Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/111/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412010053
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5412010053.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudkýň JUDr.

Adriany Gallovej a JUDr. Márie Urbanovej, na verejnom zasadnutí konanom 17. decembra 2013
prejednal odvolania podané obžalovaným Q. I. a prokurátorom Krajskej prokuratúry Žilina proti rozsudku
Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 9T/26/2012-234 z 19.7.2013 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovaného Q. I. a prokurátora z a m i e t a , pretože nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 9T/26/2012-234 z 19.7.2013 bol obžalovaný Q. I. uznaný
za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 2
písm. a) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:

v presne nezistený deň si nezisteným spôsobom zaobstaral umelohmotnú striekačku so zataveným
špicom, v ktorej sa nachádzal biely kryštalický prášok v objeme 1,3 ml, o hmotnosti 980 mg, ktorý
obsahoval 78,8 % metamfetamínu (772 mg), ktorý je v zmysle zákona č. 139/1998 Z.z. zaradený
v II. skupine psychotropných látok, čo zodpovedá 13 obvykle jednorazovým dávkam, a následne s
touto striekačkou disponoval až do dňa 10.10.2009, kedy asi o 04.10 hod. bola injekčná striekačka s
týmto obsahom nájdená a zaistená policajtmi OR PZ Dolný Kubín pri prehliadke motorového vozidla zn.

Peugeot 307 SW, ev. č. DK-417AI, ktoré viedol obžalovaný a ktoré policajti zastavili v Dolnom Kubíne,
na ceste č. I/70 medzi kruhovým objazdom a svetelnou križovatkou, pričom obžalovaný bol rozsudkom
Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/182/2003 zo dňa 9.3.2005, právoplatným 2.8.2005, uznaný
vinným zo spáchania trestného činu podľa § 187 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 140/1961 Zb. v znení
platnom do 9.3.2005.

Za to okresný súd obžalovanému podľa § 172 ods. 2 Tr. zák, v spojení s § 38 ods. 2, ods. 7 Tr. zák.,

za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13
rokov, na výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranný dohľad vo výmere 2 roky.

Zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. okresný súd zrušil výroky o trestoch uložených obžalovanému

- rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9T/34/2012 zo 17.1.2013, vrátane výroku o treste
uloženom obžalovanému rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3To/38/2013 z 23.5.2013;
- rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9T/15/2011 z 24.11.2011 a
- trestným rozkazom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/21/2011 zo 7.9.2011,ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky o trestoch obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti rozsudku okresného súdu podal riadne a včas odvolanie obžalovaný. Podanie odvolania odôvodnil
prostredníctvom svojho obhajcu nasledovne: „Okresný súd mal na základe vykonaného dokazovania za
to,žebolospoľahlivoajednoznačnepreukázané,žežalovanýskutoksastal,jetrestnýmčinomaspáchal
ho obžalovaný, ktorý je za jeho spáchanie trestne zodpovedný. Za rozhodujúci dôkaz považoval nájdenú
injekčnú striekačku obsahujúcu biely prášok, ktorý bol neskôr identifikovaný ako omamná látka - pervitín.

Okresný súd súčasne v rámci odôvodnenia rozhodnutia súčasne zdôraznil, že táto injekčná striekačka
bola ako dôkaz získaná zákonným spôsobom, pričom poukázal aj na fakt, že pritom vychádzal z názoru
vysloveného krajským súdom a súčasne poukázal aj na konštatovanie Ústavného súdu SR uvedeného
v rozhodnutí vedenom pod sp. zn.: I ÚS 363/2009, podľa ktorého motorové vozidlo ako hnuteľná vec nie
je tzv. iným priestorom v zmysle ust. § 99 ods. 2 TP. Okrem toho súčasne uviedol, že prehliadka vozidla
bola vykonaná vo vzťahu k osobám, ktoré boli pristihnuté pri páchaní trestného činu (ust. § 101 ods. 3

TP), a preto predchádzajúci súhlas prokurátora na vykonanie prehliadky nebol ani potrebný. Ďalej potom
okresný súd zdôraznil, že mi predmetná injekčná striekačka patrila, že som priznal jej cieľavedomú
držbu, že som vedel, čo je obsahom striekačky a že bola určená pre moju osobu. Vo vzťahu k môjmu
tvrdeniu,žezaistenémnožstvodrogybymipostačovalona3-5dávok,potomokresnýsúduviedol,žetoto
obhajobné tvrdenie neakceptoval s odôvodnením, že je potrebné rozlišovať pojmy „jednorazová dávka“

a „denná dávka“, kde súčasne uviedol, že dlhodobý konzument spotrebuje za deň väčšie množstvo
drogy, čo však znamená, že počas dňa spotrebuje (užije) viac obvykle jednorazových dávok (čiar).
Okresný súd súčasne konštatoval, že slovné spojenie „obvykle jednorazová dávka“ (ust. § 135 zákona
č. 300/2005 Z.z., Trestný zákon v znení neskorších predpisov - ďalej len „TZ“) nemožno vykladať vo
vzťahu ku konkrétnemu páchateľovi, ale z objektívneho hľadiska, kde súčasne poukázal na rozhodnutie

publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR vedené pod Rt 46/2000.
V danej súvislosti ešte pripodobnil túto trestnú činnosť k trestným činom na úseku dopravy spáchaných
pod vplyvom alkoholu, kde je rozhodujúci údaj o objeme požitého alkoholu. Okrem toho potom okresný
súd súčasne poukázal na judikované rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. Jtk-14/11, podľa ktorého
určovanie obvykle jednorazovej dávky na základe vyjadrenia obvineného nemožno pripustiť a že pre

vyvodenie trestnej zodpovednosti nie je namieste určovať obvykle jednorazovú dávku marihuany podľa
závislosti konzumenta, ale podľa empirických poznatkov a z obvyklých zvyklostí. Vyššie uvedené potom
okresný súd aplikoval aj na danú vec, keď uviedol, že jedna dávka pervitínu (jedna čiara) predstavuje
objem 0,1 ml, kde v tomto smere prihliadol aj na zverejnené zistenia Národného monitorovacieho centra
pre drogy zriadeného pri Úrade vlády SR, z ktorého vyplýva, že jeden kubík (1 ml) pervitínu predstavuje

10 dávok (čiar). Okresný súd potom súčasne poukázal na moje vyjadrenie, že z jedného kubíka je
možné „vyrobiť“ 8 až 10 dávok. Na základe uvedených skutočností potom prvostupňový súd konštatoval,
že v injekčnej striekačke sa nachádzalo 1,3 ml pervitínu a teda sa jednalo o 13 dávok. Vo vzťahu k
osobitnému kvalifikačnému znaku v zmysle § 172 ods. 2 písm. a) TZ okresný súd uviedol, že tento bol
naplnený s odkazom na odsúdenie vo veci sp. zn.: 2T/182/2003, kde som bol rozsudkom Okresného

súdu Dolný Kubín zo dňa 9.3.2005 uznaný vinným zo spáchania trestného činu „nedovolenej výroby a
držby omamnej látky...“ podľa ust. § 187 ods. 1 písm. b), písm. d) zákona č. 140/1961 Zb. Porovnaním
skutkových podstát dospel okresný súd k presvedčeniu, že trestný čin, za ktorý som bol odsúdený vo
veci 2T/182/2003, by teraz zodpovedal trestnému činu podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) TZ. S
vyššie uvedeným rozsudkom a jeho odôvodnením jednoznačne nesúhlasím, nakoľko ho považujem

za zjavne nesprávny, navyše keď okresný súd pri svojom rozhodovaní zásadným spôsobom pochybil,
a to vo viacerých prípadoch. V prvom rade je potrebné uviesť, že neobstojí názor okresného súdu,
že obvykle jednorazová dávka je pojmom, ktorý je potrebné vykladať z objektívneho hľadiska. Takýto
názor je totiž v priamom rozpore s ust. § 135 TZ, resp. 171 TZ, nakoľko jednorazová dávka na
použitie nie je dávkou konštantnou, ale individuálne sa meniacou v závislosti od jedinca (konzumenta),

najmä s prihliadnutím na stav jeho fyzickej a psychickej dispozície a závislosti. Pre rozhodnutie o
naplnení znaku „obvykle jednorazová dávka“ je tak potrebné vychádzať z miery závislosti konkrétneho
páchateľa a druhu drogy, nakoľko slovenská právna úprava skutočne neumožňuje stanoviť paušálne
množstvo omamnej a psychotropnej látky ako obvykle jednorazovú dávku na použitie všeobecne,
preto je potrebné v konkrétnom prípade stanoviť množstvo takejto dávky individuálne. V obdobnom

duchu poukazujem aj na komentár k Trestnému zákonu, kde je uvedené, že: Každý ľudský organizmus
znáša pôsobenie rovnakej látky v tej istej koncentrácii inak (napr. dlhoročný narkoman potrebuje pre
svoju jednorazovú dávku vyššiu koncentráciu účinnej látky alebo väčšie množstvo drogy ako človek,
ktorý drogu požil prvýkrát, inak ju bude znášať stodvadsať kilogramov vážiaci muž a inak päťdesiat-kilogramová žena), preto je nevyhnutné prihliadať pri určovaní obvyklej jednorazovej dávky drogy aj
na konkrétneho konzumenta. (Trestný zákon: všeobecná časť: komentár/Eduard Burda... (et al.). 1.
vyd. - v Prahe: C.H.Beck, 2010, 1026-1027 s.). Obdobne sa vyjadruje aj JUDr. Čentéš, ktorý definuje

obvykle jednorazovú dávku ako individuálne zistenú dávku omamnej látky v množstve obvyklom pre
konkrétneho užívateľa, ktorá zodpovedá stupňu jeho závislosti od takejto látky a ktorá je spôsobilá
po jej aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa, resp. znamená nebezpečenstvo pre jeho život alebo
zdravie, vrátane vyvolania nebezpečenstva návyku na užívanie takejto látky (hmotnoprávne aspekty
trestnej činnosti páchanej v súvislosti s nealkoholovou toxikomániou v Slovenskej republike, JUDr. Jozef

Čentéš, PhD, 2007). Okrem toho nie je ani zrejmé, prečo sa súd zaoberal pojmom „denná dávka“, ktorý
je v danej súvislosti zjavne irelevantný, nakoľko z pohľadu trestného práva je podstatnou práve iba
„obvykle jednorazová dávka.“ Rovnako je nesprávny aj odkaz na trestnú činnosť na úseku dopravy v
súvislosti s požitým alkoholom, nakoľko obe trestné činnosti (drogová trestná činnosť a trestná činnosť
naúsekudopravyspáchanápodvplyvomalkoholu)majúúplneinýzákladatrestnoprávnazodpovednosť
vychádza z úplne iných predpokladov. Takisto potom neobstojí odkaz na český judikát R 46/2000,

nakoľko uvedené rozhodnutie síce objektivizuje určité množstvo ako väčšie ako malé, ale súčasne
je v ňom uvedené, že je potrebné individualizovať tzv. spotrebnú držbu (v závislosti od stupňa
závislosti konkrétneho užívateľa), a preto ide o kombináciu individuálneho a objektívneho prístupu.
Navyše od roku 1999 došlo k zásadnej zmene medzi slovenskou a českou právnou úpravou, kde každý
štát má už svoj nový trestný zákon (na Slovensku od 1.1.2006 a v Českej republike od 1.1.2010),

ktorý je založený na iných princípoch, pokiaľ ide o drogovú trestnú činnosť, a preto je aj obecne
použiteľnosťdanéhojudikátuvrámcislovenskejúpravypraktickynulová.Uvedenépochybeniezostrany
okresného súdu, kedy zdôrazňoval objektívne hľadisko vo vzťahu k obvykle jednorazovej dávke, vyústilo
- za situácie, kedy nezohľadnil moje vyjadrenie - do zásadného procesného pochybenia vo vzťahu k
dokazovaniu, nakoľko nebol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v

rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie (ust. § 2 ods. 10 TP). V danej súvislosti opätovne poukazujem
na komentár k Trestnému zákonu, kde je uvedené, že: Pokiaľ ide o omamné a psychotropné látky určené
na požívanie podľa § 135 TZ, je jasné, že táto droga je určená na ovplyvňovanie psychiky konkrétneho
konzumenta, a preto nevykonanie znaleckého dokazovania ohľadom stupňa, aké konkrétne množstvo
a koncentrácia zodpovedá u tohto konzumenta obvyklej jednorazovej dávke, je také závažné porušenie

práv obvineného, že rozhodnutie, ktoré nemá za podklad takéto dokazovanie, je potrebné zrušiť (Trestný
zákon: všeobecná časť: komentár / Eduard Burda... (et al.). - 1. vyd. - v Prahe: C.H.Beck, 2010, 1027 s.).
To všetko samozrejme v kontexte skutočnosti, že som bol v čase spáchania skutku osobou dlhodobo
závislou na užívaní pervitínu (čo ostatne preukazuje aj moje predchádzajúce odsúdenie za drogovú
trestnú činnosť a súčasne aj moje vyjadrenia) a sám som sa jednoznačne vyjadril ku tomu, že zaistené

množstvo pervitínu by mi postačovalo na 3-5 dávok. Napriek tomu však okresný súd vychádzal iba z
obecných a vágnych informácií, že bolo zaistených 1,3 ml pervitínu bez toho, že by navyše vyhodnotil
napríklad štruktúru a zrnitosť daného materiálu, kde samozrejme objemové množstvo je závislé aj od
týchto vlastností. Prvostupňový súd si tak na zásadnú otázku ohľadom množstva, ktoré potrebujem
ako svoju obvykle jednorazovú dávku, odpovedal sám bez toho, že by zohľadnil relevantné podklady a

dôkazy, a to iba s poukazom na zápisnicu o prehliadke motorového vozidla, fotodokumentáciu z danej
prehliadky a zistenie Národného monitorovacieho centra pre drogy, kde však bol údaj o množstve iba
orientačný, nakoľko uvedená správa sa primárne vzťahovala k cene jednotlivých drog na ulici. Na druhú
stranu však vôbec nezobral do úvahy moje vyjadrenie, že zaistené množstvo by mi postačovalo na 3-5
dávokafaktickytakprisvojomrozhodovanínezohľadniljedenzozákladnýchdôkazov,akýmbezpochyby

je výsluch obvineného (ust. § 119 ods. 2 TP). Takýto postup je o to viac zarážajúci, že zaistené množstvo
drogy bolo v objeme, ktoré aj obecne hraničí s množstvom určeným pre vlastnú spotrebu (desaťnásobok
obvykle jednorazovej dávky - ust. § 135 ods. 2 TZ). Za daných okolností je tak skutočne dôvodný záver,
že okresný súd zásadným spôsobom pochybil, keď sa pri určovaní obvykle jednorazovej dávky vôbec
nezaoberal mojou osobou, ako osobou konkrétneho konzumenta a vychádzal z vágneho tvrdenia, že je

potrebné posudzovať obvykle jednorazovú dávku z objektívneho hľadiska. Pri posudzovaní pojmového
znaku obvykle jednorazová dávka na použitie je teda skutočne potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu a individuálne zohľadňovať tieto skutočnosti vo vzťahu k osobe páchateľa (užívateľa),
jeho závislosti, kvantite a kvalite omamnej a psychotropnej látke, a to samozrejme tým skôr, že všetky
kritériá boli a sú okresnému súdu známe, a to tak moja osoba, ako aj stupeň mojej závislosti na pervitíne

a súčasne aj jeho kvantita a kvalita. V tomto smere je navyše dôkazná situácia uľahčená, nakoľko
predmetom posudzovania by som bol iba ja a nie iné neustanovené osoby. V danej súvislosti ešte
poukazujem napríklad aj na stanovisko Najvyššieho súdu SR vyjadrené v rozsudku sp.zn.: 6 Tz 17/2001,
v ktorom konštatoval, že nie je možné stanoviť všeobecne platnú paušálnu dávku drogy, ktorá stačí naakékoľvek ovplyvnenie psychiky človeka. Na margo vyššie uvedeného teda dopĺňam, že ak okresný
súd neakceptoval moje vyjadrenie, mohol si zaobstarať odborné vyjadrenie alebo nariadiť znalecké
dokazovanie, pričom podľa judikatúry posúdenie týchto otázok nie je vyšetrením duševného stavu a tieto

skutkové okolnosti možno odborne dokazovať aj pribraním iba jedného znalca z odboru zdravotníctva -
odvetvie psychiatria (R 61/2003). Na základe týchto výsledkov potom bolo možné zistiť, aké konkrétne
množstvo omamnej a psychotropnej látky (pervitínu) predstavuje moju obvykle jednorazovú dávku. Za
daných okolností je teda skutočne zrejmé, že nie je namieste postih podľa ust. § 172 TZ, ale iba podľa
privilegovanej skutkovej podstaty podľa ust. § 171 TZ, nakoľko nebolo zistených viac ako 10 obvykle

jednorazových dávok na moje použitie. Okresný súd potom zásadne pochybil aj v ďalšom prípade,
keď uviedol, že bol mojím konaním naplnený aj osobitný kvalifikačný znak v zmysle ust. § 172 ods. 2
písm. a) TZ, pretože som bol za takýto trestný čin v minulosti odsúdený, pričom toto odsúdenie nie je
zahladené. Hoci síce prvostupňový súd uviedol, že porovnával skutkové podstaty trestného činu podľa
ust. § 187 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 140/1961 Zb., Trestný zákon v znení účinnom do 31.12.2005,
za ktorý som bol rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 9.3.2005 sp. zn.: 2T/182/2003, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 2.8.2005, o.i. uznaný vinným zo spáchania trestného činu „Nedovolená
výroba a držba omamnej látky...“, s trestným činom podľa ust. § 172 TZ, dospel k nesprávnym záverom,
nakoľko toto predchádzajúce odsúdenie nespĺňa podmienku odsúdenia za „taký čin“, ako je to uvedené
v § 172 ods. 2 písm. a) TZ. Podľa ust. § 172 ods. 2 TZ odňatím slobody na 10 (desať) rokov až 15
(pätnásť) rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a už bol za taký čin odsúdený.

Z hľadiska objektívnej stránky sa pri ust. § 172 ods. 1 TZ vyžaduje, aby páchateľ neoprávnene konal
niektorým zo spôsobov uvedených v tomto odseku. To znamená, že sa postihuje neoprávnená držba
omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a nakladanie s nimi vo všetkých formách
uvedených v odseku 1 písm. a) až d), ale nie pre vlastnú potrebu, a to bez ohľadu na konkrétne množstvo
tejto látky. Rozhodujúce bude preukázanie okolnosti, že páchateľ mal túto látku v držbe, prípadne s

ňou nakladal uvedeným spôsobom, a to na účely jej predaja alebo distribúcie ďalším osobám, teda
nie pre vlastnú potrebu. Ako je však zrejmé z rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín z 9.3.2005, sp.
zn. 2T 182/03 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 2.8.2005, sp. zn. 1To 177/05, ja som
odsúdený za to, že som si pre seba zadovážil a prechovával omamnú látku (ust. § 187 ods. 1 písm. b/,
d/ zákona č. 140/1961 Zb., Trestný zákon v znení účinnom do 31.12.2005). To znamená, že ja som v

minulosti nebol odsúdený za tzv. dílerstvo. V súčasnej právnej úprave sú však páchatelia prechovávajúci
omamné látky pre vlastnú potrebu postihovaní podľa § 171 TZ, a pokiaľ tak konajú nie pre vlastnú
potrebu (popr. vo väčšom množstve) podľa ustanovenia § 172 TZ. Aj keď uvedené trestné činy majú
spoločný názov „Nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi“, ide - práve s ohľadom na naznačené odlišnosti - o rozdielne trestné

činy (prečin a zločin). Nie je preto pravdou, že trestný čin, za ktorý som bol v minulosti odsúdený,
by zodpovedal trestnému činu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) TZ, pretože v minulosti som nebol
odsúdený tzv. dílerstvo, pričom nie je ani podstatné, v akom množstve mi bola v tom čase omamná
látka (pervitín) zaistená. Podstatné by bolo iba to, keby som bol odsúdený za poskytnutie drogy inej
osobe, za čo som však odsúdený nebol. Navyše v zákone č. 140/1961 Zb., Trestný zákon v znení

účinnom do 31.12.2005 (ďalej len „starý TZ“) neexistovala taká konštrukcia, resp. také interpretačné
ustanovenie, ako je v ust. § 135 TZ, kedy sa od určitého množstva (od 11 jednorazových obvyklých
dávok) automaticky považuje konanie páchateľa za dílerstvo, a preto nie je možné túto prísnejšiu fikciu
aplikovať na trestný čin posudzovaný podľa starého TZ. Zákonodarca takouto novou právnou úpravou
všeobecne vyjadril pomyselnú hranicu medzi množstvom omamnej a psychotropnej látky neoprávnene

prechovávaným pre vlastnú potrebu užívateľa (hranica konzumentskej držby) a množstvom omamnej
a psychotropnej látky určeným na iné neoprávnené zaobchádzanie (spravidla dílerstvo). Z uvedeného
dôvodu som teda nemal byť uznaný za vinného z kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa ust. § 172
ods. 2 písm. a) TZ. Na margo vyššie uvedeného ešte poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
vedené pod sp. zn.: 6 Tdo 38/2009, ktorým som argumentoval už v rámci konania pred súdom, avšak

okresný súd na toto rozhodnutie vo svojom rozsudku nijakým spôsobom nereagoval. Okrem vyššie
uvedených výhrad a napriek záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu zotrvávam na názore, že
usvedčujúci dôkaz - injekčná striekačka obsahujúca biely prášok, v ktorom sa nachádzal pervitín, nebol
získaný zákonným spôsobom. Opakovane tak zdôrazňujem, že službukonajúci policajti nemali dôvod
na zastavenie osobného motorového vozidla, ktoré som viedol, resp. o tomto dôvode neexistuje žiaden

dôkaz. V tejto súvislosti sa tak nemôžem stotožniť so záverom súdu, že neexistencia dokumentácie
o spôsobe vybavenia priestupku je iba vnútornou záležitosťou polície a nemá v okolnostiach veci
vplyv na zákonnosť získaného dôkazu, nakoľko práve podozrenie zo spáchania priestupku malo byť
dôvodom zastavenia vozidla a preto je takáto dokumentácia v tejto súvislosti zásadná. To znamená, žeslužobný zákrok policajtov nemal zákonný podklad a ani dôkaz takto získaný nemožno považovať za
zákone získaný (viď obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR vedený pod sp. zn.: 5 Tdo 47/2010, popr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5 To 21/2010. Naopak vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho

súdu SR z 26.6.2012 sp. zn. 5 Tdo 47/2010 uvádzam, že toto rozhodnutie nie je v tejto veci priliehavé,
nakoľko sa jednalo o prípad, kedy mala polícia vedomosť o tom, že sa obžalovaný vyhýba nástupu
výkonutrestuodňatiaslobodyasúčasnebolavykonanábezpečnostnáprehliadka. Súčasnenesúhlasím
anisnázorom,ženebolpotrebnýpredchádzajúcipríkazalebosúhlasprokurátora,pretožeišloosituáciu,
kedy som ja alebo spolujazdec (S. K.) boli osobami pristihnutými pri trestnom čine a to z toho dôvodu, že

sme neboli takýmito osobami. Uvedené ustanovenie totiž podľa môjho názoru dopadá na situáciu, kedy
sa jedná o páchanie trestnej činnosti v súvislosti s inými priestormi a pozemkami, čomu nasvedčuje aj
znenie tohto odseku, kde je uvedené, že sa vzťahuje na osobu, na ktorú bol vydaný príkaz na zatknutie
alebo o prenasledovanú osobu, ktorá sa ukrýva práve v týchto priestoroch. V danom prípade však
nešlo o trestnú činnosť v súvislosti s daným priestorom, navyše keď v čase pred prehliadkou ani nebolo
zrejmé, čo sa nachádza v predmetnej striekačke, a preto nebol namieste ani záver, že sme osobami

pristihnutými pri trestnom čine. Podporne iba uvádzam, že ak by som akceptoval názor súdu, potom by
automaticky každé vizuálne zistenie striekačky, popr. obálky s bielym práškom vo vozidle, znamenalo
pristihnutie pri trestnom čine bez nutnosti súhlasu alebo príkazu prokurátora, čo však považujem za
nemysliteľné. Vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2009, sp.
zn. I. ÚS 363/09 uvádzam, že uvedené rozhodnutie nie je možné použiť na danú situáciu, nakoľko

skutkový stav uvedeného rozhodnutia je od posudzovaného odlišný a navyše ústavný súd sa vo svojom
rozhodnutí definovaním „iného priestoru“ zaoberal len na okraj, a to bez náležitého zdôvodnenia a
zohľadnenia konštantnej rozhodovacej činnosti iných súdov, resp. bez toho, že by sa s touto judikatúrou
nejakým spôsobom vysporiadal. V neposlednom rade uvádzam, že z rozhodovacej praxe najvyššieho
súdu je pritom zrejmé, že za iný priestor v zmysle § 99 ods. 2 TP považuje aj motorové vozidlo

ako hnuteľnú vec. V tejto súvislosti poukazujem napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2 Tdo 37/2011 zo dňa 25.10.2011, kde najvyšší súd vylúčil vykonanie prehliadky motorového vozidla
bez príkazu alebo súhlasu prokurátora, teda za podmienok uvedených v ust. § 101 ods. 3 TP a vyslovil,
že pri prehliadke motorového vozidla išlo o prehliadku iného priestoru, ktorá mala byť vykonaná, avšak
nebola v súlade s ust. § 101 TP. V danej súvislosti tak iba dopĺňam, že sa skutočne jedná o ojedinelý a

okrajový právny názor, ktorý je zjavne v rozpore s konštantnou judikatúrou či už najvyššieho súdu, ale
aj samotného ústavného súdu, kde neexistuje iné obdobné rozhodnutie, ale naopak, existujú dokonca
neskoršie rozhodnutia posudzujúce zákonnosť prehliadky motorového vozidla ako iného priestoru (napr.
IV. ÚS 301/2011, II. ÚS 31/2012 a pod.).“

S ohľadom k uvedenému na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného navrhol
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie hlavne z dôvodu, že vo
veci bolo v prípravnom konaní vypočutých päť policajtov, z ktorých ani jeden nebol vypočutý na
hlavnom pojednávaní a výpovede boli čítané v rozpore s ustanovením § 263 Tr. por. V prípade, ak by
odvolací súd tento návrh neakceptoval, obhajca navrhol napadnutý rozsudok zrušiť s tým, že odvolací

súd sám oslobodí obžalovaného spod obžaloby, keď poukázal na to, že už v roku 2010 príslušný
vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie pre súdený skutok, a zároveň poukázal na viaceré rozhodnutia
rôznych prokuratúr, ktoré konštatovali pochybenia policajtov pri obdobnom postupe, ako to bolo v
prípade obžalovaného.

Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o treste, podal odvolanie aj prokurátor Krajskej prokuratúry v
Žiline. Podanie odvolania odôvodnil nasledovne: „Súd po aplikácii asperačnej zásady upravenej v §
41 ods. 2 Trestného zákona uložil obžalovanému trest na spodnej hranici zvýšenej trestnej sadzby 10
až 20 rokov. Pri ukladaní trestu však nedostatočne prihliadol na skutočnosť, že obžalovaný spáchal 4
úmyselné trestné činy - obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi, zločin vydierania a prečin krádeže a prečin
ublíženia na zdraví. Samotná skutočnosť, že súd nemôže prihliadať na priťažujúce okolnosti podľa §
37 písm. h) a § 37 písm. m) Trestného zákona, by nemala znamenať, že sa automaticky prikloní k
spodnej hranici tejto sadzby. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, prihliadnuc na ochranu spoločnosti
pred páchateľmi trestných činov, individuálnu a generálnu prevenciu, ako aj na represívnu stránku trestu

a potrebu vyjadrenia morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou, je podľa môjho názoru potrebné
uložiť obžalovanému trest odňatia slobody v hornej polovici trestnej sadzby.“ Na základe uvedeného
navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil v častivýroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám a zmenil rozsudok v napadnutej časti v
neprospech obžalovaného.

K odvolaniu krajského prokurátora sa vyjadril prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný nasledovne:
„S vyššie uvedenou argumentáciou prokurátora krajskej prokuratúry sa jednoznačne nestotožňujem,
pričom poukazujem na odôvodnenie môjho odvolania zo dňa 13.9.2013. Z môjho odvolania totiž
jednoznačne vyplýva, že som nemohol naplniť skutkovú podstatu trestného činu (obzvlášť závažného
zločinu) podľa ust. § 172 ods. 2 písm. a) TZ, nakoľko som v minulosti nebol odsúdený za trestný čin,

ktorý by zodpovedal trestnému činu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) TZ a dokonca som nemohol
naplniť ako skutkovú podstatu trestného činu (zločinu) podľa ust. § 172 ods. 1 TZ, pretože zaistené
množstvo drogy bolo v objeme, ktoré som mal pre osobnú spotrebu (nepresahovalo desaťnásobok mojej
obvykle jednorazovej dávky - viď ust. § 135 ods. 2 TZ). V tejto súvislosti súčasne poukazujem aj na
jednu zo základných zásad trestného konania vyplývajúcu z ust. § 2 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z.z.,
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len TP“) - „in dubio pro reo“, teda „v pochybnostiach

v prospech obžalovaného.“ Za daných okolností je preto zjavne nesprávna argumentácia krajskej
prokuratúry, nakoľko tá vychádza z toho, že som mal spáchať obzvlášť závažný zločin. Aj keby som
čisto teoreticky pripustil spáchanie obzvlášť závažného zločinu, ani takáto skutočnosť by nič nemenila
na fakte, že uložený trest nie je neprimerane mierny a v podstate zo samotného odvolania nie je zrejmé,
prečo ho za taký považuje krajská prokuratúra. Okresný súd totiž vysvetlil, prečo uložil - za prihliadnutia

ku všetkým relevantným skutočnostiam - daný trest a nie je preto pravdou, že by sa okresný súd
automaticky priklonil k spodnej hranici sadzby 10 až 20 rokov. Súčasne ani obecný odkaz na prevenciu a
na represívnu stránku trestu nemôže sám osebe odôvodňovať uloženie trestu odňatia slobody v hornej
polovici trestnej sadzby. S ohľadom na uvedené vyššie uvedené skutočnosti teda navrhujem, aby krajský
súd, v súlade s ust. § 319 TP, odvolanie krajskej prokuratúry ako nedôvodné zamietol.“

Krajský súd na podklade odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom mal na zreteli
aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali
podaniedovolaniapodľa§371ods.1Tr.por.,azistil,žeodvolanieobžalovanéhoaniodvolaniekrajského

prokurátora nie je dôvodné.

Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania
uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, práva na obhajobu - § 2 ods.
9, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. Odvolací

súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom
postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

K výroku o vine

Okresný súd po vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku
priebeh skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného
dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako
aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. d), ods. 2 písm. a) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu
prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku

práve podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými

právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázke viny a trestu. Okresný súd zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil aj výrok o treste.
Odôvodnenie rozsudku teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por.Závery okresného súdu, prezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie týchto záverov v
odôvodnení napadnutého rozsudku, si v celom rozsahu krajský súd osvojil, a preto v zásade na
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.

Krajský súd konštatuje, že obžalovaný je usvedčovaný zo súdeného skutku predovšetkým vlastným
priznaním sa k tomu, že v čase spáchania skutku bol závislým užívateľom pervitínu a injekčná striekačka
obsahujúcapervitín,nájdenávaute,bolajeho,akoivýpoveďousvedkov-A.U.aP.M.(službukonajúcich
policajtov), ktorí pri služobnom zákroku, ktorým plnili úlohy Policajného zboru Slovenskej republiky,

predmetnú injekčnú striekačku s obsahom pervitínu našli pri prehliadke motorového vozidla, ktorý viedol
obžalovaný. Skutočnosť, že predmetná injekčná striekačka patrila obžalovanému, uviedol v prípravnom
konaní aj svedok S. K., ktorého obžalovaný v motorovom vozidle viezol.

V predmetnom trestnom konaní teda nebola sporná skutočnosť, že injekčnú striekačku s obsahom drogy
pervitínu mal vo svojej držbe obžalovaný Q. I., ktorý s ňou disponoval a bol konzumentom označenej

drogy.Spornouskutočnosťouaprimárnounámietkouobžalovaného,prednesenoutakvprvostupňovom,
ako i v odvolacom konaní, ostalo len posúdenie toho, koľkým obvykle jednorazovým
dávkam zaistené množstvo pervitínu zodpovedá, ktorá skutočnosť je prioritnou pre právnu kvalifikáciu
súdeného skutku.

Kým obžalovaný sa s poukazom na publikované komentáre k Trestnému zákonu, účinnému od
1.1.2006, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Tz 17/2001, celkom z logických
príčin domáhal subjektívneho, a nie objektívneho prístupu pri stanovení obvykle jednorazovej dávky
drogy, t.j. aby sa obvykle jednorazová dávka drogy stanovovala podľa závislosti konzumenta (čo
by v danom prípade po overení hodnovernosti tvrdení obžalovaného o stupni jeho závislosti bolo v

jeho prospech), a nie podľa objemového kritéria, pri ktorom sa žiadna závislosť konzumenta drogy
nezohľadňuje, teda nezisťuje sa, aké konkrétne množstvo a koncentrácia drogy zodpovedá u toho-
ktorého konzumenta obvykle jednorazovej dávke. Dôvody tohto prístupu už dostatočne a erudovane
vysvetlil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Okresný súd oprel svoje úvahy o právny
názor tunajšieho trestnoprávneho kolégia prezentovaný v prijatom judikáte Jtk 14/2011 zo 16.11.2011,

ktorý sa týkal stanovenia obvykle jednorazovej dávky konopy - marihuany. Uvedený judikát vychádzajúci
z uznesenia tunajšieho krajského súdu, sp.zn. 1To/86/2011 z 20.9.2011, je zrejme obhajobe známy,
keďže časť odvolacích námietok je úplne totožná s námietkami, ktoré boli prednesené sťažovateľom
v rámci konania o sťažnosti v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp.zn. 1To/86/2011.
Krajský súd aj v danom prípade zostáva zástancom tohto objektívneho prístupu, v zmysle ktorého

rozhodujúcim kritériom pre určenie obvykle jednorazovej drogy je kvantitatívne určenie - t.j. aký objem
omamnej, resp. psychotropnej látky u jej konzumentov všeobecne postačuje na výrobu (prípravu)
jednorazovej dávky. Podľa názoru odvolacieho súdu pojem „obvykle“ nemožno vykladať subjektívne
vo vzťahu ku konkrétnemu konzumentovi drogy, ale všeobecne vo vzťahu ku konkrétnej droge, ktorá
sa na čiernom trhu predáva výlučne podľa kvantitatívnych kritérií. V danom prípade sa odvolací súd

stotožnil s názorom okresného súdu vychádzajúcim aj zo zistení Národného monitorovacieho centra
pre drogy zriadeného pri Úrade vlády Slovenskej republiky, v zmysle ktorého za obvykle jednorazovú
dávku psychotropnej látky pervitínu možno považovať množstvo tejto látky v objeme 0,1 ml. Takto
umožňuje vylúčiť tendenčnosť tvrdení konzumenta, ktorý môže zveličovať, či skresľovať množstvo drogy
reprezentujúcej obvykle jednorazovú dávku drogy, aby dosiahol jej priaznivejší počet. Najpodstatnejším

z hľadiska trestného práva však je, že objektívny prístup umožňuje zabrániť neprípustnému rozdielu
medzi trestnosťou konania prvokonzumenta a dlhodobého užívateľa drogy. Pokiaľ by zákonodarca v
dôsledku kategorizácie konzumentov drog podľa stupňa ich závislosti sledoval odlišné zaobchádzanie s
konzumentmi drog, tak by to nepochybne expressis verbis vyjadril v litere zákona. V tomto smere nestačí
len poukazovanie na komentáre k trestným kódexom, keďže tieto prezentujú len to, ako ustanovenie

zákona vykladá autor komentára, a nie sú prameňom práva v pravom zmysle slova. Podľa názoru
krajského súdu subjektívny prístup založený na posudzovaní závislosti toho-ktorého konzumenta drogy,
ktorý nemusí v konečnom dôsledku vyznieť v prospech každého trestne stíhaného konzumenta drogy
(napr. ak je prvokonzument, či začínajúci užívateľ drogy prichytený s väčším množstvom dávok, ktoré
si zabezpečil do zásoby), nemá vzhľadom na už aj vyššie uvedené argumenty opodstatnenie.

K ďalšej odvolacej námietke, vytýkajúcej okresnému súdu právne posúdenie skutku aj podľa
kvalifikovanej skutkovej podstaty § 172 ods. 2 písm. a) Tr. zák., odvolací súd uvádza, že sa v celom
rozsahu stotožňuje s tým, čo v tomto smere uviedol už okresný súd. Aj odvolací súd dospel k záveru, žeu obžalovaného ide o špeciálnu recidívu (čím naplnil kvalifikovanú skutkovú podstatu podľa § 172 ods. 2
písm. a/ Tr. zák.), keďže obžalovaný už bol za taký čin v minulosti odsúdený (pričom toto predchádzajúce
odsúdenie nie je zahladené), a to rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/182/2003 z

9.3.2005 v spojení s uznesením tunajšieho krajského súdu, sp.zn. 1To/177/2005 z 2.8.2005, ktorým bol
uznaný za vinného okrem iného aj zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej
látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b), d) Tr.
zák., účinného do 31.12.2005, t.j. zákona č. 140/1961 Zb.

Odvolací súd pripomína, že trestná zodpovednosť za trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej
látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 Tr. zák., účinného
do 31.12.2005, bola založená bez ohľadu na množstvo takejto látky a bez ohľadu na to, či takúto
látku páchateľ vyrobil, vyvážal, dovážal, prevážal, kúpil, vymenil, inak zadovážil, predával, inak
sprostredkoval,prechovávalpoakúkoľvekdobupresebaalebopreiného.Skutkovápodstataobsiahnutá
v § 187 Tr. zák., účinného do 31.12.2005, takéto rozlišovanie medzi tým, kto mal byť konečným

konzumentom drogy (či páchateľ alebo osoba odlišná od páchateľa), vôbec neobsahovala. Zo skutkovej
podstaty trestného činu podľa § 187 Tr. zák., účinného do 31.12.2005, bolo vylúčené neoprávnené
prechovávanie omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora pre vlastnú spotrebu, ktoré
bolo postihované podľa § 186 Tr. zák., účinného do 31.12.2005. Prechovávaním omamnej látky,
psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora pre vlastnú potrebu sa podľa § 89 ods. 12 Tr. zák., účinného

do 31.12.2005, rozumelo mať neoprávnene v držbe po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú
látku, jed alebo prekurzor v množstve, ktoré zodpovedá najviac obvykle jednorazovej dávke na použitie,
a to pre osobnú spotrebu. O „neoprávnenú držbu“ omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo
prekurzora podľa § 187 Tr. zák., účinného do 31.12.2005, išlo teda v prípade, ak sa tieto látky
prechovávali vo väčšom množstve, než aké zodpovedalo obvykle jednorazovej dávke, a to bez ohľadu,

či v skutočnosti páchateľ mal takúto látku v neoprávnenej držbe pre vlastnú spotrebu alebo pre
iného. Vtedajšia právna úprava - zákon č. 140/1961 Zb. (Trestný zákon účinný do 31.12.2005) teda
na rozdiel od súčasnej právnej úpravy - zákona č. 300/2005 Z.z. (Trestného zákona účinného od
1.1.2006) neobsahovala také interpretačné ustanovenie, ktoré by vzhľadom na množstvo neoprávnene
prechovávanej „drogy“ umožňovalo automaticky považovať konanie páchateľa za „dílerstvo“. Z výroku

o vine v rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/182/2003 z 9.3.2005, konkrétne z právnej
vety jednoznačne vyplýva, že Q. I. v bode 2/ označeného rozsudku „neoprávnene psychotropnú látku
inak zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu“, pričom v právnej vete nie je ani zmienka o tom, či
tak mal robiť pre seba alebo inú osobu. Zo skutkovej vety označeného rozsudku Okresného súdu Dolný
Kubín, sp.zn. 2T/182/2003 z 9.3.2005 zároveň vyplýva, že obžalovaný neoprávnene prechovával „18

ks skladačiek hmotnosti asi 1700 mg s obsahom 680 mg čistej 100 % látky metamfetamínu (pervitín), 1
ks umelohmotnej injekčnej striekačky s bielym práškom celkovej hmotnosti 140 mg s obsahom 56 mg
čistej 100 % látky metamfetamínu (pervitín)“, čo by aj podľa názoru odvolacieho súdu umožňovalo podľa
súčasnej právnej úpravy tento skutok kvalifikovať podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Tr. zák., účinného
od 1.1.2006.

K námietke obžalovaného, vytýkajúcej nezákonnosť získania usvedčujúceho dôkazu - injekčnej
striekačky obsahujúcej pervitín, odvolací súd poukazuje na právny názor uvedený vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí vydanom v tomto konaní - v uznesení, č.k. 1To/115/2012-171 z 15.1.2013,
na ktorom v celom rozsahu zotrváva. Vzhľadom na to, že predmetné uznesenie krajského súdu je

obidvom stranám konania známe, odvolací súd nepovažuje za potrebné opakovať jeho obsah.
Vykonané dôkazy v ich súhrne bezpečne preukazujú a ani odvolací súd nemá žiadne pochybnosti o tom,
že skutok uvedený v napadnutom rozsudku sa stal, tento spáchal obžalovaný Q. I. a vykazuje všetky
znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 2

písm. a) Tr. zák. Tento záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti prezentované obžalovaným v jeho
odvolaní.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.K odvolacím námietkam obžalovaného, vytýkajúcim súdu prvého stupňa spôsob hodnotenia dôkazov,
krajský súd poznamenáva, že okresný súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania vyhodnotil vykonané

dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj
presvedčivoodôvodnenýmspôsobom,ktorémuzhľadiskapravidieltak,akosúuvedenévustanovení§2
ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa neodporuje základným
princípom logického myslenia.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich
hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd
nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté
dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému
rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle zákonných ustanovení. V prejednávanej veci odvolací súd

ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v
zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.

2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou)
konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
súdu ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (napr. I. ÚS 98/97).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta

hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov
a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.
Odvolanie je v podstate založené na opakovaných dôvodoch obhajoby obžalovaného použitej v konaní
pred súdom prvého stupňa. S námietkami obžalovaného, skutkovými a právnymi, sa síce súd prvého
stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal, ale sporné otázky nastolené odvolaním vyriešil vlastným

rozhodnutím odvolací súd.

K výroku o treste

Odvolací súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, pokiaľ ide

o druh a výmeru uloženého trestu. Trest tak, ako bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, je
v súlade so zákonom.

Okresný súd postupoval správne, keď obžalovanému uložil súhrnný trest odňatia slobody podľa
asperačnej zásady za celú zbiehajúcu sa trestnú činnosť - t.j. za všetky trestné činy spáchané vo

viacčinnomsúbehu,vdanomprípadeokremobzvlášťzávažnéhozločinunedovolenejvýrobyomamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods.
1 písm. d), ods. 2 písm. a) Tr. zák. aj za:- krádež podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. spáchaný v štádiu pokusu v spolupáchateľstve, za ktorý
bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 2T/21/2011-565 zo 7.9.2011 (vo
vzťahu k Q. I. právoplatným toho istého dňa) na trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, výkon

ktorého mu bol podmienečne odložený a určená skúšobná doba vo výmere 17 mesiacov;
- prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v spojení s § 138
písm. d) Tr. zák., za ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 9T/15/2011-177 z
24.11.2011 (právoplatným 10.12.2011) na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov; výrok
o treste uloženom trestným rozkazom sp.zn. 2T/21/2011 zo 7.9.2011 bol zrušený;

- zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č.k.
3To/38/2013-209 z 23.5.2013 (právoplatným toho istého dňa) uložený súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 5 a pol roka; zároveň boli zrušené výroky o treste v rozsudku Okresného súdu Dolný
Kubín, sp.zn. 9T/15/2011 a v trestnom rozkaze, sp.zn. 2T/21/2011; takto uložený trest odňatia slobody
obžalovaný v čase rozhodovania odvolacieho súdu vykonával.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s úvahami okresného súdu ohľadne poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností. Keďže krajský prokurátor svojím odvolaním namietal len neprimeranosť
uloženého trestu, spočívajúcu v jeho nízkej výmere, odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa len
k tejto primárnej odvolacej námietke.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne

súčasne v každom treste.

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom
výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých
členov spoločnosti, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom
nesmie byť prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza
z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred

ich páchateľmi.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,

za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiadúce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda
obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne,
ako aj etické.

Ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34 ods. 4 Tr. zák.,
podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa
nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy.Zásada proporcionálnosti trestu znamená, že trest musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.

Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy
a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri
náležitomzhodnoteníosobypáchateľa.Možnosťnápravypáchateľakonkretizujejehoosobuvovšetkých
zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa
na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom,

vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký
význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k
spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v
plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom
spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov
spoločnosti.

Súd prvého stupňa pri ukladaní trestov vychádzal zo spojenia a vzájomnej vyváženosti oboch princípov,
a to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.

Podľa názoru odvolacieho súdu súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov (t.j. pri dolnej hranici

trestnej sadzby) je dostatočný - primeraný vo vzťahu k celej zbiehajúcej sa trestnej činnosti, a to tak na
ochranu spoločnosti, ako aj na nápravu obžalovaného. Tento trest dostatočne, primerane a spravodlivo
zohľadňuje účel trestu z hľadiska jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom takto uložený trest v
plnej miere odzrkadľuje možnosť nápravy a pomery obžalovaného.

Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.