Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. august 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/33/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200128
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3022200128.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov
JUDr. Zuzany Slušnej a JUDr. Jozefa Šuleka v právnej veci žalobcu: Mgr. U. U., bytom X. XXX/XX,
Púchov, proti žalovanému: U. P. so sídlom X. XXX/XX, P., zastúpený: L.. R. X. & P., s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Z. XXX/X, V., C.: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č.: M zo dňa 27. januára 2022,

r o z h o d o l :

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Mesta Púchov č.: M zo dňa 27. januára 2022 a vec v r a c i
a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie žalovaného

1. Listom zo dňa 02.11.2021 požiadal žalobca Mestský úrad Púchov o sprístupnenie informácie v zmysle
zákona č. 211/2000 Z.z., a to konkrétne o zaslanie odborného stanoviska č. 41/19 vypracovaného
Ing. K. L. z Y. k vyčísleniu hodnoty pripokládky chráničky Mesto P., ktoré bolo fakturované faktúrou č.
XX/XXXX zo dňa 15.02.2019, zaevidovanej dňa 11.12.2018, uhradenej dňa 28.03.2019 a na stránke
www.puchov.sk zverejnenej dňa 10.04.2019.

2. Mestský úrad P. rozhodol o žiadosti žalobcu svojím rozhodnutím č. M
zo dňa 11.11.2021 tak, že žiadosti žalobcu nevyhovel a požadované informácie nesprístupnil v celom
rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade požadovaná informácia nesúvisí
s nakladaním s majetkom mesta a verejnými prostriedkami, nakoľko závery predmetného
odborného posudku nie sú podkladom, súčasťou ani obsahom žiadneho právneho úkonu, účastníkom
ktorého by bolo mesto, a predmetnom ktorého by bolo nakladanie s majetkom mesta alebo verejnými
prostriedkami, peňažné alebo iné vecné plnenie zo strany mesta alebo v prospech mesta. Závery

plynúcezpožadovanéhoodbornéhostanoviskamestozatiaľžiadnymspôsobomnevyužiloaninepoužilo
a preto majú vyslovene len interný prevádzkový charakter. Nie je však vylúčené, že požadovaná
informácia bude v budúcnosti predmetom vyjednávania so zmluvnými partnermi a bude
slúžiť ako podklad pre uzatvorenie zmluvného vzťahu. Nakoľko informácia nebola použitá, je v záujme
obyvateľov mesta nesprístupniť ju, nakoľko jej sprístupnením by mohla byť zhoršená vyjednávacia
pozíciamestavovzťahu kpotencionálnymzmluvnýmpartneromazmluvnýmpodmienkam,

ktoré chce mesto s nimi dohodnúť. Z tohto pohľadu je nezverejnenie požadovanej informácie v záujme
riadneho výkonu povinností mesta pri správe majetku mesta a to najmä v záujme dodržania zásady
hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti a účelovosti použitia verejných prostriedkov.3. Voči rozhodnutiu Mestského úradu Púchov č. M zo dňa 11.11.2021 podal žalobca odvolanie, o ktorom
rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č.: M zo dňa 27. januára 2022 tak, že odvolanie žalobcu

podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou
prvostupňového správneho orgánu. Žalovaný dodal, že súhlasí s názorom, že je dôvodná potreba pri
plnení úloh podľa § 7 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. nesprístupniť informácie, ktorých zverejnením by
mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu k potencionálnym

zmluvným partnerom a zmluvným podmienkam, ktoré chce mesto s nimi dohodnúť. Žalovaný má ďalej
za to, že požadovaný druh informácií nespadá pod pojem povinne sprístupňovanej informácie podľa § 3
zákona č. 211/2000 Z. z., pretože sprístupnením informácie by bola ohrozená schopnosť zabezpečenie
spôsobilostimestapriplneníúlohvzmyslezákonač.138/1991Zb.Požadovanáinformáciamácharakter
vnútornej informácie, pretože nie je informáciou ako mesto nakladalo s majetkom, ale má slúžiť pre ďalší
postup v budúcnosti ako podklad interných porád a konzultácií. Požadovaná informácia je odborným

stanoviskom týkajúcim sa vyčíslenia hodnoty pripokládky chráničky. Nie je informáciou o tom čo sa
uskutočnilo, ale o tom čo by mohlo byť.

II.
Argumenty žalobcu a vyjadrenie žalovaného

4. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáha zrušenia v záhlaví tohto rozsudku uvedeného
rozhodnutia žalovaného č.: M zo dňa 27. januára 2022 a tvrdí, že na požadovanú informáciu sa
nevzťahuje žiaden z dôvodov uvedených v § 8 až § 11 zákona č. 211/2000
Z.z., pre ktorý by bolo možné informáciu nesprístupniť. Žalobca zdôraznil, že je toho názoru, že odborné

stanovisko bolo získané za verejné prostriedky a vzniklo na základe odbornej úvahy
znalkyne, a teda nemôže byť vydávané za vnútornú konzultáciu. Postup žalovaného považuje žalobca
za arbitrárny, pretože nie je náležite a dostatočne odôvodnený a je schovaný
iba za všeobecné frázy o zabezpečení spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy. Žalobca považuje za
úplnú vecnú nezmyselnosť argumentácie o tom, že je v záujme obyvateľov mesta

požadovanú informáciu nesprístupniť a žeby mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu
k zmluvným partnerom a zmluvným podmienkam, ktoré chce mesto s nimi dohodnúť. Žalobca zdôraznil,
že akékoľvek nakladanie s majetkom mesta sa musí uskutočniť v súlade so zákonnými pravidlami
verejnej súťaže a podľa nich sa podmienky s potencionálnymi partnermi nedojednávajú
individuálne, lebo musia byť určené vopred a sú voči všetkým potencionálnym partnerom od začiatku

kogentne rovnaké, pričom tí partneri ani vopred nie sú známi, nakoľko sa zistia až po ich prihlásení sa do
tej vyhlásenej verejnej súťaže. Žalobca dodal, že ak by sa pripustil názor žalovaného, tak by v princípe
hocijaký dokument získaný za verejne finančné prostriedky mohol orgán verejnej správy kedykoľvek
označiť, že je jeho „vnútornou konzultáciou a poradou“, aby tak zabránil jeho sprístupneniu a verejnej
kontrole v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. Súčasne žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v

Trenčíne, č.k. 11S/231/2019-48 zo dňa 21.09.2021 v obdobnej veci, kde správny súd skonštatoval, že
žalovaný odmietnutím sprístupnenia Odborného stanoviska č. 41/2019 zaťažil administratívne konanie
vadounesprávnehoprávnehoposúdeniavecispočívajúcehovnesprávnejaplikáciijudikatúryÚstavného
súdu Slovenskej republiky na prípad žalobkyne, za situácie, keď základné skutkové okolnosti žiadosti
o sprístupnenie informácie sa výrazne odlišovali od skutkových okolností prípadu, z ktorých pôvodný

právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vecne vychádzal. Na základe vyššie uvedeného
žalobca uzavrel, že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom
verejne správy, čo malo za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí ako i jeho odôvodnení. Zopakoval argumentáciu
obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí a dodal, že žalovaný posúdením princípu prevažovania verejného
záujmu dospel k jednoznačnému záveru, že v tomto prípade je nutné obmedziť právo žalobcu
(jednotlivca) na informácie (aj keď len dočasne) v dôsledku možného porušenia ochrany verejného

záujmu(ohrozeniebudúcehoefektívnehovyužitiaverejnýchprostriedkovvprospechobyvateľovmesta),
ku ktorému by zverejnením požadovanej informácie došlo.

III.Posúdenie skutkových tvrdení a právnych argumentov

6. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého

právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10
S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu
v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§
119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v
rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods.

1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods.
1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna
žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), bez povinnosti obligatórneho zastúpenia
advokátom (§ 49 ods. 2 písm. c/ S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré
môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec rozhodol bez
pojednávania (§ 107 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 182 ods. 1 písm. g/ S.s.p. a § 105 ods. 2 písm. a/ S.s.p.)

a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho
a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá S.s.p.) k záveru, že nakoľko
rozhodnutie žalovanej nie je v súlade so zákonom, keď vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ S.s.p.), je potrebné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba je dôvodná,

preto verejne vyhláseným rozsudkom (§ 137 ods. 4 S.s.p.) vyslovil, že zrušuje rozhodnutie žalovaného
a vec mu vracia na ďalšie konanie (§191 ods. 1 písm. c/ S.s.p.).
7. Podľa § 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

8. Podľa § 26 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a
rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

9. Podľa § 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a
šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a
mravnosti.

10. Podľa § 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania

ustanoví zákon.

11. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby,
ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej
činnosti.

12. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

13. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho
alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

14. Z ustanovenie článku 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky možno vyvodiť ústavné

právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne
zisťovaním, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa
nachádzajú. Nejde teda ešte o samotné informácie, ale o informáciu o informácií. Prijímanie informácií je
získanieinformáciedovlastnejdispozičnejsférytak,abymohlabyťsubjektomprevlastnúpotrebu,akoaj
pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako

aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-
obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovaním informácií je akýkoľvek spôsob
odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom. Ústavné právo vyhľadávať,
prijímať a rozširovať informácie nie je ratione personae obmedzené, lebo patrí každému, teda akejkoľvekfyzickej alebo právnickej osobe. Z ustanovenia článku 26 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky ďalej vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému. Táto povinnosť
je ratione personae obmedzená, lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s

ich činnosťou. Iné subjekty (ktoré netvoria súčasť orgánov verejnej moci) ústavne zakotvenú povinnosť
poskytovať informácie každému nemajú. To samozrejme neznamená, že by im, resp. niektorým z nich
nemohla byť takáto povinnosť uložená, napr. zákonom alebo na základe zákona. Za orgány verejnej
moci treba považovať jednak orgány štátnej moci a jednak orgány verejnej správy. Orgánmi štátnej moci
sú Národná rada Slovenskej republiky (ako orgán zákonodarnej moci), prezident Slovenskej republiky a

vláda Slovenskej republiky (ako orgány výkonnej moci), Ústavný súd Slovenskej republiky, všeobecné
súdy a Súdna rada Slovenskej republiky (ako orgány súdnej moci). Orgánmi verejnej správy sú jednak
orgány všeobecnej a špecializovanej štátnej správy (ústredné, resp. s celoštátnou pôsobnosťou a
regionálne), ďalej vyššie územné celky a obce ako orgány územnej a obecnej samosprávy a napokon
aj iné subjekty, ktoré vykonávajú niektoré právomoci verejnej správy. Z hľadiska skúmanej problematiky
je pre orgány verejnej moci príznačné najmä to, že náplňou ich činnosti je realizácia práv a

povinností verejnej moci. Ďalej je dôležité, že pri tejto činnosti hospodária s verejnými financiami alebo
nakladajú s majetkom štátu, alebo majetkom obcí. Napokon je príznačné, že orgány verejnej
moci sú spravidla kreované zákonmi, resp. na základe zákonov, ktoré patria do oblasti verejného práva.
Skôr len výnimočne sú tieto orgány kreované podľa súkromného práva. V ústave vymedzená povinnosť
orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti je premietnutá do ustanovenia § 2 zákona

č.211/2000Z.z.,keďževtomtoustanovenísadefinujúpovinnéosoby,tedaosobypovinnésprístupňovať
informácie. V § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. uvedené štátne orgány, obce a právnické osoby a
fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, treba považovať za orgány verejnej
moci. V § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií uvedené právnické osoby zriadené zákonom môžu byť

tiež orgánmi verejnej moci, pokiaľ majú právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo
právnických osôb. V rovnakom ustanovení uvedené právnické osoby zriadené štátnym
orgánom alebo obcou podľa osobitného zákona spravidla orgánmi verejnej moci nie sú. Ide totiž o
rozpočtové apríspevkovéorganizácie.Napokonv§2ods.3zákonač.211/2000Z.z.právnické
osoby založené povinnými osobami podľa ods. 1 a ods. 2 taktiež spravidla nie sú orgánmi verejnej moci.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že hoci ústavnú povinnosť poskytovať informácie o svojej
činnosti majú v zmysle článku 26 ods. 5 ústavy iba orgány verejnej moci, zákonom o slobode informácií
bol okruh povinných subjektov rozšírený aj o také subjekty, ktoré za orgány verejnej moci považovať
nemožno. Ďalej treba konštatovať, že všetky povinné osoby vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1 až
ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. majú v zásade ratione materiae plnú informačnú povinnosť v

rozsahu svojej činnosti. Jedinou výnimkou sú právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje
právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti
verejnej správy podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., pretože rozsah informačnej povinnosti týchto
subjektov je ratione materiae vymedzený tak, že sa týka iba ich rozhodovacej činnosti, nie
teda celej činnosti. Cieľom zákona o slobodnom prístupe k informáciám je poskytovať informácie z

činnosti verejnej správy a tým napomáhať princípu dobrej verejnej správy ako aj
skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné pravidlá správneho konania uvedené
v § 3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva predovšetkým ústava
(najmä článok 2 Ústavy Slovenskej republiky) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom
Európskej únie, resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným

spôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému,
v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a
činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy dobrej správy (Good Governance, Good
Administration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch
najmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie.

Odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej
verejnej správe vypočítava základné princípy, ktorými by sa mal riadiť každý orgán verejnej správy vo
vzťahu k súkromným osobám. Právo na dobrú verejnú správu potom vyjadruje právo súkromnej osoby,
aby mu štát garantoval, že verejná správa bude fungovať na princípoch verejnej správy. Toto
právo síce nepatrí medzi tradične uznávané základné ľudské práva, ale neustálym rozvíjaním myšlienky

o práve na dobrú správu Rada Európy významným spôsobom prispieva k jeho
vzniku. Ide o kombináciu viacerých uznaných práv vo vzťahu k verejnej správe, ktoré
spolu tvoria jedno právo. Právo na dobrú verejnú správa zahŕňa v sebe aj princíp transparentnosti, ktorý
spája kontrolu činnosti verejnej správy s právom osôb vedieť všetko podstatné o výkone verejnej správy.Má teda aj ďalšiu dimenziu, a to právo na informácie, ktoré patrí medzi základné politické práva (článok
17 Listiny základných práv a slobôd a článok 26 Ústavy Slovenskej republiky). Ústavnoprávna úprava
na Slovensku ukladá orgánom verejnej moci povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o

svojejčinnosti.Podmienky aspôsobvykonávaniatejtopovinnostiustanovujezákonč.211/2000
Z.z.. Správny súd ďalej zdôrazňuje, že koncept dobrej správy obsahuje jednak pravidlá zakotvené v
právnych normách hmotnoprávnej a procesnej povahy ale aj ďalšie požiadavky, ktoré síce nezaväzujú
správne orgány k dobrému správaniu silou právne záväzných a vynútiteľných noriem, ale
pôsobiaakoštandardverejnejmorálkyavšeobecnejslušnostinaúrovnisúčasnéhocivilizačnéhovývoja.

15. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného ako i konania, ktoré mu predchádzalo musí
správny súd konštatovať, že rozhodnutie žalovaného je založené na nesprávnom právnom
posúdení a na názoroch, ktoré absolútne nerešpektujú princípy dobrej verejnej správy popísané v bode
14 tohto rozsudku. V posudzovanom prípade sa žalobca domáha zaslania Odborného
stanoviska, ktoré si žalovaný objednal a za ktoré žalovaný aj zaplatil. Žalovaný ako povinná osoba v

zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. teda jednoznačne pri svojej činnosti, ktorej výsledkom bolo
zaobstaranie si predmetného odborného stanoviska nakladal s verejnými prostriedkami a správny súd
nevidí žiaden zákonný dôvod nesprístupnenia predmetného odborného stanoviska. Takýto dôvod nie
je obsiahnutý ani v zákone č. 211/2000 Z.z. a ani v žiadnom inom. Taktiež sa správny súd nestotožnil
ani s argumentáciou žalovaného, ktorej podstata spočívala v tom, že žalovaný posúdením princípu

prevažovania verejného záujmu dospel k jednoznačnému záveru, že v tomto prípade
je nutné obmedziť právo žalobcu (jednotlivca) na informácie (aj keď len dočasne) v dôsledku možného
porušenia ochrany verejného záujmu (ohrozenie budúceho efektívneho využitia verejných prostriedkov
v prospech obyvateľov mesta), ku ktorému by zverejnením požadovanej informácie
došlo. Takéto zdôvodnenie je v príkrom rozpore s už spomínanými princípmi dobrej

verejnej správy a preto je pre správny súd neakceptovateľné. Pokiaľ žalovaný poukazoval na judikatúru
Ústavného súdu SR, správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že základné skutkové okolnosti žiadosti o
sprístupnenie informácie v posudzovanom prípade sa výrazne odlišujú od skutkových okolností prípadu,
z ktorých pôvodný právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vecne vychádzal. Preto ho nie
je možné na daný prípad aplikovať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel správny súd k záveru,

že žalovaný bol povinný sprístupniť žalobcovi ním žiadanú informáciu, nakoľko sa na ňu nevzťahuje
žiaden z dôvodov, pre ktorý by ju bolo možné nesprístupniť. Žalovaný sa teda neriadil dôsledne vyššie
uvedenými na vec sa vzťahujúcimi ustanoveniami zákona. Správny súd sa teda stotožnil s námietkou
žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné pre nesprávne právne posúdenie
(§191 ods. 1 písm. c/ S.s.p.).

16. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

17. Pretože správny súd v prejednávanej veci z vyššie popísaných dôvodov ustálil, že
napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda že
žalobná námietka (žaloba) je v tomto smere dôvodná, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 191
ods. 1 písm. c) S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a vyslovil, že zrušuje rozhodnutie
žalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie.

18. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného opätovne vec posúdiť, a to v súlade so závermi
správneho súdu vyslovenými v tomto rozsudku, nakoľko v zmysle § 191 ods. 6 S.s.p. právnym názorom,
ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

19. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal voči žalovanému právo na
úplnú náhradu trov konania (§ 167 ods. 1 S.s.p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od dňa jeho
doručeniaprostredníctvomKrajskéhosúduvTrenčínenaNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvBratislave,
písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), alebo je žalovaným Centrum
právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č.
162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností,
aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh).