Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. september 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 43Sa/12/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200101
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2018200101.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobcu: A. B.

C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX/XX, XXX XX C., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Borgulová
& Péteriová s.r.o., so sídlom Nitra, Farská 4, 949 01 Nitra proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,
Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.
24062-3/2018-BA zo dňa 31.1.2018, takto

r o z h o d o l :

Súd rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredia číslo: 24062-3/2018-BA zo dňa 31.1.2018 z r
u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.

Žalobca má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia číslo: 24062-3/2018-BA
zo dňa 31.1.2018, ktorým žalovaná zamietla jeho odvolanie a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočky Trnava č. 56877-62/2017-TT zo dňa 26.6.2017 vo veci zániku povinného nemocenského
a dôchodkového poistenia určujúce, že: „Samostatne zárobkovo činnej osobe A. B. C. povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 30. júna 2006, ale zaniklo dňa
30. júna 2008.“

Namietal, že týmto rozhodnutím žalovanej ako orgánu verejnej správy v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava boli porušené a priamo dotknuté jeho subjektívne
práva a právom chránené záujmy. Poukázal na to, že mal postavenie samostatne zárobkovo činnej

osoby (ďalej len SZČO) na základe rozhodnutia vydaného Okresným úradom v Trnave evidovaného
pod č.j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3.10.1995 a povolenia vydaného Krajským úradom v Trnave
evidovaným pod č.j. 96/00520-25/LEK zo dňa 30.8.1996 a lekársku činnosť mohol vykonávať a aj
vykonával ako SZČO od roku 1996 na základe týchto povolení. Uviedol, že v roku 2006 si založil
spoločnosť HC GYN, s.r.o. (deň vzniku 27.6.2006) so zámerom vykonávať svoju lekársku činnosť
nie ako SZČO, ale formou právnickej osoby za účelom prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia
vambulanciikategóriilekárvšpecializovanomodboregynekológia–pôrodníctvo,ultrazvukvgynekológii

a pôrodníctve. Na základe jeho žiadosti zo dňa 16.5.2016 bolo vydané rozhodnutie Trnavského
samosprávneho kraja č.j. TA/2006/2592 zo dňa 13.6.2006, ktorým bolo vydané tejto právnickej osobe
– spoločnosti HC GYN, s.r.o., so sídlom Hlohovec, Hollého 58/24 na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia v ambulancii v kategórii lekár v špecializovanom odbore gynekológia a pôrodníctvo, ultrazvukv gynekológii a pôrodníctve dňom 1.7.2006. Uviedol, že Okresným úradom v Trnave vydaným pod
č.j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3.10.1995 a povolenia vydaného Krajským úradom v Trnave pod č.j.
96/00520-25/LEK zo dňa 30.8.1996 v odbore gynekológia a pôrodníctva a ultrazvukové vyšetrenia

v gynekológii a pôrodníctve bolo zrušené povolenie udelené fyzickej osobe – žalobcovi ako SZČO
na prevádzkovanie takéhoto zdravotníckeho zariadenia dňom 30.6.2006. V súvislosti so zrušením
povolenia SZČO podal žalobca ako SZČO súčasne aj odhlášku z povinného nemocenského poistenia
a z povinného dôchodkového poistenia SZČO s dátumom zániku poistenia 30.6.2006. V tejto súvislosti
ďalej uviedol, že uvedený dátum zániku poistenia (30.6.2006) pobočka žalovanej v Trnave akceptovala

a až do vydania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (26.6.2017), t.j. počas takmer 11 rokov
žiadnym spôsobom nekontaktovala žalobcu, že k zániku poistenia žalobcu došlo až po 30.6.2008
a z tohto dôvodu u neho vznikol dlh na poistnom za obdobie júl 2006 až jún 2008, ktorý bez sankcií
spolu predstavoval 2 587,20 eur. Zdôraznil, že po zániku poistenia plateného titulom SZČO, t.j. po
30.6.2006 vykonával lekársku činnosť výlučne formou právnickej osoby HC GYN, s.r.o., ktorá má
k výkonu tejto činnosti všetky potrebné zákonom predpísané oprávnenia pre túto činnosť, pričom

je zamestnancom tejto právnickej osoby. Poukázal na to, že, v spornom období od 1.7.2006 do
30.6.2008 odvádzal poistné na nemocenské poistenie a dôchodkového poistenie ako zamestnanec tejto
spoločnosti. Namietal formalistický a mechanický výklad ako aj aplikáciu ustanovení zák.č. 461/2003
Z.z. zo strany žalovanej, ktorý je nesprávny, nezákonný a nespravodlivý, pretože žalovaná neuviedla,
na základe akého ustanovenia právneho predpisu definovala žalobcu ako SZČO s účinnosťou od

1.7.2006, keďže samotná licencia na predmetnú činnosť – bez ďalších povolení neoprávňuje fyzickú
osobu na vykonávanie tejto činnosti. Okrem toho žalobca nemal od 1.7.2006 žiadne príjmy z výkonu
činnosti v zmysle licencie SLK na výkon samostatnej zdravotníckej praxe evidovanej pod č. TT/0701/06
s platnosťou od 18.6.2006 a žalobca vykonával úkony, z ktorých vyplýva, že nemal záujem vykonávať
lekársku činnosť ako SZČO, nakoľko od júla 2006 si riadne a včas plnil odvodové povinnosti z titulu

povolania lekára a až ako zamestnanec spoločnosti HC GYN, s.r.o., v ktorej je aj spoločníkom
a konateľom. Poukázal tiež na ust. § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, z ktorého vyplýva,
že rozhodnutia vydáva žalovaná písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Písomnú formu nemajú
rozhodnutia,vktorýchžalovanározhodlaovzniku,prerušeníazánikusociálnehopoisteniavnesporných
prípadoch. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalovanej zánik poistenia k 30.6.2006 oznámil a oprávnene

predpokladal, že deň zániku poistenia (30.6.2006) žalovaná akceptovala a preto ani o tejto skutočnosti
nevydala písomné rozhodnutie. Považoval vydanie nového (zmeneného) rozhodnutia v predmetnej veci
za premlčané, a preto aj vzniesol námietku premlčania.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k veci zo dňa 25.6.2018 žiadala žalobu ako nedôvodnú

zamietnuť. Uvádzala, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby
považujú fyzické osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Skutočnosťou rozhodujúcou na rozhodnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby
na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 je aj udelenie oprávnenia na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo

činnej osoby, t.j. ak má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti
fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného
predpisu, nadobúda fyzická osoba v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010 status samostatnej
zárobkovo činnej osoby bez ohľadu na to, či činnosť na základe oprávnenia podľa osobitného predpisu
vykonáva.

Za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely
sociálneho poistenia sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z.z., ktorým upravuje 4 typy licencií, a v zmysle
ktorého sa za oprávnenie na výkon činnosti zakladajúcej takýto status fyzickej osoby považuje povolenie

na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
(L1A) vydané podľa zák.č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobca bol považovaný za
samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zák.č. 461/2003
Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe,
číslo: L1A/TT/0701/06, pričom skutočnosť, že žalobca je držiteľom tejto licencie na výkon samostatnej

zdravotníckej praxe potvrdila Sociálnej poisťovni aj Slovenská lekárska komora, ktorá túto licenciu
žalobcovivydala,atoprostredníctvome.mailovejkomunikáciezodňa18.9.2017.Znamenáto,ževčase,
kedy bolo žalobcovi zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti č.j. 95/04210-549/
LEK zo dňa 3.10.1995 a povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti č.j. 96/00520-25/LEK zodňa 30.8.1996 bol žalobca držiteľom aj ďalšieho oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu. Nakoľko žalobca bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe /§ 68 ods.
1 písm. a) / vykonávanej podľa § 10 zák.č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, označovanej

ako L1A, ktorá sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu
a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho
poistenia aj po 30.6.2006, kedy mu bolo zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie mu nezaniklo dňom 30.6.2006, ale podľa § 21
ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. až 30.6.2008, kedy stratil status SZČO na účely sociálneho poistenia.

Poukázala ďalej na to, že samotné nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej
osoby na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské poistenie
apovinnédôchodkovépoistenie.Podľaplatnejprávnejúpravyvznikpovinnéhonemocenskéhopoistenia
a povinného dôchodkového poistenia SZČO závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zák.č. 595/2003 Z.z. o daní z príjmov v znení neskorších
predpisov alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatne zárobkovou činnosťou, ktorý

táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Ďalej uviedla, že z údajov, ktoré Sociálnej
poisťovni poskytlo Daňové riaditeľstvo SR vyplýva, že príjmy žalobcu z podnikania za rok 2005 (v sume
1 584 631,- Sk) boli vyššie ako zákonom stanovená suma 82 800,- Sk, a preto bol v období od 1.7.2006
do 30.6.2007 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou SZČO. Rovnako tiež
príjmy žalobcu z podnikania za rok 2006 (v sume 1 287 065,- Sk) presiahli zákonom stanovenú sumu

91 200,- Sk, a preto žalobcovi ako SZČO trvalo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie aj naďalej, a to v období od 1.7.2007 do 30.6.2008. Poukázala ďalej na to, že povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako SZČO zaniklo v zmysle § 21 ods.
1 zákona o sociálnom poistení dňa 30.6.2008 z dôvodu, že v rozhodujúcom období, t.j. v roku 2007
nedosiahol príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného

nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 1.7.2008. Vzhľadom k tomu, že
žalobca po 30.6.2006 nepotreboval licenciu L1A, mohol si ju kedykoľvek pozastaviť, resp. si ju zrušiť,
avšak v spornom období tak neurobil a preto predmetná licencia bola naďalej v platnosti. Za tohto
stavu na účely sociálneho poistenia bol žalobca považovaný za SZČO podľa § 5 písm. c) zákona
o sociálnom poistení v znení zákona do 31.12.2010. Nakoľko podanie odhlášky žalobcu z povinného

poistenia nemalo oporu v zákone, príslušná pobočka Sociálnej poisťovne bola povinná podľa § 178 ods.
1 písm. a) rozhodnúť o zániku poistenia ako o spornom prípade, pričom sporným sa stal až potom, ako
Slovenská lekárska komora Sociálnej poisťovni poskytla údaje o lekároch, ktorí k dátumu poskytnutia
údajov mali platnú licenciu na výkon zdravotníckej praxe.

Rozsudkom sp.zn. 43Sá/9/2018 zo dňa 18.3.2019 Krajský súd v Trnave žalobe vyhovel, žalobou
napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu
orgánu na ďalšie konanie. Súčasne v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov
konania v celom rozsahu.

Podľaodôvodneniarozsudkusúdpreskúmalzákonnosťrozhodnutiažalovanejzodňa31.1.2018,ktorým
žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava zo
dňa 26.6.2017 určujúce, že žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo dňa
30.6.2006, ale zaniklo dňa 30.6.2008, na základe zistenia, že hoci povolenia vydané žalobcovi na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti č.j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3.10.1995 a č.j. 96/00520-25/LEK
zo dňa 30.8.1996 boli zrušené, tento naďalej mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby,
nakoľko bol držiteľom licencii na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0701/06.

Podľa názoru krajského súdu skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobcu na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 30.6.2006 neboli v konaní medzi
účastníkmi spornými. Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či žalobca zrušením rozhodnutia
o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie dňom 30.6.2006 stratil postavenie samostatne

zárobkovo činnej osoby, alebo či mu toto postavenie zostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe .Podľanázoružalovanejprevznik,trvanie azánikpovinnéhosociálnehopoisteniaSZČOvpovolanílekár
postačuje splnenie podmienky podľa § 5 písm. c) ZSP - existencia oprávnenia posudzovaného lekára na
podnikaniepodľaosobitnéhopredpisu(t.j.držbalicencieL1Aakojehooprávnenianavýkonsamostatnej

zdravotníckej praxe) a zároveň dosiahnutie zdaniteľného príjmu v relevantnom období z podnikania
alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti presahujúci zákonom stanovenú hranicu, a to bez ohľadu
na to, z výkonu ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. realizáciou ktorého oprávnenia na podnikanie
podľa osobitného predpisu sa posudzovaný príjem z podnikania dosiahol.

V súvislosti s nastolenou právnou otázkou existencie a trvania povinnej účasti žalobcu na povinnom
sociálnom poistení z titulu jeho postavenia SZČO, krajský súd uviedol, že nemôže prisvedčiť právnemu
názoru žalovanej, že pre účasť na povinnom sociálnom poistení žalobcu ako SZČO postačuje len
držba licencie L1A posudzovaným lekárom, pričom nie je rozhodujúce, či predmetnú licenciu L1A na
dosahovanie príjmov aj v skutočnosti využíval a či z nej dosahoval zdaniteľné príjmy podľa osobitného

právneho predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov).

Uvedený formálny výklad zákona, bez akceptovania účelu sledovaného zákonom o sociálnom poistení,
by nespravodlivo dopadal na subjekty povinného sociálneho poistenia a bol by v rozpore so samotnou

podstatou v ňom upravenej solidarity príspevkov do povinných fondov sociálneho poistenia, ktoré sú
viazané na príjem z toho ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. zo zárobkovej činnosti pre účely
SZČO podľa § 3 ods. 1 písm. b) ZSP. Je potrebné mať na zreteli, že zákon o sociálnom poistení
určenie povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenej osoby a s tým súvisiaci vznik a trvanie
povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO, kumulatívne viaže na dve

zákonnépodmienky,atostatusSZČOastýmspojenédosahovaniepríjmuzvýkonuzárobkovejčinnosti,
realizovanej či už na základe jedného alebo viacerých oprávnení, príp. povolení (§ 14 ods. 1 písm. b/
ZSP a § 15 ods. 1 písm. b/ ZSP v spojení s § 5 písm. c/ a § 21 ods. 1 citovaného zákona).

Pri úprave osobného rozsahu povinného nemocenského poistenia zákon o sociálnom poistení v § 14
ods. 1 písm. b) za povinne nemocensky poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu stanovuje takú
SZČO, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu
alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-
násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.

Z úpravy osobného rozsahu povinného nemocenského poistenia v ustanovení § 14 ods. 1 písm.
b) zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že by kumulácia v zákone stanovených podmienok, t. j.

dosahovanie príjmov z podnikania vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu, bola viazaná
len na formálnu držbu oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu posudzovanou
fyzickou osobou, resp. že pri dosiahnutí zákonom stanovenej výšky príjmu z podnikania v relevantnom
období, medzičasom na základe zaniknutého oprávnenia na podnikanie alebo na vykonávanie inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, by postačovala len formálna držba

oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu, hoci sa na jej základe posudzovaný príjem
v relevantnom období ani čiastočne, resp. vôbec nedosahoval. Na uvedenom nič nemení možnosť
výkladu uvedeného ustanovenia v tom zmysle, že pre účely posudzovania povinnej účasti SZČO na
nemocenskom poistení sa príjmy z podnikania dosahované touto SZČO na základe viacerých oprávnení
na podnikanie podľa osobitného predpisu sčitujú, resp. nie je rozhodujúce, na základe výkonu ktorej

podnikateľskej činnosti bol príjem z podnikania dosiahnutý.

Zákon o sociálnom poistení síce explicitne neupravoval a ani neupravuje posudzovanie podmienok na
vznik alebo zánik účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO pri konkurencii viacerých oprávnení

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, taktiež nerozlišuje na účely účasti na povinnom
sociálnom poistení SZČO príjem, ktorý môže byť touto osobou dosiahnutý z viacerých oprávnení, avšak
s prihliadnutím na vyššie uvedenú kumuláciu zákonných podmienok na vznik povinného nemocenského
a povinného dôchodkového poistenia SZČO, je potrebné prijať záver, že samotné postavenie, resp.samotný status SZČO a formálna držba alebo vystavenie povolenia, príp. oprávnenia príslušným
orgánom podľa osobitného predpisu na podnikanie alebo na výkon samostatnej zárobkovej činnosti,
samo osebe účasť na povinnom sociálnom poistení tejto osobe nezakladá. Pre účely posúdenia spornej

otázky splnenia podmienok vzniku, trvania, príp. zániku povinného sociálneho poistenia SZČO je
potrebné brať do úvahy predmetné príjmy dosahované na základe viacerých oprávnení na výkon
podnikateľskej činnosti samostatne. I keď sa tieto príjmy SZČO, dosahované v relevantnom období, pre
účely určenia vymeriavacieho základu a výpočtu povinného sociálneho poistenia spočítavajú, reálne
však musia existovať, musia sa povinnou osobou reálne dosahovať činnosťou realizovanou na základe

týchto oprávnení. Preto možno ustáliť, že pokiaľ je lekár držiteľom licencie L1A potrebnej na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.) u iného poskytovateľa
zdravotníckej starostlivosti, pre prijatie záveru, že takémuto lekárovi vznikla povinná účasť na sociálnom
poistení ako samostatne zárobkovo činnej osobe, je potrebné ďalej skúmať, či uvedenú licenciu reálne
využíval na základe zmluvného vzťahu a v rámci výkonu činnosti pre iného poskytovateľa zdravotníckej
starostlivosti z takejto činnosti aj dosahoval príjem. V prípade lekárov vykonávajúcich svoje povolanie

na základe vydaných príslušných licencií L1A a L1B, účasť na povinnom nemocenskom a povinnom
dôchodkovom poistení nemôže byť posudzovaná len na základe formálnej existencie týchto licencií, hoci
prerealizáciulicencieL1Bjepotrebnépovoleniepríslušnéhosamosprávnehoorgánunaprevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia - ambulancie.

Vo vzťahu k zákonnej definícii statusu SZČO možno konštatovať, že táto z dôvodu častých zmien
zákona o sociálnom poistení nie je ustálená a jednotlivé zmeny zákona zodpovedajú najmä v tom ktorom
čase aktuálnej rozhodovacej praxi správnych súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23. februára 2013, ktorý sa týkal obdobného,

aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na povinnom sociálnom poistení advokátov).

Práve z dôvodu nestálej právnej úpravy relevantných zákonných ustanovení správny súd
nemôže prisvedčiť čisto formálnemu výkladu kogentných právnych noriem verejného práva, hoci

zabezpečujúcich napĺňanie verejných fondov nemocenského poistenia založeného na princípe solidarity
a proporcionality vyjadrenej stanovením vymeriavacích základov, ale čo je podstatné, ide o ich napĺňanie
zo súkromných príjmov z podnikania fyzických osôb. Z vyššie uvádzaných dôvodov správny súd pri
posúdení právnej otázky vzniku, trvania a zániku povinnej účasti SZČO na povinnom nemocenskom
poistení prijal za spravodlivé vychádzať okrem jazykového aj z teleologického výkladu zákona

o sociálnom poistení, s prihliadnutím na účel sledovaný zákonom a na vyššie uvedené vzájomné
súvislosti ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b)
citovaného zákona o sociálnom poistení.

V nadväznosti na použitý výklad zákona o sociálnom poistení si správny súd dovolí poukázať na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd
zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu
zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa
zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu

predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný
právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie
potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä
teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte
racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej

právnej normy.“

Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze
sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od

doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel
zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musízároveňvyvarovaťsvojvôle(arbitrárnosti)asvojuinterpretáciuprávnejnormymusízaložiťnaracionálnej
argumentácii.“

Krajský súd v Trnave, vychádzajúc z citovaných rozhodnutí ústavného súdu, sa priklonil v čase
rozhodovania (18.3.2019) k teleologickému výkladu ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14
ods. 1 písm. b)a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 a
vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože potiera samotný účel
zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem

zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou
povolenia na výkon tej ktorej činnosti podľa osobitných predpisov.

V tejto súvislosti súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom
poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc

zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia
oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21
ods. 1 a 2 písm. b) ZSP v spojení so zákonnou úpravou osobného rozsahu povinného nemocenského
a dôchodkového poistenia podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 písm. b) ZSP vykladal tak, že pokiaľ
fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom

poistení v znení účinnom do 31.12.2010 zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a
dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) ZSP sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku
každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138
ods. 9, zaniklo. V tejto súvislosti správny súd zároveň vyjadruje súhlas s výkladom žalovanej, že zákon
o sociálnom poistení nevylučuje súbeh viacerých sociálnych poistení, a preto nadobudnutie právneho

postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia SZČO, avšak správny súd zároveň dodal, že je tomu tak za predpokladu, že
samostatne zárobkovo činná osoba súčasne vykonáva zárobkovú činnosť v zmysle § 3 ods. 1 písm.
b) ZSP.

Pokiaľ ide o žalobnú námietku napádajúcu existenciu prekážky právoplatne rozhodnutej veci (res
iudicatae), správny súd túto vyhodnotil ako nedôvodnú. Rovnako nie je namieste posudzovať v súvislosti
s vydaním prvostupňového administratívneho rozhodnutia splnenie podmienok na obnovu konania,
nakoľko v danom prípade nešlo o vydanie rozhodnutia v rámci mimoriadneho opravného prostriedku.

Vyznačenie zániku povinného sociálneho poistenia v spise na základe odhlášky registračným listom
fyzickej osoby nie je rozhodnutím v predmetnej veci, je to však deklarácia fyzickej osoby o určitých
skutočnostiach majúcich vplyv na zánik jej povinnej účasti na sociálnom poistení SZČO, ktoré má
takáto fyzická osoba povinnosť preukázať a zároveň Sociálna poisťovňa ako príslušný správny orgán
má povinnosť a právo splnenie deklarovaných skutočností verifikovať. Sociálna poisťovňa na základe

zákona o sociálnom poistení disponuje oprávneniami, prostredníctvom ktorých môže vykonávať kontrolu
plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (§ 242 ods. 1 ZSP), môže si obstarávať podklady
pre rozhodnutie (§ 233 ZSP) a využívať skutočnosti známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne
z jej činnosti, pričom zákon nestanovuje lehotu na preverenie skutočností tvrdených povinne poistenou
SZČO o vzniku alebo zániku jej povinnej účasti na sociálnom poistení. V danom kontexte však

neobstojí obrana žalovanej, že pobočka Sociálnej poisťovne až do poskytnutia elektronického zoznamu
držiteľov licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou dňa 18.09.2017, nemala reálnu možnosť zistiť, že
žalobca bol v posudzovanom období držiteľom licencie L1A. Naopak, túto skutočnosť si mohla pobočka
Sociálnej poisťovne po podaní odhlášky žalobcom, s využitím výmeny informácií s príslušnými orgánmi
a s využitím súčinnosti so žalobcom, zistiť oveľa skôr.

V zmysle § 22 ods. 2 a § 23 ods. 2 SSP (zák. č. 162/2015 Z.z.) pri preskúmavaní napadnutého

rozhodnutia posudzoval súd žalobu fyzickej osoby majúcej charakter žaloby v sociálnych veciach
neformálne a aj nad rámec žalobných dôvodov.Hoci na konanie a rozhodovanie žalovanej sa podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok),
platia preň ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy

v zmysle Rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov RE, vrátane práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka ako základného práva vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie len
pre konania súdne (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 83/93), práva na dostatočné, zrozumiteľné
a logické odôvodnenie rozhodnutia, ako aj princípu predvídateľnosti rozhodnutia.

V neposlednom rade krajský súd zdôraznil, s prihliadnutím na vývoj v judikatúre Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a medzinárodné záväzky vyplývajúce Slovenskej republike z vyššie uvádzaných
signovaných rezolúcií (čl. 7 ods. 5 Ústavy SR v spojení s čl. 154c Ústavy SR) možno konštatovať, že
pre orgány verejnej správy platí povinnosť v procese administratívnych konaní priamo aplikovať zásady
správneho konania bez ohľadu na to, či sa na ne explicitne vzťahuje použitie Správneho poriadku, alebo

nie. Zásada súčinnosti, ako jedna zo základných zásad správneho konania, je zásadou, ktorá musí byť
obligatórne uplatňovaná vo všetkých administratívnych konaniach, a to aj vtedy, ak je konanie vyňaté
z pôsobnosti správneho poriadku.

Z obsahu spisového materiálu bolo tiež zrejmé, že v danom prípade ústavné právo na prerokovanie
veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené, ako to vyplýva už
zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobcovi pobočkou Sociálnej poisťovne oznámené a nebolo
mu tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa označenia aplikovaného

ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. by malo ísť o sporný prípad zániku
sociálneho poistenia. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých žalovaný a
prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia (takmer 11 rokov!) ide
o rozhodnutie bez pochybností nepredvídateľné, naviac, z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu
vydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych

predpisov trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 209 ods. 4
zákona o sociálnom poistení - odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahuje citáciu ustanovení §
5 a § 21 zákona bez jeho identifikácie. Až v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 25.06.2018 sa žalovaná
zaoberala námietkami vznesenými žalobcom a v podstate až v tomto podaní uviedla argumenty, na
základe ktorých vo veci rozhodla.

Dodržanieuvedenéhopostupuazásadysúčinnostisprávnychorgánovobochstupňovsožalobcompred
vydaním preskúmavaných rozhodnutí z obsahu administratívneho spisu nevyplývali, čo bolo dôvodom,
pre ktorý správne orgány oboch stupňov vychádzali pri vydávaní rozhodnutia z nedostatočne zisteného

skutočného stavu veci. Z dôvodu nedostatočnej súčinnosti správnych orgánov so žalobcom, tieto
nemohli dostatočne vyhodnotiť, príp. preveriť skutočnosti, či žalobca v relevantnom období vykonával
samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár v príslušnom odbore na základe licencie L1A a či poberal
z tejto činnosti príjmy z podnikania podliehajúce povinnému sociálnemu poisteniu SZČO.

Čo sa týka právneho posúdenia veci, súdu je nielen z vyjadrení a podaní účastníkov v tomto konaní
známe, že súdna prax nebola v čase rozhodovania krajského súdu vo vzťahu k danej problematike

jednotná a ustálená, čo sa prejavilo v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v obdobných súdnych
sporoch.. Súd preto pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale
aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a dôchodkového poistenia (primárne je
ním zabezpečenie lekárskej starostlivosti a finančné zabezpečenie občanov v nepriaznivých životných
obdobiach), naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj vzhľadom na

už konštatovaný časový odstup zjavne nebolo sledované. Aj podľa vyjadrenia žalovanej bol žalobca pre
účelysociálnehopoisteniaakosamostatnezárobkovočinnáosobaposudzovanýnazákladerozhodnutia
o vydaní povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ktoré bez pochybností je oprávnením
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnompoistení. Logickým potom je záver, že zrušením povolenia žalobcovi ako SZČO na prevádzkovanie
existujúceho zdravotníckeho zariadenia vydaného Okresný úradom v Trnave č.j. 95/04210-549/LEK
zo dňa 03.10.1995 a povolenia vydaného Krajským úradom v Trnave č.j. 96/00520-25/LEK zo dňa

30.08.1996 boli naplnené podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b)
zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká vždy
samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.
Nie je súčasne dôvodná právna konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto povinného poistenia
„nastúpil“ iný dôvod povinného poistenia spočívajúci v skutočnosti, že žalobca v tom čase bol držiteľom

licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, napriek tomu, že na jej základe žiadnu činnosť
nevykonával a nemal z nej žiadne príjmy.

Licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. dokladom, na základe ktorého je možný výkon
zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý (výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné

stotožňovaťsvykonávanímčinnostipodľaosobitnéhopredpisuvzmysle§5písm.c)zákonaosociálnom
poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to
podľa názoru súdu vyplýva už z definície obsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa
ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení,
ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j. osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia,

alebo na inom mieste ako v zdravotnom zariadení. Týmito okolnosťami sa však žalovaná podľa obsahu
rozhodnutia nezaoberala.

Za tohto stavu krajský súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d)

ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a podľa písm. g) tohto zákonného ustanovenia z dôvodu
porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verenej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia.

Tento rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 18.3.2019 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného podľa §
462 ods.1 SSP zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/83/2019 zo
dňa 27.4..2022.

V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, okrem iného, že otázkou postavenia (statusu)
lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu,
že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku
sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok 1Vs/3/2019“). Ústavná sťažnosť proti
uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na
základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom

poistení v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.
z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č.

578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z.
rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie
zdravotníckehozariadeniaalebopovoleniavydanéhopod3aosobitnéhopredpisu[písm.b)]anazáklade
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)].“

Konštatoval,žejednouzpodmienoknavydaniepovolenianaprevádzkovaniezdravotníckehozariadenia
(napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a)
zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkončinnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou LlC. Jednou z podmienok na
vydaniepovolenianaprevádzkovaniezdravotníckehozariadenia(napr.ambulancie)fyzickejosobe[§12
ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania

[§ 68 ods. 1 písm. b) ]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004
Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod
povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej
starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má
licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004

Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného
zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.
licenciuL1C [§12ods.3písm.a)zákonač.578/2004Z.z.].Licencianavýkonsamostatnejzdravotníckej
praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je
žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie

L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom

iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom

sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú
starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na

vykonávaniesamostatnejzdravotníckejpraxelekára-držiteľalicencieL1Anijakonesúvisí. Povoleniena
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre
vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané
na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie

L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie,
nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním
licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po
tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

34. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné
rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora

po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie
samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom
činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude
vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných
podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,

pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať
činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár
v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom
pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú
starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom

zariadení [§ 4 písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom
na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva
ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania
zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C -

licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná
podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri
žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe
licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup

jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden
vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako
fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s
ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,
na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba
určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)

zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C
nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.
Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73
a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom

senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia
na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,

aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať
objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.

35. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že
je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či
licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c) zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej

praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie

zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na
základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.
310/2006 Z. z.“

36. Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku č. k. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenské
poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5
písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc
§ 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č.

461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj
„SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia
SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký
senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm.
c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie

L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne
poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.37. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom

licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona
č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z.
z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe

uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

38. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch
dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1

zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom
zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu
vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom
„a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v
ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A

zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods.
3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží
vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej
osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A
(t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

39. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm.
b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu
ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č.
461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie

samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva
vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od
vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť
Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového

poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

40. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo (ii) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom
„a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.08.2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku
licencie, alebo (iii) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v

ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227
ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom
„a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného
pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.

41. Ústavný súd v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol
ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného
súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu,
zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“. O svojvôli pri

výkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovaťlenvprípade,ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku,
pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využívadostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom
pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd
opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať

tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto,
ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto
postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k
výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m.
IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou

veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z
hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie
podstatnéhoprávnehopredpisu.Zároveňvšakplatí,žepokiaľzákonodarcaspostupomzmenyprávneho
názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne
počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie
(k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu

v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich
zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní
v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované
(ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami
veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21

ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

42. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi

najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na

odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými
v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a
slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj
rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.

43. Najvyšší správny súd už vyššie v rozhodnutí vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre
rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky
kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom
čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými
sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne

zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval
ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v
odôvodnení tohto rozhodnutia.

44. V súvislosti s posúdením splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej

samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase kasačný súd uviedol, že v konaní nebolo
sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2005 bol vo
výške 1 584 631,- Sk a za rok 2006 bol vo výške 1 287 065,- Sk, išlo teda o sumu (v oboch rokoch) vyššiu
ako zákonom stanovená hranica 82 800,- Sk, resp. 91 200,00 Sk. Uvedený príjem je nutné považovať
za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos

súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o
dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba
dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona
č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

45. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd za splnenia procesných podmienok prejednal vec bez
nariadenia pojednávania, postupom podľa § 137 ods. 4 SSP a po oboznámení sa s obsahom spisovéhomateriálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, opätovne dospel k záveru o
dôvodnosti žaloby.

46. Žalobca v konaní poukazoval najmä na skutočnosť, že ako samostatne zárobkovo činná osoba
(SZČO) podnikal do 30.6.2006 (v tomto čase bolo žalobcovi ako SZČO zrušené povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia). Napriek tomu a napriek skutočnosti, že nedošlo k žiadnej
zmene skutkového alebo právneho stavu, žalovaný po takmer 11 rokoch vydal rozhodnutie o jeho
sociálnom poistení, čím podľa žalobcu vykonal vážny zásah do princípu právnej istoty, ktorý patrí medzi

základné esencie materiálneho právneho štátu.

47. Podľa § 469 SSP ( zákon č. 162/2015 Z.z., správny súdny poriadok) bol súd v ďalšom konaní viazaný
právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku zo dňa 27.6.2022 s odvolaním sa na
rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu zaujal stanovisko k otázke charakteru
licencie L1A ako majúcej vplyv na právne postavenie SZČO, k otázke splnenia podmienky kvalifikovanej

výšky príjmu žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v relevantnom čase, ako
aj k otázke, či neoznámením začatia nedávkového konania žalobcovi správny orgán pochybil a porušil
práva účastníka konania.

48. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí nezaujal výslovné stanovisko k nedostatku rozhodnutia

správneho orgánu konštatovanému v zrušenom rozsudku zo dňa 18.3.2019 - jeho nepredvídateľnosti,
nevyplývajúcej v tomto prípade z rozporu rozhodnutia s doterajšou rozhodovacou praxou správneho
orgánu, ale zo skutočnosti, že rozhodnutie bolo vydané po uplynutí takmer 11 rokov (!) od doby, kedy
žalobca oznámil žalovanému zánik poistenia k 30.6.2006.

49. Iba zo skutočnosti, že kasačný súd za pochybenie správneho orgánu nepovažoval neoznámenie
začatia nedávkového konania žalobcovi a v tejto súvislosti aj jeho vylúčenie z možnosti sa k veci vyjadriť
pred vydaním rozhodnutia, možno usudzovať, že princíp predvídateľnosti rozhodnutia v tomto prípade
kasačný súd nepovažoval za porušený, resp. že túto okolnosť nepovažoval za významnú z hľadiska
zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia.

50. Kasačný súd obsahom svojho rozsudku zo dňa 27.4.2022 nijak nespochybnil právny názor
tunajšieho súdu na obsahovú (ne)dostatočnosť odôvodnenia prekúmavaného rozhodnutia, ktorého
následkom bol záver o jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov odôvodňujúci zrušenie
rozhodnutia podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP.

51. Súd už vo svojom predchádzajúcom rozsudku vo veci konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia
žalovaného a formálnosť jeho tvrdenia, nemajúcu oporu v skutočnom obsahu odôvodnenia rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu nezohľadňujúcom požiadavku zákona na zrozumiteľné vysvetlenie
súvislosti medzi citovanými predpismi, jednotlivými údajmi a skutočnosťami uvedenými v odôvodnení

rozhodnutia, že ( prvostupňové) rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti uvedené v § 209 ods. 2
a 4 zákona o sociálnom poistení, t.j. má zrozumiteľný a jednoznačný výrok, odôvodnenie aj poučenie a
sú v ňom uvedené skutočnosti, z ktorých prvostupňový orgán vychádzal, a právne predpisy, na základe
ktorých rozhodol.

52. Za nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, ktorý sa týka ako prvostupňového rozhodnutia, tak
aj rozhodnutia odvolacieho orgánu napadnutého žalobou, súd označil aj absenciu zrozumiteľného
vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, požiadavku na ktoré naďalej považuje za opodstatnenú
vzhľadom na už vyššie uvádzaný časový odstup medzi rozhodnutím a podaním odhlášky z poistenia
žalobcom, ako aj na zabezpečenie predvídateľnosti ďalšieho postupu poisťovne pre účastníka konania

( bolo zákonnou povinnosťou Sociálnej poisťovne rozhodnutie vo veci nezániku - zániku poistenia
žalobcu vydať alebo ide o iniciatívu poisťovne smerujúcu k dosiahnutiu akého legitímneho cieľa? ide o
formuopravypochybeniavevidenciipoisťovnealebomározhodnutieslúžiťakopodkladpredovyrubenie
poistného? alebo iné?).

53. Nakoľko kasačný súd nespochybnil správnosť záveru o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého
rozhodnutia a ku zmene skutkového či právneho stavu, ktorá by mohla ovplyvniť zistenia súdu v tomto
smere iba plynutím času nemohlo dôjsť a nedošlo, nemal súd dôvod odkloniť sa od požiadavky na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, ktorú nemožno považovať za požiadavku na odstránenie vád rozhodnutia ibaformálneho charakteru bez možnosti, s prihliadnutím na kasačným súdom prezentovaný právny názor
na charakter licencie L1A vyplývajúci z rozhodnutia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019, privodenia pre
žalobcu priaznivejšieho rozhodnutia správneho orgánu, ale za požiadavku, ktorá zohľadňuje záujem na

naplnení základného práva účastníka správneho konania na spravodlivý proces zahŕňajúcom aj právo
na odôvodnenie rozhodnutia poskytujúce zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné otázky konania.

54. Súd preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného opätovne zrušil podľa § 191 ods. 1 písm.
d) SSP ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie

konanie vo vyššie naznačenom smere, výsledkom ktorého musí byť rozhodnutie po všetkých stránkach
zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim preň z ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení
vzťahujúcom sa primerane aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu.

55. Právo na plnú náhradu trov konania priznal súd v konaní úspešnému žalobcovi podľa § 167 ods. 1
SSP, s tým, že o výške trov bude v zmysle § 175 ods. 2 rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.