Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 27, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/77/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118396112
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6118396112.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzurikovej a členov

senátuJUDr.AnnySnopčokovejaJUDr.JánaAuxta,vovecižalobkyneQ.H.,rod.E.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom J. XXXX/XX, T. T., štátna občianka SR, právne zast. URBÁNI & Partners, s. r. o., so sídlom
Skuteckého 17, Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému L. J., rod. J., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom R. XX/X, XXX XX S., štátny občan SR, v konaní zast. JUDr. Zuzanou Bejdovou, LL.M.,
advokátkou, so sídlom Skuteckého 30, Banská Bystrica, IČO: 37 827 014, o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 21.086,- Eur, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 19C/97/2018-319 zo dňa 06. 08. 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 19C/97/2018-319 zo dňa 06. 08. 2020 p o t v r
d z u j e .

II. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“, alebo aj
„okresný súd“) výrokom I. zastavil konanie o vzájomnej žalobe v časti o zaplatenie sumy 19.230,62

Eur. Výrokom II. zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. XXX,
v katastrálnom území S., obec S., okres T. T., a to k stavbe - rodinný dom so súpisným číslom XX,
postavenej na CKN parcele číslo XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 160 m2. Výrokom
III. súd vyslovil, že vyporiadava podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnosti, zapísanej na
LV č. XXX, v katastrálnom území S., obec S., okres T. T., a to k stavbe - rodinný dom so súpisným
číslom XX, postavenej na CKN parcele číslo XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 160 m2
tak, že túto nehnuteľnosť prikazuje do výlučného vlastníctva žalovaného v podiele 1/1. Výrokom IV.

súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom náhrady za prikázaný spoluvlastnícky podiel žalobkyni
sumu 35.000,- Eur, a to v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom V. súd vzájomnú žalobu
žalovaného zamietol. Výrokom VI. súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania o žalobe v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o určení výšky náhrady trov konania žalobkyne. Výrokom VII. súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalobkyne.

2. V odôvodnení predmetného rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou,
doručenou súdu dňa 17. 12. 2018, v spojení s opravou chýb v písaní, doručenou súdu dňa 22. 01.
2019, domáhala, aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnosti, zapísanej naLV č. XXX, rodinnému domu a parc. č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie a vyporiadal ho tak, že
predmetnú nehnuteľnosť prikáže do výlučného vlastníctva žalovaného za náhradu vo výške 35.000,-
Eur, a zároveň si uplatnila aj nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku

po vykonanom dokazovaní konštatoval, že medzi stranami nebolo sporé, že rodinný dom súp. č.
XX v kat. úz. S., nadobudli počas trvania manželstva do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Manželstvo strán sporu zaniklo rozvodom dňa XX. XX. XXXX a týmto dňom zaniklo aj ich bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov. V súdenej veci mal súd preukázané, že v prípade predmetnej nehnuteľnosti
nastalazákonnánevyvrátiteľnáprávnadomnienkavtomohľade,žeuplynutímtrojročnejlehotyodzániku

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré do troch rokov od jeho zániku nebolo vyporiadané
ani dohodou strán sporu, ani na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku rozhodnutím súdu,
pripadol dotknutý rodinný dom do podielového spoluvlastníctva obidvoch bývalých manželov, každému
v rovnakom pomere, t.j. v 1 -ici z celku. Súd zvážil možnosti zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva podľa § 142 ods. 1 Občianskeho Zákonníka, pričom dospel k záveru, že reálna deľba
rodinného domu neprichádza do úvahy. Mal za to, že rozdelenie veci nie je dobre možné, a preto

prichádza do úvahy prikázanie nehnuteľnosti žalovanému za primeranú náhradu, čo bol aj s poukazom
na vyjadrenia strán sporu primárny spôsob vyporiadania spoluvlastníctva, keďže žalovaný mal záujem
na prikázaní nehnuteľnosti do jeho výlučného spoluvlastníctva. Súd tak zrušil podielové spoluvlastníctvo
strán sporu k nehnuteľnosti vo výroku II. rozhodnutia a zároveň ju s prihliadnutím na tú skutočnosť, že
žalovaný o dotknutú nehnuteľnosť mal záujem a žalobkyňa takúto vôľu neprejavila, ako aj s prihliadnutím

na účelné využitie nehnuteľnosti, prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného (výrok III. rozsudku),
ktorého „zaviazal“ žalobkyni zaplatiť primeranú náhradu za jej spoluvlastnícky podiel v sume 35.000,-
Eur (výrok IV. rozsudku), vychádzajúc s poukazom na § 186 ods. 1 CSP zo zhodných tvrdení strán sporu,
nakoľko nemal dôvod pochybovať o pravdivosti, a podľa ktorých všeobecná hodnota nehnuteľnosti
predstavujesumu70.000,-Eur,ateda1-icaztejtosumyje35.000,-Eur.Súdnesúhlasilsargumentáciou

právneho zástupcu žalobkyne, že hodnota nehnuteľnosti bola medzi stranami sporná, keď žalobkyňa v
žalobe v spojení s jej opravou navrhla prikázať nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalovaného, a
to za odplatu za odstúpenie spoluvlastníckeho podielu v sume 35.000,- Eur s tým, že pri určení výšky
tejto odplaty vychádzala z cien obdobných nehnuteľností v danej lokalite (č. l. 39 spisu) a rovnako pri jej
určení brala ohľad aj na svoje deti, ktoré zostali bývať vo vyporiadavanej nehnuteľnosti (č. l. 192 spisu).

Keďže žalovaný v podaní, doručenom súdu dňa 02. 05. 2019, v spojení s opravou, doručenou súdu dňa
22. 05. 2019, uviedol, že súhlasí so všeobecnou hodnotu spoločnej veci vo výške určenej žalobkyňou
na sumu 70.000,- Eur, ktorá vyplýva z matematického výpočtu 35.000,- Eur za polovičný podiel na
spoločnej veci, súd, a to aj s poukazom na § 151 ods. 1 CSP považoval všeobecnú hodnotu rodinného
domu medzi stranami za nespornú. Uviedol, že nová právna úprava v Civilnom sporovom poriadku už

súdu ukladá povinnosť vychádzať zo zhodných tvrdení strán. Súd teda nedokazuje také skutočnosti,
ktoré sa zakladajú na zhodnom tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Súd
preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom náhrady za prikázaný spoluvlastnícky podiel žalobkyni
sumu 35.000,- Eur. Poukázal ďalej na zásadu koncentrácie konania, ktorá predstavuje efektívny nástroj
racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v

prejednávanej veci sa síce žalovaný vzájomnou žalobou domáhal širšieho vyporiadania podielového
spoluvlastníctva rodinného domu s argumentáciou, že zhodnotil spoločnú vec a pri hospodárení so
spoločnou vecou vynaložil vlastné finančné prostriedky nad rámec spoluvlastníckeho podielu, pričom v
tejto súvislosti poukazoval aj na tú skutočnosť, že po rozvode manželstva so žalobkyňou sám spláca
úver titulom zmluvy o poskytnutí úveru zo dňa 21. 12. 2012, a ďalej že v priebehu roka 2016 investoval

do rodinného domu za účelom jeho dokončenia vlastné finančné prostriedky vo výške 20.000,- Eur a v
priebehu roka 2017 požičané finančné prostriedky vo výške 30.000,- Eur za účelom úplného dokončenia
spoločnej veci, predovšetkým na dokončenie nadzemného podlažia. Vo vzájomnej žalobe v spojení s jej
opravou sa tak žalovaný domáhal od žalobkyne titulom širšieho vyporiadania zaplatenia sumy 21.086,-
Eur, keď v podaní doručenom súdu dňa 29. 11. 2019 požadoval od žalobkyni titulom vlastných investícií

na zhodnotenie spoločnej veci už len sumu 1.855,38 Eur. Aj keď súd podľa obsahu posúdil predmetné
podanie žalovaného ako čiastočné späťvzatie žaloby v časti sumy 19.230,62 Eur, súd pre úplnosť
považoval za potrebné vo vzťahu k splácaniu úveru žalovaným po rozvode manželstva titulom zmluvy
o poskytnutí úveru uviesť, že v danom prípade nejde o širšie vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
aleonárokžalovanéhososamostatnýmprávnymzákladom,keďpreprípad,akmanželia,ktorísaneskôr

rozviedli, mali spoločnú pôžičku (úver), ktorý vznikol počas existencie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov a na zaplatenie ktorého boli zaviazaní spoločne a nerozdielne, platí o ich spoločnom majetku
to, čo je stanovené v § l49 ods. 4 Občianskeho zákonníka, t. j. ten z bývalých manželov, ktorý sám ako
jeden zo solidárnych dlžníkov voči banke zaplatil celý dlh z tejto pôžičky (úveru), resp. viac ako polovicu,sa môže žalobou domáhať na súde, aby mu druhý z manželov nahradil, čo mal na tento dlh platiť
podľa rovnakého podielu ich obidvoch na tomto dlhu. Takýto žalobný návrh vo vzájomnej žalobe však
špecifikovaný nebol. Ďalej súd prvej inštancie zvýraznil, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané

prejednacou zásadou, t. j. strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie
za základ svojho rozhodnutia. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V danom prípade však súd
konštatoval, že žalovaný v konaní nešpecifikoval rozsah ako ani charakter vykonaných úprav či opráv
a rovnako neprodukoval ani žiadny dôkaz, ktorý by bol spôsobilý bezpečne preukázať jeho tvrdenie o

ním vynaložených investíciách na rodinnom dome, pričom žalobkyňa nárok žalovaného na zaplatenie
investícií popierala s odôvodnením, že investície neboli žiadnym spôsobom preukázané, nie je zrejmá
ani preukázaná ich výška, ani aké stavebné úpravy boli vykonávané a v akom rozsahu, či tieto boli
potrebnéalebonie.Súdtakdospelkzáveru,že žalovanýdôkaznébremenoohľadomsvojichskutkových
tvrdení vo vzájomnej žalobe neuniesol a preto súd vzájomnú žalobu žalovaného ako nedôvodnú v celom
rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1

Civilného sporového poriadku, pričom rozlíšil úspech v konaní o pôvodne podanej žalobe žalobkyne a
úspech v konaní o vzájomnej žalobe.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, pričom vymedzila, že rozsudok okresného súdu napáda len vo výroku IV., a to z dôvodov

uvedených v § 365 ods. 1, b/, c/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku. Namietala, že podanou
žalobou o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa domáhala zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného k nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXX
a navrhla, aby súd prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalovaného v podiele 1/1 a
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako ustupujúcemu spoluvlastníkovi náhradu za jej

spoluvlastnícky podiel vo výške 35.000,- Eur. Žalobkyňa si zároveň uplatnila nárok na náhradu trov.
Vzhľadom na vzájomnú žalobu žalovaného a vývoj sporu, žalobkyňa predložila v priebehu súdneho
konania konajúcemu súdu znalecký posudok č. 47/2020, na základe ktorého upravila svoj žalobný návrh
v zmysle ktorého požadovala zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k
nehnuteľnosti tak, aby súd túto prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného v podiele 1/1 a žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni ako ustupujúcemu spoluvlastníkovi náhradu za jej spoluvlastnícky
podiel vo výške 66.500,- Eur. Žalobkyňa sa so závermi konajúceho súdu súvisiacimi s určením výšky
primeranej náhrady na odstúpenie spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou vyplývajúcimi z odôvodnenia
rozhodnutia nestotožňuje. Žalobkyňa má za to, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. Okresný súd z dôvodov uvedených v odôvodnení

rozsudku zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo spôsobom totožným s návrhom žalobkyne s
tým, že žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť primeranú náhradu za jej spoluvlastnícky podiel vo
výške 35.000,- Eur, a to s poukazom na ust. § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keď súd
vychádzal zo zhodných tvrdení strán sporu, nakoľko nemal dôvod pochybovať o ich pravdivosti, a podľa
ktorých všeobecná hodnota nehnuteľnosti predstavuje sumu 70.000,- Eur. Je pravdou, že žalobkyňa

podanou žalobou žiadala od žalovaného za odstúpenie spoluvlastníckeho podielu primeranú náhradu
vo výške 35.000,- Eur, avšak v žiadnom zo svojich písomných podaní nestanovila všeobecnú hodnotu
vyporiadavanej nehnuteľnosti na sumu vo výške 70.000,- Eur. Výška primeranej náhrady, ako žalobkyňa
počas konania pred súdom prvej inštancie uvádzala, bola určená odhadom žalobkyne a s prihliadnutím
na skutočnosť, že na nehnuteľnosti viazne úver a tiež, že vo vyporiadavanej nehnuteľnosti ostali bývať

okrem žalovaného aj ich spoločné deti, a to aj napriek tomu, že skutočná hodnota spoluvlastníckeho
podielu na predmetnej nehnuteľnosti bola už v tom čase nepochybne vyššia. Žalovaný, ktorý disponoval
Znaleckým posudkom č. 40/2015 vypracovaným O.. I. H. T., v zmysle ktorého už v roku 2015 bola
všeobecná hodnota nehnuteľnosti 122.000,- Eur z logických dôvodov nepoprel návrh žalobkyne v
časti výšky primeranej náhrady, nakoľko si musel byť vedomý toho, že spoluvlastnícky podiel žalobkyne

má reálne vyššiu hodnotu. O účelovosti konania zo strany žalovaného svedčí to, že v podaní zo
dňa 29. 04. 2019 nepoprel všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti vo výške 90.000,- Eur, ktorá mala byť
určená žalobkyňou, pričom v podaní datovanom 21. 05. 2019 sa žalovaný zas súhlasne vyjadril k
všeobecnej hodnote nehnuteľnosti vo výške 70.000,- Eur. Navyše samotná žalobkyňa po doručení
vzájomnej žaloby, ako reakciu na tvrdenia žalovaného a na nároky ním uplatnené vo svojom písomnom

vyjadrení k vzájomnej žalobe uviedla, že medzi stranami považuje za spornú, okrem iného aj celkovú
hodnotu nehnuteľnosti. Na základe týchto skutočností konajúci súd rozhodne nemohol dospieť k
záveru, ako uvádza v bode 48. odôvodnenia rozsudku, o zhodnosti tvrdení strán sporu ohľadom
výšky primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel a všeobecnej hodnoty pozemku. V ďalšom obsahuodvolania žalobkyňa poukázala na ust. § 186 ods. 2 CSP a uviedla, že nesúhlasí so závermi konajúceho
súdu o účelovosti jej postupu z dôvodu snahy z nesporných skutkových tvrdení dodatočne účelovo
urobiť sporné tvrdenia. Žalobkyňa má za to, že aj samotným podaním vzájomnej žaloby zo strany

žalovaného došlo v konaní k novým okolnostiam a skutkovým tvrdeniam priamo súvisiacimi so žalobným
návrhom žalobkyne, a preto žalobkyňa na novú situáciu v spore reagovala tak, že jednoznačne vyvrátila
tvrdenie žalovaného o všeobecnej hodnote nehnuteľnosti a zároveň za účelom jej stanovenia navrhla
znalecké dokazovanie. Pokiaľ by aj neexistovali dôvodné pochybnosti o pravdivosti skutkových tvrdení
a pokiaľ by sa mal súd striktne pridržiavať ustanovenia § 186 ods. 2 CSP, súd v odôvodnení rozhodnutia

nezdôvodnil, prečo nevychádzal z prvotne „zhodného“ tvrdenia o všeobecnej hodnote nehnuteľnosti
vo výške 90.000,- Eur, keď žalovaný v spomínanom podaní už zo dna 29. 04. 2019 uviedol, že súhlasí
a nepopiera všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti vo výške 90.000,- Eur, ale ako nesporné vyhodnotil až
tvrdenie o všeobecnej hodnote nehnuteľnosti vo výške 70.000,- Eur. Žalobkyňa na podporu svojich
argumentov poukázala i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/226/2008, v ktorom bolo o.
i. konštatované: „Súd v týchto prípadoch nerozhoduje o právach a povinnostiach podľa toho, čoho sa

žalobca domáhal (v súlade alebo v rozpore s právnym predpisom upravujúcim ten-ktorý právny vzťah),
ale podľa spôsobu vyporiadania vzťahu predpísaného pre tento vzťah právnym predpisom“.

4. Žalobkyňa ďalej považovala za nesprávny aj postup súdu, keď odmietol vykonať navrhnuté znalecké
dokazovanie, resp. neprihliadol na súkromný znalecký posudok predložený žalobkyňou, čím je, podľa

jej názoru, naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c/ CSP. Okresný súd nenariadil
znalecké dokazovanie, okrem poukazu na ust. § 186 ods. 2 CSP i s odôvodnením, že zákonné
ust. § 207 CSP umožňuje súdom nariadené znalecké dokazovanie iba pre prípady, keď rozhodnutie
vo veci závisí od posúdenia skutočností, na ktoré sú potrebné vedecké poznatky. Žalobkyňa sa
však s týmto záverom súdu nemôže stotožniť, nakoľko posúdenie zložitosti odbornej otázky, ktorou

nepochybne je aj stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, závisí od konkrétneho prípadu. Ak
by aj za účelom vyriešenia tejto otázky postačovalo napríklad odborné vyjadrenie, bolo úlohou súdu,
aby v rámci predbežného prejednania sporu uviedol, že za postačujúce v danej veci by považoval
aj odborné vyjadrenie. Žalobkyňa už v podaní datovanom dňa 31. 05. 2019, spochybnila všeobecnú
hodnotu nehnuteľnosti, od ktorej sa odvíja aj hodnota jej spoluvlastníckeho podielu a navrhla znalecké

dokazovanie. Následne dňa 15. 10. 2019 bol vytýčený termín pojednávania vo veci, ktorého sa strany
sporu zúčastnili s tým, že konajúci súd odročil pojednávanie za účelom mimosúdnych rokovaní. Nakoľko
mimosúdne rokovania sa do času nariadenia ďalšieho pojednávania nepodarilo ukončiť, strany zhodne
navrhli prerušenie konania, počas ktorého mimosúdne rokovania pokračovali. Žalobkyňa v súvisiacej
žiadosti o odročenie pojednávania zo dňa 29. 11. 2019 oznámila konajúcemu súdu, že v záujme

ustálenia vzájomných nárokov požiadala o vypracovanie súkromného znaleckého posudku. Keďže
medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo k mimosúdnej dohode, žalobkyňa podaním zo dňa 02. 06.
2020 navrhla súdu pokračovanie v konaní a zároveň konajúcemu súdu opätovne oznámila, že za
účelom ohodnotenia vyporiadavanej nehnuteľnosti požiadala o vypracovanie znaleckého posudku, ktorý
následne ako dôkaz predloží do konania. Keďže zo strany súdu k nariadeniu znaleckého dokazovania

nedošlo, žalobkyňa už 29. 11. 2019 oznámila konajúcemu súdu iniciovanie súkromného znaleckého
posudku a následne po tom, ako sa mimosúdne rokovania medzi žalobkyňou a žalovaným ukázali
ako bezúspešné, žalobkyňa vypracovanie a predloženie súkromného znaleckého posudku ako dôkazu,
oznámila opakovane súdu aj v podaní 02. 06. 2020. Žalobkyňa tak súkromný znalecký posudok ako
prostriedok procesnej obrany a procesného útoku uplatnila a ako dôkaz označila už dňa 29. 11. 2019

a následne opakovane i dňa 02. 06. 2020 a z vyššie uvedených dôvodov predložila konajúcemu
súdu dňa 31. 07. 2020. Vo vzťahu k argumentu konajúceho súdu, že znalecký posudok nebol súdu
doručený včas a súd mal len tri pracovné dni na oboznámenie sa s daným podaním,, čím nebola
zachovaná primeraná lehota, žalobkyňa uviedla, že ust. § 153 CSP neviaže v časnosť uplatnenia
prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku na počet dní pred vytýčeným pojednávaním vo

veci. Samotná lehota na prípravu pojednávania je upravená v § 178 ods. 2 CSP. Toto ustanovenie
však nemožno vykladať striktne formalisticky, pretože aj v zmysle právnej teórie a výkladu tejto právnej
normy treba dĺžku lehoty na prípravu na pojednávanie vykladať s ohľadom na jedinečnosť a okolnosti
každého prípadu. Súd môže dospieť k záveru, že na prípravu pojednávania je potrebná dlhšia lehota,
alebo aj kratšia lehota než 5 dní. Písomné vyjadrenia a znalecký posudok zaslaný súdu dňa 31. 07.

2020 bol žalobkyňou adresovaný súdu 5 kalendárnych dní pred pojednávaním vo veci. Rovnako aj v
prípade žalovaného bola zachovaná päťdňová lehota na prípravu na pojednávanie, nakoľko právny
zástupca žalobkyne vyjadrenie spolu so znaleckým posudkom zaslal právnej zástupkyni žalovaného
taktiež dňa 31. 07. 2020 prostredníctvom e-mailu. Žalobkyňa si v záujme hospodárnosti konania a navlastné náklady tak nechala vyhotoviť súkromný znalecký posudok, ustálila výšku všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti, ktorou sa aj napriek žalobnému návrhu mal zaoberať konajúci súd, nakoľko konanie o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je konaním, kedy spôsob usporiadania vzťahov

vyplýva z osobitného predpisu a súd nie je žalobným návrhom viazaný. Podľa názoru žalobkyne tak
konajúcisúdbezprihliadnutianaokolnostidanéhoprípaduabezohľadunadoterajšiuobranužalobkyne,
pristúpil k striktnej aplikácii ust. § 153 CSP, čím znemožnil žalobkyni preukázať ňou tvrdené skutočnosti,
a teda odňal žalobkyni právo na spravodlivé súdne konanie. Taktiež žalobkyňa uviedla, že zákonná
koncentrácia vyplývajúca z ust. § 154 CSP je pre súd a sporové strany obligatórna. zatiaľ čo sudcovská

koncentrácia predstavuje oprávnenie súdu. Aplikácia sudcovskej koncentrácie konania je na vôli súdu,
a teda nemožno túto vykladať absolútne, nakoľko ustanovenie § 153 CSP nevylučuje predkladanie
skutkových tvrdení a dôkazných návrhov dokonca až na pojednávaní. Ďalej zvýraznila, že konanie
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je konaním, v ktorom rozhodnutie o nároku
závisí od spôsobu usporiadania vzťahov, ktorý vyplýva z osobitného predpisu. V týchto prípadoch
je súd viazaný kogentnou normou a pri rozhodovaní sa súd riadi zákonom, čo platí aj vo vzťahu k

viazanosti súdu žalobným návrhom, kedy súd môže prisúdiť aj viac, než sa účastníci konania domáhajú.
Žalobkyňa má za to, že v predmetnom konaní súd nebol viazaný žalobným návrhom žalobkyne a v
záujme zákonného a spravodlivého rozhodnutia sa pri určení výšky primeranej náhrady mal zaoberať
všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti určenia výšky primeranej
náhrady za odstúpenie spoluvlastníckeho podielu je podľa názoru žalobkyne nesprávne a nezákonne,

okrem vyššie uvedených skutočností, aj z dôvodu, že súd výšku tejto náhrady neurčil s prihliadnutím
na aktuálnu všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti v čase rozhodovania súdu, a to aj napriek tomu, že
žalobkyňa predložila do konania Znalecký posudok č. 47/2020, podľa ktorého všeobecná hodnota
nehnuteľnosti predstavuje 133.000,- Eur, čo je podstatne viac než bolo ustálené konajúcim súdom
len na základe prvotných tvrdení strán sporu. Primeranú náhradu súd určuje podľa obvyklej ceny

v danom mieste, kde sa nehnuteľnosť nachádza a v čase rozhodovania súdu s tým, že náhradu
určí zodpovedajúcim podielom výlučne z ceny celej nehnuteľnosti. V uvedenom právny zástupca
žalobkyneuviedolpodporneajsúvisiacujudikatúru-rozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky.
Okresný súd sa v prejednávanom prípade absolútne nezaoberal cenou nehnuteľnosti aktuálnou v čase
rozhodovania súdu, pričom ako všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ustálil čiastku, ktorá bola určená

odhadom žalobkyne. Žalobkyňa taktiež namieta dostatočnosť odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku, nakoľko konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nezaoberal vyjadrením žalobkyne,
ktoré táto zaslala súdu dňa 31 .07.2020. Argument súdu, že vyjadrenie bolo súdu doručené len tri
pracovné dni pred pojednávaním, z dôvodu čoho sa týmto nezaoberal, nie je pre náležité rozhodnutie a
náležité odôvodnenie rozhodnutia v súlade s požiadavkami stanovenými v ustanovení § 220 Civilného

spotového poriadku, postačujúci. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho konania. Žalobkyňa má tak za to, že takýmto nesprávnym
procesným postupom, na ktorom súd založil svoje rozhodnutie, došlo k porušeniu práva žalobkyne na
spravodlivé súdne konanie. Navrhla preto, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobe žalobkyne s prihliadnutím na úpravu žalobného návrhu v časti určenia výšky

primeranej náhrady vyhovie a prizná žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania alebo
alternatívne v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti na ďalšie
konanie. Zároveň žalobkyňa navrhla, aby súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

5. Odvolanie žalobkyne bolo doručené žalovanému prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 05.
10. 2020 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 12. 10. 2020. Žalovaný zvýraznil, že
v Civilnom sporovom poriadku doslovne sa špecifikuje procesná povinnosť strán sporu vykonať určité

procesné úkony riadne a v čas, na základe čoho sa kladú vyššie požiadavky na relevantnosť týchto
procesných úkonov. Preto v súčasnosti je zavedená diskrečná právomoc súdu a to neprihliadať na
procesné úkony strán sporu, ktoré neboli uplatnené včas, pričom ide o tzv. sudcovskú koncentráciu.
Aby mohlo dôjsť k aplikácii uvedenej zásady, musia byť strany sporu rozhodnutím formou uznesenia v
zmysle § 167 CSP poučené o tom, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú

povinní uplatniť včas a tiež poučení o tom, že tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na základe
tohto teda dochádza k prelomeniu dispozičného princípu a to v prospech princípu procesnej ekonómie a
rýchlosti, ako aj práva na spravodlivý proces. Žalobkyňa bola o sudcovskej koncentračnej zásade riadnepoučená uznesením na č. l. 188, ktoré prevzal jej právny zástupca dňa 15. 01. 2019. Zo strany žalobkyne
nedošlo k splneniu si jej zákonne povinností, o ktorej bola riadne poučená, a preto súd prvej inštancie
správnerozhodolovznesenejnámietkežalovaného,abynatento,neskôrpredloženýdôkazneprihliadal,

nakoľko nebol predložený v lehote, ktorá bola žalobkyni určená v rámci predmetného uznesenia, na čo
bola výslovne upozornená. Žalobkyňa sporný dôkaz predložila dňa 31. 07. 2020, pričom neexistovala
žiadna objektívna prekážka, prečo nepožiadala o vypracovanie znaleckého posudku pred podaním
žaloby samotnej, resp. po vyvolaní sporu ktorý začal v roku 2018, nakoľko pojednávanie bolo odročené
za účelom mimosúdnej dohody, následne prerušené na základe návrhu oboch strán sporu. Jednalo

sa o spor, ktorý práve aplikujúc zásadu sudcovskej koncentrácie konania, by mal končiť na prvom
stupni čo najskôr. Žalobkyňou predloženú argumentáciu o pochybení súdu prvej inštancie v súvislosti
s nevykonaním dôkazu - znaleckého posudku č. 47/2020, považuje žalovaný za nesprávnu, účelovú a
tendenčnú v snahe zakryť vlastnú procesnú pasivitu. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

7. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne dňa
19. 10. 2020 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila
podaním zo dňa 30. 10. 2020 prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedla, že žalobkyňa nielen v
podanomodvolaníaleajvpriebehukonaniapoukazovalanaviacerésúdnerozhodnutiaÚstavnéhosúdu
Českej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, v zmysle

ktorých súdna prax a judikatúra ustálila, že pre určenie primeranej náhrady je rozhodujúca obvyklá cena
nehnuteľností v danom mieste, kde sa nehnuteľnosť nachádza a v čase rozhodovania súdu s tým, že
súd náhradu určí zodpovedajúcim podielom výlučne z ceny celej nehnuteľnosti. Žalobkyňa opätovne
poukázala na to, že súd v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nie je viazaný
žalobným návrhom a náhradu za odstúpenie spoluvlastníckeho podielu by mal súd určovať podľa ceny

nehnuteľnosti aktuálnej v čase rozhodovania tak, aby priznanú náhradu bolo možné považovať za
primeranú a spravodlivú. Preto má žalobkyňa za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti určenia
výšky primeranej náhrady za odstúpenie spoluvlastníckeho podielu je nesprávne z dôvodu, že súd
nesprávne vyhodnotil tvrdenia strán ohľadom ceny nehnuteľnosti z dôvodu neopodstatnenej aplikácie
zásady sudcovskej koncentrácie konania. Žalobkyňa tak zotrvala na ostatnom obsahu odvolania ako aj

na svojom odvolacom návrhu.

8. Vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného bolo doručené žalovanému prostredníctvom jeho
právneho zástupcu dňa 19. 11. 2020 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

9. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), preskúmal vec a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario a
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a správne odôvodnený postupom podľa ust. § 387

ods. 1, 2 CSP potvrdil.

11. V zmysle § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. V zmysle § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

13. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý odvolaním
žalobkyne, ktorá uviedla, že rozsudok okresného súdu napáda opravným prostriedkom výlučne vo
výroku IV., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom náhrady za prikázaný spoluvlastnícky
podiel žalobkyni sumu 35.000,- Eur, a to v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyňa
explicitne iné výroky súdu odvolaním nenapadla.

14. Žalovaný odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie nepodal.15. Odvolací súd uvádza, že v danom prípade je predmetom konania zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného. Keďže zmyslom zrušenia a vyporiadania
spoluvlastníctva je nové konštituovanie hmotnoprávnych vzťahov, ktoré sa odvodzujú od spoločnej veci

a vyporiadanie doterajších vzťahov, rozhodnutie súdu preto musí celkovo vyriešiť doteraz existujúci
spoluvlastnícky vzťah. Z tohto dôvodu predmetom zrušenia a vyporiadania je vždy celá vec, ktorá je v
podielovom spoluvlastníctve účastníkov.

16. Rozsah odvolacieho prieskumu je v zásade daný odvolaním (viď ust. § 379 a § 380 CSP, v zmysle

ktorých je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a dôvodmi odvolania). Odvolateľ teda spravidla
sám určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie preskúmané odvolacím súdom (či napáda
rozhodnutie vo všetkých jeho výrokoch alebo len niektorý z nich alebo len z hľadiska niektorej konkrétnej
veci alebo práva). Výnimky zo zásady uvedenej v predchádzajúcom odseku sú taxatívne vypočítané v
ust. § 379 CSP, podľa ktorého je odvolací súd rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné

spoločenstvopodľa§77aodvolaniepodallenktorýchzosubjektov,c)určitýspôsobusporiadaniavzťahu
medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

17. Z povahy konania o návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva a na vykonanie jeho
vyporiadania niektorým zo spôsobov uvedených v § 142 Občianskeho zákonníka vyplýva, že na strane

žalobcov či žalovaných musia byť uvedení vždy všetci podieloví spoluvlastníci a že predmetom konania
je vždy celá vec. Keďže predmet konania nie je v odvolacom konaní deliteľný, celý výrok vo veci
samej je vždy jedným zo spôsobov zrušenia podielového spoluvlastníctva a rozhodnutie vo veci,
hoci by pozostávalo z niekoľkých oddelených častí (v danom prípade výrok o zrušení podielového
spoluvlastníctva, výrok o prikázaní do výlučného vlastníctva jednému zo spoluvlastníkov a výrok o

náhrade za spoluvlastnícky podiel, vyplatenie nákladov vynaložených na zhodnotenie nehnuteľnosti,
t.j. vyporiadanie spoluvlastníctva v tzv. širšom zmysle), nie je rozhodnutím o niekoľkých právach so
samostatným skutkovým základom. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa vzťahuje vždy na celý výrok
vo veci a žiadna jeho časť nenadobúda oddelene právoplatnosť. Preto odkladný účinok odvolania
podanéhojednýmzviacerýchpodielovýchspoluvlastníkov(ajkeďsanímúčastníkdomáhapreskúmania

len určitých častí výroku) sa vždy vťahuje na celý výrok vo veci a žiadna jeho časť nenadobúda oddelene
právoplatnosť. Preto revízna činnosť odvolacieho súdu sa vzťahuje na celý výrok o veci o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva., pretože nie je v tomto konaní viazaný návrhom účastníkov
na spôsob vyporiadania a môže toto rozhodnutie ako celok buď potvrdiť , zmeniť alebo zrušiť.

18. Preto i napriek skutočnosti, že odvolanie vo veci podala len žalobkyňa a táto napadla rozsudok súdu
prvej inštancie v jeho štvrtom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu za prikázaný
spoluvlastnícky podiel žalovanému, s poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd preskúmal správnosť
celého výroku vo veci samej o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a tiež závislých
výrokov o trovách konania a dospel k záveru o vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku

súdu prvej inštancie.

19. Na základe podaného odvolania žalobkyne voči rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov podaného
odvolania podľa § 380 CSP (ktorými je odvolací súd viazaný) po preskúmaní rozsudku súdu prvej
inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo

veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci
správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383
CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy vyhodnotil v
súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodil, keď odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne

nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, nežiadala ani doplniť dokazovanie za podmienok stanovených ust. § 384 ods. 2 a 3 CSP
o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jej viny prezentované v prvoinštančnom
konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového
stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať

odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, 384 ods. 1 , 2, a 3 CSP v spojení s ust.
§ 366 CSP) , odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje v celom rozsahu za vecne správne, pri preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vadykonania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok. S poukazom
na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, pričom zároveň v podrobnostiach odkazuje

na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

20. V podanom odvolaní žalobkyňa samotná napadla výlučne výrok IV, ktorým súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady za prikázaný spoluvlastnícky podiel sumu 35 000,- Eur a k
spôsobu stanovenia náhrady za prikázaný spoluvlastnícky smerovala i všetky svoje odvolacie námietky

a odvolaciu argumentáciu. Samotné zrušenie podielového spoluvlastníctva a spôsob jeho vyporiadania
prikázaním nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného v 1/1, žiadnou zo sporových strán
nebolo namietané, sporové strany ako podieloví spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti so zrušením
podielového spoluvlastníctva súhlasili, obaja zhodne v priebehu konania navrhovali vykonať uvedený
spôsob vyporiadania, ako učinil súd prvej inštancie. Zároveň súd prvej inštancie postupoval správne
a v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď po konštatovaní nemožnosti reálnej

deľby predmetnej nehnuteľnosti, pristúpil k druhému, zo zákona vyplývajúcemu spôsobu vyporiadania
zrušeného podielového spoluvlastníctva prikázaním veci (nehnuteľnosti) do vlastníctva jedného zo
spoluvlastníkov za náhradu. Z dôvodu správnosti postupu súdu pri zrušení a vyporiadavaní podielového
spoluvlastníctva a jeho súladu zo zákonom, odvolací súd vyhodnotil výrok rozsudku II. a III. vyslovujúci
zrušenie podielového spoluvlastníctva sporových strán a vyporiadanie prikázaním do výlučného

vlastníctva nehnuteľnosti žalovaného v 1/1 ako vecne správny.

21. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že hodnota
nehnuteľnosti, ktorej vyporiadanie súd v prejednávanej veci vykonával, bola súdom považovaná za
nespornú, keď konajúci súd žalobkyni priznal nárok na náhradu za prikázaný spoluvlastnícky podiel tak,

ako uplatnila pôvodne v žalobe v spojení s opravou chyby v písaní v žalobe, ako aj vzhľadom na jej
následné podania vo veci. V podanom odvolaní žalobkyňa zvýraznila, že hodnotu nehnuteľností bolo
treba považovať vzhľadom na neskoršie vyjadrenie žalobkyne za spornú a za týmto účelom malo byť vo
veci vykonané znalecké dokazovanie, resp. malo byť prihliadnuté minimálne na žalobkyňou označený
a neskôr i predložený znalecký posudok č. 47/2020, ktorý žalobkyňa súdu najprv avizovala a označila,

neskôr-dňa31.07.2020,t.j.predpojednávanímvoveci,súduidoručila.Žalobkyňavpodanomodvolaní
nesúhlasí s príliš formalistickým uplatnením zásady sudcovskej koncentrácie konania v prejednávanej
veci, nakoľko jej uplatnenie je na úkor správneho rozhodnutia súdu o povinnosti náhrady za prikázaný
spoluvlastnícky podiel vo výške primeranej v čase rozhodovania súdu prvej inštancie.

22. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie námietky žalobkyne v súdenej veci nie sú
dôvodné. Žalobkyňa v žalobe k určeniu výšky odplaty za spoluvlastnícky podiel uviedla, že pri určení
výšky odplaty za odstúpenie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti vychádza z cien obdobných
nehnuteľností v danej lokalite, pričom táto odplata za odstúpenie spoluvlastníckeho podielu, ktorý
žalobkyňa navrhuje prikázať do výlučného vlastníctva žalovaného, tak činí sumu 45.000,- Eur.

23. Pred tým, než žaloba žalobkyne bola v rámci ďalšieho procesného postupu súdu prvej inštancie
doručovaná protistrane, t. j. žalovanému, na vyjadrenie, žalobkyňa prvoinštančnému súdu doručila
podanie - opravu chýb v písaní, keď v podaní zo dňa 22. 01. 2019 uviedla, že pri uvedení sumy 45.000,-
Eur došlo k chybe v písaní a požaduje ako výšku odplaty za odstúpenie spoluvlastníckeho podielu sumu

35.000,- Eur.

24. Samotná žaloba spolu s jej opravou učinenou podaním vyššie uvedeným zo dňa 21. 01. 2019, bola
až následne doručovaná na vyjadrenie žalovanému a to dňa 14. 02. 2019, z čoho možno konštatovať
záver, že doručením prvotného úkonu žalobkyne spolu s jeho opravou žalovanému, mal žalovaný

vedomosť o aktuálne a skutočne požadovanej výške náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyňou
navrhnutej a odôvodnenej sume 35.000,- Eur, ktorú výšku náhrady spoluvlastníckeho podielu v 1
žalobkyňa určila vychádzajúc „z cien obdobných nehnuteľností v danej lokalite“. Je zrejmé, že žalobkyňa
takýmto spôsobom - vyčíslením hodnoty spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1 - určila i cenu celej
vyporiadavanej nehnuteľnosti, ktorá sa rovná dvojnásobku výšky náhrady za polovičný spoluvlastnícky

podiel požadovanej žalobkyňou. Nemožno preto prisvedčiť odvolacej námietke žalobkyne, že žalobkyňa
„v žiadnom zo svojich podaní nestanovila všeobecnú hodnotu vyporiadavanej nehnuteľnosti na sumu
vo výške 70 000,- Eur“.25. Žalovaný sa k žalobe žalobkyne vyjadril už v čase jeho vedomosti, akú sumu žalobkyňa reálne
žalobou uplatňuje titulom vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva, a preto nebolo zo
strany súdu prvej inštancie nutné, dôvodné a ani účelné následne v odôvodnení rozsudku osobitne

odôvodňovať, prečo považoval za nespornú skutočnosť medzi stranami hodnotu spoluvlastníckeho
podielu vo výške 35.000,- Eur a nie 45.000,- Eur, tak ako to v podanom odvolaní žalobkyňa namietala,
keď neskorším podaním žalobkyne bolo vysvetlené a uvedené, že pri pôvodne uvedenej výške
požadovanej náhrady za spoluvlastnícky podiel sa jedná len o zrejmú nesprávnosť, chybu v písaní. Súd
pri odôvodnení rozhodnutia tak vychádzal z obsahu prednesov sporových strán, tak ako boli správne a

skutočne mienené, a nemal dôvod osobitne odôvodňovať, prečo za nespornú nepovažoval skutočnosť
prednesenú žalobkyňou, avšak neskôr pozmenenú a opravenú s odôvodnením, že v časti výšky náhrady
za spoluvlastnícky podiel ide o chybu v písaní.

26. Žalovaný vo svojich ďalších podaniach hodnotu nehnuteľnosti, od ktorej žalobkyňa sama odvodila
výšku náhrady za svoj spoluvlastnícky podiel 1/2, osobitne nerozporoval a preto súd prvej inštancie, v

zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP, nemal dôvod osobitne zamerať a vykonávať dokazovanie na skutočnosť,
ktorá medzi stranami sporná nebola. Skôr ako v sporovom konaní súd pristúpi k vykonávaniu dôkazov,
identifikuje, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia má pre
ďalší procesný postup súdu zásadný význam. V sporovom konaní totiž súd nevykonáva dôkazy na
preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán, ale nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako

zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. To neplatí iba výnimočne; ak existuje
dôvodná pochybnosť o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení. O ten prípad sa však v súdenej veci
nejednalo.

27. Žalovaný následne vzájomnou žalobou uplatnil nárok na náhradu podielu pripadajúceho na

žalobkyňu za vnesené investície do vyporiadavanej nehnuteľnosti, tieto navrhoval zohľadniť a domáhal
sa rozhodnutia súdu o uložení povinnosti žalobkyni zaplatiť podiel pripadajúci na žalobkyňu po
investovaní finančných prostriedkov do spoločnej nehnuteľnosti (vyporiadania v tzv. širšom zmysle).
Spornou skutočnosťou tak bola otázka, o koľko, v akom rozsahu bola predmetná nehnuteľnosť
žalovaným zhodnotená a bolo na žalovanom, aby uniesol nielen bremeno tvrdenia, ale aj bremeno

dôkazu o tom, koľko predstavovali investície žalovaného vložené do predmetnej nehnuteľnosti a to na
preukázaniea zodpovedanieotázkypovinnostizaplatiťžalobkyňoujejpripadajúcipodielzvynaložených
investícií do spoločnej nehnuteľnosti. Možno tak konštatovať, že spornou medzi stranami sporu nebola
hodnota nehnuteľnosti s prihliadnutím na určenie výšky náhrady za prikazovaný spoluvlastnícky podiel,
ale sporná bola otázka rozsahu tvrdených investícií do nehnuteľností žalovaným. V tejto časti však

zaťažovalo bremeno dôkazu žalovaného, od ktorého sa k tejto otázke žiadala procesná aktivita a
predkladanie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, čím ale žalovaný nespochybnil a nerozporoval
výšku uplatneného nároku na vyplatenie náhrady za spoluvlastnícky podiel v zmysle, že by žalobkyni
titulom výplaty za prikázaný spoluvlastnícky podiel malo byť vyplatené menej.

28. Pre náležité posúdenie dôvodnosti odvolacích námietok žalobkyne, reagujúcich na tvrdený
nesprávny postup súdu prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci, neprimerane aplikujúci zásady
koncentrácie konania, je potrebné uviesť, že žalobkyňa bola od počiatku konania zastúpená právnym
zástupcom z radov advokátov, z ktorého dôvodu súd podľa ust. § 160 ods. 3 písm. b) CSP voči
takto zastúpenej sporovej strane nemá všeobecnú poučovaciu povinnosť o procesných právach a

povinnostiach podľa § 160 ods. 1, 2 CSP. I napriek uvedenému bola žalobkyňa v počiatočnej fáze
konania zákonným postupom súdom prvej inštancie poučená v zmysle ust. § 160 ods. 1. 2 CSP, o i. o
tom, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky) včas. Prostriedky procesného

útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak
by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Súd žalobkyňu tiež poučil, že na
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov. Žalobkyni bolo doručené uvedené všeobecné poučenie o procesných právach a povinnostiach

cestou jej právneho zástupcu dňa 15. 01. 2019 (viď. č.l. 35).

29. Po podaní vzájomnej žaloby žalovaným a po jej doručení žalobkyni, súd prvej inštancie opätovne
poučil žalobkyňu, zastúpenú právnym zástupcom, uznesením č.k. 19C/97/2018 zo dňa 27. 09. 2019v zmysle ust. § 153 ods. 2 a § 167 CSP, o.i. o tom, že na neskôr, ako v lehote 15 dní od doručenia
uznesenia, predložené a označené skutočnosti a dôkazy nemusí súd prihliadnuť. Zároveň žalobkyňu
poučil o následkoch sudcovskej koncentrácie konania. Expresis verbis súd v zmysle § 153 ods. 2 CSP

uviedol, že na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila
včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonanie ďalších úkonov súdu. Predmetné uznesenie bolo žalobkyni doručené cestou jej právneho
zástupcu dňa 29. 07. 2019 (viď čl. 189).

30. Žalobkyňa napriek uvedenému zákonnému poučeniu (vykonanému súdom nad rámec zákonných
povinností v zmysle § 160 ods. 3 písm. b) CSP), po prerušení konania na základe žiadosti procesných
strán z dôvodov prebiehajúcich mimosúdnych rokovaní o urovnanie sporu, podaním zo dňa 21. 07.
2020, t.j. takmer rok po uplynutí súdom určenej lehoty na predkladanie dôkazov, súdu oznámila, že si
nechala vypracovať Znalecký posudok č. 47/2020 na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, ktorá
bola znalcom určená sumou 133 000,- Eur. Súdu prvej inštancie uvedené doručila elektronicky dňa 31.

07. 2020 (v piatok o 15. 50 hod), i keď právny zástupca žalobkyne mal vedomosť o termíne pojednávania
určeného na dňa 06. 08. 2020 od 19. 06. 2020 (viď č.l. 288).

31. Žalobkyňa tak po 19 mesiacoch súdneho konania, vedeného na základe ňou uplatnenej žaloby,
navrhla vykonať znalecké dokazovanie na určenie hodnoty nehnuteľností a teda i výšky náhrady za

spoluvlastnícky podiel, hoci takáto výška bola samotnou žalobkyňou určená a odôvodnená už v žalobe
a žalovaným v tejto otázke nerozporovaná.

32. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď za nespornú považoval hodnotu nehnuteľnosti,
ako aj tomu zodpovedajúcu výšku náhrady za spoluvlastnícky podiel, keď spor medzi stranami nastal

až po tvrdení žalovaného o vnesených investíciách do nehnuteľností žalovaným a v tom dôsledku
vykonaného zhodnotenia nehnuteľnosti žalovaným. Súd prvej inštancie tak postupoval správne a v
súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, keď dokazovanie zameral a vykonal len na
odstránenie rozporu v otázkach medzi sporovými stranami spornými.

33.Zároveňsúdprvejinštanciepostupovalsprávne,keďvkonaníkonalvsúlade sozásadousudcovskej
koncentrácie konania a neprihliadol na vyššie uvedený, žalobkyňou ako riadne procesne poučenou
stranou sporu, predložený dôkaz a to po márnom uplynutí lehoty na predkladanie dôkazov a zároveň v
lehote kratšej než 5 dní pred určeným termínom pojednávania. Dikcia čl. 10 ods. 3 Civilného sporového
poriadku (Základných zásad a princípov civilného sporového konania) totiž jednoznačne umožňuje

ustáliť, že súčasná procesná úprava zavádza a kladie dôraz na inštitút sudcovskej koncentrácie konania.
Táto znamená možnosť súdu stanovovať záväzné procesné lehoty na procesné úkony sporových strán.
Procesným následkom nedodržania koncentrovanej sudcovskej lehoty je procesná preklúzia práva
sporovej strany uplatniť v konaní skutkové tvrdenie, či dôkazný návrh.

34. Preto dôsledné aplikovanie sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania v súdenej veci nemožno
považovať za postup neprimerane formalistický, na úkor náležitého zistenia skutočností potrebných
pre rozhodnutie o veci; navyše, pokiaľ súd prvej inštancie v súdenej veci žalobe žalobkyne uplatnenej
pred tvrdením o zhodnotení nehnuteľnosti žalovaným, v celom rozsahu vyhovel. Nemožno totiž
neprihliadnuť na tú skutočnosť, že žalobkyňa sama uviedla a určila cenu vyporiadavanej nehnuteľnosti

a tomu zodpovedajúci nárok na náhradu prikázaného spoluvlastníckeho podielu, pričom ako uviedla,
vychádzalazcienobdobnýchnehnuteľnostívdanejlokalite.Taktoustálilahodnotuodplatyzaodstúpenie
spoluvlastníckeho podielu sumou 35.000,- Eur. Ďalej uviedla, že sama prihliadla i na tú skutočnosť, že
v predmetnej nehnuteľnosti zostali bývať i deti žalobkyne a žalovaného. Pre úplnosť je potrebné uviesť,
že by bolo i z hmotnoprávneho hľadiska krajne nespravodlivé, aby bola žalovanému ukladaná povinnosť

náhrady vo vyššej výške, než žalobkyňa v žalobe a následných podaniach a prednesoch požadovala
a to len v dôsledku zhodnotenia nehnuteľnosti žalovaným jeho investíciami, po opustení domácnosti
(nehnuteľnosti)žalobkyňou,keďžalobkyňanadobudlavedomosťomožnejvyššejhodnotenehnuteľnosti
od žalovaného až v priebehu konania a až v tom dôsledku sama považovala ňou pôvodne požadovanú
náhradu za spoluvlastnícky podiel za neprimerane nízku.

35. Navyše, žalobkyňa súkromný znalecký posudok vypracovaný za účelom určenia hodnoty
nehnuteľnosti (ktorú v žalobe ustálila sama žalobkyňa) súdu predložila v lehote kratšej ako 5 dní pred
pojednávaním, o ktorom termíne konania mali sporové strany a ich právni zástupcovia vedomosť 7kalendárnych týždňov pred určeným termínom. Uvedený procesný postup žalobkyne je tak v hrubom
rozpore so zásadou hospodárnosti konania a procesnej ekonómie, keď žalobkyňa, ako dominus litis,
malajednakmožnosťzabezpečiťznaleckýposudokkedykoľvekpredpodanímžalobynasúd,resp.tento

súdupredložiť,resp.minimálneoznačiťvsúdomurčenejlehote,poriadnoupoučenísúdomonásledkoch
nedodržania sudcovských lehôt. Z dôvodu uplatnenia prostriedku procesného útoku výrazne po súdom
stanovenej lehote a zároveň z dôvodu predloženia dôkazného návrhu na oboznámenie s vypracovaným
znaleckým posudkom v lehote kratšej ako 5 dní pred nariadeným pojednávaním, je zrejmé, že takýto
návrh na vykonanie dôkazu (znaleckého posudku), nebol žalobkyňou uplatnený včas. Na riadne

vykonanie takto predloženého dôkazu procesne správnym spôsobom by bolo potrebné nariadenie
ďalšieho pojednávania a to vo fáze konania s výrazným časovým odstupom po márnom uplynutí
sudcovskej lehoty na označenie a predloženie dôkazných návrhov. Možno tak konštatovať, že súd prvej
inštancie postupoval správne, tak na takýto dôkazný návrh neprihliadol. S dôvodom neprihliadnutia na
vyššie uvedený prostriedok procesného útoku sa súd v odôvodnení rozsudku vysporiadal, uvedené
riadne odôvodnil v ods. 51 odôvodnenia rozsudku a postupoval tak v zmysle § 153 ods. 3 CSP, preto

je postup súdu prvej inštancie súladný so zákonom, so zásadami civilného sporového konania, nie je
mu čo vytknúť, pričom zároveň i odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá požiadavkám obsiahnutým v §
220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

36. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie sa v prejednávanom prípade

o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva „absolútne nezaoberal cenou nehnuteľnosti
aktuálnou v čase rozhodovania súdu, pričom ako všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ustálil čiastku,
ktorá bola určená odhadom žalobkyne, bez toho, aby si súd vyžiadal odborné vyjadrenie alebo
prihliadol na žalobkyňou predložený znalecký posudok“. Súd prvej inštancie viazaný návrhom na
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastnícka, avšak nie navrhovaným spôsobom vyporiadania,

postupoval v súdenej veci v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po konštatovaní
nemožnosti reálnej deľby vykonal vyporiadanie zrušeného podielového spoluvlastníctva spôsobom v
poradí vyplývajúcom zákona. Pri určení hodnoty nehnuteľnosti vychádzal, tak ako už bolo zdôvodnené
vyššie, zo skutočnosti medzi sporovými stranami nesporných, akceptoval žalobkyňou určenú hodnotu
vyporiadavanej nehnuteľnosti a žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel.

37. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobkyne ako
nedôvodné a odvolacie námietky v ňom obsiahnuté ako nespôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci,
než aké učinil súd prvej inštancie.

38.PokiaľsatýkavýrokovI.V.rozsudku,uvedenýmisúdprvejinštancierozhodolonárokochžalovaného
uplatnených v konaní vzájomnou žalobou, keď sa žalovaný domáhal vyporiadania podielového
spoluvlastníctva v tzv. širšom zmysle. Súd prvej inštancie následné podania a prednesy žalovaného
podľa obsahu vyhodnotil ako čiastočné späťvzatie vzájomnej žaloby čo do sumy 19 230, 62 Eur a preto
výrokom I. zastavil konanie o vzájomnej žalobe v časti uvedenej sumy. Uvedený postup a rozhodnutie

súdu prvej inštancie osobitne v tejto časti žiadnou so sporových strán namietaný v odvolacom konaní
nebol a odvolací súd sám dospel k záveru o vecnej správnosti výroku I. rozsudku.

39. Vo zvyšnej časti nároku žalovaného uplatneného vzájomnou žalobou súd prvej inštancie vzájomnú
žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že žalovaný dôkazné bremeno ohľadom svojich skutkových

tvrdení vo vzájomnej žalobe neuniesol. Žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie opravným prostriedkom
nenapadol a žiadna zo sporových strán nenamietala správnosť uvedeného záveru konštatovaného
súdom prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
dostatočnom pre náležité rozhodnutie o veci, dôkazy predložené sporovými stranami v konaní vyhodnotil
podľa svojej úvahy, ktorú v odôvodnení rozhodnutia náležite odôvodnil, dôkazy hodnotil jednotlivo a

všetky v ich vzájomnosti súvislosti a rovnako v odôvodnení rozsudku, v jeho odseku 55, konajúci súd
odôvodnil z akého dôvodu nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz a i v tejto čiastkovej otázke tak
postupoval v zmysle ust. 153 ods. 3 CSP a ust. § 191 ods. 1 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia v časti
posúdenia a hodnotenia dôkazov spĺňa náležitosti vyžadované ust. § 220 CSP. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd vyhodnotil ako vecne správne i výroky I. a V. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými súd

rozhodol o nárokoch zo vzájomnej žaloby.40. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva potvrdil ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2
CSP.

41. Ako výroky závislé preskúmal odvolací súd i výroky VI., VII. o trovách konania pred súdom prvej
inštancie, ktorými súd rozhodol o trovách konania o žalobe žalobkyne a o trovách konania o vzájomnej
žalobe žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie v súdenej veci rozlíšil nárok
uplatnený pôvodne podanou žalobou žalobkyne a osobitne nárok uplatnený žalovaným vzájomnou

žalobou a takýmto spôsobom osobitne vyhodnocoval i procesný úspech jednotlivých sporových strán v
jednotlivých konaniach, resp. v konaní o jednotlivo uplatnených nárokoch, správne súd prvej inštancie
konštatoval celkový procesný úspech žalobkyne v konaní o pôvodne podanej žalobe o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, keď žalobe žalobkyne bolo rozhodnutím súdu prvej inštancie
vyhovené v celom rozsahu, v čoho dôsledku jej tak prináleží celkový procesný úspech v konaní. Súd
prvej inštancie správne postupujúc podľa § 255 ods. 1 CSP uložil žalovanému, ako procesne neúspešnej

strane sporu v celom rozsahu, povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %
v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania
žalobkyne. Z dôvodu vecnej správnosti odvolací súd ako vecne správny potvrdil i uvedený závislý výrok
VI. o trovách konania.

42. Rovnako vecne správny bol i výrok VII., ktorým súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100% v lehote troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o trovách, postupujúc podľa § 255 ods. 1 CSP, konštatujúc
celkový procesný úspech žalobkyne o nároku zo vzájomnej žaloby žalovaného, keď vzájomnej žalobe
žalovaného nebolo vyhovené ani čiastočne a tiež s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie vzájomnej

žaloby žalovaným. Preto odvolací súd ako vecne správne potvrdil i závislé výroky VI. a VII. o trovách
prvoinštančného konania.

43. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalobkyne, táto nebola úspešná ani v

častiacelýprocesnýúspechvodvolacomkonanítakprináležížalovanému.Vzhľadomnato,žežalovaný
bol i v odvolacom konaní zastúpený právnym zástupcom z radov advokátov a k odvolaniu žalobkyne sa i
písomne vyjadril, preukázateľne žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním trovy vznikli. S poukazom
na ust. § 255 ods. 1 CSP tak odvolací súd uložil žalobkyni, ako neúspešnej strane sporu v celom
rozsahu, nahradiť žalovanému ako procesne úspešnej strane sporu v celom rozsahu, trovy odvolacieho

konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodne o výške trov odvolacieho konania.

44. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

45. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).