Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. august 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120407161
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:6120407161.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: L., právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou I. proti žalovaným: 1/ J., 2/ I., o zaplatenie 3 952,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 30. júna 2021, č.k. 6C/28/2020-85, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným 1/,
2/ zaplatenia 3 952,- eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 3 952,- eur od
25.01.2018dozaplateniaanáhradytrovkonania,zamietol.Žalovaným1/,2/priznalprotižalobcovinárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo výške, o ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením súdny úradník. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil

ust. § 52 ods. 1 - 4, § 54 ods. 2, § 100 ods. 1, § 788 ods. 1, 3, 4, § 789 Občianskeho zákonníka,
§ 2 písm. a/, d/, e/, f/, g/, h/, i/, j/, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 6 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a/, ods. 2,
§ 12 ods. 1 písm. g/, ods. 2 písm. g/, ods. 4 zák. č. 381/2001 Z.z. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že ako poisťovateľ uzatvoril so žalovanou v 1. rade
ako poistníkom poistnú zmluvu č. 606/289295 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla(ďalejlen„PZP“).Dňa14.09.2017došlokdopravnejnehode

pri prevádzke motorového vozidla N. XXX s evidenčným číslom N s iným motorovým vozidlom, pri
ktorej bolo poškodené aj ďalšie, stojace motorové vozidlo. Vinníkom dopravnej nehody bol žalovaný
v 2. rade. Žalobca na základe poistnej zmluvy uhradil poškodenému škodu vo výške spolu 4 940 eur
dňa 24.10.2017 a výšku poistného plnenia oznámil poškodenému listom zo dňa 24.10.2017. Keďže
žalovaná v 1. rade neoznámila vznik škodovej udalosti do 15 dní od jej vzniku, žalobca si uplatnil
voči nej nárok na náhradu poistného plnenia vo výške 3 952 eur. Keďže žalovaný v 2. rade oznámil
vznik poistnej udalosti až dňa 13.11.2017, teda viac ako 15 dní od vzniku poistnej udalosti, žalobca

si voči nemu uplatnil nárok na náhradu poistného plnenia vo výške 3 952 eur. Žalobca si uplatňuje
proti žalovaným plnenie v nižšej výške, ako bola výška poistného plnenia, ktorú poskytol poškodenému.
Listom zo dňa 25.01.2018 vyzval žalovanú v 1. rade na zaplatenie sumy 3 952 eur.
Žalovaná svoj peňažný záväzok nesplnila. Listom zo dňa 25.10.2017 vyzval žalovaného v 2. rade na
zaplateniesumy3952eur.Rovnakohovyzvallistomzodňa25.01.2018.Žalovanýsvojpeňažnýzáväzok
nesplnil. Keďže sú obaja v omeškaní, uplatňuje si proti nim žalobca aj úroky z omeškania, a to odo dňa

posledného pokusu o mimosúdne vyriešenie veci. Súd prvej inštancie po konštatovaní, že nedošlo k
premlčaniu uplatneného nároku, nakoľko nárok uplatnený hoci aj v posledný deň premlčacej doby, je z
hľadiska posúdenia včasnosti uplatnenia nároku v zmysle ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka priposudzovaní námietky premlčania uplatnený včas, následne skúmal, či boli u žalovanej dané dôvody
hodnéosobitnéhozreteľapodľa§12ods.1písm.g)zákonaoPZP,prektorésinesplnilapovinnosťpodľa
§10ods.1písm.a)zákonaoPZP.Konštatoval,žeakdôjdekporušeniupovinnostibezdôvodovhodných

osobitnéhozreteľa,mápoisťovateľnároknanáhradutoho,čozaplatilpoškodenémuakopoistnéplnenie.
Zistenie dôvodov hodných osobitného zreteľa má teda vplyv na vznik povinnosti poisteného na náhradu
podľa citovaného zákonného ustanovenia. Žalovaná 1/ vidí dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že
po nehode žalovaného 2/ bola ako jeho manželka v šoku. Po jeho prepustení z nemocnice sa o neho
musela starať. Žalovaný 2/ bol v zlom fyzickom a obaja boli v zlom psychickom stave. Myslela viac

na starostlivosť a uspokojovanie potrieb žalovaného 2/ ako na plnenie si podľa nej administratívnych
povinnostívočižalobcovi.Súdprvejinštancienarozdielodžalovanej1/žiadnedôvodyhodnéosobitného
zreteľa, pre ktoré by si nemohla splniť povinnosť v 15-dňovej lehote oznámiť vznik poistnej udalosti,
nezistil. Mal za to, že z ničoho nevyplýva, že by mal šok žalovanej 1/ z dopravnej nehody žalovaného
2/ trvať po dobu 15 dní od kedy k nehode došlo. Žalovaná 1/ mohla a mala oznámiť vznik poistnej
udalosti v zákonnej lehote žalobcovi napriek hospitalizácii žalobcu. Sama pritom žiadnym dôkazom

nepreukázala, že by sa jej zdravotný stav v uvedenom období zhoršil natoľko, že nebola schopná
svoju povinnosť si splniť. Vyplnenie tlačiva o oznámení o poistnej udalosti pritom podľa názoru súdu
prvej inštancie nie je nijako zvlášť zložitý úkon a nemohlo ovplyvniť jej starostlivosť o žalovaného 2/.
Tlačivo má štandardizovanú podobu a neobsahuje žiadne natoľko zložité časti, ktoré by si vyžadovali
zvláštny prístup (vo všetkých prípadoch sa používajú rovnaké tlačivá, pričom tlačivá sú vopred dostupné,

poisťovne majú povinnosť takéto tlačivá dať poisteným k dispozícii). Dôvod spočívajúci
v okolnostiach hodných osobitného zreteľa, pre ktorý by porušenie povinnosti žalovanou 1/ oznámiť
včas vznik poistnej udalosti nemalo mať zákonné následky v podobe postihu podľa § 12 ods. 1 písm. g)
zákona o PZP teda súd nezistil. Rovnaké dôvody hodné osobitného zreteľa súd prvej inštancie skúmal aj
na strane žalovaného 2/. U neho mal z dôkazov zrejmé, že po nehode bol hospitalizovaný, po ukončení

hospitalizácie bol práceneschopný, pričom naďalej pokračoval v domácej liečbe, a to aj medikamentami.
Ešte dňa 22.11.2017 nebol schopný vykonávania zložitejších fyzických a psychických úkonov. Nebolo
popreté skutkové tvrdenie žalovaných, že žalovaný 2/ bol odkázaný počas tohto obdobia na starostlivosť
žalovanej 1/. S poukazom na jeho zdravotný stav, hospitalizáciu, operačné výkony (operáciu absolvoval
19.09.2017), šetriaci režim po prepustení z nemocnice i potrebu pooperačných kontrol vyplývajúcu

z prepúšťacej správy z nemocnice súd prvej inštancie dospel k záveru, že u žalovaného 2/ boli v
rozhodnom čase dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré si objektívne nemohol včas splniť
svoju povinnosť oznámiť žalobcovi vznik poistnej udalosti, a to v lehote 15 dní od kedy sa udiala. S
poukazom na § 12 ods. 2 písm. g) zákona o PZP preto žalobcovi proti nemu nárok na
náhradu pre porušenie povinnosti podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona nevznikol. Súd prvej inštancie

sa zaoberal aj tvrdením žalovaných, že s poukazom na článok 6 bod 2 VPP im
povinnosť na náhradu toho, čo žalobca plnil poškodenej, nevznikla, pretože porušenie ich povinností
nemalo na rozsah a výšku povinnosti plniť žiaden vplyv. Po posúdení vykonaného dokazovania súd prvej
inštancie dal žalovaným 1/ a 2/ za pravdu. Mal za to, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu toho,
čo za žalovaných plnil, pretože porušenie povinností žalovaných 1/ a 2/ nemalo žiaden vplyv na rozsah

a výšku povinnosti plniť. Konštatoval, že povinnosť oboch žalovaných podľa § 10 ods. 1 zákona o PZP
porušená bola, a to uplynutím 15 - dňovej lehoty od dopravnej nehody, teda už 30.09.2017. Žalobca
však plnil poškodenej dňa 24.10.2017, pričom zákonná lehota na vybavenie nároku poškodeného je do
troch mesiacov od oznámenia škodovej udalosti poškodeným (§ 11 ods. 6 zákona o PZP). Táto lehota
by uplynula dňa 11.01.2018. K zlikvidovaniu nárokov poškodenej však došlo oveľa skôr. Jej nárok bol

uplatnený 11.10.2017 (č.l. 8) a plnenie bolo realizované už 24.10.2017, pričom o dopravnej nehode
musel žalobca vedieť už skôr, pretože zápis o poškodení vozidla k škodovej
udalosti (č.l. 17) bol urobený už 02.10.2017. Neoznámenie škodovej udalosti žalovanými 1/ a 2/ teda
evidentne nemalo žiaden vplyv na rýchlosť plnenia poškodenej, ani na výšku vyplateného plnenia. Súd
prvej inštancie konštatoval, že neobstojí v tomto prípade teda tvrdenie žalobcu, že

porušenie oznamovacej povinnosti malo pre jeho činnosť nedozerný význam. Uviedol, že je pravda,
že iba včasné oznámenie a šetrenie poistnej udalosti môže byť relevantným základom pre posúdenie
povinnosti poskytnúť poistné plnenie, avšak začatie šetrenia poistnej udalosti nie je viazané výlučne
na povinnosť poisteného alebo poistníka oznámiť vznik poistnej udalosti. Právo na plnenie si môže
uplatniť aj poškodený priamo proti poisťovni (§ 15 ods. 1 zákona o PZP). Žalobca teda o poistnej udalosti

môže vedieť aj v prípade, ak si povinné osoby nesplnili povinnosti podľa § 10 ods. 1 zákona o PZP.
Aj v posudzovanom prípade to tak bolo. Súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, aké mnohé
úkony na preukázanie právneho základu zodpovednosti musel žalobca vykonať (s poukazom na jeho
vyjadrenie na č.l. 48), keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že nerobil žiadne iné úkony ako tie, ktoréby musel robiť aj v prípade, ak by žalovaní 1/ a 2/ svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 10 ods. 1
zákona o PZP splnili. Konštatoval, že hypotetická oneskorená platba poistných plnení a tým, zhoršenie
povesti žalobcu v posudzovanom spore nenastali, preto nie je dôvod vylúčiť aplikáciu dojednania podľa

článku 6 bod 2 VPP. Mal za preukázané, že by porušenie povinností žalovanými malo na rozsah alebo
výšku povinnosti žalobcu plniť poškodenej akýkoľvek vplyv. S poukazom na citované ustanovenie VPP
teda žalobcovi nárok na plnenie voči žalovaným 1/ a 2/ nevznikol. Pokiaľ sa žalobca bránil aplikácii tohto
ustanovenia VPP a poukazuje pritom na rozhodnutie NS SR vo veci 3Cdo 257/2009, podľa ktorého
uplatnenie práva poisťovateľa na náhradu podľa § 12 ods. 2 písm. g) zákona o PZP je opodstatnené a

nepriečisadobrýmmravomvprípade,žepoisťovateľzískalpostačujúceúdajepreposkytnutiepoistného
plnenia už z oznámenia poškodeného alebo zo záznamu o vyšetrení dopravnej nehody, teda aj v
prípade, že nesplnenie oznamovacej povinnosti poisteným neviedlo k podstatnejšiemu sťaženiu činnosti
poisťovateľa pri poskytovaní poistného plnenia, súd prvej inštancie sa s takýmto záverom najvyššieho
súdu stotožnil, avšak dôvodil, že na posudzovaný spor tieto závery nie je možné aplikovať s tým, že súd
v tomto spore neposudzuje súlad alebo rozpor nároku podľa § 12 ods. 1, respektíve ods. 2 zákona o

PZP s dobrými mravmi. Poistná zmluva, konkrétne všeobecné poistné podmienky, obsahujú osobitnú
úpravu nároku žalobcu na náhradu za porušenie povinnosti oznámiť vznik škodovej udalosti. Nárok mu
vzniká len podľa toho, aký vplyv malo toto porušenie na rozsah a výšku povinnosti plniť. Inými slovami,
ak porušenie povinnosti na rozsah a výšku povinnosti plniť nemalo žiaden vplyv, nemohol mu vzniknúť
ani nárok na náhradu proti poistníkovi alebo poistenému. Nie je pritom podstatné, že takýto nárok mu

vyplýva priamo zo zákona o PZP. Zákon totiž nezakazuje odchýliť sa od neho (v prospech poistníka
alebo poisteného) a špecifikovať úpravu vzájomných práv a povinností (pokiaľ sa tak nestane v rozpore
so zákonom) vo všeobecných poistných podmienkach. V takom prípade má aplikácia
dojednaní vo VPP prednosť pred aplikáciou zákonných ustanovení. Rovnako na posudzovaný spor nie
je možné aplikovať ani závery najvyššieho súdu uvedené v rozhodnutí publikovanom pod značkou R

64/2020 (rozsudok vo veci 4Obdo/84/2018). V uvedenej veci najvyšší súd posudzoval nárok podľa § 12
zákonaoPZP ztohohľadiska,čijemožnéprihliadaťnavšeobecnúzásaduproporcionality,najmä
v súvislosti s možným znížením uplatňovaného nároku pod hornú hranicu, ktorou je úhrn poistných
plnení. V tomto spore však súd neprihliada na všeobecnú zásadu proporcionality, ale prihliada na
zmluvné dojednanie medzi stranami, ktoré je jednoznačné v otázke vzniku nároku na náhradu toho, čo

poisťovňa poškodenému plnila. Rozsah a výška náhrady v tejto veci teda nezávisí od proporcionality,
ale závisí od vplyvu porušenia na rozsah a výšku povinnosť poisťovne plniť poškodenému. Tvrdenie
žalobcu, že čl. 6 ods. 2 VPP sa vzťahuje len na prípady porušenia iných ako zákonných povinností z
vykonaného dokazovania nevyplýva. Čl. 6 ods. 2 odkazuje na čl. 6 ods. 1 VPP, ale čl. 6 ods. 1 VPP
neobsahuje len iné ako zákonné povinnosti poistených /poistníkov. Obsahuje aj rovnaké povinnosti,

ako vyplývajú zo zákona o PZP, vrátane povinnosti uvedenej v § 10 ods. 1 zákona, ktorú žalovaní
nepochybne porušili. Aj na konanie (respektíve opomenutie splnenia si povinnosti) žalovaných 1/ a 2/ sa
tedaustanoveniecitovanéhočlánkuVPPvzťahuje.Akžalobcapoukazujenato,žeustanoveniečl.6ods.
2 VPP sa vzťahuje len na vedomé porušenie povinností, súd prvej inštancie uviedol, že VPP výslovne
nešpecifikuje, čo sa myslí termínom ak poruší „vedome“ povinnosti. Mal za to, že pojem „vedome“

možno vykladať ako „zavinene“, teda s určitým vnútorným postojom k vlastnému protiprávnemu konaniu.
Postoj žalovaných k vlastnému konaniu v rozpore so zákonom a s čl. 6 ods. 1 písm. j) VPP vyplýva
z ich vyjadrenia - uviedli, že im nenapadlo, že sú povinní formálne doručovať oznámenie o poistnej
udalosti keď vedeli, že ju už žalobca aktívne rieši. Konali teda nedbanlivo, lebo hoci mohli a mali vedieť
(z VPP aj zo zákona) o svojej oznamovacej povinnosti, aj tak si ju nesplnili. Ustanovenie čl. 6 ods. 2

VPP nevyžaduje úmyselné konanie proti povinnosti v odseku 1, postačí len vedomé konanie. Vedomým
konaním je podľa názoru súdu prvej inštancie aj spoliehanie sa, že vzhľadom k okolnostiam sa povinnosť
uvedená v odseku 1 písm. j) na žalovaných nevzťahuje. Dôvodil, že pri výklade ustanovenia čl. 6 ods.
2 VPP súd vychádza aj z interpretačných zásad uvedených v § 54 ods. 2 OZ. Zmluva uzavretá medzi
žalobcom a žalovanou 1/, z porušenia ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok, je zmluvou spotrebiteľskou.

Uzatváral ju totiž žalobca konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so žalovanou 1/,
ktorá pri jej uzatváraní nekonala ako podnikateľ. Tým je naplnená hypotéza ustanovenia § 52 ods. 1 OZ
a zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú. Pri jej výklade je teda potrebné v pochybnostiach
zvoliť taký výklad, ktorý je na prospech spotrebiteľa. A to je v posudzovanom spore výklad pojmu
„vedome“ poruší povinnosti tak, že sa vzťahuje na akékoľvek zavinené porušenie povinnosti, vrátane

porušenia povinnosti z nedbanlivosti. Inými slovami, aj porušenie povinnosti žalovanými 1/ a 2/, ktorí sa
spoliehali na to, že si svoju oznamovaciu povinnosť už plniť nemusia (hoci im taká povinnosť nezanikla)
je vedomým porušením povinnosti podľa článku 6 ods. 2 VPP. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2a § 262 ods. 1, 2 CSP, keď v spore v celom rozsahu procesne úspešným žalovaným priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Dôvodil, že voči žalovaným si v konaní uplatňuje
postihové právo poistiteľa (nárok na náhradu poistného plnenia) podľa § 12 zákona o PZP z dôvodu
neoznámenia škodovej udalosti v zákonom stanovenej lehote. Ide o nárok, ktorý žalobcovi vyplýva
priamo zo zákona a nemá povahu nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, preto žalovaní v tomto konaní
nemajú postavenie spotrebiteľa a nemôže sa na nich vzťahovať ochrana slabšieho a práva neznalého

subjektu. Mal za nesporné, že žalovaní neoznámili žalobcovi škodovú udalosť v 15-dňovej lehote
od jej vzniku. Žalovaní však žiadali prihliadnuť na dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorým mala byť
skutočnosť, že žalovaný 2/ bol hospitalizovaný a údajne práceneschopný počas 6-tich nasledujúcich
mesiacov, čo po psychickej stránke ovplyvnilo aj žalovanú 1/. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že dôvod hodný osobitného zreteľa existoval iba u žalovaného 2/. Nesplnenie povinnosti žalovaných
ohlásiťvznikškodovejudalostinemožnoospravedlniťskutočnosťami,ktorévrámcisvojejobranyuviedol

žalovaný 2/. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť výlučne objektívna nemožnosť oznámiť
vznik poistnej udalosti poisťovateľovi. Žalovaný 2/ síce preukázal, že bol v dôsledku dopravnej nehody
hospitalizovaný, avšak bol prepustený už po 8-ich dňoch od hospitalizácie. Žalovanému 2/
objektívne nebránila žiadna prekážka v tom, aby si identifikovanú povinnosť splnil v zákonom určenej
lehote, keďže mal stále 7 dní na splnenie si svojej povinnosti. Žalobca nespochybňoval nepriaznivú

životnú situáciu, v ktorej sa ocitol žalovaný 2/ v súvislosti s ujmou na zdraví, ktorú pri poistnej udalosti
utrpel, pričom mal za to, že nešlo však o okolnosti, ktoré by mu znemožňovali riadne splnenie zákonných
povinností spojených so vznikom poistnej udalosti. Vzhľadom na skutočnosť, že vyplnenie oznámenia o
poistnej udalosti je nenáročný úkon a práceneschopnosť žalovaného 2/ mala spočívať iba v nemožnosti
vykonávať zložité fyzické a psychické úkony, nemožno dospieť k záveru, že u žalovaného 2/ existoval

dôvod hodný osobitného zreteľa. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol
nárok na náhradu toho, čo za žalovaných plnil, pretože porušenie povinností žalovaných nemalo žiaden
vplyv na rozsah a výšku povinnosti plniť, žaloba zdôraznil, že zohľadňuje vplyv vedomého porušenia
povinností poisteného na rozsah a výšku jeho povinnosti plniť výlučne pri povinnostiach poisteného,
ktoré nie sú stanovené právnymi predpismi, t.j. ich dodržiavanie nad rámec právnych predpisov vyžaduje

poisťovateľ. Táto skutočnosť vyplýva z článku 6 ods. 1 VPP, v zmysle ktorého je poistník, prípadne
poistený povinný okrem povinností stanovených právnymi predpismi plniť aj povinnosti stanovené
poisťovateľom v článku 6 ods. 1 VPP. Inými slovami - aplikácia článku 6 ods. 2 VPP sa vzťahuje iba na
prípady, keď poistený poruší zmluvné povinnosti uvedené v článku 6 ods. 1 VPP. Keďže však žalovaní
porušili zákonnú povinnosť podľa § 10 ods. 1 písm. a/ zákona o PZP, aplikácia čl. 6 ods.

2 VPP nemá v tomto smere žiadne opodstatnenie. Žalobca dôvodil, že ak by aj pripustil, že čl. 6 ods. 2
VPP je potrebné aplikovať aj na zákonné povinnosti, nárok žalobcu na náhradu za poskytnuté poistné
plnenie by vznikol rovnako. Podľa daného ustanovenia má poisťovňa právo na primeranú náhradu toho,
čo plnila za poistníka resp. poisteného, ak vedome porušil povinnosti uložené mu zákonom alebo VPP.
Ak žalovaní pri realizácii svojich práv a povinností z povinného zmluvného poistenia nekonali s náležitou

obozretnosťou (ľahkovážne sa spoliehali iba na oznámenie škodovej udalosti políciou), dobrovoľne sa
vystavili riziku, ktoré musia nevyhnutne znášať. Podľa toho, aký vplyv malo porušenie na rozsah a
výšku jej povinnosti plniť, si poisťovňa môže určiť primeranú náhradu poskytnutého poisteného plnenia.
Jedinýmoprávnenýmsubjektomnaurčenieprimeranejvýškynáhradypoistnéhoplnenia,resp.jehočasti
jepoisťovateľ.Jevýlučnevecoupoisťovateľa,čisarozhodneuplatniťnáhraduvšetkýchvyplatenýchsúm

poistného plnenia alebo iba ich časti. Výška požadovanej náhrady poistného plnenia, na ktorú vznikne
poisťovateľovi nárok, je limitovaná výlučne požiadavkou vyplývajúcou z ustanovenia § 12 ods. 3 zák. o
PZP, t.j. nesmie presahovať úhrn poistných plnení, ktoré poisťovateľ vyplatil z dôvodu poistnej udalosti.
Žalobca zdôraznil, že v danej veci sa nedomáhal náhrady poistného plnenia v celom rozsahu, t.j. vo
výške 4 940,- eur, ale iba 80 % z poskytnutého poistného plnenia. Zároveň poukázal na rozhodnutie

NS SR sp.zn. 3 Cdo 257/2009, v ktorom Najvyšší súd akcentoval sankčnú funkciu takéhoto postihu,
bez ohľadu na prípadné subjektívne presvedčenie o menej závažnom porušení zákonných povinností
zo strany poisteného.

3. Žalovaní v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku,

ktorý považujú za riadne odôvodnený a vecne správny a zároveň si uplatnili náhradu trov odvolacieho
konania. Uviedli, že žalobcom uplatnený nárok neuznávajú ani sčasti. Ďalej trvajú na tom, že ide o
spotrebiteľský vzťah medzi žalovanými a žalobcom a teda nie je správne tvrdenie žalobcu uvedené v
odvolaní, že o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy nejde a teda nejde o spor s ochranou slabšej strany.Uviedli, že pri ďalšom výklade je potrebné tento vykonávať v zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv uplatňovať taký výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Čo sa týka argumentov žalobcu, že žalovaný 2/ bol prepustený z nemocnice už po 8.

dňoch od hospitalizácie, a teda mu podľa tvrdení žalobcu objektívne nebránila žiadna prekážka v tom,
aby si identifikovanú povinnosť splnil v zákonom určenej lehote, keďže mal stále 7 dní na splnenie
si svojej povinnosti, uviedli, že je nepochybné, že situácia, kedy žalovaný 2/ bol po nehode vážne
zranený, hospitalizovaný a práceneschopný (a to až do 05.03.2018), mal veľké zdravotné problémy
(po nehode si nič z toho, čo sa stalo, nepamätal), mal silný otras mozgu, pomliaždenie a krvácanie

do mozgu na viacerých častiach na ľavej strane, mal operovanú bránicu, sériovú zlomeninu rebier
I až VI vľavo, roztrhnutie pľúc vľavo, zlomeninu ramennej kosti, trieštivú liečenú operáciou a pod.,
následne množstvo pooperačných vývodov, infúzií a boli mu podávané rôzne látky a liečivá, ktoré
mali vplyv na jeho fyzický a tiež psychický stav, je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý si
objektívne nemohol včas splniť svoju povinnosť oznámiť žalobcovi vznik poistnej udalosti. Opakovane
žalovaní uvádzali, že oneskorené formálne oznámenie poistnej udalosti je len drobnou a nepodstatnou

administratívnou chybou, ktorá nemohla žalobcovi spôsobiť žiadnu škodu, pretože žalobca o poistnej
udalosti vedel hneď po nehode, ani nemohlo z tohto dôvodu dôjsť k oneskorenému plneniu. Ďalej
dôvodili, že tvrdenie žalobcu, že článok 6 ods. 2 VPP sa vzťahuje len na prípady porušenia iných ako
zákonných povinností, z vykonaného dokazovania nevyplýva. Uviedli, že článok 6 ods. 2 odkazuje na
článok 6 ods. 1 VPP, ale článok 6 ods. 1 VPP neobsahuje len iné ako zákonné povinnosti poistených,

resp. poistníkov. Obsahuje aj rovnaké povinnosti, ako vyplývajú zo zákona o PZP, vrátane povinnosti
uvedenej v § 10 ods. 1 zákona o PZP, ktorú žalovaní mali porušiť. Aj na konanie (resp. opomenutie
splnenia si povinnosti) žalovaných 1/ a 2/ sa teda ustanovenie citovaného článku VPP vzťahuje. Keďže
zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou 1/, z porušenia ktorej zmluvy si žalobca uplatňuje svoj
nárok, je zmluvou spotrebiteľskou, pri jej výklade je potrebné v pochybnostiach zvoliť taký výklad, ktorý je

na prospech spotrebiteľa. Zdôraznili, že v zmysle vyššie uvedeného nie je možné akceptovať argumenty
žalobcu ohľadne toho, ako je myslené znenie článku 6 ods. 1 a 2 VPP, keďže aj v zmysle štandardných
výkladových pravidiel, ako aj s prihliadnutím na to, že ide o spotrebiteľský vzťah je zrejmé, že žalobcovi
v tomto prípade nevznikol nárok na akékoľvek plnenie od žalovaných, pretože prípadné porušenie ich
povinnosti nemalo žiaden vplyv na rozsah a výšku žalobcovej povinnosti plniť. Argument žalobcu, že

poisťovňa podľa jeho názoru môže určiť primeranú náhradu poskytnutého poistného plnenia, pretože
jediným oprávneným subjektom na určenie primeranej výšky náhrady poistného plnenia, resp. jeho
časti je poisťovateľ, považujú za absurdný, a to z dôvodu, že to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia
VPP, ani z právnych predpisov, a v prípade, ak by sa aj takéto ustanovenie vo VPP nachádzalo, išlo
by o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rovnako by sa takéto ustanovenie priečilo dobrým mravom.

Poisťovateľ by totiž pri takomto výklade aj v prípade drobného porušenia bezvýznamnej povinnosti, ktorá
nemá akýkoľvek vplyv na plnenie, mal právo žiadať 100 % poistného plnenia, pretože si to tak sám
jednostranne určí. Tento výklad a argument žalovaného preto považujú za absurdný a nedôvodný. K
argumentu, že keďže si poisťovňa sama môže určiť primeranú výšku náhrady poisteného plnenia, a
teda 80% považuje za dôvodné, žalovaní opakovane poukazujú na to, že v zmysle aktuálnej judikatúry

sa aj v prípade skutočného a zásadného porušenia oznamovacej povinnosti bez dôvodov hodných
osobitného zreteľa (čo nie je tento prípad), priznáva náhrada v rozsahu cca 10% vyplatenej sumy
poistného plnenia. V tejto súvislosti žalovaní poukazujú na rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp.
zn. 10C/462/2011 zo dňa 03.06.2013, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť sumu vo výške 63,40
eur, v ktorom prípade poisťovňa (ako žalobca) vyplatila poškodenému náhradu škody v sume 634,- eur,

pričom v tomto prípade pravdepodobne nešlo o oneskorené splnenie povinnosti, ale žalovaný zrejme
neoznámil vznik poistnej udalosti písomne predpísaným spôsobom vôbec. Ďalej uviedli, že aj v prípade,
ak by nešlo o spotrebiteľskú zmluvu, by nárok žalobcovi v zmysle článku 6 ods. 2 VPP nevznikol v tomto
prípade, pretože VPP sú záväzné tak pre žalovaných ako aj pre žalobcu. Keďže rozsah a výška plnenia
bola stanovená v riadnom čase, žalobca mal o poistnej udalosti včas potrebné informácie a k šetreniu a

likvidácii poistnej udalosti došlo bez akéhokoľvek vplyvu formálneho oznámenia zo strany žalovaných,
je zrejmé, že tento administratívny nedostatok nemal žiaden vplyv na rozsah a výšku povinnosti žalobcu
plniť a teda žalobcovi nevznikol žiaden nárok na náhradu poistného plnenia. Žalovaní mali za to, že
akýmkoľvek súdom eventuálne priznaný nárok by teda bol v rozpore s VPP žalobcu z dôvodu, že by
išlo o sumu vyššiu ako je primeraná náhrada podľa toho, aký vplyv malo toto porušenie na rozsah a

výšku jej povinnosti plniť.4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie predovšetkým to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

6. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

7. Vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, bez opory
v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v
ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje
správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne

neopakoval všetky pre strany známe fakty, spolu so správnou citáciou právnych predpisov, ktoré
vytvárajú dostatočné východiská pre jeho potvrdenie.

8. Odvolací súd považuje za potrebné len pre doplnenie poukázať na tú skutočnosť, že požiadavka
spravodlivosti procesu neznamená vždy úspech jednotlivca vo veci, nie je teda zárukou, že vec bude

rozhodnutá v prospech žalobcu. Rozhodnutie, ktoré má z konania vzísť, má byť nielen zákonné, ale
má byť aj spravodlivé a nie priaznivé pre žalobcu len preto, že vec predložil k rozhodnutiu. Napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje podľa názoru odvolacieho súdu dostatok skutkových a
právnych záverov pre zákonné, ale aj spravodlivé rozhodnutie a odvolací súd nezistil, že by ich výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecných a záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

9. Potrebné je zdôrazniť, že vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych skutkových zistení v každej
prejednávanej veci. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy
prítomná ako hodnotový činiteľ. Rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé.

Úlohou súdu je práve cez zákon spravodlivosť rozpoznať.

10. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
v celom rozsahu vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní,
preto im odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).