Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. august 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20Sa/20/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200216
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2017200216.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobcu A. B. C., bytom D. XX,

E., zastúpeného advokátom Mgr. Lukášom Radoským, Školská 326/11, Krakovany, proti žalovanému
Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 37104-2/2017-BA zo dňa 18.5.2017, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredia č. 37104-2/2017--BA zo dňa 18. mája 2017
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 37104-2/2017-BA

zo dňa 18.5.2017, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočky Trnava č. 75858-1/2016-TT zo dňa 19.10.2016 vo veci zániku povinného nemocenského
a dôchodkového poistenia určujúce, že: „Samostatne zárobkovo činnej osobe A. B. C. povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 31. augusta 2006, ale zaniklo
dňa 30. júna 2008“.

2. Namietal nesprávnosť právneho názoru žalovaného, podľa ktorého odhlásením sa zo sociálneho

poisteniasdátumomzánikupoistenia31.8.2006žalobcovipovinnénemocenskéadôchodkovépoistenie
nezaniklo, nakoľko tento bol naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
L1A/TN/0552/05 z 23.1.2006 vydanej Slovenskou lekárskou komorou, ktorá žalobcovi zakladá status
samostatne zárobkovo činnej osoby (SZČO) na účely sociálneho poistenia. Žalovaný podľa jeho
názoru pri posudzovaní existencie sociálneho poistenia nesprávne aplikoval ustanovenie § 21 ods.4
písm. b) zákona o sociálnom poistení a nevzal do úvahy skutočnosť, že od 1.9.2006 vykonáva svoje
zdravotnícke povolanie v pracovnom pomere ako odborný zástupca v spoločnosti MEDIP, s.r.o. pre

poskytovanie ambulantnej zdravotnej starostlivosti v odbore všeobecné lekárstvo, pričom oprávnenie
na výkon odborného zástupcu získal na základe licencie L1C/TN/0552/05.
Ku dňu 31.8.2006 podal odhlášku zo sociálneho poistenia, od 1.9.2006 nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby a splnil všetky podmienky pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového
poistenia podľa § 21 ods.4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, zmyslom a účelom ktorého sa žalovaný
neriadil, keď nezohľadnil skutočnosť, že žalobca pôvodne mal postavenie samostatne zárobkovo
činnej osoby na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva SR pod. č. 7226/1994-B dňa

12.12.1994, ktoré bolo zrušené ku dňu 31.8.2006 rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja
č. TSK/2006/02867/zdrav.-2 zo dňa 3.7.2006, a že vykonal aj ďalšie úkony smerujúce k materiálnemu
ukončeniu výkonu zdravotníckej praxe - zrušil svoju registráciu pre daň z príjmu a Úradom pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou mu bol zrušený kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Uvádzal, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické

osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Skutočnosťou
rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely
sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 je aj udelenie oprávnenia na vykonávanie činnosti
podľa osobitného predpisu. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo činnej
osoby, t.j. ak má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti fyzickej

osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu,
nadobúda fyzická osoba v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010 status samostatnej zárobkovo
činnej osoby bez ohľadu na to, či činnosť na základe oprávnenia podľa osobitného predpisu vykonáva.
Nerelevantnou je preto námietka žalobcu, že zrušil registráciu pre daň z príjmu, rovnako ako jeho
odhláška z povinného poistenia, ktorá má iba deklaratórne účinky.
Za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely

sociálneho poistenia sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z.z., ktorý upravuje 4 typy licencií a v zmysle
ktorého sa za oprávnenie na výkon činnosti zakladajúcej takýto status fyzickej osoby považuje povolenie
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
( L1A ) vydané podľa zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobca bol považovaný
za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zákona

č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 na základe povolenia na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti č. 7226/1994-B zo dňa 12.12.1994, ktoré bolo zrušené dňom 31.8.2006, rozhodnutím
Trenčianskeho samosprávneho kraja, č.j. TSK/2006/02867/zdrav.-2 zo dňa 3.7.2006. V čase, kedy bolo
žalobcovi zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, bol však aj držiteľom licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení

neskorších predpisov, číslo: L1A/TN/0552/05, vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 23.1.2006.
Nakoľko žalobca bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe /§ 68 ods. 1 písm.
a)/ vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, označovanej ako
L1A, ktorá sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá
držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, aj po

31. Auguste 2006, kedy mu bolo zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, povinné
nemocenské a povinné dôchodkové poistenie mu nezaniklo dňom 31.8.2006, ale podľa § 21 ods.1 zák.
č.461/2003Z.z.až30.6.2008vsúvislostisoskutočnosťou,ževrozhodnomobdobíroku2007nedosiahol
príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného poistenia od
1.7.2008. Nakoľko podanie odhlášky žalobcu z povinného poistenia nemalo oporu v zákone, príslušná

pobočka Sociálnej poisťovne bola povinná podľa § 178 ods. 1 písm. a) rozhodnúť o zániku poistenia
ako o spornom prípade, pričom sporným sa stal až po tom, ako Slovenská lekárska komora Sociálnej
poisťovni poskytla údaje o lekároch, ktorí k dátumu poskytnutia údajov (7.4.2016) mali platnú licenciu
na výkon zdravotníckej praxe.

4. Rozsudkom sp. zn. 20Sa/20/2017 zo dňa 29.6.2018 Krajský súd v Trnave žalobe vyhovel, žalobou
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Súčasne
v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

5. Podľa odôvodnenia rozsudku súd preskúmaval zákonnosť rozhodnutia zo dňa 18.5.2017,

ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky
Trnava zo dňa 19.10.2016 určujúce, že žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie
nezaniklo dňa 31.8.2006, ale zaniklo 30.6.2008, na základe zistenia, že hoci povolenie vydané
žalobcovi Ministerstvom zdravotníctva SR na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bolo rozhodnutím
Trenčianskeho samosprávneho kraja ku dňu 31.8.2006 zrušené, tento naďalej mal postavenie

samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe č. L1A/TN/0552/05.

6. Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení a jeho zrušenia, licencie žalobcu na výkon

samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 31.8.2006 neboli v konaní
medzi účastníkmi spornými. Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či žalobca zrušením povolenia
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnych zdravotníckych zariadeniach dňom 31.8.2006stratil postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či mu toto postavenie zostalo zachované
ako držiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.

7. Súd konštatoval, že hoci na konanie a rozhodovanie žalovaného sa podľa § 172 ods. 1 zákona č.
461/2003Z.z.osociálnompoistenínevzťahujevšeobecnýpredpisosprávnomkonaní-zákonč.71/1967
Zb. (Správny poriadok), platia preň ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie
orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov RE, vrátane práva na prerokovanie
veci v prítomnosti účastníka ako základného práva vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky nie len pre konania súdne (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 83/93), práva na dostatočné,
zrozumiteľné a logické odôvodnenie rozhodnutia, ako aj princípu predvídateľnosti rozhodnutia.

8. Považoval za zrejmé z obsahu spisového materiálu, že v danom prípade ústavné právo na
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené, ako
to vyplýva už zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobcovi pobočkou Sociálnej poisťovne

oznámené a nebolo mu tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa
označenia aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. by malo ísť
o sporný prípad. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých žalovaný a
prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia (10 rokov!) ide o
rozhodnutie bez pochybností nepredvídateľné, naviac, z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu

vydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych
predpisov trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 209 ods.
4 zákona o sociálnom poistení - odôvodnenie rozhodnutia obsahuje citáciu ustanovení § 5 a § 21 ods.
1 a ods. 4 zákona (bez jeho identifikácie), údaje o príjme žalobcu za rok 2006, konštatovanie povolenia
č. 7226/1994-B a jeho zrušenia ku dňu 31.8.2006, podania odhlášky z poistenia a existencie licencie

L1A/TN/0552/05, z čoho správny orgán bez ďalšieho vysvetlenia vyvodzoval, že žalobca má postavenie
samostatne zárobkovo činnej osoby a že mu povinné poistenie nezaniklo 31.8.2006 ale 30.6.2008.

9. Podľa súdu rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu obsahuje širšie skutkové a právne
zdôvodnenie, vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a obsahové

nedostatky prvostupňového rozhodnutia obmedzujúce argumentačné možnosti odvolateľa je však aj
jeho rozhodnutie potrebné považovať za arbitrárne. Pritom argumentácia žalovaného právnym názorom
Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 7Sžso/20/2010, v súvislosti so spôsobom začatia
konania, je nedôvodnou už vzhľadom na skutočnosť, že uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo
vydané v skutkovo a právne rozdielnej veci, v ktorej podklady rozhodnutia správneho orgánu pochádzali

od samotného účastníka správneho konania.

10. Rozhodnutie žalovaného súčasne nezohľadňuje skutočnosť, že napadnuté (prvostupňové)
rozhodnutie nespĺňa požiadavky kladené naň ustanovením § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení,
najmä požiadavku zákona na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, t.j.

zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi citovanými predpismi a jednotlivými údajmi a skutočnosťami
uvedenými v odôvodnení rozhodnutia.

11. Súd deklaroval svoj poznatok o tom, že súdna prax nie je vo vzťahu k danej problematike jednotná a
ustálená, čo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v obdobných súdnych sporoch,

pričom doposiaľ v tomto smere nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné stanovisko. Súd preto pri
posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej
úpravyasamotnéhonemocenskéhoadôchodkovéhopoistenia(primárnejenímzabezpečenielekárskej
starostlivostiafinančnézabezpečenieobčanovvnepriaznivýchživotnýchobdobiach),naplneniektorého
v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj vzhľadom na už konštatovaný časový

odstup medzi vydaním rozhodnutia a ním posudzovaným obdobím poistenia zjavne nebolo sledované.
Aj podľa vyjadrenia žalovaného bol žalobca pre účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo
činná osoba posudzovaný na základe rozhodnutia o vydaní povolenia na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti č. 7226/1994-B zo dňa 12.12.1994, ktoré bez pochybností je oprávnením na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení (v znení

účinnom v rozhodnom čase). Za logický potom súd považoval záver, že zánikom tohto povolenia dňom
31.8.2006 na základe rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2006/02867/zdrav.-2
zo dňa 3.7.2006 boli naplnené podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm.
b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zanikávždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.
Nie je súčasne dôvodná právna konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto povinného poistenia
„nastúpil“ iný dôvod povinného poistenia spočívajúci v skutočnosti, že žalobca v tom čase bol držiteľom

licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, napriek tomu, že na jej základe žiadnu činnosť
nevykonával a nemal z nej žiadne príjmy (podľa tvrdenia žalobcu, ktoré nebolo rozporované).

12. Podľa odôvodnenia rozsudku súd licenciu L1A považoval podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z.
za doklad, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý

(výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného
predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej
zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície
obsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je
poskytovaniezdravotnejstarostlivostivzdravotníckomzariadení,ktoréprevádzkujeinýposkytovateľ-t.j.
osobaposkytujúcazdravotnústarostlivosťnazákladepovolenia,alebonainommiesteakovzdravotnom

zariadení.
Týmito okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia podľa súdu nezaoberal, zrozumiteľne
nevysvetlil, na základe akých úvah a právnych konštrukcií dospel k záveru, že licencia na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe uvádzaná v ustanovení § 3 ods.4 zákona č. 578/2004 Z.z. o
poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti len ako jeden z možných základov pre výkon zdravotníckeho

povolania je oprávnením na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení,
držiteľ ktorého je považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu.

13. Súd v tomto konaní preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) ako
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a podľa písm. g) tohto zákonného ustanovenia z dôvodu

porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verenej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia.

14. Tento rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 29.6.2018 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného podľa
§ 462 ods. 1 SSP zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/159/2018

zo dňa 24.5.2022.

15. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, okrem iného, že otázkou postavenia (statusu)
lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu,
že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát Najvyššieho súdu SR v

rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len "rozsudok 1Vs/3/2019"). Ústavná
sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej
republiky (ďalej len "ústavný súd") uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.
Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na
základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom

poistení v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.
z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004
Z. z., konštatoval: "Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov
medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho

zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c)]."

16. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č.

578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti
odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3
písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§
68 ods. 1 písm. b)]. Pojem "povolenie", uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z.

z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod
povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej
starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má
licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného
zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť -tzv.
licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej

praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj "licencia L1A") nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je
žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie
L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.
Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú

zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár – držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom

sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú
starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu". Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na

vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre
vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané
na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie

L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie,
nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním
licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po
tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

17. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné
rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora
po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie

samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom
činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude
vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných
podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,
pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať

činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje
lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v
pracovnom pomere Slovenská lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať
zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom
zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B

predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie),
ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením
na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v
znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára
- fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely

poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade
licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára,
či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe

licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup
jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden
vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako
fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť sručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,
na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba
určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)

zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C
nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.
Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73
a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom

senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia
na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,
aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. Z., by musela existovať

objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.
Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je
potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda "či

licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
578/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c) zákona č. 461/2003 Z. z.", uviedol nasledovné: ,,Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na

základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona
č. 310/2006 Z. z."
Veľký senát najvyššieho súdu v rozhodnutí č. k. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle §

5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc
§ 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a), § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: "Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej
aj "SZČO") na základe licencie
L1Aniejebezďalšiehodôvodomvzniku,resp.trvaniapovinnéhopoisteniaSZČO,jevšakpredpokladom

vzniku, alebo trvania takého poistenia.". V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť,
že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.,
či už na základe licencie L1A, alebo/aj ako fyzická osoba držiteľ licencie L1B na základe povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byt' povinne poistený aj ako zamestnanec,
prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom

poistení.

18. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia (ďalej aj "povinné poistenie") samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom

licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mat' oprávnenie
podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona
č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z.
z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe

uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch
dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom

zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu
vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom
"a". To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v
ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A
zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods.

3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží
vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej
osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A
(t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

19. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie "vyhlásenia" podľa § 21 ods. 4 písm.

b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu odhlášky, z obsahu
ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č.
461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo "Vyhlásenie
samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva

vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje,
že od vzniku pracovného pomeru, t. j. "od....." túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva
ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného
dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení. Povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi

spôsobmi:(i)podľa§21ods.1zákonač.461/2003Z.z.dňom30.júnakalendárnehorokanasledujúceho
po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou
(ďalej len "príjem z podnikania") nebol vyšší ako l2-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §
138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom "a" zákona č. 461/2003

Z. z. v znení platnom od 01.08.2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku licencie, alebo (iii) odo
dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti
je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228
ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom "a" tohto zákona) taký
lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva

činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.

20. Ústavný súd v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol
ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019, konštatoval: "Podľa názoru ústavného
súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký,

ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu,
zmyselaúčelvpredmetnomkonaníaplikovanýchustanoveníprávnychpredpisov.“Osvojvôliprivýklade
a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by
sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na Spochybnenie záverov napadnutého rozsudku,

pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva
dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech "prebiť', nie však na podklade využiteľnom
pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný
súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a
suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia cit. rozhodnutia),

a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v
takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie
stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho
súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je
(aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky

je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre
rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom
zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v
inom zložení výslovne počíta, ide o "poistku omylu" a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účelaplikačnej optimalizácie. Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii
svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný
postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51

ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné)
neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého
senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3
písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa

chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi
závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných
súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré
by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na

odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými
v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práva
slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj
rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.

21. Najvyšší správny súd v bode 11 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre
rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky
kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom
čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými
sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne

zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval
ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v
odôvodnení rozhodnutia.
Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z
inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že v

konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok
2006 bol vo výške 1 249 350,- Sk, išlo teda o sumu vyššiu ako zákonom stanovená hranica 91 200,- Sk.
Uvedenýpríjemjenutnépovažovaťzapríjemzpodnikaniaazinejsamostatnejzárobkovejčinnostipodľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§
6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné,

či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a),
príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

22. Podľa názoru kasačného súdu, neoznámením začatia nedávkového konania žalobcovi, žalovaný
nepochybil, nakoľko na presné a úplné zistenie skutočného stavu veci disponoval dostatkom

podkladov. Aj účastníkovi konania, ktorému bolo začatie konania oznámené až v momente doručenia
prvostupňového rozhodnutia, stále zostáva zachovaná možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, a to v rámci odvolacieho konania, ktoré tvorí
s prvostupňovým konaním jeden celok.

23. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť
na pojednávaní vopred ospravedlnil a nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, vypočul
prítomného žalobcu a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho
spisu žalovaného správneho orgánu, opätovne dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.

24. Žalobca v konaní uviedol, že v celom rozsahu trvá na podanej žalobe a má za to, že ani rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky neodpovedá na všetky otázky konania a celý rozsah
jeho argumentácie. V tejto súvislosti poukazoval na svoje podanie z 15.9.2018 ( vyjadrenie ku kasačnej
sťažnosti žalovaného ), v ktorom namietal porušenie princípu predvídateľnosti rozhodnutia a právnej
istoty,kuktorejnámietkenajvyššísprávnysúdstanoviskonezaujal,anezaoberalsanimianiVeľkýsenát,

ktorý vo veci prijal zásadné právne stanovisko. Opakovane poukazoval na to, že žalovaný bez zmeny
skutkového a právneho stavu takmer po 10 rokoch otvoril konanie , akoby zrušil svoje predchádzajúce
rozhodnutie vo veci zániku poistenia, a vo veci vydal napadnuté rozhodnutie.25. Podľa § 469 SSP (zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) bol súd v ďalšom konaní viazaný
právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku zo dňa 24.5.2022 s odvolaním sa na
rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu zaujal stanovisko k otázke charakteru

licencie L1A ako majúcej vplyv na právne postavenie SZČO, k otázke splnenia podmienky kvalifikovanej
výšky príjmu žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v relevantnom čase, ako
aj k otázke, či neoznámením začatia nedávkového konania žalobcovi správny orgán pochybil a porušil
práva účastníka konania.

26. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí nezaujal výslovné stanovisko k nedostatku rozhodnutia
správneho orgánu konštatovanému v zrušenom rozsudku zo dňa 29.6.2018 - jeho nepredvídateľnosti,
nevyplývajúcej v tomto prípade z rozporu rozhodnutia s doterajšou rozhodovacou praxou správneho
orgánu, ale zo skutočnosti, že rozhodnutie bolo vydané po uplynutí 10 rokov (!) po podaní odhlášky
z poistenia a bezproblémovosti právneho vzťahu medzi Sociálnou poisťovňou a poistencom počas tohto
obdobia.

Iba zo skutočnosti, že kasačný súd za pochybenie správneho orgánu nepovažoval neoznámenie začatia
nedávkového konania žalobcovi a v tejto súvislosti aj jeho vylúčenie z možnosti sa k veci vyjadriť
pred vydaním rozhodnutia, možno usudzovať, že princíp predvídateľnosti rozhodnutia v tomto prípade
kasačný súd nepovažoval za porušený, resp. že túto okolnosť nepovažoval za významnú z hľadiska
zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia.

27. Kasačný súd obsahom svojho rozsudku zo dňa 24.5.2022 nijak nespochybnil právny názor
tunajšieho súdu na obsahovú (ne)dostatočnosť odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, ktorého
následkom bol záver o jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov odôvodňujúci zrušenie
rozhodnutia podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP.

28. Súd už vo svojom predchádzajúcom rozsudku vo veci konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia
žalovaného a nedostatok jeho odôvodnenia, ktorý nemôže byť konvalidovaný odôvodnením rozhodnutia
súdu, spočívajúci v absencii zrozumiteľného vysvetlenia, na základe akých úvah a právnych konštrukcií
dospel k záveru, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe uvádzaná v ustanovení §

3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. len ako jeden z možných základov pre výkon zdravotníckeho
povolania je oprávnením na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom
poistení. Rozhodnutiu žalovaného súd súčasne vytkol, že nezohľadňuje skutočnosť, že rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu nespĺňa požiadavky kladené naň ustanovením § 209 ods.4 zákona
o sociálnom poistení, najmä požiadavku zákona na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití

právnych predpisov, t.j. zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi citovanými predpismi a jednotlivými
údajmi a skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia (ako súd uviedol v bode 10 odôvodnenia
svojho rozsudku zo dňa 29.6.2018, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
obsahuje iba citáciu ustanovení § 5 a § 21 ods. 1 a ods. 4 neidentifikovaného zákona, údaje o príjme
žalobcu za rok 2006, konštatovanie povolenia č. 7226/1994-B a jeho zrušenia ku dňu 31.8.2006,

podania odhlášky z poistenia a existencie licencie L1A/TN/0552/05, z čoho správny orgán bez ďalšieho
vysvetlenia vyvodzoval, že žalobca má postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a že povinné
poistenie mu nezaniklo 31.8.2006, ale 30.6.2008).

29. Za nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, ktorý sa týka ako prvostupňového rozhodnutia, tak

aj rozhodnutia odvolacieho orgánu napadnutého žalobou, súd označil aj absenciu zrozumiteľného
vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, požiadavku na ktoré naďalej považuje za opodstatnenú
vzhľadom na už vyššie uvádzaný časový odstup medzi rozhodnutím a podaním odhlášky z poistenia
žalobcom, ako aj na zabezpečenie predvídateľnosti ďalšieho postupu poisťovne pre účastníka konania
(bolo zákonnou povinnosťou Sociálnej poisťovne rozhodnutie vo veci nezániku-zániku poistenia žalobcu

vydať alebo ide o iniciatívu poisťovne smerujúcu k dosiahnutiu akého legitímneho cieľa? ide o formu
opravy pochybenia v evidencii poisťovne alebo má rozhodnutie slúžiť ako podklad pre dovyrubenie
poistného? alebo iné?).

30. Nakoľko kasačný súd nespochybnil správnosť záveru o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého

rozhodnutia a ku zmene skutkového či právneho stavu, ktorá by mohla ovplyvniť zistenia súdu v tomto
smere,ibaplynutímčasunemohlodôjsťanedošlo,nemalsúddôvododkloniťsaodpožiadavkynariadne
odôvodnenie rozhodnutia, ktorú nemožno považovať za požiadavku na odstránenie vád rozhodnutia iba
formálneho charakteru bez možnosti, s prihliadnutím na kasačným súdom prezentovaný právny názorna charakter licencie L1A vyplývajúci z rozhodnutia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019, privodenia pre
žalobcu priaznivejšieho rozhodnutia správneho orgánu, ale za požiadavku, ktorá zohľadňuje záujem na
naplnení základného práva účastníka správneho konania na spravodlivý proces zahŕňajúceho aj právo

na odôvodnenie rozhodnutia poskytujúce zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné otázky konania.

31. Súd preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného opätovne zrušil podľa § 191 ods. 1 písm.
d) SSP ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie
konanie vo vyššie naznačenom smere, výsledkom ktorého musí byť rozhodnutie po všetkých stránkach

zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim preň z ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení
vzťahujúcom sa primerane aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu.

32. Právo na plnú náhradu trov konania priznal súd v konaní úspešnému žalobcovi podľa § 167 ods. 1
SSP, s tým, že o výške trov bude v zmysle § 175 ods. 2 rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.