Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. október 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/31/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106205995
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2106205995.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Jozef Mačej a sudkýň: JUDr. Katarína
Slováčeková a JUDr. Ľuboslava Vanková v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO
35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej: A. B., C. D., narodená X.X.XXXX,
trvale bytom E., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozef Kapronczai, so sídlom Exekútorského
úradu Švermova 273, Galanta, pod sp. zn. EX 689/2006, o vymoženie pohľadávky vo výške

724,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č. k.
7Er/4616/2008-19 zo dňa 5.6.2012 vo výrokoch I. a II., takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie sa zamietajú.

Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutých výrokoch I. a II. potvrdzuje.

Povinnej a súdnemu exekútorovi sa náhrada trov konania voči oprávnenej nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. exekúciu vedenú na Okresnom

súde Piešťany pod sp. zn. 7Er/4616/2008, u súdneho exekútora Ing. Bc. Karola Nagyho pod č. EX
689/2006 vyhlásil za neprípustnú, výrokom II. exekúciu vedenú na Okresnom súde Piešťany pod sp.
zn. 7E/4616/2008, u súdneho exekútora Ing. Bc. Karola Nagyho pod č. EX 689/2006 zastavil, výrokom
III. návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora zo dňa 15.6.2010 zamietol, výrokom IV. žiadnemu
z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal.

Uznesenie označené v záhlaví súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 57 ods. 1
písm. g), § 58 ods. 1, § 240 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti(Exekučnýporiadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonova§146ods.1písm.c)Občianskeho
súdneho poriadku.

Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je
notárska zápisnica N 4412/2005, NZ 42020/2005, NCRLs 41457/2005 zo dňa 11.9.2005 o vyhlásení
účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a súhlase s exekúciou. Uznanie
dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice možno považovať
za absolútne neplatné pre rozpor so zákonom, nakoľko pri zastupovaní povinnej pri spisovaní notárskej

zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznal záväzok a súhlasil
s vykonateľnosťou ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinnej. Notárska zápisnica, ktorúsúd prvej inštancie posudzoval ako exekučný titul je spísaná v rozpore so zákonom podľa ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal za to, že notárska zápisnica ako exekučný titul
je v rozpore so zákonom, nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené

zákonné podmienky na vedenie exekúcie.

O náhrade trov exekučného konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. podala včas odvolanie oprávnená z dôvodov
podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) a f) Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa oprávnenej súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc, keď sa na základe
ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu
napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom
jeho postupu je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval
potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov preskúmaval. V danom prípade preskúmaniu právneho vzťahu došlo už dvakrát, a to najprv
pred notárom, ktorý nezistil rozpor plnomocenstva začleneného do zmluvy so zákonom, a druhýkrát pri
posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia (a teda aj návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu) súdom prvej inštancie, kde tento uznal exekučný titul za súladný a následne
aj vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnená má za to, že plnomocenstvo (začlenené do

zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení Občianskeho
zákonníka, nakoľko povinná sa pri podpise zmluvy nevzdala svojich práv na uznanie záväzku, ale len
rozšírila možnosť uznania záväzku za jeho osobu na osobu advokáta uvedeného v zmluve. Takéto
splnomocnenie príslušná právna úprava dovoľovala, pričom jeho formulácia bola určitá a dlžník mohol
toto aj kedykoľvek po uzatvorení zmluvy odvolať, čo však neučinil. Exekučný titul – notárska zápisnica

bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a spĺňal všetky požadované náležitosti. Súd prvej inštancie
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Platná
notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice
majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecnéhosúdu.Vopačnomprípadebyporušilzásadurovnocennostianeprípustneuplatnilrozdielny

procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rámci činnosti notára. Konkrétne to teda znamená, že notárskou zápisnicou obsahujúcou
právny záväzok je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu.

Oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi žiadala, aby odvolací
súd podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o

zmene a doplnení ďalších zákonov s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie
revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, bez akejkoľvek časovej
limitácie,jepodľanejvrozporesprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkýchsubjektov
práva v právny poriadok.

Oprávnená ďalej dôvodila, že plnomocenstvo nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a nemožno naň aplikovať právnu úpravu
neprijateľných zmluvných podmienok. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej

právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez
vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávnenej na súdnu ochranu. Exekučný súd vo veci
aplikoval ustanovenia Smernice Rady 931l3/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátomEurópskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Pri označenej smernici neprichádza do
úvahy ani jej priama aplikácia a to preto, že smernica bola správne transponovaná do právneho poriadku
Slovenskej republiky konkrétne zákona č.150/2004 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a je zabezpečená jej úplná účinnosť. Smernica nie
je interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Navyše, exekučný súd svoje rozhodnutie
založil aj na viacerých rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné
a úplne nemožné. Všetky exekučným súdom citované rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
nemajú všeobecnú záväznosť a to preto, že označujú tých, ktorým sú určené a teda sú záväzné len

pre nich (čl. 288 ods.4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Adresátom predmetných rozhodnutí nebol
členský štát a preto neprichádza do úvahy ani uplatňovanie niektorých pravidiel regulujúcich aplikáciu
smerníc. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe
domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Zároveň oprávnená poukázala aj na absurdnosť
záveru súdu prvej inštancie, že povinná sa udelením plnomocenstva vzdala akéhokoľvek práva. Žiadne
z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinná nemôže po udelení plnomocenstva sama dlh uznať vo

forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo ostalo povinnej v plnej miere zachované
a mohla ho kedykoľvek platne využiť. Udelenie plnomocenstva v žiadnom prípade neznamená stratu
možnosti výkonu určitého práva, ani slobody rozhodovania o výkone tohto práva. Sloboda rozhodovania
je nepochybne zachovaná aj prostredníctvom možnosti zastúpeného kedykoľvek odvolať udelené
plnomocenstvo. Povinná toto právo nevyužila. Súd prvej inštancie poverenie na vykonanie exekúcie

vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
so zákonom. Oprávnená navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu v prvej inštancii v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

V odvolacom konaní podaním zo dňa 24.8.2012 s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku, čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie – pozn.
odvolacieho súdu, navrhla konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne
(predbežné) otázky v nasledujúcom znení: Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať

aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene
uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných
práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj

hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi?

Povinná, ani súdny exekútor odvolanie nepodali.

Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Napriek tomu, že oprávnená v odvolaní uviedla, že napáda uznesenie súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, odvolací súd viazaný ustanovením § 124 Civilného sporového poriadku, posudzoval odvolanie
oprávnenej podľa jej obsahu a konštatoval, že uznesenie súdu prvej inštancie oprávnená napadla
odvolaním vo výrokoch I. a II. uznesenia.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilný sporový poriadok), oprávnenou osobou (§ 359 Civilný sporový
poriadok a § 37 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať
odvolanie (§ 355 ods. 2 Civilný sporový poriadok a § 58 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov), po
skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 Civilný sporový poriadok),preskúmal rozhodnutie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379 a § 380 Civilný sporový poriadok), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilný
sporový poriadok a contrario) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých

výrokoch I. a II. je potrebné ako vecne správne potvrdiť a žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie
konania,akoaninávrhunapredloženiepredbežnýchotázokSúdnehodvoraEurópskejúnie,niejedôvod
vyhovieť.

Podľa ustanovenia § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov konania začaté pred 1.12.2006 sa dokončia
podľa doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku súd

konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa
týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; ak rozhodol, že požiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku súd konanie preruší, ak
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych
predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na
začatie konania, podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie

podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

Podľa čl. 267 prvých troch viet Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv a b) platnosti a výkladu
aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre
vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa
takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je

prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na
Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov

a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a
hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie
združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení
prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a) citovaného
ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2

písm. b)). Podľa odseku 3 uvedeného článku potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym
legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené
v odseku 2 písm. b) a napokon podľa odseku 4 uvedeného článku opatrenia prijaté podľa odseku
3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto
opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Prvouotázkou,ktorámalabyťpodľaoprávnenejSúdnemudvoruEÚpredloženájeotázka,čijemožnéza
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice

ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy?Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili názor, že neprijateľnou

zmluvnou podmienkou je vždy a za každých okolností jednostranný právny úkon spotrebiteľa i keď
ho mal možnosť odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu všeobecne a en bloc. Súdy podrobne vyargumentovali a s poukazom
na vyššie uvedené zdôvodnenie rozobrali prečo predmetné splnomocnenie ako jednostranný úkon
spotrebiteľa považovali za neprijateľnú podmienku a to s poukazom na konkrétne okolnosti daného

prípadu, ktoré v danej otázke obsiahnuté nie sú. Súdy pritom nepopreli, že spotrebiteľ v zásade môže
jednostranným právnym úkonom dobrovoľne splnomocniť fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, avšak iba vtedy, ak je tento právny úkon v súlade so všetkými dotknutými
normami. Ak by aj teda Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal záporne, vzhľadom na jej všeobecnú
formuláciu nezohľadňujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, nemohlo by to mať a nemalo by to
žiaden vplyv na rozhodnutie súdov v danej konkrétnej veci s poukazom na vyššie použitú argumentáciu.

Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú oprávnenou potrebné posúdiť ako akademickú
nemajúcu reálny základ v prejednávanom spore a preto nedôvodnú.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávnenej Súdnemu dvoru EÚ predložená je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo

dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k

splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá

existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere

považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak exekučný súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov alebo zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1, 2 zákona č.

233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalšíchzákonov,obespočívajúcevtom,žepohľadávkuveriteľavočispotrebiteľoviniejemožnévdanom
exekučnom konaní vymôcť.S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu únijného práva na Súdny dvor

EÚ, návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ
zamietol.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je

spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa ustanovenia § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo
rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho
vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie
kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne
náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica

má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby
s oprávnenou o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez
predchádzajúceho súdneho konania. Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú
označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo
inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o

zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s
vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník
prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku, pričom notár nie je oprávnená v súvislosti so
spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje.
Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice je teda súhlas povinnej s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinnej robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú
na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom,
ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva zastupoval povinnú (dlžníka) pri spísaní
notárskej zápisnice a oprávnenej (veriteľky z hmotnoprávneho úverového vzťahu) je skutočnosťou
známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti bez potreby dokazovania (§ 186 Civilný sporový poriadok).

Mgr. Tomáš Kušnír bol pritom nielen vopred zvolený oprávnenou ako zástupca povinnej (bez ohľadu
na to, kto napokon povinným či povinnou v konkrétnej veci bude), ale jeho meno bolo súčasťou
predtlačeného formulára úverovej zmluvy, oprávnenou predkladaného jej zmluvným partnerom. Stávalo
sa tak opakovane, že rovnaký advokát hájil aj záujmy oprávnenej v množstve exekučných konaní,
sledujúcich vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov. Povinná ako spotrebiteľ, ktorý mal záujem

(potrebu) získať úver, sa nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako
aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
oprávnenou, bez toho, aby mohla vplývať na ich obsah, vrátane včlenenej dohody o plnomocenstve s
vopred vybraným splnomocnencom, podpísaným na predtlačenom formulári. (porov. rozsudky Súdneho
dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05 Mostaza Claro). Účelom

občianskoprávneho inštitútu zastúpenia je, aby za určitú osobu, ktorá z rôznych dôvodov nechce, či
nemôže sama činiť právny úkon, urobil právny úkon jej zástupca. Zastupovať iného však nemôže ten, kto
sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ako ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného.

Z notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod číslom N 4412/2005, NZ
42020/2005, NCRLs 41457/2005 dňa 11.9.2005 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe
plnomocenstva z úverovej zmluvy, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe
a zaviazal sa takýto dlh zaplatiť v lehote určenej v notárskej zápisnici k rukám oprávnenej osoby a

vyhlásil tiež, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote, súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným
v ustanovení § 63 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa ustanovenia
§ 258 Občianskeho súdneho poriadku s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titulpodľa ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov alebo podľa ustanovenia § 274 písm. e)
Občianskehosúdnehoporiadku.Zúverovejzmluvy(naktorúsaodvolávainotárskazápisnica)jezrejmé,

že splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na už vyššie uvedené,
bolo obsiahnuté v zmluve, majúcej charakter zmluvy formulárovej.

Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru konštatovaním existencie rozporu záujmov povinnej a

zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra a v dôsledku toho neprípustnosti zastupovania jeho osoby. Oprávnená
vybrala povinnej ako splnomocnenca advokáta, ktorý v početných prípadoch chránil jej záujmy ako
veriteľky. Uvedené postavenie Mgr. Tomáša Kušníra reálne predurčuje prioritu ochrany záujmov a
stým súvisiacich úkonov v prospech oprávnenej a nie povinnej. Protichodné postavenie veriteľa
a dlžníka je úplne prirodzené. V dôsledku toho je potom delegovanie vôle dlžníka (spotrebiteľa)
na ,,advokáta“ veriteľa (s možnosťou vytvorenia exekučného titulu) vylúčené. Prehliadanie tohto rozporu

by fakticky znamenalo akceptovanie jednostranného prejavu vôle veriteľa (oprávnenej) pre spísanie
notárskej zápisnice ako vykonateľného exekučného titulu zaväzujúceho povinnú, realizovanej výlučne
podľa vôle veriteľa (oprávnenej), bez ohľadu na vôľu povinnej ako spotrebiteľa. Záujmy oprávnenej
a splnomocnenca tak sledovali rovnaký cieľ a to ochranu veriteľa (oprávnenej). K neprijateľnosti
udelenia plnej moci tomu, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného, vyslovil právny

názor aj Ústavný súd SR (sp. zn. I. ÚS 5/2000) i Najvyšší súd Českej republiky (sp. zn. 21Cdo
267/2000). Z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby konajúcej v mene povinnej túto zastupovať ako
pri spisovaní zápisnice, tak aj pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou, nebola splnená zákonná
požiadavka vykonateľnosti exekučného titulu. Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 183/2011
boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch (oprávnená

namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli
exekúcie zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica spísaná zástupcom povinnej
splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej zmluve). Ústavný súd SR konštatoval,
že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať a preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica,
ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia je
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Podľa Čl. 17 Civilného sporového poriadku súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a
neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov), upravuje zákon podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie

je v ňom ustanovený explicitne. Z toho možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky a je tak aj povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či
sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Exekučný súd nemôže rezignovať na
možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu, ak aj došlo k udeleniu

poverenia (hoci sa tak stať nemalo). Musí aj tu byť daný právny prostriedok spôsobilý eliminovať
nežiadúce dôsledky takéhoto prípadu, ktorým je práve zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods.
1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I.
a II. ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa ustanovenia § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred
súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods.
1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 contrario Civilného sporového poriadku tak, že fakticky plne
úspešnej povinnej a úspešnému súdnemu exekútorovi nepriznal voči oprávnenej nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu vyplýva, že povinná ako aj súdny exekútor boli v odvolacom
konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili

a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal
z Čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku zakotvujúceho procesnú ekonómiu, keďže
rozhodovanie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku najskôr o nároku na náhradu trov konania
a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, že účastníkom konania

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti exekučného konania.

Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že povinnej a súdnemu

exekútorovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči oprávnenej nepriznal.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).

dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného
sporového poriadku).
v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

Civilného sporového poriadku).