Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. november 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115201812
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4115201812.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: R.. V.
G., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., W. XXX, zast. JUDr. Máriou Uheľ Greňovou, advokátkou, so sídlom
Nitra, Piaristická 1379/2, proti žalovaným: 1. Y. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. XX, B., 2. W. Y., nar.
XX. XX. XXXX, bytom W. XX, B., obaja zast. JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom, Nitra, Farská 40, o
určenie hraníc pozemkov, vlastníckeho práva a odstránenie oplotenia, o odvolaní žalovaných v 1. a 2.
rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 5. augusta 2021 č. k. 9C/46/2015- 487 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie určil, že hranica medzi
nehnuteľnosťou nachádzajúcou sa v katastrálnom území W., obec B., okres I., zapísanou na LV č.
XXXX, ako parc. registra „C", evidované na katastrálnej mape, parc. č. 140/3 záhrady vo výmere 29 m2,
ďalej nehnuteľnosťou nachádzajúcou sa v katastrálnom území W., obec B., okres I., zapísanou na LV
č. XX, ako parc. registra „C", evidované na katastrálnej mape, parc. č. 138/8 záhrady vo výmere 17 m2

a nehnuteľnosťou nachádzajúcou sa v katastrálnom území W., obec B., okres I., zapísanou na LV č.
XXXX, ako parc. registra „C", evidované na katastrálnej mape, parc. č. 140/11 záhrady vo výmere 696
m2, prechádza súradnicami bodov 496 289-76, 1 262 116-44 a 496 328-48, 1 262 149-60 tak, ako je
zakreslená v grafickej prílohe č. 3 a 4 znaleckého posudku č. 18/2013 zo dňa 14. 11. 2013, vyhotoveného
znalcom Ing. Romanom Wágnerom, znalcom z odboru geodézie a kartografie, ktorý je neoddeliteľnou
súčasťou rozsudku (I.) Určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v
katastrálnom území W., obec B., okres I., ako parc. registra „C", evidované na katastrálnej mape: parc.

č. 138/8 záhrady vo výmere 17 m2, vytvorená z pôvodného PK pozemku p. č. 140/2 (diel č. 1 v prílohe č.
2 znaleckého posudku č. 1/2017), parc. č. 140/3 záhrady vo výmere 29 m2, vytvorená z pôvodného PK
pozemku p. č. 140/2 o výmere 25 m2 (diel č. 2 v prílohe č. 2 znaleckého posudku č. 1/2017) a z časti z
pôvodnéhopozemkuparc.č.922/3ovýmere4m2(dielč.3vpríloheč.2znaleckéhoposudkuč.1/2017),
tak, ako sú vytvorené znaleckým nákresom č. 1/2017 v prílohe č. 2 znaleckého posudku č. 1/2017
zo dňa 24. 01. 2017, vyhotoveného znalcom Ing. Romanom Wágnerom, znalcom z odboru geodézie
a kartografie, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku (II.). Súd žalobu žalovaných v 1. a 2. rade o

odstránenie neoprávnenej stavby zamietol (III.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal
vočižalovanýmv1.a2.radenároknanáhradutrovkonaniaožalobežalobcuourčeniehranícpozemkov
a vlastníckeho práva v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením (IV.) a žalobcovi priznal voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok nanáhradu trov konania o žalobe žalovaných o odstránenie neoprávnenej stavby v rozsahu 100%. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (V.). Znalkyni
Ing. Adriane Vetterovej, Hrnčiarska 7, Komárno priznal nárok na znalečné voči žalovaným v 1. a 2.

rade v rozsahu 100% (VI.) O trovách štátu rozhodol tak, že štát má nárok na náhradu trov konania (o
žalobách žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade) voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100% (VII.).
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 470 ods. 1, § 137 písm. c) CSP, § 123, § 124, § 126 ods. 1, §
129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon) a

vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.
ú. W., evidovaných v katastri nehnuteľností, vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, na LV
č.XXXXakoparc.reg.„C“č.140/11záhradyvovýmere696m2a140/13zastavanéplochyanádvoriavo
výmere154m2(pôvodneišlooparc.č.140/11záhradyvovýmere850m2).Nazákladekúpnejzmluvyzo
dňa 04. 07. 2000 kúpil žalobca ako kupujúci od predávajúcich: O. J., G. M., W. J., parc. č. 140/11 záhrady
vo výmere 850 m2, vklad vlastníckeho práva bol pod č. V 2620/2000 povolený dňa 26. 07. 2000. Podľa

LV č. XXXX pre k. ú. W. nadobudli predávajúci vlastnícke právo k parc. č. 140/11 na základe
osvedčenia N 44/99, NZ 44/99. Obec Podhorany ako stavebný úrad vydal dňa 01. 03. 2006 pod č. SP
o268/2005-005-Uh stavebné povolenie, ktorým povolila žalobcovi ako stavebníkovi stavbu rodinného
domu na parc. reg. „C“ č. 140/11 spolu s prípojkami. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.
03. 2006. Kolaudačným rozhodnutím Obce Podhorany zo dňa 09. 06. 2009 č. SP o145/2009-004-Uh,

právoplatným dňa 25. 06. 2009, bolo povolené užívanie novostavby domu postavenom na parc. č.
140/13 (podľa GP č. 28/2009, Ing. Hatala). Dňa 15. 05. 2006 podali žalovaní na Krajský stavebný úrad
v Nitre podnet na preskúmanie rozhodnutia Obce Podhorany č. o268/2005-005-Uh zo dňa 01. 03. 2006
(stavebné povolenie) v konaní mimo odvolania, pričom úrad dňa 09. 06. 2006 im okrem iného oznámil,
že v prípade, ak by boli nespokojní s priebehom hranice pozemkov parc. č. 140/3, 140/11 a 926/8,

musia požiadať Správu katastra Nitra o jej premeranie. Dňa 27. 05. 2008 ohlásil žalobca ako stavebník
drobnú stavbu na obci Podhorany. Obec ako príslušný stavebný úrad mu dňa 28. 05. 2008 oznámila,
že nemá námietky voči oploteniu v dĺžke 17,750 m x 1,520 m výška a v dĺžke 51,005 m x 1,800 m
výšky, materiál betónové tvárnice, betón, brána železná 2x, a to na pozemku parc. č. 140/11. Predmetnú
drobnú stavbu žalobca zrealizoval popri existujúcom plote pozostávajúcom zo stĺpov (betón a železo)

a pletiva. Obec Podhorany vydala dňa 26. 05. 2011 pod č. 275-100/2011-04-Ba rozhodnutie, ktorým
odkázala žalovaného v 1. rade vo veci odstránenia stavby - murovaného oplotenia medzi pozemkami
parc. č. 140/3 a 140/11 na súd a prerušila stavebné konanie. Pretože žalovaný v 1. rade nepodal
návrh na súd, Obec Podhorany rozhodnutím zo dňa 20. 07. 2011 č. 275-100/2011-05- Ba konanie o
odstránenie stavby zastavila. Rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa 11. 11. 2011 č.

KSSUNR-2011-1027-002 došlo k zrušeniu rozhodnutia Obce Podhorany zo dňa 20. 07. 2011, ktorým
stavebný úrad konanie vo veci žiadosti žalovaného v 1. rade o odstránení stavby zastavil. Rozhodnutím
Štátneho notárstva v Nitre zo dňa 13. 10. 1989 sp. zn. D 1399/1989 nadobudol Vincent Fülöp po neb. Q.
J., zomr. XX. XX. XXXX nehnuteľnosti evidované vo vl. č. 107 parc. č. 116/3, 140/2, 140/4, 140/5, 141/2,
109/3, v 1/3, vo vl. č. 619 parc. č. 140/1, 141/3, 141/4 v celosti a vo vl. č. 663 parc. c. 1091/2 a 922/2

v 1/3. Tieto nadobudol neb. Q. J. na základe uznesenia v dedičskej veci po neb. V. J. zo dňa 04. 10.
1954, sp. zn. Dnot 280/54. Okrem nich nadobudol neb. Q. J. aj nehnuteľnosti evidované na vl. č. 108,
k. úz. W.. Na pzkn. vl. č. 108 bola evidovaná okrem iných aj parc. č. 922/3, ktorá podľa B časti patrila
sčasti rodine J.. Na základe žiadosti žalovaného v 1. rade, adresovanej Úradu geodézie, kartografie a
katastra SR, ohľadne posúdenia GP, ako aj výmery parc. č. 140/11, bolo oznámené žalovanému v 1.

rade listom zo dňa 13. 03. 2012 nasledovné: Z výsledkov vykonaných kontrol bolo zistené porušenie
všeobecne záväzných predpisov pri GP č. 23/97 (Ing. Hatala), č. 119/2011 (Ing. Šagát). Na určenie
priebehu spornej hranice medzi pozemkami parc. č. 140/3 a 140/11 v k. ú. W. a výmery parc. č. 140/11,
ako aj vlastníctvo k nej, je kompetentný súd. Žalovaní boli bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
nachádzajúcich sa v kat. ú. W., evidovaných v katastri nehnuteľností, vedenom Okresným úradom Nitra,

katastrálny odbor, na LV č. XXXX ako parc. reg. „C“ č. 138/3 záhrady vo výmere 599 m2 a 140/3 záhrady
vo výmere 68 m2 a žalovaný v 1. rade výlučným vlastníkom parc. č. 138/8 zastavané plochy a nádvoria
vo výmere 17 m2 (LV č. XX). Žalovaní nadobudli pozemok - parc. reg. „C“ č. 140/3 záhrady o výmere 68
m2 od Obce Podhorany (tá ho nadobudla del. protokolom Z 5499/2001) ako predávajúceho na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 19. 12. 2003, vklad bol povolený pod č. V55/04 dňa 06. 02. 2004 (LV č. XXXX).

Rozhodnutím ONV v Nitre zo dňa 29. 12. 1988 č. Fin. 820/1988-Ši bol žalovanému v 1. rade pridelený
do osobného užívania pozemok parc. č. 138/3 o výmere 599 m2, k. ú. W.; bol určený na výstavbu
rodinného domu. Parc. č. 138/3 záhrady vo výmere 599 m2 bola kúpnou zmluvou prevedená na L. Y.
(V 3244/11), spolu s ňou aj parc. č. 138/2 (záhrady vo výmere 317 m2) a 140/14 (záhrady vo výmere 14m2) . Parc. č. 138/1 a 138/2 nadobudol žalovaný v 1. rade na základe dedičských rozhodnutí, vydaných
Štátnym notárstvom v Nitre po neb. Y. Y. (D 1327/76 v 1) a neb. O. Y. (D 784/93 v 1/2). Podľa pzkn. vl.
č 705, k. ú. W. boli vlastníkmi parc. č. 923 (roľa ako urbársky majetok) k 22. 12. 1949 Y. Y. a manž. O.,

každý v 1. Rozhodnutím ONV v Nitre zo dňa 15. 03. 1988, č. Výst. 2270/87 Já., došlo k vyvlastneniu
pozemku parc. č. 138/2 o výmere 662 m2, patriacich žalovanému v 1. rade a O. Y., za čo bola určená
vyvlastňovacia náhrada 5 198 Kčs; ako aj parc. č. 140/2 o výmere 457 m2 patriaca V. J.
v 1 a Q. J. v 1/2. Rozhodnutím Západoslovenského krajského národného výboru v Bratislave zo dňa
10. 04. 1990 č. ÚP 68/1990-Zš. bolo rozhodnutie ONV v Nitre zo dňa 15. 03. 1988 č. Výst. 2270/87 Já.

zrušené v časti vyvlastnenia pozemku parc. č. 140/2, vl. č. 107, k. ú. W., vo výmere 457 m2, na ťarchu
V. a Q. J. (zomreli). GP č. 241-2510-8-81, vyhotoveným Ing. Hatalom, došlo k zameraniu stavebných
pozemkov (medzi nimi aj k parc. č. 140/3 a 138/3, oba o výmere 599 m2). GP č. 23/97, vyhotoveným
Emíliou Hatalovou, došlo k oddeleniu parc. č. 140/1 - 3, 140/5 až 12. GP č. 28/2009, vyhotoveným Ing.
Ľubomírom Šagátom došlo k zameraniu novostavby na vydanie kolaudačného rozhodnutia (vytvorenie
parc. č. 140/11 a 140/13 z parc. č. 140/11). GP č. 58/2011, vyhotoveným Ing. Ľubomírom Šagátom

došlo k zameraniu stavieb na pozemkoch p. č. 138/4-5 a oddelenie pozemkov p. č. 138/1, 2 a 140/3
(nezapísaný do katastra nehnuteľností). GP č. 119/2011, vyhotoveným Ing. Ľubomírom Šagátom došlo
k zameraniu stavieb na pozemkoch p. č. 138/6-7 a oddelenie pozemkov p. č. 138/1, 2 a 138/8,140/3,
140/14. Znaleckým posudkom znalca Ing. Romana Wágnera č. 18/2013 zo dňa 14. 11. 2013 bol určený
priebeh hranice medzi pozemkami parc. č. 140/3, 138/8 a 140/11, k. ú. W., ako aj bolo určené, na akom

pozemku sa nachádza stavba oplotenia. Podľa znalca hranice sporných pozemkov boli vytvorené, resp.
definované GP č. 241-2510-8-81, 28/2009, 58/2011, 119/2011, záznamami podrobného merania zmien
č. 142, 140,124 a poľným náčrtom ku GP č. 241-2510-8-81, a to z dôvodu, že v danom území nie
je spravovaná vektorová katastrálna mapa číselná a hranice pozemkov sú vytvorené na analógových
katastrálnychmapách.Zistil,žekatastrálnainšpekciavykonalakontrolupredmetnýchGP,pričomvGPč.

23/97, 58/2011, 119/2011 boli zistené nedostatky. Vykonal miestnu obhliadku a porovnaním dostupných
údajovdospelkzáveru,žeGPč.23/97,58/2011,119/2011niesúvsúladesGPč.241-2510-8-81,ktorým
boli vytvorené a zadefinované hranice pozemkov parc. č. 138/3, 140/3 v nadväznosti na pôvodný právny
stav, tj., na pôvodné pozemky parc. č. 140/2, 138/3, 923, 922,3, 922/2, 922/1. V GP č. 241-2510-8-81
ako v jedinom GP je zakreslený tak právny stav (pozemno-knižný), ako aj stav podľa registra C-KN

(register G katastra nehnuteľností). Parc. č. 140/3 o výmere 29 m2 (podľa GP č. 119/2011) sa nachádza
načastipôvodnéhopozemno-knižnéhopozemkuč.140/2.Polohaodpredávanejparc.č.138/3odobcev
prospechžalovanýchbolasícezadefinovanáGP,aletentonebolvsúladesGPč.241-2510-8-81,ktorýje
preurčeniepriebehuhranícurčujúci.Oploteniepozemkusanachádzanahranicimedzipozemkamiparc.
č. 140/14 a 140/3. Zo záveru posudku vyplýva, že stavba oplotenia, vybudovaná žalobcom, sa nachádza

na hranici medzi pozemkami parc. č. 140/14 a 140/3, hranice pozemku parc. č. 140/3 však nezodpovedá
hraniciam pozemkov definovaných v GP č. 241-2510-8-81. Grafický nákres priebehu hranice medzi
pozemkami parc. č. 140/3, 138/8 a 140/11, vzhľadom k stavbe, je v prílohe č. 3 a vzhľadom k právnemu
stavu zobrazenému v GP č. 241-2510-8-81 v prílohe č. 4 znaleckého posudku. Znaleckým posudkom
znalca Ing. Romana Wágnera č. 1/2017 zo dňa 25. 01. 2017, nadväzujúcom na jeho posudok č. 18/2013

bolo vzájomnou identifikáciou geodetických podkladov (tj. GP a ZPMZ) zistené, že pozemky KN - C
parc. č. 138/8 a 140/3 boli vytvorené z pôvodných pzkn. parc. č. 922/3 a 140/2. Grafické zobrazenie
umiestnenia pozemkov na pôvodné pozemky je v prílohe 2 a 3 posudku; hranice pozemkov C KN sú
zobrazené čiernou farbou a hranice pôvodných pozemkov (určeného operátu) zelenou farbou. Podľa
záveru posudku pozemok parc. č. 138/8 bol celý vytvorený z pôvodného PK pozemku parc. č. 140/2, tj.

celkovou výmerou 17 m2 (diel 1 prílohy č. 2) a pozemok parc. č. 140/3 bol sčasti vytvorený z pôvodného
pozemku parc. č. 140/2 o výmere 25 m2 (diel 2 prílohy č. 2) a sčasti z pôvodného pozemku parc. č. 922/3
o výmere 4 m2 (diel 3 prílohy č. 2). Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor listom zo dňa 11. 04. 2018
oznámil žalovaným (ich právnemu zástupcovi), že parc. č. 140/3 bola zapísaná na LV č. X vo vlastníctve
Obce Podhorany, toho času SR, MNV Podhorany. V rokoch 1989 až 1991 obec poskytla nehnuteľnosť

do užívania p. J., ktoré zaniklo na podklade dohody o zániku práva osobného užívania pozemku pod č.
R II 3449/90-59/91. Na podklade GP č. 23/97 bola zmenená výmera parc. č. 140/3 z 599 m2 na výmeru
68 m2. Kúpnou zmluvou V 55/04 pozemok bol predaný žalovaným (LV č. XXXX). GP č. 119/2011, ktorý
bol súčasťou kúpnej zmluvy V 3244/11- 53/11 (prevod na L. Y.) bola zmenená výmera parcely zo 68 m2
na 29 m2. Novovytvorená parc. č. 138/8 o výmere 17 m2 vznikla odčlenením z parc. č. 138/2. Parc. č.

138/8 je vo vlastníctve žalovaného v 1. rade. Znaleckým posudkom znalkyne Ing. Adriany Vetterovej č.
02/2019 zo dňa 10. 01. 2021, ktorá bola súdom ustanovená na vypracovanie kontrolného znaleckého
posudku, bola určená hranica pozemkov, ako aj vlastníckeho práva. Konštatovala, že v k. ú. W. je
vyhotovená vektorová katastrálna mapa ROEP, ktorá je tvorená prekreslením rastrových podkladov a zuvedeného dôvodu lomové body tejto mapy nemajú záväzné súradnice pre spracovateľov geodetických
prác. Podľa záveru posudku parc. č. 138/8 a 140/3 vznikli GP č. 241-1-2510-8-81 v roku
1984 s výmerou 599 m2, hranice pôvodných parciel nie sú určené v záznamoch merania GP. Týmto

GP bolo preukázané polohové určenie parciel č. 138/3, 140/3, 143/3, k čomu dospela aj katastrálna
inšpekcia. Preto nadväzujúce GP č. 23/97, 58/2011 a 119/2011 nevychádzajú z originálnych údajov
súboru geodetických informácií operátu katastra, tj. nie sú v súlade s GP č. 241-1-2510-8-81. Pozemky
parc. č. 138/8 a 140/11, resp. 140/3 a 140/11 nie sú zakreslené správne a tiež nie je správne zakreslená
parc. č. 140/14. Parc. č. 138/8 a 140/3 zasahujú do parc. č. 140/11. Ing. Wágner odpovedal správne,

že parc. č. 138/8 a 140/3 nezodpovedajú hraniciam pozemkov definovaným v GP č. 241-1-2510-8-81.
CKN parc. č. 138/8 o výmere 17 m2 bola vytvorená z pôvodného pozemku PK parc. č. 140/2, pozemok
parc. č. 140/3 bola z časti vytvorená z pôvodného pozemku PK parc. č. 140/2 o výmere 25 m2 a sčasti
z pôvodného pozemku PK parc. č. 922/3 o výmere 4 m2 . GP 23/97, 58/2011 a 119/2011 nevychádzajú
z platných údajov katastra. GP č. 23/97 pri určení právneho stavu 140/11 nevychádzal zo správnych
údajov doterajšieho právneho stavu. Polohové určenie CKN parciel č. 140/3, 138/8, 140/14 a tvar CKN

parcely č. 138/3 nie je správny. V prílohe č. 3 znaleckého posudku je zobrazená pôvodná mapa - PK
mapa, v prílohe č. 21 grafické znázornenie stavu z roku 1984, 2011 a súčasný stav, č. 22 grafické
znázornenie geometrického určenia EN parc. č. 140/3 a č. 23 grafické znázornenie priebehu CKN
140/11, 140/3, 138/8, 140/14, 138/3.

1.2. Žaloba o určenie priebehu hranice pozemkov sa použije vtedy, keď správnosť hranice medzi
susednými pozemkami je medzi účastníkmi sporná. Podstatou takejto žaloby je vyriešenie otázky
vlastníctva k spornej ploche pozemku. Spravidla súčasťou sporu o priebeh hranice je i spor o vlastníctvo
k určitej ploche, preto je rozhodnutie takéhoto sporu daná právomoc súdu. Ide o prípad petitórnej
ochrany vlastníckeho práva, ktorá ochrana sa poskytuje na základe žaloby vlastníka susedného

pozemku, do ktorého práva sa zasiahlo. Žaloba o určenie hranice pozemku je druhom určovacej
žaloby teraz podľa § 137 písm. c) CSP, keďže je prostriedkom ochrany práv majiteľa pozemku, je
svojou podstatou vlastníckou žalobou. Vytýčením hraníc sa deklaruje stav, ktorý vychádza zo súboru
geodetických informácií katastra nehnuteľností. Určenie lomových bodov predstavuje transformáciu zo
súboru geodetických informácii katastra nehnuteľností priamo do terénu. Vytýčením hraníc pozemku

sa nemenia, ani nezakladajú právne vzťahy k dotknutým pozemkom. Vytýčenie hranice pozemku
nemá konštitutívny účinok, ale má deklaratórny charakter, ide o prenesenie súradníc z katastrálnej
dokumentácie autorizovanou osobou (geodetom) na tvar miesta (v prírode). Potom i rozsudok
o určení priebehu hraníc pozemkov má deklaratórny charakter, keď týmto rozsudkom sa nevytvára nový
právny stav, súd iba konštatuje, aký je právny stav priebehu hranice.

1.3. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu
priamo zo zákona (ex lege). Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené
kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, k vydržaniu nedochádza. Tak minulou právnou

úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v
spojení s ust. § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení
do účinnosti zák. č. 509/1991 Zb.), ako aj právnou úpravou súčasnou (§ 134 Občianskeho zákonníka
v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci
vydržaním. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť

o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera,
ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže
byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, pozitívne presvedčenie, že
mu vec patrí, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom
dokazovaniaaposudzovania.Posúdenie,čijedržiteľvdobrejvierealebonieje,trebavšakvždyhodnotiť

objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy
treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti
a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí.

Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol (zostal) aj naďalej (subjektívne) v presvedčení, že mu vec
patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo
vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva; obdobne to platí pri strate tejto dobrej
viery (jej zániku).1.4. V tomto prípade ide o spor kvôli hranici pozemkov, ako aj určeniu vlastníckeho práva k parc. č.
140/3 a 138/8, pričom žalobca tvrdil, že na jeho strane došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k žalovaným

parcelám. Predmetom tohto súdneho sporu nie je šírka, ani dĺžka pozemkov (čo tvrdili žalovaní), ale v
skutočnostiurčenie,kadiaľprechádzahranicapozemkovsosusednýmipozemkamispolusvymedzením
plochy, ktorá by mala vlastnícky patriť žalobcovi. Z tohto dôvodu sa súd týmito skutočnosťami
samostatne nezaoberal. Súd skúmal, kde sa nachádzala pôvodná hranica medzi pozemkami žalobcu
a žalovaných. Podľa vyššie uvedeného ďalej skúmal splnenie zákonom požadovaných predpokladov

podľa § 134 Občianskeho zákonníka, t. z. či sa jednalo o spôsobilý predmet vydržania, či bola
držba žalobcom oprávnená, či bola nepretržitá po celej zákonom stanovenej doby 10 rokov. Súd mal
vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný v 1. rade v roku 1983 oplotil pozemok, ktorý aj užíval
aažnáslednekúpilodObcePodhoranyparc.č.140/3vroku2003až2004.Tiežpotvrdil,žežalobcakúpil
pozemok, ktorý bol už predtým oplotený. Tieto skutočnosti mal súd preukázané aj z fotodokumentácie,
ktorá je súčasťou spisu sp. zn. 9C/123/2012 (čl. 30 až 41). Práve vedľa takto existujúceho oplotenia

(stĺpy z betónu a železa a pletiva) postavil žalobca murované oplotenie po tom, čo mu bolo zo strany
Obce Podhorany listom zo dňa 28. 05. 2008 oznámené, že stavebný úrad nemá proti uskutočneniu
stavby námietky. Súd zistil, že nezhody ohľadne priebehu hraníc pozemkov parc. č. 140/3, 140/11 začali
v roku 2006, kedy žalovaný v 1. rade po právoplatnom stavebnom povolení pre stavbu rodinného domu
žalobcom (právoplatné dňa 31. 03. 2006), podal podnet na žalobcu na Obec Podhorany, že stavba domu

zasahuje do jeho pozemku v šírke 1,65 m. Z dedičských rozhodnutí mal súd preukázané, že predmetom
dedičského konania boli po neb. V. J., sp. zn. D not 280/54 zo dňa 04. 10. 1954 nehnuteľnosti evidované
pre k. ú. W., na pozemno-knižných vložkách č. 107 (podiel 1/3), 108 (podiel 1/6), 619 (v celosti), 663
(podiel 1/3). Dedičom bol Q. J.. Predmetom dedičského konania boli po neb. Q. J., sp. zn. D 1399/1989
zo dňa 13. 10. 1989 nehnuteľnosti evidované pre k. ú. W.e, na pozemno-knižných vložkách č. 107 (podiel

1/3), 619 (v celosti), 663 (podiel 1/3). Dedičom bol O. J., ktorý bol jedným z predávajúcich pri kúpnej
zmluve, na základe ktorej nadobudol žalobca parc. č. 140/11 v roku 2000. Z uvedených skutočností
súd dospel k záveru, že nehnuteľnosti - pôvodné pozemno-knižné pozemky ako parc. č. 140/1, 140/2,
922/2 a 922/3 patrili právnym predchodcom žalobcu, rod. J., v určitom spoluvlastníckom podiele. Súd
mal preukázané, že žalobca, ako aj jeho predchodcovia (tj. predávajúci podľa kúpnej zmluvy z 04. 07.

2000), užívali nehnuteľnosti (aj parc. č. 140/11) v takom stave, ako boli v teréne ohraničené oplotením,
nerušene od roku 1983, ktoré postavil žalovaný v 1. rade, až do roku 2006, kedy žalovaný v 1. rade
začal namietať hranice pozemku. Dôvodom namietania bola skutočnosť, že v roku 2004 kúpil od Obce
Podhorany pozemok - parc. č. 140/3 o výmere 68 m2, pričom tvrdil, že táto sa nachádza až za oplotením,
tj. smerom k pozemku žalobcu (k parc. č. 140/11). Po celú dobu (minimálne od roku 1983 do roku

2006) nebol nikým spochybňovaný skutočný stav, žalobca nemal vedomosť o akomkoľvek nesúlade
stavu skutočného so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Parc. č. 140/11 záhradu o výmere 850
m2 užíval žalobca nerušene od roku 2000 do roku 2006 a pred ním ju nerušene užívali predávajúci,
od ktorých ju kúpil, tj. O. J., G. M., W. J., a to minimálne od roku 1983, tj. momentu, kedy zrealizoval
žalovaný v 1. rade oplotenie. Po tom, čo žalovaní podali na súd žalobu o odstránenie stavby murovaného

oplatenia, ktoré žalobca realizoval so súhlasom stavebného úradu ako drobnú stavbu, začal sa žalobca
domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva, ako aj žiadal, aby bola určená hranica medzi spornými
pozemkami. Súd mal znaleckými posudkami znalca Ing. Wágnera č. 18/2013 a 1/2017 preukázané, že
GP č. 23/97, 58/2011 a 119/2011 nie sú v súlade s GP č. 241-1-2510-8-81, ktorým ako jediným boli
vytvorené a zadefinované hranice pozemkov parc. č. 138/3 a 140/3. To isté konštatovala v kontrolnom

znaleckom posudku č. 02/2019 aj znalkyňa Ing. Vetterová, keď dospela k záveru, že GP č. 23/97,
58/2011 a 119/2011 nevychádzajú z platných údajov katastra a polohové určenie parc. č. 140/3, 138/8,
140/14 a tvar parc. č. 138/3 nie je určený správne. Na základe toho súd vychádzal v tomto konaní z
GP č. 241-1-2510-8-81, ktorý bol pre stanovenie priebehu hraníc pozemkov určujúci. Parc. č. 140/3
ako zbytková parc. o výmere 68 m2 bola vytvorená až podľa GP č. 23/97, ktorý ale súd neaplikoval pri

určení hraníc pozemku. Ako už bolo viackrát uvedené, jediný GP, ktorý určil polohové určenie parciel
č. 138/3, 140/3 a 143/3, je práve GP č. 241-1-2510-8-81. Zo znaleckého posudku Ing. Wágnera č.
18/2013 a 1/2017 mal súd tiež preukázané, že pozemok parc. č. 138/8 bol celý vytvorený z pôvodného
PK pozemku parc. č. 140/2, tj. celkovou výmerou 17 m2 (diel 1 prílohy č. 2) a pozemok parc. č. 140/3
bol sčasti vytvorený z pôvodného pozemku parc. č. 140/2 o výmere 25 m2 (diel 2 prílohy č. 2) a sčasti z

pôvodného pozemku parc. č. 922/3 o výmere 4 m2 (diel 3 prílohy č. 2). Kontrolný posudok znalkyne Ing.
Vetterovej potvrdil závery predchádzajúceho posudku. Ďalej zo znaleckého posudku Ing. Wágnera č.
18/2013, konkrétne prílohy č. 3 a 4 - grafické nákresy, vyplýva priebeh hranice pozemkov a existujúceho
murovaného oplotenia, a to súradnicami bodov 496 289-76, 1 262 116-44 a 496 328-48, 1 262 149-60.Na základe znaleckého posudku Ing. Wágnera súd ďalej zistil, že hranica pozemkov prebieha pod
stavbou murovaného oplotenia, pričom oplotenie je vlastníctvom žalobcu a pozemky pod ním - parc.
č. 140/3 je v katastri nehnuteľností evidovaná vo vlastníctve žalovaných a parc. č. 138/8 vo vlastníctve

žalovaného v 1. rade. Vychádzajúc z uvedeného, súd prijal záver, že parc. č. 138/8 a 140/3 sa prekrývajú
s parc. č. 140/11, tj. ide o tzv. duplicitné vlastníctvo, čo potvrdila vo svojej výpovedi aj znalkyňa Ing.
Vetterová. Tým pádom došlo k spochybneniu údajov v katastri nehnuteľností, preto bolo nevyhnutné
vyriešiťajotázkuvlastníckehoprávakdotknutýmparc.č.138/8a140/3.Súdsimuselpretovyriešiť,ktoje
vlastníkom sporných nehnuteľností - parc. č. 138/8 a 140/3, tj. či žalobca alebo žalovaní. Medzi základné

okolnosti,ktorénasvedčujúvprospechoprávnenostidržbyvecí,patríajokolnosť,ktoakovecnadobudol,
či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky
nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne
znaky titulu (prípadne aj len domnelého - putatívneho) nadobudnutia vlastníctva. Domnelým titulom
nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu
(v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť,

znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže
byťvpraxinapríkladdedičskérozhodnutie onadobudnutíveci,ktorávšakvčasesmrtiporučiteľa
objektívne nepatrila do jeho majetku alebo neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci
alebo kúpna či darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/17/2016 zo dňa 24. 04. 2017). Žalobca súdu preukázal, že jeho právni predchodcovia

boli dobromyseľní pri nadobúdaní vlastníckeho práva k parcele č. 140/11, ktorá sa inak prekrýva s parc.
č. 140/3 a 138/8, so zreteľom na všetky okolnosti, obzvlášť na existenciu oplotenia, ktoré vybudoval
žalovaný v 1. rade v roku 1983, čo sám aj pred súdom potvrdil. Hranice pozemkov v teréne neboli
doposiaľ menené ani právnymi predchodcami žalobcu a práve zo záverov znaleckého posudku Ing.
Wágnera a kontrolného posudku Ing. Vetterovej je zrejmé, že vlastníkom parc. č. 138/8 a 140/3, doteraz

evidovaných na LV č. XX a XXXX, má byť žalobca. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že parc. č.
140/3 vznikla až podľa GP č. 23/97, pričom podľa LV č. X pre. k. ú. W., Obec Podhorany bola evidovaná
ako vlastník na základe del. protokolu až v roku 2001 (Z 5499/2001) (čl. 189). Súd dospel k záveru, že
žalobca v danom prípade preukázal, že užívací stav nehnuteľností v čase, kedy vstúpil do ich užívania,
zodpovedá súčasnému užívaciemu stavu, ktorá okolnosť ho viedla k presvedčeniu, že kúpil a užíva

jemu patriacu časť nehnuteľnosti. To isté platilo aj vo vzťahu k jeho právnym predchodcom, ktorí ako
podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosť užívali ako svoju vlastnú, pričom minimálne od roku 1983 ju mali
aj zo strany žalovaných oplotenú. Preto súd vyvodil záver, že žalobcu treba považovať za oprávneného
držiteľa, ktorý splnením podmienok podľa § 134 Občianskeho zákonníka zo strany jeho predchodcov,
sa stal vlastníkom parc. č. 138/8 a 140/3 titulom ich kúpy. Pretože súčasný užívací stav zodpovedá

užívaciemustavuminimálneodroku1983,bolipodľasúduprávnipredchodcoviažalobcu,akoajžalobca
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľnými držiteľmi sporných častí nehnuteľností inak patriacich
podľa evidencie katastra nehnuteľností žalovaným. To opodstatňuje prijať záver, že k nim nadobudol
žalobca vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy z 04. 07. 2000. Keďže tento stav trval minimálne od
roku 1983 až do roku 2006, tak je splnená aj podmienka užívania nehnuteľností po dobu 10 rokov, pričom

doba užívania nehnuteľností jeho právnymi predchodcami trvala minimálne od roku 1983 do 2000, čo
je 17 rokov. Právni predchodcovia boli zaevidovaní na LV č. XXXX, k. ú. W. v roku 1999 ako vlastníci,
titulom nadobudnutia bolo osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vo forme notárskej zápisnice. V tom období
sa vyžadovalo k vydržaniu aj vyjadrenie obecného úradu, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, že nemajú
ku vzniku uvedeného práva občana výhrady. Keďže pri osvedčení vyhlásenia sa musela preukazovať aj

nepretržitosť držby (§ 63 Notárskeho poriadku, účinnom v čase 1999), právni predchodcovia žalobcu ju
museli užívať minimálne 10 spätne, tj. od roku 1989. Po celú dobu užívania neboli právni predchodcovia
žalobcu nikým rušení, nikto, ani žalovaní, nemali žiadne námietky alebo výhrady k užívaniu pozemku
z ich strany. Teda, právni predchodcovia žalobcu min. od roku 1983 (vybudovania oplotenia) boli v
dobrej viere, že im pozemok patrí vo výmere ohraničenej plotmi a takto vymedzenú ohraničenú parcelu

dobromyseľne ako svoju užívali a v tomto užívaní neboli nikým rušení až do roku 2000, kedy ju predali
žalobcovi. Z pohľadu času sa nikdy nestalo až do roku 2006, než bol žalobca vyrozumený o podaní
žalovaného v 1. rade ohľadne spornosti hranice pozemku, niečo, čo by pri obvyklej miere opatrnosti,
ktorú bolo možné so zreteľom ku všetkým okolnostiam po žalobcovi a jeho právnych predchodcov
požadovať, mohlo viesť k tomu, aby zistil, resp. zistili, skutočné právne vzťahy. Žalobca a jeho právni

predchodcovia, to isté platí aj pre žalovaných, nenadobudli nehnuteľnosti, ktoré by nepoznali, ale boli na
nich prevedené kúpnou zmluvou, resp. prededené, pričom išlo o nehnuteľnosti bezprostredne užívané
ich rodinami, a preto nemali dôvod sa zaujímať o ich parametre. V danej veci bola preukázanou právnymi
predchodcami žalobcu, ako aj samotným žalobcom oprávnená držba, teda faktické ovládanie veci alebovykonanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci patria
v čase vzniku držby, ako aj počas 10-ročnej i viac vydržacej lehoty (min. od roku 1983 až do r. 2006,
tj. 23 rokov). Túto dobrú vieru súd hodnotil objektívne, nielen zo subjektívneho hľadiska, z hľadiska

osobnéhopresvedčenia,samotnéhopresvedčenia.Objektívnosťvyplývazoskutočnosti,žepozameraní
bolo zistené, že stavba murovaného plota sa nachádza na hranici medzi pozemkami parc. č. 140/14
a 140/3, pričom hranica pozemku parc. č. 140/3 nezodpovedala hraniciam pozemkov definovaným
v GP č. 241-1-2510-8-81. Pretože súd pre tento spor aplikoval práve tento GP č. 241-1-2510-8-81,
mal preukázané, že pozemky parc. č. 140/3 (29 m2) a parc. č. 138/8 (17 m2) zasahujú na pôvodné

pozemky určeného operátu, a to parc. č. 140/2 a 922/3. Súd mal zo znaleckého posudku Ing. Wágnera
preukázané, že pri aplikácii GP č. 241-1-2510-8-81, zameraný plot, vystavaný žalobcom, je síce
umiestnený na nehnuteľnostiach, ktoré by podľa evidencie katastra nehnuteľností mali patriť žalovaným,
resp. žalovanému v 1. rade, ale vzhľadom na skutočnosť, že tak ako žalobca, ako aj jeho predchodcovia,
neboli počas celej držby od roku 1983 až do roku 2006 nikým rušení, ani susedmi, boli po celú dobu
oprávnenými držiteľmi a rešpektovali hranice tak, ako boli vytvorené žalovaným v 1. rade

stavbou oplotenia, nadobudli vlastnícke právo k nim ešte právni predchodcovia žalobcu (O.t J., G. M.,
W. J.) formou vydržania. Súd nemal pochybnosti o dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu, ani
o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k žalovaným nehnuteľnostiam
v časti pozemku na strane susediacej s pozemkami žalovaných. V konaní nebolo preukázané, že
niekto z právnych predchodcov žalobcu, resp. aj žalobcu do roku 2006, rušil v držbe pozemku, či jeho

užívaní. Ak sa aj namietal nesúlad užívacieho stavu so stavom právnym, resp. zapísaným v katastri
nehnuteľností, súd konštatoval, že právni predchodcovia žalobcu boli dobromyseľnými držiteľmi parcely,
neboli rušení v užívaní a vydržacia doba im uplynula najneskôr v roku 1993. Dobromyseľnosť u žalobcu
mohla objektívne zaniknúť až momentom upozornenia žalovanými v roku 2006, avšak v tom čase už
bola splnená podmienka trvania oprávnenej držby. Žalovaní nepreukázali, že by žalobca, ako aj jeho

predchodcovia od začatia užívania pozemku mali mať vedomosť o posune hranice zo strany žalovaných
smerom k ich pozemku, a naviac, podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri pochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená. Žalovaní, napriek tomu, že tvrdili, že pôvodná ohrada bola
zrušená, túto skutočnosť žiadnym hodnoverným dôkazom súdu nepreukázali. Zo znaleckého posudku
Ing. Vetterovej č. 02/2019 okrem iného vyplýva, že pzkn. parc. č. 140/2, z ktorej vznikla CKN parc. č.

138/8 v celosti a CKN parc. č. 140/3 (vo výmere 25 m2), bola evidovaná v pzkn. vl. č. 107. Nehnuteľnosti
evidované v pzkn. vl. č. 107 boli predmetom dedičského konania v príslušnom spoluvlastníckom podiele
v rámci rodiny J. (neb. V., Q.). Pôvodná pzkn. parc. č. 922/3, z ktorej vznikla CKN parc. č. 140/3
(vo výmere 4 m2), bola evidovaná v pzkn. vl. č. 108. Nehnuteľnosti evidované v pzkn. vl. č. 108 boli
predmetom dedičského konania v príslušnom podiele v rámci rodiny J. (neb. V.) a sú evidované na LV č.

XXXX (príloha č. 12 posudku). Ani na jednej z týchto pzkn. vložiek neboli evidovaní právni predchodcovia
žalovaných, resp. žalovaného v 1. rade, tí boli evidovaní ako vlastníci pzkn. vl. č. 705, tj. parc. č.
923. Dokazovanie vykonané v predmetnom spore potvrdilo, že pozemky v danej lokalite boli v teréne
pôvodne vytýčené stĺpmi a takto boli aj dlhodobo užívané. Žalovaní tento stav minimálne do roku 2006
nenamietali, spory v tejto súvislosti medzi stranami sporu, resp. medzi právnymi predchodcami žalobcov

ažalovanýmidovtedyneboli.Jetiežzrejmé,žežalobcatakrodinnýdom,akoajoploteniemedzispornými
pozemkami vybudoval na základe vydaného stavebného povolenia a ohlásenia a vo vzdialenostiach
počítaných od existujúcej užívacej hranice pozemkov. Na základe vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že žalovaní sporné pozemky - parc. č. 140/3 a 138/8 nikdy neužívali a ani nemohli užívať,
pretože tie sa v skutočnosti prekrývajú s parc. č. 140/11 a ak aj došlo k vzniku parc. č. 140/3 o výmere

68 m2 podľa GP č. 23/97 a parc. č. 138/8 o výmere 17 m2 podľa GP č. 119/2011, na tieto GP súd
pri rozhodovaní neprihliadal, pretože nezobrazovali právny pozemno-knižný stav, ako aj stav podľa
registra C KN, ktorý je inak v prípade tohto konania smerodajný. Preto ani neprichádzalo do úvahy
prípadné dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho právo k pozemku od Obce Podhorany žalovanými,
teda tak, ako to inak uviedol ich právny zástupca vo vyjadrení zo dňa 30. 05. 2018. Súd prvej inštancie,

vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu, žalobe vyhovel, keď žalobca preukázal naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva v zmysle § 137 písm. c) CSP, nakoľko bez rozhodnutia
súdu o určení vlastníckeho práva by zostalo právne postavenie žalobcu neisté a existuje nezhoda
medzi stavom právnym a skutočným. Taktiež považoval za dôvodnú žalobu o určenie priebehu hranice
pozemkov, keďže správnosť hranice medzi susednými pozemkami bola medzi stranami sporná. Ide

vlastne o spor medzi vlastníkmi susediacich nehnuteľností týkajúci sa priebehu hranice, a nakoľko ide
o vlastnícky spor, tak tento je možné riešiť len určovacou žalobou (uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 205/2018 zo dňa 08. 03. 2018). S poukazom na vyššie uvedené súd určil priebeh hranice
podľa súradnice bodov tak, ako je to uvedené vo výroku I. rozsudku. Zároveň, vzhľadom na to, ževyvstala otázka duplicitného vlastníctva (parc. č. 140/3, 138/8 a 140/11), rozhodol v záujme zosúladenia
právneho stavu so stavom faktickým aj o určení vlastníckeho práva v prospech žalobcu, tak ako je to
uvedené vo výroku II. rozsudku. Súd žalobe vyhovel pre splnenie zákonných podmienok nadobudnutia

vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka zo strany právnych predchodcov
žalobcu. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k parc. č. 140/3 a 138/8 titulom kúpnej zmluvy. Týmto
rozhodnutím nedôjde ani k porušeniu ústavného práva žalovaných podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.
Podľa citovaných ustanovení súd skúmal aj to, či nedošlo k porušeniu ústavnej zásady primeranosti
spravodlivosti ochrany práv, a teda, či nedošlo k hrubému nepomeru medzi právom žalobcu vlastniť

nehnuteľnú vec a právom žalovaných vlastniť nehnuteľnú vec. Vzhľadom k tomu, že predmetom sporu
bola malá časť pozemku v celkovej výmere 46 m2 (17+29), táto bola od začiatku ohradená a užívaná
ako súčasť pozemkov žalobcu a jeho právnych predchodcov, pričom nikto túto skutočnosť nenamietal
a nemal o nej pochybnosti vrátane žalovaných až do roku 2006, dospel súd k záveru, že nešlo o hrubý
nepomer medzi právami vlastniť majetok žalobcom, tak isto, ako aj žalovanými, čím nedošlo k porušeniu
ústavného princípu rovnosti spravodlivosti a ochrany práva vlastniť majetok. Súčasťou rozsudku je i

znalecký posudok Ing. Wágnera č. 18/2013, ktorého prílohou sú grafické prílohy zobrazujúce priebeh
hranice pozemkov, ako aj posudok č. 1/2017, ktoré preukazujú znalecký nákres presahu pozemkov
KNC na pozemky určeného operátu. Na základe toho, že súd vyhodnotil žalobu žalobcu ako dôvodnú
a vyhovel jej, žalobu žalovaných, ktorou sa domáhali odstránenia neoprávnenej stavby murovaného
oplotenia, zamietol (výrok III.). Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že stavba sa nachádza na

pozemkoch, ktorých vlastníkom je žalobca, a to titulom kúpnej zmluvy z 04. 07. 2000, pretože vlastnícke
právo k pozemkom nadobudli titulom vydržania jeho právni predchodcovia (predávajúci podľa kúpnej
zmluvy z 04. 07. 2000).

1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a o trovách konania súd

rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalobca bol plne úspešný v časti
žaloby žalobcu o určenie hraníc pozemkov a vlastníckeho práva, ktorá bola pôvodne vedená pod sp. zn.
9C/46/2015. Zároveň bol žalobca plne úspešný aj v časti žaloby žalovaných o odstránenie neoprávnenej
stavby, ktorá bola pôvodne inak vedená pod sp. zn. 9C/123/2012. Preto mu súd priznal nárok na náhradu
trov konania v oboch žalobách (výrok IV. a V. rozsudku). Strany sporu v priebehu konania nenavrhli a ani

súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal prípadne postupovať podľa
§ 257 CSP a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Zároveň súd rozhodol o nároku štátu na náhradu
trov konania, ktoré boli hradené z prostriedkov štátu, a to v súvislosti so znaleckým dokazovaním, a
to za znalecký posudok Ing. Wágnera (č. l. 136 spisu sp. zn. 9C/123/2012). Rozhodol tak, že priznal
štátu nárok na náhradu trov konania, ktoré súd platil v konaní, a to voči žalovaným v 1. a 2. rade. Na

základe výsledku sporu podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže žalovaní boli v konaní neúspešní, sú povinní
nahradiť štátu trovy konania, ktoré boli hradené z rozpočtových prostriedkov štátu (výrok VI. rozsudku).
Pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté ani o nároku znalca Ing. Adriany Vetterovej, súd podľa § 255 ods.
1 CSP rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí boli v konaní neúspešní, nahradia znalcovi znalečné, a
to v rozsahu 100% O výške rozhodne rovnako vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia

(výrok VII. rozsudku).

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní v 1. a 2. rade v zákonom stanovenej
lehote odvolanie, odôvodniac ho ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorým je skutočnosť, že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. f) CSP,
ktorým je skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ktorým je skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že konštatovanie súdu, že súd
mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný v 1. rade v roku 1983 oplotil pozemok, ktorý

aj užíval a až následne kúpil od Obce Podhorany parc. č. 140/3 v roku 2003 až 2004, sa nestotožňuje
s tým, čo uviedol on na pojednávaní dňa 24. 03. 2016 a tým, čo uviedol jeho právny zástupca hneď
po jeho vyjadrení. Z citovaných častí výpovede jeho osoby (žalovaného v 1. rade) a jeho právneho
zástupcu je zrejmé, že nie je možné len izolovane poukazovať na výpoveď jeho osoby, ktorá bola
uskutočnená na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 09. 02. 2012 v rámci konania vedeného Okresným

súdom Nitra pod sp. zn. 9C/123/2012. Z jeho následných výpovedí, ktoré uskutočnil na neskorších
pojednávaniach, totiž vyplýva, že pozemok s parc. č. 140/3 bol pôvodne oddelený správne, nakoľko
tu bol niekdajší „starý plot“, na ktorom on menil len pletivo. Tento starý plot sa nachádzal medzi
parcelami 140/11 a 140/3. Podľa tohto starého plotu nebola parcela 140/3 zabratá žalobcom. Potvrdilaj to, že on postavil nový plot až v roku 1997, ktorý sa nachádzal na pozemku s parc. č. 138/3. K
postaveniu tohto oplotenia prišlo ešte v čase, kedy nebol vlastníkom pozemku s parc. č. 140/3. Je teda
potrebné rozlišovať staré oplotenie a oplotenie novšie, ktoré vybudoval on, žalovaný v 1. rade v roku

1997. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je možné označiť argumentáciu, od ktorej jednak súd, ako aj
žalobca, odvodzuje dobromyseľnosť spornej držby pozemku s parc. č. 140/3 a 138/8 za nepravdivú.
Skutočnosti, ktoré uvádza súd v bode 61. napadnutého rozsudku nie sú pravdivé a nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Uvedená skutočnosť má veľmi podstatný význam vo vzťahu aj k tomu, či
právni predchodcovia žalobcu mohli byť/boli dobromyseľní v držbe predmetných pozemkov, a teda, či

je v ich prípade možné započítať dobu, po ktorú mali títo sporné pozemky v údajne dobromyseľnej
držbe. Naviac, vo svojej výpovedi, ktorú uskutočnil na pojednávaní zo dňa 24. 03. 2016, uviedol, že
mal s právnymi predchodcami žalobcu - s p. O. J. veľmi dobrý vzťah a je toho názoru, že právny
predchodca žalobcu mal vedomosť o tom, ktoré parcely patrili do jeho vlastníctva. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, je rovnako tak možné považovať za pochybné tvrdenie, že by bolo možné započítať do
vydržacej doby aj dobu, počas ktorej mali v dobromyseľnej držbe sporné parcely právni predchodcovia

žalobcu. Je toho názoru, že v súvislosti s vydržacou dobou nemohol súd prihliadať na držbu právnych
predchodcov žalobcu, nakoľko títo mali vedomosť o tom, kde sa sporné parcely nachádzali, ako aj to,
aké boli vlastnícke vzťahy k sporným parcelám. Posudzovať mohol len dobu, po ktorú mal v držbe
sporné pozemky žalobca, avšak samotný žalobca sa vyjadroval na pojednávaní zo dňa 09. 10. 2012,
ktoré sa konalo v rámci konania vedeného pod sp. zn. 9C/123/2012, že signály o tom, že žalobca užíva

cudzie pozemky boli. Žalovaný v l. rade vo svojich výpovediach opakovane uviedol, že upozorňoval
jednak samotného žalobcu, ale aj jeho otca, aby neodstraňovali vytyčovacie kolíky. Rovnako ich
právny zástupca vo vyjadrení zo dňa 27. 07. 2015 uviedol, že žalovaného opakovane upozorňovali na
skutočnosť, že existujú dôvodné pochybnosti o jeho výlučnom vlastníctve k pozemku a žalovaný bez
toho, aby si tieto skutočnosti akýmkoľvek spôsobom reálne overil, zrealizoval drobnú stavbu - murované

oplotenie. Na pojednávaní dňa 21. 06. 2018 ich právny zástupca uviedol, že bez ohľadu na aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu, žalobca nespĺňa ani len základnú podmienku vydržania, ktorého sa domáha,
a to dobromyseľnosť, vzhľadom na to, že žalobca bol opakovane zo strany žalovaných dopytovaný,
že pozemky, ktoré sú sporné mu nepatria, a naopak, patria žalovaným. Súd sa s touto argumentáciou
nijako nezaoberal a vzal do úvahy len fakty, ktoré boli na prospech výroku o vydržaní žalobcu. Súd

nepovažoval za potrebné nijako ozrejmiť to, čo považoval žalobca za uvedené signály a kedy ich
začal vnímať. On riadne špecifikoval, že žalobcu upozorňoval na nedobromyseľnú držbu, a naviac, ich
predchádzajúci právny zástupca opakovane jednak vo svojich písomných podaniach, ako aj vo svojich
ústnych prednesoch poukazoval na to, že nie sú splnené podmienky na konštatovanie vydržania. Súd
sa nevysporiadal s ich podstatnými argumentmi a vzal do úvahy len jednostranné tvrdenia žalobcu,

čím zaťažil napadnutý rozsudok vadou jeho nepreskúmateľnosti. Súd sa s ich argumentáciou ohľadom
existencie viacerých oplotení nijakým spôsobom nevysporiadal, čím rovnako tak zaťažil napádaný
rozsudok vadou nepreskúmateľnosti. Súd neuviedol, prečo neprihliadol na nimi uvádzané argumenty
ohľadom množstva oplotení, ktoré sa nachádzali medzi pozemkami s parc. č. 140/3, 138/8 a 140/11.
Sú toho názoru, že pre rozhodnutie o merite veci išlo o veľmi podstatné skutočnosti, nakoľko nimi

uvádzané argumenty spochybňujú právny základ, na podklade ktorého malo dôjsť k údajnému vydržaniu
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Rovnako tak nie je pravdou, čo uvádza súd v bode
62. napadnutého rozsudku a to, že nezhody ohľadom priebehu hraníc pozemkov s parc. č. 140/3 a
140/11 začali v roku 2006. Otázka je, prečo súd v tejto časti nespomína aj pozemok parc. č. 138/8.
Nie je zrejmé, kedy podľa názoru súdu začali nezhody ohľadom priebehu hraníc vo vzťahu k pozemku

s parc. č. 138/8. V rozsudku nie je riadne zdôvodnené, na základe čoho súd konštatuje v bode 64.,
že má za preukázané, že žalobca a aj jeho právni predchodcovia užívali nehnuteľnosti v takom stave,
ako boli v teréne ohraničené oplotením, nerušene od roku 1983, ktoré postavil žalovaný v 1. rade
až do roku 2006. Jednak súd nevyhodnotil v podstate nesporné tvrdenia všetkých strán konania, že
existovali signály o tom, že žalobca užíva nehnuteľnosti, ktoré mu nepatria, a jednak sa nezaoberal

ani tým, že on poukazoval na rôzne, minimálne dve oplotenia, ktoré sa nachádzali na parcelách 140/3,
140/11 a 138/8. Uviedol, že obe strany potvrdili, že bolo avizované, že žalobca užíva nehnuteľnosti,
ktoré mu nepatrili. Nie je pravdou, že do roku 2006 nikto nespochybňoval skutočný stav. Žalovaní
žalobcu upozorňovali na to, že užíva pozemky, ktoré mu nepatria aj pred rokom 2006. V bode 70.
napadnutého rozsudku súd konštatoval, že žalobca preukázal dobromyseľnosť právnych predchodcov

žalobcu pri nadobúdaní pozemku s parc. č. 140/11. Dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcu pri
nadobudnutívlastníckehoprávakpozemkusparc.č.140/11niejepretotokonanieažtakápodstatná.Pri
tomto konštatovaní je však podstatnejšie to, že súd pracuje s informáciou, že oplotenie bolo vybudované
v roku 1983 žalovaným v 1. rade. Súd teda aj v rámci tohto bodu uvádza skutočnosti, ktoré nie súpravdivé. Takto však súd nepostupoval, čím zaťažil tento rozsudok vadou jeho nepreskúmateľnosti.
Konštatovanie súdu v bode 72., že rozsah, v akom parcelu č. 140/11 užíva momentálne žalobca, je
daný už od roku 1983, nie je pravdivé. Celý rozsudok a argumentácia žalobcu sa odvíja len od jedného

konštatovaniajehoosoby,akožalovanéhovl.rade,žeoplotilpozemokvroku1983,pričomtotooplotenie
malo predstavovať oplotenie, vedľa ktorého žalobca postavil murovaný plot. Uvedené však nie je pravda.
Súd teda vychádza z toho, že od roku 1983 až do roku 2006 bola držba sporných pozemkov s parc.
č. 140/3 a 138/8 dobromyseľná a nerušená. Ak aj právni predchodcovia vydržali vlastnícke právo k
pozemku s parc. č. 140/11, neznamená to, že vydržali už vtedy aj vlastnícke právo k pozemkom s parc.

č. 140/3 a 138/8. Mohli maximálne vydržať vlastnícke právo k pozemku parc. č. 140/11 o výmere, ktorá
prislúchala k tomuto pozemku, čomu by určite obsahovo zodpovedala aj notárska zápisnica, obsahom
ktorej bolo konštatovanie o vydržaní vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 140/11. Uviedol, že žalovaný
v 1. rade na pojednávaní ozrejmil, že starý plot sa nachádzal medzi parcelnými číslami 140/11 a 140/3,
pričom podľa tohto starého plotu nebola parcela 140/3 zabratá žalobcom. Žalovaný v 1. rade sa vyjadril,
že až v čase, keď budoval plot v roku 1997, posunul hranicu smerom do jeho pozemku. Uviedol, že tento

plot vyrobil na prosbu p. O. J., ktorý bol ich susedom a mal s ním veľmi dobrý vzťah. Ide o toho O. J.,
ktorý bol jedným z predávajúcich v rámci kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudol žalobca vlastnícke
právo k pozemku s parc. č. 140/11. Z jeho vyjadrení preto vyplýva, že susedia, minimálne p. O. J., mal
vedomosťotom,kdesareálnenachádzahranicapozemkusparc.č.140/11,pretonemohlabyťzaložená
dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcu, a teda nie je možné započítavať do vydržacej doby

aj obdobie, kedy mali pozemok s parc. č. 140/11 vo vlastníctve právni predchodcovia žalobcu. Žalobca
nijakým spôsobom nespochybnil tvrdenie jeho osoby, ako žalovaného v 1. rade a tvrdenie ich právneho
zástupcu,ktoréboliuvedenénapojednávanízodňa24.03.2016.Vnapadnutomrozsudkusasúdopiera
o rok 1983, ako o počiatočný rok pre počítanie vydržacej doby, čo je však nesprávna úvaha, vzhľadom
na skutočnosti, ktoré počas konania uvádzal ako žalovaný v l. rade. Dobromyseľnosť mohla byť daná u

žalobcu samotného, avšak maximálne od roku 2000 do roku 2006, pričom aj toto rozmedzie je sporné,
vzhľadom na vyjadrenie žalobcu, ktorý sám uviedol ešte na pojednávaní zo dňa 09. 10. 2012, že boli
určitésignályotom,žečastipozemku,ktorýžalobcaužíval,patriližalovaným.Spornýmisúajtvrdenia,že
to boli už právni predchodcovia žalobcu, kto vlastne splnil podmienky na vydržanie vlastníckeho práva k
spornýmparcelámč.140/3a138/8.Napriektomu,žeakožalovanítvrdili,žedošlokzrušeniupôvodného

oplotenia, tak túto skutočnosť údajne nijakým spôsobom nepreukázali. Sú však toho názoru, že žalobca
sakuvedenej,nimitvrdenejskutočnostinijakýmrelevantnýmspôsobomnevyjadril,atedanimiuvádzané
skutočnosti ani nijakým relevantným spôsobom nepoprel, preto je nutné ich považovať za nesporné.
V takomto prípade nebolo ich povinnosťou preukazovať tieto tvrdenia. Vzhľadom na to, že ide o veľmi
podstatné tvrdenia (tie, ktoré sa týkajú starého oplotenia, posunu oplotenia a budovania oplotenia v roku

1997), tak súd sa len veľmi nedostatočným spôsobom vysporiadal s nimi uvádzanými argumentmi a
najmätým,prečoichnevzaldoúvahy.Vbode79.napadnutéhorozsudkusauvádza,žesporyvsúvislosti
s užívaním pozemkov a vytýčením hraníc pozemkov neboli sporné medzi právnymi predchodcami
žalobcu a nimi ako žalovanými. Uvedené konštatovanie je len logickým výsledkom toho, že medzi nimi
a právnymi predchodcami žalobcu boli dobré vzťahy a každý akceptoval a mal vedomosť o stave, ktorý

bol daný na základe pôvodného - „starého“ oplotenia. Tento stav bol prerušený vyvlastnením, avšak
následnedošlokodkúpeniuparcelyč.140/3odobce,čímsaobnovilvpodstatepôvodnýstav.Logickysa
dá odôvodniť aj to, že rodinný dom žalobcu je postavený vo vzdialenosti 2 metrov od hranice pozemku.
Žalobca totiž vychádzal od oplotenia, ktoré bolo vybudované v roku 1997, kedy nemali odkúpenú parcelu
140/3.Popreštudovaníbodu80.napadnutéhorozsudkuprichádzajúktomu,žesúdzvolilodlišnýspôsob

hodnotenia jednotlivých parciel, ktoré boli vyhotovené geometrickým plánom č. 23/97. Súd uviedol, ak
aj došlo k vzniku parc. č. 140/3 o výmere 68 m2 podľa GP č. 23/97 a parc. č. 138/8 o výmere 17 m2
podľa GP č. 119/2011, na tieto GP súd pri rozhodovaní neprihliadal, pretože nezobrazovali právny a
pozemno-knižný stav, ako aj stav podľa registra C KN, ktorý je inak v prípade tohto konania smerodajný.
Súd teda považoval za sporné, že mohla existovať parcela č. 140/3 o výmere 68 m2, nakoľko vznikla

na základe GP, ktorý nebol správny. Zo záverečnej časti znaleckého posudku Ing. Adriany Vetterovej,
konkrétne z odpovede nachádzajúcej sa na strane 8 tohto znaleckého posudku, je zrejmé, že pozemok s
parc. č. 140/11 bol vytvorený ako novovytvorená parcela práve geometrickým plánom č. 23/97. Uvedený
spôsob vzniku parcely č. 140/11 o výmere 850 m2 potvrdila samotná znalkyňa aj pri jej výsluchu na
pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 01. 06. 2021. Ak teda súd spochybňuje existenciu parcely č. 140/3

o výmere 68 m2, tak potom ako môže akceptovať stav, že žalobca je vlastníkom pozemku s parc. č.
140/11 o výmere 850 m2, resp. 696 m2 (z pôvodnej výmer 850 m2 bola odpočítaná výmera pozemku
s parc. č. 140/13 o výmere 154 m2), keď aj táto parcela vznikla na základe geometrického plánu, ktorý
bol vypracovaný v rozpore so zákonom? Vzhľadom na uvedený postoj súdu a hodnotenia vykonanéhodokazovania mala byť za pochybnú vyhodnotená aj parcela č. 140/11. Na strane 9 znaleckého posudku
p. Vetterovej sa uvádza, že okrem iných aj parcela č. 140/11 je zakreslená nesprávne. Ďalej na strane 10
znaleckého posudku p. Vetterovej sa uvádza, že rozmery parcely č. 140/11 zodpovedajú síce meraným

údajom, avšak umiestnenie parcely je posunuté. Nie je však presne uvedené, kam je posunutá táto
parcela. Uvedené skutočnosti vnášajú do celého konania značné pochybnosti, pričom tieto mali byť
počas prvostupňového konania odstránené. Uvedený stav nedovoľoval vydanie napadnutého rozsudku,
nakoľko tým pádom nie je zrejmé, kde sa skutočne v priestore nachádza pozemok s parc. č. 140/11.
Keďženeboliodstránenéuvedenérozpory,považujúrozsudokzapredčasný,atoajztohodôvodu,žesa

súdnevysporiadalsovšetkýmipodstatnýmiskutočnosťami,ktoré počaskonaniasúduuviedli.Vzhľadom
na namietanú arbitrárnosť, nemohlo dôjsť ani k riadnemu vysporiadaniu sa s argumentmi, ktorými
odôvodňovali ich pôvodnú žalobu o odstránenie oplotenia, ako neoprávnenej stavby. S prihliadnutím na
uvedené skutočnosti je zrejmé, že nimi napadnuté výroky nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a
najmä súd nedostatočne odôvodnil, prečo v merite veci rozhodol tak, ako je to uvedené v napadnutých
výrokoch. K výroku o trovách konania uviedol, že súd nevykonal žiadne dokazovanie k možnosti postupu

podľa ustanovenia § 257 CSP. Súd, aj napriek tomu, že bol povinný zaoberať sa možnosťou aplikácie
ustanovenia § 257 CSP, žiadnym spôsobom neskúmal danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa, čím
postupoval v rozpore s ustanovením § 257 CSP. Poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31. 07. 2017 sp. zn. 2Cdo/l02/2017 a uviedli, že súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní
o trovách konania ani to, že nie ich chybou došlo k spornému určeniu hraníc pozemkov, o čom sa

dozvedeli až v priebehu tohto konania na základe znaleckého dokazovania. Nebolo v ich možnostiach,
aby o takomto závere mali vedomosť, nakoľko uvedenú skutočnosť bolo možné zistiť len na základe
rozsiahleho a komplikovaného znaleckého dokazovania. Preto aj toto je skutočnosť, ktorá mala byť
súdom vzatá do úvahy pri rozhodovaní o povinnosti náhrady trov konania. Ak by teda aj mal byť
žalobca úspešný v tomto konaní, tak s určitosťou je vytvorený priestor pre konštatovanie, že žiadna zo

strán konania nemá nárok na náhradu trov konania. Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a
zároveň, aby vec vrátil Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že žalovaní v II. časti odvolania citovali

„vytrhnuté" body odôvodnenia napadnutého rozsudku a tiež citovali určité svoje tvrdenia, najmä z
pojednávania zo dňa 24. 03. 2016, pričom z odôvodnenia odvolania nie je zrejmé, ktorý z uvedených
odvolacích dôvodov žalovaní uplatňujú pri svojom jednotlivom odôvodnení. Uviedol, že tvrdenie
žalovaných je zmätočné a tiež nelogické, nakoľko v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca
kúpil od svojich predchodcov (J. v roku 2000 parc. č. 140/11 o výmere 850 m2, pričom táto bola zo

strany žalovaných (od ich pozemku) už oddelená oplotením, ktoré realizovali žalovaní. To potvrdili aj
žalovaní. Žalobca v roku 2006 zrealizoval na uvedenom pozemku stavbu rodinného domu, za dodržania
právnych predpisov, t.j. vzdialenosť 2 metre od plotu. Žalovaný v 1. rade na prvom pojednávaní dňa
09. 10. 2012 (v konaní č. k. 9C/123/2012) tvrdil, že oplotenie (ktoré videl na fotodokumentácii) postavil
v roku 1983 (fotodokumentácia oplotenia bola pripojená žalobcom, ako žalovaným v tom čase, k

jeho vyjadreniu k žalobe). Popri tomto existujúcom oplotení (stĺpy, železo, betón) si žalobca zo svojej
časti pozemku č. 140/11, postavil murované oplotenie, a to po tom, ako mu Obec Podhorany listom
zo dňa 28. 05. 2008 oznámila, že nemá námietky voči stavbe murovaného oplotenia. Až v roku
2011 sa žalovaní domáhali na Obce Podhorany odstránenia murovaného oplotenia žalobcu, pričom
žalovaní boli v tejto veci odkázaní na podanie cestou súdu v stanovenej lehote, čo neurobili. Žalovaní

nadobudli parcelu č. 140/3 od Obce Podhorany v roku 2003-2004. Žalobca poukázal na rozpory v
tvrdení žalovaných spočívajúcich v skutočnosti, že na začiatku celého súdneho sporu, keď žalovaní
boli žalobcami, nikde v žalobe, vyjadreniach, ani pri svojej účasti na pojednávaniach, netvrdili, že by
realizovali viacero oplotení, a to ani pred nadobudnutím parc. č. 140/11 žalobcom. Žalobca tak, ako to už
uviedol, kúpil od svojich predchodcov pozemok, ktorý bol oplotený a on, ani jeho predchodcovia nikdy s

oplotením nemanipulovali. Žalovaní užívali susedný pozemok až po oplotenie, tak ako je to zachytené
na fotodokumentácii (po oplotenie popri murovanom múre) a rovnako ho užívajú doteraz. Svoje ničím
nepreukázané tvrdenie o realizácii oplotenia v roku 1997, uviedli na pojednávaní až v roku 2016, t.j. o
4 roky neskôr, v konaní 9C/46/2015. V jednom okamihu žalovaní tvrdia, že oplotenie postavili v roku
1983 - v čase vyvlastňovania pozemkov a v druhom okamihu tvrdia, že oplotenie postavili v roku 1997,

kedy ohradili parcelu č. 140/3, ktorú však nevlastnili, resp. uvádzajú iné roky. Pri tomto účelovom tvrdení
žalovaných je nutné uviesť, že žalovaní uzavreli kúpnu zmluvu s Obcou Podhorany až v roku 2003-2004,
a nie v roku 1997, kedy ani nevedeli o existencii nejakej parcely č. 140/3, a teda tiež nie je zrejmé, z
akého právneho dôvodu by si oplocovali pozemok, ktorý im v tom čase nepatril. Obec Podhorany bolazaevidovaná ako vlastník parc. č. 140/3 na LV č.. až v roku 2001. Žalovaní svoje tvrdenie o stavbe plota
v roku 1997, ani v inom čase, ničím nepreukázali, pričom stavbu plota je možné realizovať iba podľa
podmienok stavebného zákona. Neozrejmili tiež, kde ploty stavali, na ktorom mieste, akými predpismi

a povoleniami sa v daných obdobiach riadili, ako a na základe čoho si určovali hranice pozemkov.
Nepravdivosti a účelovosti tvrdení žalovaných nasvedčuje aj fakt, že žalovaný v l. rade najskôr (v roku
2012) tvrdil, že oplotenie postavil v roku 1983 a jeho právny zástupca toto tvrdenie žalovaného (v roku
2016) ozrejmil tak, že išlo o plot, ktorý žalovaný v l. rade postavil v roku 1997, a ktorý zohľadňoval hranicu
medzi jeho pozemkom a obecným pozemkom a neskôr dokúpil aj ten obecný pozemok a žalovaný

odstránil oplotenie vybudované v roku 1997, po postavení murovaného oplotenia zo strany žalobcu, čo s
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je nelogické. Žalobca však na str. 7 uvedenej zápisnice zo dňa
24. 03. 2016 druhý odsek, celú túto zmätočnú výpoveď žalovaného v l. rade, ohľadom ďalšieho oplotenia
spochybnil a mal za to, že výpoveď je nepravdivá s poukazom na jeho výpovede na predchádzajúcich
pojednávaniach. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, považuje tvrdenie žalovaných, uvedené na str. 8
odvolania, k bodu 77. napádaného rozhodnutia, o tom, že žalobca žiadnym spôsobom nikdy nepoprel

tvrdenia žalovaných o stavbe plotov, za účelové a zavádzajúce. Z argumentácie žalobcu je jednoznačne
zrejmé, že žalovaní začali namietať stavbu murovaného oplotenia až v roku 2011, kedy Obec Podhorany
začala priestupkové konanie vo veci porušenia stavebného zákona, a ktoré bolo následne zastavené
z dôvodu, že žalobca preukázal povolenie stavebného úradu (ohlásenie drobnej stavby) s tým, že
tento voči drobnej stavbe nemal žiadne námietky. Žalobca účelovosť vidí aj v tom, že žalovaný v l.

rade do zápisnice z pojednávania zo dňa 24. 03. 2016 uviedol, že plot bol postavený asi okolo roku
2007, nevie to však presne. Takže žalovaný v roku 2016 už sám nevedel a nepamätal si, či a kedy
vôbec nejaké oplotenie staval. Žalovaný v priebehu konania uviedol roky 1983, 1997 a 2007, pričom
rozdiely v rokoch - 10 rokov a viac mu zjavne nerobia problém. Príslušné povolenie stavebného úradu
na stavbu plota však do rozhodnutia súdu nepredložili. Tieto účelové tvrdenia žalobca okamžite na

pojednávaní dňa 24. 03. 2016 spochybnil. Žalobca, aj jeho právni predchodcovia užívali pozemok - parc.
č. 140/11 v stave, v akom sa v súčasnosti nachádza a to minimálne od roku 1983. Aj právny zástupca
žalovaných na pojednávaní dňa 29. 01. 2015 (v konaní č. k. 9C/123/2012 v tom čase ako žalobcov)
uviedol, že faktické užívanie nehnuteľnosti ako také sporné nie je a nebude. Zo strany žalovaných došlo
k odstráneniu oplotenia (existujúceho popri murovanom oplotení) po podaní žaloby žalovanými v roku

2012 (sp. zn. 9C/123/2012), pričom vlastne do podania žaloby žalobca a aj jeho právni predchodcovia
rešpektovali hranice pozemkov tak, ako boli vytvorené žalovaným v l. rade stavbou jeho oplotenia.
Žalobca nebol pri nadobudnutí vlastníctva právnymi predchodcami a ani žalovanými oboznámený s tým,
že by hranice pozemku nemali byť totožné s aktuálnym oplotením, práve naopak, aj žalovaní susediace
pozemky naďalej užívali v takej výmere, v akej boli oplotené. Po podaní žaloby žalovanými v konaní

9C/123/2012 (o odstránenie neoprávnenej stavby) bol uznesením prvostupňového súdu zo dňa 07. 08.
2013 ustanovený znalec Ing. Roman Wágner. Znalec vypracoval znalecký posudok č. 18/2013, z obsahu
ktoréhojednoznačnevyplýva,ževgeometrickompláneč.241-1-2510-8-81,akovjedinom,jezakreslený
tak právny stav (pozemno-knižný), ako aj stav podľa registra C-KN. Znalec na str. 5 znaleckého posudku
uviedol, že porovnal rastre katastrálnej mapy a rastre mapy určeného operátu (pozemno-knižné mapy

a výsledkami geom. plánov následne vytváraných č. 23/97, 58/2011 a 119/2011, pričom zistil, že tieto
nenadväzujú na pôvodný geom. plán č. 241-1-2510-8-81 (ktorý ako jediný vytvoril a definoval hranice
pozemkov parc. č. 138/3 a 140/3), výsledkom čoho je, že novovytvorená parc. č. 140/3 o výmere 29
m2 (geom. plán č. 119/2011) sa nachádza na pôvodnej parc. č. 140/2, ktorá bola výlučným vlastníctvom
právnych predchodcov žalobcu. Žalovaní túto parcelu nadobudli od Obce Podhorany kúpnou zmluvou

v roku 2004. Znalec zistil, že poloha odpredávanej parcely bola síce zadefinovaná geometrickým
plánom (č. 119/2011), ktorý však nebol v súlade s vyššie uvedeným GP z roku 1988. V závere tejto
časti znaleckého posudku znalec uviedol, že hranica pozemku parc. č. 140/3 nezodpovedá hraniciam
pozemkov definovaných v geom. pláne č. 241-1-2510-8-81, čo jednoznačne vyplýva aj z prílohy č. 4
znaleckého posudku, ktorá zobrazuje hranice pôvodných právnych PK pozemkov (najmä č. 140/2 vo

vlastníctveprávnychpredchodcovžalobcu).Napojednávanídňa29.01.2015súdomustanovenýznalec
Ing. Wágner uviedol, že parc. č. 140/3 nie je v súlade s právnym stavom, teda s pôvodnými parcelami
č. 440/22. Uviedol tiež, že to, čo je uvedené na str. 5 ZP, kde uvádzal, že parc. č. 140/3 sa nachádza
na časti pozemku pôvodnej parc. č. 140/2, znamená, že je sčasti navrstvená na pôvodnej parcele č.
140/2. Nevedel sa však vyjadriť, v akej časti. S poukazom na výsledky znaleckého dokazovania, žalobca

na pojednávaní dňa 29. 01. 2015 podal návrh na určenie vlastníckeho práva parc. č. 140/3 a parc. č.
138/8. Žalobca sa až na pojednávání v uvedenom čase (v roku 2015) dozvedel o duplicite vlastníctva.
Následne na pojednávaní dňa 24. 03. 2016 žalobca žiadal prvostupňový súd o pripustenie zmeny petitu
a jeho doplnenie. Súčasne navrhol doplniť znalecký posudok č. 18/2013 uvedeným znalcom, vrátanezakreslenia parcely č. 140/3 a 138/8 v rozsahu zasahujúcom na pôvodnú parcelu č. 140/2. Žalobca tak
do vypracovania znaleckého posudku č. 18/2013 nemal vedomosť o tom, že parc. č. 140/3 a 138/8 sú
navrstvené a nachádzajú sa na jeho parcele pôvodne označenej ako parc. č. 140/2, teda sa prekrývajú.

Takže do tejto doby mal za to, že je to jeho parcela, resp. parcela jeho právnych predchodcov, avšak
očíslovaná ako parcela č. 140/11 (pôvodne 140/2). Čo sa týka vydržania, súd sa s týmto riadne a
dostatočne vysporiadal v bode 72. napadnutého rozhodnutia. Z podkladov nachádzajúcich sa v spise
jednoznačne vyplýva, že sporné parcely 140/3 a 138/8 boli vytvorené z parciel patriacich predchodcom
žalobcu. Parc. č. 140/3 bola sčasti vytvorená z pôvodného pozemku p. č. 140/2 o výmere 25 m2 (diel

2) vo vlastníctve predchodcov žalobcu a z časti z pôvodného pozemku p. č. 922/3 o výmere 4 m2 (die
13), a teda tieto nikdy neboli vlastníctvom žalovaných, ani ich právnych predchodcov. Parcela č. 138/8
bola celá vytvorená z pôvodného pozemku p. č. 140/2 o výmere 17 m2 (diel 1). Žalovaný v l. rade
svoje tvrdenia neustále mení, prispôsobuje danej situácii k tvrdeniu žalobcu, avšak ničím svoje tvrdenia
nepreukazuje. Celé svoje odvolanie žalovaní založili na (nepreukázanom) tvrdení o stavbe plotov v
rôznych obdobiach. V čase, keď kúpil pozemok - parc. č. 140/11 v roku 2000, tak zo strany žalovaných

stálo oplotenie a to tak, ako je to zachytené na fotodokumentácii, založenej v spise. Úplne nelogicky
pretovyznievatvrdeniežalovanýchvodvolaní,žesajednalooplotmedziparc.č.140/11aparc.č.140/3,
pričom žalovaný menil iba pletivo, pričom v danom čase neboli vlastníkmi parc. č. 140/3, t.j. žalovaní
postavili plot na cudzom pozemku a súčasne ešte ani nemali mať vedomosť o existencii parcely č. 140/3
(obec túto mala zaevidovanú až v roku 2001). Žalobca poukázal aj na obsah zápisu celého pojednávania

zo dňa 09. 10. 2012, kedy žalovaný v l. rade uviedol, že pôvodné oplotenie demontoval pred týždňom
alebo dvoma pred pojednávaním a žalovaný realizoval murované oplotenie vedľa nim zrealizovaného
oplotenia. Žalovaní tiež v uvedenej zápisnici uviedli, že žalovaný (teraz žalobca) im nikdy nič nehovoril,
t.j.čiakedybudestavaťdom,plotapod....atiežuviedli,žeanionijemuničnehovorili,avšakbezdôvodne
tvrdia, že žalobca vedel, že bude stavať na ich pozemku. Tvrdenie žalovaných o „signáloch” je vytrhnuté

z konceptu výpovede žalobcu, ktorý uviedol, že v roku 2000 kúpil pozemok, postavil rodinný dom na
ňom v r. 2006 a v roku 2008 murované oplotenie. Uviedol iba, že boli signály z druhej strany, avšak
tieto bližšie nešpecifikoval, (obsahom, časom, od koho...) Nahradiť tvrdenie účastníka domnienkami
nie je možné. Žalovaní boli zastúpení právnym zástupcom, ktorý nevyžadoval objasnenie/upresnenie/
doplnenie/zmena tvrdenia žalobcu v uvedenom smere, a preto v rámci odvolania túto výpoveď nie je

možné vykladať na ťarchu žalobcu a takým spôsobom, ako to druhému účastníkovi vyhovuje. Žalobca
má za to, že súd v bode 61. napadnutého rozsudku správne zistil skutkový stav a tento aj uviedol v
uvedenej časti odôvodnenia rozsudku. Žalovaní špekulatívne, bez právneho odôvodnenia konštatujú,
že ani právni predchodcovia žalobcu nemohli byť dobromyseľní pri držbe sporných pozemkov, pričom
ale z podkladov predložených v uvedenom konaní je zrejmé, o aké parcely sa jedná, ako tieto boli

vytvorené a kde sa polohovo nachádzajú. Žalobca má za to, že v konaní bolo preukázané vlastníctvo
predchodcovžalobcukpozemkom,zktorýchnáslednebolivytvorenéspornépozemky.Tvrdeniužalobcu
nasvedčujú nielen dedičské rozhodnutia a iné nadobúdacie tituly, ale aj výsledky katastrálnej inšpekcie
(vykonanej na podnet žalovaných), geom. plán č. 241-1-2510-8-81, znalecké posudky znalca Ing.
Wágnera a tiež (kontrolný) znalecký posudok Ing. Vetterovej. Zo všetkých okolností je zrejmé, že

žalovaní sporné pozemky nikdy neužívali a tieto ani nikdy nemohli užívať, nakoľko sa tieto nachádzali na
parc. č. 140/11. Vlastníkom sporných nehnuteľností neboli nikdy ani právni predchodcovia žalovaných.
Žalovaní spochybňujú dobrú vieru žalobcu a poukazujú na dobrý vzťah s predchodcom žalobcu - p. O.
J. - susedom, ktorý bol jeden z predávajúcich parc. č. 140/11 žalobcovi, tvrdiac, že tento musel mať
vedomosť o skutočných hraniciach pozemku č. 140/11. Žalobca má za to, že uvedeným tvrdením, ničím

nepodloženým, nemôže byť založená pochybnosť súdneho rozhodnutia, kedy z takéhoto tvrdenia nie
je ani zrejmé, o aké „skutočné" hranice pozemku sa vlastne jednalo a z akého dôvodu by mal mať iba
p. O. J. vedomosť o nejakých žalovanými stanovených hraniciach pozemku a ostatní spoluvlastníci nie.
Tvrdenia žalovaného v l. rade sú protirečivé. K účelovým tvrdeniam žalovaných, vytrhnutým z kontextu
celého odôvodnenia napadnutého rozsudku, poukázal na skutočnosť, že vlastníctvo parcely č. 140/11

nikto nespochybnil v danom konaní. Má za to, že závery oboch znaleckých posudkov je potrebné vnímať
komplexne, nakoľko obaja znalci, ani súd, nehovorili o neexistencii dotknutých parciel, hovorili o ich
vzniku, rozmeroch, výmere a najmä polohovom umiestnení. Táto skutočnosť vyplýva z ďalších odpovedí
znalkyne Ing. Vetterovej na stranách 8-12 posudku č. 02/2019, pričom je zrejmé, že geom. plánom č.
241-1- 2510-8-81 bolo preukázané polohové určenie sporných parciel (k čomu dospela aj katastrálna

inšpekcia Úradu geod. kartografie a katastra SR) a následne vyhotovené geom. plány č. 23/97, 58/2011
a 119/2011 nie sú v súlade s týmto geom. plánom, pričom znalkyňa uviedla, že podľa geom. plánu
č. 23/97 je aj parcela žalobcu č. 140/11 umiestnená-posunutá tak, ako je to uvedené v prílohe č.
16 posudku. Z obsahu bodu 80. odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd nespochybnil existenciudotknutých parciel ako takých, ale poukázal na ich nesprávne polohové umiestnenie, nadväzujúce na
uvedené geom. plány č. 23/97 a 119/2011, nakoľko geom. plán č. 58/2011 nebol zapísaný do katastra
nehnuteľností. Žalobca poukázal na odôvodnenia napádaného rozsudku, v ktorom súd uviedol, že v

danom prípade ide o spor kvôli hranici pozemkov, ako aj určeniu vlastníckeho práva k parc. č. 140/3
a 138/8. Predmetom tohto súdneho sporu nie je šírka ani dĺžka pozemkov, ale v skutočnosti určenie,
kadiaľ prechádza hranica pozemkov so susednými pozemkami spolu s vymedzením plochy, ktorá by
mala vlastnícky patriť žalobcovi. S poukazom na uvedené sa súd inými skutočnosťami nezaoberal,
skúmal, kde sa nachádzala pôvodná hranica medzi pozemkami žalobcu a žalovaných a tiež podmienky

vydržania. K tvrdeniu žalovaných o nevysporiadaní sa so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré
žalovaní počas konania súdu uvádzali, uviedol, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada.
Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil.
Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli

preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Žalobca mal s poukazom na uvedené za to, že súd veľmi podrobne, dôsledne a vyčerpávajúco odôvodnil
svoje rozhodnutie v predmetnej veci a žalovaní v odvolaní neuviedli žiadne argumenty, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť napadnuté rozhodnutie. K trovám konania uviedol, že žalovaní nežiadali súd o
preskúmanie dôvodov hodných osobitného zreteľa a ani nepredložili ohľadom takej skutočnosti žiadne

podklady. Žalobca má za to, že dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade nie sú dané.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Zároveň žalobca žiadal o náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaní v 1. a 2. rade k vyjadreniu žalobcu uviedli, že žalobca obsahom svojho vyjadrenia nijakým

spôsobom nevyvrátil skutočnosti, ktoré uviedli v nimi podanom odvolaní. V odvolaní uviedli všetky
podstatnéskutočnosti,ktorépovažujúzarelevantné,pričomzobsahuvyjadreniažalobcuimnevyplynula
potreba korigovať skutočnosti, ktoré uviedli do ich odvolania.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovanými v 1.
a 2. rade, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný

skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§
383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po
preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Žalovaní (v spore sp. zn. 9C/123/2012 ako žalobcovia) podali dňa 04. 09. 2012 proti žalobcovi (v
spore sp. zn. 9C/123/2012 ako žalovaný) žalobu, ktorou sa domáhali, aby žalobca odstránil na vlastné
náklady neoprávnenú stavbu murovaného oplotenia nachádzajúceho sa na pozemkoch žalovaných na
parc. č. 140/3 a parc. č. 138/8 v k. ú. W., ako aj nahradil trovy konania. Uviedli, že sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. W. ako parc. č. 140/3 (LV č. XXXX) a žalovaný

v 1. rade vlastníkom parc. č. 138/8 (LV č. XX) a žalobca je vlastníkom susediacich nehnuteľností
evidovaných ako parc. č. 140/11, 140/3 spolu s domom súp. č. XXX (LV č. XXXX),
k. ú. W.. V roku 2011 žalovaní zistili, že žalobca začal s realizáciou stavby murovaného plota nie
na svojom pozemku, ale na pozemkoch žalovaných. Podľa nich ide o neoprávnenú stavbu podľa §
135c Občianskeho zákonníka, pretože ju žalobca realizoval bez ich súhlasu. Žalovaní ho opakovane

upozorňovali na to, že stavbu realizuje na ich pozemkoch, žiadali ho, aby nepokračoval so stavbou,
resp. aby zhotovenú stavbu z ich pozemku odstránil, čo ale žalobca odmietol. Snažili sa chrániť svoje
práva aj cestou stavebného úradu, ktorý ich rozhodnutím č. 275-100/2011-04-Ba zo dňa 26. 05. 2011
odkázal na príslušný súd. Neoprávnená stavba ich značným spôsobom ruší ako vlastníkov v pokojnom
užívaní a vo voľnom nakladaní s predmetom vlastníctva. V priebehu tohto konania podal žalobca (v

spore sp. zn. 9C/123/2012 ako žalovaný) na pojednávaní dňa 29. 01. 2015 vzájomnú žalobu o určenie
vlastníckeho práva k parcele č. 140/3 a parc. č. 138/8, ktoré súd vylúčil na samostatné konanie (vedené
teraz pod sp. zn. 9C 46/2015) a následne konanie vedené pod sp. zn. 9C 123/2012 uznesením zo dňa
02. 03. 2013 č. k. 9C 123/2012-227 prerušil.7. Žalobca sa podanou žalobou (pôvodne vzájomnou žalobou) domáha určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. W., obce B., okres I., parcela registra C evidovaná na

katastrálnej mape Katastrálneho úradu Nitra, Správa katastra Nitra v spoluvlastníckom podiele 1/1
zapísané na LV č. XXXX pod č. 140/3 - záhrady o výmere 29 m2 a na LV č. XX ako parcela č. 138/8
- záhrady o výmere 17 m2 a to z titulu nadobudnutia vlastníckeho práva titulom vydržania. Žalobu
odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9C/123/2012 sa žalovaní v
postavení žalobcov domáhajú uloženia mu povinnosti na vlastné náklady odstrániť stavbu murovaného

oplotenia na pozemkoch č. 140/3 a 138/8. V žalobe uviedol, že do výlučného vlastníctva nadobudol
parcelu č. 140/11 a to záhradu o výmere 850 m2 titulom kúpnej zmluvy zo dňa 04. 07. 2000, ktorej vklad
bol povolený dňa 26. 07. 2000 a do doby uzavretia kúpnej zmluvy predávajúci predmetný pozemok
nerušene po dobu dlhšiu ako 10 rokov užívali, pričom išlo o oplotený pozemok žalovanými od roku
1983 a v súlade so stavebným povolením vydaným Obcou Podhorany, právoplatným dňa 31. 03. 2006,
realizoval stavbu rodinného domu, ktorý aj bol skolaudovaný rozhodnutím v roku 2009 a v roku 2008

ohlásil stavebnému úradu drobnú stavbu - oplotenie, ktoré realizoval na svojom pozemku popri už
existujúcom oplotení postavenom žalovanými, ktorá skutočnosť vyplýva z fotodokumentácie od roku
2005, ako aj z vyjadrenia žalovaných, ktorí svoje oplotenie ku dňu podania ich žaloby odstránili s
cieľom domáhať sa odstránenia murovaného oplotenia z dôvodu, že je postavené na ich parcelách.
Poukázal na to, že tak ako jeho právni predchodcovia predmetný pozemok vymedzený oplotením

žalovaných po dobu dlhšiu ako 10 rokov užíval v dobrej viere a dobromyseľne, že mu patrí, nebol pri
nadobudnutí vlastníctva právnymi predchodcami ani žalovanými s tým, že by hranice pozemku nemali
byť totožné s aktuálnym oplotením, práve naopak. žalovaní susediace pozemky užívali v takej výmere,
v akej boli oplotené, a navyše, ide o takú časť pozemku, ktorú v teréne, vzhľadom na výmeru, nie je
možné spozorovať voľným okom. Ďalej uviedol, že v roku 2003 žalovaní ako kupujúci odkúpili od Obce

Podhorany pozemok č. 140/3 v celosti a jemu nie je zrejmé, o akú parcelu sa jednalo, ako bola zameraná
a kde sa nachádzala, pričom podľa znaleckého posudku sa táto parcela o výmere 29 m2 nachádza
na časti pôvodnej pozemno-knižnej parcely č. 140/2, ktorej vlastníkmi boli jeho právni predchodcovia,
a na ktorej je zároveň postavené jeho oplotenie, ktoré keď staval popri pôvodnom plote, mal za to, že
nadobudol vlastníctvo k spornému pozemku vydržaním, pričom žalovaný v 1. rade uviedol v roku 2012,

že oplotenie postavil ešte v roku 1983, v dôsledku čoho už jeho právny predchodca užíval tento pozemok
za oplotením dobromyseľne ako vlastný, a naďalej ho nerušene užíva aj on, a to až do podania návrhu
o odstránenie neoprávnenej stavby. Ďalej zdôvodnil návrh tým, že pri výstavbe oplotenia, ktorú stavbu
realizoval na základe oznámenia stavebnému úradu k ohlásenej drobnej stavbe dodržal bezpečnostné
parametre. Podaním zo dňa 21. 06. 2018 žalobca žalobu rozšíril a okrem už žalovaného petitu o

určenie vlastníckeho práva žiadal určiť aj priebeh hranice medzi predmetnými nehnuteľnosťami podľa
grafickej prílohy č. 3 a 4 znaleckého posudku č. 18/2013 zo dňa 14. 11. 2013, vyhotoveného znalcom
Ing. Romanom Wágnerom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku. Súd prvej inštancie toto
rozšírenie žaloby uznesením na pojednávaní dňa 21. júna 2018 pripustil. Uznesením zo dňa 15. 06.
2021 č. k. 9C/46/2015-454 spojil veci vedené na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9C/123/202 a pod

sp. zn. 9C/46/2015 na spoločné konanie a následne o nich rozhodol súd prvej inštancie napadnutým
rozsudkom (druhým v poradí).

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podanéhoodvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovanými v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne
posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci
podstatné skutočnosti, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody

podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam
uvedeným v odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade odvolací súd uvádza nasledovné:

12. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania, resp. strany sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu),
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(bližšie pozri rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04).

Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad.“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci

Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303
A a č. 303 B).

13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II.
ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí

súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01.07.2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III.
ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva ale nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

14. Pokiaľ ide o namietanie žalovaných v 1. a 2. rade, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s ich

argumentáciou a vzal do úvahy len jednostranné tvrdenia žalobcu a fakty, ktoré boli na prospech výroku
o vydržaní žalobcu, preto je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný, s takýmto
odvolacím dôvodom žalovaných v 1. a 2. rade sa odvolací súd nestotožňuje. Súd prvej inštancie
vychádzal pri rozhodovaní z vyjadrení oboch strán sporu a vykonaného dokazovania, preukázaného
zhodnými tvrdeniami strán alebo preukázanými tvrdeniami niektorej zo strán sporu, pričom hodnotil

aj zmenu skutkových tvrdení niektorej zo sporových strán v priebehu konania. Súd prvej inštancie
vykonané dôkazy zhodnotil z hľadiska ich pravdivosti, riadiac sa zásadou voľného hodnotenia dôkazov,
pričom hodnotil každý dôkaz jednotlivo, ako aj všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol
na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Vychádzajúc z takto vykonaného dokazovania, dal súd prvejinštancie v napadnutom rozsudku odpovede na všetky skutkovo a právne rozhodujúce argumenty, preto
je táto námietka žalovaných ohľadne nedostatočného odôvodnenia nedôvodná.

15. K odvolacím námietkam žalovaných v 1. a 2. rade, na podporu správnosti záverov súdu prvej
inštancie, odvolací dodáva nasledovné: Nosným dôvodom odvolania žalovaných, od ktorých v odvolaní
ďalej argumentuje, je nesprávny záver súdu prvej inštancie v bode 61. napadnutého rozsudku, s čím
žalovaní nesúhlasia a poukazujú na zmenu ich vyjadrenia na pojednávaní dňa 24. 03. 2016, kde už
žalovaný v 1. rade uvádzal ohľadne týchto skutočností iné skutkové tvrdenia, čo mal súd zohľadniť. Čo

sa týka nesprávnych skutkových záverov súdu prvej inštancie, teda, že žalovaný v 1. rade v roku 1983
oplotil pozemok, ktorý aj užíval a až následne kúpil od Obce Podhorany parc. č. 140/3 v roku 2003, treba
uviesť, že toto je tvrdenie žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 09. 10. 2012 (sp. zn. 9C/123/2012),
pričom odlišné skutkové okolnosti uvádzané žalovaným v 1. rade na pojednávaní dňa 24. 03. 2016 boli
podanéažpotom,čozoznaleckéhoposudkuIng.RomanaWágnera č.18/2013vyplývalpriebehhraníc,
ktoré vyvracali tvrdenia žalovaného v 1. rade uvádzané v ňom podanej žalobe vedenej pod sp. zn. 9C

123/2012, a ktoré uviedol na pojednávaní dňa 9. 10. 2012 za prítomnosti jeho vtedajšieho zástupcu.
Nové skutkové tvrdenia žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 24. 03. 2016 neboli podložené
žiadnymi dôkazmi a zo žiadneho dôkazu žalovaného v spise, ním tvrdené skutočnosti nevyplývajú,
teda to, že okrem terajšieho plotu medzi parcelami žalobcu a žalovaných, vybudovaného žalobcom a
pletivového plotu, vybudovaného žalovaným v 1. rade, ktorý on odstránil, by v minulosti existovalo ešte

ďalšie, tretie oplotenie, pričom, ak chcel od tohto skutkového tvrdenia vyvodiť nejaké závery, mal to v
konaní preukázať. Po výpovedi žalovaného v 1. rade a jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa
24. 03. 2016 pritom právna zástupkyňa žalobcu na tieto nové skutkové tvrdenia reagovala a uviedla, že
žalovaný dnes vypovedal nepravdivé údaje, teda tieto skutkové tvrdenia žalovaného v 1. rade poprela.
Popretím skutkového tvrdenia žalovaného v 1. rade potom preniesla dôkazné bremeno na žalovaného

v 1. rade, ktorý na preukázanie svojho tvrdenia žiadne dôkazy nenavrhol vykonať, preto ohľadom tohto
svojho tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno. Keďže žalobca tvrdil, že boli len dve oplotenia, a nie ešte
ďalšie tretie oplotenie, on nemal čo dokazovať a dôkazné bremeno bolo preto práve na žalovanom v
1. rade.

16. Odvolací súd pri takomto hodnotení dôkazov vychádzal z toho, ako dôkazné bremeno rozobral
NS SR v rozsudku z 11. apríla 2017 sp. zn. 3Cdo 2/2016, v ktorom uviedol, že dôkazné bremeno
ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V
niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k

dispozícii informácie o skutočnostiach významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má
tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň
„oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje
„vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie
dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú

vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena (rozsudok NS SR z 11.
apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).

17. K ďalším odvolacím námietkam je potrebné uviesť, že v konaní vykonané znalecké dokazovanie
podporuje závery žalobcu, ktorý od začiatku sporu, ešte ako žalovaný v konaní sp. zn. 9C 123/2012

tvrdil, že kúpil pozemok ohradený zo štyroch strán, pričom pri budovaní oplotenia toto posunul smerom
do svojho pozemku, oproti oploteniu, ktoré vybudoval žalovaný v 1. rade. Argumentáciu súdu, uvedenú
v bode 61. napadnutého rozsudku, odvolací súd nepovažuje za nepravdivú, ale zmenu skutkových
okolností tvrdenú žalovaným v 1. rade za účelovú a jeho neskoršiu výpoveď prispôsobenú tomu, čo
bolo zistené znaleckým posudkom Ing. Wágnera, keď už v neskoršom vyjadrení žalovaný neuvádzal, že

plot postavil v roku 1983, ale v roku 1997. Pokiaľ žalovaný v 1. rade uvádzal, že mal veľmi dobrý vzťah
s právnym predchodcom žalobcu, ktorý vedel, čo patrí do jeho vlastníctva, a teda nemožno započítať
do vydržacej doby žalobcu aj vydržaciu dobu jeho právnych predchodcov, k tomu je potvrdené uviesť,
že tak by tomu mohlo byť iba v prípade, ak by žalovaný v 1. rade preukázal ním tvrdené skutkové
okolnosti o ním vybudovanom plote v roku 1997 a preukázaní zmeny v oplotení pozemku žalobcu, čo

však žalovaný v 1. rade v konaní nepreukázal, preto je táto jeho argumentácia bezpredmetná. Preto
aj podľa odvolacieho súdu je potrebné a možné do vydržacej doby žalobcu započítať vydržaciu dobu
jeho právnych predchodcov, pretože ohľadne iného záveru žalovaný v 1. rade v priebehu konania
nepredložil žiadne dôkazy. Čo sa týka tvrdenia žalovaných v odvolaní, že žalobca sám potvrdil, žemal vedomosť o tom, že mal z ich strany určité signály o tom, že užíva pozemky, ktoré patrili im, k
tomu je potrebné uviesť, že z hľadiska prerušenia dobromyseľnej držby žalobcu nestačia nejaké signály
(neuviedol ani, kedy mali začať), ale konkrétne preukázané tvrdenia žalovaných, ktoré u žalobcu mohli

vyvolať dôvodné pochybnosti. Ani v odvolaní žalovaní nešpecifikujú, ktoré ich konkrétne signály a v
akom konkrétnom období mali u žalobcu vyvolať dôvodné pochybnosti o jeho dobromyseľnej držbe,
len všeobecne uvádzajú, že to bolo už pred rokom 2006. Súd prvej inštancie pritom k tomuto uviedol,
že oprávnená držba žalobcu a jeho právnych predchodcov bola preukázaná za obdobie od roku 1983
až do r. 2006, kedy bol žalobca vyrozumený o podaní žalovaného v 1. rade ohľadom spornosti hranice

pozemku. V žalobe pod sp. zn. 9C 123/2012 sami žalovaní v 1. a 2. rade uvádzali, že v roku 2011
zistili, že žalobca (v tom konaní žalovaný) realizoval predmetnú stavbu nie na svojom pozemku, ale
na pozemkoch patriacich do vlastníctva žalovaných, konkrétne na parc. č. 140/3 a parc. č. 138/8,
svoje vlastnícke právo sa snažili chrániť aj cestou príslušného stavebného úradu, ktorým bola Obec
Podhorany, kde podali žiadosť o odstránenie stavby - murované oplotenie, žiadosť o odstránenie stavby
bola podaná dňa 28. 03. 2011. Z tohto potom vyplýva, že samotní žalovaní v nimi podanej žalobe

uvádzali, že o tom, že žalobca realizoval stavbu plotu nie na svojom pozemku, sa dozvedeli až v roku
2011. Žalovaní kúpili od Obce Podhorany pozemok parc. č. 140/3 v roku 2003 (vklad povolený až
v roku 2004), teda pred týmto rokom to ani nemali dôvod namietať, pričom tvrdenie žalovaného, že
už pred rokom 2006 namietal, že žalobca užíva pozemky, ktoré mu nepatria, v konaní preukázané
nebolo, odvolateliaanivodvolanínepoukázalinadôkazy,zktorýchbytovyplývalo.Zatakýchtookolností

považuje odvolací súd tvrdenie súdu prvej inštancie, že po celú dobu (minimálne od roku 1983 do roku
2006) nebol nikým spochybňovaný skutočný stav, žalobca nemal vedomosť o akomkoľvek nesúlade
stavu skutočného so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností za správny. Rozhodnutie ani ohľadom
tohto záveru nepovažuje odvolací súd za nepreskúmateľné, aj v tejto časti sa súd dostatočne vyporiadal
so všetkými pre posúdenie veci podstatnými skutočnosťami. Pokiaľ namietali, že z rozhodnutia nie je

zrejmé, kedy podľa názoru súdu začali nezhody ohľadom priebehu hraníc vo vzťahu k pozemku s parc.
č. 138/8, k tomu je potrebné uviesť, že skutkové okolnosti k priebehu hraníc medzi parcelami 140/3 a
140/11 a 138/8 a 140/11 sú totožné. Záver súdu v bode 64. napadnutého rozsudku, že žalobca užíval
nehnuteľnosti v takom stave, ako boli v teréne ohraničené oplotením, nerušene od roku 1983, vyplýva
z výpovede samotného v 1. rade na pojednávaní dňa 09. 10. 2012, kde žiadne tvrdenia o tom, že by

existovali dve oplotenia, neuvádzal, ani v priebehu konania k tomuto svojmu tvrdeniu dôkazy nepredložil,
pričom žalobca, ktorý pozemok kúpil až k roku 2000 sa k tomuto nevyjadroval. Ak boli vzťahy medzi
žalovanými a právnym predchodcom žalobcu tak dobré, ako uvádzal žalovaný v 1. rade a tvrdil, že
tento o hranici medzi ich pozemkami vedel, mohol na preukázanie svojho tvrdenia navrhnúť výsluch
svedkov, ktorí by to preukázali, avšak žalovaný v 1. rade žiadne takéto dokazovanie nenavrhoval.

Námietka žalovaných, že ak aj právni predchodcovia vydržali vlastnícke právo k pozemku s parc. č.
140/11, neznamená to, že vydržali už vtedy aj vlastnícke právo k pozemkom s parc. č. 140/3 a 138/8,
nie je dôvodná, pretože znalkyňa Ing. Adriana Vetterová na pojednávaní dňa 01. 06. 2021 uviedla,
že pozemok parc. č. 140/3 a 138/8 sa prekrývajú s parc. č. 140/11 a tvrdenie žalovaného v 1. rade
o existencii ešte ďalšieho oplotenia, v konaní preukázané nebolo. Pokiaľ žalovaní uvádzali, že súd

konštatoval, že spory v súvislosti s užívaním pozemkov a vytýčením hraníc pozemkov neboli sporné
medzi právnymi predchodcami žalobcu a nimi, ako žalovanými, čo bolo výsledkom toho, že medzi nimi
a právnymi predchodcami žalobcu boli dobré vzťahy a každý akceptoval a mal vedomosť o stave, ktorý
bol daný na základe pôvodného - „starého“ oplotenia a tento stav bol prerušený vyvlastnením, avšak
následne došlo k odkúpeniu parcely č. 140/3 od obce, čím sa obnovil v podstate pôvodný stav, toto nie

je pravdivé, pretože žalovaným bola vyvlastnená parc. č. 138/2 vo výmere 662 m2 a predmetom tohto
konania sú dve parcely č. 138/8 vo výmere 17 m2 a parcely č. 140/3 vo výmere 29 m2, teda nemožno
hovoriť o tom, že išlo o obnovenie pôvodného stavu. K napádanému odlišnému spôsobu hodnotenia
jednotlivých parciel súdom, a to parciel č. 140/3, 138/8 a na druhej strane parc. č. 140/11, odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že zo znaleckého posudku Ing. Vetterovej vyplýva, že tak pozemky

CKN parc. č. 138/8 a 140/11, resp. parc. č. 140/3 a 140/11 nie sú zakreslené správne, avšak zároveň
z neho vyplýva, že geometrické plány č. 23/97, 58/2011 a 119/2011 nevychádzajú z platných údajov
katastra, avšak vyjadrenie znalca Ing. Wágnera je správne, na čo poukazovala aj katastrálna inšpekcia
Úradu geodézie, kartografie a katastra SR Ing. Antóniou Kováčovou, teda nemožno hovoriť o odlišnom
hodnotení jednotlivých parciel. Zo znaleckého posudku Ing. Wágnera, ktorý bol následne preskúmaný

Ing. Vetterovou, boli potvrdené závery znalca Ing. Wágnera o tom, z čoho boli parc. č. 138/8 a parc. č.
140/3 vytvorené. To, akým smerom bola parcela č. 140/11 posunutá, nebolo predmetom dokazovania
a nebolo posúdenie danej veci rozhodujúce. Oba tieto znalecké posudky sa zhodli na záveroch znalca
Ing. Wágnera a to, že vyznievajú v neprospech žalovaných, ich bez ďalších dôvodných zistení nerobínesprávnymi.Vzhľadomkzáveromodvolaciehosúduosprávnostizáverovsúduprvejinštancieohľadom
tohto nároku žalobcu sa odvolací súd stotožňuje aj so závermi ohľadom žaloby o odstránenie oplotenia.

18. Žalovaní v 1. a 2. rade podali odvolanie aj voči výroku o trovách konania, keď mali za to, že v
prípade, ak by žalobca bol v konaní úspešný, súd by mal do úvahy vziať aj skutočnosť, že nie ich chybou
došlo k spornému určeniu hraníc pozemkov, o čom sa dozvedeli až v priebehu tohto konania na základe
znaleckého dokazovania, čo by malo byť vzaté do úvahy pri rozhodovaní o povinnosti náhrady trov
konania.

19. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť
povinnosť neúspešnej strane nahradiť trovy konania úspešnej strane. Môže tak urobiť podľa § 257 CSP
a rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán nepriznáva náhradu trov konania. Ide však o ustanovenie, ktoré z
hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady

zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje
všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu,
ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov

hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o
výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia
všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené.

20. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie

§ 257 CSP nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k
uplatneniunárokunasúde,postojstránvkonaní,pričomjepotrebnéprihliadaťkmajetkovým,sociálnym,
osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by
mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery
oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho

prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane účastníkov, a to nielen toho,
v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie
je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich
náhradu, keď mal v konaní úspech.

21. Otázkou aplikácieustanovenia§257CSPsazaoberalajNSSRvrozhodnutísp.zn.2Cdo/102/2017
z 31. júla 2017, v ktorom uviedol, že zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre
každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny
vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. V súvislosti s
požiadavkou dovolateľky na nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania protistrane aj pre dôvody

hodné osobitného zreteľa dovolací súd poznamenal, že ustanovenie § 257 CSP (predtým § 150
ods. l OSP) predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,

aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu
sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného
ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný
charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257
CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné

okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2
MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010, či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za
ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však
treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané
dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k

tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,
nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257
CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je
solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej

protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

22. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd, rozhodujúc o trovách odvolacieho konania, zohľadnil
úspech žalobcu vo veci, ako aj správanie a postoj strán v priebehu konania, a to najmä to, že aj keď je
zrejmé, že ani jedna zo strán nemohla vedieť, že na hranici ich pozemkov vznikla duplicita vlastníctva,

keď sa niektoré parcely prekrývali, žalovaní v 1. a 2. rade aj napriek dvom znaleckým posudkom
Ing. Wágnera, z ktorých tento záver vyplýva a aj po kontrolnom znaleckom posudku Ing. Vetterovej,
nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie a podali odvolanie. Odvolací súd preto o trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal voči žalovaným v 1. a
2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keď pre aplikáciu ustanovenia §

257 CSP nevidel dôvody.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).