Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. august 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20Sa/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200262
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2017200262.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobkyne A. A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 26550-3/2017-BA z 3. júla 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredia č. 26550-3/2017-BA zo dňa 3.7.2017 z r
u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobkyni sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta rozhodnutím č. 700-0600000317-GC09/17 zo 4. januára 2017
rozhodla, že samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj ako „SZČO“) A. A. B. nezaniklo povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Sociálna poisťovňa poukazujúc na § 5 zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2006, na § 21 ods. 1 v znení účinnom od 1.
augusta 2005 do 31. decembra 2007 a na § 21 ods. 4 v znení účinnom do 31. júla 2006 uviedla, že

podľa údajov, ktoré poskytla Slovenská lekárska komora v elektronickej forme, zistila, že žalobkyňa
mala aj po dátume 28.2.2006 platnú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A, ktorá
zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Preto následne skúmala príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2004, pričom na základe údajov Daňového riaditeľstva SR zistila,
že žalobkyňa dosiahla príjem vyšší ako bola zákonom stanovená hranica 78 000 SKK (2 589,13 EUR),
a preto uzavrela, že dňa 28.2.2006 žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové
poistenie.

3. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
namietala, že dňa 28.2.2006 oznámila Sociálnej poisťovni skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, pričom podľa jej názoru Sociálna
poisťovňa po preskúmaní všetkých skutočností rozhodla o zániku povinného nemocenského a
povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise. Poukázala na to, že jej nebolo doručené
písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení a preto mala za to, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom

rozsahu a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V tejto súvislosti s poukazom § 222 ods. 3 a 4
zákona č. 461/2003 Z. z. skonštatovala, že vzťahom na skutočnosť, že od právoplatnosti rozhodnutia
o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako
jeden rok, Sociálna poisťovňa nemôže v danej veci nariadiť obnovu konania. Rovnako namietala, žeSociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej
príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a
uplatniť svoje návrhy. Poukázala na to, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho

zariadenia vykonala všetky kroky potrebné k administratívnemu ukončeniu činnosti, bolo jej cestou
VÚC TTSK ku dňu 28.2.2006 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, bolo
jej zrušené IČO, DIČ pre SZČO, od tohto dátumu nevykazovala príjem ako SZČO, pretože jej správca
dane zrušil registráciu pre daň z príjmu, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jej zrušil kód
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a bez tohto kódu nemohla vykonávať žiadnu administratívnu

činnosť, ani predpisovať žiadne recepty a zdravotnícke poukazy ako fyzická osoba, pričom od 1.3.2006
pracujeakolekárposkytovateľazdravotnejstarostlivostiORTOPÉDIANZZs.r.o.spoužitímlicencieL1C.
Záverom označila postup Sociálnej poisťovne, ktorým aplikuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z.
formálne bez toho, aby skúmala z materiálnej stránky t.j. či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú
činnosť a či aplikácia zákona nemôže mať absurdné dôsledky za nesprávny.

4. Žalovaný rozhodnutím č. 26550-3/2017-BA z 3. júla 2017 odvolanie účastníčky konania zamietol a
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta č. 700-0600000317-GC09/17 zo 4. januára 2017
potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že Sociálna poisťovňa prijala dňa 28.02.2006
Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom účastníčka konania uviedla ako dátum zániku
poistenia 28. február 2006, ako aj na to, že Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím č. TA/2006/118

(právoplatné 12. januára 2006) ku dňu 28. februára 2006 zrušil rozhodnutie č. 96/02123/LEK zo 16.
októbra 1996 vydané Krajským úradom v Trnave o povolení poskytovať zdravotnú starostlivosť v
neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore ortopédia, ďalej, že Slovenská lekárska komora vydala
účastníčke konania licenciu č. L1A/TT/0068/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s účinnosťou
odo dňa 8. apríla 2005, a súčasne, že príjem účastníčky konania z podnikania vykonávaného na

základné iného ako živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov bol za rok 2004 vo výške
1 397 728 SKK, t.j. vyšší ako zákonom stanovená suma pre rok 2004. Vychádzajúc z uvedených
skutočností zastal právny názor, že v prípadoch, ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má
platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má
príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom ustanovená hranica,

samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. trvá. Poukázal
na to, že v Slovenskej republike platí nevyvrátiteľná právna domnienka o znalosti právnych predpisov,
v zmysle ktorej sa predpokladá, že odvádzateľ poistného pozná svoje povinnosti ustanovené zákonom
v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k procesných námietkam žalovaný uviedol, že konanie,
ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná

organizačná zložka urobila voči účastníčke konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona), pričom zákon
nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia,
pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. V tejto
súvislosti odkazoval aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 z
24. februára 2011. Uvádzal, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky

Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci
dodajúc, že organizačná zložka je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom
dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti,
z čoho súčasne vyplýva, že je vecou organizačnej zložky, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú,

či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy. Podľa žalovaného v predmetnej
veci nebolo zatiaľ rozhodnuté na základe právoplatného rozhodnutia, nakoľko Sociálna poisťovňa vydá
rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku povinného sociálneho poistenia v sporných prípadoch, t.j.
keď odvádzateľ poistného nepodá Registračný list fyzickej osoby, resp. ho podá nesprávne vyplnený. Z
uvedeného dôvodu preto zastal názor, že v predmetnej veci nemohla byť nariadená obnova konania a že

Sociálnapoisťovňa,pobočkaGalantavovecinezánikupovinnéhonemocenskéhopoisteniaapovinného
dôchodkového poistenia účastníčky konania rozhodla správne a v súlade so zákonom o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov.

5. Rozhodnutie žalovaného napadla žalobkyňa správnou žalobou označiac napadnuté rozhodnutie za

nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho posúdenia veci a ďalej z dôvodu, že v konaní došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté
rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.6. Žalobkyňa uvádzala, že vzhľadom na to, že k 28. februáru 2006 zrušila povolenie na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO, pričom dôkazom toho, že toto postavenie jej

zaniklo, je skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane
a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie.
Uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní
lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že
predmetnú licenciu nikdy nevyužívala, a to ani pred 28. februárom 2006 ani potom a na predmetnú

licenciu nemala nikdy žiaden príjem, ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu,
že od 1.3.2006 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodnú spoločnosť ORTOPÉDIA NZZ,
s.r.o., so sídlom Nezábudková 3092/12, 924 01 Galanta, pričom je zamestnancom tejto spoločnosti
a od 1.3.2006 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca
predmetnej obchodnej spoločnosti.

7.Malazato,žepostupžalovaného,ktorýmechanickyaplikujeustanoveniazákonaosociálnompoistení
bez toho, aby skúmal, či žalobkyňa skutočne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia
zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala
žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila
odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára už ako zamestnanec obchodnej spoločnosti, v

ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať
činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho názoru
poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017.

8. Ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že nie všetky

rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu, pričom zo zákona o sociálnom poistení
vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku
povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila Sociálnej
poisťovni všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového

poistenia SZČO k 28. februáru 2006, mala za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že
jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona o
sociálnom poistení tiež poukázala na to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, Sociálna poisťovňa

nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení.

9. Namietala ďalej, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého
právneho predpisu Sociálna poisťovňa rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko
vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis, pričom z odôvodnenia

rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce
rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s
odstupomviacakojednéhoroka,pričomtentonedostatokrozhodnutianebolodstránenýaninapadnutým
rozhodnutím žalovaného.

10. S poukazom na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a § 3 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov žalobkyňa namietala,
že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej
ani príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia
a uplatniť jej návrhy.

11. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že do 31.12.2010 bol skutočnosťou rozhodujúcou
na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo
udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu (§ 5 písm. c/), čo znamená, že
ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO,

a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva.
Uvádzal, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia
sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov, ktorý upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods.
4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo
v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia

alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na
základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázal na to, že
za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status
samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do

31.12.2010 sa považuje nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A).

12. Žalovaný, vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z. z., poukázal na to, že držiteľ licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3
ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré

prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a
dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“).

13.Podľažalovaného,žepreposúdenieprávnehopostaveniafyzickejosoby,akosamostatnezárobkovo

činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne významné,
či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá
skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne
zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010
neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status

SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej
osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôrazňoval aj tú skutočnosť, že je povinný aplikovať
právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené
rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch, ako napríklad pri posudzovaní právneho
postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.

14. Žalovaný poukázal na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho
poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho
vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods.
1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho

roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu
súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo
činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu
vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie. V tejto súvislosti zdôraznil, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení odkazuje

na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného
predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe
akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V súvislosti s dosiahnutým príjmom poukázal
na to, že žalobkyňa za rok 2004 dosiahla príjem 1 397 728 SKK a preto jej vzniklo od 1. júla 2005 do

30. júna 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.

15. Poukázal na to, že žalobkyňa bola držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 28. februári 2006, kedy jej bolo
Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia

a preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010
nezaniklo dňom 28. februára 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V
tejto súvislosti tiež poukázal na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto
nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že ustanovenie § 138 zákona o

sociálnom poistení súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú
viacerým sociálnym poisteniam.16. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti, uviedol, že právo sociálneho
zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce
a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej

odchýliť. Tento svoj záver žalovaný podporil rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016.

17. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí
Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2 zákona o

sociálnom poistení majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že rozhodnutie
vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne.
Poukázal na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade,
ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia
deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto prípade
sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva, že o

vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných
prípadoch. Ozrejmil, že žalobkyňa dňa 28. februára 2006 predložila Sociálnej poisťovni Registračný
list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 28. februára 2006, avšak
podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má

len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností
ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, pričom tento svoj záver
podporil rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017. V
súvislosti s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaný poukázal na to,
žežalobkyňaSociálnejpoisťovnineoznámila,žejedržiteľomlicencieL1A/TT/0068/05,ktorásapovažuje

za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to napriek tomu, že podľa § 227
ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení je poistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce
na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaný poukázal tiež na to, že skutočnosť,
že žalobkyňa je držiteľom uvedenej licencie zistila až dňa 7. apríla 2016, pričom dňa 4. januára 2017
rozhodla o sociálnom poistení žalobkyni ako o spornom prípade. V tejto súvislosti zdôraznil, že zákon o

sociálnom poistení jej neukladá lehotu, v ktorej má rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poisteniavspornýchprípadochapretonebolaaaninemohlabyťzostranysociálnejpoisťovnenariadená
obnova konania (do 4. januára 2017 neexistovalo právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho
poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo činnej osoby).

18. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté
a nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, žalovaný uviedol, že konanie vo veciach
sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré
možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom konanie
je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázal aj na

rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že
zákonosociálnompoistenínekonkretizujeoakýúkonmáísť,apretojemožnézaprvýúkonpovažovaťaj
doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre
rozhodnutie. Zároveň dôvodil tým, že zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu úpravu
konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu

o správnom konaní.

19. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 uviedol, že proti
tomuto podal kasačnú sťažnosť a súčasne poukázal na rozhodnutia správnych súdov (napr. rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája 2017, sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9. mája 2017,

rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/16/2017 z 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 5Sa/8/2017 a sp. zn. 5Sa/7/2017 obe z 24. augusta 2017), ktoré podporujú jeho právny
záver, že nie je rozhodujúce, na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a
inej zárobkovej činnosti nadobudla, ale rozhodujúce je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom
kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.

20. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala, že aby mohla byť
považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení,
nespĺňa podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a to dosahovanie príjmuz podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti, dodajúc, že je potrebné mať na zreteli
účel zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie
dvoch podmienok, a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý jej z licencie L1A neplynul,

nakoľko túto licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť
na povinnom sociálnom poistení.

21. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 46Sa/23/2017 zo dňa 24.9.2018 zrušil podľa § 191 ods.1
písm. c) a písm. g) SSP ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu

podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia.

22. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že v danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné,
či žalobkyni dňom 28. februára 2006 zanikla povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom
nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení.

23. Súd uviedol, že táto právna otázka bola posudzovaná podľa ustanovení § 5 písm. c) zákona o
sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení
účinnom do 31.12.2007 a § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do
31.7.2006.

24. Za nesporné súd považoval, že žalobkyňa disponovala licenciami L1A, L1B, ktoré boli vydané
Slovenskou lekárskou komorou, pričom držiteľkou licencie L1A č. TT/0068/05 bola od 8.4.2005 do
20.2.2017. Rovnako v správnom súdnom konaní nebolo sporné, že rozhodnutím Krajského úradu v
Trnave, odbor zdravotníctva č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996 bolo vyhovené žiadosti žalobkyne

o vydanie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení,
pričom poskytovať zdravotnú starostlivosť v odbore ortopédia začala žalobkyňa dňom 1. januára 1997.
Rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č.j. TA/2006/118, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
12. januára 2006, bolo vyhovené žiadosti žalobkyni a dňom 28. februára 2006 došlo k zrušeniu povolenia
prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v odbore ortopédia. Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania

sporné, že žalobkyňa licenciu L1A nikdy nevyužívala, teda nemala z nej žiadne príjmy.

25. Obsahom administratívneho spisu mal súd preukázané, že žalobkyňa bola v období od 8.4.2005
do 20.2.2017 držiteľkou licencie L1A č. TT/0068/05, dňa 28. februára 2006 podala Sociálnej poisťovni
Registračný list FO - odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu 28.2.2006. Ďalej mal súd na základe

výpisuzdaňovéhopriznaniakdanizpríjmovfyzickejosobyzarok2004preukázané,žežalobkyňazarok
2004 dosiahla príjem z podnikania vykonávaných podľa osobitných predpisov vo výške 1 397 728 SKK.

26. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej
praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie a

považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú činnosť
(§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Súčasne však zastáva názor,
ktorý zdieľa aj žalovaný, a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy závisel a závisí od
dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO.

27. Súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na sociálnom poistení posudzovaním dvoch
relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A súbežne s povolením na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia (na ktoré sa vyžaduje licencia L1B), a po druhé - žalobkyňa nikdy
nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobkyňa mala príjmy
výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia Krajského úradu v Trnave

č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovaného rozporovaná,
avšak žalovaný ju vyhodnotil ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o sociálnom poistení presne
stanovuje podmienky kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom
na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosahovala príjem, ale len
skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO.

28. Súd v tejto súvislosti zastával názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani
neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jednéhoz nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom
prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2006 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy, samostatne zárobkovo

činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.

29. Podľa názoru súdu, pokiaľ aj žalobkyňa mala vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej
zdravotníckejpraxe,ktorájejpodľa§5písm.c)zákonaosociálnompoisteníúčinnéhodo31.12.2010bez
ďalšieho zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení jej toto oprávnenie zakladať nemohlo, a to

zdôvodu,žetýmtooprávnením(licenciouL1A)nevykonávalazárobkovúčinnosť.Inakpovedanénemala
z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval
podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého
ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení
nemohla na základe iba formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo
by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve

zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni
z licencie L1A nikdy neplynul.

30. V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO
mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov

a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.2.2013,
ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení
advokátov), súd poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom
ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len
z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale

predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je
interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie
či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu,
najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé

v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu
aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného
znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže,
ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných
dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto
prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí
založiť na racionálnej argumentácii.“

31. Súd sa priklonil k teleologickému výkladu citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4

písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovaným za formálne a
neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom
poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti.
V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné, že žalobkyňa dosahovala príjem výlučne na základe
povolenia Krajského úradu v Trnave a licenciu L1A, na základe ktorej bola tiež oprávnená dosahovať

príjem, nevyužívala. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom
poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc
zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia
oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21
ods. 1 zákona o sociálnom poistení vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma

oprávneniami, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010
zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods.
1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého
sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 10 zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15. decembra 2011, ktoré

bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72,
v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o
sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej
činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad tokonkrétne znamená, že žalovaný mal na účely rozhodnutia o povinnej účasti žalobkyni posudzovať
príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A.

32. V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobkyňa v priebehu prevádzkovania
zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia a ani po zrušení rozhodnutia o povolení prevádzkovať
zdravotnícke zariadenie v odbore ortopédia (rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. j.
TA/2006/118, právoplatné dňa 12. januára 2006) nevykonávala na základe licencie L1A činnosť, z ktorej
by jej plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z

príjmov. Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne
držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 28.2.2006 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby
žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahovala
príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu
súd uzatvoril, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade žalobkyne
zaniklo k 28.2.2006, teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie

A. A. B. č. j. 96/02123/LEK vydané Krajským úradom v Trnave dňa 16.10.1996 v odbore ortopédia,
pretože výlučne na jeho základe žalobkyňa dosahovala príjem na účely zákona o sociálnom poistení.
Pokiaľ by správny súd pripustil, že iba formálna dispozícia žalobkyne licenciou L1A bez akéhokoľvek
príjmu, ktorý by z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k popretiu účelu
zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené účasť na sociálnom poistení spája nielen so statusom

SZČO, ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak ešte
povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia
zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a
preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 28.02.2006, výlučne na základe príjmu
dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia na základe rozhodnutia Krajského úradu v

Trnave č. j. 96/02123/LEK zo dňa 16.10.1996. Takýto záver je neudržateľný, v rozpore s účelom zákona
o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP
pre nesprávne právne posúdenie veci.

33. K namietaným procesným pochybeniam súd uviedol, že zákon o sociálnom poistení neukladá

Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho
poistenia v sporných prípadoch, a preto námietka žalobkyne ohľadom oneskoreného rozhodovania
Sociálnej poisťovne nie je dôvodná. Rovnako sa súd nestotožnil s námietkou žalobkyne, že v danej
veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia
vyznačením spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, inak povedané,

že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa
vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch, to znamená, že potvrdenie
Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie vydané vyznačením v spise.
Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou nepovažovala
vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobkyňa je držiteľkou licencie L1A rozhodla

podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a teda sa v danom prípade nejedná o
rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania.

34. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa ju
neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k

začatému konaniu, čím jej v podstate znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje
návrhy, súd konštatoval, že je pravdou, že nedávkové konanie sa môže začať buď na základe písomnej
žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (§ 184 ods. 8
zákona o sociálnom poistení) a konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej
poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči

účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) a za tento úkon možno
teoreticky považovať aj doručenie rozhodnutia. Žalovaný na podporu správnosti svojho postupu citoval z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom
najvyšší súd zastal právny názor, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v konaní a
preto sa zaň môže považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými

a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia
dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia.
Vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR súd zastal názor, že toto je na daný,
konkrétny prípad nepoužiteľné, pretože ide o skutkovo neporovnateľné situácie. Preskúmavané konanieje špecifické práve tým, že ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo
takmer po uplynutí 11 rokov a naviac za okolností, keď žalobkyňa mala za to, že jej status SZČO
vrátane povinnej účasti v sociálnom poistení zanikol dňa 28.02.2006. Preto pochopiteľne rozhodnutie

Sociálnej poisťovne vydané takmer po 11 rokoch bolo pre žalobkyňu viac ako prekvapivé. V citovanom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorý na argumentáciu použila žalovaná, išlo o predpísanie dlžnej
sumy poistného a príspevkov zamestnávateľovi, ktorý si ich vypočítal v nesprávnej výške. Teda ide o dve
neporovnateľné situácie. Je nesporné, že zákon o sociálnom poistení v § 172 ods. 1 vylučuje použitie
všeobecného predpisu o správnom konaní, avšak rozsiahla a konštantná judikatúra Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 1Sžr/68/2011 z 27. marca 2012) zastáva názor a to s
poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov
Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, že zásady správneho konania, medzi ktoré
nesporne patrí zásada súčinnosti orgánu verejnej správy s účastníkmi konania, sa musia vzťahovať aj
na administratívne konania, v ktorých osobitný predpis výslovne vylúčil subsidiárne použitie správneho
poriadku. Správny súd preto v danom, konkrétnom prípade zastáva názor, že Sociálna poisťovňa mala

konať v súčinnosti s účastníčkou konania tak, aby táto mala možnosť predkladať dôkazy na preukázanie
rozhodných skutočností, a aby vôbec, po uplynutí takej doby mala vedomosť o prebiehajúcom konaní.
Podľa názoru správneho súdu ide o minimálny štandard, ktorý by konanie, s takýmto závažným
dôsledkom, malo spĺňať. Súčasne je potrebné dodať, že samotný priebeh administratívneho konania,
keď Sociálna poisťovňa konala bez súčinnosti žalobkyne, by sám o sebe nebol dôvodom na zrušenie

napadnutého rozhodnutia a to s poukazom na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sa rozhodnutie
nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné
či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02
(R 122/2003)]. Avšak z dôvodu prijatia záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (body 44 a 45 tohto rozsudku), správny súd za ďalší dôvod

zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného zobral aj § 191 ods. 1 písm. g) SSP, teda, že v konaní
došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, konkrétne s
poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec(2007) Výboru ministrov členských štátov
Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, došlo k porušeniu zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2
správneho poriadku), ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

35. K rozhodnutiam správnych súdov, ktoré citovala tak žalobkyňa ako aj žalovaný, súd uviedol, že síce
ide o právoplatné rozhodnutia správnych súdov, avšak ani v jednom prípade sa nejedná o rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach správneho súdnictva
zabezpečuje jednotu a zákonnosť rozhodovania či už prostredníctvom stanovísk k rozhodovacej činnosti

správnych súdov (§ 20 SSP) alebo prostredníctvom rozhodovania veľkého senátu (§ 22 SSP). Súčasná
rozhodovacia činnosť vecne príslušných správnych súdov (krajských súdov) v skutkovo obdobných
veciach týkajúcich sa povinnej účasti lekárov na sociálnom poistení nie je jednotná, ktorá skutočnosť je
tak žalobkyni ako aj žalovanému nesporne známa, a preto až rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktoré sa bude týkať tejto problematiky resp. v prípade odlišného právneho názoru aj v rámci

senátov najvyššieho súdu k predostretému právnemu posúdeniu veci, až rozhodnutie veľkého senátu
bude mať povahu ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá bude pre správne súdy určujúca.
Za danej situácie sa správny súd priklonil a to z dôvodov uvedených v bodoch 44. a 45. tohto rozsudku
k právnemu názoru, výsledkom ktorého je zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

36.Rozsudokkrajskéhosúduzodňa24.9.2018vkonaníokasačnejsťažnostižalovanéhozrušilNajvyšší
správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/8/2019 zo dňa 27.6.2022.

37. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, že otázkou postavenia (statusu) lekára ako
samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol

držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému
rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k.
IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021.

38. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke
statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle
§ 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc § 5
písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v mení platnom do 31.12.2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., §3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z.,
§ 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: ..... "Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona
č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na

prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm.
b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c)].
Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§12 ods. 3 písm. a) zákona č.
578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti

odborného zástupcu [§ 68 ods. l písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C.
Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia
na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. l písm. b)]. Pojem "povolenie“, uvedený v § 4 písm. a)
bod l. a § II zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm.
b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho

zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný
orgánvydáfyzickejosobe,akmálicenciunavýkonzdravotníckehopovolania,tzv.licenciaL1B[§12ods.
2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou
na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať
zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. Licencia na

výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. l písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.
(ďalej aj" licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide
o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne
však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.
Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú

zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár – držiteľ licencie L1A je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať (a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,

v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom
sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú
starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. "návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,

medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na
vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre
vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané

na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie
L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie,
nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia LIA bola vydaná (pred vydaním
licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po

tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.
Veľký senát sa stotožňuje s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010 je potrebné rozumieť
povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom,
čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej

zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti
(licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na
existenciu povolania udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je
iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany
verejnejmociudržiteľalicencieL1Ažiadnyďalšíúkon(napr.povolenievykonávaťčinnosťukonkrétneho

poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere
u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska
lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako
fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo
alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti,

ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010
- takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti
založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti
odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c)

zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B,
požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú
starostlivosť základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s
prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A
naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie

činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C
nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.
Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73
a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom
senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia

na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,
aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať

objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“

39. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru,

že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku,
teda "či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2
zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v §
5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., uvádza nasledovnú odpoveď: "Licenciu L1A (na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods.

4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za
oprávnenienavykonávaniečinnostipodľaosobitnéhopredpisuvzmysle§5písm.c)zákonač.461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ
licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú. osobu na účely zákona o sociálnom poistení.
Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie

L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú
starostlivosťajnazákladelicencieL1A,atedaniejedôvodom,abydržiteľlicencieL1Anebolpovažovaný
za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
znení zákona č. 310/2006 Z. z."

40. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č.k. lVs/3/2019 zo dňa 24. novembra
2020 k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu
oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení platnom do 31.12.2010, citujúc § 14 ods. l písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a), § 228
ods. l, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., konštatoval: ..... "Status samostatne zárobkovo

činnej osoby (ďalej aj "SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp.
trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia. V tejto
súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako
SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická
osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne

môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a),
b), d) až j) zákona č. 461/2003 Z. z. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj "povinné poistenie ") samostatne zárobkovo
činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenialekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti
je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie §
21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v

znení zákona č. 310/2006 Z. z., účinnom od 1.1..2008 do 31.12.2008, povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c)
dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa
vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného
predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej

osobyuvedenejv§5písm.c).DržiteľovilicencieL1Avzmyslecitovanéhoustanoveniapovinnépoistenie
môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá
ustanovenie § 21 ods. l zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné
poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z
tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm.
b), časť vety za spojovníkom "a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa

zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako
SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa §
227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke
Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva

činnosť na základe licencie L1A (t.j. samostatnú zdravotnícku prax). Keďže zákon č. 461/2003 Z. z.
výslovne vyžaduje podanie "vyhlásenia" podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno
považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.
Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. Sociálna poisťovňa vydala a na
svojej webovej stránke zverejnila tlačivo "Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku

pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie
podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej
osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. "od ..... "
túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky
z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo

činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

41. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi: 1) podľa § 21 ods. l zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej prijem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (ďalej len "príjem z podnikania") nebol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo 2) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom
"a" zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 1.8.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie,
alebo 3) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na

výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm.
a) a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom "a" tohto
zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru
nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.“

42. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č.k. 1Vs 3/2019, zo dňa 24.
novembra 2020 sa vyjadril aj k otázke povinnosti Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo
zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára
skúmať a posudzovať príjmy poistenca – lekára samostatne vo vzťahu k licencii L1A, uviedol, že
"...povinnosť Sociálnej poisťovne skúmať pôvod príjmov poistencov - lekárov nemožno vyvodiť zo

žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, Sociálna poisťovňa v rámci zisťovania
podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., resp. z výpisu
z daňového priznania podľa § 228 ods. l a 2 tohto zákona. Ak by bolo zámerom zákonodarcu, aby
Sociálna poisťovňa prešetrovala príjmy poistencov, musel by oprávnenie na takúto činnosť ustanoviť v

zákone alebo zabezpečiť povinnosť Finančného riaditeľstva SR predkladať údaje Sociálnej poisťovni v
takej kvalite, aby bolo možné na účely sociálneho poistenia príjmy poistencov posudzovať. Pokiaľ teda
zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu, potrebným materiálnym
a personálnym vybavením, možno dovodiť, že zákonodarca nepredpokladal výkon takejto činnostiSociálnej poisťovne. Ak teda lekár - držiteľ licencie L1A, prizná v daňovom priznaní príjmy z podnikania
vykonávaného podľa osobitných predpisov [§ 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov]
vo výške vyššej ako je uvedená v § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa nie je

povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je
pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. l právne irelevantná. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú
nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti, sú v súčte vyššie
akopredpokladáustanovenie§21ods.1zákonač.461/2003Z.z.,poistenievznikne,resp.trvánaďalej.“

43. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: "Podľa názoru ústavného súdu napadnutý
rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol
založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel

a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a
aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z
ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože
sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú

inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech "prebiť', nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú
sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opätovne
pripomína, že mu neprislúcha zjednocoval' in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22. odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto ak
všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe

vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. l dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu
zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV ÚS
426/2018).
Tu je potrebné osobitne zdôrazniť, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj)
vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je

určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre
rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom
zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v
inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel
aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17., 19., 21. a 23. tohto odôvodnenia). Novo rozhodujúci

sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak,
postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byt' z hľadiska práva na súdnu
ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne
nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej
otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované

mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi
najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia
označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“

44.Podľakasačnéhosúduskutkovézisteniavdanejvecipotvrdili,žežalobkyňaajpovydanírozhodnutia
č. TA/20061118 Trnavského samosprávneho kraja, ktorým žalobkyni ku dňu 28. februára 2006 zrušil

povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia, bola i naďalej držiteľom
licencie číslo: L1A/TT/0068/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 8. apríla 2005 na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe a za predchádzajúce obdobie vykazovala príjem. Sociálna poisťovňa
v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z., keď rozhodla tak, že žalobkyni akosamostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie dňa 28. februára 2006, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru Veľkého senátu
Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutí Ústavného súdu SR žalobkyňa ako držiteľ licencie L1A mala

postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.,
keď v prípade žalobkyne ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia
na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľa
tejto licencie, ktorá jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú
starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste.

Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľ tejto licencie L1 A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená
reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia LIA nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č.
461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní,
resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Kasačný súd sa nestotožnil ani s názorom krajského súdu ohľadne porušenia procesných práv
žalobkyne. V danej veci sa jedná o nedávkové konanie, ktoré sa v súlade s § 184 ods. 8 zákona o

sociálnompoistenízačínanazákladepísomnejžiadostiúčastníkakonaniaalebozpodnetuorganizačnej
zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne,
ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení začaté odo
dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.
Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné

považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými
podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa zákona o sociálnom poistení
ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých márnych účastníkov konania, ako to ukladá
Správny poriadok. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred
vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho

zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (bližšie pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Sžso/20/2010 z 24.2.2011).

45. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť
na pojednávaní vopred ospravedlnil a nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, vypočul

prítomnú žalobkyňu, resp. jej právneho zástupcu, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu
dospel opätovne k záveru o dôvodnosti žaloby.

46. Žalobkyňa v konaní zotrvala na argumentácii uvedenej v jej predchádzajúcich podaniach vo veci.
Poukazovala najmä na skutočnosť, že ako fyzická osoba podnikala do 28.2.2006, ku ktorému dátumu

vykonala všetky kroky k ukončeniu jej statusu SZČO, podala odhlášku zo sociálneho poistenia, na
základe ktorej pobočka Sociálnej poisťovne Galanta vyznačila zánik poistenia k tomuto dňu, zrušila
povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, svoje IČO a DIČ. Napriek tomu, že nedošlo
ku zmene skutkového ani právneho stavu, žalovaný po 11 rokoch vydal nové rozhodnutie o jej účasti na
sociálnom poistení, hoci ona po celú dobu podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba nevykonávala.

Má za to, že žalovaný svojim postupom hrubo porušil princíp právnej istoty, ktorým sa nezaoberal ani
najvyšší správny súd.

47. Podľa §469 SSP (zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) bol súd v ďalšom konaní viazaný
právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku zo dňa 27.6.2022 s odvolaním sa

na rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu zaujal stanovisko k otázke vzťahu
držby licencie L1A a statusu samostatne zárobkovo činnej osoby, ako aj k otázke, či neoznámením
začatia nedávkového konania žalobkyni správny orgán pochybil a porušil práva účastníčky konania.

48. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí nezaujal stanovisko k nedostatku rozhodnutia správneho

orgánu konštatovanému v odôvodnení zrušeného rozsudku - k prekvapivosti rozhodnutia správneho
orgánu, t.j. k jeho nepredvídateľnosti, nevyplývajúcej v tomto prípade z rozporu rozhodnutia s doterajšou
rozhodovacou praxou správneho orgánu, ale zo skutočnosti, že rozhodnutie bolo vydané po uplynutí
takmer 11 rokov (!) po podaní odhlášky z poistenia a pri bezproblémovosti právneho vzťahu medzi
Sociálnou poisťovňou a žalobkyňou počas tohto obdobia.

49. Prekvapivosť rozhodnutia v tomto prípade znásobuje skutočnosť, že ako v obsahu rozhodnutia
prvostupňového rozhodnutia, tak aj v obsahu rozhodnutia odvolacieho orgánu absentuje zrozumiteľné
vysvetlenie dôvodu vydania rozhodnutia o nezániku poistenia, požiadavku na ktoré vysvetlenie považujesúd doposiaľ za opodstatnenú vzhľadom na už konštatovaný časový odstup medzi rozhodnutím
a podaním odhlášky z poistenia žalobkyňou, ako aj v súvislosti s predvídateľnosťou ďalšieho postupu
Sociálnej poisťovne pre účastníka konania.

50. Z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov nie je zrejmé, či za existencie určitých skutkových
okolností (zrejme najmä podanie odhlášky z poistenia k určitému dňu a zistení týkajúcich sa nezrušenia
licencie L1A) bolo zákonnou povinnosťou rozhodnutie vo veci nezániku poistenia vydať alebo ide
o iniciatívu poisťovne smerujúcu k dosiahnutiu určitého legitímneho cieľa (akého ?), prípadne, či išlo

o formu opravy pochybenia v evidencii poisťovne, ktorá na základe odhlášky žalobkyne ukončenie jej
poistenia zaevidovala, či má rozhodnutie slúžiť ako podklad pre dovyrubenie poistného alebo pre niečo
iné. Bez tohto vysvetlenia nie je možné posudzovať, či rozhodnutie o nezániku poistenia (bez stanovenia
podľa názoru žalovaného správneho dátumu jeho zániku) vôbec splnilo svoj účel a nie je iba výsledkom
svojvôle správneho orgánu.

51. Ozrejmenie tejto okolnosti, absencia ktorého podľa názoru súdu spôsobuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, nemožno považovať za požiadavku na odstránenie vady
rozhodnutia iba formálneho charakteru, s prihliadnutím na kasačným súdom prezentovaný právny názor
na charakter licencie L1A vyplývajúci z rozhodnutia veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 bez možnosti
privodenia pre žalobkyňu priaznivejšieho rozhodnutia správneho orgánu, ale za požiadavku, ktorá

zohľadňuje záujem na naplnení základného práva účastníka správneho konania na spravodlivý proces
zahŕňajúceho aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poskytujúce zrozumiteľné odpovede na všetky
zásadné otázky konania.

52. Súd preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil ako

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie vo vyššie
naznačenom smere, výsledkom ktorého musí byť rozhodnutie po všetkých stránkach zodpovedajúce
požiadavkám vyplývajúcim preň z ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení vzťahujúcom sa
primerane aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu.

53. Právo na plnú náhradu trov konania priznal súd v konaní úspešnej žalobkyni podľa § 167 ods. 1 SSP,
s tým, že o výške trov bude v zmysle § 175 ods. 2 rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca

od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.