvodu,žetvrdia,žezmluvaopôžičke,ktoroumaliprenechaťfinančné
prostriedky žalovanému vo výške 26.000,-DEM, bola uzatvorená ústne.

10.3 V nadväznosti na vykonané dokazovania odvolací súd konštatuje dva súbory prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany; niektoré uzavretie zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu

preukazujú a iné tvrdia, resp. preukazujú opak. Žalobcovia tvrdia, že so žalovaným v roku 2001 uzavreli
zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovanému poskytli finančné prostriedky vo výške 26.000,-DEM;
písomnú zmluvu o pôžičke a ani potvrdenie o uzavretí takejto zmluvy a ani potvrdenie o odovzdaní
finančných prostriedkov logicky nepredložili; vzhľadom k tvrdenej ústne uzatvorenej zmluve je prijateľné,že takýmito listinami nedisponujú. Tvrdenia žalobcov potvrdzuje výpoveď svedka H. F., ktorý uviedol, že
bolprítomnýakopridohodeoposkytnutípôžičky,takajpriodovzdanífinančnýchprostriedkov.Existenciu
záväzku žalovaného voči žalobcom potvrdila i svedkyňa M., ktorá mala vedomosť o tom, že žalovaný

má žalobcom vrátiť určitý finančný obnos, prevyšujúci sumu 10.000,-Eur; existenciu záväzku potvrdzujú
plnenia žalovaného na účet svedkyne M., jeho plnenie na účet žalobkyni v rade 1/ a v neposlednom
rade mailová komunikácia medzi žalobkyňou v rade 1/ a žalovaným. Daňové priznanie žalobcu v rade 2/
potvrdzuje, že žalobcovia v čase tvrdeného poskytnutia peňazí disponovali dostatočnými prostriedkami,
aby mohli finančný obnos vo výške 26.000,-DEM žalovanému poskytnúť.

10.4 Na druhej strane žalovaný uzavretie zmluvy o pôžičke a požičanie finančných prostriedkov vo výške
26.000,-DEMpoprel.Tvrdil,žežiadnazmluvaopôžičkevroku2001uzavretánebola;nebolimuzostrany
žalobcov na základe takejto zmluvy poskytnuté finančné prostriedky. Uplatnený nárok je podľa jeho
názoru úrokom z pôžičky z roku 1999, na úročení pôžičky sa ale nedohodli, pôžičku z roku 1999 splatil.
Tvrdil, že sumu 11.300,-Eur si so žalobkyňou v rade 1/ v emailovej komunikácii vysvetľovali. Poskytol

vysvetlenie, z akého dôvodu posielal finančné čiastky na účet pani M. (oprava rodičovského domu v W.).
Tieto tvrdenia mali podporiť dôkazy, ktoré navrhol vykonať, a to výsluch syna H. O. a manželky Y. O..

11. Odvolací súd už v uznesení, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu (prvý v poradí) konštatoval,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (prvého v poradí) neposkytuje hodnotenie dôkazov v ich

vzájomných súvislostiach, ale izolovane, pre rozhodnutie o uplatnenom nároku nedostatočne.

11.1Knesprávnymskutkovýmzisteniamzvykonanýchdôkazovsúddospejenesprávnymvyhodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak došlo k rozporu so zásadou voľného hodnotenia dôkazov;

vtedy, ak súd svoje rozhodnutie založil na skutočnosti, ktorá z vykonaných dôkazov nevyplýva, alebo
nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré boli vykonaným dôkazmi preukázané a vyšli počas dokazovania
najavo; nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Podľa
ustanovenia § 191 ods.1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo. Podľa Čl.15 ods.1 ods.2 C.s.p. dôkazy a tvrdenia strán hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade
s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon; žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Základným
princípom hodnotenia dôkazov je princíp voľného hodnotenia dôkazov; žiaden dôkaz nedisponuje
legálnou silou, ktorá by mohla byť zohľadnená predpísaným spôsobom.

11.2 Odvolací súd pri hodnotení dôkazov prihliadol okrem tvrdení žalobcov aj na výpoveď svedka
H. F., ktorý potvrdil, že bol pri uzatvorení ústnej dohody o poskytnutí finančných prostriedkov ako aj
pri ich odovzdaní. Je pravdou, že uvedený svedok je v blízkom príbuzenskom pomere k žalobcom
(je ich synom) a ako jediný dôkaz uzavretia zmluvy o pôžičke by jeho výpoveď neobstála. V tomto
smere odvolací súd poukazuje na zásadu voľného hodnotenia dôkazov; výpoveď svedka pritom priamo

alebo nepriamo potvrdzujú ďalšie prostriedky procesného útoku. Existenciu záväzku žalovaného voči
žalobcom potvrdila aj svedkyňa M.; ktorá okrem existencie záväzku potvrdila aj skutočnosť, že žalovaný
svoj dlh voči žalobcom splácal (aj) na jej účet. Týmto priamo poprela tvrdenia žalovaného o tom, že
tieto finančné prostriedky boli zasielané na účet svedkyne po vzájomnej dohode na opravu rodičovského
rodinného domu; odvolací súd vidí účelovosť konania žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie

aj v tom, že vypovedal až potom, ako bola svedkyňa vyslúchnutá a snažil sa jej tvrdenia vyvrátiť. Aj z
uvedeného dôvodu považoval prostriedok procesného útoku - predloženie dôkazu (čestného vyhlásenia
pani M.) za včas uplatnený, nakoľko bol reakciou na už vykonané dokazovanie.

11.3 Žalovaný neposkytol dostatočné vysvetlenie ani na plnenie, ktoré realizoval priamo na účet

žalobkyne v rade 1/ vo výške 430,-Eur v nadväznosti na mailovú komunikáciu. Ak tvrdil, že uvedené
plnenie bolo z iného dôvodu (ako na základe zmluvy o pôžičke), takýto relevantný a uveriteľný dôvod
v konaní neposkytol. Žalovaný zároveň tvrdil, že emailovou komunikáciou žiadal o vysvetlenie, za čo
chcú žalobcovia sumu 11.300,-Eur. Takýto email v konaní nepredložil, svoje tvrdenie, že (zrejme) už
pred podaním žaloby nárok spochybnil, nepreukázal.

11.4 Naopak, žalobcovia tvrdili, že žalovaný prostredníctvom emailovej komunikácie svoj záväzok (zo
zmluvy o pôžičke) uznal. K uvedenému odvolací súd uvádza, že uznanie dlhu v zmysle ustanovenia
§ 558 Občianskeho zákonníka je samostatný zaväzovací inštitút; zabezpečovaciu funkciu plní tým, žezakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Uznaním dlhu prechádza dôkazné
bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu je potrebné, aby tento jednostranný právny úkon
dlžníkrealizovalpísomnouformou,vyjadrilvňomprísľubzaplateniadlhuauviedoldôvodaajjehovýšku.

11.5 Z vykonaného dôkazu - emailovej komunikácie (čl.8 spisu) vyplýva, že dňa 26.8.2015 (1:12 PM)
žalobkyňa v rade 1/ odoslala žalovanému nasledovný email:
„Hallo F., summa 13.300,-Eur, z nej si na L. konto zaplatil 1.600,-Eur, tak ešte zostalo 11.730,-Eur...., ...ja
som si urobila konto v Košiciach, Poštová Banka, IBAN: ......., ....tak mi tam pošli peniaze. Ďakujem

U.“. Priamou reakciou naň je email žalovaného zo dňa 26.8.2015 (16:20) s textom „Ok, dostal som to v
poriadku“. Následne dňa 18.12.2015 žalovaný žalobkyni v rade 1/ emailovou správou oznámil,: „Ahojte,
poslal som 430,-Eur, zostatok 11.300,-. Ďakujem a prajem krásne Vianoce a veľa zdravia v novom roku
2016. Dúfam, že to dobojujem“. Nie nepodstatnou skutočnosťou je, že v predmete uvedenej emailovej
komunikácie je uvedené „pôžička“.

11.6 K uvedenému odvolací súd dodáva, že uznávací prejav nemožno vykladať striktne doslovne,
jednotlivé slová a slovné spojenia nemožno vykladať izolovane, ale v ich kontexte; v danom prípade aj
v kontexte celej mailovej komunikácie medzi stranami sporu. Z mailovej komunikácie zreteľne vyplýva,
že žalobkyňa 1/ žalovaného vyzvala na zaplatenie peňazí (dlhu), uviedla zostatok dlhu (11.730,-Eur).
Z reakcie žalovaného vyplýva, že poslal 430,-Eur, zostatok predstavuje 11.300,-Eur (výška dlhu). Z

označenia komunikácie vyplýva, že strany sporu komunikujú o pôžičke (dôvod dlhu). S prihliadnutím na
charakter a formu komunikácie, rodinný pomer medzi stranami sporu nemožno formuláciu žalovaného
„dúfam, že to dobojujem“ vyložiť inak, ako že ide o prísľub zaplatenia dlhu. Z emailovej správy totiž
nemožno nijako vyvodiť, že by žalovaný touto formuláciou mienil „dobojovať“ iný svoj rodinný, osobný,
pracovný alebo iný problém; naopak, reaguje na výzvu na zaplatenie zostatku dlhu. Z uvedeného pre

odvolací súd vyplýva, že všetky zákonné podmienky predpokladané ustanovením § 558 Občianskeho
zákonníka pre uznanie boli splnené; písomná forma je zachovaná aj v prípade elektronickej (emailovej)
komunikácie. Ak by aj súd pripustil striktný výklad uvedeného prejavu žalovaného a odmietol by tvrdenie
o tom, že išlo o uznanie dlhu, odvolací súd zdôrazňuje, že emailová komunikácia je (ďalším) dôkazom
o tom, že medzi stranami sporu bola uzavretá pôžička, že žalovaný na pôžičku plnil (430,-Eur) a

zároveň, že zostatok v čase posledného plnenia predstavoval sumu 11.300,-Eur, čo predstavuje žalobou
uplatnený nárok.

11.7 Svedok H. O. relevantné vyjadrenie k zmluve o pôžičke neposkytol, v A. nebol a nebol svedkom
odovzdania pôžičky. V tomto smere je ale potrebné poukázal na skutočnosť, že žalobcovia relevanciu

uvedeného svedka (nie jeho tvrdení) spochybnili najmä tým, že poukázali na to, že žalobca má aj
ďalšieho, mladšieho syna. Žalovaný výsluch svojho syna (H.) navrhol v reakcii na závery vyplývajúce
z výsluchu svedka H. F. spočívajúce v tom, že v čase poskytnutia finančných prostriedkov bol so
žalovaným v Nemecku aj jeho syn. Následne však žalovaný vykonanie dôkazu - výsluchu mladšieho
syna nenavrhol. Svedkyňa O. o uzavretí pôžičky v roku 2001 žiadnu vedomosť nemala, tvrdila, že so

žalovaným mali všetky podlžnosti vysporiadané. Pokiaľ tvrdila, že bolo viacero sporných komunikácii
ohľadom peňazí, potvrdila že žalobcovia vzájomné finančné vzťahy za vysporiadané nepovažovali.
Napokon ak tvrdila, že existovalo viacero „sporných komunikácii“, nemal byť problém takéto listinné
dôkazy predložiť. Žalovaný ale žiadnu listinu, ktorou by pred podaním žaloby nárok žalobcov spochybnil,
nepredložil, takýto dôkaz nenavrhol. Tvrdenia svedkyne (a aj žalovaného), že všetky záväzky voči

žalovanýmmajúvysporiadané,ostalizospornenénajmäsprihliadnutímnaobsahemailovejkomunikácie
(bod 11.5 tohto rozsudku).

12. V nadväznosti na vyššie uvedené hodnotenie dôkazov, každého jednotlivo a v ich vzájomných
súvislostiach dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovia preukázali, že so žalovaným uzavreli v

novembri 2001 ústnu zmluvu o pôžičke, na základe tejto zmluvy o pôžičke žalovanému poskytli finančné
prostriedky vo výške 26.000,-DEM; preukázali čiastočné plnenia zo strany žalovaného, z toho 1.600,-
Eur na základe dohody na účet P. M. a 430,-Eur na účet žalobkyne 1/. Uniesli tak dôkazné bremeno vo
vzťahu k preukázaniu právneho základu a výšky uplatneného nároku.

13. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.13.1 Podľa § 564 Občianskeho zákonníka ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh
veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.

13.2 Čas plnenia nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke; podstatnými náležitosťami sú
označenie zmluvných strán, určenie predmetu pôžičky a povinnosť dlžníka vrátiť vec rovnakého druhu.
V danom prípade žalobcovia nepreukázali dohodu o čase plnenia, v takom prípade je dlžník povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Odvolací súd nedospel k názoru, že
čas plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka. Aj keď z vyjadrenia svedka H. F. mala byť splatnosť pôžičky

dohodnutá tak, že „peniaze mal vrátiť, keď ich bude mať“, dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo
žalovaného, pokiaľ popieral skutkové tvrdenie žalobcov, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, nemal
prostriedok procesnej obrany vo vzťahu k času plnenia. Žalobcovia naopak preukázali, že žalovaného
vyzvali na vrátenie pôžičky, výzva bola žalovanému doručená dňa 22.2.2017 (čl.12 spisu), lehotu na
plnenie žalobcovi určili na 7 dní odo dňa doručenia výzvy; lehota na plnenie tak žalovanému uplynula
dňa 1.3.2017. Nemožno tak dôvodne tvrdiť, že žaloba bola podaná predčasne a ani dôvodne tvrdiť, že

nárok je premlčaný; žaloba bola podaná 18.5.2017. Ak by aj súd za výzvu na splnenie dlhu považoval
mail žalobkyne v rade 1/ zo dňa 26.8.2015, žaloba bola podaná vo všeobecnej trojročnej premlčacej
lehote podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka.

14. Odvolací súd priznal žalobcom aj uplatnený nárok na úrok z omeškania, a to odo dňa omeškania

dlžníka so splnením splatného záväzku (2.3.2017) vo výške 5% ročne. Aplikoval pritom ustanovenie §
517 ods.2 Občianskeho zákonníka s použitím ustanovenia § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky
č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Úroková sadzba
ECB predstavovala k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu 0%, úrok z omeškania tak
predstavuje 5%.

15. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. odvolaním
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného
zaviazal na zaplatenie peňažnej pohľadávky tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku..

16. Podľa § 396 ods.2 C.s.p. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie; podľa § 255 ods.1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. V zmysle citovaných zákonných ustanovení rozhodol odvolací súd o
náhrade trov celého konania (konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania). Vzhľadom k
tomu, že žalobcovia boli v spore v celom rozsahu úspešní, odvolací súd im priznal nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100% proti žalovanému. V zmysle ustanovenia § 262 ods.2 C.s.p. o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2 druhá veta
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).