Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, September 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/28/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109200723
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8109200723.10

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, sudkyňa spravodajkyňa, v spore žalobcov: 1/ A. B.,
nar. X.X.XXXX, C. XX, XXX XX A., právne zastúpený JUDr. Michalom Feciľákom, advokátom, so sídlom
Jesenná 8, 080 01 Prešov, IČO: 37941623, 2/ D. A. E., nar. X.XX.XXXX, E. F. XX, XXX XX A., zastúpený
JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom, so sídlom Hlavná 17, 080 01 Prešov, IČO: 36164666, proti

žalovaným: 1/ Prešovský samosprávny kraj, so sídlom Námestie mieru 2, 080 01 Prešov, zastúpený
Správou a údržbou ciest Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom Jesenná 14, 080 01 Prešov,
IČO: 37 936 853, 2/ Mesto Prešov, so sídlom Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO: 00327646, zastúpené
JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, IČO: 35519193, 3/
Slovenská republika - Slovenská správa ciest Bratislava, so sídlom Miletičova 19, 826 19 Bratislava, o
náhradu za užívanie nehnuteľností, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k.

8C/9/2009-834 z 25. októbra 2018 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 8C/9/2009-834 zo dňa 25.10.2018 a vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 8C/9/2009-834 z 25. októbra 2018
zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovaným náhrady za užívanie nehnuteľností

nachádzajúcich sa v katastrálnom území F. zapísaných na LV č. XXX a žalovaným priznal voči žalobcom
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobcovia
sú evidovaní ako podieloví spoluvlastníci parciel registra „C“ parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 39m2, parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2.440m2 a parc.
č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.578m2, zapísaných na LV č. XXX pre kat. úz.
F.. Geometrickým plánom č. 1/2008 vyhotoveným D. B. G. bola parcela registra „C“ parc. č. XXXX/XX

rozdelená na novovytvorené parcely, a to parcelu č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvorie o výmere
1.200m2 a parcelu č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvorie o výmere 377m2, pričom na parcele č.
XXXX/XX sa nachádza inžinierska stavba - cesta III. triedy č. 068010 Prešov - Drienov - Lemešany
a na novovytvorenej parcele č. XXXX/XX sa nachádza chodník. Územné rozhodnutie o umiestnení
stavby s označením III/06810 Prešov - Vysielač - Privádzač na DI Prešov - Ličartovce bolo vydané dňa
24.08.1982, č. Výst. 771/82-Ke. Na základe stavebného povolenia č. j. Dopr. 3988/OD-83, vydaného

dňa 14.03.1983 Okresným národným výborom - odborom dopravy v Prešove bola postavená inžinierska
stavba cesty a chodníka. Dňa 12.02.1992 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie č. ObÚ-PD-2113/1991,
ktorým bolo povolené užívanie cestnej stavby a táto bola odovzdaná do správy a údržby Okresnej správe
ciest a Správe mestských komunikácií Prešov. Dňa 29.12.2003 bola medzi účastníkmi Slovenskou
republikou,zastúpenouMinisterstvomdopravy,pôštatelekomunikáciiSRaPrešovskýmsamosprávnym
krajom podpísaná dohoda o prechode majetku a s ním súvisiacich práv a povinností z vlastníctva štátu

v správe Slovenskej správy ciest na Prešovský samosprávny kraj.Ďalej súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov, č.
k. 14C/75/2012-506 zo dňa 13.01.2016, ktorým priznal žalobcom proti žalovanému Prešovskému

samosprávnemu kraju, zastúpenému Správou a údržbou ciest Prešovského samosprávneho kraja
náhradu za užívanie totožných nehnuteľností, avšak za obdobie roku 2007 vo výške po 8.645,12 eur
s príslušenstvom v prospech každého zo žalobcov a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudkom
Krajského súdu v Prešove, č. k. 2Co/93/2016-614 zo dňa 30.11.2017 krajský súd ako odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 14C/75/2012-506 zo dňa 13.01.2016 a stranám náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 05.02.2018.

Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa Čl. 2 ods. 3, Čl. 20 ods. 1, 3 Ústavy Slovenskej
republiky, § 3 ods. 1, § 39, §132 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, § 129 ods. 1, §130 ods. 1, 2, § 123, § 451,
§ 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva

štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, § 1 ods. 2, 3, § 3d ods. 2, 3 zákona č.
135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), § 4 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, § 8 ods. 1 vyhlášky
č. 35/1984, ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 2 zákona č.
66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré
prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

§ 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k
nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) ako aj podľa čl. 2 ods. 3 a čl. 5 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

V nadväznosti na citované ustanovenia súd prvej inštancie konštatoval, že predmetný spor je potrebné
podrobiť nielen z pohľadu pozitívnoprávneho, ale aj z pohľadu jusnaturalistického, najmä cez prizmu
dobrých mravov, ktoré teória a súdna prax zhodne považujú za všeobecne uznávané pravidlá morálky,
ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak
významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Súd prvej inštancie

nepoprel právo žalobcov domáhať sa ochrany na súde, avšak otáznym a v konaní sporným sa mu javilo
to, či takémuto výkonu práva je potrebné poskytnúť ochranu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalobcovia vedeli, že budú obmedzení vo svojich vlastníckych právach,
pretože cestné teleso sa na predmetných pozemkoch v čase ich kúpy žalobcami už nachádzalo, pričom
išlo o oprávnenú stavbu. Ďalej súd prvej inštancie zdôraznil, že vzhľadom na takýto stav nehnuteľnosti

v čase kúpy, žalobcovia ako právni nástupcovia predchádzajúcich vlastníkov chceli byť na svojich
vlastníckych právach obmedzení, keďže im muselo byť zrejmé, že pozemky sú v stave nepoužiteľnom
napr. na výstavbu, keďže stavba - cestné teleso sa na týchto už nachádzala. Súd prvej inštancie vyslovil
názor, že obmedzenie pozemku stavbou mohlo a malo byť zohľadnené v kúpnej cene, za akú uvedené
pozemky žalobcovia nadobúdali, teda akékoľvek, čo i len potencionálne obmedzenie bolo odrazené v

kúpnej cene. Žalobcovia tak vstúpili do práv vlastníka (§ 123 Občianskeho zákonníka), pričom nemohli
predpokladať, že výkon ich vlastníckeho práva bude väčší ako bol ich právneho predchodcu. S dôrazom
na výkon práv v súlade s dobrými mravmi súd prvej inštancie uzavrel, že špekulatívne nadobúdanie
vlastníckeho práva len za účelom vytvárania zisku v dôsledku právnych rezíduí z minulosti nemôže
obstáť. Zároveň poukázal na to, že predmetný spor nie je ojedinelým prípadom žalobcov, ale ide o

sériu súdnych sporov, pričom všetky sú viac-menej v rovnakom právnom i spoločenskom kontexte.
Poskytnutím právnej ochrany takémuto konaniu by podľa súdu prvej inštancie bezpochyby dochádzalo
k rozkladu konceptu dobrých mravov, čo považoval za neprípustné, preto žalobu žalobcov zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným priznal
nárok na náhradu trov konania proti neúspešným žalobcom v rozsahu 100 %.

Žalobca v 1/ rade v odvolaní proti uvedenému rozsudku namietal, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na ustanovenia čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 4,
čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, §§ 123, 124, 126, 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka
žalobca v 1/ rade nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že ním uplatnený nárok je v rozpores dobrými mravmi. Žalobca v 1/ rade poukázal na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky, sp.
zn. IV.ÚS 1750/10 z 03.01.2011, v zmysle ktorého domáhanie sa práva na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva nemožno kvalifikovať ako zneužitie vlastníckeho práva, či výkon práva v rozpore s

dobrými mravmi, lebo vlastník sa domáha toho, čo mu po práve náleží. Žalobca v 1/ rade považoval
zamietnutie žaloby za ujmu na jeho právach, a to konkrétne na práve užívať svoj majetok a brať z
neho úžitky. V tejto súvislosti žalobca v 1/ rade poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL.
ÚS 18/97 zo dňa 03.06.1998, z ktorého vyplýva, že uplatnenie základného práva predsa nemôže byť
dôvodom pre nemožnosť nadobudnúť právo, alebo pre odňatie práva. Žalobca v 1/ rade taktiež poukázal

na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 98/2008 zo dňa 27.10.2009, v ktorom Najvyšší
súd SR konštatoval, že „spornosť posúdenia veci odvolacím súdom podľa § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktoré je taktiež v rozpore s existujúcou súdnou praxou, keď napadnutým rozsudkom na
základe tohto ustanovenia sa vlastne založilo nové právo, a to akoby nezrušiteľné právo žalovaných
1/, 2/ bývať v predmetnom rodinnom dome žalobcov bez právneho titulu; tým by došlo k trvalému
bezodplatnému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov. Odvolací súd prehliadol, že vyvlastnenie

alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme na základe zákona a za
náhradu.“ Na podporu svojho tvrdenia, že jeho nárok nie je v rozpore s rozhodovacou praxou, poukázal
žalobca v 1/ rade aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/75/2012 z 11.12.2012.

Ďalej žalobca v 1/ rade v odvolaní označil napadnutý rozsudok za rozhodnutie v rozpore s princípmi

právneho štátu, a to najmä s princípom právnej istoty. Pri tejto námietke žalobca v 1/ rade poukázal
na rozhodnutia Okresného súdu Prešov, sp. zn. 17C/166/99 z 23.03.2003, ktorému predchádzalo
uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Co/579/2001 zo dňa 20.09.2002, ktorými bol priznaný
žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov žalobcu miestnou
komunikáciou, ako aj na rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/258/2009 z 30.03.2010,

potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/43/2010 zo dňa 20.12.2010, ktorými bol
priznaný žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov cestou 1. triedy
a rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9C/102/2009 z 21.11.2011, zrušený rozsudkom Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 17Co/24/2012 zo dňa 19.04.2012, v ktorom odvolací súd konštatoval, že
pokiaľ sa preukáže, že sporné pozemky žalobcu žalovaný užíval, došlo k bezdôvodnému obohatenia

a na daný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia § 451 a ust. § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Žalobca v 1/ rade preto namietal, že súd prvej inštancie ignoroval aj zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.01.2013 a
závery zo zasadnutia občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.05.2018 a
obchodnoprávnehokolégiaKrajskéhosúduvPrešovezodňa17.05.2018,poprijatíktorýchbolizostrany

Krajského súdu v Prešove priznávané nároky na náhradu za existujúce vecné bremeno zriadené na ich
pozemkoch, a to rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove, č. k. 6Co/77/2017-1252 zo dňa 25.09.2018,
č. k. 5Co/168/2017-761 zo dňa 27.09.2018, č. k. 18Co/115/2017-386 zo dňa 27.09.2018. Záverom
žalobca v 1/ rade poukázal aj na konanie v totožnej právnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 14C/75/2012, v ktorej súd prvej inštancie priznal žalobcom finančnú náhradu za užívanie

predmetného pozemku voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia a Krajský súd v Prešove
rozsudkom, sp. zn. 2Co/93/2016 zo dňa 30.11.2017 uvedené rozhodnutie potvrdil.

Žalobca v 1/ rade v odvolaní tiež zdôraznil, že v posudzovanej právnej veci došlo zo strany súdu prvej

inštancie k porušeniu princípu právnej istoty a legitímneho očakávania, keďže súd prvej inštancie sa
rozhodol postupovať inak a nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Prešove prijatý na spoločnom
zasadnutí občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia dňa 10.01.2013 ako aj názor najvyšších
súdnych autorít vyjadrených vo svojich rozhodnutiach. Postup súdu prvej inštancie tak podľa žalobcu
v 1/ rade nesie znaky svojvôle, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v 1/ rade navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Odvolanieprotirozsudkusúduprvejinštanciepodalajžalobcav2/rade,ktorýtaktiežnamietalnesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca v 2/ rade zdôraznil, že ustanoveniu § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje, pokiaľ niekto požaduje vydanie toho, čím sa na jeho úkorniekto iný bezdôvodne obohatil, pretože právo žiadať vydanie takéhoto obohatenia priznáva priamo
právny predpis, a to v konkrétnom prípade Občiansky zákonník v § 451. Žalobca v 2/ rade vyslovil
názor, že za konanie v rozpore s dobrými mravmi možno považovať práve konanie žalovaných, keďže v

rozhodnom období pozemky žalobcov užívali výlučne žalovaní stavbami - cestou III. triedy a chodníkom
na nich ležiacim bez akejkoľvek náhrady. V závere odvolania žalobca v 2/ rade poukázal na totožnú
právnu vec vedenú na Okresnom súde Prešov, pod sp. zn. 14C/75/2012 týkajúcu sa iba iného časového
obdobia, v ktorom konaní už bola aj pre súd prvej inštancie záväzne vyriešená otázka nároku žalobcov
navydaniebezdôvodnéhoobohatenia,pretopovažovalprijatéprávnezáveryzazáväznéajvpredmetnej

právnej veci. Žalobca v 2/ rade navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu
vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

K odvolaniam žalobcov sa vyjadril žalovaný v 2/ rade podaním z 19.08.2019. Rozsudok súdu prvej

inštancie navrhol ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Vo svojom odvolaní žalovaný v 2/ rade poukázal na časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie týkajúceho sa súladu výkonu práv s dobrými mravmi ako aj na záver ESĽP v spore A. B.
proti Slovenskej republike v rozhodnutí z 02.07.2019, ktorého závery sú v plnom súlade so závermi
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

O odvolaní žalobcu v 1/ rade, ako aj odvolaní žalobcu v 2/ rade rozhodol prvýkrát Krajský súd v Prešove
(ďalej len ako „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 15Co/16/2019 – 1138 zo dňa 18.2.2020 tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným proti žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania každému

v rozsahu 100%. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné
dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny
právny záver, preto v celom rozsahu poukázal na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej
inštancie. Odvolací súd konštatoval, že nárok žalobcov z titulu bezdôvodného obohatenia je čo do
základu daný a jeho existenciu nie je možné uprieť už od zhotovenia stavby, pričom ďalej poukázal,

že žalobcovia v čase kúpy nehnuteľnosti mali vedomosť, že ich právo predmet svojho vlastníctva
držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 Občianskeho zákonníka) bude
obmedzené od počiatku a nehnuteľnosti nebudú môcť byť využívané obvyklým spôsobom. Odvolací
súd vyslovil presvedčenie, že úmysel žalobcov vlastniť predmetné nehnuteľnosti (tak ako mnohé ďalšie)
bol motivovaný výlučne pohnútkou získavania majetkových výhod v neobmedzenom časovom období,

spravidla voči štátu, či samosprávnemu subjektu pre pochybenia zodpovedných v čase neslobody (roky
1948 až 1989), ktoré konanie posúdil ako bezohľadnú dispozíciu s majetkom nesúladné s dobrými
mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorému nie je možné poskytnúť ochranu. Odvolací
súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, ak tento posudzoval nárok žalobcov cez prizmu dobrých
mravov, k čomu dodal, že pri ceste III. triedy, za užívanie ktorej sa platí spravidla len mýtny poplatok,

je existencia bezdôvodného obohatenia na strane vlastníka stavby fikciou, pretože v súvislosti s
vlastníctvom cestného telesa, či chodníka nedochádza k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu v reálnej
podobe, ale na ich udržiavanie sú potrebné finančné prostriedky, ktorých vynakladanie predstavuje
zníženie majetku žalovaných a nie jeho navýšenie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca v 1/ rade, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd SR (ďalej ako „dovolací súd“) uznesením sp. zn. 8Cdo/216/2020 zo dňa 29.6.2022 tak, že rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/16/2019 zo dňa 18.2.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Dovolací súd z dovolania žalobcu v 1/ rade vyvodil namietanú právnu otázku, od vyriešenia ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorú odvolací súd nesprávne právne posúdil, pričom táto
spočívala v tom, či je súd v konaní o finančnej náhrade titulom vydania bezdôvodného obohatenia
za užívanie cudzieho pozemku viazaný právoplatným posúdením totožného nároku iným súdom

(vyjadreným vo výroku rozhodnutia) za iné časové obdobie. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu SR vyplýva, že táto otázka už bola riešená v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/44/2010 (R 40/2013), ktoré
treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V tomto rozhodnutí dovolací
súd uviedol, že: „pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania ), zásadne platí, že ak vskončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho
vzťahu, z ktorého sa aj tento ( nový ) nárok ( neidentický s predmetom skončeného konania ) odvodzuje,
je súd v tomto ďalšom ( novom ) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky ( ktorá

právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný. ... Súd preto
nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než
ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.“ Dovolací súd ďalej zdôraznil, že
súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom
spore účastníkov, pričom nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne

alebo nesprávne právne posúdil. Podľa dovolacieho súdu je neprípustné akékoľvek nové právne
posudzovanieotázkyvyriešenejvprávoplatneskončenejveci,vopačnomprípadeideonerešpektovanie
záväzného súdneho rozhodnutia a ignoranciu prejudiciálneho účinku podľa ust. § 228 ods. 1 CSP, čo
znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti.

V odôvodnení uvedeného uznesenia dovolací súd uviedol, že Okresný súd Prešov rozsudkom z 13.
januára 2016 č. k. 14C/75/2012-506 čiastočne vyhovel žalobcom v 1/ a v 2/ rade a žalovanému
(PrešovskýsamosprávnykrajsosídlomvPrešove) uložilpovinnosťzaplatiťobomžalobcompo8.645,12
eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, ktorý rozsudok bol potvrdený odvolacím súdom
rozsudkom z 30. novembra 2017 sp. zn. 2Co/93/2016. Dovolací súd preto dospel k záveru, že odvolací

súd nerešpektoval prejudiciálny účinok právoplatného rozsudku Okresného súdu Prešov z 13. januára
2016 č. k. 14C/75/2012-506 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 30.novembra 2017
sp. zn. 2Co/93/2016, ktorým bola s účinkami ex tunc poskytnutá ochrana už porušeným subjektívnym
právam žalobcov v 1/ a 2/ rade vyplývajúcim z ich hmotnoprávnych vzťahov so žalovaným 1/ založených
na existencii stavby a užívaní pozemku stavbou cesty stojacou na pozemku vo vlastníctve žalobcov,

ktoré existovali aj v období rozhodnom pre posúdenie opodstatnenosti v prejednávanom konaní
uplatnenej žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia (roky 2007 až 2009). Záver odvolacieho súdu,
že konanie žalobcov spočívajúce v domáhaní sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva z titulu
bezdôvodného obohatenia je voči žalovanému v 1/ rade konaním nesúladným s dobrými mravmi a nie je
možné mu poskytnúť ochranu, podľa dovolacieho súdu nebol správny a odvolací súd sa pri posudzovaní

uplatneného nároku tak odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Vzhľadom na závery prijaté dovolacím súdom v tejto veci odvolací súd opätovne prejednal odvolanie
podané žalobcom v 1/ rade a žalobcom v 2/ rade, preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj

konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario), a viazaný právnym názorom dovolacieho súdu podľa ust.
§ 455 CSP dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa ust. §
389 ods. 1 písm. b) a c) a § 391 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

Žalobcovia žalobou doručenou súdu dňa 16.01.2009 sa voči žalovanému v 1/ rade domáhajú zaplatenia
pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti nachádzajúcej
sa v katastrálnom území F. a to parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie

o výmere 1201 m2, na ktorej sa nachádza stavba cesty III. triedy a voči žalovaným v1/ až 3/ rade taktiež
zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa
v katastrálnom území F. a to parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 377 m2, na ktorej sa nachádza stavba chodníka. Parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX a parc.
č. XXXX/XX boli vytvorené geometrickým plánom číslo 1/2008 vyhotoveným D. B. G. dňa 12.01.2008

a to z pôvodnej parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1578m2.
Výšku bezdôvodného obohatenia žalobcovia v žalobe ustálili za obdobie od 17.01.2007 do 16.01.2009
vrátane, za 731 dní, za užívanie parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 1201 m2 v sume 19 639,20 eur a za užívanie parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX –
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 377 m2 v sume 6.164,84 eur. Žalobcovia výšku bezdôvodného

obohatenia učili od výšky nájmu, ktoré by boli obdŕžali ako vlastníci nehnuteľnosti, keby žalovaní mali
platne uzavretú zmluvu o nájme k čomu predložili odborné vyjadrenie číslo 5/2007 znalca Ing. Milana
Vinklera.Súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/9/2009-261 zo dňa 08.12.2011 pripustil zmenu žaloby, podľa
ktorej sa žalobcovia domáhajú zaplatenia voči žalovanému v 1/ rade každý po 13 448,37 eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 10,50 % ročne z tejto sumy od 16.01.2009 do zaplatenia a voči
žalovaným v 1/ až 3/ rade sa domáhajú taktiež zaplatenia každý po sume 4 221,51 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 10,50 % ročne z tejto sumy od 16.01.2009 do zaplatenia. Ďalším uznesením súd
prvejinštancieč.k.8C/9/2009-526 zodňa 18.11.2013pripustilzmenužaloby,podľaktorejsažalobcovia
domáhajú zaplatenia voči žalovanému v 1/ rade každý po 13.472,21 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 10,50 % ročne z tejto sumy od 16.01.2009 do zaplatenia a voči žalovaným v 1/ až 3/ rade sa
domáhajú taktiež zaplatenia každý po sume 4.229,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,50 %
ročne z tejto sumy od 16.01.2009 do zaplatenia.

K výške bezdôvodného obohatenia v priebehu súdneho konania pred súdom prvej inštancie žalobcovia

predložili znalecký posudok číslo 225/2013 vyhotoveného znalcom v odbore stavebníctvo, odvetvie
pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností D. H. I. zo dňa 07.10.2013, ktorým určil všeobecnú
hodnotu nájmu na parcele KN č. XXXX/XX a tiež č. 3145/25 zapísané na liste vlastníctva číslo XXX
v katastrálnom území F. v období od 17.01.2007 do 16.01.2009 za účelom súdneho konania.

Počas konania pred súdom prvej inštancie žalovaný v 1/ rade predložil znalecký posudok číslo 91/2018
vyhotoveného znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností
D. A. H. zo dňa 30.04.2018 vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu v období od 17.01.2007 do
16.01.2009 za pozemky parcelné číslo XXXX/XX a parcelné číslo XXXX/XX v katastrálnom území F.

za účelom majetkovoprávneho vyporiadania pozemkov. Tiež žalobca v 1/ rade predložil ďalší znalecký
posudok č. 32 vypracovaný Technickou univerzitou v Košiciach vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty
nájmu pozemkov nachádzajúcich sa v obci Prešov, katastrálne územie F. v období od 17.01.2007 do
16.01.2009 a to parciel registra „C“ parc. č. XXXX/XX J. XXXX/XX na účel súdneho konania a zároveň
v tomto znaleckom posudku podali vyjadrenie k správnosti záverov znaleckého posudku číslo 91/2018

vyhotoveného znalcom D. A. H.. Žalovaný v 2/ rade taktiež predložil znalecký posudok pri stanovenie
výšky nájomného za pozemky vo vlastníctve Mesta Prešov pre obdobie júl 2008 vyhotoveného znalcom
D. H. I..

Súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/9/2009-526 zo dňa 18.11.2013 zároveň prerušil
konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod spisovou
značkou 14C/75/2012, ktorého predmetom je nárok na náhradu za užívanie nehnuteľností totožných
snehnuteľnosťami,zaužívaniektorýchsižalobcoviauplatnilináhraduajtomtokonaní,pričomposúdenie
existencie základu nároku v súvislosti s priebehom dražby nehnuteľnosti bolo pre súd prvej inštancie

dôležité aj pre posúdenie platnosti nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcov v kontexte uplatneného
nároku na náhradu za užívanie nehnuteľností.

Konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod spisovou značkou 14C/75/2012 bolo právoplatne

skončené rozsudkom z 13. januára 2016 č. k. 14C/75/2012-506 potvrdeným rozsudkom odvolacieho
súdu z 30. novembra 2017 sp. zn. 2Co/93/2016. V tomto konaní sa žalobcovia domáhali vydania
náhrady za užívanie nehnuteľnosti pozemkov parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XX
titulom bezdôvodného obohatenia, a to konkrétne za obdobie od 17.1.2005 do 16.1.2007. Vykonaným
dokazovaním v tomto konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobcovia boli v čase od 17.1.2005

do 16.1.2007podielovými spoluvlastníkmi parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX evidovanej na LV č.
XXX, k.ú. F., pričom nebolo sporné, že na predmetnej parcele sa nachádza cesta III. triedy č. 068010
privádzač na D1 Prešov - Ličartovce, ako aj priľahlý chodník. Nesporné tiež bolo, že žalobcovia
nadobudli vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 5.8.1998 od
predávajúceho I. H. - SUGAM, ktorý vlastnícke právo nadobudol (spolu s H. H.) v rámci privatizácie

v súlade so zákonom č. 427/1990 Zb. v platnom znení na verejnej dražbe konanej dňa 9.2.1992.
Pôvodným vlastníkom predmetnej parcely (pred privatizáciou), ktorá vznikla z parciel č. XXXX/X, XXXX/
X, XXXX/X J. XXXX/X bol Československý štát - OPP Koža, Guma, Textil Prešov, pričom na týchto
parcelách bola v období od roku 1982 do roku 1992 realizovaná výstavba pozemnej komunikácie,ktorú realizoval štát ako stavebník na základe právoplatne vydaného rozhodnutia o umiestnení tejto
stavby, na základe stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia. V tomto konaní tiež súd
prvej inštancie ustálil, že Prešovský samosprávny kraj nie je pasívne legitimovaný čo do nároku za

užívanie priľahlého chodníka, keďže tento netvorí súčasť cesty, pričom zo stanoviska ministerstva
korešpondujúceho s kolaudačným rozhodnutím vyplynulo, že pozemná komunikácia bola odovzdaná
do správy Okresnej správy ciest a chodník bol odovzdaný do správy Mestských komunikácií Prešov.
Poukazujúc na závery odvolacieho súdu, ktorými bol súd v tomto konaní viazaný, a ktoré poukázali na
judikatúru týkajúcu sa náhrady bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním zastavaného pozemku

na úkor vlastníka pozemku, keď v tejto súvislosti akcentuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo 8/2009, resp. nález Ústavného súdu SR vo veci III. ÚS 237/09, či rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo
52/2009, v ktorých rozhodnutiach súdy konštatovali, že užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu je
povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia je vyjadrený peňažnou
čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie,
či prenajatie veci, súd v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod spisovou značkou 14C/75/2012

považoval nárok žalobcov za žalované obdobie ohľadom pozemku nachádzajúceho sa pod cestou za
daný, preto súd žalobe v tejto časti vyhovel. Výšku bezdôvodného obohatenia určil vo výške nájomného
v zmysle odborného vyjadrenia D. H. I. zo dňa 10.1.2007, pričom fakt, že ide o využívanie pozemku
verejnoprávnym subjektom na účely komunikácie nemohol vlastníkov pozemku ukrátiť.

Z vyššie uvedených zistení odvolaciemu súdu vyplýva, že žalobcovia si v tomto súdnom konaní
uplatňujú totožný nárok, ako si uplatnili v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod spisovou
značkou 14C/75/2012 a to nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia titulom náhrady za užívanie
nehnuteľnosti pozemkov parcely registra „C“ parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XX v kat. úz. F., obec

Prešov, avšak za iné časové obdobie a to od 17.01.2007 do 16.01.2009 vrátane. Súd prvej inštancie
rozsudkom č. k. 8C/9/2009-834 zo dňa 25.10.2018 žalobu žalobcov zamietol s právnym záverom, že
výkon práva žalobcov voči žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi, s ktorým právnym záverom
sa stotožnil aj odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku sp. zn.15Co/16/2019 zo dňa 18.2.2020. Avšak
dovolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 8Cdo/216/2020 vyslovil, že tento právny záver odvolacieho

súdu nie je správny, keďže už súd prvej inštancie nerešpektoval právoplatnosť a z toho plynúcu
záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia (§ 226, § 227, § 228 a § 230 CSP), v ktorom už
bolo totožná právna otázka medzi tými istými stranami sporu a o tom istom základe nároku vyriešená.

Vyššie súdne autority v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovili, že k imanentným znakom
právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,

pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,
PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene
povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z
uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického
skutkového stavu, je splnený základný predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej

istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď. Tak
ako uviedol aj dovolací súd v uznesení sp. zn. 8Cdo/216/2020, súd nemôže ako predbežnú otázku riešiť
to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, pričom akékoľvek nové právne
posudzovanie v inom ďalšom konaní tých istých účastníkov je neprípustné a je porušením viazanosti
uloženej v ust. § 228 ods. 1 CSP.

Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie v rozsudku č. k. 8C/9/2009-834 zo dňa 25.10.2018 vec
nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že hoci samotné podanie takejto žaloby je právom
aprobovaný postup jednak v zmysle Civilného sporového poriadku a jednak podľa § 2 ods. 3 Ústavy

SR, avšak takémuto výkonu práva nie je možné poskytnúť právnu ochranu pre príkry rozpor s dobrými
mravmi, keďže žalobcovia pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností vedeli, že budú obmedzení na
svojichvlastníckychprávachaakoprávninástupcoviapredchádzajúcichvlastníkovchcelibyť(vzhľadom
na vedomosť o reálnom stave pozemkov) na svojich vlastníckych právach obmedzení, pretože im bolo(muselo byť) zrejmé, že tieto pozemky sú vo faktickom stave, v akom sa nachádzajú, nepoužiteľné napr.
na výstavbu a pod., keďže sa na nich nachádza stavba - cestné teleso.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

Vydanie náhrady za užívanie nehnuteľnosti titulom bezdôvodného obohatenia žalobcovia ako podieloví
spoluvlastníci žiadajú za obdobie od 17.01.2007 do 16.01.2009 vrátane, teda za obdobie pred
nadobudnutím účinnosti § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri
majetkovoprávnomusporiadanípozemkovpodstavbami,ktoréprešlizvlastníctvaštátunaobceavyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe ktorého bolo kreované zákonné

vecné bremeno s účinnosťou od 1.7.2009.

V Občianskom zákonníku je inštitút bezdôvodného obohatenie konštruovaný ako záväzkový právny
vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu.

Bezdôvodným obohatením je tak majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Odvolací súd poukazuje na svoje závery v rozsudku sp. zn. 2Co/93/2016 z 30.11.2017, v ktorom
uviedol: „Podstatné v tejto súvislosti je, že žalovaný zaberal v rozhodnom období pozemok, ktorý bol
spoluvlastníctvom žalobcov, so spoluvlastníkmi sa právne nevyrovnal, v dôsledku čoho sa bezdôvodne
na úkor žalobcov obohatil a len samotný fakt, že ide o využívanie pozemku „pre všetkých“, teda
na verejnoprospešný účel, nemôže vlastníkov ukrátiť (do pozornosti rozsudok KS Prešov sp. zn.

6Co/75/2012). Ani prípadné potvrdenie skutočnosti, že právni predchodcovia žalobcov nežiadali
náhradu neznamená, že im zaniklo právo na náhradu. Nežiadať náhradu znamená vo svojej podstate
pasivitu pri zaberaní pozemku. Neuplatnením práva na náhradu sa toto právo uplynutím času mohlo
len maximálne oslabiť, pretože nie je vyňaté z premlčania (§ 100 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka).
Bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) vzniká nielen v prípade, ak sa

protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, aj keby
sa zmenšil v prípade plnenia si zákonných povinností (porovnaj R 25/1986, NS SR 3Cdo252/2007).
Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený, vrátane verejnoprávneho subjektu
využíva pozemok bez právneho dôvodu na účely cestnej komunikácie, keď primeranú náhradu za
bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností konkrétneho prípadu.“

Užívanie cudzej veci bez zmluvy o nájme, prípadne bez iného právneho titulu oprávňujúceho užívať
cudziu vec predstavuje typický príklad plnenia bez právneho dôvodu. V tomto prípade vzniká majetkový
prospech tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, že by sa jeho majetkový stav zmenšil

o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá užívateľské právo k veci.
Osoba bezdôvodne obohacujúca, ktorá spotrebováva plnenie v podobe výkonu práva, je povinná
vrátiť bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná
suma, ktorá zodpovedá sumám obvykle vynakladaným v danom mieste a čase za užívanie v obdobnejveci, spravidla formou nájmu, ktorý by nájomca bol za bežných okolností povinný plniť podľa platnej
nájomnej zmluvy a dôvodne sa táto náhrada porovnáva s obvyklou výškou nájomného. Aj v rozsudku
sp. zn. 2Co/93/2016 zo dňa 30.11.2017 odvolací súd „hodnotí takto stanovené obvyklé nájomné, ktoré

zodpovedá vzniknutému bezdôvodnému obohateniu, ako primerané s prihliadnutím na skutočnosť, že
ide o pozemok zastavaný cestnou komunikáciou, o čom žalobcovia v čase nadobudnutia nehnuteľnosti
vedomosť mali.“

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, keďže je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom, čo sa prejavilo v nerešpšektovaní prejudiciálneho účinku skoršieho rozhodnutia o tom
istom nároku medzi stranami sporu, v dôsledku čoho tiež súd prvej inštancie nevykonal navrhované
dôkazy a vzhľadom na zachovanie práva na dvojinštančnosť konania nie je účelné doplniť dokazovanie

odvolacím súdom. Nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie teda spôsobilo, že súd prvej
inštancie sa nezaoberal ani výškou požadovanej náhrady a ani námietkou premlčania vznesenou
žalovaným v 1/ rade, pričom ako je uvedené vyššie obe strany sporu súdu predložili viaceré dôkazy
k výške všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov. Preto bude úlohou súdu prvej inštancie, rešpektujúc
závery dovolacieho a odvolacieho súdu o nemožnosti riešenia právnej otázky čo do základu nárokov

žalobcov inak ako v konaní vedenom o pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 14C/75/2012, opätovne
vec prejednať a rozhodnúť o nároku žalobcov na náhradu za užívanie nehnuteľností za obdobie od
17.01.2007 do 16.01.2009 a za tým účelom vyhodnotiť dôkazy predložené stranami sporu, ako aj
vysporiadať sa s námietkou premlčania prednesenou žalovaným v 1/ rade

Súd prvej inštancie tiež rozhodne o trovách prvoinštančného ako aj dovolacieho a odvolacieho konania
(§ 396 CSP).

Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).