Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 28Sa/2/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200115
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3022200115.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

N.

Krajský súd v Trenčíne, sudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, PhD., v právnej veci žalobcov: 1. K.
W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. C. X/XX, XX-XXX M., O., 2. R. HM, s.r.o., so sídlom V. XXX,
XXX XX O., IČO: XX XXX XXX, obaja právne zastúpení: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka so

sídlom Kuzmányho 18, 010 01 Žilina, IČO: 42 433 983, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,
so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej
č. 31716-2/2019-BA zo dňa 13.02.2019, takto

r o z h o d o l :

Správny súd z rušuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 31716-2/2019-BA zo dňa 13.02.2019
a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Konanie o správnej žalobe žalobcu 2) z a s t a v u j e.

Žalovaná j e povinná zaplatiť žalobkyni 1) úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia 1) a 2) sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny
súd“) dňa 29.04.2019 domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 31716-2/2019-
BA zo dňa 13.02.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 36664-1/2018-PB zo dňa 16.11.2018 (ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým bolo podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodnuté, že

zamestnancovi spoločnosti R. HM, s.r.o. pani K. W. nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.02.2012 podľa slovenskej
legislatívy.

Administratívne konanie

2. Z administratívneho spisu správny súd pre účely súdneho prieskumu zistil, že Sociálna poisťovňa,

pobočka Považská Bystrica, dňa 08.03.2013 vykonala na prevádzke žalobcu 2) vonkajšiu kontrolu
zameranúnaprevereniereálnehovýkonučinnostizamestnancovžalobcunaúzemíSlovenskejrepubliky
a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa podľa zákona o sociálnom poistení, a to za kontrolované
obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013.3. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica, rozhodnutím č. 36664-1/2018-PB zo dňa 16.11.2018
deklarovala, že pani Barbare Gos nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa R. HM, s.r.o.
od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázala na
výsledkykontrolyzodňa08.03.2013,vrámciktorejnebolopreukázané,žeuvedenýzamestnanecreálne
vykonáva pre žalobcu 2) činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže
podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa článku 11 (3), článku 13 (1) či článku 13 (3)

nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo
dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“). Prvostupňový správny orgán poukázal tiež na to, že
príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia určila, že pani K. podlieha odo dňa 01.02.2012
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Preto K. W. nevzniklo od 01.02.2012
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

podľa slovenskej legislatívy.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali K. W. a jej zamestnávateľ - spoločnosť R. HM, s.r.o. -
odvolanie.

5. Rozhodnutím č. 31716-2/2019-BA zo dňa 13.02.2019 Sociálna poisťovňa, ústredie prvostupňové
rozhodnutie potvrdila, dospejúc k záveru, že je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom
poistení. V odôvodnení vysvetlila, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou
legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je

nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup
vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len
"vykonávacie nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných

nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať
na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva.
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení
neskoršíchzmienadoplnkov,majúzaúlohuzabezpečiť,abysanafyzickúosobunevzťahovalilegislatívy
dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude

vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s
výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo
činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V situáciách, kedy
fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, t.j.
ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá

upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa článku 13 (3)
základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v

súlade s odsekom 1.

6. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je podľa žalovanej rozhodujúci len status osoby
ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti.
Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi

automaticky právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická
osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť
zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva
skutočnú a efektívnu činnosť (rozsudok SD EÚ vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). To, že výkon práce

musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v čl. 13 (3) základného nariadenia: „Osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch...“7. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí zrekapitulovala, že za účelom preukázania reálneho výkonu
činnosti na území Slovenskej republiky každého zamestnanca spoločnosti R., s.r.o. vykonala Sociálna
poisťovňa, pobočka Považská Bystrica vonkajšiu kontrolu, za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013. V

rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica, zistila, že podľa predloženej
pracovnej zmluvy je pracovný čas zamestnanca 5 hodín týždenne a dohodnutou náplňou práce
je okrem iného vyhľadávanie nových obchodných partnerov. Ku kontrole však neboli predložené
žiadne doklady, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že zamestnanec reálne vykonával
činnosť vo vzťahu k predmetu činnosti, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve, napr. záznamy zo

stretnutí s obchodnými partnermi, faktúry a pod. Taktiež neboli predložené doklady preukazujúce
reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných
nákladov alebo cestovné príkazy. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k
záveru, že zamestnanec spoločnosti R. HM, s.r.o. reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej
republiky. Sociálna poisťovňa v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia oznámila
predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych

(ďalej aj „ZUS“), a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Z dôvodu, že zamestnanec a
zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu
výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci
im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k
vydaniu prvostupňového rozhodnutia.

8. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedla, že Sociálnej poisťovni bolo zo strany ZUS doručené
oznámenie č. 060000/400/65 UE/2013/69111202341/UBS I/AH zo dňa 16.01.2014, ktorým ZUS určil,
že pani K. W. podlieha od 01.02.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej

nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym.

9. Žalovaná doplnila, že podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 26.01.2006 b. 22 vo veci
C/2/05 Riijkodienst voor Sociale Zekerheid proti Herbosch Kiere NV, zásada poctivej spolupráce
zakotvená v článku 10 ES ukladá povinnosť inštitúcii vydávajúcej potvrdenie vykonať správne posúdenie

dôležitých skutkových okolností na uplatnenie pravidiel týkajúcich sa určenia právnych predpisov
uplatniteľných v oblasti sociálneho zabezpečenia. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu
bydliska dotknutého zamestnanca v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v
článku 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že K. W. bude v období od 01.02.2012 podliehať právnym
predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, pobočka

Považská Bystrica, postupovala správne, keď vydala prvostupňové rozhodnutie, potvrdzuje aj určenie
uplatniteľnej poľskej legislatívy zo strany ZUS.

10. Záverom napadnutého rozhodnutia žalovaná uzavrela, že námietky uvedené v odvolaní nezakladajú
dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je

vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná
len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu
prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou

organizačnejzložkySociálnejpoisťovne,čiurčitúskutočnosťpovažujezadokázanú,čivykonanédôkazy
postačujú alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, alebo či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre
rozhodnutie.

Argumentácia žalobcov

11. Žalobcovia v správnej žalobe zdôraznili, že otázka, či K. W. ako zamestnanec R. HM, s.r.o.
spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba
v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z ustanovenia čl. 16 ods.

2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu
bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci nie je
sporné, že by mala K. W. bydlisko v Poľsku. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia
v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup bytotiž podľa žalobcu viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa
pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského
štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a

komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods.
1 vykonávacieho nariadenia žalobcovia namietli oprávnenie prvostupňového správneho orgánu ako aj
žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobkyne 1) ako zamestnanca
žalobcu 2), nakoľko toto nebolo v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu.

12. Pre prípad, že by správny súd dospel k záveru o existencii právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie
napadnutého rozhodnutia (ako aj prvostupňového rozhodnutia), namietli žalobcovia existenciu spornosti
ako predpoklad aplikácie ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení, v
kontexte čoho poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp.
zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016. Žalobcovia tiež svoju argumentáciu podporili poukazom na
rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp. zn. 1Vs/1/2018, v zmysle ktorého definitívne

určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16
ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodu podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia pre
rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

13. V nadväznosti na bod 1 rozhodnutia č. A1 zo dňa 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu
systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa
platnostidokumentov,určeniauplatniteľnýchprávnychpredpisovaposkytovaniadávokpodľanariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, stanovujúceho pravidlá na uplatňovanie postupu
dialógu a zmierovacieho postupu, použiteľného aj v prípadoch, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi

členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, žalobcovia spochybnili korektnosť
procesného postupu správnych orgánov, keď podľa ich názoru nie je v administratívnom spise dôkaz o
tom, že by prebehol zmierovací dialóg medzi príslušnými inštitúciami sociálneho zabezpečenia.

Argumentácia žalovanej

14. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu vyjadrila písomne žalovaná. Správnu žalobu ako
nedôvodnúnavrhlazamietnuť.Zotrvalanaargumentáciiaprávnychzáverochnapadnutéhorozhodnutia,
ktoré prevzala do vyjadrenia k správnej žalobe. Poukázala na to, že na účely správneho vykonávania
základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu

systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v
rámcinariadeniaRady(ES)č.883/2004aEurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009okoordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v
oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia
sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné

navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje
služby a komunikovať medzi sebou. Z uvedeného dôvodu bol ZUS oprávnený požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a zároveň Sociálna poisťovňa ako inštitúcia
príslušná určovanie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky bola povinná rozhodujúce
skutočnosti preskúmať a poskytnúť ZUS potrebnú súčinnosť ako aj všetky informácie a dokumenty

nevyhnutné na správne určenie uplatniteľných právnych predpisov.

15. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu 2) na území
Slovenskej republiky vykonala za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka
Považská Bystrica. Bolo zistené, že náplňou práce zamestnancov žalobcu 2) je roznášanie letákov,

zasielanie ponúk, činnosť obchodných zástupcov, ako aj vyhľadávanie nových obchodných partnerov.
Miesto výkonu predmetných činností je dojednané ako „obce a mestá na území Slovenskej republiky“, čo
v zmysle platných právnych prepisov nemožno považovať za platné dojednanie o mieste výkonu práce.
Pracovný čas zamestnancov podľa pracovných zmlúv je 5 hodín týždenne. Zamestnávateľ zadáva prácu
zamestnancom ústne, telefonicky, alebo e-mailom. Ku kontrole ani počas administratívneho konania

však neboli predložené dôkazy, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu
práce zo strany zamestnancov žalobcu dochádza.16. V zmysle článku 3 (2) vykonávacieho nariadenia od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie,
sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré
sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a

povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Pre
správnu aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky,
či zamestnanci žalobcu na území Slovenskej republiky reálne vykonávajú pracovnú činnosť, kľúčové
a vzhľadom k tomu bolo povinnosťou žalobcu v preskúmavacom konaní predložiť alebo navrhnúť také
dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že jeho zamestnanci na území Slovenskej

republiky skutočne aj vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách. Na základe získaných
podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec žalobcu 2) reálne nevykonáva činnosť
na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného
nariadenia, oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS, a táto
stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala.

17. Nadväzujúc na žalobné námietky žalovaná ďalej uviedla, že v preskúmavanej veci neexistovala
spornosť, resp. rozdielnosť stanovísk žalovanej a poľského ZUS, preto nebolo potrebné zahajovať
zmierovací dialóg alebo určiť uplatniteľnú legislatívu žalobcovi 1) dohodou tak, ako to tvrdia žalobcovia.
Vo vzťahu k záveru Veľkého senátu správneho kolégia NS SR žalovaná uviedla, že uvedený záver je
možné aplikovať len v prípadoch, kedy bola uplatniteľná legislatívna určená vzájomnou dohodou medzi

Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia.

18. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy poukázala žalovaná na rozsudok NS
SR sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016, ktorý uviedol: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán
sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne

určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym
názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych
orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu
uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia
a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“

19. Vo vzťahu k námietke o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého
rozhodnutia žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy
žalobcu 1, ale prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia podľa právnych
predpisov Slovenskej republiky. Žalobkyňa 1) bola totiž prihlásená do registra poistencov a sporiteľov
starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne (ďalej len „register poistencov“) tzn. v systéme

slovenského sociálneho poistenia od 01.02.2012, a keďže v uvedenom období podliehala právnym
predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť
dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov.

20. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním

rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na zamestnanca
žalobcu sa v uvedenom období v zmysle koordinačných nariadení vzťahovala uplatniteľná legislatíva
Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica preto za účelom zosúladenia
skutkového stavu so stavom právnym musela vydať rozhodnutie, ktorým len deklarovala skutočnosť,
že žalobkyni 1) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné

poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Následne jediný procesný
postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bol prvostupňové
rozhodnutie potvrdiť.

21. Žalovaná na podporu svojej argumentácie poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. 21Scud/14/2014 zo dňa 26.07.2017, podľa ktorého „pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a
konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie
nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový orgán
v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.“ Žalovaná poukázala tiež
na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžso/41/2015 zo dňa 22.08.2017, v ktorom bol ustálený názor, že

Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu, ako zamestnanca, ktorý
bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom NS SR zároveňpoukázal na ustanovenia zákona o sociálnom poistení, z ktorých táto právomoc Sociálnej poisťovne
vyplýva.

Predchádzajúci súdny prieskum

22. Napadnuté rozhodnutie žalovanej sa už stalo predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho
súdnictva, a to na podklade správnej žaloby doručenej správnemu súdu dňa 29.04.2019. Správny
súd rozsudkom č.k. 28Sa/16/2019-74 zo dňa 16.12.2020 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne,

ústredie č. 31716-2/2019-BA zo dňa 13.02.2019 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, pričom
v odôvodnení okrem iného uviedol nasledovné: „Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že na
žalobkyňu 1) sa priamo vzťahuje základné nariadenie, ktoré v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je právnym aktom únie, majúcim
všeobecnú platnosť, je záväzné a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je
nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho

súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. Na posúdenie, či u žalobkyne 1)
dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení viacerých štátov podľa čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia z dôvodu výkonu činnosti zamestnanej osoby a činnosti samostatne zárobkovo činnej
osoby (podnikateľskej činnosti) v odlišných členských štátoch, je príslušná výlučne inštitúcia určená
vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom

štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by viedol k
popretiu cieľa nariadení, ktorým je aj to, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali
systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu
uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli
vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa

podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia,
resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom
čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala
systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii
európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl.

16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Z
ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí
inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa 1) má
bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná poľská inštitúcia
ZUS. Nebolo sporné, že k definitívnemu určeniu, že žalobkyňa 1) podlieha od 01.02.2012 v oblasti

sociálneho zabezpečenia legislatíve Poľskej republiky, došlo predtým, ako vo veci správne orgány
rozhodovali, pričom aj vedomosť o tejto právnej skutočnosti nadobudli správne orgány ešte pred
vydaním napadnutého rozhodnutia. Správny súd zastáva názor, že ak sa určenie poľskej legislatívy
stalo alebo stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc v otázke sociálneho poistenia
konkrétneho poistenca vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu

nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných
systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na
ktoré sa základné nariadenie a vykonávacie nariadenie vzťahujú, podliehajú právnym predpisom vždy
len jedného členského štátu, a z uvedeného dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie
sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho

zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom správny súd dospel aplikáciou
slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu
a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon vymedzuje
právomoc Sociálnej poisťovne vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej
špeciálneoprávneniavovzťahukinštitúciámčlenskýchštátovEurópskejúnie,avšakaplikáciulegislatívy

iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil.
Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky na určité obdobie, iba inštitúcia
ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia dotknutého zamestnanca žalobcu, ak prípadné
rozhodovanie o otázkach sociálneho poistenia dotknutej osoby spadá do doby, kedy právomocou na
rozhodovanie o tom disponovala (disponuje) ZUS. Správny súd dáva do pozornosti, že Veľký senát

správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení vydanom pod sp. zn. 1Vs/1/2018
prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej
legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho
nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomocSociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o
uplatniteľnej legislatíve. Vychádzajúc z uvedeného správny súd rekapituluje, že správne orgány oboch
stupňov konali a rozhodovali v čase, keď už vo vzťahu k žalobkyni 1) bolo určenie poľskej legislatívy

definitívne, čo žalovaný ani nespochybňuje, pričom potvrdenie prvostupňového rozhodnutia o nevzniku
poistenia žalobkyne 1) odôvodňuje tým, že prvostupňový orgán len deklaroval svojím rozhodnutím, že
žalobkyňa 1) nepodliehal slovenskej legislatíve v označenom období a zároveň, keďže žalobca 2) svojho
zamestnanca prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne, bolo nevyhnutné odstrániť dôsledky
nesprávnej registrácie zamestnanca. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že prihláška do

registra poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie, nemá konštitutívne účinky, čiže vznik a zánik
sociálneho poistenia nie je podmienený podaním prihlášky či odhlášky, ktoré len deklarujú právnu
skutočnosť, s ktorou zákon (nariadenie) spája vznik sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže
zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať jeho vznik alebo zánik v rozpore s koordinačnými
nariadeniami Európskej únie. Pokiaľ teda správne orgány rozhodovali o nevzniku povinného poistenia
podľa slovenskej legislatívy, v čase svojho rozhodovania už nemali právomoc rozhodovať o uvedenej

skutočnosti, keďže vtedy už bolo v súlade s nariadeniami EÚ určené, že žalobkyňa 1) podlieha v
oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Poľskej republiky. Na základe uvedeného sa
správny súd nestotožnil s názorom žalovaného, že prvostupňový orgán svojím rozhodnutím odstraňoval
dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu 2). Ak správne orgány rozhodovali o zániku
povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, rozhodovali bez toho, aby mali ustálené, či v čase

vydávanianapadnutéhorozhodnutiadisponujúprávomocourozhodovaťouvedenejprávnejskutočnosti.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) rozhodnutie žalovaného ako vydané správnym orgánom, ktorý na
to podľa koordinačných nariadení nemal právomoc, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie,
v ktorom sa Sociálna poisťovňa musí vysporiadať najmä s otázkou svojej právomoci, a to vrátane

právomoci prvostupňového správneho orgánu, vzhľadom na ustálený skutkový stav.“

23. Na podklade kasačnej sťažnosti podanej žalovanou Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 6Ssk/20/2021 zo dňa 23.02.2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k.
28Sa/16/2019-74 zo dňa 16.12.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správnemu súdu vytkol, že sa

dostatočne nezaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu 2) ako právnickej osoby v pozícii zamestnávateľa
žalobkyne 1), pričom kasačnému súdu sa javilo, že z podanej žaloby vyplýva len možné ukrátenie práv
žalobkyne 1). „Aktívna legitimácia na podanie žaloby je jednou z podmienok konania a je potrebné ju
skúmať. Krajský súd však tejto otázke nevenoval dostatočnú pozornosť, nakoľko opomenul vyhodnotiť,
či žalobca 2/ je osobou oprávnenou domáhať sa ochrany práv svojho zamestnanca, aj keď to žalovaná

nenamietala. Ide pritom o takú procesnú podmienku, nedostatok ktorej nie je odstrániteľný a procesne
má za následok zamietnutie žaloby. Kasačný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že správnu
žalobu podali zamestnanec (žalobkyňa 1/) a jeho zamestnávateľ (žalobca 2/). Žalobca 2/ je právnickou
osobou. Z uvedeného vyplýva, že žalobu je potrebné považovať v inom režime vo vzťahu k žalobcovi 2/
(zamestnávateľovi) právnickej osobe a v inom režime vo vzťahu k žalobkyni 1/ (zamestnancovi), ktorá

je fyzickou osobou. V prípade, ak je žalobcom fyzická osoba v sociálnych veciach v zmysle § 134 ods. 2
písm. d/ SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby a ani žalobnými bodmi (§ 203 ods.
2SSP).Ibaakježalobcomfyzickáosobapodľa§202ods.2SSP,posudzujesprávnysúdsprávnužalobu
v sociálnych veciach neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať
všetkynáležitostiuvedenévodseku1a§182ods.1SSP.Vzhľadomnarozdielnyrežimvprípadežalobcu

fyzickej osoby a právnickej osoby bol krajský súd povinný posudzovať správnu žalobu vo vzťahu ku
každému zo žalobcov osobitne. Osobitne bolo potrebné vyhodnotiť aj ich aktívnu legitimáciu.“

24. V bode 32. citovaného rozsudku kasačný súd skonštatoval, že „kasačná sťažnosť nie je dôvodná“.
ZdôraznilpovinnosťštátnychorgánovkonaťibanazákladeÚstavySlovenskejrepubliky,vjejmedziacha

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom uviedol, že „v konaní nebolo sporné, že žalobkyňou
1/ je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný
účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej
republike. Na žalobkyňu 1/ sa priamo vzťahuje základné nariadenie a jeho vykonávacie nariadenie. V
zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 248 Zmluvy o Európskom spoločenstve)

je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a
priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva
a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie
pre konkrétny prípad. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľnéprávne predpisy určí inštitúcia štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.
V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie
uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS. Otázka, či žalobkyňa 1/ spĺňa

predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne
inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia
v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný

postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa
tým predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť. Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia
čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých
štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba

podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho
zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca
prijal základné a vykonávacie nariadenie. Vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení s rozhodnutím č.
A l stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Bez toho, aby bola záväzne určená legislatíva
konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o hmotnoprávnej otázke, či je

alebo nie je žalobkyňa 1/ osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Podľa kasačného súdu z administratívneho
spisu žalovanej nie je jednoznačne preukázaná existencia definitívneho určenia príslušnej legislatívy
podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Administratívny spis obsahuje len list poľskej
inštitúcie sociálneho poistenia z 3. novembra 2017 adresovaný žalovanej, podľa obsahu ktorého určenie

poľskej legislatívy nie je definitívne, ale len predbežné, a právoplatnosť určenia poľskej legislatívy
závisí od reakcie Sociálnej poisťovne. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná bola povinná vyčkať
na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej
republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím ZUS
o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť. Keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je

príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.“

Konanie na správnom súde

25. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) každý, kto

tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím
orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo
iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať
ochrany na správnom súde.

26. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

27.Podľa§191ods.1SSPsprávnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,

e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

28. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe,
vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj v intenciáchrozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/20/2021 zo dňa 23.02.2022.
Zistil, že pokiaľ ide o žalobkyňu 1), bola žaloba podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a
proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva.

Žalobkyňa 1) je aktívne legitimovaným subjektom na podanie správnej žaloby, nakoľko nielenže bola
účastníčkou administratívneho konania, ale zároveň mohla byť na svojich právach vyplývajúcich jej z
právnych predpisov sociálneho zabezpečenia rozhodnutím správnych orgánov ukrátená.

29. Pokiaľ ide o žalobcu 2), kasačný súd zaviazal správny súd, aby pri ňom osobitne posúdil otázku

aktívnej legitimácie, nakoľko ide o zamestnávateľa žalobkyne 1) a súčasne právnickú osobu. Kým tak
správny súd stihol učiniť, z výpisu z obchodného registra zistil, že uznesením č.k. 38Cbr/4/2018-38 zo
dňa 30.03.2020 Okresný súdu Trenčín zrušil obchodnú spoločnosť R., s.r.o., IČO: XX XXX XXX bez
právneho nástupcu a dňa 19.10.2021 bol žalobca 2) ex offo vymazaný z obchodného registra. Právnym
následkom výmazu žalobcu 2) z obchodného registra bez právneho nástupcu je strata jeho právnej
subjektivity a na ňu nadväzujúcej procesnej subjektivity v správnom súdnom konaní, ktorá predstavuje

neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok konania, vedúci obligatórne k aplikácii ustanovenia
§ 99 písm. b) SSP - zastaveniu konania vo vzťahu k žalobcovi 2).

Relevantná právna úprava a právne posúdenie veci správnym súdom

30. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

31. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a
podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich

rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

32. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

33. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu;

34. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná

osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

35. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

36. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska

bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné.Inštitúciainformujeopredbežnomurčeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenéinštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

37. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené
príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už
uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca

tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.38. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých
členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých

členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

39. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

40. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa

odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

41. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov

sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:

a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo
b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

42. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí
s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

43. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje
rozhodnutie.

44. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

45. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o
výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

46. Podľa bodu 10 rozhodnutia č. A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a) alebo ak sa dokument
zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom

rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými
postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

47. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

48. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia
plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,
styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcamidávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou
stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

49. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí
rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

50. Podľa § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).

51. Preskúmaním veci dospel správny súd k záveru, že z dôvodov bližšie vysvetlených v bode 29. tohto
rozsudku bolo potrebné konanie o správnej žalobe žalobcu 2) zastaviť (zánik právnej subjektivity bez
právneho nástupcu). Správnu žalobu vo vzťahu k žalobkyni 1) vyhodnotil správny súd ako dôvodnú.
Ako už uviedol a podrobne vysvetlil kasačný súd (viď citácia v bode 24. tohto rozsudku), nie je z
administratívneho spisu žalovanej jednoznačne preukázaná existencia definitívneho určenia príslušnej

legislatívypodľačl.16ods.2a3vykonávaciehonariadenia.Administratívnyspisobsahujelenlistpoľskej
inštitúcie sociálneho poistenia z 3. novembra 2017 adresovaný žalovanej, podľa obsahu ktorého určenie
poľskej legislatívy nie je definitívne, ale len predbežné, a právoplatnosť určenia poľskej legislatívy závisí
od reakcie Sociálnej poisťovne. Žalovaná bola preto povinná vyčkať na definitívne určenie uplatniteľnej
legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli

oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím ZUS o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek
rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská
inštitúcia sociálneho zabezpečenia.

52. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd z dôvodu predčasnosti rozhodnutia

žalovanej, čo kvalifikoval ako vadu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP),
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, v ktorom Sociálna poisťovňa v
intenciách vyslovených právnych názorov kasačného súdu a správneho súdu vec opätovne posúdi a
rozhodne.

53. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a
v konaní úspešnej žalobkyni 1) priznal proti žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa § 175 ods. 2 SSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo

dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského
súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému
správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová

značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.