Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, August 30, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/14/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720010415
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Šulej

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6720010415.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr.

Petra Kvietka a JUDr. Štefana Nováka, LL.M., na verejnom zasadnutí konanom dňa 31. augusta 2022
v trestnej veci obžalovaného ml. C. D. za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Tr. por. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a iné, o odvolaniach obžalovaného a okresného
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 08.11.2021, sp. zn. 2T/30/2020 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok okresného súdu vo
výroku o upustení od potrestania obžalovaného.

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného ml. C. D., nar. XX.XX.XXXX vo Q.,
trvalým pobytom D. XX

o d s u d z u j e

podľa § 156 ods. 2 Tr. zák., 114 ods. 1 Tr. zák., § 56 ods. 1, veta pred čiarkou, ods. 2 Tr. zák., § 41 ods.
1 Tr. zák. na úhrnný peňažný trest vo výmere 50,- (päťdesiat) Eur.

Podľa § 114 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu
u r č u j e náhradný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) dní.

II. Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného C. D. ako mladistvého z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný ml. C. D. uznaný za vinného z prečinu

ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. por. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a)
Tr. zák. a z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že

dňa 21.06.2018 v čase o 11.30 h v N., okres N., na ulici A. R. č. XX v areáli IV. Q. školy C. C. F. na
školskom ihrisku počas vyučovacej hodiny pred žiakmi siedmeho ročníka najprv vulgárnymi slovami
urážal a následne aj fyzicky napadol mal. A. M., nar. XX.XX.XXXX tým spôsobom, že ho opakovane

dvakrát sotil na zem na ľavú časť tela, kde prvý krát spadol mal. A. M. na ľavé koleno a druhý krát na
zem na ľavú stranu a potom ho chytil ľavou rukou v oblasti krku, podkopol mu nohy, následkom čoho
maloletý A.M. spadol dozadu na zem na chrbát, čím spôsobil mal. A. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytomN., D. I číslo XXX zranenia a to zlomeninu pravej kľúčnej kosti v strednej tretine, ktoré zranenia by si
vyžiadali práceneschopnosť spojenú s dobou liečenia v trvaní 4 týždňov, t. j. 28 dní.

Podľa § 98 písm. a) Tr. zák. bolo u obžalovaného upustené od potrestania.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodeným a to:

-H.zdravotnejpoisťovni,a.s.,sosídlomD.cesta2,XXXXXR.,IČO:XXXXXXXXškodutitulomnáhrady

nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť vo výške 171,55 Eur,

- maloletému K. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N., D. I číslo XXX, v zastúpení zákonnou
zástupkyňou - matkou G.. C. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. I číslo XXX, N. škodu titulom
bolestného vo výške 668,- Eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. bol mal. K. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N., D. I číslo XXX, v zastúpení
zákonnou zástupkyňou - matkou G.. C. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. I číslo XXX, N. so zvyškom
jeho nároku na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie písomným podaním doručeným okresnému súdu

dňa 24.11.2021, a to proti výrokom o vine, o treste a o náhrade škody.

Najprv poukázal na výrokovú časť napadnutého rozsudku, s ktorou sa však nestotožnil. Podľa jeho
názoru z vykonaného dokazovania nevyplynul odôvodnený záver o jeho vine a jeho konanie nebolo
možné kvalifikovať ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. por. s

poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. c) Tr. zák.

Argumentoval tým, že k trestnému oznámeniu podaného matkou poškodeného G.. C. G. došlo z
časovým odstupom piatich dní, pričom išlo skôr o jej rozhodnutie, ako o rozhodnutie samotného

poškodeného, ktorý si uvedomoval svoj podiel na predmetnom skutku a vzniku svojho zranenia.
Podávateľka trestného oznámenia uviedla, že poškodený utrpel aj krvavú odreninu dĺžky 7 cm na
pravom boku, čo však nevyplývalo zo žiadnej zabezpečenej lekárskej správy, naviac priebeh skutku
popísala veľmi podrobne, hoci nebola jeho priamym účastníkom.

V ďalšom poukázal na viaceré rozpory v trestnom oznámení a výpovedí G.. C. G. ako svedkyne v
prípravnom konaní, ako aj rozpory medzi jej tvrdeniami a výpoveďou samotného svedka poškodeného
mal. K. G., lekárskymi správami, ako aj hodnotiacimi správami na obžalovaného a na poškodeného
(bližšie na č. l. 3 a 4 odvolania). Taktiež dal do pozornosti určité skutočnosti ohľadne vzájomného sa
napádania, jednak slovne a jednak fyzicky, tak ako vyplývajú zo svedeckých výpovedí E. V., F. V., G.

A., G. G., K. V. a G.. G. D., D.. (bližšie na č.l. 5 odvolania). Z týchto jednoznačne vyplýva, že obžalobný
skutok nebol jednostranným napadnutím poškodeného z jeho strany, ale bol úmyselne vyprovokovaný
verbálnymi urážkami zo strany poškodeného, pričom išlo o vzájomné napádanie.

V ďalšom argumentoval závermi znaleckého posudku G.. G. K., ktorý najprv pripustil, že zranenia

poškodeného mohli vzniknúť aj bez cudzieho zavinenia a po vykonaní rekonštrukcie zotrval na tom, že
mechanizmus vzniku zranenia, ktorý popísal on, je pravdepodobnejší ako vyplýva z výpovede svedka
poškodeného. Určitá zmena záverov znalca na hlavnom pojednávaní však vyvoláva pochybnosti o
hodnovernosti znaleckého posudku, ako aj jeho procesnú nepoužiteľnosť. Upozornil tiež na to, že
poškodený už cca 4 týždne po skutku nastúpil do letného tábora a nepociťoval podstatné obmedzenie

svojho obvyklého spôsobu života.

Zo znaleckých posudkov z odvetvia psychológie vyplynulo, že nemá sklony ku skresľovaniu skutočností,
ani ku konfabuláciám, no poškodený má tendencie prezentovať sa v priaznivejšom svetle. Zo správy
zo základnej školy vyplýva tiež to, že poškodený sa správal v minulosti aj nešportovo a ak mu niekto nie

je sympatický, dá mu to najavo. Naopak, on je hodnotený pozitívne nielen v správe zo základnej školy,
ale aj v správe S., pričom nemá záznam ani v registri trestov, ani v evidencii priestupkov.Vzhľadom na tieto dôkazy, považoval záver prvostupňového súdu o jeho vine za nedôvodný, a to z
hľadiska skutkových zistení.

Následne poukázal na príslušné ustanovenia Trestného zákona týkajúce sa oboch prečinov, pre ktoré
bol stíhaný a zdôraznil, že jeho konanie nebolo v žiadnom prípade úmyselné vo vzťahu k následkom -
ublíženiu na zdraví poškodeného a narušeniu verejného kľudu a poriadku. Okrem toho nemohlo ísť ani
o jeden z prečinov zároveň aj preto, že závažnosť jeho konania bola nepatrná, teda malo byť aplikované
ust. § 10 ods. 2 Tr. zák. Zároveň okresný súd nevzal do úvahy spoluzavinenie poškodeného na skutku,

ktorý sa hanlivo vyjadroval na adresu jeho matky. Naviac, za svoje konanie už bol potrestaný na úrovni
školy, a to formou pokarhania riaditeľom. Napokon, keďže zostali pochybnosti o viacerých skutkových
okolnostiach, mala byť aplikovaná zásada „in dubio pro reo“.

Ohľadne náhrady škody poukázal na to, že si ju zákonná zástupkyňa poškodeného G.. C. G.
uplatnila postupne v troch rôznych výškach, pričom dôvodnosť nároku žiadnym hodnoverným spôsobom

nepreukázala, a to predovšetkým pokiaľ ide o ustálenie požadovanej výšky. Nemožno opomenúť, že
v čase skutku bol žiakom základnej školy a v súčasnosti je študentom strednej školy, pričom nemá
žiadny vlastný zdroj príjmu. Okrem toho poškodený sa podľa lekárskych správ cítil dobre, negoval bolesť
a nebola zistená u neho žiadna trauma, úzkosť či depresia, čo okrem záverov znaleckého posudku
vyplynulo aj zo svedeckých výpovedí spolužiakov. Súčasne zákonná zástupkyňa poškodeného zámerne

neuviedla v akej výške bola poškodenému nahradená škoda z poistného plnenia.

Vzhľadom na predtým uvedené navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d), f) Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu vo všetkých jeho výrokoch a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol
vo veci sám tak, že ho podľa § 285 písm. b) Tr. por. spod obžaloby v celom rozsahu oslobodí, pretože

skutok nie je trestným činom.

Proti napadnutému rozsudku podal odvolanie aj okresný prokurátor písomným podaním doručeným
okresnému súdu dňa 16.11.2021, ktoré odôvodnil ďalším písomným podaním doručeným okresnému
súdu dňa 07.01.2022, a to proti výroku o treste.

Najprv poukázal na výrokovú časť napadnutého rozsudku, s ktorou sa stotožnil vo výroku o vine, avšak
nesúhlasil s upustením od potrestania obžalovaného podľa § 98 písm. a) Tr. zák. Po citácii tohto
zákonného ustanovenia argumentoval tým, že na jeho aplikáciu neboli splnené všetky tri zákonom
stanovené základné podmienky. Musí ísť o spáchanie prečinu, ktoré obvinený ľutuje a zároveň prejavuje

účinnú snahu po náprave, ktoré musia byť splnené kumulatívne a k nim musí pristúpiť tiež to, že
vzhľadom na povahu spáchaného činu a doterajší život mladistvého možno dôvodne očakávať, že už
prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu. Samotný formálny prejav ľútosti sám o sebe
nestačí, nakoľko je potrebné aj aktívne konanie mladistvého, napr. náhrada škody, ospravedlnenie sa
a pod. Upustenie od potrestania je zvláštnym právnym inštitútom trestnoprávnej reakcie na spáchaný

trestný čin mladistvého, ktorého filozofia spočíva v tom, že rovnaké účinky, ako má uloženie a výkon
trestu, môže za určitých podmienok dosiahnuť výchovné alebo ochranné opatrenie, alebo samotný
priebeh trestného stíhania.

V danom prípade obžalovaný nezrealizoval žiadne kroky k náprave následkov, svoje konanie popieral,

cítil sa nevinný a dokazoval, že on je obeťou útoku poškodeného. Až na záver uviedol, že ho konanie
mrzí a nechcel poškodenému ublížiť, čo však možno považovať za formálne oľutovanie, ktoré smerovalo
len k prípadnému využitiu uvedeného zákonného ustanovenia, keďže nelogicky ľutoval niečo, čoho sa
podľa vlastného vyjadrenia nedopustil. O jeho nekritickom postoji svedčí aj to, že prostredníctvom svojej
obhajkyne podal odvolanie.

Vzhľadom na predtým uvedené navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. mu vec vrátil na nové prejednanie
a rozhodnutie, alternatívne, aby vo veci rozhodol sám tak, že obžalovanému uloží primeraný trest v
zákonom stanovenej trestnej sadzbe.

Na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo v neprítomnosti splnomocnenca poškodeného, osoby,
ktorá poskytla poškodenému zdravotnú starostlivosť a zástupcu orgánu starostlivosti o mládež, po
doplnení dokazovania, sa prokurátor krajskej prokuratúry pridržiaval dôvodov uvedených v písomnomodôvodnení podaného odvolania. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o
upustení od potrestania obžalovaného, nakoľko na takýto postup neboli splnené všetky zákonné
podmienky a aby mu sám uložil primeraný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na

primeranú skúšobnú dobu, prihliadajúc aj na zákonné ustanovenia týkajúce sa mladistvých. Odvolanie
obžalovaného navrhol zamietnuť ako nedôvodné.

Naproti tomu obhajkyňa obžalovaného v plnom rozsahu poukázala na písomné odôvodnenie podaného
odvolania, zdôraznila, že okresný súd nesprávne ustálil priebeh skutku, okrem toho v konaní

obžalovaného absentuje materiálny znak a úmyselné zavinenie. Navrhla, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a sám rozhodol tak, že obžalovaného podľa §
285 písm. b) Tr. por. spod obžaloby oslobodí a poškodeného odkáže s nárokom na náhradu škody na
civilné konanie. Odvolanie okresného prokurátora navrhla zamietnuť ako nedôvodné.

Zákonná zástupkyňa obžalovaného sa pripojila k návrhu obhajkyne, obžalovaný ľutoval, čo sa stalo,

ale zdôraznil, že poškodenému nechcel ublížiť.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na základe odvolaní obžalovaného a okresného
prokurátora zistil, že odvolania podali oprávnené osoby v zákonnej lehote, a to proti rozhodnutiu, proti
ktorému boli prípustné. Následne v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

všetkých napadnutých výrokov rozsudku, t.j. o vine, o treste, ako aj o náhrade škody. Na chyby, ktoré
neboli odvolaniami vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podania dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. por., čo však zistené nebolo. Po uvedenom procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie
obžalovaného nebolo dôvodné, naproti tomu, odvolanie okresného prokurátora dôvodné bolo.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zistil, že napadnutým
rozsudkom bolo vo výroku o treste porušené ustanovenie Trestného zákona, a to v prospech
obžalovaného. Z tohto dôvodu odvolací súd na základe odvolania okresného prokurátora podľa §
321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o upustení od potrestania
obžalovaného a následne rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci sám rozsudkom tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pokiaľ ide o otázku viny súd prvého stupňa, pri dodržaní procesného postupu a rešpektovaní práva
obžalovaného na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní o jeho vine v súlade s výsledkami
vykonaného dokazovania. V tomto smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj

v ich súhrne, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá všetkým podstatným hľadiskám obsiahnutým
v ust. § 168 ods. 1 Tr. por., prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v
tomto smere nič podstatné vyčítať. Stručne teda vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov
tiež vtedy, ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné,

akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušného ustanovenia zákona v otázke viny obžalovaného a správne postupoval, keď ho v konečnom
dôsledku uznal za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. por.
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods.
2 písm. c) Tr. zák.

Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným súdom na stranách č. 4
až 14, vrátane hodnotenia dôkazov na stranách č. 11 až 13, s ktorým sa v podstatnom rozsahu stotožnil
a jeho opakovanie by bolo nadbytočné. Považoval však za potrebné aspoň stručne reagovať v rámci
odvolaciehokonanianaodvolacienámietkyobžalovaného,ktorévšaknebolomožnéakceptovaťvtakom
rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o vine.

V danom prípade boli produkované dve skupiny dôkazov, a to v prospech, ale aj v neprospech
obžalovaného, ktoré si však navzájom odporovali len čiastočne. Nebolo totiž sporné, že medzi
obžalovaným a poškodeným došlo v danom čase na danom mieste najprv k slovnému konfliktu, poktorom obžalovaný dvakrát sotil do poškodeného, ktorý v dôsledku toho spadol na zem. Rozdielne
boli iba tvrdenia ohľadne tretej časti skutku, ktorá viedla k vzniku predmetného zranenia poškodeného.
Obžalovaný dokazoval, že poškodený si ho spôsobil sám, keďže ho chcel odzadu napadnúť, avšak

on sa uhol a poškodený preletel okolo neho, pričom si po dopade na zem privodil takýmto spôsobom
zranenie sám. Znalec z odvetvia traumatológie pripustil, že obdobné zranenie mohlo vzniknúť aj bez
cudzieho zavinenia pri akcelerovanom páde na pravé plece, resp. rameno.

Ostatní priami svedkovia - spolužiaci, celý priebeh skutku nevedeli podrobne popísať, potvrdili vzájomný

slovný konflikt medzi obžalovaným a poškodeným, ako aj vzájomné strkanie. Iba svedkovia maloletí
F. V. a K. V. uviedli, že obžalovaný hodil poškodeného na zem jedenkrát, pričom svedok maloletý K.
V. vypovedal i o tom, že poškodený zostal ležať na zemi a sťažoval sa na bolesť kľúčnej kosti. Táto
výpoveď potvrdzuje v tomto smere výpoveď svedka poškodeného maloletého K. G. o treťom fyzickom
útoku zo strany obžalovaného, po ktorom po dopade na zem cítil bolesť kľúčnej kosti. Skutočnosť, že
poškodený utrpel zranenia pravej kľúčnej kosti jednoznačne preukázali lekárske správy, ako aj záver

znaleckého posudku z odvetvia traumatológie. Znalec okrem toho potvrdil, že poškodený mohol utrpieť
predmetné zranenie aj spôsobom, ktorý popísal vo svojej výpovedi, teda nielen pri páde a práve naopak,
takúto možnosť považoval za pravdepodobnejšiu. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že mal dopadnúť
na chrbát.

V týchto súvislostiach nemožno opomenúť ani to, že obžalovaný bol emočne rozrušený v dôsledku
slovného vyjadrenia sa poškodeného na adresu jeho matky a pred posledným útokom dvakrát do
poškodeného sotil takou intenzitou, že tento spadol v obidvoch prípadoch na zem. Z tohto hľadiska
nie je preto zásadné, že medzi nimi došlo na začiatku konfliktu aj k vzájomnému strkaniu. Poškodený
tretie napadnutie obžalovaným obdobne popísal aj svojej matke - svedkyni G.. C. G., ktorá nebola

priamou svedkyňou, čiže jej výpoveď ohľadne priebehu skutku nebola najvýznamnejšia. Obžalovaný o
rozhodujúcich skutočnostiach a okolnostiach vypovedal konzistentne, naviac žiadny z priamych svedkov
nepotvrdil, a to ani čiastočne, verziu, o ktorej vypovedal obžalovaný. Z jeho výpovede v tejto časti je
zrejmá snaha zbaviť sa trestnej zodpovednosti, resp. aspoň ju zmierniť. Napokon, napriek vzájomnému
strkaniu sa, obžalovaný, na rozdiel od poškodeného, neutrpel žiadne zranenia, čo taktiež nepochybne

svedčí o výške intenzity napadnutia, ktorú použil poškodený oproti výške intenzity napadnutia, ktorú
použilobžalovaný,atodokoncaopakovane,čopreukazuje,žepriútokuboloveľaaktívnejšíadôraznejší.

Krajský súd po komplexnom zhodnotení dôkaznej situácie dospel k záveru, že súhrn vykonaných
dôkazov vyznievajúcich v neprospech obžalovaného, ktoré na seba nadväzujú a dopĺňajú sa, vyvracia

ním produkovanú obhajobu a dostatočne preukazuje, že skutok kladený mu za vinu sa stal takým
spôsobom, ako správne ustálil okresný súd, ako aj to, že ho spáchal práve obžalovaný. Súhrn dôkazov
vyznievajúcich v jeho prospech nebol totiž dostatočne spôsobilý na to, aby mohla byť aplikovaná zásada
v pochybnostiach v prospech obžalovaného, a preto nemohol byť v konečnom dôsledku spod obžaloby
oslobodený tak, ako sa toho domáhal.

Z hľadiska subjektívnej stránky trestných činov, a to zavinenia, možno dospieť k záveru, že obžalovaný
konal minimálne v tzv. nepriamom úmysle, jeho pohnútkou bola neprimeraná reakcia predovšetkým na
verbálny útok zo strany poškodeného na jeho matku.

Napriek tomu, že ku vzniku konfliktu prispel v určitej miere aj poškodený, nebolo možné v danom prípade
aplikovať ust. § 10 ods. 2 Tr. zák., tzv. materiálny korektív, a to predovšetkým pre závažnosť zranenia,
ktoré obžalovaný spôsobil poškodenému. Obžalovaný zároveň naplnil svojím konaním všetky zákonné
znaky uvedených skutkových podstát (ako boli ustálené v právnych vetách), čím zároveň naplnil aj
objektívnu stránku obidvoch prečinov.

Podľa § 97 ods. 1 Tr. zák., účelom trestu u mladistvého je predovšetkým vychovať ho na riadneho
občana, pričom trest má zároveň pôsobiť na predchádzanie protiprávnych činov a primerane chrániť aj
spoločnosť; uložený trest má súčasne viesť k obnoveniu narušených sociálnych vzťahov a k začleneniu
mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia.

Podľa § 97 ods. 3 Tr. zák., pri ukladaní trestu, ochranného opatrenia alebo výchovného opatrenia treba
prihliadať na osobnosť mladistvého, jeho vek, rozumovú a mravnú vyspelosť, zdravotný stav, na jeho
osobné, rodinné a sociálne pomery, pričom musia byť primerané povahe a závažnosti spáchanéhočinu a majú viesť k začleneniu mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia tak, aby predchádzali
protiprávnym činom.

Podľa § 114 ods. 1 Tr. zák., peňažný trest vo výmere od 30 eur do 16 590 eur môže uložiť súd pri splnení
podmienokustanovenýchtýmtozákonom,akjemladistvýzárobkovočinnýalebojehomajetkovépomery
uloženie tohto trestu umožňujú.

Podľa § 114 ods. 2 Tr. zák., ak súd ukladá mladistvému peňažný trest, určí pre prípad, že by jeho výkon

mohol byť v ustanovenej lehote úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody až na jeden rok.
Náhradný trest odňatia slobody nesmie však ani spolu s uloženým trestom odňatia slobody presahovať
hornú hranicu trestnej sadzby zníženej podľa § 117 ods. 1.
Pokiaľ ide o úvahy o druhu a výmere trestu uloženého obžalovanému ako mladistvému, odvolací súd
sa nestotožnil s výrokom prvostupňového súdu, ktorým podľa § 98 písm. a) Tr. zák. upustil od jeho
potrestania, avšak nie preto, že by to vylučovala právna kvalifikácia a povaha spáchaných prečinov,

ani nie preto, že by prejednanie veci pred súdom nepostačovalo na jeho nápravu, ale preto, že na
takýto postup neboli splnené ďalšie zákonné podmienky, tak ako na to správne poukázal okresný
prokurátor v podanom odvolaní. Vzhľadom na postoj obžalovaného počas trestného konania, hoci
tento mal nespochybniteľné právo obhajovať sa takým spôsobom, ktorý uznal za vhodný, nemožno
konštatovať, že by spáchanie prečinu ľutoval, keďže nepostačoval len jeho formálny prejav ľútosti,

najmä, ak zároveň neprejavil ani účinnú snahu po náprave napr. ospravedlnením sa poškodenému,
nahradením spôsobenej škody na zdraví, ktorú mu spôsobil, resp. iným obdobným spôsobom.

Obžalovaný nebol doposiaľ trestaný, ani sankcionovaný za priestupok, naopak, bol kladne hodnotený
školou, sociálnym kurátorom a v jeho prospech vyznievali v tomto smere aj závery znaleckého posudku

z odvetvia klinickej psychológie detí. Okrem toho bolo potrebné prihliadnuť aj na jeho vek v čase skutku,
a tomu zodpovedajúcu rozumovú a mravnú vyspelosť, ale aj na dobu, ktorá uplynula od jeho spáchania.

Obžalovanému poľahčovali okolnosti podľa ust. § 36 písm. a), j) Tr. zák., priťažovala mu okolnosť podľa
ust. § 37 písm. h) Tr. zák., čiže ich pomer bol 2:1, v dôsledku čoho došlo k zníženiu hornej hranice

zákonom ustanovenej trestnej sadzby za prísnejší z trestných činov o jednu tretinu (ust. § 38 ods. 3, ods.
8 Tr. zák.), ktorému predchádzalo zníženie v zmysle ust. § 117 ods. 1 Tr. zák., teda v konečnom dôsledku
bolo možné obžalovanému uložiť trest odňatia slobody na 6 mesiacov až 14 mesiacov. Miera závažnosti
poľahčujúcich okolností výrazne prevyšovala závažnosť priťažujúcej okolnosti. Berúc do úvahy všetky
relevantné skutočnosti, vrátane osoby obžalovaného, jeho pomerov, ako aj okolnosti prípadu, nebolo

namieste uložiť mu najprísnejší druh trestu, ale postačovalo uloženie miernejšieho, alternatívneho druhu
trestu. Obžalovaný síce ešte nie je zárobkovo činný, ale jeho majetkové pomery umožňovali uloženie
peňažného trestu, a preto mu ho krajský súd uložil ako trest úhrnný vo výmere 50,- Eur, čo predstavovalo
cca 2,5 násobok jeho týždňového vreckového. Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu mu
súčasne uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 15 dní.

Pokiaľ ide o náhradu škody, odvolací súd sa stotožnil s výrokom súdu prvého stupňa, ktorý považoval
za zákonný a dôvodný, pričom v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku na strane 14.
Dopĺňa, že obžalovaný spôsobil poškodenému škodu výlučne svojím zavinením a zodpovedá za ňu v
zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 422, § 444, § 449 ods. 1, ods. 3) sám, a to

ako maloletá osoba, keďže mohol a mal ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky, berúc do úvahy
jeho vek, ako aj rozumové schopnosti, pričom bolo preukázané, že povinné osoby náležitý dohľad nad
ním nezanedbali.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd ako súd odvolací, po preskúmaní zákonnosti a

odôvodnenosti napadnutých výrokov o vine a o treste, ako aj výroku o náhrade škody, považoval podané
odvolanie obžalovaného za nedôvodné, oproti odvolaniu okresného prokurátora, ktoré bolo podané
dôvodne, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.