Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. august 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/86/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200622
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1019200622.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a

členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu:
UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Ševčenkova 36, 851 01 Bratislava IČO: 35 971 967,
zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Andrej Mojžiš, s.r.o., AK so sídlom Gen. Svobodu
č. 16, 902 01 Pezinok IČO: 35 948 043, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný
inšpektorátSlovenskejobchodnejinšpekciesosídlomvBratislave,Bajkalská21/A,P.O.BOX29,82799
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0182/99/2018 zo dňa 08.04.2019,
jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. rozhodnutie správneho orgánu

1. Žalovaný rozhodnutím č. SK/0182/99/2018 zo dňa 08.04.2019 podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej
inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj č. P/0361/01/2015, zo dňa 28.02.2018, na základe

ktorého bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov uložená
peňažná pokuta vo výške 32.000 €, pre porušenie § 4 ods. 11 vyššie cit. zákona o ochrane spotrebiteľa.

2. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalobca ako predávajúci žiadal spotrebiteľov, aby vykonali
platby za produkty dodané predávajúcim, pričom si ich spotrebitelia neobjednali (v zmysle § 44 ods.
1 Občianskeho zákonníka je zmluva uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy

nadobúda účinnosť, pričom mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu).
Nečinnosť spotrebiteľa po prijatí nevyžiadanej dodávky nemá za následok vznik akýchkoľvek nákladov
ani iných povinností pre spotrebiteľa. Uvedeným konaním došlo k porušeniu § 4 ods. 11 zákona o
ochrane spotrebiteľa, za ktoré ako predávajúci zodpovedá účastník konania. prvostupňový správny
orgán správne právne kvalifikoval konanie účastníka konania pod § 4 ods. 11 zákona o ochrane
spotrebiteľa, ktorý priamo rieši predmetné protiprávne konanie účastníka konania. Podľa § 4 ods.
11 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie „žiadať alebo prijať od spotrebiteľa úhradu za

dodaný výrobok, poskytnutú službu alebo poskytnutý elektronický obsah, ktorý si spotrebiteľ neobjednal.
Nečinnosť spotrebiteľa po prijatí nevyžiadanej dodávky podľa prvej vety nemá za následok vznik
akýchkoľvek nákladov ani iných povinností pre spotrebiteľa“.3. Žalovaný poukazoval aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa,
v ktorej sa uvádza, že „účelom tohto ustanovenia je v spojitosti s § 53 ods. 8 zabezpečiť komplexnú
ochranu spotrebiteľa proti nevyžiadanej dodávke tovarov alebo služieb zo strany predávajúceho.

Kým Občiansky zákonník upravuje súkromnoprávny aspekt právneho vzťahu, navrhovanou úpravou
sa zabezpečuje verejnoprávna ochrana spotrebiteľa. Ustanovuje sa zákaz predávajúceho žiadať od
spotrebiteľa úhradu za nevyžiadanú dodávku, pričom za porušenie tejto povinnosti môže byť orgánom
dozoru uložená sankcia. Ďalej sa zabezpečuje ochrana spotrebiteľa pre prípad absencie akéhokoľvek
konania v prípade nevyžiadanej dodávky. Vychádza sa z predpokladu, že zodpovednosť za dodanie

akéhokoľvek tovaru alebo služby v prvom rade nesie predávajúci. Nie je žiaduce, aby sa konaním
predávajúceho dostal spotrebiteľ do pozície, že je povinný niečo konať alebo znášať náklady ako
následok nevyžiadanej dodávky. Ustanovenie však nie je možné vykladať extenzívne tak, aby sa
uplatňovalo na prípady vadného plnenia zo strany predávajúceho, ktoré spočíva v dodaní tovaru alebo
služby iného, ako si objednal spotrebiteľ. Rozhodujúcou je okolnosť, že k zo strany spotrebiteľa k
žiadnej objednávke nedošlo, t j. tovar alebo služba, ktorý bol spotrebiteľovi dodaný môže spotrebiteľ

oprávnene považovať za neobjednaný. Dôkazné bremeno o existencii objednávky a jej obsahu znáša
vždy predávajúci.“(Dôvodová správa k zákonu č. 102/2014 Z.z.)

4. Ak predávajúci niečo dodá spotrebiteľovi zadarmo, bez toho, aby si to spotrebiteľ vyžiadal nemôže
od neho prijať a ani žiadať žiadnu úhradu, čo účastník konania nedodržal. Pre zodpovednosť

účastníka konania ako predávajúceho je dôležitá skutočnosť, že účastník konania aktivoval vybraným
spotrebiteľom - zákazníkom svoju službu bez toho, aby o ňu spotrebitelia sami prejavili záujem. V danom
prípadejeprávneirelevantné,čibolaaktiváciapočasvymedzenéhoobdobiaspočiatkubezplatnáaažpo
uplynutí tohto obdobia vznikla pre spotrebiteľov povinnosť uhradiť mesačný paušál za službu účastníka
konania (vo výške 1,90 €/mesiac). Podstatná je skutočnosť, že účastník konania ako predávajúci

žiadal spotrebiteľov, aby vykonali platby za produkty dodané predávajúcim, pričom si ich spotrebitelia
neobjednali. Na to, aby bolo možné považovať produkt (t.j. službu) za objednaný zo strany spotrebiteľa
je nutné, aby spotrebiteľ urobil prejav vôle. Podľa názoru žalovaného však nepostačuje len tzv.
omisívne konanie spotrebiteľa (opomenutie konania ako nečinnosť, mlčanie a pod.), t.j. v danom prípade
nevyjadrenie nezáujmu o služby balíčka PLUS. V danom prípade je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že

u účastníka konania vzhľadom na predmet a obsah vykonávanej podnikateľskej činnosti sa predpokladá,
že disponuje profesionálnymi skúsenosťami, vo vzťahu k spotrebiteľom rešpektuje právnu reguláciu
záväzkovo právnych vzťahov, ako aj ochranu poskytnutú ďalšími normami spotrebiteľského práva.
5. Prvostupňový správny orgán postupoval procesné správne, keď pristúpil k Zmene oznámenia
o začatí správneho konania, doručenej účastníkovi konania dňa 12.02.2018, voči čomu sa mohol

účastník konania vyjadriť do 8 dní. Účastník konania sa voči Zmene - Oznámenia o začatí
správneho konania nevyjadril. Následne prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie zo dňa
28.02.2018, v ktorom prvostupňový správny orgán účastníka konania sankcionuje za nedodržanie
zákazu žiadať od spotrebiteľov úhrady za poskytnuté služby v zmysle § 4 od s. 11 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Žalovaný považoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za dostatočne a

rozsiahlo odôvodnené a nemal za to, že by došlo zo strany prvostupňového správneho orgánu k
„recyklácií“ rozhodnutí. Nepovažoval za nutné vzhľadom na charakter protiprávneho konania, za ktoré
je účastník konania postihovaný, aby prvostupňový správny orgán menil odôvodnenie prvostupňového
správneho rozhodnutia v takom rozsahu ako požaduje účastník konania. Z rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu bolo zrejmé, akým spôsobom rozhodol, rovnako aj odôvodnenie obsahovalo

logickú argumentáciu, vedúcu k myšlienke výrokovej časti. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia poskytol dostatočnú skutkovú i právnu oporu enunciátu rozhodnutia, náležíte
vysvetlilaodôvodnilsvojnázornaprejednávanúvecadostatočneodôvodnil,akýmiúvahamisazaoberal
pri určení výšky pokuty. Skutkový stav bol správne právne subsumovaný pod príslušné ustanovenie
zákona o ochrane spotrebiteľa.

6. Každé rozhodnutie je výlučne individuálne a závisí od charakteru protiprávneho konania, závažnosti
porušenia povinnosti, spôsobe a následkov protiprávneho konania. Každé správne konanie je založené
na jednotnom postupe rozhodovania a preto vzájomné porovnávanie rozhodnutí, obzvlášť v danom
prípade nie je na mieste. Prvostupňový správny orgán postupoval správne, keď opravil oznámenie

o začatí správneho konania a vzhľadom na daný skutkový stav a právnu kvalifikáciu vydal nové
rozhodnutie so zmenenou výškou pokuty, ktorá odzrkadľuje porušenú povinnosť zákona o ochrane
spotrebiteľa. K výške pokuty žalovaný dodal, že prvostupňový správny orgán nevybočil pri správnej
úvahe pri ukladaní výšky pokuty zo zákonných kritérií. Po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutiabolo tiež zistené, že prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré
zohľadnil pri určovaní výšky postihu. Správny orgán považoval výšku uloženej sankcie za adekvátnu
protiprávnemu konaniu, nakoľko v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa

správny orgán je povinný uložiť predávajúcemu za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom
alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa pokutu až do výšky 66.400
€. V zmysle judikatúry rozhodovacej praxe súdov týkajúcej sa rozhodovania v správnych deliktoch (napr.
NS 5Sžo/204/2010, NS 5Sžp/21/2011) orgán dozoru pri určovaní výšky sankcie prihliadol jednak na
okolnosti viažuce sa na subjekt, samotný skutok a jeho následok, jednak na všetky štyri povinné hľadiska

definované v ustanovení § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa t.j. najmä na charakter protiprávneho
konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti. Výšku uloženej
sankcie považuje správny orgán za primeranú zisteným skutočnostiam. Mal za to, že pri určovaní výšky
pokuty zohľadnil okolnosti daného prípadu, ako aj dôvody zisteného porušenia zákona účastníkom
konania. Správny orgán pristúpil k určeniu výšky postihu aj po vyhodnotení skutočnosti, že došlo k
porušeniu zákazu, v zmysle ktorého predávajúci nesmie žiadať od spotrebiteľov úhrady za poskytnutú

službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali.

7. Žalovaný tiež uvádzal, že ukladanie pokút za delikty sa uskutočňuje v rámcu úvahy správneho
orgánu (tzv. diskrečná právomoc) zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny
orgán v zákonom stanovených limitoch hraniciach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie,

pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami tohto logického uvažovanie, ktoré je
výsledkom tohto procesu (uváženia), musí byť aj zdôvodnené. Správny orgán svoju diskrečnú právomoc
použil v rámci zákonného rámca (pokuta bola uložená vo výške 32.000 €), pričom maximálne možno
uložiť pokutu až do výšky 66.400 € a pri opakovanom porušení počas 12 mesiacov až do výšky
166.000 €. Z tohto rámca správny orgán nijako nevybočil, inštitút správneho úvahy nezneužil a svoje

rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Pri ukladaní výšky pokuty je potrebné vychádzať zo základných
rovín pre ukladanie sankcie - individuálnej a generálnej, pričom v preskúmanom prípade nebola pokuta
uložená v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k spáchaniu správneho deliktu - porušeniu povinnosti
stanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa. Nie zanedbateľná je tiež skutočnosť, že pokuta plní
preventívnu funkciu aj vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností.

8. Prvostupňový správny orgán zohľadnil zmenu právnej kvalifikácie pri určovaní výšky pokuty a pokutu
zmenil tak, aby zodpovedala charakteru a rozsahu porušenej povinnosti. Pri určovaní výšky pokuty
prihliadal na to, že došlo k porušeniu zákazu žiadať od spotrebiteľa úhrady za poskytnutú službu,
ktorú si spotrebitelia neobjednali. Správny orgán zobral do úvahy, že nedeaktivovanie služby účastníka

konania zo strany spotrebiteľa, ktorú si neobjednal nesmie mať za následok vznik akýchkoľvek nákladov
ani iných povinností pre spotrebiteľa. Rovnako odvolací orgán zohľadnil pri ukladaní výšky pokuty
spoločenskú nebezpečnosť sankcionovaného konania, ktorá spočíva predovšetkým praktizovaním
konania, ktoré je priamo v zákone o ochrane spotrebiteľa zakázané a ktoré sa dotýka obrovského okruhu
spotrebiteľov, viď množstvo podnetov, ktoré boli doručené správnemu orgánu. Pri ukladaní výšky pokuty

je potrebné vychádzať zo základných rovín pre ukladanie sankcie - individuálnej a generálnej, pričom
v preskúmanom prípade nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k spáchaniu
správneho deliktu. Výška sankcie je proporcionálna k dopadu a negatívnym následkom na spotrebiteľov
- došlo k vážnemu zásahu do práv spotrebiteľov. Pokuta uložená vo výške stanovenej v tomto rozhodnutí
mala nielen preventívny charakter, ale aj výchovný charakter; pôsobí tak, aby nedochádzalo zo strany

účastníka konania k hrubému porušovaniu zákonných povinností.

9. Žalovaný považoval skutkový stav za spoľahlivo zistený a jeho protiprávnosť za nepochybne
preukázanú, správny orgán nezistil v odvolacom konaní dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého
rozhodnutia. O výške pokuty rozhoduje inšpektorát SOI, ktorý podľa § 24 ods. 1 zákona za porušenie

povinnosti ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti
ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej
v § 26 pokutu do 66.400 €. Podľa § 24 ods. 5 cit. zákona sa pri určení výšky pokuty prihliada najmä
na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia
povinnosti. Pri rozhodovaní o výške pokuty bolo prihliadnuté najmä na charakter protiprávneho konania,

závažnosť veci, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania, ktorými sú porušenie práv spotrebiteľa
pri nedodržaní zákazu žiadať od spotrebiteľov úhrady za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia
neobjednali. Nedodržaním dobromyseľnosti a odbornej starostlivosti zo strany predávajúceho došlo
k značnému zhoršeniu postavenia a právnej ochrany spotrebiteľa. Správny orgán prihliadol naskutočnosť, že účastník konania vyššie popísaným konaním porušil povinnosť § 4 ods. 11, v zmysle
ktorej predávajúci nesmie žiadať od spotrebiteľov úhradu za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia
neobjednali.

10.Žalovanýprihliadolajnato,žeaktiváciaslužbybolavykonanácelkovoažv55.516prípadoch.Taktiež
bolo zohľadnené aj to, že účastník konania skutočne žiadal od spotrebiteľov úhradu za poskytnutú
službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali. Tiež zohľadnil, že účel sledovaný zákonom vyjadrený v
ustanovení § 3 ods. 1 zákona, podľa ktorého každý spotrebiteľ okrem iného má právo na informácie,
na ochranu svojho zdravia a bezpečnosti a na ochranu ekonomických záujmov vzhľadom na zistený

nedostatok v zákonom požadovanej miere a úrovni dosiahnutý nebol. Správny orgán má za to, že
pokuta uložená vo výške stanovenej v tomto rozhodnutí je s prihliadnutím na zákonom stanovené
medze a hľadiská pokutou primeranou, citeľnou a odradzujúcou, teda takou, akú ma na mysli úniové
spotrebiteľské právo a zároveň pokutou zodpovedajúcou zistenému protiprávnemu stavu a charakteru
porušenia zákona.

II. žaloba a námietky

11. V žalobe žalobca namietal, že z jazykového, gramatického ako aj logického výkladu znenia ust.
§ 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa možno vyvodiť jednoznačný právny záver, že predmetná

právna norma nepostihuje samotné poskytnutie služby alebo tovaru bez objednania, ale až žiadosť
o úhradu, resp. prijatie úhrady za takúto službu alebo tovar. Inými slovami, ak predávajúci poskytne
spotrebiteľovi službu alebo tovar bez objednania a nežiada alebo neprijme úhradu za takúto službu
alebo tovar, predávajúci sa nedopúšťa porušenia ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa. Takýto
výklad je taktiež v súlade s účelom zákona, ktorý má chrániť spotrebiteľov. Ochrana spotrebiteľov

však nemá spočívať v zákaze im poskytovať služby alebo tovary bez objednania ale v tom, aby
spotrebitelia neboli povinní za takéto služby alebo tovary platiť cenu/odplatu. Aplikujúc vyššie uvedené
na prípad aktivácie balíčka Plus Žalobcom bez objednania tejto služby spotrebiteľmi, žalovaný bol
povinný dôsledne rozlišovať medzi činnosťou žalobcu, ktorá nie je zákonom o ochrane spotrebiteľa
zakázaná (poskytnutie služby bez objednania, t.j. aktivácia balíčka Plus), a činnosťou žalobcu, ktorú

možno označiť ako porušenie predmetnej právnej normy (žiadosť o úhradu, resp. prijatie úhrady za
balíček Plus).

12. Z petitu prvostupňového rozhodnutia by sa mohlo javiť, že prvostupňový orgán za porušenie
danej právnej normy považuje už samotnú aktiváciu balíčka Plus bez objednania. Keďže žalovaný

prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil a plne sa stotožnil so závermi prvostupňového
orgánu - možno konštatovať, že žalovaný dospel k tomu istému právnemu záveru. Žalovaný však
žiadnymspôsobomvnapadnutomrozhodnutíneuvádzalsprávnuúvahu,včomkonkrétnevidíporušenie
právnej normy, t.j. z obsahu odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, či sa porušenia právnej normy mal
žalobca dopustiť už zaslaním listov, aktiváciou balíčka Plus alebo až doručením faktúry spotrebiteľom

po skončení kampane (t.j. obdobia, počas ktorého spotrebiteľom nevznikala povinnosť za službu platiť).
V prejednávanom prípade je však potrebné dôsledne rozlišovať dva úkony žalobcu: 1/ aktivácia balíčka
Plus; a 2/ žiadosť o úhradu, resp. prijatie úhrady za túto službu. Ad 1/ V súlade s vyššie uvedeným
výkladom ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa, samotná aktivácia balíčka Plus bez objednania
nemôže byť považovaná za porušenie ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa. Ad 2/ Keďže

žalovaný nemal v konaní za preukázané, že by žalobca prijal od spotrebiteľov úhradu za službu balíčka
Plus, žalobca sa ďalej zaoberal otázkou, čo je z pohľadu výkladu ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane
spotrebiteľa potrebné pod týmto pojmom chápať.

13. Pre posúdenie napadnutého rozhodnutia je rozhodujúce analyzovať, čo v prípade aktivácií balíčka

Plus možno chápať pod slovným spojením „žiadať úhradu“. Napadnuté rozhodnutie však v tomto
smere neobsahuje žiadnu správnu úvahu, t.j. z napadnutého rozhodnutia nie je možné jednoznačne
vyvodiť záver v akom úkone/v akej činnosti žalobcu žalovaný vidí „žiadosť o úhradu“. Žalobca tvrdil, že
význam slova „žiadať“ je potrebné chápať ako úkon predávajúceho adresovaný spotrebiteľovi, ktorým
predávajúci uplatňuje voči spotrebiteľovi určitý nárok (v tomto prípade žiada úhradu napr. formou

výzvy na zaplatenie ceny). Zo znenia oznámení, ktoré žalobca spotrebiteľom zasielal (a ktoré sú
súčasťou správneho spisu), jednoznačne vyplýva, že žalobca si týmito oznámeniami voči spotrebiteľom
neuplatňoval žiadny nárok na úhradu, nežiadal ich o zaplatenie ceny (keďže v tom čase žalobcovi žiadny
nárok na cenu ešte nevznikol). Tieto listy obsahovali výlučne informáciu o kampani (aktivovanie balíčkaPlus), dĺžke jej trvania (doba používania balíčka Plus bez povinnosti úhrady) a cenových podmienkach,
ktoré začnú platiť až po skončení kampane za predpokladu, že spotrebiteľ bude naďalej službu využívať.
Z týchto listov nevyplýva žiadosť žalobcu o úhradu, pretože v čase zasielania listov nebolo vôbec zrejmé,

či spotrebiteľ bude aj po skončení kampane službu užívať, čo je základným predpokladom na to, aby
žalobca mohol žiadať o úhradu. Tieto listy nepredstavujú právny základ pre vznik nároku na úhradu,
ide výlučne o informovanie spotrebiteľov o podmienkach kampane. Navyše, samotné oznámenie o
cenových podmienkach kampane v spojení s aktiváciou služby balíčka Plus nie je dôkazom toho, že
žalobca skutočne po skončení kampane žiadal alebo prijal úhrady od spotrebiteľov, ktorí službu užívali

naďalej.

14. Z vyššie uvedeného vyplýva, že za „žiadosť o úhradu“ je potrebné v danom prípade považovať
taký úkon žalobcu urobený po skončení kampane, ktorým si voči spotrebiteľom naďalej užívajúcim
službu, uplatnil nárok na cenu. Vzhľadom na to, že žalobca je platiteľom dane z pridanej hodnoty,
nároky na úhradu ceny voči všetkým svojim zákazníkom môže uplatňovať (a aj tak robí) výlučne v

súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty formou daňových dokladov - faktúr,
ktoré vystavuje (a zákazníkom doručuje) vždy na začiatku príslušného fakturačného obdobia, ktorým
je spravidla kalendárny mesiac. Je teda zrejmé, že žalobca žiadal o úhradu len tých spotrebiteľov,
ktorým po skončení kampane doručil faktúry. Ak teda mal žalovaný za preukázané, že žalobca vystavil a
doručil faktúry za balíček Plus spotrebiteľom v počte 4 (slovom: štyri), možno dospieť k jednoznačnému

právnemu záveru, že žalobca sa dopustil porušenia ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa
voči 4 (slovom: štyrom) spotrebiteľom. Žalovaný mal pri rozhodovaní o uložení pokuty a jej výške
zohľadňovať porušenie právnej normy výlučne vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorým žalobca aktivoval
službubezobjednaniaaktorýchnáslednepožiadaloúhradu(t.j.poskončeníkampaneichvyzvalformou
doručenej faktúry na úhradu za túto službu). Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že žalovaný

pochybil, keď pri určovaní výšky pokuty zohľadnil, cit: „... spoločenskú nebezpečnosť sankcionovaného
konania ... a ktoré sa dotýka obrovského okruhu spotrebiteľov, viď množstvo podnetov, ktoré boli
doručené správnemu orgánu.“.

15. V napadnutom rozhodnutí absentuje akákoľvek správna úvaha, v čom konkrétne žalovaný videl

porušenie ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa v súvislosti s aktiváciou balíčka Plus v počte
55.516. Z napadnutého rozhodnutia nemožno dospieť ani k hmlistej predstave o tom, ktorý z úkonov
žalobcu (list spotrebiteľom, aktivácia balíčka Plus, doručenie faktúr) žalovaný považuje za „žiadosť o
úhradu“ a aké dôvody/argumenty ho k takémuto právnemu záveru vedú. Nepreskúmateľnosť možno
vidieť i v žalobcom vytýkanej recyklácii v poradí prvého prvostupňového rozhodnutia, ktoré predchádzalo

prvostupňovémurozhodnutiupotvrdenémunapadnutýmrozhodnutím.Žalobcasanestotožnilsnázorom
žalovaného, že prvostupňový orgán postupoval správne, keď zmenil právnu kvalifikáciu a v súvislosti s
novouprávnoukvalifikáciouzmenilvýškupokuty.Žalobcatvrdil,žeakprvostupňovýorgánzmenilprávnu
kvalifikáciu, nie je možné, aby správna úvaha, ktorá ho viedla k uloženiu pokuty za predchádzajúcu
právnu kvalifikáciu ostala nezmenená, osobitne ak sa podľa prvotnej právnej kvalifikácie žalobca mal

dopustiť podstatne závažnejšieho správneho deliktu (agresívnej obchodnej praktiky).

16.Aktedažalovanývtomistomsprávnomkonaníhodnotiacjedenatenistýskutokžalobcukonštatoval,
že dva zásadne iné správne delikty sú „závažné“ bez ďalšieho bližšieho odôvodnenia, nemožno to
chápať inak ako tak, že žalovaný oba správne delikty považoval za rovnako závažné. Otázkou teda

ostáva, aké dôvody viedli prvostupňový orgán k zmene výšky pokuty, ak mal za to, že dva zásadne iné
správnedelikty(porušenieust.§4ods.11zákonaoochranespotrebiteľaaagresívnaobchodnápraktika)
sú rovnako závažné. Vzhľadom na bezmyšlienkovitú recykláciu v poradí prvého prvostupňového
rozhodnutia chýba v prvostupňovom rozhodnutí a aj v napadnutom rozhodnutí akákoľvek správna
úvaha, ktorá viedla prvostupňový orgán k zníženiu pokuty. Žalobca odôvodneniu žalovaného v časti

týkajúce sa žalobcom vytýkanej recyklácií rozhodnutí prvostupňového orgánu vôbec nerozumel a
považoval ho za zmätočné. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, cit. „... každé rozhodnutie je
výlučne individuálne a závisí od charakteru protiprávneho konania, závažnosti porušenia povinnosti,
spôsobe a následkov protiprávneho konania“. Ako je táto „individuálnosť“ rozhodnutí zohľadnená v
oboch prvostupňových rozhodnutiach? Nepostupoval prvostupňový orgán v rozpore s týmto tvrdením

žalovaného, keď napriek tomu, že jeden a ten istý skutok žalobcu kvalifikoval v každom svojom
rozhodnutí ako iný správny delikt, prisúdil im rovnakú závažnosť? Ak je každé rozhodnutie výlučne
individuálne, ako môže správny orgán mechanicky recyklovať svoje rozhodnutie? Je iba zmena právnej
kvalifikácie dostatočným prejavom „individuálnosti“ rozhodnutí?17. Za úsmevné považoval tvrdenie žalovaného, že nie je na mieste vzájomné porovnávanie
rozhodnutí, keďže, cit.: „Každé správne konanie je založené na jednotnom postupe rozhodovania ...“.

Neplatí presný opak? Práve preto, že každé správne konanie je založené na jednotnom postupe
rozhodovania, je možné vzájomne porovnávať rozhodnutia vydané jedným správnym orgánom? Nie
je to jednou zo základných zásad správneho konania, podľa ktorej správne orgány dbajú o to, aby
v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely?
Navyše tvrdenie žalovaného o „jednotnom postupe rozhodovania“ je v priamom protiklade s jeho

tvrdením o „individuálnosti“ každého rozhodnutia. Žalovaný tak v napadnutom rozhodnutí uvádza jedno
tvrdenie, ktoré zároveň v nadväzujúcej vete sám vyvracia. Bez ohľadu na vyššie uvedené žalobca
zdôraznil, že osobitne v tomto prípade je porovnanie nielen prípustné, ale i žiadúce. Žalovaný si
neuvedomoval, že v prejednávanom prípade nejde o dve, ale len o jedno správne konanie, v rámci
ktorého správny orgán hodnotil jeden a ten istý skutok žalobcu a vydal dve prvostupňové rozhodnutia
(keďže v poradí prvé rozhodnutie bolo odvolacím orgánom zrušené a vec bola vrátená na nové

rozhodnutie). Argument žalovaného o dvoch správnych konaniach v tomto kontexte vyznieva ako
absolútne nepochopenie matérie.

18. Žalovaný pri rozhodovaní o uložení pokuty a jej výške zobral do úvahy celkový počet aktivácií balíčka
Plus bez objednania (55.516) a preto bola žalobcovi pokuta v podstatnom rozsahu uložená za činnosť,

ktorá nie je zákonom o ochrane spotrebiteľa zakázaná.
Keďže pokuta z prevažnej časti (v rozsahu až 99,9999%) sankcionuje konanie žalobcu, ktoré nie je
zákonom o ochrane spotrebiteľa zakázané (samotné poskytnutie služby bez objednania), Žalobca tvrdil,
že pokuta nie je primeraná. Inými slovami, je tu výrazný nepomer medzi počtom zistení porušenia
príslušnej právnej normy (4 prípady) a žalovaným nesprávne označeným počtom údajného porušenia

právnej normy (55.516 aktivácií balíčka Plus). Ak teda žalovaný pokutu uložil s prihliadnutím na celkový
počet aktivácií balíčka Plus bez objednania (55.516), je zrejmé, že tak urobil v rozpore s podkladmi,
ktoré si v tejto súvislosti sám obstaral a z ktorých má za preukázané porušenie právnej normy vo
vzťahu k 4 (slovom: štyrom) spotrebiteľom. V tejto časti napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože
žalobcovi bola prvostupňovým rozhodnutím, ktoré bolo napadnutým rozhodnutím potvrdené, uložená

sankcia (pokuta) nielen za skutočné porušenie ust. § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa (4 prípady
porušenia) ale i za konanie, ktoré nie je porušením príslušnej právne normy (aktivácia balíčka Plus bez
objednania).

19. Navyše žalovaný pri určovaní výšky pokuty zásadným spôsobom pochybil, keď, cit.: „Správny orgán

zobral do úvahy, že nedeaktivovanie služby účastníka konania zo strany spotrebiteľa, ktorú si neobjednal
nesmie mať za následok vznik akýchkoľvek nákladov ani iných povinností pre spotrebiteľa.“. Žalobca
tvrdil, že žalovaný nerozumie ust. § 4 ods. 11 veta druhá zákona o ochrane spotrebiteľa a v danom
prípade túto normu nesprávne aplikoval. Predmetnú vetu napadnutého rozhodnutia žalobca chápal tak,
že výška pokuty zohľadňuje i náklady (iné ako je samotná cena služby), ktoré spotrebitelia budú musieť

v súvislosti s deaktiváciou služby, ktorú si neobjednali, vynaložiť (resp. zohľadňuje i iné povinnosti, ktoré
budú spotrebitelia nútení plniť), pričom by takéto náklady nemali vynakladať a takéto povinnosti nemali
plniť. Žalobca zastával názor, že predmetnú právnu normu je však potrebné vykladať inak, a to tak,
že spotrebitelia nie sú povinní v súvislosti s deaktiváciou služby, ktorú si neobjednali, vynaložiť žiadne
náklady alebo plniť iné povinnosti. Inými slovami, spotrebitelia môžu ostať úplne pasívni, a táto pasivita

nemôžeísťnaichúkor.Ztohtodôvoduniejemožnépriurčovanívýškypokutybraťdoúvahyskutočnosti,
ktoré nemôžu ani nastať, pretože vznik týchto skutočností právna norma priamo vylučuje.

III. argumenty žalovaného

20. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním v ktorom uviedol, že z výrokovej časti
prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmé, aké konanie považoval za rozporné so zákonom.
Vo výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia je uvedené protiprávne konanie pre ktoré

je žalobca sankcionovaný: „...pre porušenie zákazu, v zmysle ktorého predávajúci nesmie žiadať od
spotrebiteľov úhradu za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali...“ , ktoré je ešte k tomu
aj zvýraznené. Následne po ňom je popísaný spôsob spáchania skutku, ktorým sa žalobca dopustil
porušenia predmetného zákonného ustanovenia. Žalovaný bližším popisom skutku konkretizovalvýrokovú časť, tak aby skutok nemohol byť zameniteľný s iným, tak ako to vyplýva z požiadaviek
judikatúry NS SR. Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu v SR pritom opakovane zdôrazňuje účel
vecného, časového a miestneho vymedzenia skutku v právnych veciach administratívneho trestania,

ktorým je práve zamedzenie možnej zámeny, nejasností alebo iných negatívnych následkov súvisiacich
s nekonkrétnym obsahom výrokovej časti administratívneho rozhodnutia. Skutok, ktorým sa žalobca
dopustil porušenia zákonnej povinnosti rozpísaný vo výrokovej časti tak, aby nemohol byť zameniteľný
s iným skutkom.

21. V petite napadnutého rozhodnutia je jasne uvedené, že žalobca nielenže aktivoval spotrebiteľom
ako užívateľom služieb spoločnosti UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. prémiový balíček digitálnej
televízie PLUS počas vymedzeného obdobia bezplatne, avšak je tam uvedená aj skutočnosť, že
žalobca po uplynutí vymedzeného obdobia žiadal úhradu mesačného paušálu za službu - Balíček
PLUS vo výške 1,90 € napriek tomu, že spotrebitelia si službu neobjednali. Uvedená skutočnosť je
nepochybne preukázaná v emailoch a listoch, ktoré žalobca zasielal spotrebiteľom v rámci svojej

kampane (napríklad v znení: „...Po ukončení uvedeného obdobia môžete programovú ponuku balíčka
PLUS sledovať naďalej, za cenu mesačného paušálu iba 1,90 €.“, „...Ak v období po budete mať
záujem ďalej sledovať stanice balíčka PLUS, kliknite prosím sem, odhláste sa zo služby a 19 staníc,
ktoré tento balíček obsahuje Vám budú automaticky deaktivované...“), bližšie špecifikovaných vo výroku
napadnutého rozhodnutia ako aj v znení e-mailov, ktorými žalobca informoval spotrebiteľov o blížiacom

sa konci obdobia voľného vysielania balíčka PLUS a o jeho následnom spoplatnení. Žalovaný orgán
teda nesankcionoval žalobcu za samotné poskytnutie služby, ktoré si spotrebitelia neobjednali a ani
netvrdí, že porušením ustanovenia § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebitelia je už aktivácia ako sa
to snažil navodiť žalobca. Žalobca je postihovaný za to, že po uplynutí vymedzeného obdobia žiadal
úhradu mesačného paušálu za službu - Balíček PLUS vo výške 1,90 € napriek tomu, že spotrebitelia

si službu neobjednali.

22. Žalobca berie výklad § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa striktne formalisticky a výlučne
gramaticky. Je potrebné, aby nebol výklad braný len formálne, ale v zmysle účelu zákona, tak ako
to má na mysli príslušná judikatúra súdov. V Náleze Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV.

ÚS 71/2013-36) sa uvádza: „K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len
z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale
predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.“ Pričom z Dôvodovej správy k ustanoveniu § 4 ods.11
zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že „účelom tohto ustanovenia je v spojitosti s § 53 ods.
8 zabezpečiť komplexnú ochranu spotrebiteľa proti nevyžiadanej dodávke tovarov alebo služieb zo

strany predávajúceho. Kým Občiansky zákonník upravuje súkromnoprávny aspekt právneho vzťahu,
navrhovanou úpravou sa zabezpečuje verejnoprávna ochrana spotrebiteľa. Ustanovuje sa zákaz
predávajúceho žiadať od spotrebiteľa úhradu za nevyžiadanú dodávku, pričom za porušenie tejto
povinnosti môže byť orgánom dozoru uložená sankcia. Ďalej sa zabezpečuje ochrana spotrebiteľa pre
prípad absencie akéhokoľvek konania v prípade nevyžiadanej dodávky. Vychádza sa z predpokladu,

že zodpovednosť za dodanie akéhokoľvek tovaru alebo služby v prvom rade nesie predávajúci. Nie
je žiaduce, aby sa konaním predávajúceho dostal spotrebiteľ do pozície, že je povinný niečo konať
alebo znášať náklady ako následok nevyžiadanej dodávky. Ustanovenie však nie je možné vykladať
extenzívne tak, aby sa uplatňovalo na prípady vadného plnenia zo strany predávajúceho, ktoré spočíva
v dodaní tovaru alebo služby iného, ako si objednal spotrebiteľ. Rozhodujúcou je okolnosť, že zo strany

spotrebiteľa k žiadnej objednávke nedošlo, t.j. tovar alebo služba, ktorý bol spotrebiteľovi dodaný môže
spotrebiteľ oprávnene považovať za neobjednaný. Dôkazné bremeno o existencii objednávky a jej
obsahu znáša vždy predávajúci.“ (Dôvodová správa k zákonu č. 102/2014 Z.z.)

23. Na naplnenej skutkovej podstaty § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa postačuje, ak sa v

emailoch a výzvach vôbec vyskytla informácia o tom, že spotrebiteľ má platiť úhradu za poskytovanie
služby, ktorú si vôbec neobjednal, pričom nebolo potrebné, aby to striktne nazval žiadosť o úhradu;
resp. aby mu z týchto listov, e-mailov priamo vyplývala žiadosť o úhradu ako to mal na mysli žalobca.
Znenie e-mailov a listov, ktoré žalobca zasielal spotrebiteľom v rámci svojej kampane je dôležité
posúdiť podľa obsahu a účelu a nie podľa názvu. T.j. účelom predmetného ustanovenia v zmysle

Dôvodovej správy je zabezpečiť komplexnú ochranu spotrebiteľa pred nevyžiadanou dodávkou služieb.
Žalovaný orgán zastáva názor, že je dôležitá obsahová stránka predmetných e-mailov a listov a čo tým
chceli docieliť. Dôležitou skutočnosťou je teda komplexné preskúmanie faktickej situácie, ktorá nastala.
Žalovaný orgán má teda za to, že predložené emaily a listy nemusia byť bezpodmienečne uvedené akožiadosti o úhradu, aby sa stali protiprávne. Postačuje pokiaľ je v nich uvedená požiadavka, ktorá je v
rozpore so zákonom a ktorou sa žalobca dopúšťa protiprávneho konania. Pričom v správnom konaní
bolo jednoznačne preukázané, že žalobca vo výzvach a emailoch spotrebiteľa skúšal spotrebiteľov a

žiadal od nich úhradu za službu, ktorú si neobjednali. Pričom žalobca nemôže žiadať od spotrebiteľa
úhradu, ba nesmie takú úhradu od spotrebiteľa prijať. Je potrebné upozorniť aj na to, že v správnom
konaní bolo preukázané, že žalobca nielen zasielal e-maily a výzvy, ale ich aj skutočne účtoval.
Predávajúci po uplynutí vymedzeného obdobia účtoval úhradu mesačného paušálu za službu - Balík
PLUS vo výške 1,90 € nasledujúcim spotrebiteľom: - p. RNDr. Igorovi Kudríkovi (podnet č. 1385/2015)

(faktúra s dátumom vyhotovenia dňa 04.11.2015, variabilný symbol: 7226792, poradové číslo faktúry:
107443680 - Balík Plus 03.11.2015-02.12.2015), p. Ing. Luben Patorčev (podnet č. 1308/2015) (faktúra s
dátumom vyhotovenia dňa 04.11.2015, variabilný symbol: 4461540, poradové číslo faktúry: 107409255
- Balík Plus 03.11.2015-02.12.2015), p. Petrovi Čintalovi (podnet č. 1307/2015) (faktúra s dátumom
vyhotoveniadňa04.11.2015,variabilnýsymbol:6491753,poradovéčíslofaktúry:107487145-BalíkPlus
03.11.201502.12.2015), p. Ing. Ivete Kikovej (podnet č. 1266/2015) (faktúra s dátumom vyhotovenia dňa

04.11.2015, variabilný symbol: 7120722, poradové číslo faktúry: 107441567 - Balík Plus 03.11.2015-
02.12.2015).

24. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že ak predávajúci niečo dodá spotrebiteľovi zadarmo, bez toho,
aby si to spotrebiteľ vyžiadal nemôže od neho prijať a ani žiadať žiadnu úhradu, čo žalobca nedodržal.

Žalovaný svoje závery opieral aj o Komentár k predmetnému ustanoveniu (www. epi.sk, autor: JUDr.
Jana Drgoncová, od 01.05.2014), v ktorom sa uvádza „§ 4 ods. 11 zavádza v zákone o ochrane
spotrebiteľa (v Občianskom zákonníku a iných právnych predpisoch toto právo spotrebiteľa už roky
zakotvené je) významnú súčasť ochrany spotrebiteľa, ktorou je jeho ochrana pred dodávkami výrobkov
a služieb, ktoré si neobjednal. V takom prípade platí zásada, že spotrebiteľ platí len za to, o čo

prejavil záujem kúpiť, a že tento záujem sa prejavuje objednávkou. Ak predávajúci dodá spotrebiteľovi
výrobok, poskytne mu službu alebo elektronický obsah bez prejavu vôle spotrebiteľa, nemôže žiadať od
spotrebiteľa úhradu, ba nesmie takú úhradu od spotrebiteľa prijať ani vtedy, keby mu ju spotrebiteľ dával
dobrovoľne. Spotrebiteľ nemá povinnosť upovedomiť predávajúceho, že prijal nevyžiadanú dodávku.
Zákonhooslobodzujeodvšetkýchnákladov,akoajodzaťaženiaakýmikoľvekpovinnosťami,akpoprijatí

nevyžiadanej dodávky spotrebiteľ zostane nečinný. Súčasťou ochrany spotrebiteľa je aj procesnoprávna
ochrana.Otom,žesispotrebiteľvýrobok,službualeboposkytnutýelektronickýobsahobjednal,dôkazné
bremeno zaťažuje predávajúceho.“

25.Prezodpovednosťžalobcuakopredávajúcehojedôležitáskutočnosť,žežalobcaaktivovalvybraným

spotrebiteľom - zákazníkom svoju službu bez toho, aby o ňu spotrebitelia sami prejavili záujem. V danom
prípadejeprávneirelevantné,čibolaaktiváciapočasvymedzenéhoobdobiaspočiatkubezplatnáaažpo
uplynutí tohto obdobia vznikla pre spotrebiteľov povinnosť uhradiť mesačný paušál za službu účastníka
konania (vo výške 1,90 €/mesiac). Podstatná je skutočnosť, že žalobca ako predávajúci žiadal následne
od spotrebiteľov, aby vykonali platby za produkty dodané predávajúcim, pričom si ich spotrebitelia

neobjednali. Na to, aby bolo možné považovať produkt (t.j. službu) za objednaný zo strany spotrebiteľa
je nutné, aby spotrebiteľ urobil prejav vôle. Podľa názoru žalovaného orgánu však nepostačuje len tzv.
omisívne konanie spotrebiteľa (opomenutie konania ako nečinnosť, mlčanie a pod.), t.j. v danom prípade
nevyjadrenie nezáujmu o služby balíčka PLUS. V danom prípade je potrebné zohľadniť aj skutočnosť,
že u žalobcu vzhľadom na predmet a obsah vykonávanej podnikateľskej činnosti sa predpokladá,

že disponuje profesionálnymi skúsenosťami, vo vzťahu k spotrebiteľom rešpektuje právnu reguláciu
záväzkovo právnych vzťahov, ako aj ochranu poskytnutú ďalšími normami spotrebiteľského práva. Ak
by žalobca skutočne riadil platným zákonom, bezplatne by deaktivoval službu PLUS, ktorú poskytol
spotrebiteľom grátis, bez toho aby požadoval jej deaktivovanie samotným spotrebiteľom - čiže úkonu
ktorý nie je spotrebiteľ povinný vykonať alebo by automaticky nepredlžoval službu a za jej používanie

neúčtoval poplatky.

26. Žalovaný považoval za dostatočné a správne odôvodnenie výšky pokuty, ktoré použil v rámci I. a
II. správneho konania. Spoločenskú nebezpečnosť videl žalovaný v tom, že takýmto konaním, ktoré je
práve v rozpore s § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa je dotknutý široký okruh spotrebiteľov,

tak uviedol v odôvodnení II. stupňového správneho rozhodnutia. Žalobca nemôže svojvoľne aktivovať
službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali a následne potom im ponúknuť buď možnosť deaktivovania,
čiže urobenia nejakého úkonu, resp. od nich žiadať úhradu za poskytnutú službu. Pričom toto konanie sa
týkalo všetkých spotrebiteľov, ktorým bola aktivovaná služba nielen tých ktorým bola doručená faktúra.Žalovaný orgán pri určovaní výšky pokuty bral do úvahy aj skutočnosť, že žalobca svojím konaním,
celkovo v štyroch vymedzených obdobiach, tj. 03.10.2015 - 02.11.2015, 28.10.2015 - 30.11.2015,
30.10.2015 - 02.12.2015 a 06.11.2015 - 10.12.2015, aktivoval spotrebiteľom svoju službu - prémiový

balíček digitálnej televízie PLUS, pričom po uplynutí vymedzeného bezplatného obdobia žiadal od
spotrebiteľov úhradu mesačného paušálu za službu vo výške 1,90 €, napriek tomu, že spotrebitelia si
službu neobjednali. Žalovaný súčasne zohľadnil skutočnosť, že aktivácií vo vzťahu k spotrebiteľom bolo
vykonaných zo strany žalobcu celkovo až 55 516. V neposlednom rade bola zohľadnená aj skutočnosť,
že orgánom dozoru bolo zistené a preukázané, že žalobca v určitých prípadoch (konkrétne u štyroch

spotrebiteľov) (ak spotrebitelia nedeaktivovali službu, ktorú si však ani neobjednali a pod.), skutočne
účtoval úhradu mesačného paušálu za službu vo výške 1,90 € (uvedené preukazujú faktúry predložené
účastníkom konania). To, že žalobca ako predávajúci žiadal spotrebiteľov, aby vykonali úhrady za
poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali, možno považovať za veľmi závažné, nakoľko
predávajúci nesmie vznik povinnosti spotrebiteľa uhradiť službu spájať s nevyjadrením nesúhlasu s
poskytovaním danej služby.

27. Orgány verejnej správy pri vydávaní rozhodnutia postupovali v súlade so zákonom a napadnuté
rozhodnutia považuje za súladné s § 47 Správneho poriadku. Výroková časť spĺňa všetky podstatné
náležitosti, ktoré sú nevyhnutné pre splnenie podmienky preskúmateľnosti uvedených v rozhodnutí.
Výrok rozhodnutia obsahuje povinné obsahové náležitosti je formulovaný jasne a určito a žalovaný

sa k jeho obsahovej stránke a určitosti vyjadril vo vyšších častiach svojho vyjadrenia. Odôvodnenie
I. stupňového ako aj II. stupňového správneho rozhodnutia považuje žalovaný orgán za výstižné
vyjadrenie všetkých skutočností potrebných pre posúdenie skutočného stavu veci. V odôvodnení
rozhodnutia žalovaný uviedol, z akých skutočností vychádzal pri rozhodovaní, neobmedzil sa len na
strohé uvedenie zákonného ustanovenia, ale popísal priebeh správneho konania a náležite vysvetlil

a odôvodnil svoj názor. Argumenty podané v žalobe sú neodôvodnené, keďže sa v rámci správneho
konania žalovaný riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie
odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu
žalovaného správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia
právnych predpisov. Je nevyhnutné, aby sa správny orgán vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré

sú nevyhnutné pre správne posúdenie veci, nie je však potrebné na vystihnutie podstaty veci aby sa
odôvodnenie zaťažovalo bezvýznamnými údajmi a úvahami, ktoré by ho robili nezrozumiteľným. Podľa
názoru žalovaného orgánu odôvodnenie rozhodnutia obsiahlo všetky podstatné skutočnosti a preto je
v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku.

28. Práve žalobca je tým, kto nerozumie podstate správneho konania vrátane odvolacieho konania,
nakoľko v prípade pokiaľ sa I. stupňové správne rozhodnutie zruší a vráti na nové konanie nemožno
naňho prihliadať, nakoľko má charakter rozhodnutia, ktoré ako keby neexistovalo. Žalovaný podložil
svoje závery názorom odborníkov vyjadrené v tomto znení: „Ak zruší odvolací orgán rozhodnutie
prvostupňového orgánu v celom rozsahu a vec mu vráti, odstráni sa podľa názoru Najvyššieho

správneho súdu predmetné rozhodnutie úplne, takže prvostupňový správny orgán, keď rozhoduje
o veci znovu, môže vydať i rozhodnutie vecne odlišné od svojho predchádzajúceho rozhodnutia.
Nové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu po opätovnom prejednaní veci je rozhodnutím
prvoinštančným a možno sa proti nemu odvolať. (Boh. A 1184/22)“ Vzhľadom na to bolo potrebné, aby
I. stupňový správny orgán sa riadil právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí č. SK/0044/99/2017 zo

dňa 18.12.2017; čo aj urobil a pristúpil k zmene oznámenia o začatí správneho konania, (s prihliadnutím
na daný skutkový stav a právnu kvalifikáciu) a taktiež vydal nové I. stupňová správne rozhodnutie, ktoré
odzrkadľuje porušenú povinnosť zákona o ochrane spotrebiteľa. V uvedenej súvislosti žalovaný orgán
poukazuje na príslušnú judikatúru, o ktorú opieral svoje závery a to rozsudok NS SR č 4SŽO/23/2016,
v ktorom samotný NS SR uviedol, že nové rozhodnutie môže byť obsahovo totožné so zrušeným

rozhodnutím a to konkrétne: „Pri zrušení rozhodnutia a jeho vrátení na nové konanie a rozhodnutie
je prvostupňový orgán viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. Tento právny názor musí byť v
rozhodnutí o odvolaní jednoznačne vyjadrený v odôvodnení. Táto viazanosť platí iba za predpokladu,
že počas nového prejednania nevyjdú najavo nové skutočnosti, ktoré odvolaciemu orgánu neboli
známe. Prvostupňový orgán je povinný vydať nové rozhodnutie vo veci s náležitosťami podľa § 47

správneho poriadku. Nevylučuje sa, že nové rozhodnutie bude/nebude obsahovo totožné so zrušeným
rozhodnutím, najmä ak vyjdú najavo nové skutočnosti a dôkazy, pre ktoré sa nebude prvostupňový
správny orgán stotožňovať s právnym názorom odvolacieho orgánu.“29. Žalovaný považoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za dostatočne a rozsiahlo
odôvodnené a nemal za to, že by došlo zo strany prvostupňového správneho orgánu k „recyklácií“
rozhodnutí. Žalovaný orgán nepovažuje za nutné, aby prvostupňový správny orgán menil odôvodnenie

prvostupňového správneho rozhodnutia v takom rozsahu ako požaduje žalobca. Prvostupňový správny
orgán nebol vôbec povinný odôvodňovať, prečo sa výška uloženej pokuty v novom rozhodnutí líši
od predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré bolo II. stupňovým správnym orgánom zrušené, keďže toto
podľa záverov platnej judikatúry vôbec neexistuje. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v
rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu,

v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí
výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a
rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite zdôvodnené. Uvedené
skutočnosti boli pri ukladaní výšky pokuty dodržané.

30. Prvostupňový správny orgán zohľadnil zmenu právnej kvalifikácie pri určovaní výšky pokuty a pokutu

zmenil tak, aby zodpovedala charakteru a rozsahu porušenej povinnosti. Pri určovaní výšky pokuty
prihliadal na to, že došlo k porušeniu zákazu žiadať od spotrebiteľa úhrady za poskytnutú službu, ktorú
si spotrebitelia neobjednali. Žalovaný zohľadnil pri ukladaní výšky pokuty spoločenskú nebezpečnosť
sankcionovanéhokonania,ktoráspočívapredovšetkýmpraktizovanímkonania,ktoréjepriamovzákone
o ochrane spotrebiteľa zakázané a ktoré sa dotýka obrovského okruhu spotrebiteľov, viď množstvo

podnetov, ktoré boli doručené správnemu orgánu. Pri ukladaní výšky pokuty je potrebné vychádzať zo
základných rovín pre ukladanie sankcie - individuálnej a generálnej, pričom v preskúmanom prípade
nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k spáchaniu správneho deliktu. Výška
sankcie je proporcionálna k dopadu a negatívnym následkom na spotrebiteľov - došlo k vážnemu zásahu
do práv spotrebiteľov.

31. Pokuta uložená vo výške stanovenej v tomto rozhodnutí mala nielen preventívny charakter, ale aj
výchovný charakter; pôsobí tak, aby nedochádzalo zo strany účastníka konania k hrubému porušovaniu
zákonných povinností. Hoci žalobca tvrdil, že konal v súlade so zákonom, o jeho protiprávnosti však
svedčí množstvo podnetov, ktorými bola Slovenská obchodná inšpekcia zahltená viď. spisový materiál,

v ktorých spotrebitelia poukazujú práve na to, že prečo majú platiť za niečo čosi neobjednali. Žalovaný
podporne pridal výpis rozhorčenej komunikácii spotrebiteľov, ktorú nám predložili samotní podávatelia
podnetov a z ktorej je možné usúdiť, že žalobca žiadal o úhradu poskytnutej služby neoprávnene. V
uvedenom prípade išlo o 55.516 takýchto prípadov aktivácie balíčka PLUS, pričom nie každý spotrebiteľ
si to mohol všimnúť a reagovať na dané protiprávne konanie, tak ako to uvádzali aj samotní spotrebitelia

vo svojich podnetoch, že im to nebolo doručené, že si to nevšimli a pod. Takéto konanie považuje
žalovaný za obzvlášť nebezpečné a je potrebné ho striktne postihovať. Nakoľko v budúcnosti by žalobca
mohol svojvoľne aktivovať obdobnú službu a spoplatniť ju, avšak za oveľa vyššiu cenu, samozrejme bez
súhlasu spotrebiteľov, ktorí budú mať povinnosť opäť vykonať úkon na deaktivovanie danej služby, ktorú
si neobjednali, resp. hradiť vysoké poplatky za neobjednané služby.

IV. Konanie pred správnym orgánom

32. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie
podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 03.08.2022. Z pripojeného administratívneho
spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich
písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku
opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým

častiamtýchtorozhodnutíakskutočnostiammedziúčastníkmispornýmsasúddetailnejšievyjadrilnižšie
v odôvodnení tohto rozsudku.

V. Relevantné právne predpisy33. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov,

Predávajúci nesmie žiadať alebo prijať od spotrebiteľa úhradu za dodaný výrobok, poskytnutú
službu alebo poskytnutý elektronický obsah,12ca) ktorý si spotrebiteľ neobjednal. Nečinnosť spotrebiteľa po prijatí
nevyžiadanej dodávky podľa prvej vety nemá za následok vznik akýchkoľvek nákladov ani iných
povinností pre spotrebiteľa.

34. Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona, za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom
alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa28) uloží orgán dozoru výrobcovi,
predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66.400 €; za opakované porušenie povinnosti počas 12
mesiacov uloží pokutu do 166.000 €.

35. Podľa § 24 ods. 5 cit. zákona, pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho
konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.

36. Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný
len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie
určuje správny orgán.

37. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VI. Posúdenie veci správnym súdom

39. „Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je
v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v

súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu
bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.“ (NS SR spis.
zn. 2Sžo/32/2014) Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu
správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Právomoc a príslušnosť súdov

v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou , ktorá v článku 142 ods. 1 ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,
ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu
preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdnyporiadok. Je veľmi dôležité uviesť, že v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá
v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom
žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby

musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca
musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež
poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli
rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve
koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je

dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným
dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať.

40. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu
( priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchala a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť.
Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak,

aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku
sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. U právnických osôb sa zodpovednosť za
správny delikt posudzuje bez ohľadu na zavinenie t. j. ide o objektívnu zodpovednosť za správny delikt.
Táto koncepcia sa vzťahuje aj na zákon č. 250/2007 Z. z., kedy sa pri preukazovaní, či sa stal správny
delikt odpadá zavinenie ako prvok zodpovednostného vzťahu. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu

objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych
orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných
dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre
preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží
na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký

dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu.

41. Z pripojeného administratívneho spisu, z dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vyplynulo,
že opis skutku vyplývajúceho z vykonaných dôkazov bol totožný so skutkom, ako bol opísaný v
napadnutých rozhodnutiach a súd nemal žiaden relevantný dôvod spochybňovať skutkové ani právne

závery žalovaného. Žalobca namietal nesprávnu interpretáciu ust. § 4 ods. 1 zákona o ochrane
spotrebiteľa s tým, že právna norma nepostihuje samotné poskytnutie služby alebo tovaru bez
objednania, ale až žiadosť o úhradu, resp. prijatie úhrad za tovar. Preto samotná aktivácia balíčka Plus
bez objednania nemohla byť považovaná za porušenie ust. § 4 ods. 11 cit. zákona. Uvedenú námietku
vyhodnotil správy súd ako irelevantnú, pretože zo skutku, tak ako bol riadne preukázaný vyplávalo,

že žalobca po uplynutí vymedzeného obdobia žiadal od spotrebiteľov úhradu mesačného paušálu za
službu balíček plus v sume 1,90 € napriek skutočnosti, že spotrebitelia si službu neobjednali. Dôkazy
založenevadministratívnomspise(emaily,listy)konaniežalobcuriadnepreukazovali,pretointerpretácia
cit. ustanovenia bola zo strany orgánov verejnej správy správna. Zákon v takomto prípade chráni
spotrebiteľov pred nevyžiadanou dodávkou služieb zo strany dodávateľov a definuje ho ako protiprávne

konanie, za ktoré podnikateľskému subjektu hrozí sankcia. Dôležitou je pritom skutočnosť, že zo strany
spotrebiteľa k žiadnej objednávke nedošlo a preto ak mu bola dodaná taká služba, dôvodne ju môže
považovať za neobjednanú. Orgány verejnej správy dôsledne narábali s dôkazmi a uvádzali konkrétne
prípady, kedy si žalobca po uplynutí vymedzeného obdobia účtoval úhradu mesačného paušálu za
poskytnutú službu. Žalovaný prijal správny interpretačný záver podľa ktorého, ak predávajúci niečo dodá

spotrebiteľovizadarmo,beztoho,abysitospotrebiteľvyžiadal-nemôžeodnehoprijaťanižiadaťúhradu;
čo žalobca nedodržal.

42. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol
svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka

konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd hodnotí však preskúmateľnosť rozhodnutia
správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na
základe akých logických úvah a zvážení správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku
ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby
bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej

povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými obmedzeniami zákonných podmienok, ktoré
predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom
povolenej voľnej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V danom prípade obe
napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy spĺňajú naň kladené kritéria vo všetkých aspektoch.Treba v danej súvislosti uviesť, že závery správneho orgánu sa uskutočňujú v rámci tzv. voľnej úvahy
(diskrečná právomoc), v ktorej správny orgán v zákonom stanovenom limite uplatní svoju právomoc
a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického

uvažovania. Podľa názoru súdu sa žalovaný ani prvostupňový orgán z takto vymedzeného rámca
jeho diskrečnej právomoci neodklonili, kedy riadne dôvodili, prečo je žalobcovo konanie protiprávne
a aká výška sankcie je za takéto protiprávne konanie adekvátna. V napadnutých rozhodnutia bolo
definované protiprávne konanie žalobcu so zistením, že aktivoval spotrebiteľom ako užívateľom jeho
služieb prémiový balíček digitálnej televízie PLUS počas vymedzeného obdobia bezplatne, kedy po jeho

uplynutížiadalúhradumesačnéhopaušáluzaslužbuBalíkPLUSvovýške1,90€napriekskutočnosti,že
si spotrebitelia uvedenú službu neobjednali. Žalovaný uviedol vzory emailov a listov, ktoré boli zaslané
spotrebiteľom o aktivácii predmetnej služby, spolu s podaniami spotrebiteľov, že im boli oznámenia
skutočne zaslané. V úhrne malo ísť o 55.516 aktivácií Balíka PLUS vo vzťahu k spotrebiteľom. Zároveň
žalovaný uviedol dôkazy preukazujúce, že žalobca po uplynutí vymedzeného obdobia skutočne účtoval
úhradu mesačného paušálu za službu Balík PLUS konkrétne označeným spotrebiteľom, čím porušil ust.

§ 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska zistenia skutkového stavu, jeho právnej kvalifikácii,
správny súd nemohol akceptovať žalobcovu námietku o nezrozumiteľnosti napadnutých rozhodnutí.
Orgány verejnej správy uvádzali vo svojich rozhodnutiach relevantné závery, ktoré jasne vyplývali zo
zisteného skutkového stavu, rozsahu a dôsledkov protiprávneho konania žalobcu.

43. Správny súd rovnako považoval za irelevantné úvahy o „recyklácii“ predchádzajúceho
prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo v administratívnom konaní zrušené druhostupňovým orgánom
verejnej správy. Orgán verejnej správy neporušil svojím nasledovným postupom zákon a nemal ani
povinnosť osobitne odôvodňovať zníženie výšky pokuty, resp. zmenu právnej kvalifikácie skutku v
komparácii s pôvodne zrušeným prvostupňovým rozhodnutím. Rovnako nemal povinnosť pri vlastnej

správnej úvahe sa zrušeným rozhodnutím zaoberať. Správny súd nemohol na základe takejto polemiky
žalobcu konštatovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, pretože uložená
pokuta zodpovedala zmene právnej kvalifikácie, ako aj charakteru a rozsahu porušenej povinnosti.
Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorá sa týkala určenej výšky pokuty
za porušenie právnej povinnosti. V danom prípade sa správny súd zameral na to, či závery orgánov

verejnej správy neboli arbitrárne. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a záverov uvedených v nich
musel správny súd konštatovať, že správna úvaha neprekročila zákonné medze, žalovaný zohľadnil
pri ukladaní sankcie spoločenskú nebezpečnosť, vychádzal pritom z tzv. generálnej a individuálnej
prevencie a v neposlednom rade dôvodil proporcionalitu k dopadu a negatívnym následkom u
spotrebiteľov.

44. Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak má ísť o dôvod zrušenia rozhodnutia
podľa § 191 ods. 1 písm. b), podľa ktorého sa musí zrušiť rozhodnutie, ak ho vydal orgán ktorý na
to nebol zo zákona oprávnený. Na takúto vadu musí správny súd prihliadnuť ex offo, keďže ide o
neodstrániteľnú procesnú vadu pred správnym súdom, ale otázku právomoci žalovaného namietol

žalobca v tomto konaní. Správny súd uvádza, že v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z.,
orgánmi verejnej správy vo veciach ochrany spotrebiteľa sú: a) ministerstvo, b) orgány dozoru8) a iné príslušné orgány podľa osobitných
predpisov,22d) c) obce. Odkaz
22d pritom upriamuje aj na § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách s tým, že Úrad pre reguláciu elektronických
komunikácií a poštových služieb je orgánom štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií. Tu
však treba uviesť, že podľa § 6 ods. 3 písm. d) zákona č. 351/2011 Z. z. Úrad ako národný regulátor
a cenový orgán v oblasti elektronických komunikácií chráni záujmy koncových užívateľov s ohľadom
na kvalitu a ceny služieb. Právomoc Úradu je daná v posudzovaní kvality služby, t. j. či služba spĺňa

isté charakteristiky (vlastnosti, znaky) a má schopnosť uspokojovať stanovené, resp. predpokladané
potreby koncových užívateľov a v oblasti cenovej podľa zákona o cenách. Posudzovanie porušenia
povinnosti podľa § 4 ods. 11 zákona č. 250/2007 Z. z. je zverené v zmysle § 20 cit. zákona Slovenskej
obchodnej inšpekcii. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný orgán verejnej správy mal právomoc vo veci
konať a rozhodnúť. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel k záveru, že žalovaný

ako príslušný správny orgán postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými
procesnoprávnymi normami, pričom pri svojom rozhodovaní nevybočil z rámcov správnej úvahy tak,
ako je vymedzená vyššie. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že neexistuje žiaden zozákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP
ako nedôvodnú zamietol.

45. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak,
že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože
žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a
žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu
trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať.

46. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným
Centrum právnej pomoci (písm. c/).