Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/240/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201434
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1020201434.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov

senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: E.. E. S.,
E., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, H., trvale bytom T. XXXX/XX, C. P., proti žalovanému: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia o rozklade
proti rozhodnutiu žalovaného č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16.07.2020, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o
rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16.07.2020
zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Žaloba

1. Žalobou doručenou súdu elektronicky dňa 14.10.2020 v zákonnej lehote doplnenou písomným
podaním sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým podľa žalobcu
fiktívne rozhodol o zamietnutí rozkladu proti rozhodnutiu vydaného žalovaným v prvom stupni pod
č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16.07.2020, ktorým žalovaný v plnom rozsahu odmietol vyhovieť

žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 211/2000 Z.z.“ alebo ako „ZSI“) týkajúcej
sa (okrem iného) počtu kontrol, ktoré príslušníci policajného zboru vykonali za účelom monitorovania a
sankcionovania konania, ktoré je znakom skutkovej podstaty trestného činu popísanej v § 305 ods. 2
Trestného zákona. Žalobca rozhodnutia žalovaného oboch stupňov žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie.

2. K priebehu administratívneho konania žalobca uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu
žalovaného podal v zákonnej lehote rozklad, pričom elektronické vyhotovenie rozkladu bolo povinnej
osobe (žalovanému) doručené dňa 04.08.2020. Listinné vyhotovenie bolo žalovanému doručené dňa
06.08.2020. Minister žalovaného ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy príslušný rozhodnúť o
rozklade v lehote stanovenej v § 19 ods. 1 ZSI nerozhodol. Preto podľa žalobcu dňa 22.08.2020 nastala
fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade.

3. Dňa 23.09.2020 bolo žalobcovi doručené listinné vyhotovenie rozhodnutia o rozklade, ktorým minister
žalovaného rozhodol tak, že rozklad žalobcu v celom rozsahu zamietol. S ohľadom na zákonnú fikciu
prijatia rozhodnutia napadnutého správnou žalobou išlo o duplicitné rozhodnutie vo veci už právoplatne
rozhodnutej.4. Žalobca nesúhlasil s tvrdením uvedeným v duplicitnom rozhodnutí, že bolo vydané v rámci lehoty
stanovenej ZSI napriek tomu, že bolo vydané až po 40 dňoch od doručenia rozkladu žalovanému.

Žalovaný v danom prípade opomína skutočnosť, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy nie je
samostatným orgánom štátnej správy ale len jeho vedúcou osobou. Ustanovenie § 19 ods. 1 prvá veta
ZSI viaže počiatok plynutia lehoty pre rozhodnutie o odvolaní sa z povahy veci môže uplatniť len tam,
kde tento opravný prostriedok má devolutívny účinok, teda práve v prípade odvolania. Niet ho možné
aplikovať v prípade, kedy sa na základe opravného prostriedku neprenáša právomoc o ňom rozhodnúť

na iný orgán štátnej správy, ale rozhodnutie prijíma osoba, ktorá je súčasťou orgánu, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. V tomto prípade nie je možné hovoriť o doručení rozkladu ministerstvom vnútra
ministrovi vnútra, práve s ohľadom na skutočnosť, že minister vnútra je súčasťou Ministerstva vnútra SR.

5. V prípade kedy opravný prostriedok nemá devolutívny účinok, ale na rozhodnutie o ňom je príslušná
len funkčne špecifikovaná osoba tvoriaca jeho súčasť, je rozklad podaný a má účinky s ním spojené

okamihom doručenia Ministerstvu vnútra SR. Uvedený záver vyplýva z rozhodovacej praxe Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky, ktorý sa tejto otázke venoval vo svojom rozhodnutí č.j. 6A 89/2000-40
zo dňa 25.02.2004, v ktorom uviedol, že predložením vedúceho ústredného orgánu k rozhodnutiu o
rozklade sa rozumie deň doručenia podateľni tohto ústredného orgánu - vnútorné predpisy o spôsobe
predkladania pošty pritom z hľadiska zachovania lehoty nie sú rozhodné.

6. Pokiaľ ide o žalobné dôvody, žalobca uviedol, že rozhodnutie žalovaného napadnuté
správnou žalobou je negatívnym administratívnym rozhodnutím prijatým na základe zákonnej fikcie.
Administratívne rozhodnutie vydané na základe zákonnej fikcie je nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia a zakladá bez ďalšieho dôvod na zrušenie rozhodnutia správnym súdom v súlade s § 191

ods. 1 písm. d/ SSP.

7. Bez ohľadu na nulitu duplicitného rozhodnutia, žalobca považoval za dôležité vyjadriť sa k niektorým
častiam jeho odôvodnenia. Vyššie uvedené považuje Žalobca za dôležité z dôvodu procesnej ekonómie,
a to preto, že argumentácia obsiahnutá v duplicitnom rozhodnutí (napriek jeho nulite) predznamenáva

úvahy, ktoré budú viesť vedúceho povinnej osoby v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia (a
prípadne aj prvostupňového rozhodnutia) a prípadného nového administratívneho rozhodnutia vo veci.

8. Žalobca dodal, že bez ohľadu na to, že duplicitné rozhodnutie vo veci bolo, v súlade s podstatou
veci a v súlade s jednoznačnou rozhodovacou praxou NSS, vydané po vzniku zákonnej fikcie prijatia

negatívneho rozhodnutia, a nemá preto právne účinky, jedným z rozkladových dôvodov uplatnených v
rozkladeboloodvolaniesažalobcunajudikatúruNSS,vsúladesktorouniejepovinnáosobavsúladeso
ZSIoprávnenáodoprieťposkytnutieinformáciíodkazomnato,žepožadovanouinformáciounedisponuje
v prípade, kedy je požadovanou informáciou povinná disponovať. Tento uplatnený rozkladový dôvod
výslovne uvádzal, že táto povinnosť nemusí byť povinnej osobe zákonom stanovená výslovne (táto

situácia je skôr výnimočná), ale môže (a spravidla tomu tak je) stanovená zákonom implicitne.

9. Duplicitné rozhodnutie sa žiadnym spôsobom nevysporiadava s časťou uplatneného rozkladného
dôvodu spočívajúcom v premise, že povinnosť povinnej osoby disponovať určitou informáciou nemusí
byť zákonom stanovená výslovne, keď sa v tomto ohľade obmedzuje na konštatovanie, že Povinnej

osobe žiadny predpis nestanoví povinnosť danú informáciou disponovať. Táto časť odôvodnenia z
podstatnej časti nevyčerpáva rozsah uplatneného rozkladného dôvodu. Odôvodnenie je v tomto rozsahu
neúplné a rozhodnutie teda bez ďalšieho nepreskúmateľné v zmysle §191 ods. 1 písm. d) SPP.

10. Formulovanie verejnoprávnych povinností orgánov verejnej moci je výslovne v právnom poriadku

výnimkou a rozhodujúca väčšina zákonných povinností orgánov verejnej moci je zákonom stanovená
implicitne, a to primárne stanovením ich zákonnej pôsobnosti (tj. súboru spoločenských funkcií, ktoré
je orgán verejnej moci v súlade so zákonom povinný zaisťovať), ako aj na základe aplikácie obecných
zásad (napríklad princípu dobrej správy, zásady legality, zásady legitímnych očakávaní apod.). Záver o
tom, že orgán verejnej moci má len tie povinnosti, ktoré mu zákon stanoví výslovne je neudržateľný.

11. Žalobca v zhode so svojou argumentáciou v rozklade uviedol, že predmetom žiadosti bolo, okrem
iného, požadovanie informácií o počte kontrol, ktoré boli príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej
republiky vykonané za účelom represie konania, ktoré je znakom objektívnej stránky skutkovej podstatykonkrétne vymedzeného trestného činu na území Slovenskej republiky. Vedenie, aspoň základnej
štatistiky o tejto skutočnosti, a jej analyzovanie je natoľko zásadné, že bez toho, aby ňou Povinná
osoba disponovala, nemôže reálne plniť svoju pôsobnosť (súbor povinností, ktorých plnenie jej zákon

ukladá), vrátane vyhodnocovania plnenia tejto pôsobnosti, efektivity použitých prostriedkov a frekvencie
ich uplatňovania, a úvahy, či sú tieto prostriedky dostatočné, prípadne či frekvencia ich uskutočňovania
nie je nízka. Len ťažko si je možné predstaviť, ako žalovaný môže vyhodnocovať, či kontroly vykonávané
príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky za účelom represie konania, ktoré je znakom
skutkovej podstaty trestného činu popísanej v ustanovení § 305 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z.z. trestného

zákona v znení neskorších predpisov sú efektívne, či je ich počet dostatočný, v ktorých regiónoch by
sa prípadne ich frekvencia mala zvýšiť a pod. V tomto ohľade žalobca považoval záver, že žalovaný
touto informáciou nedisponuje za rovnako absurdný, akým by bolo tvrdenie, že Ministerstvo vnútra
nedisponuje informáciou, koľko kontrol za účelom kontroly požitia alkoholu alebo iných omamných látok
pred jazdou príslušníci Policajného zboru Slovenskej republiky vykonali, pretože žiadny právny predpis
neukladá Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky výslovnú povinnosť touto informáciou disponovať.

12. Žalobca poukázal na závery rozhodnutia NSS č.j. 1 As 141/2011-67, v ktorom NSS v, po skutkovej
stránke veľmi blízkej situácii, konštatoval: „Nejvyšší správní sond považuje za stěží představitelné, že by
celní úřad nedisponoval vúbec žádným systémem vnitřní kontroly a souvisejícími evidencemi, protože
se jedná o nutnou podmínku efektivity fungováni každého orgánu verejné správy (která v daném prípade

nalézá odraz ve vyše citovaných ustanoveních zákona o služebním pomeru a zákona o Čelní správe
České republiky/). Pokud by správni orgán péče jen deklaroval, že žádné takové evidence nemá k
dispozici, pak by krajskému soudu nezbylo, než naŕídit jejich poskytnutí. Správni orgán by sice byl nucen
je nové vytvořit, výluka z povinnosti poskylovat informace die § 2 odst. 4 citovaného zákona by se však
neuplatnila, neboť by pouze napravoval svou dřívější nečinnost.“

13. Vo vzťahu k povinnosti povinnej osohy disponovať informáciami o základných aspektoch činnosti,
ktorý je predmetom jej pôsobnosti (činnosti) žalobca uviedol, že táto povinnosť nepochybne neplynie
len zo samotného stanovenia pôsobnosti Povinnej osoby (§ 11 písm. c) zák. č. 575/2001 Z.z. o
organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, v znení neskorších predpisov) ale

priamo z či. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ukladá každému orgánu štátnej správy
(teda bez akejkoľvek pochybnosti aj Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako ústrednému orgánu
štátnej správy) povinnosť informovať (a teda aj disponovať informáciami) o svojej činnosti. Jedinou
kautelou, ktorú Ústava Slovenskej republiky v tomto ohľade stanoví je požiadavka primeranosti. Záver
proponovaný v duplicitnom rozhodnutí, v súlade s ktorým efektívne orgán štátnej správy o svojej

(ne)činnosti informovať nie je povinný, pretože neeviduje informácie o svojej vlastnej (ne)činnosti, a to
preto, že mu žiadny právny predpis nestanovuje výslovnú povinnosť tieto informácie evidovať, už podľa
záveru Žalobcu nemôže vyznievať grotesknejšie a vo väčšom rozpore s čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky.

14. Dôvodom, prečo má verejné subjektívne právo na informácie o (ne)činnosti orgánov verejnej
moci v hierarchii právne poriadku Slovenskej republiky, ako aj každého štátu, ktorý sa hlási k
princípu demokratického právneho štátu, tak vysoké postavenie, že je súčasťou ústavného priadku,
je skutočnosť, že riadne fungovanie demokratického právneho štátu je nemysliteľné bez občianskej
kontrolyčinnostiorgánovverejnejmoci.Vprípade,žejeprávonainformovanieočinnostíorgánovštátnej

moci znefunkčnené, resp. jeho uplatnenie je obmedzované, dochádza k znefunkčneniu občianskej
kontroly štátnej správy, a tým aj k znefunkčneniu fungovania demokratického právneho štátu ako
celku (bez toho, aby občania mali informácie o tom, ako a či orgány štátnej správy plnia alebo
zanedbávajú svoje povinnosti nemôžu okrem iného tieto informácie vyhodnotiť a reflektovať ich
formou uplatnenia hlasovacieho práva, a tým dochádza k narušeniu základného piliera, na ktorom je

princíp demokratického právneho štátu postavený (princíp, že voliči prostredníctvom informovaného
rozhodnutia o fungovaní štátnej správy za uplynulé volebné obdobie informované zhodnotia svoju
spokojnosť s jej fungovaním alebo prípadnú vôľu po jej zmene)). Ak by aj Slovenská republika vo
všetkých ďalších ohľadoch naplňovala požiadavky demokratického právneho štátu, akceptovaním
záveru, že orgány štátnej správy o svojej (ne)činnosti informovať nie sú povinné, pretože o svojej

činnosti informácie neevidujú, a to preto, že im zákon túto povinnosť neukladá, by, z dôvodu vzájomnej
prepojenosti, došlo k popretiu prakticky všetkých princípov demokratického právneho štátu (princípu
informovanosti verejnosti, na ňom stojaci princíp občianskej kontroly, z neho plynúcich princípovvolebného práva a na nich stojacich princípoch legitimity zvolených zástupcov a od ich voličského
mandátu odvodenej legitimity štátnej moci).

15. Vyššie uvedené podľa názoru žalobcu výstižne zhŕňa vyššie aj v rozklade niekoľkokrát citované
rozhodnutie NSS č.j. 1 As 141/2011-67, ktoré uvádza: „Podle judikatury Nejvyššího správního soudu
predstavuje právo na informace jednu z právnich záruk zákonnosti ve verejné správe (viz rozsudek
ze dne 17. 1. 2008, čj. 5 As 28/2007-89, č. 1532/2008 Sb. NSS). Doktrína obdobné konstatuje, že
jedním z hlavních významu subjektivního práva na informace je, že dává občanům možnost vykonávat

kontrolní funkce ve vztahu k fungovaní veřejné moci, což představuje jeden ze základních atributu
liberálně demokratického státu. Přičemž nejen reálné poskytování informací, „ale již poultý právní stav
umožňující v zásadě komukoliv, aby získal informace o činnosti orgánu veřejné správy, vede k roštit
odpovědnosti pri výkonu veřejné moci, ke zvyšováni její kvality a transparentnosti, čímž zároveň působí
jako významný (ne-li nejvýznamnější) preventívni prvek predcházejicí nežádoucím situacím, motivům
a jeviim v politice a veřejné správě. [...] Dostatečné rozsáhlý, jednoduchý a rychlý přístup verejnosti k

informacím má rovnéž pŕíznivý vliv na duvéru občanú v demokratické instituce a na jejich ochotě podílet
se na veřejném živote. [...] Naopak situace, kdy již samotné získávání podkladových informací z verejné
správy činí občanum potíže [...J vedou k poklesu ztotožňování se veřejnosti s politickým systémem, k
izolacionismu a postupné rezignaci na veřejné dění. “ (Korbel, F. Právo na informace. Komentář. Praha :
Linde, 2005, s. 48). Nejvyšší správní soud konstatuje, že v poslední době lze v České republice ve

zvýšené míře pozorovat, jak dochází k uskutečňování nastíněné vize poklesu ztotožnění se občanú s
politickým systémem a k dalším souvisejícím negativním jevům. Lze se přitom domnívat, že svůj podíl
na tom nese i přesvědčení nemalé části veřejnosti, že ve veřejné správě příliš nefungují vnitřní kontrolní
mechanismy, že není zřejmé, které konkrétní osoby nesou odpovědnost za jednotlivá pochybení, k nimž
při výkonu veřejné správy dochází a pod.

[37] Při povědomí o realitě fungování české veřejné správy považuje Nejvyšší správní soud za nezbytné,
aby správní soudy svou rozhodovací činností přispívaly k maximálnímu naplnění principu otevřenosti
(publicity) veřejné správy, který stojí v základu úpravy práva na informace. Jediné tak múze právo na
informace efektivně plnit svou výše popsanou kontrolní funkci, a tím i přispívat ke zvyšováni kvality'
výkonu veřejné správy a k růstu její důvěryhodnosti v očích veřejnosti. “

16. S ohľadom na skutočnosť, že právo na informácie o (ne)činnosti orgánov štátnej správy má z
pohľadu fungovania demokratického právneho štátu kardinálnu dôležitosť, musia byť výnimky z neho
vykladanéreštriktívne,anaopak,vprípade,žepriposudzovanílimitovjehouplatneniaprichádzavúvahu
niekoľko legitímnych variantov, je nutné voliť variant, ktorý je najpriaznivejší pre uplatnenie práva na

informácie o činnosti orgánov štátnej správy. V tomto ohľade Žalobca opätovne poukazuje na závery'
nálezu Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 746/15, ktoré výslovne uvádza: „Pri interpretaci zákona
o svobodném přístupu k informacím je treba zvolit ústavné konformní výklad. Je-li tedy k dispozici vice
výkladu, je treba volit takový, který je pŕízmvéjšípro realizacipráva na informace.“
II. Vyjadrenie žalovaného

17. Žalovaný sa vyjadril k žalobe elektronickým podaním doručeným súdu dňa 18.12.2020. Žalovaný
považoval žalobu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.

18. K priebehu administratívneho konania žalovaný uviedol, že Dňa 06. 07. 2020 bola žalovanému

doručená písomná žiadosť žalobcu označená ako „Žiadosť o poskytnutie informácií v súlade so zák. č.
211/2000 Z. z. zákona o slobodnom prístupe k informáciám v platnom znení“ zo dňa 03. 07. 2020 (ďalej
len „ žiadosť o poskytnutie informácií“) v znení, cit: „Vážené dámy, vážení páni,
1) s odkazom na:
a) môj email z dňa 18. mája 2020 (ktorý pre prehľadnosť prikladám k elektronickej

verzii tejto žiadosti) (ďalej len „Pôvodné podanie“); a
b) ustanovenie § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. - zákona o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
(ďalej len „ZoSI“),
2) týmto opakovane žiadam o poskytnutie nasledujúcich informácií

c) počte kontrol a/alebo zákrokov zameraných na represiu neoprávnených vjazdov motocyklov a/alebo
štvorkoliek do prírody (ďalej len „Kontrol“), ktoré boli príslušníkmi Policajného zboru vykonané:
i. na území Slovenskej republiky; a
ii. v okrese Dolný Kubín,za rok 2020 k dátumu Pôvodného podania (tj. do dňa 18.. mája 2020).
Ďalej v súlade s vyššie uvedeným ustanovením ZoSI žiadam o poskytnutie nasledujúcich informácií:
d) počet osôb, vo vzťahu ku ktorým bolo na základe Kontrol zahájené konanie týkajúce sa:

i) priestupku alebo iného správneho deliktu; a/alebo
ii) trestného činu
(s rozlíšením týchto počtov podľa kategórií uvedených pod bodmi (i) a (ii) vyššie);
e) počte konaní uvedených pod bodom (d) vyššie, ktorých výsledkom bolo: i) udelenie sankcie (vrátane
rozhodnutí o ochranných opatreniach); ii) negatívne rozhodnutie o vine (zbavení viny); a/alebo

iii) ukončenie konania procesným rozhodnutím (zastavením, odstúpením od trestného stíhania alebo
iným spôsobom odlišným od meritórneho rozhodnutia).
3) Mám za to, že vo vzťahu k informácii popísanej pod bodom (c) vyššie Pôvodné podanie splňuje
všetky obsahové náležitosti žiadosti o informáciu v zmysle ZoSI. K dnešnému dňu si nie som vedomý,
že by mi táto informácia bola v súlade so ZoSI poskytnutá. Pokiaľ táto informácia bola v súlade so ZoSI
poskytnutá a jej neregistrovanie nastalo mojím pochybením, považujte prosím túto žiadosť vo vzťahu k

informácii uvedenej pod bodom (c) vyššie za vybavenú.“
19. Tlačový odbor kancelárie ministra vnútra Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako prvostupňový
správny orgán v súlade s nariadením žalovaného č. 10/2015 o sprístupňovaní informácií fyzickým
osobám a právnickým osobám požiadal Prezídium Policajného zboru a Krajské riaditeľstvo Policajného
zboru v Žiline, ako vecných gestorov v súlade s vyššie uvedeným nariadením, o doručenie podkladov

k veci.
20. Na základe doručených podkladov prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. KM-
TO-2020/005267-005 zo dňa 16. 07. 2020 nevyhovel žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií z dôvodu,
že informáciami požadovanými žalobcom nedisponuje. Rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 23.
07. 2020.

21. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote rozklad zo dňa 04.08.2020
(doručený prostredníctvom elektronickej pošty dňa 04.08.2020, doručený poštou dňa 06.08.2020).
22. Prvostupňový správny orgán po preskúmaní rozkladu predložil tento dňa 03.09.2020 osobitnej
komisii ministra vnútra Slovenskej republiky na prípravu návrhov rozhodnutí ministra o rozkladoch ako
poradnému orgánu ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ osobitnej komisii ministra vnútra“).

23. O žalobcovom rozklade rozhodoval minister vnútra Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím č. SL-
OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. 09. 2020 žalobcov rozklad proti napadnutému rozhodnutiu zamietol
a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
24. Na základe písomnej žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií zo dňa 03. 07. 2020 prvostupňový
správny orgán vydal rozhodnutie č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16. 07. 2020, ktorým v celom

rozsahu nevyhovel žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií z dôvodu, že informáciami požadovanými
žalobcom nedisponuje, pričom pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že za informácie sa
nepovažujú informácie, ktoré by sa museli vytvoriť na základe konkrétnej žiadosti a nie je povinný
vykonávať informácie, ktoré by viedli ku vzniku nových informácií, ktoré sú síce žalobcom požadované,
avšak ktoré v momente podania žiadosti u povinnej osoby neexistujú, čo vyplýva aj z aplikačnej praxe

súdov Slovenskej republiky pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov vydaných pri aplikácii
zákona.
25. Žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 190/2008 zo dňa 27. mája 2009,
v ktorom súd uviedol, cit.: „Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby

museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci,
alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb.
Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má
povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť .“ Vo vyššie uvedenom rozhodnutí
Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež konštatoval, cit.: „Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná

osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať
oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v
skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Žiadosť
o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez
toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby.

26. V rozsudku sp. zn. 4 Sžso 31/2008 zo dňa 26. februára 2009, na ktorý prvostupňový správny orgán
v odôvodnení rozhodnutia taktiež poukázal, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, cit.: „žalovaný
nie je povinný vytvárať databázu informácií, ktorými pri podaní žiadosti nedisponuje. ... Zákon o slobodeinformácií v žiadnom ustanovení neukladá povinnému subjektu spracovať údaje do určitých databáz,
ak o to požiada žiadateľ ...“
27. Rovnaký právny názor je reflektovaný v čl. 5 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č.

2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora, ktorá patrí podľa Prílohy k zákonu o
slobode informácií k právne záväzným aktom Európskej únie, ktoré boli do tohto zákona prebraté. Podľa
tohto článku, cit.: „ subjekty verejného sektora pokiaľ je to možné a vhodné vyhotovia svoje dokumenty
vo všetkých dostupných formátoch alebo jazykoch v elektronickej forme. Toto nezaväzuje subjekty
verejnéhosektoraktvorbealeboprispôsobovaniudokumentovtak,abytovyžadovaloneprimeranéúsilie

presahujúce rámec jednoduchej operácie.“
28. Žalovaný v nadväznosti na vyššie uvedené poukázal na skutočnosť, že žalobca vo svojej žiadosti
o poskytnutie informácií požadoval sprístupnenie informácií týkajúcich sa počtov kontrol, zákrokov
príslušníkov Policajného zboru v súvislosti s neoprávnenými vjazdmi motocyklov, štvorkoliek, do prírody,
vykonaných na území Slovenskej republiky a v okrese Dolný Kubín do 18. 05. 2020. Žalobca v tejto
súvislosti požadoval sprístupnenie informácií o počte osôb, voči ktorým bolo začaté konanie za vyššie

uvedené konanie s rozdelením na priestupky a trestné činy, ako aj počet konaní, ktorých výsledkom
bolo udelenie sankcie, negatívne rozhodnutie o vine, ukončenie konania procesným rozhodnutím.
Vykonaným šetrením bolo zistené, žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií nie je možné vyhovieť,
pretože povinná osoba požadovanými informáciami nedisponuje, čo aj v odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia uviedla, pričom v závere odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia tiež uviedla, že zákon o

slobode informácií bol kreovaný za účelom poskytovania tých informácií, ktoré nie sú voľne a prirodzene
dostupné verejnosti, najmä pre potreby občianskej, verejnej kontroly činnosti štátnych ustanovizní a
inýchzákonomvymedzenýchsubjektovataktiežpoukázalanaskutočnosť,ževžiadnomprípadeúčelom
zákona o slobode informácií nie je povinnosť spracovávať informácie, ktoré týmto nadobudnú odlišnú
kvalitu a ustália sa v pozícii informácií nových.

29. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote rozklad zo dňa
04.08.2020, o ktorom rozhodoval minister vnútra Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím č. SL-
OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16.09.2020 žalobcov rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil., pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa minister
vnútra Slovenskej republiky zaoberal aj námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, ako aj lehotami na

vydanie rozhodnutí podľa zákona o slobode informácií, a nakoľko dospel k záveru, že prvostupňový
správny orgán postupoval v súlade so zákonom o slobode informácií, keď žiadosti žalobcu nevyhovel,
žalobcov rozklad zamietol.
30. V žalobe žalobca argumentoval tým, že nakoľko minister vnútra Slovenskej republiky o rozklade
nerozhodol v lehote stanovenej v prvej vete § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, dňa 22.08.

2020 nastala fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade, t. j. došlo k vydaniu tzv. napadnutého
rozhodnutia. S ohľadom na uvedené tzv. napadnuté rozhodnutie, má žalobca za to, že druhostupňové
rozhodnutie je duplicitným rozhodnutím vo veci.
31. S vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu sa žalovaný s poukazom na nižšie uvedené nestotožnil.
Z dikcie citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že na konanie podľa zákona o slobode informácií

sa subsidiárne použijú ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. Nakoľko zákon o slobode informácií
nemá osobitnú právnu úpravu na štádium konania od podania odvolania (rozkladu) prvostupňovému
správnemu orgánu, použijú sa vyššie citované ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. V prípade, ak sú
splnené podmienky na konanie prvostupňového správneho orgánu v tzv. autoremedúre, o rozklade
rozhodne tento správny orgán sám. V prípade, ak nie sú splnené podmienky na takýto postup,

prvostupňový správny orgán predloží rozklad spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým
materiálom v súlade s § 61 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. osobitnej komisii ministra vnútra
najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu bol rozklad doručený.
32. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote rozklad zo dňa 04. 08. 2020
(doručený prostredníctvom elektronickej pošty dňa 04. 08. 2020, doručený poštou dňa 06. 08. 2020),

prvostupňový správny orgán mal 30 dní od doručenia rozkladu (t. j. od 04. 08. 2020) na posúdenie
námietok uvedených v rozklade a rozhodnutie, či námietkam vyhovie alebo predloží spisový materiál
osobitnej komisii ministra vnútra. Prvostupňový správny orgán po preskúmaní rozkladu predložil tento
rozklad v súlade s § 61 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. dňa 03. 09. 2020 (t. j. v 30-dňovej lehote)
osobitnej komisii ministra vnútra, listom č. KM-TO-2020/5267-012 zo dňa 03. 09. 2020 (zaslaným na

e-mailom na adresu žalobcu dňa 03. 09. 2020) bolo žalobcovi oznámené, že jeho rozklad bol dňa 03.
09. 2020 predložený osobitnej komisii ministra vnútra na ďalšie konanie vo veci, o žalobcovom rozklade
rozhodoval minister vnútra Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím č. SL-OLVS-2020/002414-002 zo
dňa 16. 09. 2020 (doručeným žalobcovi dňa 18. 09. 2020) žalobcov rozklad v zákonnej lehote zamietol.33. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy a
zákon č. 71/1967 Zb. v § 61 upravuje špecifická formu riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu
ústredného orgánu štátnej správy, t. j. rozklad. Rozklad na rozdiel od odvolania nemá devolutívny účinok,

pretože jeho podaním nedochádza k prechodu právomoci z prvostupňového správneho orgánu na
druhostupňový správny orgán. Vychádzajúc z uvedeného, s poukazom aj na rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky napr. 2 Sži/7/2012, ako aj 2 Sži/7/2011 a 2 Sžo-KS/259/2004, na ktoré poukázal
minister vnútra Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k počítaniu lehôt, má
žalovaný za to, že postup žalovaného bol v súlade s citovanými právnymi predpismi, preto sa žalovaný

nestotožňuje s argumentáciou žalobcu o tzv. fikcii vydania negatívneho rozhodnutia a s tým súvisiacim
vydanímtzv. duplicitného rozhodnutia, za ktoré žalobca považuje rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej
republikyamázato,žerozhodnutiažalovanéhobolivydanévzákonnýchlehotáchvsúladespríslušnými
právnymi predpismi.
34. Žiadne relevantné informačné systémy povinnej osoby a ani iné manuálne vedené služobné
pomôcky príslušníkov Policajného zboru neobsahujú žiadne položky, kde by príslušník Policajného

zboru mohol a mal zaznamenať vykonanie kontroly a/alebo zákroku podľa žiadosti o sprístupnenie
informácií žalobcu. Z uvedeného dôvodu žiadne informačné systémy nemôžu získať, vyhľadať,
zhromaždiť a analyzovať údaje, ktoré do neho nie sú vkladané, teda ktorými žiaden systém alebo iný
dokument nedisponuje. Vo vzťahu k písm. d) a e) žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií a teda k
informáciám o počte osôb a konaniach realizovaných na základe vykonaných kontrol neoprávnených

vjazdov motocyklov a/alebo štvorkoliek do prírody, žalovaný zastáva názor, že tieto údaje povinná osoba
neeviduje v takej podrobnej štruktúre ako to požadoval žalobca, ktorý požadoval informácie veľmi úzko
špecifikované.
35. Zákonodarca v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v
znení neskorších predpisov vymedzil Policajnému zboru predovšetkým v § 2 citovaného zákona úlohy,

ktoré sú ďalej konkretizované v iných právnych predpisoch, napr. v zákone č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Policajný zbor sa
tak nešpecializuje iba na realizáciu kontrola zákrokov zameraných na represiu neoprávnených vjazdov
motocyklov a/alebo štvorkoliek do prírody, ale na veľké množstvo iných protiprávnych skutkov. Policajný
zbornaúčelyplneniajemuuloženýchúlohvediepravidelnéštatisticképrehľadyozásadnýchslužobných

zákrokoch, kontrolách, úkonoch a podobne.
36. Policajný zbor, okrem iných úloh, dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a
spolupôsobenie pri jej riadení, a teda nepriamo tak vplýva na zlepšenie dopravno - bezpečnostnej
situácie znižovaním počtu dopravných nehôd, najmä tým dopravných nehôd s následkami na životoch
a zdraví osôb. Z tohto dôvodu sa štatistické prehľady vykazované na úseku činnosti dopravnej polície

zameriavajú predovšetkým na najčastejšie príčiny vzniku dopravných nehôd.
37. V súvislosti s žalobcovou argumentáciou uvedenou v bode 6.6 žaloby (týkajúcej sa počtu kontrol
za účelom kontroly požitia alkoholu alebo iných omamných látok pred jazdou) žalovaný konštatuje,
že skutok vedenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných látok u vodiča
vozidla (podobne aj v prípadoch prekročenia rýchlosti) je častou príčinou vzniku dopravných nehôd

s vážnymi následkami na živote a zdraví. Práve preto je úlohou Policajného zboru okrem iného i
analyzovať napr. časy, subjekty alebo aj príčiny porušovania týchto pravidiel cestnej premávky, a preto
sa aj štatistické prehľady vykazované na úseku činnosti dopravnej polície zameriavajú predovšetkým
na najčastejšie príčiny dopravných nehôd. Obdobne sa Policajný zbor venuje aj ďalším, menej častým
príčinám dopravných nehôd alebo iným protiprávnym skutkom, no nie vždy však vedie štatistiku v takom

analytickom rozsahu. Neoprávnené vjazdy vozidiel mimo cestu sú svojim charakterom nebezpečné
protiprávne skutky ohrozujúce predovšetkým prírodu, ich odhaľovanie je však značne komplikované,
práve pre ich lokalizáciu mimo cesty; Policajný zbor zameriava realizáciu svojich oprávnení najmä na
cesty, kde je páchaná väčšina protiprávnych skutkov. Z uvedeného vyplýva, že napriek skutočnosti, že
žiadny právny predpis neukladá Policajnému zboru povinnosť zbierať informácie napr. o porušovaní

právnych predpisov v súvislosti požívaním alkoholu za volantom, na ktoré žalobca v žalobe príkladmo
poukázal, Policajný zbor takéto štatistiky vedie, a to za účelom zaistenia čo najvyššej miery bezpečnosti
osôb na cestách.
38. Žalobcom požadované informácie sú tak špecificky zadané, vedúce k takým podrobným analýzam,
prektoréPolicajnýzbornemázozbieranézákladnéúdaje,apretoniejemožnétakétoštatistikyžalobcovi

sprístupniť.Policajnýzborvediemnožstvorôznychštatistickýchprehľadovnazabezpečenievýkonujeho
úloh, nie je však možné, aby viedol štatistiky napr. o všetkých porušeniach pravidiel cestnej premávky,
a to ešte aj v tak podrobnej špecifikácii, ako to požadoval žalobca. Policajný zbor zbiera a analyzujeinformácie predovšetkým získané z vlastnej činnosti a používa ich na riadenie, zabezpečovanie a
koordinovanie všetkých svojich aktivít, aby tak zabezpečil všetky úlohy na neho delegované.
39. Žalovaný považoval žalobcom namietanú údajnú nemožnosť zabezpečovania úloh Policajného

zboru bez ním požadovaných informácii za bezprecedentné a nepravdivé vyjadrenie, pričom žalovaný
konštatoval, že žalobca nepožaduje všeobecné údaje (napríklad počet porušení pravidiel cestnej
premávky podľa konkrétneho ustanovenia), žalobca v žiadosti o sprístupnenie informácií požaduje údaje
konkretizované na veľmi úzky okruh činností (úkonov, konaní), ktoré by bolo potrebné porovnávať,
verifikovať, analyzovať a pod., a to z rôznych (vzájomne neprepojených) informačných systémov,

resp. ručne podľa jednotlivých registratúrnych spisov. Policajný zbor v prípade udalostí mimoriadneho
významu môže prostredníctvom dodávateľa relevantného informačného systému požiadať o niektoré
informácie, avšak všeobecného charakteru, ako tie, ktoré požadoval žalobca, avšak vždy iba také, ktoré
sú v systéme ukladané podľa konkrétnej položky (nie cez voľnotextové polia systému).

III. Administratívny spis

40. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné
tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach adresovaných súdu. Žalovaný ako správny orgán
konajúci v oboch stupňoch v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané
rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto

rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení
v časti V. tohto rozsudku.

IV. Relevantné právne predpisy

41. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

42. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho
alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

43. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá
požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu
získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované
informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18 ).

44. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví
bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa
odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje

informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon neustanovuje
inak.

45. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá
o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť

bola odložená (§ 14 ods. 3 ).

46. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti
neposkytlainformáciečinevydalarozhodnutieaaniinformáciunesprístupnila,predpokladása,ževydala
rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade

považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).

47. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí
požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo
márnehouplynutialehotynarozhodnutieožiadostipodľa§17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo
mala vydať.48. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje
nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného
úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej

správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

49. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od
doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že
vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto

rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.

50. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

51. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

V. Posúdenie veci správnym súdom

52. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe správnych žalôb zákonnosť rozhodnutí a
postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou
napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a

procesnými administratívnymi predpismi.

53. Súd musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu
sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych
noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny

orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť
vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon
o správnom konaní, resp. iný procesný zákon.

54. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu

garantovanýmiÚstavouSlovenskejrepubliky,ListinouzákladnýchprávaslobôdaDohovoromoochrane
ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie však nie je absolútne a možno
ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26
ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie

čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich
podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ a ich rozsah.

55. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje

aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť
stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého
na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na
prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní
svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám,
t. j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99).

56. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktoré žalobca označil v bode
3.3. správnej žaloby. Označil ako „napadnuté rozhodnutie“ výslovne rozhodnutie vydané na základe
zákonnej fikcie z dôvodu, že vedúci povinnej osoby (minister vnútra SR) nerozhodol o prvostupňovom
rozhodnutí č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16.07.2020 v lehote stanovenej § 19 ods. 1 zákona č.211/2000 Z.z.. V petite správnej žaloby (bod 7 žaloby) žalobca žiadal, aby správny súd „napadnuté
rozhodnutie“ spolu s rozhodnutím prvostupňovým zrušil.

57. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca proti rozhodnutiu žalovaného, ktorý je ústredným
orgánom štátnej správy, vydanému v prvom stupni pod č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16.07.2020
podal rozklad, ktorý bol žalovanému doručený dňa elektronicky 06.08.2020 a v listinnej podobe dňa
06.08.2020.

58. Spornou medzi účastníkmi bola otázka plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia v prípade, kedy o
opravnom prostriedku rozhoduje ten istý správny orgán, ktorý konal aj v prvom stupni. Súdna prax aj
napriek nie celkom jednoznačnej právnej úprave vidí rozdiel v plynutí lehôt podľa zákona č. 211/2000
Z.z. medzi odvolacím konaním a konaním o rozklade.

59. Správny súd poukazuje na to, že zákonodarca rozlišuje medzi dvoma právnymi inštitútmi -

odvolanie a rozklad, pričom toto rozlišovanie nie je samoúčelné. Právny poriadok Slovenskej republiky
s oboma právnymi inštitútmi pracuje v rozdielnych kontextoch zákonnej úpravy procesu rozhodovania v
administratívnych konaniach. Jedným z takýchto rozdielov je aj otázka možnosti posúdenia opravného
prostriedku prvostupňovým správnym orgánom a reálnosť možnosti postúpiť vec nadriadenému
správnemu orgánu. Pri rozklade nenastupuje devolutívny účinok, ktorý je spojený s podaním odvolania

a ani nedochádza k prechodu oprávnenia prerokovať opravný prostriedok a pokračovať k prerokúvaní
veci z orgánu konajúceho v prvom stupni na správny orgán nadriadený.

60. V prípade ústredného orgánu štátnej správy nedochádza k predloženiu opravného prostriedku
nadriadenému orgánu, pretože oba stupne konania prebiehajú pred tým istým správnym orgánom,

kedy právny predpis upravuje len osobitnú funkčnou príslušnosť. Za stavu, že o rozklade žalobcu
proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného rozhodoval totožný orgán (minister žalovaného), opravný
prostriedok žalobcu, ako už súd uviedol, nemal devolutívny účinok, a preto ani lehota na rozhodnutie
nemohla začať plynúť odo dňa postúpenia nadriadenému orgánu, keďže takýto nadriadený orgán do
procesu rozhodovania nevstupoval.

61. Na základe uvedeného preto podľa názoru správneho súdu v zhode s argumentáciou žalobcu lehota
na vydanie rozhodnutia o rozklade podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. začala žalovanému plynúť
odo dňa, kedy mu bol (dňa 06.08.2020) doručený rozklad žalobcu, teda od 07.08.2020.

62. Lehota na rozhodnutie o rozklade proti rozhodnutiu č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16.07.2020
podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. žalovanému uplynula dňa 21.08.2020. V tejto lehote žalovaný
rozhodnutie nevydal, čo medzi účastníkmi nebolo sporné.

63. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné poznamenať, že zmyslom zákona č. 211/2000 Z.z. je

úprava podmienok, postupu a rozsahu slobodného prístupu k informáciám. Cieľom a pre žiadateľa
podstatným, je rozhodnutie o poskytnutí (neposkytnutí, obmedzení) informácie, ktorou disponuje
povinná osoba. Fiktívne rozhodnutie je vzhľadom na svoju fiktívnu povahu a s tým spojenú absenciu
základných formálnych a materiálnych náležitostí nepreskúmateľné a preto nezákonné. Zároveň nie
je pre oprávnenú osobu vysvetlením postoja povinnej osoby, predpokladá sa len zamietnutie žiadosti

o sprístupnenie informácie. Tento právny stav však nevychádza zo základnej požiadavky práva na
informácie vyjadrenej čl. 26 Ústavy SR a zákona č. 211/2000 Z.z. a vzhľadom na to fiktívne rozhodnutie
nemožno považovať za vydané podľa práva.

64. Vyššie opísaný postup žalovaného bol mimo zákonom č. 211/2000 Z.z. ustanovený rámec. Proti

rozhodnutiu o nesprístupnení informácií žalobca podal v zákonom stanovenej lehote rozklad, o ktorom
mal žalovaný rozhodnúť v zmysle § 19 ods. 1 zákona do 15 dní odo dňa doručenia rozkladu. Pokiaľ
žalovaný nevydal v uvedenej lehote rozhodnutie o rozklade, postupoval v rozpore so zákonom č.
211/2000 Z.z. a rozhodol tzv. fiktívnym rozhodnutím, u ktorého sa predpokladá, že rozkladu nevyhovel.
Preto dňa 21.08.2020 nastala fikcia vydania negatívneho rozhodnutia o rozklade.

65. O tzv. fiktívnom rozhodnutí vydanom v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. platí, že
správny orgán rozhodol spôsobom, ktorý je v rozpore s právom účastníka administratívneho konania
na spravodlivý proces. Fiktívne rozhodnutie postráda akékoľvek náležitosti. Účastník administratívnehokonania sa pre absentujúce odôvodnenie nedozvedel, aké boli dôvody pre zamietnutie (hoci len fiktívne)
jeho rozkladu. V zhode s názorom žalobcu považuje správny súd administratívne rozhodnutie vydané
na základe zákonnej fikcie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo zakladá dôvod na zrušenie

takéhoto rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.

66. Žalobca v správnej žalobe okrem fiktívneho rozhodnutia o rozklade namietal nesprávnosť
rozkladom napadnutého rozhodnutia žalovaného č. KM-TO-2020/005267-005 zo dňa 16.07.2020 ako
aj rozhodnutia č. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. 09. 2020, ktorého výrokom bol žalobcov

rozklad proti napadnutému prvostupňovému rozhodnutiu zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie bolo
potvrdené, pričom toto rozhodnutie žalobca nazval duplicitným a nadbytočným.

67. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že vznikom fiktívneho rozhodnutia o rozklade sa konanie končí a
ani neskoršie písomne vyhotovenie rozhodnutia tento stav neovplyvní. Fiktívne rozhodnutie aj napriek
vydaniu neskoršieho rozhodnutia zostáva právoplatné, v danom prípade nadobudlo právoplatnosť deň

po uplynutí lehoty podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z, teda dňom 22.08.2020.

68. Pokiaľ ide o rozhodnutie vydané žalovaným v prvom stupni, z vyššie uvedených dôvodov súd
videl prekážku v jeho relevantnom posúdení práve v existencii rozhodnutia vzniknuvšieho na základe
zákonnej fikcie, ktorého zákonnosť zároveň nebolo možné súdom preskúmať pre neexistenciu

odôvodnenia (nepreskúmateľnnosť nedostatok dôvodov).

69. Rozhodnutia správnych orgánov vydané v štandardnom režime administratívneho dvojinštančného
konania tvoria jeden celok. Jednou zo zásad administratívneho konania je zásada jednotnosti, ktorej
podstatou je, že konania je jediným celkom od podania až po jeho právoplatné ukončenie.

70.Pokiaľvkonaníožiadostižalobcuoposkytnutieinformáciíabsentujezákonnérozhodnutieorozklade
iniciované žalobcom podaním rozkladu proti prvostupňovému rozhodnutiu, správny súd nevidí účel v
zrušení prvostupňového rozhodnutia. Hoci právny názor k jeho záverom vyjadril nižšie, považuje za
neúčelné odbremeňovať žalovaný správny orgán od povinnosti vydať riadne odôvodnené rozhodnutie

zákonným spôsobom. Pripustením úvah o zrušení prvostupňového rozhodnutia by sa pripustila krajná
možnosť, že druhostupňové správne orgány využijú možnosť nerozhodnúť o opravnom prostriedku
a budú sa spoliehať na správne súdy, aby sa vyjadrili k zákonnosti správnych rozhodnutí vydaných
v prvom stupni. Takto by sa narušila zákonná a štandardná hierarchia v rámci administratívnych
konaní a správneho súdnictva. Preto správny súd zastáva názor, že posúdiť zákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov je možné iba vtedy, ak v oboch stupňoch boli vydané riadne rozhodnutia obsahujúce
formálne a obsahové náležitosti. Pokiaľ nedostatok dôvodov v prvostupňovom rozhodnutí je možné
konvalidovať v rozhodnutí o opravnom prostriedku, ktorým sa spravidla administratívne konanie končí,
pre neodôvodnené rozhodnutie v druhom stupni nie je možné preskúmať konanie ani rozhodnutie en
bloc.

71. Uvedené platí aj o oneskorene vydanom rozhodnutí č. SL-OLVS-2020/002414-002 zo dňa 16. 09.
2020. Polemika žalobcu ale i súdu s rozhodnutím žalovaného vydaného po uplynutí zákonnej lehoty
- teda po vzniku fikcie vydania rozhodnutia o zamietnutí rozkladu by vzhľadom na vyššie uvedené
nadbytočná a nad rámec potrebného odôvodnenia.

72. Právo žalobcu na súdnu ochranu nebolo nezrušením prvostupňového rozhodnutia žalovaného
dotknuté, pretože žalobcovi nebude nič brániť znova napadnúť rozhodnutie vydané v prvom stupni
po tom, čo žalovaný zákonným procesným spôsobom rozhodne vo veci po zrušení napadnutého
rozhodnutia a vrátení veci na konanie.

73. K výhradám, ktoré žalobca uviedol vo svojej správnej žalobe k rozhodnutiu o nesprístupnení ním
požadovaných informácií v rozsahu, ktorý je opísaný v ods. 18 odôvodnenia rozsudku, správny súd
uvádza nasledovné:

74. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na
informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o trirelatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v
oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú.
Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom

pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať
tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu
zvukové,obrazové,akoajzvukovo-obrazovézáznamy,aleajakýmkoľvekinýmspôsobom.Rozširovanie
informáciíjeakýkoľvekspôsobodovzdaniaprijatejinformácieďalšiemusubjektu,resp.ďalšímsubjektom
(mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu,

aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní
a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového
alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 )." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR prostredníctvom práva na informácie
vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej
samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány

ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim,
ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie,
ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR .ÚstavaSRneobmedzuje
právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií,

ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet
informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“

75. Právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR potrebuje konkretizáciu osobitným zákonom (na
rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 Ústavy SR, ktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná

osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie je výslovne uložená povinnosť orgánov
verejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa zaručujú prostredníctvom práva na informácie.

76. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje zákon č. 211/2000 Z.z.,
podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom

informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa
informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány,
obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu
tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva

povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení
tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba
dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 zákona č. 211/2000 Z.z.).

77. Vo všeobecnosti platí, že v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. sa sprístupňujú všetky

informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. S cieľom zachovania informačnej povinnosti povinnej
osoby a aj práva na prístup k informáciám oprávnenej osoby je nevyhnutné v ďalšom štádiu skúmať,
či informáciu ako takú možno sprístupniť v obmedzenom rozsahu podľa § 9, § 11 a § 12 zákona č.
211/2000 Z.z.. Ak informáciu nemožno sprístupniť ani v obmedzenom rozsahu, potom povinná osoba
informáciu nesprístupní podľa § 8, § 10, § 11.

78. Spoločným menovateľom pre čiastočné alebo úplné obmedzenie práva na informácie je, že sú
odôvodnené v súlade so zákonom (test legality) a s cieľom sledovaným zákonom (test legitimity) za
súčasného zohľadnenia podstaty a zmyslu práva na informácie. Všeobecnými cieľmi sú opatrenia v
demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného

poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) a ďalšie ciele vymedzené
v § 8 až § 13 zákona č. 211/2000 Z.z..

79.Základnýmpredpokladomobligatórnejpovinnostizverejniťinformáciupovinnouosobouježetakouto
informáciou disponuje.

80. Správny súd v pozícii orgánu štátu, ktorý poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným
záujmom fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy a rozhoduje vo veciach
ustanovených SSP, predovšetkým preskúmava zákonnosť rozhodnutí alebo opatrení orgánov verejnejsprávy na základe správnych žalôb, nie je v postavení diktovať, ktoré registre v rámci vlastnej činnosti
má správny orgán vytvárať. Štátna správa je špecializovaná a odborná, pričom nepatrí medzi právomoci
správneho súdu polemizovať so správnym orgánom alebo mu dokonca určovať, ktoré registre očakáva,

že bude vytvárať. Súd môže spochybniť pravdivosť tvrdenia o tom, že správny orgán nevytvoril určitý
register, ktorý je pre plnenie jeho úloh nepostrádateľný. Alebo môže, ako to napríklad urobil aj Najvyšší
správny súd ČR (ods. 12 odôvodnenia rozsudku) dospieť k záveru, že nie je akceptovateľné, že
správny orgán nevytvoril žiadny informačný systém, ktorý je nutnou podmienkou fungovania každého
správneho orgánu (napr. v danom prípade to bol systém kontroly súvisiaci s evidenciou) a nevytvorenie

informačného systému by zároveň znamenalo nečinnosť orgánu verejnej správy.

81. Policajný zbor plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane
jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z
medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Jeho základné úlohy sú ustanovené predovšetkým
zákonom č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov.

82. Správny súd sa plne stotožnil s vysvetlením žalovaného opísaným v ods. 37 až 39 odôvodnenia
rozsudku, z ktorého vyplýva, že žalobcom požadované informácie, pokiaľ nimi žalovaný nedisponuje
v podobe špecifikovanej žalobcom v jeho žiadosti o poskytnutie informácií neznamená nemožnosť
zabezpečovania úloh Policajného zboru.

83. Správny súd nemal pochybnosti o tom, že žalobcom požadované informácie v rozsahu a štruktúre
ním určené nezodpovedajú definícii uvedenej v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu ČR, na ktorý
poukázal žaloba vo svojej žalobe (ods. 12 odôvodnenia rozsudku) a nejde o také informácie, bez ktorých
by sa efektívne fungujúci orgán štátu nezaobišiel.

84. Súd bol toho názoru, že žalobca interpretoval rozhodnutie citované v ods. 12 príliš extenzívne a
spôsobom porušujúcim zásady logického dôkazu. Ťažisko chybnej argumentácie žalobcu spočíva v
tom, že nie je všeobecnou a nemennou skutočnosťou, že žalovaný má povinnosť registrovať všetky
informácie, ktoré sa dotýkajú všetkých jeho činností alebo ktoré sa na tieto jeho činnosti vzťahujú alebo

nadväzujú.

85. Správny súd dodáva, že sa plne stotožnil s právnym názorom rozhodnutia Najvyššieho správneho
súdu ČR opísaným v ods. 15 rozsudku. Uvedené konštatovania však mali charakter skôr generálny
a neboli aplikovateľné pre súdenú vec pre chýbajúci priamy súvis s riešenou spornou otázkou.

Správny súd (v odsekoch 77 až 83 odôvodnenia rozsudku) vysvetlil, že je v predmetnom prípade
akceptovateľné tvrdenie žalovaného, že žalobcom požadovanou informáciou (opísanou v ods. 18
odôvodnenia rozsudku) nedisponuje, pričom správny súd nemal dôvod pochybovať o tomto tvrdení aj z
dôvodu vysvetlenia, že ju žalovaný pri plnení svojich zákonných úloh bezprostredne osobitne a v podobe
špecifikovanej žalobcom nevytvára.

86. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov, správny súd dospel k
záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto toto rozhodnutie
správny súd zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

87. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v
ďalšom konaní viazaný. Ak by orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym
názorom správneho súdu a správny súd by opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom
rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Žalovaný sa bude v ďalšom konaní

dôsledne zaoberať odôvodnením rozhodnutia v intenciách tohto rozsudku a vysporiada sa so všetkými
pre vec podstatnými námietkami žalobcu.

88.Onáhradetrovkonaniasúdrozhodolpodľa§167SSPaúspešnémužalobcovipriznalprávonaúplnú
náhradu trov konania. o výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti

tohto rozsudku samostatným uznesením.

89. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiac od jeho doručenia na Krajský
súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body

možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným
Centrum právnej pomoci (písm. c/).